Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 160/09
PDF · 212.75 KB
No categories available
IV. ÚS 160/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Z. P., K., a Mgr. O. V., K., zastúpených advokátom
JUDr. I. Š., S., vo veci namietaného porušenia svojho práva na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 43/2008 z 11. decembra 2008
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Z. P. a Mgr. O. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2009
doručená sťažnosť Ing. Z. P. a Mgr. O. V. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 43/2008
z 11. decembra 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že:
„1. Sťažovatelia sú vlastníkmi pozemku, ktorý je zastavaný po celej dĺžke vysokým
napätím. Pozemok sa nachádza v obývanej časti krajského mesta. Ak by pozemok nebol
zastavaný, jeho trhová hodnota by presahovala sumu 200 000,- eur (cca 6 000 000,-Sk).
2. Z obidvoch strán majú susedia postavené rodinné domy. Na pozemku
sťažovateľov nie je možné stavať a je fakticky nepredajný.
3. Predchodkyňa sťažovateľov, stará matka, M. V., sa márne domáhala náhrady
za bremeno vysokého napätia. Dňa 16. 6. 2004 zomrela.
4. Tak stará matka sťažovateľov, ako aj samotní sťažovatelia, nemohli a nemôžu
pokojne užívať svoj majetok. Sťažovatelia musia platiť daň z nehnuteľnosti a musia
obhospodarovať pozemok, aby nerušili susedov, najmä vysokou trávou a burinami.
Energetický podnik pritom pozemok využíva a dosahuje vysoké zisky.
5. Sťažovatelia si uvedomujú verejný záujem na dodávke elektriny a tento
verejný záujem rešpektujú. Chcú len dosiahnuť konečne nejakú primeranú náhradu za
bremeno.
2. Ak by za zriadenie, tzv. legálneho vecného bremena, bola poskytnutá v
minulosti náhrada, hoci aj len 1,- Sk, sťažovatelia by nárok neuplatňovali. Problém je však
v tom, že v čase zastavania pozemku vysokým napätím (50-te roky) ho užívala
poľnohospodárska socialistická organizácia a stará matka preto nemohla žiadať náhradu.
Náhradu mohol žiadať iba ten, kto bol podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti.
6. Súčasné právne predpisy ukladajú trpieť bezo zmeny bremená z minulosti
a ústavný súd odmietol posudzovať ich súladnosť s ústavou (uznesenie ÚS SR
z 28. septembra 2005 č. PL. ÚS 28/05-6).
7. Za predmetný pozemok teda nebolo možné žiadať náhradu v minulosti a podľa
platných predpisov sa už ani náhrada žiadať nemôže. Súdy sa stále nevysporiadali
s dôležitou skutočnosťou a to, že pri vzniku bremena, vlastník nemohol žiadať náhradu,
keďže pozemok neužíval a tak nespĺňal hmotnoprávnu podmienku pre priznanie náhrady.
Podmienkou bolo podstatné obmedzenie v užívaní nehnuteľnosti.“
Sťažovatelia ďalej citujú § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 o výrobe, rozvode a spotrebe
elektriny (elektrizačný zákon) v znení neskorších predpisov platného do 30. júna 1997
(ďalej len „elektrizačný zákon“), podľa ktorého za výkon oprávnení uvedených
v predchádzajúcom odseku nie sú energetické podniky povinné poskytovať náhradu. Ak je
však vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti, ktorá nie je v štátnom socialistickom vlastníctve,
zriadením vedenia podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti, môže žiadať u orgánu,
ktorý je podľa predpisov o povoľovaní stavieb kompetentný pre povolenie stavby
energetického diela, aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu;
žiadosť musí byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo
uviedlo do trvalej prevádzky (užívania).
Sťažovatelia pokračujú v argumentácii svojej sťažnosti poukazujúc na judikatúru
Ústavného súdu Českej republiky, a to rozhodnutia, ktoré odôvodňujú náhradu za legálne
bremeno, alebo rozhodnutia, ktoré riešenie nevidia v protiústavnosti elektrizačného zákona,
ale v možnosti náhrady cez inštitút vecného bremena v súkromnom práve, najmenej
v rozsahu udržiavacích nákladov. V nadväznosti na to vyslovujú názor, že „Medzi záujmom
spoločnosti a súkromným záujmom musí existovať vzťah vyváženosti. Sťažovatelia, alebo
ich predchodkyňa, nemali reálnu možnosť náhrady a nikdy ju pri formalistickom výklade
práva ani mať nebudú. Musia však na vlastné náklady znášať udržiavanie nehnuteľnosti a
platiť dane, kým energetický podnik zarába aj na tom, že aj na pozemku sťažovateľov má
predmet podnikania.“.
Z uvedených dôvodov považujú sťažovatelia existujúci stav za neprimeraný zásah
do ich vlastníctva a do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tvrdia, že toto právo im bolo rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 43/2008
z 11. decembra 2008 porušené.
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Právo sťažovateľov na pokojné užívanie majetku, podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3 Co 43/2008, z 11. decembra 2008, porušené.
Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 43/2008,
z 11. decembra 2008.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenom návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva a slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľov
považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva
alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.
rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu
však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory
všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,
ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprávne princípy alebo
základné práva a slobody (II. ÚS 54/02).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd v súlade so svojím ústavným postavením na základe obsahu sťažnosti
a priloženej dokumentácie predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietajú
porušenie svojho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Za súčasť stabilizovanej judikatúry ústavného súdu treba považovať aj právny názor,
podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných
práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj právo vyplývajúce z čl. 1 dodatkového
protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie svojho práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu samostatne, t. j. bez toho, aby namietali porušenie
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením, čo v kontexte s uvedeným právnym názorom
zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Navyše,
ústavný súd po preskúmaní namietaného rozhodnutia krajského súdu dospel k záveru, že je
náležitým spôsobom odôvodnené, pričom právne názory, na ktorých je založené, nemožno
hodnotiť ako zjavne neodôvodnené ani ako arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovatelia sa
s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o ich
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani právomoc ústavného súdu
nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco odôvodnil svoje rozhodnutie,
ktorým potvrdil rozsudok súdu Okresného súdu Košice I sp. zn. 18 C 118/2003
z 13. decembra 2007, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľov proti V., a. s., K.,
o zaplatenie 400 Sk za užívanie ich nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území
P. zastavaných dvoma stožiarmi vysokého napätia. Pokiaľ sťažovatelia namietali, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, krajský súd k tomu uviedol:
„Nesprávnym právnym posúdením veci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo
aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Uplatnený odvolací -
nesprávne právne posúdenie nie je daný a rovnako nie je daný ani uplatnený odvolací
dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. teda, že súd prvého stupňa v dôsledku
nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal dokazovanie ohľadom výšky uplatneného
nároku žalobcov.
Na pozemkoch žalobcov umiestnené energetické zariadenie slúžiace potrebám
žalovaného spĺňa definíciu energetického zariadenia v podobe stĺpov vysokého napätia.
V tomto prípade ide o zákonné (legálne) vecné bremeno, ktoré je inštitútom
sui generis a patrí do okruhu verejného práva. Podstata zákonných (legálnych) vecných
bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, teda
vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva. Jedným
z charakteristických znakov tzv. legálnych vecných bremien je, že ich režim sa riadi vždy
podľa predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku. Napriek skutočnosti, že nový zákon
ruší zákon predchádzajúci, zostávajú ustanovenia predchádzajúcich zákonov upravujúce
oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam cestou spätného odkazu stále aplikovateľné (§ 42
ods. 2 zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike a § 69 ods. 1 (zákona č. 656/2004 Z. z.)
o energetike.
Režim zákonných vecných bremien nie je totožný s režimom zmluvných vecných
bremien, pretože sa riadia zvláštnou úpravou. Nejde však o úpravu komplexnú, ktorá by
vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Z toho
teda vyplýva, že v prípade, že špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa režim
všeobecnou úpravou občianskeho práva. Na danú problematiku je nutné hľadieť podľa
zásady nepravej retroaktivity. Podľa tejto zásady vyplývajú práva a povinnosti
zo zriadeného vecného bremena nie z právnej úpravy, na základe ktorej vznikla,
ale zo súčasnej právnej úpravy. Teda pokiaľ súčasná úprava (zákon č. 565/2004) by
neupravovala náhrady súvisiace s výkonom zákonných vecných bremien, bolo by možné
aplikovať úpravu súkromného práva. Ust. § 10 zákona č. 656/2004 Z. z. v odseku 5
upravuje náhrady súvisiace s výkonom zákonného vecného bremena a to aj za zriadenie
vecného bremena a to vo forme primeranej jednorázovej náhrady v lehotách uvedených
v ods. 5 § 10. Preto aplikácia aj ustanovení súkromného práva v takomto prípade
neprichádza do úvahy.“
Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že namietané rozhodnutie krajského súdu
neobsahuje také skutkové a právne závery, ktoré by predstavovali svojvôľu a mohli
signalizovať existenciu príčinnej súvislosti s možným porušením sťažovateľmi označeného
práva. Vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Za týchto okolností už bolo bez právneho významu zaoberať sa návrhom
sťažovateľov na zrušenie namietaného rozsudku, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť
v celom rozsahu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2009