Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 53/2014
PDF · 275.1 KB
No categories available
IV. ÚS 53/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť F. L., zastúpeného
advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíková 17, Bratislava, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj porušenie práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 28 Cb 83/2000 a jeho rozsudkom z 20. apríla 2011 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 45/2011,
1 Obo 46/2011 a jeho rozsudkom z 15. novembra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra
2012 doručená sťažnosť F. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj porušenie práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 83/2000
a jeho rozsudkom z 20. apríla 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo/45/2011, 1 Obo/46/2011
a jeho rozsudkom z 15. novembra 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ založil 7. júna 1995 s obchodnou
spoločnosťou BLOCK, a. s., U kasáren 727, Valašské Meziříčí, Česká republika (ďalej len
„väčšinový spoločník“), obchodnú spoločnosť BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o. (ďalej len
„Spoločnosť“), ktorej sa stal konateľom ako spoločník s podielom 30 %. Sťažovateľ
poukazuje na to, že 28. júla 2000 mal väčšinový spoločník obsadiť kancelárie Spoločnosti
a na valnom zhromaždení mal byť odvolaný z funkcie konateľa.
Väčšinový spoločník následne podal krajskému súdu návrh na vylúčenie sťažovateľa
zo Spoločnosti z dôvodu, že si nesplnil povinnosti, ktoré mu uložilo valné zhromaždenie.
O návrhu rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 28 Cb 83/2000-174 z 27. januára 2003 tak,
že ho zamietol. Na základe odvolania väčšinového spoločníka najvyšší súd rozhodol
rozsudkom sp. zn. 2 Obo 136/2003 zo 17. septembra 2003 tak, že rozsudok krajského súdu
zmenil a sťažovateľa zo Spoločnosti vylúčil. Podľa sťažovateľa bolo „jediným relevantným
dôvodom použiteľným na vylúčenie... zo Spoločnosti výlučne tvrdenie Spoločnosti,
že sťažovateľ jej neodovzdal účtovné doklady Spoločnosti. Súd prehlásil, že pre rozhodnutie
vo veci je úplne bezpredmetné, či tieto doklady sú v origináli, alebo kópii... Ako
neodovzdané doklady pritom odvolací súd identifikoval výlučne 3 doklady... a to počítačový
výstup účtovníctva, výdavkový pokladničný doklad za dňa 26. 7. 2000 č. l. 158 spisu,
dobropis č. 12 0004 zo dňa 26. 7. 2000 k faktúre č. 200029 zo dňa 26. 7. 2000 č. l. 184, 185
spisu...“.
Proti rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu zo 17. septembra 2003
podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom
sp. zn. Obdo V 91/2003 z 29. novembra 2004 tak, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie rozsudku
dovolacieho súdu, pričom uvádza:
«Pretože súd prvého stupňa sa takýmto zistením [že sťažovateľ mal sporné
dokumenty v držbe, pozn.] vôbec nezaoberal, je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa
zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Dovolací súd taktiež zdôraznil,
že „... pokiaľ spoločník po tom, ako bol odvolaný z funkcie konateľa, neodovzdal všetok
spisový materiál, ktorý je dôležitý pre spoločnosť z hľadiska dodržiavania právnych
predpisov..., dopúšťa sa týmto konaním porušovania povinností v zmysle § 149 Obch.
zák...“ a záver o potrebe vylúčiť takéhoto spoločníka zo spoločnosti je správny.»
Následne najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Obo 309/2004
z 20. apríla 2005 tak, že zmenil rozsudok krajského súdu a sťažovateľa zo Spoločnosti
vylúčil.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 88/2005 z 29. marca 2007 tak, že rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. „Svoje rozhodnutie dovolací súd
odôvodnil konštatovaním..., že odvolací súd nepostupoval v intenciách zdôvodnenia
rozhodnutia dovolacieho súdu.“
Najvyšší súd ako odvolací súd následne uznesením sp. zn. 2 Obo 108/2007
z 31. augusta 2007 zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s tým,
že „súdu prvého stupňa uložil povinnosť zaoberať sa predloženými listinnými dokladmi“.
Krajský súd následne rozhodol rozsudkom č. k. 28 Cb 83/2000-419 z 24. septembra
2009 tak, že sťažovateľa zo Spoločnosti vylúčil. Na základe odvolania rozhodol najvyšší
súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 2 Obo 117/2009 z 13. januára 2010 tak, že rozsudok
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že krajský súd nerešpektoval
pokyn odvolacieho súdu. „Z dôvodu nesplnenia povinnosti vykonať dokazovanie k takto
identifikovaným dokladom preto odvolací súd rozsudok zrušil a súdu prvého stupňa uložil
povinnosť riadiť sa v ďalšom konaní týmto usmernením a nové rozhodnutie náležite
odôvodniť.“
Po vrátení veci rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom č. k. 28 Cb 83/2000-
472 z 20. apríla 2011 tak, že sťažovateľa zo Spoločnosti vylúčil.
«Svoje rozhodnutie súd odôvodnil jedinou gramaticky nepreskúmateľnou vetou
v znení... „Na pojednávaní dňa 20. 4. 2011 žalovaný okrem iného uviedol, že žalobca má
všetky doklady, o ktorých tvrdí, že nimi nedisponuje, k dispozícii len v kópiách, originály
týchto dokladov mu pochopiteľne nevydá až do toho času, kým súd žalobcu nedonúti, aby
mu neoprávnené obohatenie, ktoré získal na jeho úkor, vydal.“ Súd prvého stupňa nezaujal
žiadne stanovisko k nariadenému dokazovaniu k presne uvedeným dokladom žalobcu –
počítačovému výstupu účtovníctva, výdavkovému pokladničnému dokladu a dobropisu.
Sťažovateľ je toho názoru, že súd prvého stupňa takto postupoval z toho dôvodu,
že sťažovateľ zmienené skutkové zistenie odvolacieho súdu v celom rozsahu a mimo
akúkoľvek pochybnosť vyvrátil. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa
uviedol mnohé ďalšie skutkové tvrdenia, o ktorých zároveň uviedol, že neboli žiadnym
dôvodom pre rozhodnutie súdu.»
Na základe odvolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 20. apríla 2011
rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 1 Obo 45/2011, 1 Obo 46/2011
z 15. novembra 2011 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. „K okolnosti, že súd prvého
stupňa nezaujal žiadne stanovisko k nariadenému dokazovaniu k presne uvedeným
dokladom žalobcu – počítačovému výstupu, výdavkovému pokladničnému dokladu
a dobropisu, nezaujal žiadne stanovisko ani odvolací súd.“
Proti rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,
pričom namietal porušenie § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
a existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP. Poukázal na to, že predmetné
doklady v spise na č. l. 158, 184 a 185 sú „kópiami tých originálov, ktoré sú dokladmi
spoločnosti AES, spol. s r. o... súd... mu neumožnil predložiť dôkazy, ktorými by mohol
preukázať, že doklady... pre ktoré bol zo spoločnosti vylúčený, sú vlastníctvom sťažovateľa
a Spoločnosti nepatria. Tiež... namietal, že súdy sa vôbec nezaoberali závažnosťou
tvrdeného porušenia povinností spoločníka, keď ani v prípade, že by toto tvrdenie bolo
pravdivé, Spoločnosti žiadna preukázateľná ujma nevznikla.“.
O dovolaní rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn.
1 Obdo V 8/2012 z 27. septembra 2012 tak, že ho odmietol.
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd a najvyšší súd ako odvolací súd a aj ako dovolací
súd svojím postupom v namietaných konaniach a svojimi rozsudkami porušili jeho základné
právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Poukazuje
na to, že nebola splnená podmienka porušenia povinností spoločníka závažným
spôsobom podľa § 149 Obchodného zákonníka. Sťažovateľ v tejto súvislosti odkazuje
na rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 13/2005
z 30. marca 2012, ktorý preukazuje, že „doklady, pre držbu ktorých súdy sťažovateľa
zbavili jeho vlastníctva, sú vlastníctvom sťažovateľa, keďže sa jedná o doklady
preukazujúce úhrady, ktoré vykonal sťažovateľ miesto Spoločnosti, keď Spoločnosť si svoju
povinnosť ich úhrady nesplnila a odmietala tak učiniť, hoci veritelia Spoločnosť na túto
úhradu vyzývali. Po úhrade týchto záväzkov Spoločnosti sťažovateľ Spoločnosť upozornil,
že ide o jej neoprávnené obohatenie, keď povinnosť, ktorá patrí Spoločnosti splnil miesto
nej sťažovateľ, ktorý tak učinil bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Preto doklady o úhrade
ponúkol Spoločnosti a žiadal, aby mu uhradila nimi preukázané náklady, ktoré znášal
miesto nej. Spoločnosť tak učiniť odmietla, preto ju k tejto povinnosti musel sťažovateľ
zaviazať rozsudkom... Rozsudok... nie je dodnes právoplatný. Spoločnosť popiera svoju
povinnosť tieto doklady sťažovateľovi preplatiť, čiže dodnes popiera, že ide o doklady, ktoré
jej patria. Svoju povinnosť uhradiť náklady podľa tam citovaných dokladov spoločnosť
popiera natoľko, že voči tejto povinnosti podala až odvolanie. Tým je preukázané, že je to
Spoločnosť samotná, kto citované doklady odmieta prevziať... Dožadovanie sa vydanie
týchto dokladov je však iba zámienka na vylúčenie sťažovateľa zo Spoločnosti, aby sa jeho
obchodného podielu v Spoločnosti zmocnil väčšinový spoločník.
Použitie preukázane prospešného postupu spoločníka na jeho vylúčenie
zo Spoločnosti predstavuje jednoznačne arbitrárne rozhodnutie, ktorým súdy spochybnili
platnosť čl. 20 ods. 1 Ústavy SR... ako aj čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, nakoľko takéto
obmedzenie vlastníckeho práva bolo jednoznačne nezákonné.
Takto sa zámienkou na vylúčenie sťažovateľa stalo sťažovateľove vlastníctvo účtov,
ktoré preukazujú, že uhradil záväzky Spoločnosti vo výške celkom 31.610,70 Sk, t. j.
1.049,28 €. I v prípade platnosti zvrátenej logiky, podľa ktorej úhrada záväzkov Spoločnosti
znamená škodu tejto Spoločnosti, táto škoda by bola nepatrná vzhľadom k preukázanému
obratu vo výške 54.983.157,- Sk, t. j. 1.825.106,50 € v danom roku 2000...
Nepravdivé je každé skutkové tvrdenie súdu o tom, že sťažovateľ neodovzdal
akékoľvek doklady Spoločnosti. Súdy, napriek tomu, že vo veci konali 12 rokov, odmietli
vykonať akékoľvek dokazovanie vo veci a spoľahli sa výlučne na pravdivosť ničím
nepreukázaného tvrdenia Spoločnosti. Súdy zamietli všetky návrhy na dokazovanie, ktoré
sťažovateľ v priebehu konania podal a vyjadrenie sťažovateľa podľa zápisnice zo dňa
20. 4. 2011, že okrem už zamietnutých návrhov, na dokazovanie nové návrhy nemá, použili
na tvrdenie, že žiadne dokazovanie nenavrhoval... Pretože súdy odmietli vykonať akékoľvek
dokazovanie, sťažovateľ musel vyhľadávať iné možnosti na preukázanie skutočnosti.
Účtovník spoločnosti S. G., ktorý pripravil účtovnú závierku za r. 2000, bol vypočutý
na návrh sťažovateľa až Okresným súdom Nitra podľa dôkazu... [zápisnice Okresného súdu
Nitra zo 17. mája 2011 a z 2. augusta 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 159/2008,
pozn.] je preukázané..., že všetky doklady má v držbe konateľ spoločnosti, ktorý ich ale
selektívne vydával svojim účtovníkom a súčasne tvrdil, že ich takto postupne získava
od sťažovateľa. Rovnako je preukázané, že žalobcovi žiaden doklad nechýba...
Súdy ako dôkaz porušenia povinností spoločníka, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť,
použili tvrdenie, že sťažovateľ napriek výzve zo dňa 17. 11. 2000 neodovzdal doklady
Spoločnosti jej novému konateľovi. Pritom nedbali na opakované upozornenia sťažovateľa,
že dňa 28. 7. 2000 ho jeho väčšinový spoločník obsadil svojou súkromnou bezpečnostnou
službou, ktorou si použitím násilia prisvojil všetko, čo sa v Spoločnosti nachádzalo, vrátane
všetkých dokladov Spoločnosti...
... je preukázané, že neexistuje žiaden doklad, ktorý by mal sťažovateľ neoprávnene
v držbe, a teda, že vylúčenie sťažovateľa zo Spoločnosti je bezdôvodné...“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva zaručené čl. 20, ods. 1
Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu... bolo porušené v konaní vedenom na Krajskom
súde v Bratislave rozsudkom vydaným pod sp. zn. 28 Cb 83/00-472 zo dňa 20. 04. 2011,
ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obo/45/2001, 1 Obo/46/2011
zo dňa 15. 11. 2011, keď dovolanie voči zmieneným rozsudkom odmietol dovolací súd
uznesením sp. zn. 1 Obdo V/8/2012 zo dňa 27. 09. 2012.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi... primerané finančné zadosťučinenie v sume
100.000,- € (slovom: jednostotisíc EUR), ktoré mu Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinní zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
323,49 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho
zástupcu sťažovateľa...“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
takto:
„Vyvlastnenie vlastníckeho podielu v Spoločnosti spôsobilo sťažovateľovi škodu,
ktorú nemožno napraviť uvedením do pôvodného stavu. Väčšinový spoločník využil
nezákonný stav založený právoplatným rozsudkom o vylúčení spoločníka na to, aby bez
meškania previedol svoj podiel na spoločnosť konateľa BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o.,
IČO..., tak ako je to preukázané výpisom podľa dôkazu č. 2 tejto sťažnosti. Takto
BLOCK Sk, spol. s r. o., IČO..., ktorú s týmto konateľom založili dňa 21. 08. 2000, ešte skôr,
než podali návrh na vylúčenie sťažovateľa z takto poškodenej Spoločnosti. Vzhľadom na to
považujeme za dôvodné priznať sťažovateľovi satisfakciu vo výške primeranej miery
nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla, a to vo výške 100.000 EUR. Sťažovateľom
navrhovaná výška nemajetkovej ujmy je iste len zlomkom tej, ktorú utrpel popísaným
zásahom do jeho nedotknuteľného práva vlastniť.“
Ústavný súd považoval v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa uviesť
nasledovné:
Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu
ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách
televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu
osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď
sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len
„oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila
postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie
obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania
a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom
príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.
O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného
súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného
súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi
doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období
od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.
Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom
z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného
súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia
spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených veciach
predpojatí pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom neovplyvnil
ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne, vzhľadom na (i)
podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) Š.
H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky
a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede
v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia Š. H.
o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu
IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 predložili vec predsedníčke ústavného
súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 592/2013-10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu
Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána
Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti – uznesenie o námietke predsedu najvyššieho
súdu a o oznámeniach sudcov nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať
do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta porušenie označených práv, ku ktorému
malo dôjsť „v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave rozsudkom... sp. zn.
28 Cb 83/00-472 zo dňa 20. 04. 2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1 Obo/45/2001, 1 Obo/46/2011 (na základe priloženého rozsudku správne má byť
sp. zn. 1 Obo 45/2011, 1 Obo 46/2011, pozn.) zo dňa 15. 11. 2011, keď dovolanie
voči zmieneným rozsudkom odmietol dovolací súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV/8/2012 zo
dňa 27. 09. 2012“.
Sťažovateľ v „Plnomocenstve“ zo 14. decembra 2012 splnomocnil právneho
zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom „pre porušenie práv
sťažovateľa... postupom Najvyššieho súdu SR ako odvolacieho súdu v konaní vo veci sp. zn.
1 Obo/45/2001, 1 Obo 46/2011 ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vo veci vedenej pod sp. zn. 28 Cb/82/2000...“.
Na tomto základe ústavný súd kvalifikoval petit sťažnosti tak, že sťažovateľ namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
28 Cb 83/2000 a jeho rozsudkom z 20. apríla 2011 a postupom najvyššieho súdu
ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 45/2011, 1 Obo 46/2011 a jeho
rozsudkom z 15. novembra 2011.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 28 Cb 83/2000 a jeho rozsudkom z 20. apríla 2011
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom,
že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa ústavy a dodatkového
protokolu postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 20. apríla
2011.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127
ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva,
že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať postup
krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudok z 20. apríla 2011, pretože
ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. OSP najvyšší súd
ako odvolací súd.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 15. novembra 2011
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri
napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Ústavný súd v prípade sťažovateľa vychádzal zo svojej judikatúry
z ostatného obdobia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010,
IV. ÚS 515/2012), podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Sťažovateľ proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu z 15. novembra 2011
podal dovolanie, o ktorom dovolací súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 Obdo V 8/2012
z 27. septembra 2012 tak, že nie je prípustné. V súlade s judikatúrou ústavného súdu
z ostatného obdobia nemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti
rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej
oneskorenosť.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal návrh, ktorým sťažovateľ
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho
rozsudkom z 15. novembra 2011, aj z hľadiska toho, či ho nemožno považovať za zjavne
neopodstatnený.
Sťažovateľ napriek tomu, že je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne
zastúpený, v petite svojej sťažnosti nenamieta porušenie základných práv alebo
ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu možno uvažovať o porušení základného práva
hmotného charakteru iba za predpokladu, že zároveň došlo k porušeniu ústavnoprávnych
princípov (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 116/05). Absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov totiž v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu
za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru upravených v označených
článkoch ústavy a dodatkového protokolu (m. m. II. ÚS 201/04, IV. ÚS 184/05,
Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd opätovne poukazuje na princíp viazanosti
petitom sťažnosti, preto za okolností, keď sa sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom, v petite domáha len vyslovenia porušenia svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ústavný súd dodáva, že už len táto samotná skutočnosť
by so zreteľom na jeho doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 160/09, IV. ÚS 203/09)
v kontexte s uvedeným právnym názorom postačovala na odmietnutie sťažnosti v tejto časti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd tiež zdôrazňuje (napr. m. m. IV. ÚS 359/08, IV. ÚS 198/2012), že popri
uvedení petitu je ďalšou povinnosťou sťažovateľa, aby svoju sťažnosť náležite odôvodnil,
t. j. aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok
na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí
odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie
predloženého sporu. Nedostatok odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné
dôsledky. V súvislosti s odôvodnením sťažnosti ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený
právny názor, podľa ktorého prípadné tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy,
prípadne kvalifikovaných medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré by sťažovateľ uviedol v texte znenia sťažnosti, t. j. mimo petitu,
ústavný súd považuje iba za súčasť jeho argumentácie (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07,
IV. ÚS 279/07 atď.).
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že pri prerokovaní sťažnosti prihliadol
aj na obsah jej odôvodnenia. Z povahy námietok sťažovateľa vyplýva, že tento namieta
predovšetkým skutkové zistenia konajúcich súdov – týkajúce sa sporných účtovných
dokladov Spoločnosti, toho, či ich mal v držbe sťažovateľ, skutkových zistení, ktoré mali
vyplynúť z odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 14 C 13/2005 z 30. marca 2012,
toho, že sporné doklady preukazujú, že uhradil záväzky Spoločnosti, čím konal
v jej prospech a pod. − pričom namieta, že konajúce súdy „odmietli vykonať akékoľvek
dokazovanie... spoľahli sa výlučne na pravdivosť ničím nepreukázaného tvrdenia
Spoločnosti... zamietli všetky návrhy na dokazovanie, ktoré sťažovateľ v priebehu konania
podal...“. Ústavný súd považoval za relevantné, že sťažovateľ ani v odôvodnení sťažnosti
výslovne neoznačuje a netvrdí porušenie ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne z čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2014