Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 53/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť F. L., zastúpeného

advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíková 17, Bratislava, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa ,

ako aj porušenie práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. apríla 2011 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a jeho rozsudkom z 15. novembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2012 doručená sťažnosť F. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“),

ako aj porušenie práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 20. apríla 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a jeho rozsudkom z 15. novembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ založil 7. júna 1995 s obchodnou

spoločnosťou BLOCK, a. s., U kasáren 727, Valašské Meziříčí, Česká republika (ďalej len

„väčšinový spoločník“), obchodnú spoločnosť BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o. (ďalej len

„Spoločnosť“), ktorej sa stal konateľom ako spoločník s podielom 30 %. Sťažovateľ

poukazuje na to, že 28. júla 2000 mal väčšinový spoločník obsadiť kancelárie Spoločnosti

a na valnom zhromaždení mal byť odvolaný z funkcie konateľa.

Väčšinový spoločník následne podal krajskému súdu návrh na vylúčenie sťažovateľa

zo Spoločnosti z dôvodu, že si nesplnil povinnosti, ktoré mu uložilo valné zhromaždenie.

O návrhu rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -174 z 27. januára 2003 tak,

že ho zamietol. Na základe odvolania väčšinového spoločníka najvyšší súd rozhodol

rozsudkom sp. zn. zo 17. septembra 2003 tak, že rozsudok krajského súdu

zmenil a sťažovateľa zo Spoločnosti vylúčil. Podľa sťažovateľa bolo „jediným relevantným

dôvodom použiteľným na vylúčenie... zo Spoločnosti výlučne tvrdenie Spoločnosti,

že sťažovateľ jej neodovzdal účtovné doklady Spoločnosti. Súd prehlásil, že pre rozhodnutie

vo veci je úplne bezpredmetné, či tieto doklady sú v origináli, alebo kópii... Ako

neodovzdané doklady pritom odvolací súd identifikoval výlučne 3 doklady... a to počítačový

výstup účtovníctva, výdavkový pokladničný doklad za dňa 26. 7. 2000 č. l. 158 spisu,

dobropis č. 12 0004 zo dňa 26. 7. 2000 k faktúre č. 200029 zo dňa 26. 7. 2000 č. l. 184, 185

spisu...“.

Proti rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu zo 17. septembra 2003

podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom

sp. zn. Obdo V 91/2003 z 29. novembra 2004 tak, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie rozsudku

dovolacieho súdu, pričom uvádza:

«Pretože súd prvého stupňa sa takýmto zistením [že sťažovateľ mal sporné

dokumenty v držbe, pozn.] vôbec nezaoberal, je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa

zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Dovolací súd taktiež zdôraznil,

že „... pokiaľ spoločník po tom, ako bol odvolaný z funkcie konateľa, neodovzdal všetok

spisový materiál, ktorý je dôležitý pre spoločnosť z hľadiska dodržiavania právnych

predpisov..., dopúšťa sa týmto konaním porušovania povinností v zmysle § 149 Obch.

zák...“ a záver o potrebe vylúčiť takéhoto spoločníka zo spoločnosti je správny.»

Následne najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 20. apríla 2005 tak, že zmenil rozsudok krajského súdu a sťažovateľa zo Spoločnosti

vylúčil.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. V 88/2005 z 29. marca 2007 tak, že rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. „Svoje rozhodnutie dovolací súd

odôvodnil konštatovaním..., že odvolací súd nepostupoval v intenciách zdôvodnenia

rozhodnutia dovolacieho súdu.“

Najvyšší súd ako odvolací súd následne uznesením sp. zn.

z 31. augusta 2007 zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s tým,

že „súdu prvého stupňa uložil povinnosť zaoberať sa predloženými listinnými dokladmi“.

Krajský súd následne rozhodol rozsudkom č. k. -419 z 24. septembra

2009 tak, že sťažovateľa zo Spoločnosti vylúčil. Na základe odvolania rozhodol najvyšší

súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. z 13. januára 2010 tak, že rozsudok

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že krajský súd nerešpektoval

pokyn odvolacieho súdu. „Z dôvodu nesplnenia povinnosti vykonať dokazovanie k takto

identifikovaným dokladom preto odvolací súd rozsudok zrušil a súdu prvého stupňa uložil

povinnosť riadiť sa v ďalšom konaní týmto usmernením a nové rozhodnutie náležite

odôvodniť.“

Po vrátení veci rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom č. k. 28 Cb 83/2000-

472 z 20. apríla 2011 tak, že sťažovateľa zo Spoločnosti vylúčil.

«Svoje rozhodnutie súd odôvodnil jedinou gramaticky nepreskúmateľnou vetou

v znení... „Na pojednávaní dňa 20. 4. 2011 žalovaný okrem iného uviedol, že žalobca má

všetky doklady, o ktorých tvrdí, že nimi nedisponuje, k dispozícii len v kópiách, originály

týchto dokladov mu pochopiteľne nevydá až do toho času, kým súd žalobcu nedonúti, aby

mu neoprávnené obohatenie, ktoré získal na jeho úkor, vydal.“ Súd prvého stupňa nezaujal

žiadne stanovisko k nariadenému dokazovaniu k presne uvedeným dokladom žalobcu –

počítačovému výstupu účtovníctva, výdavkovému pokladničnému dokladu a dobropisu.

Sťažovateľ je toho názoru, že súd prvého stupňa takto postupoval z toho dôvodu,

že sťažovateľ zmienené skutkové zistenie odvolacieho súdu v celom rozsahu a mimo

akúkoľvek pochybnosť vyvrátil. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa

uviedol mnohé ďalšie skutkové tvrdenia, o ktorých zároveň uviedol, že neboli žiadnym

dôvodom pre rozhodnutie súdu.»

Na základe odvolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 20. apríla 2011

rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. ,

z 15. novembra 2011 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. „K okolnosti, že súd prvého

stupňa nezaujal žiadne stanovisko k nariadenému dokazovaniu k presne uvedeným

dokladom žalobcu – počítačovému výstupu, výdavkovému pokladničnému dokladu

a dobropisu, nezaujal žiadne stanovisko ani odvolací súd.“

Proti rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,

pričom namietal porušenie (ďalej len „OSP“)

a existenciu dovolacieho dôvodu podľa . Poukázal na to, že predmetné

doklady v spise na č. l. 158, 184 a 185 sú „kópiami tých originálov, ktoré sú dokladmi

spoločnosti AES, spol. s r. o... súd... mu neumožnil predložiť dôkazy, ktorými by mohol

preukázať, že doklady... pre ktoré bol zo spoločnosti vylúčený, sú vlastníctvom sťažovateľa

a Spoločnosti nepatria. Tiež... namietal, že súdy sa vôbec nezaoberali závažnosťou

tvrdeného porušenia povinností spoločníka, keď ani v prípade, že by toto tvrdenie bolo

pravdivé, Spoločnosti žiadna preukázateľná ujma nevznikla.“.

O dovolaní rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn.

1 Obdo V 8/2012 z 27. septembra 2012 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd a najvyšší súd ako odvolací súd a aj ako dovolací

súd svojím postupom v namietaných konaniach a svojimi rozsudkami porušili jeho základné

právo podľa a právo podľa dodatkového protokolu. Poukazuje

na to, že nebola splnená podmienka porušenia povinností spoločníka závažným

spôsobom podľa . Sťažovateľ v tejto súvislosti odkazuje

na rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 30. marca 2012, ktorý preukazuje, že „doklady, pre držbu ktorých súdy sťažovateľa

zbavili jeho vlastníctva, sú vlastníctvom sťažovateľa, keďže sa jedná o doklady

preukazujúce úhrady, ktoré vykonal sťažovateľ miesto Spoločnosti, keď Spoločnosť si svoju

povinnosť ich úhrady nesplnila a odmietala tak učiniť, hoci veritelia Spoločnosť na túto

úhradu vyzývali. Po úhrade týchto záväzkov Spoločnosti sťažovateľ Spoločnosť upozornil,

že ide o jej neoprávnené obohatenie, keď povinnosť, ktorá patrí Spoločnosti splnil miesto

nej sťažovateľ, ktorý tak učinil bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Preto doklady o úhrade

ponúkol Spoločnosti a žiadal, aby mu uhradila nimi preukázané náklady, ktoré znášal

miesto nej. Spoločnosť tak učiniť odmietla, preto ju k tejto povinnosti musel sťažovateľ

zaviazať rozsudkom... Rozsudok... nie je dodnes právoplatný. Spoločnosť popiera svoju

povinnosť tieto doklady sťažovateľovi preplatiť, čiže dodnes popiera, že ide o doklady, ktoré

jej patria. Svoju povinnosť uhradiť náklady podľa tam citovaných dokladov spoločnosť

popiera natoľko, že voči tejto povinnosti podala až odvolanie. Tým je preukázané, že je to

Spoločnosť samotná, kto citované doklady odmieta prevziať... Dožadovanie sa vydanie

týchto dokladov je však iba zámienka na vylúčenie sťažovateľa zo Spoločnosti, aby sa jeho

obchodného podielu v Spoločnosti zmocnil väčšinový spoločník.

Použitie preukázane prospešného postupu spoločníka na jeho vylúčenie

zo Spoločnosti predstavuje jednoznačne arbitrárne rozhodnutie, ktorým súdy spochybnili

platnosť SR... ako aj SR, nakoľko takéto

obmedzenie vlastníckeho práva bolo jednoznačne nezákonné.

Takto sa zámienkou na vylúčenie sťažovateľa stalo sťažovateľove vlastníctvo účtov,

ktoré preukazujú, že uhradil záväzky Spoločnosti vo výške celkom 31.610,70 Sk, t. j.

1.049,28 €. I v prípade platnosti zvrátenej logiky, podľa ktorej úhrada záväzkov Spoločnosti

znamená škodu tejto Spoločnosti, táto škoda by bola nepatrná vzhľadom k preukázanému

obratu vo výške 54.983.157,- Sk, t. j. 1.825.106,50 € v danom roku 2000...

Nepravdivé je každé skutkové tvrdenie súdu o tom, že sťažovateľ neodovzdal

akékoľvek doklady Spoločnosti. Súdy, napriek tomu, že vo veci konali 12 rokov, odmietli

vykonať akékoľvek dokazovanie vo veci a spoľahli sa výlučne na pravdivosť ničím

nepreukázaného tvrdenia Spoločnosti. Súdy zamietli všetky návrhy na dokazovanie, ktoré

sťažovateľ v priebehu konania podal a vyjadrenie sťažovateľa podľa zápisnice zo dňa

20. 4. 2011, že okrem už zamietnutých návrhov, na dokazovanie nové návrhy nemá, použili

na tvrdenie, že žiadne dokazovanie nenavrhoval... Pretože súdy odmietli vykonať akékoľvek

dokazovanie, sťažovateľ musel vyhľadávať iné možnosti na preukázanie skutočnosti.

Účtovník spoločnosti S. G., ktorý pripravil účtovnú závierku za r. 2000, bol vypočutý

na návrh sťažovateľa až Okresným súdom Nitra podľa dôkazu... [zápisnice Okresného súdu

Nitra zo 17. mája 2011 a z 2. augusta 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. ,

pozn.] je preukázané..., že všetky doklady má v držbe konateľ spoločnosti, ktorý ich ale

selektívne vydával svojim účtovníkom a súčasne tvrdil, že ich takto postupne získava

od sťažovateľa. Rovnako je preukázané, že žalobcovi žiaden doklad nechýba...

Súdy ako dôkaz porušenia povinností spoločníka, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť,

použili tvrdenie, že sťažovateľ napriek výzve zo dňa 17. 11. 2000 neodovzdal doklady

Spoločnosti jej novému konateľovi. Pritom nedbali na opakované upozornenia sťažovateľa,

že dňa 28. 7. 2000 ho jeho väčšinový spoločník obsadil svojou súkromnou bezpečnostnou

službou, ktorou si použitím násilia prisvojil všetko, čo sa v Spoločnosti nachádzalo, vrátane

všetkých dokladov Spoločnosti...

... je preukázané, že neexistuje žiaden doklad, ktorý by mal sťažovateľ neoprávnene

v držbe, a teda, že vylúčenie sťažovateľa zo Spoločnosti je bezdôvodné...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva zaručené čl. 20, ods. 1

SR a Dodatkového protokolu... bolo porušené v konaní vedenom na Krajskom

súde v Bratislave rozsudkom vydaným pod sp. zn. -472 zo dňa 20. 04. 2011,

ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. ,

zo dňa 15. 11. 2011, keď dovolanie voči zmieneným rozsudkom odmietol dovolací súd

uznesením sp. zn. zo dňa 27. 09. 2012.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi... primerané finančné zadosťučinenie v sume

100.000,- € (slovom: jednostotisíc EUR), ktoré mu Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinní zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

323,49 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho

zástupcu sťažovateľa...“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

takto:

„Vyvlastnenie vlastníckeho podielu v Spoločnosti spôsobilo sťažovateľovi škodu,

ktorú nemožno napraviť uvedením do pôvodného stavu. Väčšinový spoločník využil

nezákonný stav založený právoplatným rozsudkom o vylúčení spoločníka na to, aby bez

meškania previedol svoj podiel na spoločnosť konateľa BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o.,

IČO..., tak ako je to preukázané výpisom podľa dôkazu č. 2 tejto sťažnosti. Takto

BLOCK Sk, spol. s r. o., IČO..., ktorú s týmto konateľom založili dňa 21. 08. 2000, ešte skôr,

než podali návrh na vylúčenie sťažovateľa z takto poškodenej Spoločnosti. Vzhľadom na to

považujeme za dôvodné priznať sťažovateľovi satisfakciu vo výške primeranej miery

nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla, a to vo výške 100.000 EUR. Sťažovateľom

navrhovaná výška nemajetkovej ujmy je iste len zlomkom tej, ktorú utrpel popísaným

zásahom do jeho nedotknuteľného práva vlastniť.“

Ústavný súd považoval v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa uviesť

nasledovné:

Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu

ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách

televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu

osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď

sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len

„oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila

postup podľa , t. j. aby predložila jeho oznámenie

obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania

a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom

príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného

súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného

súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi

doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období

od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom

z 27. augusta 2013 v zmysle predsedníčke ústavného

súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia

spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených veciach

predpojatí pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom neovplyvnil

ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne, vzhľadom na (i)

podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) Š.

H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky

a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede

v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia Š. H.

o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu

IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. predložili vec predsedníčke ústavného

súdu na zabezpečenie postupu podľa .

O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu

Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána

Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti – uznesenie o námietke predsedu najvyššieho

súdu a o oznámeniach sudcov nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať

do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta porušenie označených práv, ku ktorému

malo dôjsť „v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave rozsudkom... sp. zn.

-472 zo dňa 20. 04. 2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR

sp. zn. , (na základe priloženého rozsudku správne má byť

sp. zn. , , pozn.) zo dňa 15. 11. 2011, keď dovolanie

voči zmieneným rozsudkom odmietol dovolací súd uznesením sp. zn. zo

dňa 27. 09. 2012“.

Sťažovateľ v „Plnomocenstve“ zo 14. decembra 2012 splnomocnil právneho

zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom „pre porušenie práv

sťažovateľa... postupom Najvyššieho súdu SR ako odvolacieho súdu v konaní vo veci sp. zn.

, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vo veci vedenej pod sp. zn. ...“.

Na tomto základe ústavný súd kvalifikoval petit sťažnosti tak, že sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 20. apríla 2011 a postupom najvyššieho súdu

ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho

rozsudkom z 15. novembra 2011.

Podľa ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. apríla 2011

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa a dodatkového

protokolu postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 20. apríla

2011.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127

ods. 1 (premietnutý aj do ), z ktorého vyplýva,

že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať postup

krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudok z 20. apríla 2011, pretože

ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa a nasl. najvyšší súd

ako odvolací súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 15. novembra 2011

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri

napr. , , ).

Ústavný súd v prípade sťažovateľa vychádzal zo svojej judikatúry

z ostatného obdobia (napr. m. m. , , , ,

), podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Sťažovateľ proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu z 15. novembra 2011

podal dovolanie, o ktorom dovolací súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 Obdo V 8/2012

z 27. septembra 2012 tak, že nie je prípustné. V súlade s judikatúrou ústavného súdu

z ostatného obdobia nemožno však sťažnosť podľa smerujúcu proti

rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej

oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal návrh, ktorým sťažovateľ

namieta porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho

rozsudkom z 15. novembra 2011, aj z hľadiska toho, či ho nemožno považovať za zjavne

neopodstatnený.

Sťažovateľ napriek tomu, že je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne

zastúpený, v petite svojej sťažnosti nenamieta porušenie základných práv alebo

ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z až , resp. z

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu možno uvažovať o porušení základného práva

hmotného charakteru iba za predpokladu, že zároveň došlo k porušeniu ústavnoprávnych

princípov (napr. , ). Absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov totiž v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu

za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru upravených v označených

článkoch a dodatkového protokolu (m. m. , ,

).

Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd opätovne poukazuje na princíp viazanosti

petitom sťažnosti, preto za okolností, keď sa sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom, v petite domáha len vyslovenia porušenia svojho základného práva

vlastniť majetok podľa a práva pokojne užívať svoj majetok podľa

dodatkového protokolu, ústavný súd dodáva, že už len táto samotná skutočnosť

by so zreteľom na jeho doterajšiu judikatúru (napr. , )

v kontexte s uvedeným právnym názorom postačovala na odmietnutie sťažnosti v tejto časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd tiež zdôrazňuje (napr. m. m. , ), že popri

uvedení petitu je ďalšou povinnosťou sťažovateľa, aby svoju sťažnosť náležite odôvodnil,

t. j. aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok

na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí

odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie

predloženého sporu. Nedostatok odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné

dôsledky. V súvislosti s odôvodnením sťažnosti ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený

právny názor, podľa ktorého prípadné tvrdenia o porušení iných ustanovení ,

prípadne kvalifikovaných medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré by sťažovateľ uviedol v texte znenia sťažnosti, t. j. mimo petitu,

ústavný súd považuje iba za súčasť jeho argumentácie (m. m. , ,

atď.).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že pri prerokovaní sťažnosti prihliadol

aj na obsah jej odôvodnenia. Z povahy námietok sťažovateľa vyplýva, že tento namieta

predovšetkým skutkové zistenia konajúcich súdov – týkajúce sa sporných účtovných

dokladov Spoločnosti, toho, či ich mal v držbe sťažovateľ, skutkových zistení, ktoré mali

vyplynúť z odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. z 30. marca 2012,

toho, že sporné doklady preukazujú, že uhradil záväzky Spoločnosti, čím konal

v jej prospech a pod. − pričom namieta, že konajúce súdy „odmietli vykonať akékoľvek

dokazovanie... spoľahli sa výlučne na pravdivosť ničím nepreukázaného tvrdenia

Spoločnosti... zamietli všetky návrhy na dokazovanie, ktoré sťažovateľ v priebehu konania

podal...“. Ústavný súd považoval za relevantné, že sťažovateľ ani v odôvodnení sťažnosti

výslovne neoznačuje a netvrdí porušenie ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich

z až , prípadne z dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014