Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 42 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (47)IV. ÚS 459/2012
PDF · 426.92 KB
No categories available
IV. ÚS 459/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 13. augusta 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti G., Švajčiarsko, zastúpenej
spoločnosťou L. s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. M.
Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011, za
účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti G. nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010 z 25.
augusta 2011 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010
z 25. augusta 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej
spoločnosti G. trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a
osemdesiatdva centov) na účet jej právneho zástupcu L. s. r. o., T., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., Švajčiarsko (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej spoločnosťou L. s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. Ing. M. Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako majiteľka zmenky
č. AS 3/98 návrhom z 21. februára 2003 podaným na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) domáhala zaplatenia zmenkovej sumy 1 000 000 000 Kč so 6 % úrokom
ročne od 11. januára 2003 do zaplatenia, zmenkovej odmeny v sume 3 333 333 Kč
a náhrady trov konania voči obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „žalovaná“).
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Cb 47/2003 z 19. januára 2004 žalobu sťažovateľky
zamietol. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší
súd tak, že zrušil prvostupňový rozsudok z 19. januára 2004 a vec vrátil krajskému súdu na
ďalšie konanie.
Krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 7 Cb 47/2003 z 19. decembra 2008
žalobu sťažovateľky opätovne zamietol. Sťažovateľka 5. februára 2009 podala proti
prvostupňovému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
2 Obo 17/2009 z 1. apríla 2009 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne
správny.
Na podnet sťažovateľky generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) podal v zákonnej lehote mimoriadne dovolanie proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 7 Cb 47/2003 z 19. decembra 2008 v spojení s rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 17/2009 z 1. apríla 2009.
Najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom sp. zn.
1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
zamietol.
Podľa sťažovateľky dovolací súd zamietol mimoriadne dovolanie «len s poukazom
na
• Argument o Neplatnosti Zmenky (keď sa v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkami
nižších súdov, resp. s Prvostupňovým Rozsudkom - nakoľko Druhostupňový Rozsudok bol
miestami nezrozumiteľný, čo v konečnom dôsledku pripúšťa aj Dovolací súd v Dovolacom
Rozsudku - Dovolací súd sa však bližšie absolútne nezaoberal argumentmi vyvracajúcimi
Argument o Neplatnosti Zmenky uvádzanými Sťažovateľom počas celého konania
a Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky v Mimoriadnom Dovolaní),
• Odôvodnenie zrejmej nespravodlivosti (keď Dovolací súd rigidným a utilitárnym
spôsobom vyhodnotil zrejmú nesprávnosť uvedenú v Mimoriadnom Dovolaní a odoprel tak
Sťažovateľovi právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces - cit.: „... Už v tejto samotnej
vade videl dovolací súd dôvod na zamietnutie mimoriadneho dovolania.“).».
Sťažovateľka zastáva názor, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkým z dôvodu nedostatočného, resp.
nezrozumiteľného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. V súvislosti
s namietaným porušením svojich práv sťažovateľka v sťažnosti uvádza:
„Sťažovateľ v rámci prvostupňového konania ako aj druhostupňového konania
(a Generálny prokurátor Slovenskej republiky v Mimoriadnom dovolaní v rámci
dovolacieho konania) predložil(i) rozsiahlu argumentáciu (viď. aj prílohy k tejto Sťažnosti)
týkajúcu sa Zmenky, resp. znenia jej platobného sľubu a/alebo údaju splatnosti Zmenky,
s ktorými sa ani jeden súd v rámci Prvostupňového Rozsudku a/alebo Druhostupňového
Rozsudku žiadnym - a už vôbec nie presvedčivým - spôsobom nevyporiadal (Prvostupňový
Rozsudok sa použitím ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. odvolacím súdom stal imanentnou
súčasťou Druhostupňového Rozsudku, resp. oba rozsudky sa stali pokiaľ ide o Argument
o Neplatnosti Zmenky súčasťou Dovolacieho Rozsudku), resp. všetky súdy tieto argumenty
Sťažovateľa arbitrárne odignorovali.
Sťažovateľ týmto všetky prílohy tejto Sťažnosti robí neoddeliteľnou súčasťou tejto
Sťažnosti a v plnom rozsahu sa na ne pokiaľ ide o jeho argumentáciu vo vzťahu k Zmenke,
najmä, nie však výlučne, vo vzťahu k výkladu znenia platobného sľubu a/alebo (jediného)
údaju splatnosti, odvoláva - so žiadnou z týchto príloh v ktorej Sťažovateľ vysvetľuje text
platobného sľubu, sa Dovolací súd riadnym, ústavne a zákonne konformným spôsobom
nevyporiadal...
Sťažovateľ má za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v dovolacom konaní,
resp. v Dovolacom Rozsudku vyššie uvedenými determinantmi a princípmi právneho štátu
(riadnym zdôvodnením Dovolacieho Rozsudku v zmysle práva na súdnu ochranu, resp.
práva na spravodlivý súdny proces) neriadil, a preto je Dovolací Rozsudok arbitrárny
a neodôvodnený, čím bolo jednoznačne porušené právo Sťažovateľa... podľa článku 46
ods. 1 Ústavy..., resp. právo... podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.“
Sťažovateľka namieta predovšetkým právny záver všeobecných súdov, podľa
ktorého zmenka obsahuje dva údaje splatnosti, a preto je neplatná, pričom tvrdí, že
všeobecné súdy nesprávne aplikovali § 75 a § 76 zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový
a šekový v znení neskorších predpisov. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza:
«Výraz „na základe predloženia zmenky“ nie je používaný (poznaný) ani právnou
praxou a ani zmenkovou praxou ako takou. Je nepochybné, že pôvodní vystavitelia
predmetnej Zmenky vystavili blankozmenku, pri ktorej nebol dátum splatnosti určený
a v zmysle vyplňovacieho oprávnenia k blankozmenke bol nadobúdateľ zmenky oprávnený
dátum splatnosti doplniť, čo bolo nepochybné aj pre ďalších indosatárov, nakoľko by
zmenku s „dvomi údajmi splatnosti, resp. zmenku neurčitú /neplatnú“ neindosovali.
Text zaplatím „na základe predloženia“ však s určením doby splatnosti nemá nič
spoločné. Text „na základe“ je príslovkovým určením, a to príslovkovým určením spôsobu
a nie času. Ak neurčuje text „na základe predloženia“ čas prezentačného úkonu, nemôže
byť tento údaj považovaný za údaj dátumu splatnosti.
Pokiaľ text „zaplatíme na základe predloženia zmenky“ nemôže byť s ohľadom na
fakt, že neurčuje čas, údajom dátumu splatnosti, je zjavné, že údajom dátumu splatnosti nie
je.
Text „zaplatíme na základe predloženia zmenky“ zjavne určuje zakotvenie
predpokladu úhrady zmenkového dlhu, ktorý je vymedzený tak, že dlžník zaplatí, ak mu
Zmenka bude fyzicky predložená na zaplatenie.
Tvrdenie, že text „zaplatíme na základe predloženia zmenky“ určuje údaj doby
splatnosti nie je relevantným výkladom znenia uplatnenej Zmenky, ale jednoznačne
účelovým pokusom dezinterpretovať znenie (rozšíreného) platobného sľubu.
Úplne v rozpore s obsahom posudzovanej Zmenky sú úvahy Žalovaného ako aj
Krajského a Najvyššieho súdu o tom, že text - slovné spojenie „zaplatíme na základe
predloženia zmenky“, vyjadruje vôľu vystaviteľa vystaviť zmenku na videnie.
Ak zmenka obsahuje jednak (rozšírený) platobný prísľub „zaplatíme na základe
predloženia zmenky“, ktorý v sebe zahŕňa doložku na základe predloženia, ktorá nemôže
byť údajom dátumu splatnosti, nakoľko neurčuje čas, a v inej časti výslovný text „Splatná
dňa: ,,(uveďte dátum, mesiac slovom)“, je úplne jasné a zrejmé mimo akúkoľvek
pochybnosť, že jediným údajom dátumu splatnosti je text nachádzajúci sa v kolónke údaja
dátumu splatnosti, teda text „Splatná dňa: 10. januára 2003 (uveďte dátum, mesiac
slovom)“.
Zmenkové právo konštruuje uplatnenie zmenky a úhradu zmenkového dlhu tak, že
neodmysliteľným predpokladom zaplatenia dlhu, pri ktorom môže platiaci zmenkový dlžník
zaplatením dlhu získať istotu, že sa vyviazal zo svojho zmenkového záväzku, len v prípade,
že zaplatí na základe predloženia originálu zmenky. Preferencia jednoduchej
obchodovateľnosti zmeniek vyústila v takú právnu úpravu prevodov týchto cenných
papierov, že k účinnosti zmeny v osobe zmenkového veriteľa u zmeniek vystavených na rad
nie je nutné oznámenie alebo preukázanie prevodu zmenky dlžníkovi. Zmenkový dlžník si tak
môže byť istý, kto je aktuálnym majiteľom zmenky, a teda jeho veriteľom, len v prípade, že
je mu predložený originál zmenky, z ktorého je možné osobu zmenkové ho veriteľa zistiť.
Z tohto dôvodu zmenkové právo zakotvuje také pravidlá pre uplatnenie zmenky, podľa
ktorých je zmenkový dlžník povinný zaplatiť zmenkový dlh až potom, ako je predložený
k zaplateniu originál zmenky. Tento právny režim výkonu zmenkového práva býva v texte
zmeniek občas explicitne vyjadrený práve doložkou, že dlžník zaplatí na základe
predloženia zmenky. Text „zaplatíme na základe predloženia zmenky“ tak zjavne vyjadruje
vôľu vystaviteľa zdôrazniť fakt, že na zmenku bude platiť iba v prípade, že mu bude
predložený jej originál.
V kombinácii s faktom, že do posudzovanej Zmenky je zreteľne a zrozumiteľne
začlenená kolónka údaja dátumu splatnosti, je absolútne nepochybné, že text „zaplatíme na
základe predloženia zmenky“ bol do uplatnenej Zmenky začlenený nie ako údaj dátumu
splatnosti ale ako zdôraznenie požiadavky vystaviteľa, aby Zmenka bola uplatnená zákonom
predpokladaným spôsobom, teda predložením originálu Zmenky.
Je možné viesť polemiky o tom, či jedným zo spôsobov, ako určiť splatnosť vista
zmenky je text „pri predložení“. S týmto názorom, je síce možné sa stretnúť, ide však
o názor vychádzajúci z nesprávneho výkladu pojmu videnie, keď uvedený názor (mylne)
predpokladá, že predloženie zmenky a videnie sú tými istými úkonmi – ide totiž o dva rôzne
úkony.
Je nutné zdôrazniť, že pojmy predloženie zmenky a videnie nemožno zamieňať,
nakoľko každý z nich má výrazne odlišný obsah. Predloženie zmenky je úkonom majiteľa
zmenky (prípadne jej držiteľa), predloženie zmenky však nikdy nie je úkonom zmenkového
dlžníka. Naopak videnie spočíva v konaní zmenkového dlžníka. Už z faktu, že predloženie
zmenky a videnie nie sú a nemôžu byť konaním (úkonom) tej istej osoby, je jasné, že nemôže
ísť o rovnaký (ten istý) úkon. Predloženie zmenky je úkon, pri ktorom veriteľ uplatňuje svoje
právo a často aj plní svoju povinnosť predložiť zmenku k plateniu alebo k prijatiu.
Predloženie zmenky sa uskutočňuje prezentáciou originálu zmenky. Videnie je akt
zhliadnutia originálu zmenky hlavným zmenkovým dlžníkom pri výkone zmenkového práva.
Zmenka na videnie sa stáva splatnou v okamihu, kedy ju hlavný zmenkový dlžník uvidí, nie
však v okamihu, kedy je predložená....
Vzhľadom na uvedené nemožno text „zaplatíme na základe predloženia zmenky“
hodnotiť ako formuláciu, z ktorej je namieste vyvodzovať, že jej použitie poukazuje na
úmysel vystaviteľa Zmenky určiť takto údaj doby splatnosti Zmenky.»
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka poukazuje na to, že napriek tomu, že
očakávala odpoveď na svoje argumenty „najmä, nie však výlučne, pokiaľ ide o gramatický
výklad pertraktovaného platobného sľubu“, najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku
obmedzil len na konštatovanie, že „Dovolací súd sa s týmto právnym názorom súdu prvého
stupňa stotožňuje tak isto, ako to urobil už aj súd odvolací. Odvolací súd tieto závery súdu
prvého stupňa považoval za tak presvedčivé, že v odôvodnení svojho rozhodnutia tejto
otázke ani nevenoval bližšiu pozornosť a naviac uviedol ďalšie dôvody, pre ktoré podľa
jeho právneho názoru bolo potrebné žalobu zamietnuť.“.
V súvislosti s odôvodnením napadnutého rozsudku sťažovateľka tiež namieta, že
„pre Najvyšší súd Slovenskej republiky bolo ľahšie odôvodňovať zrejmú nespravodlivosť,
ako (konečne zmysluplne) odpovedať na Sťažovateľovu kontra argumentáciu k Argumentu
o Neplatnosti zmenky“.
Podľa sťažovateľky «je absolútne irelevantné, či bol uvedený v Mimoriadnom
Dovolaní správny dátum splatnosti na pertraktovanej zmenke, resp. či prišlo k zrejmej
nesprávnosti pri vyhotovovaní Mimoriadneho Dovolania - podstatné (avšak asi nie pre
Najvyšší súd Slovenskej republiky) je totiž to, či môže akýkoľvek dátum splatnosti obstáť
vedľa „ďalšieho údaju splatnosti“ - ktorým má (údajne) byť slovné spojenie „na základe
predloženia“, ktoré je však podľa Sťažovateľa príslovkovým určením spôsobu a nie času
(k tomu sa Sťažovateľovi vysvetlenia opäť nedostalo)... ide jednoducho o zjavnú
nesprávnosť v texte Mimoriadneho Dovolania (nota bene - v texte Mimoriadneho
Dovolania sa vyskytuje aj správny dátum aj nesprávny dátum splatnosti Zmenky), nakoľko
pojem „zjavná nesprávnosť“ sa týka vady formálnej povahy, ktorej chybnosť jasne vyplýva
z obsahu samotného podania (Mimoriadneho Dovolania) účastníka konania (rozumej
Generálneho prokurátora Slovenskej republiky) a ktorou nie je dotknutý rozsah a podstata
tohto podania tak, ako je charakterizované a individualizované rozhodnutím
(rozhodnutiami), ktoré napáda a tiež svojím odôvodnením - analogicky „je pochybením
podobného původu jako chyby v psaní a počtech, t. j. vzniklým v důsledku zjevného
a okamžitého selhání v duševní nebo mechanické činnosti osoby, za jejíž účasti došlo
k vyhlášení nebo vyhotovení rozsudku, a které je pro každého snadno poznatelné, zejména
z porovnání výroku rozsudku s jeho odůvodněním, případně i z jiných souvislostí.“
[in: Rozsudok NS ČR sp. zn. 28 Cdo 2061/2010, zo dňa 12. januára 2011].».
Takýto postup všeobecných súdov a z neho vyplývajúce závery sú podľa názoru
sťažovateľky jednoznačne arbitrárne, a tým aj ústavne neudržateľné (o to viac, ak ide
o najvyšší súd).
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48
ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ktoré podľa nej spočíva „v nezákonnom zložení senátu
najvyššieho súdu, ktorý mal rozhodnúť o mimoriadnom dovolaní“. V súvislosti
s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu sťažovateľka v sťažnosti
uvádza:
„Predseda najvyššieho súdu totiž... v rozpore so zákonom a inými predpismi, ktoré
sa na túto situáciu vzťahujú, svojím opatrením uskutočnil zmeny v obsadení senátu O-V. V
roku 2010 došlo podľa názoru Sťažovateľa k nezákonnej výmene člena(ov) senátu
najvyššieho súdu (napr. JUDr. P. D. bol nahradený JUDr. K. P.), a to opatrením predsedu
č. Spr. 101/2010-13 Spr. 321/2009 z 3. augusta 2010, ktorým sa mení rozvrh práce
najvyššieho súdu na rok 2010.“
V danej veci podľa sťažovateľky neexistuje zákonný dôvod na zmenu zloženia
senátu najvyššieho súdu, pričom opatrením predsedu najvyššieho súdu nemožno meniť
platné rozvrhy práce najvyššieho súdu. Sťažovateľka tvrdí, že postup predsedu najvyššieho
súdu bol v rozpore s § 50 ods. 2 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje, že „zmeny rozvrhov práce najvyššieho
súdu realizované opatrením predsedu najvyššieho súdu, ktorými po napadnutí
Mimoriadneho dovolania najvyššiemu súdu v danom prípade došlo k nahradeniu troch
z piatich členov dovolacieho senátu, neboli vykonané za podmienok ustanovených v Zákone
o súdoch a nadväzne na to ani v súlade s rozvrhom práce...
Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu, avšak súčasne
ustanovuje právny rámec tohto postupu. Zmeny v rozvrhu práce pritom možno vykonať len
v prípadoch dlhodobej neprítomnosti sudcu, v prípade zmeny personálneho obsadenia súdu
a v prípade vzniku výrazných rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov, ktoré vznikli
z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka [§ 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona
o súdoch]. Spôsob a podmienky vykonania týchto zmien musí rozvrh práce obsahovať. Pre
prípad vylúčenia sudcu alebo vzniku náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonať jednotlivé
úkony zase rozvrh práce musí obsahovať určenie spôsobu zastupovania sudcov, resp.
senátov [§ 50 ods. 1 písm. c) zákona o súdoch].
Z predmetného opatrenia predsedu najvyššieho súdu nie je zrejmý dôvod vykonania
uvedených zmien v rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch,
ktorými došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu.
Vydaním predmetného opatrenia došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu
v čase po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie. Vo veci tak konal senát v
zložení, ktoré podľa názoru Sťažovateľa nezodpovedalo požiadavkám kladeným Zákonom o
súdoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým poukazujeme na to, že k
zmene v obsadení senátu O-V najvyššieho súdu prerokúvajúceho predmetnú vec nedošlo
zo zákonom predpokladaných dôvodov...“.
Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 390/2010 z 13. apríla 2011 a sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, v ktorých
ústavný súd podľa nej rozhodoval v obdobnej (ak už nie totožnej) veci.
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd o jej
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo obchodnej spoločnosti G..., na súdnu ochranu zaručené v článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 25. augusta 2011 č. k. 1 M Obdo V/4/2010 porušené bolo.
Základné právo obchodnej spoločnosti G..., nebyť odňatý zákonnému sudcovi
zaručené v článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 25. augusta 2011 č. k. 1 M Obdo V/4/2010 porušené bolo.
Základné právo obchodnej spoločnosti G..., nebyť odňatý zákonnému sudcovi
zaručené v článku 38 ods. 1 Listiny základných práva slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 25. augusta 2011 č. k. 1 M Obdo V/4/2010 porušené bolo.
Právo obchodnej spoločnosti G..., na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 25. augusta 2011 č. k. 1 M Obdo V/4/2010 porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. augusta 2011
č. k. 1 M Obdo V/4/2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti G...,
trovy konania v sume 261,82 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ing. M. Ž., advokáta,
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania ústavný súd prípisom
z 18. januára 2012 požiadal predsedu najvyššieho súdu o vyjadrenie k sťažnosti, ktorý na
túto žiadosť reagoval prípisom z 30. januára 2012 (ústavnému súdu doručeným 14. februára
2012), v ktorom vzniesol námietku predpojatosti proti Ladislavovi Oroszovi, sudcovi
IV. senátu ústavného súdu, ktorému bola vec sťažovateľky pridelená ako sudcovi
spravodajcovi (ďalej aj „sudca spravodajca“). O námietke predpojatosti rozhodol v súlade
s platným rozvrhom práce ústavného súdu I. senát ústavného súdu uznesením
č. k. I. ÚS 166/2012-9 z 18. apríla 2012 tak, že návrh na vylúčenie sudcu spravodajcu
z výkonu sudcovskej funkcie v predmetnej veci odmietol. Spis bol vrátený sudcovi
spravodajcovi 18. apríla 2012. Z uvedeného dôvodu ústavný súd od doručenia námietky
predpojatosti predsedom najvyššieho súdu do 18. apríla 2012 vo veci nemohol konať.
Následne sa predseda najvyššieho súdu v prípise č. k. KP 4/2012-2 (Nobs 11/2012)
z 21. mája 2012 (doručenom ústavnému súdu 5. júna 2012) vyjadril k sťažnosti
sťažovateľky, pričom okrem iného uviedol:
„... Najvyšší súd je presvedčený, že dovolací súd sa v sťažnosťou napadnutom
rozsudku adekvátne zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným
spôsobom sa s nimi vysporiadal, tak, ako to vyplýva z odôvodnenia vytýkaného rozhodnutia.
Odôvodnenie rozsudku dovolacieho súdu spĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti
zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 243c OSP, a tohto sa súd
naďalej pridržiava majúc na zreteli, že inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou
z podstatných záruk výkonu súdnej moci, súčasne, že výklad legislatívneho textu právnej
normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Odôvodnenie
sťažnosťou napadnutého rozsudku dovolacieho súdu poskytuje dostatočný základ pre jeho
výrokovú časť, čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj z čl. 46
ods. 1 ústavy. Podľa názoru najvyššieho súdu, sťažovateľka svojimi tvrdeniami sleduje iba
dosiahnutie zmeny súdneho konania v časti, v ktorej skončilo nepriaznivým rezultátom pre
ňu. Táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym základom pre namietnutie
porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.
Podľa názoru sťažovateľky bolo v predmetnom dovolacom konaní porušené aj jej
základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ktorého malo dôjsť zmenou Rozvrhu práve na
rok 2010 vykonanou Opatrením predsedu NS SR č. Spr. 101/2010-13, Spr. 1321/2009,
z 3. augusta 2010 (sťažovateľka nesprávne uvádza č. Spr. 321/2009, pozn.).
K tejto námietke sťažovateľky je žiaduce uviesť, že súčasťou základného práva na
zákonného sudcu je aj zásada prideľovania súdnej agendy a určenia zloženia senátov na
základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy patrí tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu,
resp. senátu, vrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania. Zo zákonného
vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň považuje každý člen
senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami, pridelený do senátu.
Namietané opatrenie predsedu najvyššieho súdu bolo vydané v súlade s platným
rozvrhom práce najvyššieho súdu. K zmene v zložení senátu došlo na základe právnej
úpravy regulujúcej organizáciu práce súdu, a preto takýto postup považujeme za zákonný,
a teda aj súladný s ústavou. Konštatujeme preto, že základné právo sťažovateľky nebyť
odňatý zákonnému sudcovi zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, a jej právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom zaručené čl. 6
ods. 1 dohovoru, v predmetnom dovolacom konaní porušené neboli.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti, najvyšší súd zastáva názor, že medzi
napadnutým rozsudkom dovolacieho súdu a namietaným porušením základných práv
zaručených ústavou a dohovorom, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť
záver o ich porušení.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, najvyšší súd má za to, že rozsudkom NS SR
z 25. augusta 2011, sp. zn. 1 M Obdo V/4/2010, k porušeniu sťažovateľkou namietaných
práv, nedošlo.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 459/2012-27
z 28. augusta 2012 ju prijal na ďalšie konanie.
Na výzvu ústavného súdu z 13. septembra 2012 týkajúcu sa oznámenia stanoviska
ku vhodnosti ústneho pojednávania vo veci reagoval predseda najvyššieho súdu prípisom
sp. zn. KP 4/2012-2, Nbs 11/2012 z 25. septembra 2012, v ktorom vzniesol námietku
predpojatosti proti všetkým sudcom IV. senátu ústavného súdu. O námietke predpojatosti
rozhodol v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu I. senát ústavného súdu
uznesením č. k. I. ÚS 621/2012-15 z 12. decembra 2012 tak, že sudcov IV. senátu
ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil. Spis bol
vrátený sudcovi spravodajcovi 4. januára 2013. Z uvedeného dôvodu ústavný súd od
vznesenia ďalšej námietky predpojatosti predsedom najvyššieho súdu do 4. januára 2013
vo veci opätovne nemohol konať.
Následne predseda najvyššieho súdu prípisom zo 14. januára 2013 (ústavnému súdu
doručeným 22. januára 2013) ústavnému súdu oznámil, že „s upustením od ústneho
pojednávania súhlasí“.
Právny zástupca sťažovateľky vo svojom podaní zo 4. februára 2013 (doručenom
ústavnému súdu 7. februára 2013) uviedol, že „sťažovateľ trvá na ústnom prejednaní veci“,
pričom v reakcii na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu okrem iného uviedol:
«... obsahom práva na spravodlivý proces je, aby na každý argument strany, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, bola daná špecifická odpoveď práve na tento argument.
V predmetnej veci bol pritom kľúčovým (jedným z kľúčových) argumentov argument
o jazykovom výklade slovného spojenia „na základe predloženia“, ktoré nepripúšťa, aby
toto mohlo znamenať vyjadrenie času splatnosti. K tomu argumentu sa sťažovateľ doposiaľ
odpovede od žiadneho zo všeobecných súdov nedočkal (keďže odpoveďou nemôže byť vágne
tvrdenie, že cit: „Podľa právneho názoru súdu, údajom „... na základe predloženia
zmenky...“ je bez akýchkoľvek pochybností vyjadrený údaj splatnosti určený vystaviteľom
zmenky, teda predmetná zmenka je zmenkou na videnie“), a rovnako sa k tomuto kľúčovému
argumentu opätovne nevyjadril ani NS SR vo svojom vyjadrení k sťažnosti, hoci tak mohol
a mal urobiť. Rovnako sa ani jeden zo všeobecných súdov nevysporiadal (a ani NS SR
vo svojom vyjadrení k sťažnosti nevyjadril) napríklad k argumentácii sťažovateľa o tom, že
i) videnie a predloženie zmenky nie sú pojmami označujúcimi ten istý úkon;
ii) pri výklade právnych úkonov má prednosť výklad, ktorý nezakladá neplatnosť
právneho úkonu;
iii) jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve je najskôr vykladané
gramatickými prostriedkami;
iv) a iné.
... NS SR sa všemožne bráni konfrontácii s argumentáciou sťažovateľa a na ním
predložené otázky (hoci majú pre vec zásadný význam) neodpovedá...»
Predseda najvyššieho súdu podal 22. februára 2013 proti sudcovi spravodajcovi
trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných
21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca
spravodajca v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý)
listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju
požiadal, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby
predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie
z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky na rozhodnutie senátu ústavného súdu,
ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.
O oznámení sudcu spravodajcu rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením
č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu spravodajcu z výkonu sudcovskej
funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil. Označené uznesenie bolo sudcovi spravodajcovi
doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu nemohol ani
v období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 vo veci sťažovateľky konať a rozhodovať.
III.
Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka trvala na ústnom pojednávaní,
nariadil v zmysle § 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústne pojednávanie na 13. august
2013.
Na ústnom pojednávaní sa zúčastnil právny zástupca sťažovateľky, zástupca
najvyššieho súdu sa na ústnom pojednávaní bez ospravedlnenia nezúčastnil, pričom
oznámenie o konaní ústneho pojednávania mal riadne a včas doručené (8. júla 2013).
Právny zástupca sťažovateľky na ústnom pojednávaní zopakoval kľúčové časti
argumentácie uvedenej v sťažnosti a domáhal sa rozhodnutia v zmysle petitu citovaného
v časti I tohto nálezu. Nad rámec petitu uvedeného v sťažnosti sa právny zástupca
sťažovateľky domáhal úhrady trov konania aj za ďalší úkon právnej služby – účasť na
ústnom pojednávaní, vrátane s tým spojených nákladov (náhrada za stratu času, cestovné
výdavky), pričom trovy právneho zastupovania vyčíslil v celkovej sume 883,19 €.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny
Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou sťažovateľky, podľa ktorej
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V/4/2010 z 25. augusta 2011 vydaným
v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 7 Cb 47/2003 z 19. decembra 2008 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obo 17/2009 z 1. apríla 2009 malo dôjsť k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi garantovaného v čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
1.1 Obsah základného práva na zákonného sudcu
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu
zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto
základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude
rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré
sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým
sudcom tak, aby bola zachovaná zásada stabilného prideľovania súdnej agendy a aby bol
vylúčený (z rôznych dôvodov a pre rozličné účely) výber sudcov „ad hoc“ (m. m.
I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak
jedným zo základných predpokladov na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (m. m.
Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48
ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec
prerokovať a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za
svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový. Toto základné právo je konkretizované
v procesných kódexoch a pre posudzovaný prípad v Občianskom súdnom poriadku
a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov.
Z týchto zákonných úprav vyplýva, že pojem zákonného sudcu je definovaný
viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené
garancie reálneho obsahu tohto základného práva.
K týmto kritériám patrí v prvom rade vecná, funkčná a miestna príslušnosť súdov.
Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone o súdoch
vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch
a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo
senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý ustanovuje
zákon (IV. ÚS 116/2011).
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu treba
považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na výkon sudcovskej
funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho
funkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce
súdu (III. ÚS 116/06).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv
zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného
založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným
spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).
V posudzovanej veci má význam iba skúmanie, či bola najvyšším súdom
rešpektovaná zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade
s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce na rok 2010 a spôsobom, ktorý ustanovuje
zákon.
1.2 Zákonné záruky dodržiavania zásady prideľovania vecí jednotlivým sudcom
alebo senátom
Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu
sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú
všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.
Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať
len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Podľa § 18 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o súdoch sa senát najvyššieho súdu
skladá z troch sudcov, z ktorých jeden je predsedom senátu. Ak rozhoduje o riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam senátov najvyššieho súdu,
skladá sa senát najvyššieho súdu z predsedu a zo štyroch sudcov.
Podľa § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdov
v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch sa na účely tohto zákona rozvrhom práce rozumie
akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní
výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Podľa § 50 ods. 2 písm. a) až e) a h) zákona o súdoch (v platnom a účinnom znení)
rozvrh práce obsahuje
a) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených
vybavovaním agendy jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,
b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce sa
tiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadi
a organizuje činnosť senátu,
c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov
a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi
konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho
úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať
jednotlivé úkony,
d) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce v prípade dlhodobej
neprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu,
e) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce z dôvodu výrazných
rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov a poverených zamestnancov súdu, ktoré vznikli
z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka,
h) ustanovenie maximálneho rozdielu v počte pridelených vecí podľa § 51 medzi
senátmi, samosudcami a súdnymi úradníkmi.
Podľa § 50 ods. 2 písm. a) až h) zákona o súdoch (v znení relevantnom pre
preskúmanie a rozhodnutie o veci sťažovateľky) rozvrh práce obsahuje
a) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených
vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,
b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce sa
tiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadi
a organizuje činnosť senátu,
c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov
a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi
konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho
úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať
jednotlivé úkony,
d) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce v prípade dlhodobej
neprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu,
e) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce z dôvodu výrazných
rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov a poverených zamestnancov súdu, ktoré vznikli
z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka,
f) spôsob prideľovania vecí samosudcom a senátom v prípade nemožnosti využitia
technických prostriedkov a programových prostriedkov spôsobenej v dôsledku ich poruchy
znemožňujúcej prístup k dátam potrebným na prideľovanie vecí v trvaní najmenej dvoch
pracovných dní,
g) rozvrh služieb určujúci samosudcov alebo senáty a spôsob ich zastupovania
v prípade, ak ide o nemožnosť prideľovania vecí náhodným výberom, ak ide
o rozhodovanie o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú
prehliadku, o príkaze na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, o príkaze na
vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov, o príkaze na vyšetrenie
duševného stavu, o súhlase na použitie informačno-technických prostriedkov podľa
osobitného zákona a o predbežnom opatrení podľa osobitného predpisu,
h) ustanovenie maximálneho rozdielu v počte pridelených vecí podľa § 51 medzi
senátmi, samosudcami a súdnymi úradníkmi.
Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené
podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom,
samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť
ovplyvňovania pridelenia vecí.
Podľa § 51 ods. 4 písm. a) až d) zákona o súdoch (v platnom a účinnom znení)
náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov
schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už
pridelené veci aj v prípade
a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému
bola vec pridelená,
b) zmeny v obsadení súdu sudcami, a to vrátane zmeny v dôsledku dočasného
pridelenia sudcu,
c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a
d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania
vo veci vylúčený.
Podľa § 51 ods. 4 písm. a) až d) zákona o súdoch (v znení relevantnom
na preskúmanie a rozhodnutie o veci sťažovateľky) náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa
podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade
a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému
bola vec pridelená,
b) zmeny v obsadení súdu sudcami,
c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a
d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania
vo veci vylúčený.
Podľa § 52 ods. 1 zákona o súdoch rozvrh práce zostavuje predseda súdu tak, aby bol
zabezpečený výkon súdnictva. Pri tvorbe rozvrhu práce je povinný rešpektovať zásadu
rovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov.
Podľa § 52 ods. 4 zákona o súdoch rozvrh práce vydá predseda súdu s uvedením
pripomienok a výhrad sudcovskej rady bezodkladne po jeho prerokovaní v sudcovskej rade,
najneskôr však do 15. decembra kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku,
na ktorý je rozvrh práce určený. Rozvrh práce sa zverejňuje spolu so stanoviskom
sudcovskej rady.
Podľa § 52 ods. 7 zákona o súdoch zmeny a dodatky rozvrhu práce, ktoré sa dotýkajú
sudcov a súdnych úradníkov poverených konaním a rozhodovaním, vykoná predseda súdu
spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní v sudcovskej rade.
Podľa čl. 38 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu vydaného jeho plénom podľa
§ 20, § 24, § 45 ods. 3 a § 50 zákona o súdoch a uverejneného v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky pod č. 291/2006 Z. z. zákonným sudcom je na najvyššom súde sudca,
ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie
o prejednávanej veci. V rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať
a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu. Namiesto sudcu, ktorý bol
v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľa
osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia veci
týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce,
ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti. Zmenu v osobe zákonného sudcu
možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce.
Podstata sťažovateľkiných námietok, na základe ktorých zastáva názor, že
v predmetnej veci došlo k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, je založená na jej tvrdení, že „Predseda
najvyššieho súdu... v rozpore so zákonom a inými predpismi, ktoré sa na túto situáciu
vzťahujú, svojim opatrením uskutočnil zmeny v obsadení senátu O-V. V roku 2010 došlo
k... nezákonnej výmene člena (ov) senátu najvyššieho súdu (napr. JUDr. P. D. bol
nahradený JUDr. K. P.), a to opatrením predsedu č. Spr. 101/2010-13 Spr. 321/2009 z 3.
augusta 2010, ktorým sa mení rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2010...“ (sťažovateľka
na inom mieste sťažnosti tiež uvádza, že „po napadnutí mimoriadneho dovolania
najvyššiemu súdu v danom prípade došlo k nahradeniu troch z piatich členov dovolacieho
senátu“; podľa zistení ústavného súdu toto tvrdenie sťažovateľky nezodpovedá skutočnosti,
pozn.). V „nezákonnom zložení senátu najvyššieho súdu, ktorý mal rozhodnúť o
mimoriadnom dovolaní“, spočíva podľa sťažovateľky porušenie jej základného práva na
zákonného sudcu.
Pre posúdenie otázky, či napadnutým rozsudkom mohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 38 ods. 1 listiny, je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné najskôr skúmať, či boli
splnené zákonné podmienky na vydanie sťažovateľkou označeného opatrenia predsedu
najvyššieho súdu [Opatrenie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. Spr. 101/2010-13 Spr. 1321/2009 z 3. augusta 2010, ktorým sa mení Rozvrh práce
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2010 (ďalej aj „označené opatrenie predsedu
najvyššieho súdu“ alebo „opatrenie predsedu najvyššieho súdu z 3. augusta 2010“), pozn.]
a či obsah tohto opatrenia zodpovedal požiadavkám vyvoditeľným z tohto základného
práva. Ak bol senát dovolacieho súdu obsadený nezákonným sudcom, je následne potrebné
vyhodnotiť, či mohla mať táto skutočnosť reálny vplyv na rozhodnutie vo veci (porovnaj
Zo zákona o súdoch vyplýva, že rozvrh práce je akt riadenia predsedu súdu, ktorým
sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečení výkonu súdnictva na príslušný kalendárny
rok. Vydanie rozvrhu práce na tom-ktorom súde sa realizuje, tak ako mnohé iné akty
riadenia predsedov súdov, vo forme opatrenia vydaného podľa konkrétnych zákonných
ustanovení, pričom vydaný rozvrh práce musí byť súčasne aj v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona, v posudzovanom prípade predovšetkým zákona o súdoch.
Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom na
príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu.
V okolnostiach prípadu je podstatné posúdenie, z akého dôvodu bol rozvrh práce
najvyššieho súdu na rok 2010 zmenený označeným opatrením predsedu najvyššieho súdu.
Ústavný súd nemá relevantný dôvod na spochybňovanie tvrdenia sťažovateľky, podľa
ktorého zmeny v rozvrhu práce možno vykonať len v prípadoch dlhodobej neprítomnosti
sudcu, v prípade zmeny personálneho obsadenia súdu a v prípade vzniku výrazných
rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov (resp. poverených zamestnancov súdu), ktoré
vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka [§ 50 ods. 1 písm. d) a e)
zákona o súdoch]. Spôsob a podmienky vykonania týchto zmien musí rozvrh práce
obsahovať. Pre prípad vylúčenia sudcu alebo vzniku náhlej prekážky brániacej sudcovi
vykonať jednotlivé úkony musí rozvrh práce obsahovať určenie spôsobu zastupovania
sudcov, resp. senátov [§ 50 ods. 1 písm. c) zákona o súdoch].
V posudzovanej veci je nepochybné, že o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora rozhodoval senát zložený z piatich sudcov najvyššieho súdu, konkrétne
z predsedu senátu JUDr. J. S. a z členiek senátu JUDr. A. M., JUDr. D. L., JUDr. J. Z. a
JUDr. K. P. V príslušnej časti opatrenia predsedu najvyššieho súdu z 3. augusta 2010 sa
uvádza: „Na strane 31 sa v časti senát O-V v bode 2 sa vypúšťa meno JUDr. P. D. a na
jeho miesto sa uvádza JUDr. K. P. s účinnosťou od 15. augusta 2010.“
Z opatrenia predsedu najvyššieho súdu z 3. augusta 2010 nevyplýva dôvod
vykonania uvedenej zmeny v rozvrhu práce zodpovedajúci dikcii § 50 ods. 1 písm. d) a e)
zákona o súdoch, ktorým došlo k nahradeniu zákonného sudcu (JUDr. P. D.) iným sudcom
najvyššieho súdu (JUDr. K. P.). Konkrétne dôvody na vykonanie zmeny rozvrhu práce
v časti týkajúcej sa príslušného dovolacieho senátu (senát O-V, pozn.), ktoré by bolo možné
podriadiť pod uvedené ustanovenia zákona o súdoch, neboli uvedené ani v žiadnom
z písomných vyjadrení predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti doručených ústavnému súdu.
V súvislosti s nahradením sudcu najvyššieho súdu JUDr. P. D. inou sudkyňou najvyššieho
súdu tiež nebolo zistené, že by tento bol v čase vydania opatrenia predsedu najvyššieho
súdu z 3. augusta 2010 dlhodobo neprítomný (dlhodobá neprítomnosť spravidla súvisí
s dlhodobou pracovnou neschopnosťou), resp. že v tom čase došlo k takej zmene
v personálnom obsadení súdu, ktorá by odôvodňovala namietané zásahy do zloženia senátu
prerokúvajúceho sťažovateľkinu vec. Uvedený sudca naďalej zostal aj po účinnosti
príslušnej zmeny rozvrhu práce zaradený do obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu.
Zmeny v obsadení senátov obchodnoprávneho kolégia sa v rozhodnom čase týkali len
pridelenia novej sudkyne na najvyšší súd (JUDr. G. M.), ktorá však do senátu O-V
najvyššieho súdu nebola zaradená ako členka ani ako náhradníčka. Tieto okolnosti sú
osobitne významné pre posúdenie zákonnosti obsadenia senátu sudcami najvyššieho súdu, a
to najmä vo veciach už napadnutých a pridelených senátu najvyššieho súdu na konanie pred
vykonanou zmenou rozvrhu práce (porovnaj III. ÚS 212/2011).
V okolnostiach predloženej veci vydaním označeného opatrenia predsedu
najvyššieho súdu došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu v čase po pridelení veci
na jej prerokovanie a rozhodnutie (28. apríla 2010). Vo veci sťažovateľky tak konal senát
v takom zložení, ktorý podľa názoru ústavného súdu nezodpovedal požiadavkám kladeným
zákonom o súdoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým je nevyhnutné
konštatovať, že k zmene v obsadení senátu O-V najvyššieho súdu prerokúvajúceho
sťažovateľkinu vec nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov. Zákon o súdoch totiž
nepočíta so zmenou rozvrhu práce súdu z iných dôvodov, ako tých, ktoré sú uvedené
v zákone, a to dokonca s takými dôsledkami, že aktom riadenia predsedu súdu vlastne dôjde
k zmene v obsadení senátu v už pridelenej veci. Takáto zmena v rozvrhu práce by sa
prinajmenšom dala označiť za účelovú (m. m. III. ÚS 212/2011).
Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny) a v nadväznosti na to zo základných zásad činnosti súdov
ustanovených zákonom o súdoch, osobitne zohľadňujúc účel a zmysel zakotvenia zásady
uvedenej v § 3 ods. 3 druhej vete zákona o súdoch, podľa ktorej ak rozhoduje súd v senáte,
zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie
a rozhodovanie v senáte, je nevyhnutné konštatovať, že vydaním zmien a doplnkov
v rozvrhu práce nemožno bez zákonom predpokladaných dôvodov meniť personálne
zloženie senátov v už pridelených veciach. To by bolo v rozpore so zásadou prideľovania
vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený
svojvoľný a účelový výber sudcov.
Hoci pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už
pridelených na prerokovanie a rozhodnutie bolo v zákone o sudcoch zavedené v § 51a
ods. 3 až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo zo zásady vyjadrenej v § 3
ods. 3 zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon aj
zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťou zákona
č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony (III. ÚS 212/2011).
Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený
zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásade
neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a čl. 38 ods. 1 listiny), nezodpovedá prípad, ak zákonný sudca
senátu, ktorému bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, bol zmenený bez
splnenia zákonných predpokladov na vykonanie takejto zmeny neskoršie vydaným
rozvrhom práce ako riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami
a doplneniami). K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie
a rozhodnutie by malo dochádzať v zásade len výnimočne (III. ÚS 212/2011).
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že zmena v personálnom obsadení senátu najvyššieho
súdu prerokúvajúceho sťažovateľkinu vec opísaným zákonným pravidlám a záruke
základného práva na zákonného sudcu nezodpovedá. Keďže na konaní a rozhodovaní veci
sťažovateľky sa zúčastnil nezákonný sudca (sudkyňa), mala jeho účasť v konaní vedenom
najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010 reálny vplyv na rozhodnutie vo veci
sťažovateľky. Personálne preobsadený senát najvyššieho súdu totiž vydal vo veci samej
meritórne rozhodnutie. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd
napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny (bod 1 výroku tohto nálezu).
Nad rámec už uvedeného ústavný súd pripomína, že k záveru vyjadrenému v bode 1
tohto nálezu dospel na základe v zásade identickej argumentácie už v náleze sp. zn.
III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, ktorým rozhodol o sťažnosti iného sťažovateľa
(obchodnej spoločnosti T., národná lotériová spoločnosť, a. s., pozn.) namietajúceho okrem
iného aj tú istú zmenu v príslušnom senáte najvyššieho súdu vykonanú na základe toho
istého opatrenia predsedu najvyššieho súdu (nahradenie sudcu JUDr. P. D. sudkyňou JUDr.
K. P.), k akej došlo vo veci sťažovateľky. Vo veci sťažovateľky sa konajúci senát (IV. senát
ústavného súdu) stotožnil s argumentáciou III. senátu ústavného súdu v označenom náleze,
a preto rozhodol o tejto časti jej sťažnosti tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
nálezu.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd vyhovel sťažnosti sťažovateľky v časti,
ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 38 ods. 1 listiny, bol povinný napadnutý rozsudok podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy
(ako aj podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde) zrušiť, pričom zároveň
považoval za potrebné v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky vrátiť vec v zmysle
§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie. Preto rozhodol tak, ako to
je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.
V ďalšom postupe bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu
vyslovenými v časti IV.1 tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). V tejto
súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou poskytnúť najvyššiemu súdu
konkrétny návod, ako sa má v ďalšom konaní vysporiadať so skutočnosťou, že o veci
sťažovateľky rozhodol príslušný senát najvyššieho súdu v nezákonnom zložení. Riešenie,
ktoré zvolí najvyšší súd pri svojom ďalšom postupe, však musí zodpovedať podstate,
obsahu a účelu základného práva na zákonného sudcu garantovaného prostredníctvom čl. 48
ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj prostredníctvom príslušných ustanovení zákona
o súdoch.
Najvyšší súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je
vykonateľné doručením tohto nálezu (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd tiež vyslovil, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľky dôjsť ústavne neakceptovateľným
odôvodnením napadnutého rozsudku, resp. jeho arbitrárnosťou.
Pri preskúmavaní tejto časti nálezu ústavný súd vychádzal zo zásady minimalizácie
zásahov do súdneho rozhodovania, ktorú štandardne uplatňuje vo svojej rozhodovacej
činnosti (napr. I. ÚS 186/08), ako aj z právnych dôsledkov vyplývajúcich z bodov 1 a 2
výroku tohto nálezu. Vzhľadom na skutočnosť, že bodom 2 výroku tohto nálezu zrušil
napadnutý rozsudok a vrátil ho najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorý bude musieť
o veci sťažovateľky v senáte, ktorého personálne zloženie musí zodpovedať požiadavkám
vyplývajúcim zo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38
ods. 1 listiny, opätovne konať a rozhodnúť, bolo by neprimeraným zasahovaním do
právomoci najvyššieho súdu, ak by ústavný súd v tomto náleze zaujal meritórne stanovisko
k veci, o ktorej bude najvyšší súd opätovne rozhodovať. Ústavný súd preto v tejto časti
sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
V.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Vychádzajúc z citovaného § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd napokon
rozhodol aj o čiastočnej úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej
právnym zastupovaním spoločnosťou L. s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta JUDr. Ing. M. Ž., v konaní pred ústavným súdom.
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Vzhľadom na to ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2010, ktorá bola 741 €, pretože úkony právnej služby, za ktoré priznal úhradu, boli
vykonané v roku 2011.
Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie
a príprava zastúpenia a spísanie a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14
ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky; za každý úkon právnej služby po 123,50 €,
pričom celková úhrada trov konania po započítaní režijného paušálu (dvakrát po 7,41 €)
predstavuje sumu 261,82 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Úhradu trov konania za účasť na ústnom pojednávaní konanom 13. augusta 2013
(vrátane nákladov s tým spojených) ústavný súd nepriznal, keďže dospel k záveru, že
právny zástupca sťažovateľky na ústnom pojednávaní neuviedol žiadne nové skutočnosti,
ktoré by neboli známe z listinnej dokumentácie a ktoré by prispeli k objasneniu veci.
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2013