Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 313/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. P., K.,

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva pokojne užívať majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 13. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 25. januára

2010 doručená sťažnosť JUDr. M. K. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“), práva

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dodatkový protokol“) a práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len ,,krajský súd“) sp. zn. z 13. októbra 2009 (ďalej len ,,rozsudok krajského

súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je advokátkou a ako

žalobkyňa bola účastníčkou občianskeho súdneho konania o zaplatenie 20 410 Sk pôvodne

vedeného na Okresnom súde Košice II (ďalej len ,,okresný súd“) pod sp. zn. .

Žalobou sa proti žalovanej domáhala zaplatenia uvedenej peňažnej sumy z dôvodu

nezaplatenia odmeny za poskytnutie právnej pomoci. Okresný súd žalobu rozsudkom

z 2. decembra 2008 (ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“) zamietol, keď dospel k záveru,

že právny úkon, ktorým bol založený právny vzťah medzi sťažovateľkou a žalovanou, je

v časti určenia výšky odmeny za úkon právnej pomoci neplatný. Pri uvedenom závere

okresný súd vychádzal jednak z výpovedí účastníkov konania, ale aj zo záverov znaleckého

posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru, v zmysle ktorého na

listine, ktorej obsahom bola zmluva o právnej pomoci, bol v časti určenia výšky odmeny

pôvodne uvedený , resp. vyhlášky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnej pomoci (ďalej len „“) – 5 %

z hodnoty daru, ktorý bol neskôr prepísaný na § 18 ods. 1 písm. b) uvedenej vyhlášky.

Z faktúry odmeny a výdavkov za advokátske úkony z 13. marca 1996 však podľa okresného

súdu vyplynulo, že odmenu si sťažovateľka vyúčtovala v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky

č. ako 5 % z hodnoty predmetu zmluvy vo výške 508 288,60 Sk. Za úkony,

ktoré mala vykonať sťažovateľka pre žalovanú, však nemohla byť dohodnutá odmena podľa

vyhlášky č. (podielová odmena), keďže predmet darovacej zmluvy

nebol predmetom konania ani pred súdom, ani pred iným orgánom. Okresný súd preto

ustálil, že sťažovateľke patrí za vykonaný úkon odmena tarifná (2 610 Sk), ktorá je nižšia

ako suma, ktorú prijala sťažovateľka od žalovanej (5 000 Sk), a preto žalobu zamietol. Na

základe odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu o veci rozhodoval krajský

súd, ktorý sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne

správny.

3. Sťažovateľka v sťažnosti prejavila nesúhlas s rozsudkami okresného súdu

a krajského súdu a uviedla: ,,Súčasťou zmluvy o právnej pomoci, bola aj naša dohoda

o druhu a výške zmluvnej odmeny, ktorá odmena mala predstavovať 5 % z hodnoty

predmetu darovacej zmluvy. Išlo o zmluvnú paušálnu odmenu za úplné vybavenie veci, teda

za spísanie darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena...“ Ďalej podrobne

popísala priebeh konania pred okresným súdom a krajským súdom vrátane vlastného

hodnotenia vykonaných dôkazov, pričom opakovane uviedla, že medzi účastníkmi konania

nebola dohodnutá podielová odmena ( vyhlášky č. ), ale paušálna odmena

podľa vyhlášky č. Na zdôvodnenie tvrdenej nesprávnosti rozsudku

krajského súdu sťažovateľka uviedla, že ,,... odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí

v odvolacom konaní nevyporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré som uvádzala

v odvolaní. Ide predovšetkým o to, že bezdôvodne zmluvu o právnej pomoci, nazýva

Informáciou, ktorá údajne neobsahuje dohodu o odmene za právne zastúpenie. Neviem,

z ktorého vykonaného dôkazu vyplynulo, že ja som žalovanej nevydala exemplár Informácie.

Uvedené sa nezakladá na pravde, a žalovanej bola dňa 24. 11. 1995 vydaná kópia tejto

Informácie, opatrenej podpisom žalovanej. V odvolaní som uviedla, ktoré ustanovenia

a jeho vykonávacieho predpisu, mal súd vo veci na daný prípad

aplikovať... Povinnosť zaplatiť odmenu advokátovi za poskytnutie právnej pomoci, teda

vyplýva zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci a pokiaľ sa účastníci tejto zmluvy dohodli

na odmene, je povinnosťou klienta, aby túto odmenu advokátovi zaplatil, bez ohľadu na

výsledok konania... Krajský súd sa v rozhodnutí týmito mojimi argumentmi vôbec

nezaoberal, len ustálil, akoby nedostatok písomnej formy zmluvy o druhu a výške zmluvnej

odmeny, ktorá je súčasťou príkaznej zmluvy, bol dôvodom jej neplatnosti, že ja som

v dôkaznej núdzi, pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že medzi účastníkmi bola uzavretá

dohoda o výške odmeny za spísanie darovacej zmluvy. Ako vyplýva z účastníckej výpovede

žalovanej, ona so mnou neuzatvorila dohodu o podielovej odmene a dňa 24. 11. 1995 bola

dojednaná paušálna odmena, čo potvrdila na pojednávaní pred súdom I. stupňa dňa

2. 12. 2008. Čiže z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi nami bola

uzavretá dohoda o druhu zmluvnej odmeny, jej výšku sa mi, podľa môjho názoru, podarilo

v konaní preukázať, a to príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 27. 11. 1995, a tiež

preukázaním pokusu o zrejmý podvod zo strany žalovanej, keď zrušila plnomocenstvo, ktoré

už však dňa 8. 12. 1995 zaniklo, splnením príkazu. U sumy 5 000 Sk ide o zálohu na trovy

právnej pomoci, čo som preukázala. V prípade, že by išlo o vyúčtovanie veci, bolo by to

uvedené na príjmovom pokladničnom doklade...“.

4. Na preukázanie zásahu do označených práv sťažovateľka uviedla:

,,Podľa môjho názoru nepostupoval odvolací súd v predmetnej veci v súlade

s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. a relevantnou judikatúrou ESĽP,

ktorou je viazaný. Krajský súd ani vec neposúdil ústavne konformným spôsobom, tak že by

ju podriadil pod konkrétnu právnu normu. Zdôvodnenie napadnutého rozsudku krajského

súdu, je vzhľadom na obsah základného práva na súdnu ochranu podľa ,

z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

Okrem toho sa domnievam, že Krajský súd v Košiciach svojim rozhodnutím zo dňa

13. 10. 2009 zasiahol aj do ďalšieho môjho základného práva, ktorého ochrana je

garantovaná v čl. 13 Dohovoru. Podľa tohto ustanovenia každý, ktorého práva a slobody

priznané dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred

vnútroštátnym orgánom, bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení úradných

povinností. Vzhľadom na charakter rozhodnutia krajského súdu, aj keď boli porušené moje

práva garantované Dohovorom, nemám k dispozícii účinný opravný prostriedok pred

vnútroštátnym orgánom, ktorý by zabezpečil účinnú ochranu môjho práva.

V zmysle článku 1 Dodatkového protokolu ku Dohovoru, každá fyzická alebo

právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho

majetku, s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon. Európsky

súd pre ľudské práva ustálil, že v súlade s judikatúrou, majetkom v zmysle čl. 1

Dodatkového protokolu, môže byť majetok existujúci, alebo majetkové hodnoty, vrátane

pohľadávok, o ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má aspoň legitímnu nádej na ich

zhodnotenie. U mňa ide o vyplatenie dohodnutej zmluvnej odmeny, ktorá je dávno splatná.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej

označené práva rozsudkom krajského súdu porušené boli. Ďalej žiadala, aby ústavný súd

tento rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej právo na

náhradu trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri

predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto (po jej doplnení na

výzvu ústavného súdu) má predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou

osobou, nie je neprípustná a na jej prerokovanie má právomoc. Ďalej sa ústavný súd zaoberal

otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva na

spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , ,

, ).

11. Podstatné námietky sťažovateľky však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného

súdu a sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu (nesúhlas so skutkovými a právnymi

závermi krajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalší opravný prostriedok.

Argumentačná pozícia sťažovateľky totiž spočíva prevažne v rovine podústavného práva

(dokonca podzákonného práva – ) a tvrdenému zásahu do

označených práv sa venuje len okrajovo a vo všeobecnej rovine. Sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd, resp.

ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či krajský súd nemohol svojím

rozsudkom porušiť niektoré z označených práv sťažovateľky.

12. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu

Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdené nedostatočné

vysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi, nedostatky v odôvodnení rozsudku krajského súdu

a absenciu ústavnej konformity predmetného rozsudku. Krajský súd v relevantnej časti

odôvodnenia rozsudku uviedol: «Predovšetkým je potrebné uviesť, že je neopodstatnený

odvolací dôvod v tom smere, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť,

nejasnosť a nedostatok dôvodov. V tomto smere sa odvolací súd s odvolateľom

nestotožňuje. Z rozsudku súdu prvého stupňa nepochybne vyplýva, čo bolo dôvodom pre

zamietnutie žaloby. Dôvodom pre zamietnutie žaloby bolo podľa súdu prvého stupňa, že

žalovaná uhradila sumu 5 000 Sk, čo medzi účastníkmi nie je sporné, pričom podľa názoru

súdu prvého stupňa mala žalobkyňa nárok na odmenu vo výške 2 610 Sk. K tomuto záveru

dospel po tom, keď uzavrel, že tzv. ,,Informácia“ zo dňa 24.11.1995 je v časti určenia výšky

odmeny za úkon právnej pomoci, t.j. spísanie darovacej zmluvy neplatná. S týmto záverom

súdu prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že so žalovanou spísala príkaznú zmluvu, ktorej súčasťou

bola aj dohoda o odmene za poskytnutie právnej pomoci vo výške 5 % z hodnoty predmetu

zmluvy, takáto skutočnosť z vykonaného dokazovania ani nevyplýva.

Listina založená na č. l. 29 označená ako ,,Informácia“, neobsahuje dohodu

o odmene za právne zastupovanie. Z tejto informácie iba vyplýva, že medzi žalobkyňou

a žalovanou došlo k uzavretiu zmluvy o právnej pomoci, ktorej predmetom bola darovacia

zmluva s tým, že žalovaná sa zaviazala zaplatiť odmenu za zastupovanie a výdavky s tým

spojené. Vzala na vedomie, že zastupovanie si vyžiada náklady, avšak z textu nevyplýva, že

by sa účastníci tejto zmluvy dohodli o spôsobe odmeňovania. Samotná skutočnosť, že v tejto

zmluve je v nevyplnených miestach uvedený nezrozumiteľný text, ktorý bol dokonca

opravovaný, nemožno považovať za dohodu o odmene tak, ako to žalobkyňa tvrdí. Naviac

vzhľadom k tomu, že žalobkyňa nevydala žalovanej kópiu takejto dohody nie je možné zistiť,

či predtým, než na zadnej strane žalovaná túto dohodu podpísala, boli údaje uvedené na

prednej strane úplne vyplnené a či boli opravované ešte pred podpisom alebo po podpise

zmluvy. Za tejto situácie je žalobkyňa v dôkaznej núdzi, pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia,

že medzi účastníkmi bola uzavretá dohoda o výške odmeny za spísanie darovacej zmluvy,

a preto správne súd prvého stupňa vychádzal z toho, že žalobkyni za vykonaný úkon právnej

pomoci patrí odmena podľa vyhl. č. vo výške 2 610 Sk.

Naviac odvolací súd poukazuje na to, že text, ktorý je v zmluve o právnej pomoci

uvedený, je nesúladný ani s ust. § 10 ods. 1, ani s ust. § 18 ods. 1 písm. b/, ani s ust. § 20

vyhl. č.

Podľa § 10 citovanej vyhlášky podielová odmena môže byť dohodnutá vo forme

podielu na hodnote veci, ktorá je predmetom konania pred súdom alebo iným orgánom, ak

je výsledok tohto konania podľa okolností prípadu veľmi neistý a advokát o tom klienta

poučil.

Vzhľadom na vyššie uvedenú citáciu toto ustanovenie nie je možné použiť pri dohode

o odmene v danom prípade, keďže nejde o predmet konania pred súdom alebo iným

orgánom s určitou hodnotou veci a už vôbec nejde o to, že by predmet konania bol veľmi

neistý. Preto nebolo možné použiť vyššie citované ustanovenia pri uzavretí dohody

o odmene.

Pokiaľ zo znaleckého posudku vyplýva, že v zmluve mohol byť uvedený aj § 20

citovanej vyhlášky, toto ustanovenie by bolo taktiež nesúladné s dohodou o odmene, keďže

z neho vyplýva, že iba skutočnosť, že pri úkonoch vykonávaných v mieste, ktoré nie je

sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za

premeškaný čas 20 Sk za každú i začatú polhodinu.

Pokiaľ podľa znaleckého posudku je uvedené, že preskúmaním spornej listiny bolo

istené, že ručne vyhotovený zápis b vyhlášky č. – 5 % z hodnoty

darovacej zmluvy, odvolací súd poukazuje na to, že z ust. § 18 citovanej vyhlášky vyplýva,

že podľa tohto ustanovenia má advokát popri nároku na odmenu tiež nárok na náhradu

hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci, najmä

na súdne a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké

posudky, preklady a odpisy, ako aj náhradu za premeškaný čas.

Z uvedeného potom vyplýva, že ani toto ustanovenie nemohlo byť použité pri

uzatváraní dohody o odmene, keďže toto ustanovenie nerieši odmenu ale ďalšie nároky

advokáta mimo odmeny.

Vzhľadom na vyššie uvedené je potom nepochybné, že medzi účastníkmi nedošlo

k uzavretiu jasnej a nepochybnej dohody o výške odmeny za poskytnutie právnej pomoci

a preto pri jej výpočte mohla žalobkyňa použiť iba výpočet podľa § 13 ods. 1 citovanej

vyhlášky tak, ako to bezpochyby správne vypočítal súd prvého stupňa.

Z týchto dôvodov krajský súd podľa , rozsudok ako vecne

správny potvrdil.»

13. Jadro právneho problému v právnej veci sťažovateľky takto spočívalo v právnom

posúdení platnosti (a vôbec existencie) dohody o výške odmeny za právnu pomoc, ktorú

sťažovateľka poskytla žalovanej. Sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj

v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu zotrvala na tvrdení, že bola dohodnutá paušálna

odmena vo výške 5 % z hodnoty predmetu darovacej zmluvy. Naopak, krajský súd dospel

vzhľadom na výsledky vykonaného (aj znaleckého) dokazovania k záveru, že jasná

a zrozumiteľná dohoda o výške odmeny medzi účastníkmi konania uzavretá nebola

a stotožnil sa so záverom okresného súdu o neplatnosti zmluvy o právnej pomoci v časti

týkajúcej sa dohody o odmene. Súčasne vzhľadom na závery znaleckého posudku, v zmysle

ktorého na listine, obsahom ktorej bol právny úkon (zmluva o právnej pomoci), došlo

k prepisovaniu, resp. dodatočnému dopisovaniu údajov (sťažovateľka závery znaleckého

posudku nerozporovala), krajský súd posúdil možnosť aplikácie aj iných možných

ustanovení vyhlášky č. na prerokúvanú vec. Dospel pritom k záveru, že

žiadne z uvedených ustanovení nie je aplikovateľné. Preto zhodne s okresným súdom

uzavrel, že pre absenciu jasnej a nepochybnej dohody o výške odmeny sťažovateľke

prislúcha len tarifná odmena, ktorá je nižšia než suma vyplatená žalovanou.

14. Ústavnému súdu, ktorý nie je skutkovým súdom nemôže prislúchať skúmanie

obsahu zmluvy o právnej pomoci v časti týkajúcej sa odmeny sťažovateľky, a teda ani

revízia záverov krajského súdu v hodnotení vykonaných dôkazov. V intenciách mantinelov

možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov preto posúdil len to, či

rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,

arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že

popiera účel a zmysel príslušných zákonných (podzákonných) noriem (m. m.

).

15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľke

podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) ako na základe výsledkov

vykonaného dokazovania dospel k záveru o absencii jasnej a nepochybnej (a teda platnej)

dohody o výške odmeny za právnu pomoc a prečo (ii) v danej veci nebolo možné aplikovať

na odmenu za právnu pomoc žiadne z ustanovení vyhlášky č. , ktoré sa podľa

záverov znaleckého posudku nachádzali pôvodne a po prepisovaní (dopisovaní) na listine,

ktorej obsahom bola zmluva o právnej pomoci. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd

konštatuje, že právny záver krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo

by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení zákona, resp. predmetnej vyhlášky, že by tým zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , ). Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento

právny názor svojím vlastným (m. m. , ).

16. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľky podľa , ústavný súd uzatvára, že

rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej

svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie

(skutkové a právne) rozsudku ( ) nie je

arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-

právny rozmer. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným

rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

17. K namietanému porušeniu práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj

právo pokojne užívať majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z až

(). Na strane druhej novšia judikatúra ústavného súdu už smeruje aj

k posudzovaniu namietaného porušenia hmotných práv, kam patrí aj právo pokojne užívať

majetok, v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho, aby sťažovateľ musel namietať,

že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46

až (, , , a pod.).

V súvislosti s tvrdeným zásahom do označeného práva však ústavný súd konštatuje, že

vzhľadom na záver krajského súdu o absencii platnej dohody o výške odmeny

v sťažovateľkou tvrdenej forme a výške nemožno uvažovať o zásahu do jej práva pokojne

užívať majetok. Totiž, ak krajský súd (zhodne s okresným súdom) dospel k záveru, že

sťažovateľke vznikol právny nárok len na tarifnú odmenu podľa príslušných ustanovení

vyhlášky č. , a tento jeho názor nebol ústavným súdom vyhodnotený ako

svojvoľný (a teda ústavne neudržateľný), je zrejmé, že sťažovateľke nevznikla ani ako tvrdí

v sťažnosti ,,legitímna nádej“ na zhodnotenie jej tvrdenej, avšak nepreukázanej pohľadávky

voči žalovanej vo výške prevyšujúcej výšku tarifnej odmeny.

18. K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv a slobôd chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné právne tvrdenie o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.

rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983). Ústavný súd

ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13

dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom

(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988). V okolnostiach

prípadu však ústavný súd k takému záveru pri rozhodnutí krajského súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že

ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno

považovať za porušenie základného práva alebo slobody (, ). Právo

na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže všeobecný súd porušiť

vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy

v občianskoprávnom konaní (). Skutočnosť, že sťažovateľka nebola v konaní

pred krajským súdom (odvolacím súdom) úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť

právnych prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude

rozhodnuté v prospech sťažovateľky (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu –

1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989, ale aj ). Napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti

s možným porušením práva sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred

národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru. Sťažovateľka takýto účinný prostriedok nápravy

(odvolanie) mala v osobnej dispozícii, tento aj právne relevantným spôsobom využila,

a samotná skutočnosť, že krajský súd rozhodol v jej neprospech, nezakladá možné porušenie

označeného práva.

19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy, keď

namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS. 140/03,

, , , ). Keďže došlo k odmietnutiu

sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie

rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože

tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010