Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 360/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2009

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K.,

P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu prejavu a na informácie

podľa a 2 a práva na slobodu prejavu podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 16. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2009

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu a na informácie podľa čl. 26

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a práva na slobodu prejavu

podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. apríla 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľka uviedla, že ako vydavateľ týždenníka t. uverejnila v roku 2004 v čísle

52, ktoré vyšlo... pri článku autora R. P. „...“, omylom fotografiu JUDr. Š. M., ktorého sa

však uvedený článok netýkal, ale v skutočnosti sa vzťahoval na sudcu... JUDr. H. S.

Po upozornení na tento omyl sťažovateľka uverejnila v najbližšom čísle označeného

týždenníka ospravedlnenie JUDr. Š. M. za toto nedopatrenie a zároveň zverejnila aj jeho

reakciu na túto záležitosť.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že v označenom týždenníku sťažovateľka uverejnila

v jeho čísle 1 z roku 2005 článok s názvom „...“ zaoberajúci sa životným osudom

za bývalého režimu perzekvovanej osoby. Tento článok obsahuje aj vyjadrenie dotyčnej

osoby k jednému s ňou vedených súdnych konaní, v ktorom rozhodoval senát..., predsedom

ktorého bol JUDr. Š. M. Inkriminovaný článok obsahuje stanovisko JUDr. Š. M., ktorý

v ňom objasňuje, že on dotyčného nesúdil ani mu neukladal trest, ale iba rozhodoval o jeho

návrhu na obnovu konania, ktorý bol zamietnutý z dôvodu, že zákonné podmienky

na takýto postup v okolnostiach daného prípadu neboli splnené.

Nadväzne na to JUDr. Š. M. (ďalej len „navrhovateľ“) podal v septembri 2005

Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) žalobu podľa § 13 Občianskeho

zákonníka, ktorou sa domáhal proti sťažovateľke okrem iného náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch vo výške 300 000 Sk za uverejnenie jeho fotografie v čísle 52 z roku 2004

označeného týždenníka a rovnakú sumu požadoval aj za uverejnenie tvrdenia o jeho osobe

obsiahnuté v článku publikovanom čísle 1 z roku 2005 tohto týždenníka.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 16. apríla 2008 návrhu

navrhovateľa vyhovel a zaviazal sťažovateľku zaplatiť mu sumu 600 000 Sk ako náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Krajský súd v odvolacom konaní napadnutý prvostupňový

rozsudok ako vecne správny potvrdil rozsudkom sp. zn. zo 16. apríla 2009.

Sťažovateľka je toho názoru, že uloženie povinnosti zaplatiť navrhovateľovi priznanú

sumu z titulu náhrady nemajetkovej ujmy nebolo „nevyhnutným v demokratickej

spoločnosti na dosiahnutie niektorého z cieľov podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru, resp. čl. 26

ods. 4 . Uvedeným spôsobom došlo k neoprávnenému zásahu do práva na slobodu

prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp.

podľa článku 26 ods. 4 .“.

Tento názor zakladá sťažovateľka okrem iného na argumentácii, že «V prvom

prípade išlo o použitie fotografie JUDr. M. v omyle, že ide o JUDr. S., o ktorom bol

publikovaný článok súvisiaci so súdnym sporom medzi JUDr. S. a vydavateľom denníka S.

Išlo pritom o tému, ktorej sa venovali viaceré médiá, a ktorú možno jednoznačne označiť

za vec verejného záujmu.

Po tom, ako sme náš omyl zistili, vykonali sme príslušné kroky na nápravu tohto

omylu. Najmä sme sa verejne JUDr. Š. M. ospravedlnili, a to rovnakým spôsobom, ako

došlo k zverejneniu jeho fotografie. Je teda zrejmé, že už niekoľko dní po zverejnení

fotografie JUDr. M. v rámci článku, ktorý sa jeho osoby netýkal, bolo čitateľom

týždenníka .t. známe, že na predmetnej fotografii nie je JUDr. S., ale JUDr. M.

Práca novinára, ako aj iné profesie, a to aj pri zachovaní primeranej opatrnosti,

prináša so sebou aj omyly. Sankcionovanie každého omylu vysokou peňažnou sumou

v rámci náhrady nemajetkovej ujmy je nezlučiteľným s funkciou tlače v demokratickej

spoločnosti zastrašuje tlač pri plnení jej úloh nevyhnutných pre demokratickú spoločnosť.

Tomuto zodpovedá aj právny poriadok Slovenskej republiky, keď poskytuje viaceré

prostriedky nápravy, pričom náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je až krajným

prostriedkom nápravy nastupujúcim vtedy, ak aplikácia iných prostriedkov nápravy je

nepostačujúca.

Takýmito miernejšími prostriedkami nápravy boli najmä právo na opravu (podľa

) a práva podľa .

Uloženie povinnosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v danom prípade zjavne

nebolo nevyhnutným v demokratickej spoločnosti na ochranu práv a slobôd iných, a to

najmä z dôvodu, že fotografia JUDr. M. bola zverejnená v omyle, bez akéhokoľvek zlého

úmyslu, pričom bezprostredne po zistení tohto omylu boli vykonané primerané opatrenia na

odstránenie následkov tohto omylu.

V druhom prípade išlo o článok o E. Š., osobe prenasledovanej a väznenej

z politických dôvodov. Je nepochybne vecou verejného záujmu informovať verejnosť

o nedodržiavaní základných ľudských práv a slobôd, ktoré sa v minulosti vyskytlo, ako

aj o nezákonných postupoch Štátnej bezpečnosti voči štátnym občanom.

V tomto článku boli zverejnené aj názory E. Š. na súdne konanie, v ktorom

rozhodoval senát, ktorému predsedal JUDr. Š. M. Zároveň je potrebné poukázať na to, že

bolo zverejnené aj vyjadrenie JUDr. M. k tejto veci. Z publikovaných vyjadrení JUDr. M.

jasne vyplýva, že JUDr. M. (v rámci senátu) rozhodoval len o návrhu na obnovu konania,

ktorý bol zamietnutý z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok na obnovu konania, teda

z dôvodu, že sa neobjavili nové skutočnosti, ktoré neboli súdu známe v čase, keď bol E. Š.

odsúdený.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že publikovaný článok priniesol rozdielne

názory dvoch osôb na súdne konanie, pričom na pochopenie oboch publikovaných názorov

sú potrebné primerané znalosti z oblasti trestného práva procesného. Ako vydavateľ však

nemôžme niesť zodpovednosť za to, či naši čitatelia takéto znalosti majú alebo nemajú,

prípadne ku každému vyjadreniu pripájať právnu analýzu.

V prípade publikovania článku „...“ nebolo uloženie povinnosti náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch nevyhnutným v demokratickej spoločnosti na ochranu práv

a slobôd iných. Dôvodom je najmä to, že JUDr. M. mal možnosť reagovať na tvrdenia E. Š.,

pričom jeho reakcia bola v primeranom rozsahu a obsahu publikovaná. Ku konfrontácii

názoru dvoch osôb došlo v rámci veci verejného záujmu, ktorou porušovanie základných

práv a slobôd nepochybne je. Bolo tak realizované právo oznamovacích prostriedkov

sprostredkúvať názory iných osôb, pričom čitateľ mal možnosť tieto názory sám vyhodnotiť.

Cieľom publikovaného článku nebolo poškodiť JUDr. Š. M., ale informovať

verejnosť o politickom prenasledovaní E. Š.».

Sťažovateľka napokon uviedla, že proti namietanému rozsudku podala dovolanie,

avšak nie z dôvodu porušenia práva na slobodu prejavu, ale z dôvodu namietaného

porušenia práva na spravodlivý proces.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby vydal tento nález:

„Právo sťažovateľa na slobodu prejavu podľa článku 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a článku 26 ods. 1 a 2

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 04. 2009, č. k. -139,

porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 04. 2009, č. k. -139, sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Zároveň navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal toto uznesenie:

Krajský súd v Bratislave je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania

do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia k rukám advokáta JUDr. R. K.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky sú tvrdenia o nespravodlivosti sťažnosťou

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým jej ako vydavateľovi týždenníka .t. bola

okrem iného v rámci konania o ochranu osobnosti uložená povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi sumu 600 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú sťažovateľka

vyslovujúc názor, že uloženie tejto povinnosti „nebolo nevyhnuté v demokratickej

spoločnosti na dosiahnutie niektorého z cieľov podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, resp. podľa “,

považuje za neprimeranú a neodôvodnenú. Podľa názoru sťažovateľky došlo preto

priznaním náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi k porušeniu jej označených práv.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie...

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru má každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo

zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,

aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa fyzická osoba má právo najmä sa

domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby

sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd pripomína, že nemá zásadne

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Skutkový

stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnou

zmluvou podľa ().

Predpokladom rešpektovania uvedených zásad je však aj dodržanie podmienok, že

všeobecné súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s ústavnými princípmi, ktoré

vyplývajú najmä z druhej hlavy siedmeho oddielu . Okrem toho z princípu

nezávislosti súdov podľa vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia

dôkazov zakotvená aj v ustanovení . Pokiaľ všeobecné

súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä až ), ústavný súd

nie je oprávnený znovu „prehodnocovať“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to

dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval. Podľa rovnakých kritérií

postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky

s namietaným rozsudkom krajského súdu a s jeho právnym názorom, a teda s jeho

interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v danej veci.

Zo sťažnosti a z obsahu spisu ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 16. apríla 2008 rozhodol, že článok autora M. V. uverejnený

v sťažovateľkou vydávanom týždenníku .t. č. 1/2005 z 3. januára 2005 na stranách 23 až 25

pod názvom «...» obsahuje nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie týkajúce sa

navrhovateľa, keď „V článku na strane 24 bolo publikované tvrdenie, že sudca M.

navrhovateľa obnovy konania, ktorý chcel obhajobu postaviť na konfrontácii svedkov, ktorí

hovorili v jeho prospech, miesto toho, aby prerušil pojednávanie, odrovnal argumentom, že

nemá k dispozícii zápisnicu z rehabilitačného konania.“.

Okresný súd zároveň rozhodol, že sťažovateľka sa „za túto nepravdivú a zavádzajúcu

informáciu, ktorá nezohľadňuje zákonný procesný postup a rozhodnutie senátu..., ktorému

predsedal JUDr. Š. M.“, musí navrhovateľovi ospravedlniť, a zaviazal ju taktiež zaplatiť mu

náhradu nemajetkovej ujmy v sume 600 000 Sk a nahradiť trovy konania.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom okrem iného tvrdila,

že prvostupňový súd danú vec nesprávne právne posúdil a dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď priznal navrhovateľovi náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch a uložil jej povinnosť ospravedlniť sa, a to napriek

skutočnosti, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti

navrhovateľa a ani podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy neboli splnené.

Konkrétne uviedla, že ide o nesplnenie týchto kumulatívne ustanovených hmotnoprávnych

podmienok: a) existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu

spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby, v jej fyzickej

a morálnej integrite, b) neoprávnenosť, protiprávnosť zásahu a c) existencia príčinnej

súvislosti medzi podmienkami uvedenými v bode a) a b). Sťažovateľka súčasne podrobne

zdôvodnila, prečo z jej pohľadu neboli splnené tieto podmienky. Na základe toho navrhla,

aby odvolací súd napadnutý prvostupňový rozsudok zmenil tak, že návrh navrhovateľa ako

nedôvodný zamietne a prizná jej náhradu trov konania.

O podanom odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 16. apríla 2009 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

V napadnutom rozsudku krajský súd uviedol obsah prvostupňového rozhodnutia,

zosumarizoval odvolacie argumenty sťažovateľky a dospel k záveru, že jej odvolanie nie je

dôvodné.

Sťažovateľka napriek tomu, že je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne

zastúpená, v danom prípade nenamietala, že by krajský súd k napadnutému rozsudku nedospel

po riadnom a spravodlivom procese (sťažovateľka teda netvrdila, že došlo aj k porušeniu

ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z až , resp. z

dohovoru), uviedla len, že z toho dôvodu podala dovolanie najvyššiemu súdu. Ak teda

sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom nenamieta, že krajský súd pri vydaní

napadnutého rozsudku postupoval v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, je už iba

z toho dôvodu antinómne tvrdiť, že skutkový stav ustálil nesprávne, resp. že príslušné právne

predpisy interpretoval nespravodlivo. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu možno

uvažovať o porušení základného práva hmotného obsahu iba za predpokladu, že zároveň došlo

k porušeniu ústavnoprávnych princípov (napr. ). Absencia porušenia

ústavnoprocesných princípov totiž v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti

všeobecného súdu za porušenie práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru upravených

v označených článkoch a dohovoru (m. m. , ,

).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné taktiež zdôrazniť, že

podľa je viazaný návrhom sťažovateľky. Návrh

sťažovateľky je v koncentrovanej podobe vyjadrený v petite sťažnosti a je základným

východiskom pre posudzovanie sťažnosti. Prípadné tvrdenia o porušení iných ustanovení

, prípadne kvalifikovaných medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré sťažovateľka uvádza v texte znenia sťažnosti, t. j. mimo petitu, ústavný súd

podľa svojej ustálenej judikatúry považuje iba za súčasť jej argumentácie (m. m.

, , atď.).

Za okolností, keď sa sťažovateľka v petite domáha len vyslovenia porušenia svojho

základného práva na slobodu prejavu a na informácie podľa a 2 a práva

na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru, ústavný súd dodáva, že už len táto samotná

skutočnosť by so zreteľom na jeho doterajšiu judikatúru (napr. , )

v kontexte s uvedeným právnym názorom postačovala na odmietnutie sťažnosti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd sa však napriek tomu vzhľadom na rozširujúci sa počet súdnych sporov

o ochranu osobnosti v Slovenskej republike a ich často nie zanedbateľný politický kontext

preskúmal ústavnoprávny rozmer pripomienok sťažovateľky k skutkovým a právnym záverom

krajského súdu vyjadreným v namietanom rozsudku, ako aj postup krajského súdu pri

odôvodňovaní napadnutého rozsudku, pričom dospel k názoru, že ich nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sa pritom ústavný súd riadil tým, že v nej

sťažovateľka namieta v podstate to, že v okolnostiach danej veci jej bola súdom uložená

povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy, čo aj s poukázaním

na výšku priznanej náhrady nebolo podľa nej nevyhnutné „v demokratickej spoločnosti

na ochranu práv a slobôd iných“, a súčasne to označuje za nezlučiteľné s funkciou tlače

pri plnení úloh, ktoré má v demokratickej spoločnosti plniť.

V rámci kontroly ústavnosti, ktorej bol podrobený označený rozsudok krajského súdu

z aspektu podstaty sťažnostných námietok, bola pre ústavný súd smerodajná jednak právna

úprava týkajúca sa ochrany osobnosti ( a nasl. ) a tiež spôsob jej

aplikácie v konkrétnych okolnostiach danej veci. Ústavný súd pritom vychádzal z toho, že

v tomto prípade je nutné jednak ustáliť mieru (intenzitu) zásahu do práva na ochranu

osobnosti v kontexte so slobodou prejavu a právom na informácie, a to so zreteľom

na zásadu primeranosti (proporcionality) vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy

ako „najprísnejšej“ sankcie (krajného prostriedku nápravy) uloženej pôvodcovi zásahu,

t. j. sťažovateľke.

Preto skúmal, ako sa s námietkou sťažovateľky o neprimeranosti uloženia povinnosti

zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vysporiadal krajský súd a ako svoje

právne a skutkové závery odôvodnil.

V konaniach o ochranu osobnosti má fyzická osoba v súlade s § 13 ods. 2

právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä

v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti. Pri určení jej

výšky prihliada všeobecný súd hlavne na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolností,

za akých došlo k porušeniu jej práv. Ustanovenie teda

nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností

ponecháva na úvahu súdu, pričom táto úvaha nemôže prekračovať únosnú mieru, ale musí

spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že hranice, v rámci ktorých by

sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto

ich danosť je závislá od individuality každého prípadu a zároveň musí byť podmienená

dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. To však neznamená, že priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať pre určitý okruh zásahov do práv spojených

s ochranou osobnosti taký rozsah, pri iných zase onaký. Podstatná je jedinečnosť prípadu

a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky. Na základe toho potom

všeobecný súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

za porušenie práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie dôvody, ktoré ho k vysloveniu

takéhoto záveru viedli.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd je toho názoru, že závery krajského súdu treba

hodnotiť ako odôvodnené, nearbitrárne a zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa . Krajský súd totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia

vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy vyhodnotil dôvodnosť uloženia tejto

povinnosti okresným súdom so zreteľom na tú časť odôvodnenia jeho rozsudku, v ktorej

analyzoval okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti

navrhovateľa, a v nadväznosti na závažnosť ujmy, ktorá mu v dôsledku neoprávneného

zásahu vznikla. K samotnému zásahu podľa krajského súdu došlo v podobe publikovania

výrokov v spornom článku „...“, ako aj uverejnením fotografie navrhovateľa v rozpore

s o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojitosti s článkom „...“, keď navyše

obsah tohto kritického článku sa netýkal osoby navrhovateľa.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej

ujmy okrem iného vyplýva:

«Objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď

v porušení, alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite je

vyjadrením zásady adekvátnosti. Toto kritérium vylučuje, aby sa na hodnotenie zásahu stali

rozhodujúce iba subjektívne pocity poškodeného. Bude záležať na prostredí, v ktorom

zásahu došlo, objekte zásahu, ďalších okolnostiach. Z neoprávnených zásahov do práva

na ochranu osobnosti človeka sú vzhľadom k svojej publicite zvlášť nebezpečné zásahy,

ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače.

O náhrade nemateriálnej ujmy v peniazoch možno hovoriť iba vtedy, ak sa zásah

do cti a dôstojnosti dotkne mravnej integrity fyzickej osoby natoľko, že sa zároveň zníži jej

vážnosť u iných a tým sa ohrozí jej postavenie, uplatnenie v spoločnosti a súčasne

nepostačuje iba zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia. Súdu sa v konaní musí preto

preukázať, že sú tu okolnosti dokazujúce, že v danom konkrétnom prípade nepostačí

ospravedlnenie a to predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých

následkov vzniknutých navrhovateľovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine

a spoločnosti. Ustanovenie upravuje iba satisfakcia za to, že

už k zásahu do osobnosti, ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu do osobnosti občana,

došlo.

Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva

na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky sa musí prihliadnuť aj na okolnosti,

za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby

postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Berie sa do úvahy napr. to,

či k následkom zásahu došlo len v mieste bydliska žalobcu alebo v širšom okolí.

Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa berie do úvahy, či

zásah bol realizovaný v denníku, ktorý vychádza v značnom náklade, patrí medzi

najčítanejšie, či sa stal na titulnej strane novín, mal zvýraznený titulok, bol na osobitnej

farebnej podtlači. Berie sa do úvahy i pracovné zaradenie osoby, ktorá tvrdí, že do jej práv

bolo zasiahnuté, či došlo k ujme na cti v očiach pracovného kolektívu takejto osoby, či je

navrhovateľ známy napríklad čitateľom.

Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že odporca uverejnil fotografiu

navrhovateľa v rozpore s a

a dokonca ju pridružil k článku, ktorý sa vôbec nedotýkal navrhovateľa. Vzhľadom

na spojenie fotografie s článkom, ktorý sa dotýkal iného sudcu a bol v tomto období témou,

ktorá veľmi kriticky rezonovala vo viacerých denníkoch a časopisoch, ako aj na obsah

článku tak ako bolo vyššie uvedené vyústilo v závažný zásah do osobnostnej sféry

navrhovateľa. Vzhľadom na zverejnenie fotografie čitatelia si spojili navrhovateľa s osobou

opisovanou a kritizovanou v týchto článkoch, vyjadrovali sa o ňom nevhodne, reagovali tiež

na neho nevhodne. K takémuto poškodeniu navrhovateľa nedošlo len v mieste jeho bydliska,

ale ako vyplynulo zo svedeckých výpovedí nevhodne sa vyjadrovali o navrhovateľovi aj v...

Z uvedeného je zrejmé, že zásah do osobnostných práv sa prejavil na celom území

Slovenska.

Týždenník „...“ vychádza na celom území Slovenska. Titulok bol zvýraznený čiernou

tlačou. Fotografia o rozmeroch 4,3 cm x 8,8 cm znázorňovala tvár navrhovateľa s poprsím,

takže bola dostatočne veľká a bolo možné jednoznačne identifikovať osobu na tejto

fotografii spodobnenú. Týždenník má dostatočné množstvo čitateľov.

Pokiaľ ide o druhú časť návrhu z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že autor

článku uverejnil v článku tvrdenia, ktoré sa nezakladajú na pravde. Pri ich uverejnení si

neoveril skutočnosti, nepodal objektívne fakty, nepreveril svoje tvrdenia či sú v súlade v tom

čase platným . Konštatovanie autora článku v ďalšej časti tohto

príspevku „štátne únosy“ („... Aj sudca M., ktorý, sa podľa Š. podieľal na jeho opätovnom

uväznení, odmieta spochybňovanie vlastnej minulosti...“), ako aj nepodanie informácie, že

rozhodnutie Krajského súdu boli predmetom preskúmavania Najvyššieho súdu preukazuje,

že autor článku nemal v úmysle podať vyvážené informácie, článok koncipoval s úmyslom

znevažovať navrhovateľa a podsúval čitateľom záver, že ako sudca navrhovateľ rozhodoval

nespravodlivo a tendenčne. V tomto prípade taktiež týždenník „...“ vyšiel na celom území

Slovenska a s titulom aj podtitulmi, ako aj ďalším článkom.

Z vykonaného dokazovania výsluchom svedkov pred súdom prvého stupňa bolo

preukázané, že predmetné články zasiahli do práv navrhovateľa veľmi vážne. Navrhovateľ

v čase zásahu bol a je sudcom doteraz, hoci pre vek má prerušený výkon. Navrhovateľ ako

sudca nie je a nebol známy len v mieste svojho bydliska. Z titulu svojej práce a v minulosti

výkonu funkcie predsedu... bol a je známy v rozsahu celého územia Slovenska a to nielen

v sudcovskej obci (medzi sudcami), ale aj v bežnom živote čitateľom denníka. Ide o denník

s relatívne vysokým nákladom, distribuovaným po celom území Slovenska.

Priznaná nemajetková ujma vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) za neoprávnené

uverejnenie fotografie navrhovateľa a 9.958,18 eur (300.000,- Sk) je preto primeraná.

Je nesporné, že zásahy do cti navrhovateľa v jeho živote spôsobilo uverejnenie fotografie

a následne uverejnenie nepravdivých tvrdení v článku „...“.»

Aj keď priznanie rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práv

spojených s ochranou osobnosti tak, ako to bolo v navrhovateľovom prípade, je podľa

názoru ústavného súdu so zreteľom na už spomenutý princíp proporcionality na hranici

ústavnej akceptovateľnosti, odôvodnenie jej priznania krajským súdom však hodnotí ako

legitímne a ústavne aprobovateľné s tým, že z neho nemožno vyvodiť taký odklon

od výkladových alebo procesných štandardov všeobecných súdov, ktorý by bolo možné

označiť za svojvoľný, ale taktiež ani zjavné vybočenie od zásad ústavnosti traktovaných

v judikatúre ústavného súdu.

Ústavný súd ďalej pripomína, že nemá pozíciu opravnej inštancie voči rozhodnutiam

všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú

na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne

záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe. Tak to bolo

aj v prípade sťažovateľky, a preto ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné zasiahnuť

do rozhodnutia krajského súdu a akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť jeho názor týkajúci

sa priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , ), ústavný súd sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2009