Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 459/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-73

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 13. augusta 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti G., Švajčiarsko, zastúpenej

spoločnosťou L. s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. M.

Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011, za

účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti G. nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

a podľa Listiny základných práv a

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010 z 25.

augusta 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010

z 25. augusta 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti G. trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a

osemdesiatdva centov) na účet jej právneho zástupcu L. s. r. o., T., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., Švajčiarsko (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej spoločnosťou L. s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. Ing. M. Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 1 (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako majiteľka zmenky

č. AS 3/98 návrhom z 21. februára 2003 podaným na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) domáhala zaplatenia zmenkovej sumy 1 000 000 000 Kč so 6 % úrokom

ročne od 11. januára 2003 do zaplatenia, zmenkovej odmeny v sume 3 333 333 Kč

a náhrady trov konania voči obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „žalovaná“).

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 19. januára 2004 žalobu sťažovateľky

zamietol. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší

súd tak, že zrušil prvostupňový rozsudok z 19. januára 2004 a vec vrátil krajskému súdu na

ďalšie konanie.

Krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. z 19. decembra 2008

žalobu sťažovateľky opätovne zamietol. Sťažovateľka 5. februára 2009 podala proti

prvostupňovému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 1. apríla 2009 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne

správny.

Na podnet sťažovateľky generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) podal v zákonnej lehote mimoriadne dovolanie proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 19. decembra 2008 v spojení s rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 1. apríla 2009.

Najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom sp. zn.

1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

zamietol.

Podľa sťažovateľky dovolací súd zamietol mimoriadne dovolanie «len s poukazom

na

• Argument o Neplatnosti Zmenky (keď sa v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkami

nižších súdov, resp. s Prvostupňovým Rozsudkom - nakoľko Druhostupňový Rozsudok bol

miestami nezrozumiteľný, čo v konečnom dôsledku pripúšťa aj Dovolací súd v Dovolacom

Rozsudku - Dovolací súd sa však bližšie absolútne nezaoberal argumentmi vyvracajúcimi

Argument o Neplatnosti Zmenky uvádzanými Sťažovateľom počas celého konania

a Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky v Mimoriadnom Dovolaní),

• Odôvodnenie zrejmej nespravodlivosti (keď Dovolací súd rigidným a utilitárnym

spôsobom vyhodnotil zrejmú nesprávnosť uvedenú v Mimoriadnom Dovolaní a odoprel tak

Sťažovateľovi právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces - cit.: „... Už v tejto samotnej

vade videl dovolací súd dôvod na zamietnutie mimoriadneho dovolania.“).».

Sťažovateľka zastáva názor, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru predovšetkým z dôvodu nedostatočného, resp.

nezrozumiteľného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. V súvislosti

s namietaným porušením svojich práv sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„Sťažovateľ v rámci prvostupňového konania ako aj druhostupňového konania

(a Generálny prokurátor Slovenskej republiky v Mimoriadnom dovolaní v rámci

dovolacieho konania) predložil(i) rozsiahlu argumentáciu (viď. aj prílohy k tejto Sťažnosti)

týkajúcu sa Zmenky, resp. znenia jej platobného sľubu a/alebo údaju splatnosti Zmenky,

s ktorými sa ani jeden súd v rámci Prvostupňového Rozsudku a/alebo Druhostupňového

Rozsudku žiadnym - a už vôbec nie presvedčivým - spôsobom nevyporiadal (Prvostupňový

Rozsudok sa použitím ustanovenia odvolacím súdom stal imanentnou

súčasťou Druhostupňového Rozsudku, resp. oba rozsudky sa stali pokiaľ ide o Argument

o Neplatnosti Zmenky súčasťou Dovolacieho Rozsudku), resp. všetky súdy tieto argumenty

Sťažovateľa arbitrárne odignorovali.

Sťažovateľ týmto všetky prílohy tejto Sťažnosti robí neoddeliteľnou súčasťou tejto

Sťažnosti a v plnom rozsahu sa na ne pokiaľ ide o jeho argumentáciu vo vzťahu k Zmenke,

najmä, nie však výlučne, vo vzťahu k výkladu znenia platobného sľubu a/alebo (jediného)

údaju splatnosti, odvoláva - so žiadnou z týchto príloh v ktorej Sťažovateľ vysvetľuje text

platobného sľubu, sa Dovolací súd riadnym, ústavne a zákonne konformným spôsobom

nevyporiadal...

Sťažovateľ má za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v dovolacom konaní,

resp. v Dovolacom Rozsudku vyššie uvedenými determinantmi a princípmi právneho štátu

(riadnym zdôvodnením Dovolacieho Rozsudku v zmysle práva na súdnu ochranu, resp.

práva na spravodlivý súdny proces) neriadil, a preto je Dovolací Rozsudok arbitrárny

a neodôvodnený, čím bolo jednoznačne porušené právo Sťažovateľa... podľa článku 46

ods. 1 ..., resp. právo... podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.“

Sťažovateľka namieta predovšetkým právny záver všeobecných súdov, podľa

ktorého zmenka obsahuje dva údaje splatnosti, a preto je neplatná, pričom tvrdí, že

všeobecné súdy nesprávne aplikovali § 75 a § 76 zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový

a šekový v znení neskorších predpisov. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza:

«Výraz „na základe predloženia zmenky“ nie je používaný (poznaný) ani právnou

praxou a ani zmenkovou praxou ako takou. Je nepochybné, že pôvodní vystavitelia

predmetnej Zmenky vystavili blankozmenku, pri ktorej nebol dátum splatnosti určený

a v zmysle vyplňovacieho oprávnenia k blankozmenke bol nadobúdateľ zmenky oprávnený

dátum splatnosti doplniť, čo bolo nepochybné aj pre ďalších indosatárov, nakoľko by

zmenku s „dvomi údajmi splatnosti, resp. zmenku neurčitú /neplatnú“ neindosovali.

Text zaplatím „na základe predloženia“ však s určením doby splatnosti nemá nič

spoločné. Text „na základe“ je príslovkovým určením, a to príslovkovým určením spôsobu

a nie času. Ak neurčuje text „na základe predloženia“ čas prezentačného úkonu, nemôže

byť tento údaj považovaný za údaj dátumu splatnosti.

Pokiaľ text „zaplatíme na základe predloženia zmenky“ nemôže byť s ohľadom na

fakt, že neurčuje čas, údajom dátumu splatnosti, je zjavné, že údajom dátumu splatnosti nie

je.

Text „zaplatíme na základe predloženia zmenky“ zjavne určuje zakotvenie

predpokladu úhrady zmenkového dlhu, ktorý je vymedzený tak, že dlžník zaplatí, ak mu

Zmenka bude fyzicky predložená na zaplatenie.

Tvrdenie, že text „zaplatíme na základe predloženia zmenky“ určuje údaj doby

splatnosti nie je relevantným výkladom znenia uplatnenej Zmenky, ale jednoznačne

účelovým pokusom dezinterpretovať znenie (rozšíreného) platobného sľubu.

Úplne v rozpore s obsahom posudzovanej Zmenky sú úvahy Žalovaného ako aj

Krajského a Najvyššieho súdu o tom, že text - slovné spojenie „zaplatíme na základe

predloženia zmenky“, vyjadruje vôľu vystaviteľa vystaviť zmenku na videnie.

Ak zmenka obsahuje jednak (rozšírený) platobný prísľub „zaplatíme na základe

predloženia zmenky“, ktorý v sebe zahŕňa doložku na základe predloženia, ktorá nemôže

byť údajom dátumu splatnosti, nakoľko neurčuje čas, a v inej časti výslovný text „Splatná

dňa: ,,(uveďte dátum, mesiac slovom)“, je úplne jasné a zrejmé mimo akúkoľvek

pochybnosť, že jediným údajom dátumu splatnosti je text nachádzajúci sa v kolónke údaja

dátumu splatnosti, teda text „Splatná dňa: 10. januára 2003 (uveďte dátum, mesiac

slovom)“.

Zmenkové právo konštruuje uplatnenie zmenky a úhradu zmenkového dlhu tak, že

neodmysliteľným predpokladom zaplatenia dlhu, pri ktorom môže platiaci zmenkový dlžník

zaplatením dlhu získať istotu, že sa vyviazal zo svojho zmenkového záväzku, len v prípade,

že zaplatí na základe predloženia originálu zmenky. Preferencia jednoduchej

obchodovateľnosti zmeniek vyústila v takú právnu úpravu prevodov týchto cenných

papierov, že k účinnosti zmeny v osobe zmenkového veriteľa u zmeniek vystavených na rad

nie je nutné oznámenie alebo preukázanie prevodu zmenky dlžníkovi. Zmenkový dlžník si tak

môže byť istý, kto je aktuálnym majiteľom zmenky, a teda jeho veriteľom, len v prípade, že

je mu predložený originál zmenky, z ktorého je možné osobu zmenkové ho veriteľa zistiť.

Z tohto dôvodu zmenkové právo zakotvuje také pravidlá pre uplatnenie zmenky, podľa

ktorých je zmenkový dlžník povinný zaplatiť zmenkový dlh až potom, ako je predložený

k zaplateniu originál zmenky. Tento právny režim výkonu zmenkového práva býva v texte

zmeniek občas explicitne vyjadrený práve doložkou, že dlžník zaplatí na základe

predloženia zmenky. Text „zaplatíme na základe predloženia zmenky“ tak zjavne vyjadruje

vôľu vystaviteľa zdôrazniť fakt, že na zmenku bude platiť iba v prípade, že mu bude

predložený jej originál.

V kombinácii s faktom, že do posudzovanej Zmenky je zreteľne a zrozumiteľne

začlenená kolónka údaja dátumu splatnosti, je absolútne nepochybné, že text „zaplatíme na

základe predloženia zmenky“ bol do uplatnenej Zmenky začlenený nie ako údaj dátumu

splatnosti ale ako zdôraznenie požiadavky vystaviteľa, aby Zmenka bola uplatnená zákonom

predpokladaným spôsobom, teda predložením originálu Zmenky.

Je možné viesť polemiky o tom, či jedným zo spôsobov, ako určiť splatnosť vista

zmenky je text „pri predložení“. S týmto názorom, je síce možné sa stretnúť, ide však

o názor vychádzajúci z nesprávneho výkladu pojmu videnie, keď uvedený názor (mylne)

predpokladá, že predloženie zmenky a videnie sú tými istými úkonmi – ide totiž o dva rôzne

úkony.

Je nutné zdôrazniť, že pojmy predloženie zmenky a videnie nemožno zamieňať,

nakoľko každý z nich má výrazne odlišný obsah. Predloženie zmenky je úkonom majiteľa

zmenky (prípadne jej držiteľa), predloženie zmenky však nikdy nie je úkonom zmenkového

dlžníka. Naopak videnie spočíva v konaní zmenkového dlžníka. Už z faktu, že predloženie

zmenky a videnie nie sú a nemôžu byť konaním (úkonom) tej istej osoby, je jasné, že nemôže

ísť o rovnaký (ten istý) úkon. Predloženie zmenky je úkon, pri ktorom veriteľ uplatňuje svoje

právo a často aj plní svoju povinnosť predložiť zmenku k plateniu alebo k prijatiu.

Predloženie zmenky sa uskutočňuje prezentáciou originálu zmenky. Videnie je akt

zhliadnutia originálu zmenky hlavným zmenkovým dlžníkom pri výkone zmenkového práva.

Zmenka na videnie sa stáva splatnou v okamihu, kedy ju hlavný zmenkový dlžník uvidí, nie

však v okamihu, kedy je predložená....

Vzhľadom na uvedené nemožno text „zaplatíme na základe predloženia zmenky“

hodnotiť ako formuláciu, z ktorej je namieste vyvodzovať, že jej použitie poukazuje na

úmysel vystaviteľa Zmenky určiť takto údaj doby splatnosti Zmenky.»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka poukazuje na to, že napriek tomu, že

očakávala odpoveď na svoje argumenty „najmä, nie však výlučne, pokiaľ ide o gramatický

výklad pertraktovaného platobného sľubu“, najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku

obmedzil len na konštatovanie, že „Dovolací súd sa s týmto právnym názorom súdu prvého

stupňa stotožňuje tak isto, ako to urobil už aj súd odvolací. Odvolací súd tieto závery súdu

prvého stupňa považoval za tak presvedčivé, že v odôvodnení svojho rozhodnutia tejto

otázke ani nevenoval bližšiu pozornosť a naviac uviedol ďalšie dôvody, pre ktoré podľa

jeho právneho názoru bolo potrebné žalobu zamietnuť.“.

V súvislosti s odôvodnením napadnutého rozsudku sťažovateľka tiež namieta, že

„pre Najvyšší súd Slovenskej republiky bolo ľahšie odôvodňovať zrejmú nespravodlivosť,

ako (konečne zmysluplne) odpovedať na Sťažovateľovu kontra argumentáciu k Argumentu

o Neplatnosti zmenky“.

Podľa sťažovateľky «je absolútne irelevantné, či bol uvedený v Mimoriadnom

Dovolaní správny dátum splatnosti na pertraktovanej zmenke, resp. či prišlo k zrejmej

nesprávnosti pri vyhotovovaní Mimoriadneho Dovolania - podstatné (avšak asi nie pre

Najvyšší súd Slovenskej republiky) je totiž to, či môže akýkoľvek dátum splatnosti obstáť

vedľa „ďalšieho údaju splatnosti“ - ktorým má (údajne) byť slovné spojenie „na základe

predloženia“, ktoré je však podľa Sťažovateľa príslovkovým určením spôsobu a nie času

(k tomu sa Sťažovateľovi vysvetlenia opäť nedostalo)... ide jednoducho o zjavnú

nesprávnosť v texte Mimoriadneho Dovolania (nota bene - v texte Mimoriadneho

Dovolania sa vyskytuje aj správny dátum aj nesprávny dátum splatnosti Zmenky), nakoľko

pojem „zjavná nesprávnosť“ sa týka vady formálnej povahy, ktorej chybnosť jasne vyplýva

z obsahu samotného podania (Mimoriadneho Dovolania) účastníka konania (rozumej

Generálneho prokurátora Slovenskej republiky) a ktorou nie je dotknutý rozsah a podstata

tohto podania tak, ako je charakterizované a individualizované rozhodnutím

(rozhodnutiami), ktoré napáda a tiež svojím odôvodnením - analogicky „je pochybením

podobného původu jako chyby v psaní a počtech, t. j. vzniklým v důsledku zjevného

a okamžitého selhání v duševní nebo mechanické činnosti osoby, za jejíž účasti došlo

k vyhlášení nebo vyhotovení rozsudku, a které je pro každého snadno poznatelné, zejména

z porovnání výroku rozsudku s jeho odůvodněním, případně i z jiných souvislostí.“

[in: Rozsudok NS ČR sp. zn. , zo dňa 12. januára 2011].».

Takýto postup všeobecných súdov a z neho vyplývajúce závery sú podľa názoru

sťažovateľky jednoznačne arbitrárne, a tým aj ústavne neudržateľné (o to viac, ak ide

o najvyšší súd).

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48

ods. 1 a listiny, ktoré podľa nej spočíva „v nezákonnom zložení senátu

najvyššieho súdu, ktorý mal rozhodnúť o mimoriadnom dovolaní“. V súvislosti

s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu sťažovateľka v sťažnosti

uvádza:

„Predseda najvyššieho súdu totiž... v rozpore so zákonom a inými predpismi, ktoré

sa na túto situáciu vzťahujú, svojím opatrením uskutočnil zmeny v obsadení senátu O-V. V

roku 2010 došlo podľa názoru Sťažovateľa k nezákonnej výmene člena(ov) senátu

najvyššieho súdu (napr. JUDr. P. D. bol nahradený JUDr. K. P.), a to opatrením predsedu

č. Spr. 101/2010-13 Spr. 321/2009 z 3. augusta 2010, ktorým sa mení rozvrh práce

najvyššieho súdu na rok 2010.“

V danej veci podľa sťažovateľky neexistuje zákonný dôvod na zmenu zloženia

senátu najvyššieho súdu, pričom opatrením predsedu najvyššieho súdu nemožno meniť

platné rozvrhy práce najvyššieho súdu. Sťažovateľka tvrdí, že postup predsedu najvyššieho

súdu bol v rozpore s o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje, že „zmeny rozvrhov práce najvyššieho

súdu realizované opatrením predsedu najvyššieho súdu, ktorými po napadnutí

Mimoriadneho dovolania najvyššiemu súdu v danom prípade došlo k nahradeniu troch

z piatich členov dovolacieho senátu, neboli vykonané za podmienok ustanovených v Zákone

o súdoch a nadväzne na to ani v súlade s rozvrhom práce...

Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu, avšak súčasne

ustanovuje právny rámec tohto postupu. Zmeny v rozvrhu práce pritom možno vykonať len

v prípadoch dlhodobej neprítomnosti sudcu, v prípade zmeny personálneho obsadenia súdu

a v prípade vzniku výrazných rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov, ktoré vznikli

z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka [§ 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona

o súdoch]. Spôsob a podmienky vykonania týchto zmien musí rozvrh práce obsahovať. Pre

prípad vylúčenia sudcu alebo vzniku náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonať jednotlivé

úkony zase rozvrh práce musí obsahovať určenie spôsobu zastupovania sudcov, resp.

senátov [§ 50 ods. 1 písm. c) zákona o súdoch].

Z predmetného opatrenia predsedu najvyššieho súdu nie je zrejmý dôvod vykonania

uvedených zmien v rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch,

ktorými došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu.

Vydaním predmetného opatrenia došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu

v čase po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie. Vo veci tak konal senát v

zložení, ktoré podľa názoru Sťažovateľa nezodpovedalo požiadavkám kladeným Zákonom o

súdoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým poukazujeme na to, že k

zmene v obsadení senátu O-V najvyššieho súdu prerokúvajúceho predmetnú vec nedošlo

zo zákonom predpokladaných dôvodov...“.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn.

z 13. apríla 2011 a sp. zn. z 18. októbra 2011, v ktorých

ústavný súd podľa nej rozhodoval v obdobnej (ak už nie totožnej) veci.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd o jej

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo obchodnej spoločnosti G..., na súdnu ochranu zaručené v článku 46

ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

dňa 25. augusta 2011 č. k. 1 M Obdo porušené bolo.

Základné právo obchodnej spoločnosti G..., nebyť odňatý zákonnému sudcovi

zaručené v článku 48 ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 25. augusta 2011 č. k. 1 M Obdo porušené bolo.

Základné právo obchodnej spoločnosti G..., nebyť odňatý zákonnému sudcovi

zaručené v článku 38 ods. 1 Listiny základných práva slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 25. augusta 2011 č. k. 1 M Obdo porušené bolo.

Právo obchodnej spoločnosti G..., na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 25. augusta 2011 č. k. 1 M Obdo porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. augusta 2011

č. k. 1 M Obdo sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti G...,

trovy konania v sume 261,82 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ing. M. Ž., advokáta,

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania ústavný súd prípisom

z 18. januára 2012 požiadal predsedu najvyššieho súdu o vyjadrenie k sťažnosti, ktorý na

túto žiadosť reagoval prípisom z 30. januára 2012 (ústavnému súdu doručeným 14. februára

2012), v ktorom vzniesol námietku predpojatosti proti Ladislavovi Oroszovi, sudcovi

IV. senátu ústavného súdu, ktorému bola vec sťažovateľky pridelená ako sudcovi

spravodajcovi (ďalej aj „sudca spravodajca“). O námietke predpojatosti rozhodol v súlade

s platným rozvrhom práce ústavného súdu I. senát ústavného súdu uznesením

č. k. -9 z 18. apríla 2012 tak, že návrh na vylúčenie sudcu spravodajcu

z výkonu sudcovskej funkcie v predmetnej veci odmietol. Spis bol vrátený sudcovi

spravodajcovi 18. apríla 2012. Z uvedeného dôvodu ústavný súd od doručenia námietky

predpojatosti predsedom najvyššieho súdu do 18. apríla 2012 vo veci nemohol konať.

Následne sa predseda najvyššieho súdu v prípise č. k. -2 (Nobs 11/2012)

z 21. mája 2012 (doručenom ústavnému súdu 5. júna 2012) vyjadril k sťažnosti

sťažovateľky, pričom okrem iného uviedol:

„... Najvyšší súd je presvedčený, že dovolací súd sa v sťažnosťou napadnutom

rozsudku adekvátne zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným

spôsobom sa s nimi vysporiadal, tak, ako to vyplýva z odôvodnenia vytýkaného rozhodnutia.

Odôvodnenie rozsudku dovolacieho súdu spĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti

zodpovedajúce ustanoveniu v spojení s , a tohto sa súd

naďalej pridržiava majúc na zreteli, že inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou

z podstatných záruk výkonu súdnej moci, súčasne, že výklad legislatívneho textu právnej

normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ( ). Odôvodnenie

sťažnosťou napadnutého rozsudku dovolacieho súdu poskytuje dostatočný základ pre jeho

výrokovú časť, čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj z čl. 46

ods. 1 . Podľa názoru najvyššieho súdu, sťažovateľka svojimi tvrdeniami sleduje iba

dosiahnutie zmeny súdneho konania v časti, v ktorej skončilo nepriaznivým rezultátom pre

ňu. Táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym základom pre namietnutie

porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

Podľa názoru sťažovateľky bolo v predmetnom dovolacom konaní porušené aj jej

základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa a

Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ktorého malo dôjsť zmenou Rozvrhu práve na

rok 2010 vykonanou Opatrením predsedu NS SR č. Spr. 101/2010-13, Spr. 1321/2009,

z 3. augusta 2010 (sťažovateľka nesprávne uvádza č. Spr. 321/2009, pozn.).

K tejto námietke sťažovateľky je žiaduce uviesť, že súčasťou základného práva na

zákonného sudcu je aj zásada prideľovania súdnej agendy a určenia zloženia senátov na

základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce

podľa patrí tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu,

resp. senátu, vrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania. Zo zákonného

vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň považuje každý člen

senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami, pridelený do senátu.

Namietané opatrenie predsedu najvyššieho súdu bolo vydané v súlade s platným

rozvrhom práce najvyššieho súdu. K zmene v zložení senátu došlo na základe právnej

úpravy regulujúcej organizáciu práce súdu, a preto takýto postup považujeme za zákonný,

a teda aj súladný s . Konštatujeme preto, že základné právo sťažovateľky nebyť

odňatý zákonnému sudcovi zaručené , Listiny základných

práv a slobôd, a jej právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom zaručené čl. 6

ods. 1 dohovoru, v predmetnom dovolacom konaní porušené neboli.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti, najvyšší súd zastáva názor, že medzi

napadnutým rozsudkom dovolacieho súdu a namietaným porušením základných práv

zaručených a dohovorom, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť

záver o ich porušení.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, najvyšší súd má za to, že rozsudkom NS SR

z 25. augusta 2011, sp. zn. 1 M Obdo , k porušeniu sťažovateľkou namietaných

práv, nedošlo.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -27

z 28. augusta 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu z 13. septembra 2012 týkajúcu sa oznámenia stanoviska

ku vhodnosti ústneho pojednávania vo veci reagoval predseda najvyššieho súdu prípisom

sp. zn. -2, Nbs 11/2012 z 25. septembra 2012, v ktorom vzniesol námietku

predpojatosti proti všetkým sudcom IV. senátu ústavného súdu. O námietke predpojatosti

rozhodol v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu I. senát ústavného súdu

uznesením č. k. -15 z 12. decembra 2012 tak, že sudcov IV. senátu

ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil. Spis bol

vrátený sudcovi spravodajcovi 4. januára 2013. Z uvedeného dôvodu ústavný súd od

vznesenia ďalšej námietky predpojatosti predsedom najvyššieho súdu do 4. januára 2013

vo veci opätovne nemohol konať.

Následne predseda najvyššieho súdu prípisom zo 14. januára 2013 (ústavnému súdu

doručeným 22. januára 2013) ústavnému súdu oznámil, že „s upustením od ústneho

pojednávania súhlasí“.

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom podaní zo 4. februára 2013 (doručenom

ústavnému súdu 7. februára 2013) uviedol, že „sťažovateľ trvá na ústnom prejednaní veci“,

pričom v reakcii na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu okrem iného uviedol:

«... obsahom práva na spravodlivý proces je, aby na každý argument strany, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, bola daná špecifická odpoveď práve na tento argument.

V predmetnej veci bol pritom kľúčovým (jedným z kľúčových) argumentov argument

o jazykovom výklade slovného spojenia „na základe predloženia“, ktoré nepripúšťa, aby

toto mohlo znamenať vyjadrenie času splatnosti. K tomu argumentu sa sťažovateľ doposiaľ

odpovede od žiadneho zo všeobecných súdov nedočkal (keďže odpoveďou nemôže byť vágne

tvrdenie, že cit: „Podľa právneho názoru súdu, údajom „... na základe predloženia

zmenky...“ je bez akýchkoľvek pochybností vyjadrený údaj splatnosti určený vystaviteľom

zmenky, teda predmetná zmenka je zmenkou na videnie“), a rovnako sa k tomuto kľúčovému

argumentu opätovne nevyjadril ani NS SR vo svojom vyjadrení k sťažnosti, hoci tak mohol

a mal urobiť. Rovnako sa ani jeden zo všeobecných súdov nevysporiadal (a ani NS SR

vo svojom vyjadrení k sťažnosti nevyjadril) napríklad k argumentácii sťažovateľa o tom, že

i) videnie a predloženie zmenky nie sú pojmami označujúcimi ten istý úkon;

ii) pri výklade právnych úkonov má prednosť výklad, ktorý nezakladá neplatnosť

právneho úkonu;

iii) jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve je najskôr vykladané

gramatickými prostriedkami;

iv) a iné.

... NS SR sa všemožne bráni konfrontácii s argumentáciou sťažovateľa a na ním

predložené otázky (hoci majú pre vec zásadný význam) neodpovedá...»

Predseda najvyššieho súdu podal 22. februára 2013 proti sudcovi spravodajcovi

trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných

21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca

spravodajca v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý)

listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju

požiadal, aby zabezpečila postup podľa , t. j. aby

predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie

z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky na rozhodnutie senátu ústavného súdu,

ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu spravodajcu rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením

č. k. -8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu spravodajcu z výkonu sudcovskej

funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil. Označené uznesenie bolo sudcovi spravodajcovi

doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu nemohol ani

v období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 vo veci sťažovateľky konať a rozhodovať.

III.

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka trvala na ústnom pojednávaní,

nariadil v zmysle ústne pojednávanie na 13. august

2013.

Na ústnom pojednávaní sa zúčastnil právny zástupca sťažovateľky, zástupca

najvyššieho súdu sa na ústnom pojednávaní bez ospravedlnenia nezúčastnil, pričom

oznámenie o konaní ústneho pojednávania mal riadne a včas doručené (8. júla 2013).

Právny zástupca sťažovateľky na ústnom pojednávaní zopakoval kľúčové časti

argumentácie uvedenej v sťažnosti a domáhal sa rozhodnutia v zmysle petitu citovaného

v časti I tohto nálezu. Nad rámec petitu uvedeného v sťažnosti sa právny zástupca

sťažovateľky domáhal úhrady trov konania aj za ďalší úkon právnej služby – účasť na

ústnom pojednávaní, vrátane s tým spojených nákladov (náhrada za stratu času, cestovné

výdavky), pričom trovy právneho zastupovania vyčíslil v celkovej sume 883,19 €.

IV.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jej základných práv podľa a a

a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 38 ods. 1 listiny

Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou sťažovateľky, podľa ktorej

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo z 25. augusta 2011 vydaným

v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 19. decembra 2008 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 1. apríla 2009 malo dôjsť k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi garantovaného v a listiny.

1.1 Obsah základného práva na zákonného sudcu

Podľa a listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu

zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto

základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude

rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré

sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým

sudcom tak, aby bola zachovaná zásada stabilného prideľovania súdnej agendy a aby bol

vylúčený (z rôznych dôvodov a pre rozličné účely) výber sudcov „ad hoc“ (m. m.

, ). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak

jedným zo základných predpokladov na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (m. m.

).

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48

ods. 1 a listiny je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec

prerokovať a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za

svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový. Toto základné právo je konkretizované

v procesných kódexoch a pre posudzovaný prípad v

a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov.

Z týchto zákonných úprav vyplýva, že pojem zákonného sudcu je definovaný

viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené

garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

K týmto kritériám patrí v prvom rade vecná, funkčná a miestna príslušnosť súdov.

Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone o súdoch

vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch

a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo

senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý ustanovuje

zákon ().

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu treba

považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na výkon sudcovskej

funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho

funkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce

súdu ().

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv

zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného

založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným

spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).

V posudzovanej veci má význam iba skúmanie, či bola najvyšším súdom

rešpektovaná zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade

s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce na rok 2010 a spôsobom, ktorý ustanovuje

zákon.

1.2 Zákonné záruky dodržiavania zásady prideľovania vecí jednotlivým sudcom

alebo senátom

Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu

sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú

všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať

len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 18 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o súdoch sa senát najvyššieho súdu

skladá z troch sudcov, z ktorých jeden je predsedom senátu. Ak rozhoduje o riadnych alebo

mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam senátov najvyššieho súdu,

skladá sa senát najvyššieho súdu z predsedu a zo štyroch sudcov.

Podľa § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdov

v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch sa na účely tohto zákona rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní

výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa § 50 ods. 2 písm. a) až e) a h) zákona o súdoch (v platnom a účinnom znení)

rozvrh práce obsahuje

a) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených

vybavovaním agendy jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,

b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce sa

tiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadi

a organizuje činnosť senátu,

c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov

a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi

konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho

úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať

jednotlivé úkony,

d) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce v prípade dlhodobej

neprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu,

e) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce z dôvodu výrazných

rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov a poverených zamestnancov súdu, ktoré vznikli

z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka,

h) ustanovenie maximálneho rozdielu v počte pridelených vecí podľa § 51 medzi

senátmi, samosudcami a súdnymi úradníkmi.

Podľa § 50 ods. 2 písm. a) až h) zákona o súdoch (v znení relevantnom pre

preskúmanie a rozhodnutie o veci sťažovateľky) rozvrh práce obsahuje

a) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených

vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,

b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce sa

tiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadi

a organizuje činnosť senátu,

c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov

a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi

konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho

úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať

jednotlivé úkony,

d) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce v prípade dlhodobej

neprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu,

e) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce z dôvodu výrazných

rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov a poverených zamestnancov súdu, ktoré vznikli

z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka,

f) spôsob prideľovania vecí samosudcom a senátom v prípade nemožnosti využitia

technických prostriedkov a programových prostriedkov spôsobenej v dôsledku ich poruchy

znemožňujúcej prístup k dátam potrebným na prideľovanie vecí v trvaní najmenej dvoch

pracovných dní,

g) rozvrh služieb určujúci samosudcov alebo senáty a spôsob ich zastupovania

v prípade, ak ide o nemožnosť prideľovania vecí náhodným výberom, ak ide

o rozhodovanie o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú

prehliadku, o príkaze na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, o príkaze na

vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov, o príkaze na vyšetrenie

duševného stavu, o súhlase na použitie informačno-technických prostriedkov podľa

osobitného zákona a o predbežnom opatrení podľa osobitného predpisu,

h) ustanovenie maximálneho rozdielu v počte pridelených vecí podľa § 51 medzi

senátmi, samosudcami a súdnymi úradníkmi.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené

podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom,

samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť

ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa § 51 ods. 4 písm. a) až d) zákona o súdoch (v platnom a účinnom znení)

náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov

schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už

pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému

bola vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami, a to vrátane zmeny v dôsledku dočasného

pridelenia sudcu,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania

vo veci vylúčený.

Podľa § 51 ods. 4 písm. a) až d) zákona o súdoch (v znení relevantnom

na preskúmanie a rozhodnutie o veci sťažovateľky) náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa

podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému

bola vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania

vo veci vylúčený.

Podľa § 52 ods. 1 zákona o súdoch rozvrh práce zostavuje predseda súdu tak, aby bol

zabezpečený výkon súdnictva. Pri tvorbe rozvrhu práce je povinný rešpektovať zásadu

rovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov.

Podľa § 52 ods. 4 zákona o súdoch rozvrh práce vydá predseda súdu s uvedením

pripomienok a výhrad sudcovskej rady bezodkladne po jeho prerokovaní v sudcovskej rade,

najneskôr však do 15. decembra kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku,

na ktorý je rozvrh práce určený. Rozvrh práce sa zverejňuje spolu so stanoviskom

sudcovskej rady.

Podľa § 52 ods. 7 zákona o súdoch zmeny a dodatky rozvrhu práce, ktoré sa dotýkajú

sudcov a súdnych úradníkov poverených konaním a rozhodovaním, vykoná predseda súdu

spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní v sudcovskej rade.

Podľa čl. 38 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu vydaného jeho plénom podľa

§ 20, § 24, § 45 ods. 3 a § 50 zákona o súdoch a uverejneného v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky pod č. zákonným sudcom je na najvyššom súde sudca,

ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie

o prejednávanej veci. V rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať

a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu. Namiesto sudcu, ktorý bol

v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľa

osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia veci

týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce,

ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti. Zmenu v osobe zákonného sudcu

možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce.

Podstata sťažovateľkiných námietok, na základe ktorých zastáva názor, že

v predmetnej veci došlo k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa a listiny, je založená na jej tvrdení, že „Predseda

najvyššieho súdu... v rozpore so zákonom a inými predpismi, ktoré sa na túto situáciu

vzťahujú, svojim opatrením uskutočnil zmeny v obsadení senátu O-V. V roku 2010 došlo

k... nezákonnej výmene člena (ov) senátu najvyššieho súdu (napr. JUDr. P. D. bol

nahradený JUDr. K. P.), a to opatrením predsedu č. Spr. 101/2010-13 Spr. 321/2009 z 3.

augusta 2010, ktorým sa mení rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2010...“ (sťažovateľka

na inom mieste sťažnosti tiež uvádza, že „po napadnutí mimoriadneho dovolania

najvyššiemu súdu v danom prípade došlo k nahradeniu troch z piatich členov dovolacieho

senátu“; podľa zistení ústavného súdu toto tvrdenie sťažovateľky nezodpovedá skutočnosti,

pozn.). V „nezákonnom zložení senátu najvyššieho súdu, ktorý mal rozhodnúť o

mimoriadnom dovolaní“, spočíva podľa sťažovateľky porušenie jej základného práva na

zákonného sudcu.

Pre posúdenie otázky, či napadnutým rozsudkom mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa a podľa

čl. 38 ods. 1 listiny, je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné najskôr skúmať, či boli

splnené zákonné podmienky na vydanie sťažovateľkou označeného opatrenia predsedu

najvyššieho súdu [Opatrenie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. Spr. 101/2010-13 Spr. 1321/2009 z 3. augusta 2010, ktorým sa mení Rozvrh práce

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2010 (ďalej aj „označené opatrenie predsedu

najvyššieho súdu“ alebo „opatrenie predsedu najvyššieho súdu z 3. augusta 2010“), pozn.]

a či obsah tohto opatrenia zodpovedal požiadavkám vyvoditeľným z tohto základného

práva. Ak bol senát dovolacieho súdu obsadený nezákonným sudcom, je následne potrebné

vyhodnotiť, či mohla mať táto skutočnosť reálny vplyv na rozhodnutie vo veci (porovnaj

).

Zo zákona o súdoch vyplýva, že rozvrh práce je akt riadenia predsedu súdu, ktorým

sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečení výkonu súdnictva na príslušný kalendárny

rok. Vydanie rozvrhu práce na tom-ktorom súde sa realizuje, tak ako mnohé iné akty

riadenia predsedov súdov, vo forme opatrenia vydaného podľa konkrétnych zákonných

ustanovení, pričom vydaný rozvrh práce musí byť súčasne aj v súlade s príslušnými

ustanoveniami zákona, v posudzovanom prípade predovšetkým zákona o súdoch.

Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom na

príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu.

V okolnostiach prípadu je podstatné posúdenie, z akého dôvodu bol rozvrh práce

najvyššieho súdu na rok 2010 zmenený označeným opatrením predsedu najvyššieho súdu.

Ústavný súd nemá relevantný dôvod na spochybňovanie tvrdenia sťažovateľky, podľa

ktorého zmeny v rozvrhu práce možno vykonať len v prípadoch dlhodobej neprítomnosti

sudcu, v prípade zmeny personálneho obsadenia súdu a v prípade vzniku výrazných

rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov (resp. poverených zamestnancov súdu), ktoré

vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka [§ 50 ods. 1 písm. d) a e)

zákona o súdoch]. Spôsob a podmienky vykonania týchto zmien musí rozvrh práce

obsahovať. Pre prípad vylúčenia sudcu alebo vzniku náhlej prekážky brániacej sudcovi

vykonať jednotlivé úkony musí rozvrh práce obsahovať určenie spôsobu zastupovania

sudcov, resp. senátov [§ 50 ods. 1 písm. c) zákona o súdoch].

V posudzovanej veci je nepochybné, že o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora rozhodoval senát zložený z piatich sudcov najvyššieho súdu, konkrétne

z predsedu senátu JUDr. J. S. a z členiek senátu JUDr. A. M., JUDr. D. L., JUDr. J. Z. a

JUDr. K. P. V príslušnej časti opatrenia predsedu najvyššieho súdu z 3. augusta 2010 sa

uvádza: „Na strane 31 sa v časti senát O-V v bode 2 sa vypúšťa meno JUDr. P. D. a na

jeho miesto sa uvádza JUDr. K. P. s účinnosťou od 15. augusta 2010.“

Z opatrenia predsedu najvyššieho súdu z 3. augusta 2010 nevyplýva dôvod

vykonania uvedenej zmeny v rozvrhu práce zodpovedajúci dikcii § 50 ods. 1 písm. d) a e)

zákona o súdoch, ktorým došlo k nahradeniu zákonného sudcu (JUDr. P. D.) iným sudcom

najvyššieho súdu (JUDr. K. P.). Konkrétne dôvody na vykonanie zmeny rozvrhu práce

v časti týkajúcej sa príslušného dovolacieho senátu (senát O-V, pozn.), ktoré by bolo možné

podriadiť pod uvedené ustanovenia zákona o súdoch, neboli uvedené ani v žiadnom

z písomných vyjadrení predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti doručených ústavnému súdu.

V súvislosti s nahradením sudcu najvyššieho súdu JUDr. P. D. inou sudkyňou najvyššieho

súdu tiež nebolo zistené, že by tento bol v čase vydania opatrenia predsedu najvyššieho

súdu z 3. augusta 2010 dlhodobo neprítomný (dlhodobá neprítomnosť spravidla súvisí

s dlhodobou pracovnou neschopnosťou), resp. že v tom čase došlo k takej zmene

v personálnom obsadení súdu, ktorá by odôvodňovala namietané zásahy do zloženia senátu

prerokúvajúceho sťažovateľkinu vec. Uvedený sudca naďalej zostal aj po účinnosti

príslušnej zmeny rozvrhu práce zaradený do obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu.

Zmeny v obsadení senátov obchodnoprávneho kolégia sa v rozhodnom čase týkali len

pridelenia novej sudkyne na najvyšší súd (JUDr. G. M.), ktorá však do senátu O-V

najvyššieho súdu nebola zaradená ako členka ani ako náhradníčka. Tieto okolnosti sú

osobitne významné pre posúdenie zákonnosti obsadenia senátu sudcami najvyššieho súdu, a

to najmä vo veciach už napadnutých a pridelených senátu najvyššieho súdu na konanie pred

vykonanou zmenou rozvrhu práce (porovnaj ).

V okolnostiach predloženej veci vydaním označeného opatrenia predsedu

najvyššieho súdu došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu v čase po pridelení veci

na jej prerokovanie a rozhodnutie (28. apríla 2010). Vo veci sťažovateľky tak konal senát

v takom zložení, ktorý podľa názoru ústavného súdu nezodpovedal požiadavkám kladeným

zákonom o súdoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým je nevyhnutné

konštatovať, že k zmene v obsadení senátu O-V najvyššieho súdu prerokúvajúceho

sťažovateľkinu vec nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov. Zákon o súdoch totiž

nepočíta so zmenou rozvrhu práce súdu z iných dôvodov, ako tých, ktoré sú uvedené

v zákone, a to dokonca s takými dôsledkami, že aktom riadenia predsedu súdu vlastne dôjde

k zmene v obsadení senátu v už pridelenej veci. Takáto zmena v rozvrhu práce by sa

prinajmenšom dala označiť za účelovú (m. m. ).

Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu (

a čl. 38 ods. 1 listiny) a v nadväznosti na to zo základných zásad činnosti súdov

ustanovených zákonom o súdoch, osobitne zohľadňujúc účel a zmysel zakotvenia zásady

uvedenej v § 3 ods. 3 druhej vete zákona o súdoch, podľa ktorej ak rozhoduje súd v senáte,

zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie

a rozhodovanie v senáte, je nevyhnutné konštatovať, že vydaním zmien a doplnkov

v rozvrhu práce nemožno bez zákonom predpokladaných dôvodov meniť personálne

zloženie senátov v už pridelených veciach. To by bolo v rozpore so zásadou prideľovania

vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený

svojvoľný a účelový výber sudcov.

Hoci pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už

pridelených na prerokovanie a rozhodnutie bolo v zákone o sudcoch zavedené v § 51a

ods. 3 až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo zo zásady vyjadrenej v § 3

ods. 3 zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon aj

zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťou zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony ().

Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený

zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásade

neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu

podľa (a listiny), nezodpovedá prípad, ak zákonný sudca

senátu, ktorému bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, bol zmenený bez

splnenia zákonných predpokladov na vykonanie takejto zmeny neskoršie vydaným

rozvrhom práce ako riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami

a doplneniami). K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie

a rozhodnutie by malo dochádzať v zásade len výnimočne ().

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že zmena v personálnom obsadení senátu najvyššieho

súdu prerokúvajúceho sťažovateľkinu vec opísaným zákonným pravidlám a záruke

základného práva na zákonného sudcu nezodpovedá. Keďže na konaní a rozhodovaní veci

sťažovateľky sa zúčastnil nezákonný sudca (sudkyňa), mala jeho účasť v konaní vedenom

najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010 reálny vplyv na rozhodnutie vo veci

sťažovateľky. Personálne preobsadený senát najvyššieho súdu totiž vydal vo veci samej

meritórne rozhodnutie. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd

napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na zákonného sudcu podľa

a podľa listiny (bod 1 výroku tohto nálezu).

Nad rámec už uvedeného ústavný súd pripomína, že k záveru vyjadrenému v bode 1

tohto nálezu dospel na základe v zásade identickej argumentácie už v náleze sp. zn.

z 18. októbra 2011, ktorým rozhodol o sťažnosti iného sťažovateľa

(obchodnej spoločnosti T., národná lotériová spoločnosť, a. s., pozn.) namietajúceho okrem

iného aj tú istú zmenu v príslušnom senáte najvyššieho súdu vykonanú na základe toho

istého opatrenia predsedu najvyššieho súdu (nahradenie sudcu JUDr. P. D. sudkyňou JUDr.

K. P.), k akej došlo vo veci sťažovateľky. Vo veci sťažovateľky sa konajúci senát (IV. senát

ústavného súdu) stotožnil s argumentáciou III. senátu ústavného súdu v označenom náleze,

a preto rozhodol o tejto časti jej sťažnosti tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

nálezu.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd vyhovel sťažnosti sťažovateľky v časti,

ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa a podľa

listiny, bol povinný napadnutý rozsudok podľa prvej vety

(ako aj podľa prvej vety ) zrušiť, pričom zároveň

považoval za potrebné v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky vrátiť vec v zmysle

na ďalšie konanie. Preto rozhodol tak, ako to

je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

V ďalšom postupe bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými v časti IV.1 tohto nálezu ( ). V tejto

súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou poskytnúť najvyššiemu súdu

konkrétny návod, ako sa má v ďalšom konaní vysporiadať so skutočnosťou, že o veci

sťažovateľky rozhodol príslušný senát najvyššieho súdu v nezákonnom zložení. Riešenie,

ktoré zvolí najvyšší súd pri svojom ďalšom postupe, však musí zodpovedať podstate,

obsahu a účelu základného práva na zákonného sudcu garantovaného prostredníctvom čl. 48

ods. 1 a listiny, ako aj prostredníctvom príslušných ustanovení zákona

o súdoch.

Najvyšší súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je

vykonateľné doručením tohto nálezu ( ).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd tiež vyslovil, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľky dôjsť ústavne neakceptovateľným

odôvodnením napadnutého rozsudku, resp. jeho arbitrárnosťou.

Pri preskúmavaní tejto časti nálezu ústavný súd vychádzal zo zásady minimalizácie

zásahov do súdneho rozhodovania, ktorú štandardne uplatňuje vo svojej rozhodovacej

činnosti (napr. ), ako aj z právnych dôsledkov vyplývajúcich z bodov 1 a 2

výroku tohto nálezu. Vzhľadom na skutočnosť, že bodom 2 výroku tohto nálezu zrušil

napadnutý rozsudok a vrátil ho najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorý bude musieť

o veci sťažovateľky v senáte, ktorého personálne zloženie musí zodpovedať požiadavkám

vyplývajúcim zo základného práva na zákonného sudcu podľa a

ods. 1 listiny, opätovne konať a rozhodnúť, bolo by neprimeraným zasahovaním do

právomoci najvyššieho súdu, ak by ústavný súd v tomto náleze zaujal meritórne stanovisko

k veci, o ktorej bude najvyšší súd opätovne rozhodovať. Ústavný súd preto v tejto časti

sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

V.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Vychádzajúc z citovaného , ústavný súd napokon

rozhodol aj o čiastočnej úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej

právnym zastupovaním spoločnosťou L. s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta JUDr. Ing. M. Ž., v konaní pred ústavným súdom.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na to ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2010, ktorá bola 741 €, pretože úkony právnej služby, za ktoré priznal úhradu, boli

vykonané v roku 2011.

Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie

a príprava zastúpenia a spísanie a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14

ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky; za každý úkon právnej služby po 123,50 €,

pričom celková úhrada trov konania po započítaní režijného paušálu (dvakrát po 7,41 €)

predstavuje sumu 261,82 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Úhradu trov konania za účasť na ústnom pojednávaní konanom 13. augusta 2013

(vrátane nákladov s tým spojených) ústavný súd nepriznal, keďže dospel k záveru, že

právny zástupca sťažovateľky na ústnom pojednávaní neuviedol žiadne nové skutočnosti,

ktoré by neboli známe z listinnej dokumentácie a ktoré by prispeli k objasneniu veci.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2013