Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)IV. ÚS 360/09
PDF · 305.88 KB
No categories available
IV. ÚS 360/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2009
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K.,
P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu prejavu a na informácie
podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 Co 191/08 zo 16. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2009
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu a na informácie podľa čl. 26
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu prejavu
podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 Co 191/08 zo 16. apríla 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Sťažovateľka uviedla, že ako vydavateľ týždenníka t. uverejnila v roku 2004 v čísle
52, ktoré vyšlo... pri článku autora R. P. „...“, omylom fotografiu JUDr. Š. M., ktorého sa
však uvedený článok netýkal, ale v skutočnosti sa vzťahoval na sudcu... JUDr. H. S.
Po upozornení na tento omyl sťažovateľka uverejnila v najbližšom čísle označeného
týždenníka ospravedlnenie JUDr. Š. M. za toto nedopatrenie a zároveň zverejnila aj jeho
reakciu na túto záležitosť.
V sťažnosti sa ďalej uvádza, že v označenom týždenníku sťažovateľka uverejnila
v jeho čísle 1 z roku 2005 článok s názvom „...“ zaoberajúci sa životným osudom
za bývalého režimu perzekvovanej osoby. Tento článok obsahuje aj vyjadrenie dotyčnej
osoby k jednému s ňou vedených súdnych konaní, v ktorom rozhodoval senát..., predsedom
ktorého bol JUDr. Š. M. Inkriminovaný článok obsahuje stanovisko JUDr. Š. M., ktorý
v ňom objasňuje, že on dotyčného nesúdil ani mu neukladal trest, ale iba rozhodoval o jeho
návrhu na obnovu konania, ktorý bol zamietnutý z dôvodu, že zákonné podmienky
na takýto postup v okolnostiach daného prípadu neboli splnené.
Nadväzne na to JUDr. Š. M. (ďalej len „navrhovateľ“) podal v septembri 2005
Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) žalobu podľa § 13 Občianskeho
zákonníka, ktorou sa domáhal proti sťažovateľke okrem iného náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 300 000 Sk za uverejnenie jeho fotografie v čísle 52 z roku 2004
označeného týždenníka a rovnakú sumu požadoval aj za uverejnenie tvrdenia o jeho osobe
obsiahnuté v článku publikovanom čísle 1 z roku 2005 tohto týždenníka.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 14 C/211/2005 zo 16. apríla 2008 návrhu
navrhovateľa vyhovel a zaviazal sťažovateľku zaplatiť mu sumu 600 000 Sk ako náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Krajský súd v odvolacom konaní napadnutý prvostupňový
rozsudok ako vecne správny potvrdil rozsudkom sp. zn. 3 Co 191/08 zo 16. apríla 2009.
Sťažovateľka je toho názoru, že uloženie povinnosti zaplatiť navrhovateľovi priznanú
sumu z titulu náhrady nemajetkovej ujmy nebolo „nevyhnutným v demokratickej
spoločnosti na dosiahnutie niektorého z cieľov podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru, resp. čl. 26
ods. 4 ústavy. Uvedeným spôsobom došlo k neoprávnenému zásahu do práva na slobodu
prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp.
podľa článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“.
Tento názor zakladá sťažovateľka okrem iného na argumentácii, že «V prvom
prípade išlo o použitie fotografie JUDr. M. v omyle, že ide o JUDr. S., o ktorom bol
publikovaný článok súvisiaci so súdnym sporom medzi JUDr. S. a vydavateľom denníka S.
Išlo pritom o tému, ktorej sa venovali viaceré médiá, a ktorú možno jednoznačne označiť
za vec verejného záujmu.
Po tom, ako sme náš omyl zistili, vykonali sme príslušné kroky na nápravu tohto
omylu. Najmä sme sa verejne JUDr. Š. M. ospravedlnili, a to rovnakým spôsobom, ako
došlo k zverejneniu jeho fotografie. Je teda zrejmé, že už niekoľko dní po zverejnení
fotografie JUDr. M. v rámci článku, ktorý sa jeho osoby netýkal, bolo čitateľom
týždenníka .t. známe, že na predmetnej fotografii nie je JUDr. S., ale JUDr. M.
Práca novinára, ako aj iné profesie, a to aj pri zachovaní primeranej opatrnosti,
prináša so sebou aj omyly. Sankcionovanie každého omylu vysokou peňažnou sumou
v rámci náhrady nemajetkovej ujmy je nezlučiteľným s funkciou tlače v demokratickej
spoločnosti zastrašuje tlač pri plnení jej úloh nevyhnutných pre demokratickú spoločnosť.
Tomuto zodpovedá aj právny poriadok Slovenskej republiky, keď poskytuje viaceré
prostriedky nápravy, pričom náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je až krajným
prostriedkom nápravy nastupujúcim vtedy, ak aplikácia iných prostriedkov nápravy je
nepostačujúca.
Takýmito miernejšími prostriedkami nápravy boli najmä právo na opravu (podľa
zákona č. 81/1966 Zb.) a práva podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Uloženie povinnosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v danom prípade zjavne
nebolo nevyhnutným v demokratickej spoločnosti na ochranu práv a slobôd iných, a to
najmä z dôvodu, že fotografia JUDr. M. bola zverejnená v omyle, bez akéhokoľvek zlého
úmyslu, pričom bezprostredne po zistení tohto omylu boli vykonané primerané opatrenia na
odstránenie následkov tohto omylu.
V druhom prípade išlo o článok o E. Š., osobe prenasledovanej a väznenej
z politických dôvodov. Je nepochybne vecou verejného záujmu informovať verejnosť
o nedodržiavaní základných ľudských práv a slobôd, ktoré sa v minulosti vyskytlo, ako
aj o nezákonných postupoch Štátnej bezpečnosti voči štátnym občanom.
V tomto článku boli zverejnené aj názory E. Š. na súdne konanie, v ktorom
rozhodoval senát, ktorému predsedal JUDr. Š. M. Zároveň je potrebné poukázať na to, že
bolo zverejnené aj vyjadrenie JUDr. M. k tejto veci. Z publikovaných vyjadrení JUDr. M.
jasne vyplýva, že JUDr. M. (v rámci senátu) rozhodoval len o návrhu na obnovu konania,
ktorý bol zamietnutý z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok na obnovu konania, teda
z dôvodu, že sa neobjavili nové skutočnosti, ktoré neboli súdu známe v čase, keď bol E. Š.
odsúdený.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že publikovaný článok priniesol rozdielne
názory dvoch osôb na súdne konanie, pričom na pochopenie oboch publikovaných názorov
sú potrebné primerané znalosti z oblasti trestného práva procesného. Ako vydavateľ však
nemôžme niesť zodpovednosť za to, či naši čitatelia takéto znalosti majú alebo nemajú,
prípadne ku každému vyjadreniu pripájať právnu analýzu.
V prípade publikovania článku „...“ nebolo uloženie povinnosti náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch nevyhnutným v demokratickej spoločnosti na ochranu práv
a slobôd iných. Dôvodom je najmä to, že JUDr. M. mal možnosť reagovať na tvrdenia E. Š.,
pričom jeho reakcia bola v primeranom rozsahu a obsahu publikovaná. Ku konfrontácii
názoru dvoch osôb došlo v rámci veci verejného záujmu, ktorou porušovanie základných
práv a slobôd nepochybne je. Bolo tak realizované právo oznamovacích prostriedkov
sprostredkúvať názory iných osôb, pričom čitateľ mal možnosť tieto názory sám vyhodnotiť.
Cieľom publikovaného článku nebolo poškodiť JUDr. Š. M., ale informovať
verejnosť o politickom prenasledovaní E. Š.».
Sťažovateľka napokon uviedla, že proti namietanému rozsudku podala dovolanie,
avšak nie z dôvodu porušenia práva na slobodu prejavu, ale z dôvodu namietaného
porušenia práva na spravodlivý proces.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby vydal tento nález:
„Právo sťažovateľa na slobodu prejavu podľa článku 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a článku 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 04. 2009, č. k. 3 Co 191/08-139,
porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 04. 2009, č. k. 3 Co 191/08-139, sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Zároveň navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal toto uznesenie:
Krajský súd v Bratislave je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania
do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia k rukám advokáta JUDr. R. K.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľky sú tvrdenia o nespravodlivosti sťažnosťou
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým jej ako vydavateľovi týždenníka .t. bola
okrem iného v rámci konania o ochranu osobnosti uložená povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 600 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú sťažovateľka
vyslovujúc názor, že uloženie tejto povinnosti „nebolo nevyhnuté v demokratickej
spoločnosti na dosiahnutie niektorého z cieľov podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, resp. podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky“,
považuje za neprimeranú a neodôvodnenú. Podľa názoru sťažovateľky došlo preto
priznaním náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi k porušeniu jej označených práv.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie...
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru má každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo
zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,
aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby
sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo.
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd pripomína, že nemá zásadne
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Skutkový
stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).
Predpokladom rešpektovania uvedených zásad je však aj dodržanie podmienok, že
všeobecné súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s ústavnými princípmi, ktoré
vyplývajú najmä z druhej hlavy siedmeho oddielu ústavy. Okrem toho z princípu
nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia
dôkazov zakotvená aj v ustanovení § 132 Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ všeobecné
súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd
nie je oprávnený znovu „prehodnocovať“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to
dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval. Podľa rovnakých kritérií
postupoval ústavný súd aj v danom prípade.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky
s namietaným rozsudkom krajského súdu a s jeho právnym názorom, a teda s jeho
interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v danej veci.
Zo sťažnosti a z obsahu spisu ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom sp. zn.
14 C 211/2005 zo 16. apríla 2008 rozhodol, že článok autora M. V. uverejnený
v sťažovateľkou vydávanom týždenníku .t. č. 1/2005 z 3. januára 2005 na stranách 23 až 25
pod názvom «...» obsahuje nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie týkajúce sa
navrhovateľa, keď „V článku na strane 24 bolo publikované tvrdenie, že sudca M.
navrhovateľa obnovy konania, ktorý chcel obhajobu postaviť na konfrontácii svedkov, ktorí
hovorili v jeho prospech, miesto toho, aby prerušil pojednávanie, odrovnal argumentom, že
nemá k dispozícii zápisnicu z rehabilitačného konania.“.
Okresný súd zároveň rozhodol, že sťažovateľka sa „za túto nepravdivú a zavádzajúcu
informáciu, ktorá nezohľadňuje zákonný procesný postup a rozhodnutie senátu..., ktorému
predsedal JUDr. Š. M.“, musí navrhovateľovi ospravedlniť, a zaviazal ju taktiež zaplatiť mu
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 600 000 Sk a nahradiť trovy konania.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom okrem iného tvrdila,
že prvostupňový súd danú vec nesprávne právne posúdil a dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď priznal navrhovateľovi náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch a uložil jej povinnosť ospravedlniť sa, a to napriek
skutočnosti, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti
navrhovateľa a ani podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy neboli splnené.
Konkrétne uviedla, že ide o nesplnenie týchto kumulatívne ustanovených hmotnoprávnych
podmienok: a) existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu
spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby, v jej fyzickej
a morálnej integrite, b) neoprávnenosť, protiprávnosť zásahu a c) existencia príčinnej
súvislosti medzi podmienkami uvedenými v bode a) a b). Sťažovateľka súčasne podrobne
zdôvodnila, prečo z jej pohľadu neboli splnené tieto podmienky. Na základe toho navrhla,
aby odvolací súd napadnutý prvostupňový rozsudok zmenil tak, že návrh navrhovateľa ako
nedôvodný zamietne a prizná jej náhradu trov konania.
O podanom odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 191/08
zo 16. apríla 2009 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
V napadnutom rozsudku krajský súd uviedol obsah prvostupňového rozhodnutia,
zosumarizoval odvolacie argumenty sťažovateľky a dospel k záveru, že jej odvolanie nie je
dôvodné.
Sťažovateľka napriek tomu, že je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne
zastúpená, v danom prípade nenamietala, že by krajský súd k napadnutému rozsudku nedospel
po riadnom a spravodlivom procese (sťažovateľka teda netvrdila, že došlo aj k porušeniu
ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1
dohovoru), uviedla len, že z toho dôvodu podala dovolanie najvyššiemu súdu. Ak teda
sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom nenamieta, že krajský súd pri vydaní
napadnutého rozsudku postupoval v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, je už iba
z toho dôvodu antinómne tvrdiť, že skutkový stav ustálil nesprávne, resp. že príslušné právne
predpisy interpretoval nespravodlivo. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu možno
uvažovať o porušení základného práva hmotného obsahu iba za predpokladu, že zároveň došlo
k porušeniu ústavnoprávnych princípov (napr. II. ÚS 78/05). Absencia porušenia
ústavnoprocesných princípov totiž v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti
všeobecného súdu za porušenie práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru upravených
v označených článkoch ústavy a dohovoru (m. m. II. ÚS 201/04, IV. ÚS 184/05,
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné taktiež zdôrazniť, že
podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky. Návrh
sťažovateľky je v koncentrovanej podobe vyjadrený v petite sťažnosti a je základným
východiskom pre posudzovanie sťažnosti. Prípadné tvrdenia o porušení iných ustanovení
ústavy, prípadne kvalifikovaných medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré sťažovateľka uvádza v texte znenia sťažnosti, t. j. mimo petitu, ústavný súd
podľa svojej ustálenej judikatúry považuje iba za súčasť jej argumentácie (m. m.
III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07 atď.).
Za okolností, keď sa sťažovateľka v petite domáha len vyslovenia porušenia svojho
základného práva na slobodu prejavu a na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva
na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru, ústavný súd dodáva, že už len táto samotná
skutočnosť by so zreteľom na jeho doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 160/09, IV. ÚS 203/09)
v kontexte s uvedeným právnym názorom postačovala na odmietnutie sťažnosti z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd sa však napriek tomu vzhľadom na rozširujúci sa počet súdnych sporov
o ochranu osobnosti v Slovenskej republike a ich často nie zanedbateľný politický kontext
preskúmal ústavnoprávny rozmer pripomienok sťažovateľky k skutkovým a právnym záverom
krajského súdu vyjadreným v namietanom rozsudku, ako aj postup krajského súdu pri
odôvodňovaní napadnutého rozsudku, pričom dospel k názoru, že ich nemožno považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sa pritom ústavný súd riadil tým, že v nej
sťažovateľka namieta v podstate to, že v okolnostiach danej veci jej bola súdom uložená
povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy, čo aj s poukázaním
na výšku priznanej náhrady nebolo podľa nej nevyhnutné „v demokratickej spoločnosti
na ochranu práv a slobôd iných“, a súčasne to označuje za nezlučiteľné s funkciou tlače
pri plnení úloh, ktoré má v demokratickej spoločnosti plniť.
V rámci kontroly ústavnosti, ktorej bol podrobený označený rozsudok krajského súdu
z aspektu podstaty sťažnostných námietok, bola pre ústavný súd smerodajná jednak právna
úprava týkajúca sa ochrany osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a tiež spôsob jej
aplikácie v konkrétnych okolnostiach danej veci. Ústavný súd pritom vychádzal z toho, že
v tomto prípade je nutné jednak ustáliť mieru (intenzitu) zásahu do práva na ochranu
osobnosti v kontexte so slobodou prejavu a právom na informácie, a to so zreteľom
na zásadu primeranosti (proporcionality) vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy
ako „najprísnejšej“ sankcie (krajného prostriedku nápravy) uloženej pôvodcovi zásahu,
t. j. sťažovateľke.
Preto skúmal, ako sa s námietkou sťažovateľky o neprimeranosti uloženia povinnosti
zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vysporiadal krajský súd a ako svoje
právne a skutkové závery odôvodnil.
V konaniach o ochranu osobnosti má fyzická osoba v súlade s § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä
v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti. Pri určení jej
výšky prihliada všeobecný súd hlavne na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolností,
za akých došlo k porušeniu jej práv. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka teda
nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností
ponecháva na úvahu súdu, pričom táto úvaha nemôže prekračovať únosnú mieru, ale musí
spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že hranice, v rámci ktorých by
sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto
ich danosť je závislá od individuality každého prípadu a zároveň musí byť podmienená
dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. To však neznamená, že priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať pre určitý okruh zásahov do práv spojených
s ochranou osobnosti taký rozsah, pri iných zase onaký. Podstatná je jedinečnosť prípadu
a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky. Na základe toho potom
všeobecný súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
za porušenie práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie dôvody, ktoré ho k vysloveniu
takéhoto záveru viedli.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd je toho názoru, že závery krajského súdu treba
hodnotiť ako odôvodnené, nearbitrárne a zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Krajský súd totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia
vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy vyhodnotil dôvodnosť uloženia tejto
povinnosti okresným súdom so zreteľom na tú časť odôvodnenia jeho rozsudku, v ktorej
analyzoval okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti
navrhovateľa, a v nadväznosti na závažnosť ujmy, ktorá mu v dôsledku neoprávneného
zásahu vznikla. K samotnému zásahu podľa krajského súdu došlo v podobe publikovania
výrokov v spornom článku „...“, ako aj uverejnením fotografie navrhovateľa v rozpore
s § 34 ods. 7 zákona č. 385/1990 Zb. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojitosti s článkom „...“, keď navyše
obsah tohto kritického článku sa netýkal osoby navrhovateľa.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej
ujmy okrem iného vyplýva:
«Objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď
v porušení, alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite je
vyjadrením zásady adekvátnosti. Toto kritérium vylučuje, aby sa na hodnotenie zásahu stali
rozhodujúce iba subjektívne pocity poškodeného. Bude záležať na prostredí, v ktorom
zásahu došlo, objekte zásahu, ďalších okolnostiach. Z neoprávnených zásahov do práva
na ochranu osobnosti človeka sú vzhľadom k svojej publicite zvlášť nebezpečné zásahy,
ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače.
O náhrade nemateriálnej ujmy v peniazoch možno hovoriť iba vtedy, ak sa zásah
do cti a dôstojnosti dotkne mravnej integrity fyzickej osoby natoľko, že sa zároveň zníži jej
vážnosť u iných a tým sa ohrozí jej postavenie, uplatnenie v spoločnosti a súčasne
nepostačuje iba zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia. Súdu sa v konaní musí preto
preukázať, že sú tu okolnosti dokazujúce, že v danom konkrétnom prípade nepostačí
ospravedlnenie a to predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých
následkov vzniknutých navrhovateľovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine
a spoločnosti. Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka upravuje iba satisfakcia za to, že
už k zásahu do osobnosti, ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu do osobnosti občana,
došlo.
Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva
na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky sa musí prihliadnuť aj na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby
postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Berie sa do úvahy napr. to,
či k následkom zásahu došlo len v mieste bydliska žalobcu alebo v širšom okolí.
Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa berie do úvahy, či
zásah bol realizovaný v denníku, ktorý vychádza v značnom náklade, patrí medzi
najčítanejšie, či sa stal na titulnej strane novín, mal zvýraznený titulok, bol na osobitnej
farebnej podtlači. Berie sa do úvahy i pracovné zaradenie osoby, ktorá tvrdí, že do jej práv
bolo zasiahnuté, či došlo k ujme na cti v očiach pracovného kolektívu takejto osoby, či je
navrhovateľ známy napríklad čitateľom.
Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že odporca uverejnil fotografiu
navrhovateľa v rozpore s § 12 Občianskeho zákonníka a § 34 ods. 7 zák. č. 385/2000 Z. z.
a dokonca ju pridružil k článku, ktorý sa vôbec nedotýkal navrhovateľa. Vzhľadom
na spojenie fotografie s článkom, ktorý sa dotýkal iného sudcu a bol v tomto období témou,
ktorá veľmi kriticky rezonovala vo viacerých denníkoch a časopisoch, ako aj na obsah
článku tak ako bolo vyššie uvedené vyústilo v závažný zásah do osobnostnej sféry
navrhovateľa. Vzhľadom na zverejnenie fotografie čitatelia si spojili navrhovateľa s osobou
opisovanou a kritizovanou v týchto článkoch, vyjadrovali sa o ňom nevhodne, reagovali tiež
na neho nevhodne. K takémuto poškodeniu navrhovateľa nedošlo len v mieste jeho bydliska,
ale ako vyplynulo zo svedeckých výpovedí nevhodne sa vyjadrovali o navrhovateľovi aj v...
Z uvedeného je zrejmé, že zásah do osobnostných práv sa prejavil na celom území
Slovenska.
Týždenník „...“ vychádza na celom území Slovenska. Titulok bol zvýraznený čiernou
tlačou. Fotografia o rozmeroch 4,3 cm x 8,8 cm znázorňovala tvár navrhovateľa s poprsím,
takže bola dostatočne veľká a bolo možné jednoznačne identifikovať osobu na tejto
fotografii spodobnenú. Týždenník má dostatočné množstvo čitateľov.
Pokiaľ ide o druhú časť návrhu z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že autor
článku uverejnil v článku tvrdenia, ktoré sa nezakladajú na pravde. Pri ich uverejnení si
neoveril skutočnosti, nepodal objektívne fakty, nepreveril svoje tvrdenia či sú v súlade v tom
čase platným trestným poriadkom. Konštatovanie autora článku v ďalšej časti tohto
príspevku „štátne únosy“ („... Aj sudca M., ktorý, sa podľa Š. podieľal na jeho opätovnom
uväznení, odmieta spochybňovanie vlastnej minulosti...“), ako aj nepodanie informácie, že
rozhodnutie Krajského súdu boli predmetom preskúmavania Najvyššieho súdu preukazuje,
že autor článku nemal v úmysle podať vyvážené informácie, článok koncipoval s úmyslom
znevažovať navrhovateľa a podsúval čitateľom záver, že ako sudca navrhovateľ rozhodoval
nespravodlivo a tendenčne. V tomto prípade taktiež týždenník „...“ vyšiel na celom území
Slovenska a s titulom aj podtitulmi, ako aj ďalším článkom.
Z vykonaného dokazovania výsluchom svedkov pred súdom prvého stupňa bolo
preukázané, že predmetné články zasiahli do práv navrhovateľa veľmi vážne. Navrhovateľ
v čase zásahu bol a je sudcom doteraz, hoci pre vek má prerušený výkon. Navrhovateľ ako
sudca nie je a nebol známy len v mieste svojho bydliska. Z titulu svojej práce a v minulosti
výkonu funkcie predsedu... bol a je známy v rozsahu celého územia Slovenska a to nielen
v sudcovskej obci (medzi sudcami), ale aj v bežnom živote čitateľom denníka. Ide o denník
s relatívne vysokým nákladom, distribuovaným po celom území Slovenska.
Priznaná nemajetková ujma vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) za neoprávnené
uverejnenie fotografie navrhovateľa a 9.958,18 eur (300.000,- Sk) je preto primeraná.
Je nesporné, že zásahy do cti navrhovateľa v jeho živote spôsobilo uverejnenie fotografie
a následne uverejnenie nepravdivých tvrdení v článku „...“.»
Aj keď priznanie rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práv
spojených s ochranou osobnosti tak, ako to bolo v navrhovateľovom prípade, je podľa
názoru ústavného súdu so zreteľom na už spomenutý princíp proporcionality na hranici
ústavnej akceptovateľnosti, odôvodnenie jej priznania krajským súdom však hodnotí ako
legitímne a ústavne aprobovateľné s tým, že z neho nemožno vyvodiť taký odklon
od výkladových alebo procesných štandardov všeobecných súdov, ktorý by bolo možné
označiť za svojvoľný, ale taktiež ani zjavné vybočenie od zásad ústavnosti traktovaných
v judikatúre ústavného súdu.
Ústavný súd ďalej pripomína, že nemá pozíciu opravnej inštancie voči rozhodnutiam
všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú
na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne
záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe. Tak to bolo
aj v prípade sťažovateľky, a preto ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné zasiahnuť
do rozhodnutia krajského súdu a akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť jeho názor týkajúci
sa priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. októbra 2009