Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 160/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Z. P., K., a Mgr. O. V., K., zastúpených advokátom

JUDr. I. Š., S., vo veci namietaného porušenia svojho práva na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 11. decembra 2008

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Z. P. a Mgr. O. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2009

doručená sťažnosť Ing. Z. P. a Mgr. O. V. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. decembra 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že:

„1. Sťažovatelia sú vlastníkmi pozemku, ktorý je zastavaný po celej dĺžke vysokým

napätím. Pozemok sa nachádza v obývanej časti krajského mesta. Ak by pozemok nebol

zastavaný, jeho trhová hodnota by presahovala sumu 200 000,- eur (cca 6 000 000,-Sk).

2. Z obidvoch strán majú susedia postavené rodinné domy. Na pozemku

sťažovateľov nie je možné stavať a je fakticky nepredajný.

3. Predchodkyňa sťažovateľov, stará matka, M. V., sa márne domáhala náhrady

za bremeno vysokého napätia. Dňa 16. 6. 2004 zomrela.

4. Tak stará matka sťažovateľov, ako aj samotní sťažovatelia, nemohli a nemôžu

pokojne užívať svoj majetok. Sťažovatelia musia platiť daň z nehnuteľnosti a musia

obhospodarovať pozemok, aby nerušili susedov, najmä vysokou trávou a burinami.

Energetický podnik pritom pozemok využíva a dosahuje vysoké zisky.

5. Sťažovatelia si uvedomujú verejný záujem na dodávke elektriny a tento

verejný záujem rešpektujú. Chcú len dosiahnuť konečne nejakú primeranú náhradu za

bremeno.

2. Ak by za zriadenie, tzv. legálneho vecného bremena, bola poskytnutá v

minulosti náhrada, hoci aj len 1,- Sk, sťažovatelia by nárok neuplatňovali. Problém je však

v tom, že v čase zastavania pozemku vysokým napätím (50-te roky) ho užívala

poľnohospodárska socialistická organizácia a stará matka preto nemohla žiadať náhradu.

Náhradu mohol žiadať iba ten, kto bol podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti.

6. Súčasné právne predpisy ukladajú trpieť bezo zmeny bremená z minulosti

a ústavný súd odmietol posudzovať ich súladnosť s (uznesenie ÚS SR

z 28. septembra 2005 č. -6).

7. Za predmetný pozemok teda nebolo možné žiadať náhradu v minulosti a podľa

platných predpisov sa už ani náhrada žiadať nemôže. Súdy sa stále nevysporiadali

s dôležitou skutočnosťou a to, že pri vzniku bremena, vlastník nemohol žiadať náhradu,

keďže pozemok neužíval a tak nespĺňal hmotnoprávnu podmienku pre priznanie náhrady.

Podmienkou bolo podstatné obmedzenie v užívaní nehnuteľnosti.“

Sťažovatelia ďalej citujú o výrobe, rozvode a spotrebe

elektriny (elektrizačný zákon) v znení neskorších predpisov platného do 30. júna 1997

(ďalej len „elektrizačný zákon“), podľa ktorého za výkon oprávnení uvedených

v predchádzajúcom odseku nie sú energetické podniky povinné poskytovať náhradu. Ak je

však vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti, ktorá nie je v štátnom socialistickom vlastníctve,

zriadením vedenia podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti, môže žiadať u orgánu,

ktorý je podľa predpisov o povoľovaní stavieb kompetentný pre povolenie stavby

energetického diela, aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu;

žiadosť musí byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo

uviedlo do trvalej prevádzky (užívania).

Sťažovatelia pokračujú v argumentácii svojej sťažnosti poukazujúc na judikatúru

Ústavného súdu Českej republiky, a to rozhodnutia, ktoré odôvodňujú náhradu za legálne

bremeno, alebo rozhodnutia, ktoré riešenie nevidia v protiústavnosti elektrizačného zákona,

ale v možnosti náhrady cez inštitút vecného bremena v súkromnom práve, najmenej

v rozsahu udržiavacích nákladov. V nadväznosti na to vyslovujú názor, že „Medzi záujmom

spoločnosti a súkromným záujmom musí existovať vzťah vyváženosti. Sťažovatelia, alebo

ich predchodkyňa, nemali reálnu možnosť náhrady a nikdy ju pri formalistickom výklade

práva ani mať nebudú. Musia však na vlastné náklady znášať udržiavanie nehnuteľnosti a

platiť dane, kým energetický podnik zarába aj na tom, že aj na pozemku sťažovateľov má

predmet podnikania.“.

Z uvedených dôvodov považujú sťažovatelia existujúci stav za neprimeraný zásah

do ich vlastníctva a do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu a tvrdia, že toto právo im bolo rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 11. decembra 2008 porušené.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Právo sťažovateľov na pokojné užívanie majetku, podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. , z 11. decembra 2008, porušené.

Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. ,

z 11. decembra 2008.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenom návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva a slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľov

považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , atď.).

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až ). Táto právomoc ústavného súdu

však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory

všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,

ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprávne princípy alebo

základné práva a slobody ().

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , ).

Ústavný súd v súlade so svojím ústavným postavením na základe obsahu sťažnosti

a priloženej dokumentácie predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietajú

porušenie svojho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Za súčasť stabilizovanej judikatúry ústavného súdu treba považovať aj právny názor,

podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj právo vyplývajúce z čl. 1 dodatkového

protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením (napr. alebo ).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie svojho práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu samostatne, t. j. bez toho, aby namietali porušenie

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením, čo v kontexte s uvedeným právnym názorom

zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Navyše,

ústavný súd po preskúmaní namietaného rozhodnutia krajského súdu dospel k záveru, že je

náležitým spôsobom odôvodnené, pričom právne názory, na ktorých je založené, nemožno

hodnotiť ako zjavne neodôvodnené ani ako arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovatelia sa

s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o ich

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani právomoc ústavného súdu

nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. napr. , , ).

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco odôvodnil svoje rozhodnutie,

ktorým potvrdil rozsudok súdu Okresného súdu Košice I sp. zn.

z 13. decembra 2007, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľov proti V., a. s., K.,

o zaplatenie 400 Sk za užívanie ich nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území

P. zastavaných dvoma stožiarmi vysokého napätia. Pokiaľ sťažovatelia namietali, že

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. že

súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, krajský súd k tomu uviedol:

„Nesprávnym právnym posúdením veci podľa ust. je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo

aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Uplatnený odvolací -

nesprávne právne posúdenie nie je daný a rovnako nie je daný ani uplatnený odvolací

dôvod podľa ust. teda, že súd prvého stupňa v dôsledku

nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal dokazovanie ohľadom výšky uplatneného

nároku žalobcov.

Na pozemkoch žalobcov umiestnené energetické zariadenie slúžiace potrebám

žalovaného spĺňa definíciu energetického zariadenia v podobe stĺpov vysokého napätia.

V tomto prípade ide o zákonné (legálne) vecné bremeno, ktoré je inštitútom

sui generis a patrí do okruhu verejného práva. Podstata zákonných (legálnych) vecných

bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, teda

vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva. Jedným

z charakteristických znakov tzv. legálnych vecných bremien je, že ich režim sa riadi vždy

podľa predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku. Napriek skutočnosti, že nový zákon

ruší zákon predchádzajúci, zostávajú ustanovenia predchádzajúcich zákonov upravujúce

oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam cestou spätného odkazu stále aplikovateľné (§ 42

ods. 2 o energetike a ()

o energetike.

Režim zákonných vecných bremien nie je totožný s režimom zmluvných vecných

bremien, pretože sa riadia zvláštnou úpravou. Nejde však o úpravu komplexnú, ktorá by

vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Z toho

teda vyplýva, že v prípade, že špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa režim

všeobecnou úpravou občianskeho práva. Na danú problematiku je nutné hľadieť podľa

zásady nepravej retroaktivity. Podľa tejto zásady vyplývajú práva a povinnosti

zo zriadeného vecného bremena nie z právnej úpravy, na základe ktorej vznikla,

ale zo súčasnej právnej úpravy. Teda pokiaľ súčasná úprava () by

neupravovala náhrady súvisiace s výkonom zákonných vecných bremien, bolo by možné

aplikovať úpravu súkromného práva. Ust. v odseku 5

upravuje náhrady súvisiace s výkonom zákonného vecného bremena a to aj za zriadenie

vecného bremena a to vo forme primeranej jednorázovej náhrady v lehotách uvedených

v ods. 5 § 10. Preto aplikácia aj ustanovení súkromného práva v takomto prípade

neprichádza do úvahy.“

Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že namietané rozhodnutie krajského súdu

neobsahuje také skutkové a právne závery, ktoré by predstavovali svojvôľu a mohli

signalizovať existenciu príčinnej súvislosti s možným porušením sťažovateľmi označeného

práva. Vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25

ods. 2 ).

Za týchto okolností už bolo bez právneho významu zaoberať sa návrhom

sťažovateľov na zrušenie namietaného rozsudku, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť

v celom rozsahu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009