Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 116/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Jána Lubyho prerokoval sťažnosť JUDr. T. P., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. K. M. P.,

Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. decembra 2010, za účasti

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. T. P. nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. decembra 2010 p o r u š e n é

b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. decembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. JUDr. T. P. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 392,73 € (slovom

tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov), ktoré jej j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý uhradiť na účet právnej zástupkyne JUDr. K. M. P., Ž., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára

2011 doručená sťažnosť JUDr. T. P. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 8. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“ alebo „namietané uznesenie“).

Sťažovateľka uviedla, že najvyšším súdom je pod sp. zn. vedené

dovolacie konanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. októbra 2009, pričom je účastníčkou tohto konania v procesnom

postavení žalobkyne. Dňa 23. decembra 2010 bolo sťažovateľke doručené uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 8. decembra 2010, ktorým bola odložená

vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2009 v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. -845 z 27. novembra 2008.

Krajský súd ako súd odvolací potvrdil v právnej veci sťažovateľky o ochranu osobnosti

označený prvostupňový rozsudok v časti, v ktorej uložil odporcom v 1. a 3. rade zaplatiť

sťažovateľke spoločne a nerozdielne nemajetkovú ujmu 300 000 Sk (9 958,18 €) a náhradu

trov konania v sume 135 209 Sk (4 488,12 €) a odporcovi vo 4. rade nemajetkovú ujmu

100 000 Sk (3 319,40 €) a náhradu trov konania v sume 237 872 Sk (7 895,90 €) do troch

dní od právoplatnosti rozsudku. Dovolanie proti označeným právoplatným rozsudkom podal

odporca vo 4. rade (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky).

Sťažovateľka poukazuje na rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2010 (ďalej len

„rozvrh práce na rok 2010“), z ktorého vyplýva, že predsedom senátu 2C je JUDr. M. V.

a členmi senátu sú JUDr. J. K. a JUDr. O. T. a že všetci zákonní sudcovia boli zákonnými

sudcami na prerokúvanie veci a rozhodovanie v predmetnom dovolacom konaní.

Na uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 8. decembra 2010 je však uvedená

ako predsedníčka senátu JUDr. D. Š., ktorá je podľa rozvrhu práce na rok 2010 jednou

z predsedníčok senátu 1C. Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. decembra 2010 ani z rozvrhu práce na rok 2010 nemožno zistiť dôvod a spôsob zmeny

zákonného sudcu.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Sťažovateľke neboli doručené žiadne námietky

zaujatosti a ani rozhodnutie v jej veci podľa Rozvrhu práce odporcu na rok 2010

a po pridelení veci náhodným výberom. Na žiadosť sťažovateľky o vysvetlenie dôvodov

a spôsobu zmeny zákonného sudcu (sudcov) z 03. 01. 2011 odporca ku dňu sťažnosti

neodpovedal.“.

V sťažnosti cituje sťažovateľka relevantné ustanovenia

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 3 ods. 3

a 4, , , , a (ďalej len „“)] dávajúc

do pozornosti analýzu rozvrhu práce na rok 2010 a jeho dodatkov, z ktorého nemožno zistiť

dôvod, spôsob a ani dátum prerozdelenia už pridelenej veci vedenej pod sp. zn.

. Z toho sťažovateľka vyvodzuje, že „Interpretáciou relevantných ustanovení

zákona o súdoch možno dospieť k jednoznačnému záveru, že kľúčovými ustanoveniami

vytvárajúcimi garancie pre dodržiavanie zaručeného práva na nestranný súd je

práve ustanovenie určujúce prideľovanie veci systémom tzv. náhodného výberu

(ustanovenie § 51 ods. 1 zákona o súdoch), ako aj ustanovenie stanovujúce kritéria

uvedeného systému a síce takú podmienku systému náhodného výberu predpokladajúcu

výber aspoň z dvoch senátov, samosudcov, súdnych úradníkov (ustanovenie § 51 ods. 2

zákona o súdoch) (-19 zo 14. 05. 2008).“.

Z uvedených dôvodov sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva

garantovaného v postupom najvyššieho súdu v označenom konaní, ako

aj jeho namietaným uznesením.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že namietaným uznesením bola odložená vykonateľnosť

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2009 v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Ružomberok č. k. -845 z 27. novembra 2008, pričom

sťažovateľka nepovažuje spôsob, ktorým bolo toto rozhodnutie odôvodnené, za súladný

s princípom právnej istoty ustanoveným v ani so základným právom

podľa okrem iného aj preto, „že s vysokým stupňom pravdepodobnosti

hraničiace s istotou prejudikuje svoje rozhodnutie o dovolaní“.

Sťažovateľka preto považuje aj spôsob odôvodnenia napadnutého uznesenia za taký,

ktorý podľa nej svedčí o jeho zjavnej svojvôli a zjavnej neodôvodnenosti.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vyslovil, že jej

základné práva garantované v a boli porušené postupom

najvyššieho súdu v označenom konaní, ako aj namietaným uznesením. Zároveň sa domáha,

aby ústavný súd namietané uznesenie zrušil a priznal jej finančné zadosťučinenie 3 000 €.

Napokon požaduje aj priznanie úhrady trov konania.

Podaním doručeným ústavnému súdu 21. januára 2011 sťažovateľka s odvolaním sa

na § 52 ods. 2 (sťažovateľka uvádza neprávne § 55 ods. 2, pozn.) zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) navrhla, aby ústavný súd rozhodol aj o odklade vykonateľnosti

namietaného uznesenia, čo odôvodnila poukazom na obsah sťažnosti a tiež tým, že bez

tohto odkladu by mohlo dôjsť k tomu, že najvyšší súd by mohol rozhodnúť aj o veci samej,

t. j. o dovolaní (zrejme v tom istom zložení, ktoré sťažovateľka napáda, pozn.).

II.

Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti požiadal najvyšší súd

o vyjadrenie k sťažnosti.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení zo 14. februára 2011 stručne

zrekapituloval obsah sťažnosti, ako aj priebeh konania uvádzajúc, že «Uvedená vec bola

1. marca 2010 náhodným výberom a prostredníctvom technických a programových

prostriedkov pridelená senátu 2 C v zložení JUDr. M. V. (predseda senátu), JUDr. J. K.

a JUDr. O. T. (členovia senátu). Súčasne s pridelením veci sa určilo, že sudkyňou

spravodajkyňou v tejto veci je JUDr. O. T. Opatrením predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 30. septembra 2010 Spr 101/2010-17 bol v rámci občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu vytvorený nový senát 7 C v zložení JUDr. D. Š. (predsedníčka

senátu), JUDr. M. S. a JUDr. O. T. (členovia senátu). Článok II ods. 11 rozvrhu práce

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2010, č. Spr 1321/2009, stanovuje, že:

„v prípade novovytvoreného senátu predseda Najvyššieho súdu SR na návrh predsedu

príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne veci z existujúcich senátov prechádzajú

do novovytvoreného senátu“. V prípade novovytvoreného senátu 7 C predseda najvyššieho

súdu na návrh predsedníčky občianskoprávneho kolégia určil, že veci, ktoré boli sudcom

nového senátu 7 C pridelené v ich pôvodných senátoch, a neboli vybavené do 30. septembra

2010, vybavia títo sudcovia v senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010.

V opatrení predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2010 Spr

101/2010-17 je táto úprava zachytená v časti II Občianskoprávne kolégium, v bode 10,

ktorým sa zmenil rozvrh práce najvyššieho súdu tak, že v poznámke na strane 26 sa doplnil

ôsmy až desiaty bod (opatrenie je zverejnené na internetovej stránke najvyššieho súdu

www.nsud.sk v sekcii „Dokumenty“). Predseda najvyššieho súdu takto rozhodol súlade

s rozvrhom práce najvyššieho súdu a tiež v zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti

súdneho konania, pretože sudcovia zaradení do nového senátu 7 C mali veci, ktoré im boli

pridelené v pôvodných senátoch už naštudované a bolo by v rozpore s touto zásadou

prideliť veci inému sudcovi spravodajcovi na nové naštudovanie veci.

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu

na príslušnom súde a bol určený v súlade zo zákonom a rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie prejednávanej veci. Za zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých

právnych prameňov sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady pre výkon tejto

funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho

funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. ).

Na základe pridelenia veci náhodným výberom a prostredníctvom technických

a programových prostriedkov sa sudkyňa JUDr. O. T. stala zákonnou sudkyňou vo veci

vedenej pod sp. zn. a zúčastňuje sa na prejednávaní veci aj naďalej.

Nemôžeme teda súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, že došlo k zmene zákonného sudcu a že

postupom najvyššieho súdu bolo porušené jej právo na zákonného sudcu.».

K ďalšej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa , a to predovšetkým spôsobom, akým bolo

odôvodnené namietané uznesenie, predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol,

že podľa (ďalej aj „OSP“) môže odvolací súd odložiť

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Označené ustanovenie pritom nešpecifikuje

podmienky, za ktorých tak môže urobiť, a teda ponecháva takéto rozhodnutie na úvahe

súdu. Predseda najvyššieho súdu preto vyslovil názor, že „Najvyšší súd pri odôvodnení

predmetného uznesenia postupoval v súlade s a vychádzal

zo svojej súdnej praxe, na základe ktorej uznesenie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia

podľa obsahuje stručné odôvodnenie s odkazom

na zákonné ustanovenie a splnenie dôvodov pre odloženie vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia. Je treba pripomenúť, že rozhodnutie o odklade vykonateľnosti je rozhodnutím,

ktoré iba dočasne upravuje pomery účastníkov, a to tak, aby sa v prípade zrušenie

exekučného titulu predišlo komplikáciám pri následnej reparácii už vykonanej exekúcie.

Vzhľadom na povahu a účel uznesenia o odklade vykonateľnosti – ide o rozhodnutie

dočasnej a predbežnej povahy – obsahuje uznesenie najvyššieho súdu všetky zákonom

predpísané náležitosti a nemôže byť považované za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené,

resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.“.

S názorom sťažovateľky, že najvyšší súd prejudikoval svoje budúce rozhodnutie

alebo zvýhodňoval dovolateľa, jeho predseda nesúhlasí poukazujúc na to, že v namietanom

rozhodnutí sa iba konštatuje, že nemožno s istotou vylúčiť úspech dovolateľa v konaní.

Z týchto dôvodov predseda najvyššieho súdu navrhol sťažnosti nevyhovieť.

Právna zástupkyňa sťažovateľky sa vo svojom stanovisku k vyjadreniu predsedu

najvyššieho súdu nestotožnila s jeho tvrdením, že JUDr. O. T. sa stala zákonnou sudkyňou,

keďže všetci traja

členovia senátu 2C a nielen menovaná sudkyňa, ktorá sama nemôže rozhodnúť o dovolaní,

pričom ďalší dvaja sudcovia boli zmenení administratívnym aktom predsedu najvyššieho

súdu bez splnenia zákonných podmienok. Sťažovateľka zdôraznila, že „Rozvrh práce ako

akt riadenia predsedom súdu nemôže byť v rozpore so zákonom... Už pridelená vec

sťažovateľky po zmene rozvrhu práce nebola prerozdelená náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov. Aktom riadenia predsedu odporcu

bola vec sťažovateľky bez náhodného výberu pridelená iným dvom sudcom na rozhodnutie

po tom, ako bola náhodným výberom pridelená na rozhodnutie sudcom senátu 2 C.“.

Vzhľadom na tieto dôvody sťažovateľka na dôvodoch svojej sťažnosti zotrvala, a to

aj pokiaľ ide o námietky nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktoré

obsahuje podľa nej prvky arbitrárnosti a vyúsťuje do názoru o porušení základného práva

na súdnu ochranu podľa .

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -20

z 24. marca 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Návrhu na odklad vykonateľnosti namietaného

uznesenia nevyhovel. Následne vyzval účastníkov konania na prípadné doplnenie ich

vyjadrení vo veci. Najvyšší súd túto možnosť nevyužil. Dňa 20. mája 2011 bolo ústavnému

súdu doručené podanie sťažovateľky, v prílohe ktorého predložila opravnú verziu svojej

sťažnosti (bez pisárskych chýb a zrejmých nesprávností). K samotnej veci už neuviedla

žiadne nové skutočnosti.

Najvyšší súd aj sťažovateľka ústavnému súdu oznámili, že v súlade s § 30 ods. 2

súhlasia s upustením od ústneho pojednávania pri meritórnom

prerokovaní tejto sťažnosti.

Ústavný súd v nadväznosti na to podľa

so súhlasom účastníkov upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. Predmetom sťažnosti je v prvom rade námietka sťažovateľky, že postupom

najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. došlo

k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovaného v čl. 48

ods. 1 prvej vety .

1.1 Obsah základného práva na zákonného sudcu

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií

nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre

každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to

povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich

prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada

pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné

účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ). Rozhodovanie

veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie

podmienok spravodlivého procesu ().

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48

ods. 1 je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,

bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom

za účelový. Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch a pre

posudzovaný prípad v a v predpisoch upravujúcich

organizáciu súdnictva a postavenie sudcov.

Z týchto zákonných úprav vyplýva, že pojem zákonného sudcu je definovaný

viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené

garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť

súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone

č. vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty)

zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým

sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom,

ktorý určuje zákon.

V posudzovanej veci má význam iba skúmanie, či bola najvyšším súdom

rešpektovaná zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade

s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce na rok 2010 a spôsobom, ktorý určuje zákon.

1.2 Zákonné záruky dodržiavania zásady prideľovania vecí jednotlivým sudcom

alebo senátom

Podľa zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva

funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce

na konanie a rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa predsedovia súdov zabezpečujú

riadenie súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.

Podľa sa na účely tohto zákona rozvrhom práce

rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri

zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa rozvrh práce obsahuje určenie

senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených vybavovaním agendy

jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, veci

určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým

senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom, tak

aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa

podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému

bola vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania

vo veci vylúčený.

1.3 Rozhodujúce skutkové okolnosti

Z citovaných ustanovení treba pre posudzovanú vec vziať

do úvahy tieto normy správania sa:

a) ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa

rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte,

b) ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade

s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom

a notárom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových

prostriedkov schválených ministerstvom, tak aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania

pridelenia vecí,

c) podľa , , až ods. 9 niet žiadneho iného

pravidla, ktoré by ospravedlňovalo postup najvyššieho súdu tak, ako ho zdôvodňoval

vo svojom vyjadrení k sťažnosti jeho predseda, a napokon,

d) vytvorenie senátu 7C, tak ako je popísané vo vyjadrení najvyššieho súdu, treba

podľa názoru ústavného súdu považovať za prípad uvedený v § 51 ods. 4 písm. b) zákona

č. , t. j. za zmenu v obsadení súdu sudcami, a preto prerozdelenie už

pridelených vecí sa musí vykonať náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom.

V prípade prerokovávanej sťažnosti ústavný súd musel preskúmať len jednu

z uvedených garancií, ktorou je zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo

senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje

zákon.

Podľa sťažovateľky došlo k tomu, že o odklade vykonateľnosti rozhodol iný senát

najvyššieho súdu než ten, ktorému bola pôvodne jej vec pridelená v dovolacom konaní.

Najvyšší súd potvrdil, že sudkyňa, ktorá sa stala spravodajkyňou v právnej veci

sťažovateľky, sa stala na základe opatrenia predsedu najvyššieho súdu členkou senátu 7C,

v ktorom sa zmenili oproti senátu 2C dvaja jeho členovia vrátane predsedníčky senátu.

Na odôvodnenie tohto postupu najvyšší súd uviedol, že takýto postup je v súlade

s rozvrhom práce na rok 2010, keďže v čl. II ods. 11 v znení dodatkov je uvedené, že

„... v prípade novovytvoreného senátu predseda najvyššieho súdu na návrh predsedu

príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne veci z existujúcich senátov prechádzajú

do novovytvoreného senátu“. K takému postupu a prideleniu veci došlo preto aj pri

novovytvorenom senáte 7C, ktorého členkou sa stala sudkyňa, ktorej vec bola pridelená ešte

v senáte 2C. Podľa názoru najvyššieho súdu nedošlo k odňatiu zákonnému sudcovi, lebo

táto sudkyňa naďalej vo veci koná a rozhoduje.

1.4 Právne závery ústavného súdu

Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu a v danom prípade

zo zásady prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami

obsiahnutými v rozvrhu práce na rok 2010 a spôsobom, ktorý určuje zákon, treba v prvom

rade uviesť, že v posudzovanej veci vytvorením senátu 7C, hoci za účasti sudkyne, ktorej

bola vec sťažovateľky pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce a spôsobom upraveným

zákonom o súdoch, došlo k zmene zákonného sudcu, lebo v novovytvorenom senáte sú

dvaja noví sudcovia.

Z toho vyplýva, že o dovolaní, ako aj súvisiacich procesných otázkach

(aj o napadnutom odklade vykonateľnosti podľa ) po zaradení sudkyne, ktorej

bola vec sťažovateľky pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce na rok 2010

a spôsobom upraveným do senátu 7C, už nerozhodujú pôvodní

sudcovia senátu 2C, ktorí sa pridelením veci uvedenej sudkyne stali súčasne zákonnými

sudcami v tejto veci. Vo veci sťažovateľky teraz koná a rozhoduje nový senát, ktorého však

zloženie nezodpovedá požiadavkám kladeným zákonom na zákonného sudcu (zákonných

sudcov).

totiž v žiadnom prípade neumožňuje prerozdelenie už

pridelených vecí, t. j. vecí pridelených síce sudkyni spravodajkyni, ale súčasne aj ostatným

členom senátu 2C ako zákonným sudcom, novému senátu, ktorého členom je sudca,

ktorému vec bola pôvodne pridelená, avšak ostatní členovia sa zmenili, iným spôsobom, než

náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov

schválených ministerstvom.

Postup prerozdelenia už pridelených vecí opísaný vo vyjadrení najvyššieho súdu

tomuto zákonnému pravidlu a záruke na základné právo na zákonného sudcu nezodpovedal,

a preto ho možno najmä z hľadiska záruk základného práva na zákonného sudcu hodnotiť

ako nemajúci oporu v ani v inom zákone, a teda svojvoľný, a ako

taký porušujúci . Ústavný súd preto vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa rozhodol tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto nálezu.

2. Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 . K porušeniu označeného základného práva malo dôjsť arbitrárnym

odôvodnením napadnutého uznesenia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd už na základe záveru o porušení základného práva

na zákonného sudcu vyplývajúceho z musel obligatórne zrušiť

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ( prvá veta ), bolo už bez

osobitného významu skúmať, či týmto rozhodnutím došlo aj k porušeniu základného práva

na súdnu ochranu podľa v rozsahu namietanom sťažovateľkou. Preto,

ale tiež so zreteľom na zásadu minimalizácie zásahov do súdneho rozhodovania (napr.

), o tomto namietanom porušení uvedeného základného práva ústavný súd už

nerozhodoval a v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( ) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie

[ ]. V danom prípade na ochranu základného

práva sťažovateľky bolo potrebné nielen zrušiť uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. decembra 2010, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom najvyšší

súd bude pokračovať v konaní o návrhu odporcu vo 4. rade na odloženie vykonateľnosti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2009 v právnej veci

sťažovateľky o ochranu osobnosti (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné doručením

tohto nálezu ( ).

Podľa a môže ústavný súd

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho základné právo alebo

sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, čo odôvodnila

pocitmi nespravodlivosti, ktoré ju sprevádzali pri porušovaní jej základných práv. Ústavný

súd sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku nálezu), pretože

vychádzal z toho, že v posudzovanej veci sa náprava zisteného porušenia jej základných

práv dosiahne samotným zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátením mu

veci na ďalšie konanie, čo považoval v danom prípade za dostačujúce.

Sťažovateľka napokon žiadala, aby jej ústavný súd priznal všetky trovy konania,

ktoré jej vznikli v konaní o jej sťažnosti pred ústavným súdom. Trovy konania vyčíslila

v sume 392,73 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnou zástupkyňou

sťažovateľky vychádzal z , podľa ktorého ústavný súd

môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania

pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na to ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2010, ktorá bola 741 €, pretože úkony právnej služby boli vykonané v roku 2011.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie

a podanie sťažnosti a písomné podanie vo veci samej z 8. marca 2011) v súlade s § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky po 120,23 € (za jeden úkon právnej služby),

3 x režijný paušál po 7,41 €. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 392,73 €, t. j. v sume

vyčíslenej sťažovateľkou.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené

v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011