Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 66 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (74)IV. ÚS 116/2011
PDF · 325.41 KB
No categories available
IV. ÚS 116/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Jána Lubyho prerokoval sťažnosť JUDr. T. P., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. K. M. P.,
Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cdo/47/2010 a jeho uznesením z 8. decembra 2010, za účasti
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. T. P. nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cdo/47/2010 a jeho uznesením z 8. decembra 2010 p o r u š e n é
b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo/47/2010
z 8. decembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. JUDr. T. P. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 392,73 € (slovom
tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov), ktoré jej j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý uhradiť na účet právnej zástupkyne JUDr. K. M. P., Ž., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára
2011 doručená sťažnosť JUDr. T. P. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo/47/2010 a jeho uznesením
z 8. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“ alebo „namietané uznesenie“).
Sťažovateľka uviedla, že najvyšším súdom je pod sp. zn. 2 Cdo/47/2010 vedené
dovolacie konanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 Co/77/2009 z 27. októbra 2009, pričom je účastníčkou tohto konania v procesnom
postavení žalobkyne. Dňa 23. decembra 2010 bolo sťažovateľke doručené uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo/47/2010 z 8. decembra 2010, ktorým bola odložená
vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co/77/2009 z 27. októbra 2009 v spojení
s rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. 3 C/10/2001-845 z 27. novembra 2008.
Krajský súd ako súd odvolací potvrdil v právnej veci sťažovateľky o ochranu osobnosti
označený prvostupňový rozsudok v časti, v ktorej uložil odporcom v 1. a 3. rade zaplatiť
sťažovateľke spoločne a nerozdielne nemajetkovú ujmu 300 000 Sk (9 958,18 €) a náhradu
trov konania v sume 135 209 Sk (4 488,12 €) a odporcovi vo 4. rade nemajetkovú ujmu
100 000 Sk (3 319,40 €) a náhradu trov konania v sume 237 872 Sk (7 895,90 €) do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Dovolanie proti označeným právoplatným rozsudkom podal
odporca vo 4. rade (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky).
Sťažovateľka poukazuje na rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2010 (ďalej len
„rozvrh práce na rok 2010“), z ktorého vyplýva, že predsedom senátu 2C je JUDr. M. V.
a členmi senátu sú JUDr. J. K. a JUDr. O. T. a že všetci zákonní sudcovia boli zákonnými
sudcami na prerokúvanie veci a rozhodovanie v predmetnom dovolacom konaní.
Na uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo/47/2010 z 8. decembra 2010 je však uvedená
ako predsedníčka senátu JUDr. D. Š., ktorá je podľa rozvrhu práce na rok 2010 jednou
z predsedníčok senátu 1C. Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo/47/2010
z 8. decembra 2010 ani z rozvrhu práce na rok 2010 nemožno zistiť dôvod a spôsob zmeny
zákonného sudcu.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Sťažovateľke neboli doručené žiadne námietky
zaujatosti a ani rozhodnutie v jej veci podľa Rozvrhu práce odporcu na rok 2010
a po pridelení veci náhodným výberom. Na žiadosť sťažovateľky o vysvetlenie dôvodov
a spôsobu zmeny zákonného sudcu (sudcov) z 03. 01. 2011 odporca ku dňu sťažnosti
neodpovedal.“.
V sťažnosti cituje sťažovateľka relevantné ustanovenia zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 3 ods. 3
a 4, § 11 ods. 3, § 18, § 51 ods. 1, 2 a 4 (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“)] dávajúc
do pozornosti analýzu rozvrhu práce na rok 2010 a jeho dodatkov, z ktorého nemožno zistiť
dôvod, spôsob a ani dátum prerozdelenia už pridelenej veci vedenej pod sp. zn.
2 Cdo/47/2010. Z toho sťažovateľka vyvodzuje, že „Interpretáciou relevantných ustanovení
zákona o súdoch možno dospieť k jednoznačnému záveru, že kľúčovými ustanoveniami
vytvárajúcimi garancie pre dodržiavanie ústavou zaručeného práva na nestranný súd je
práve ustanovenie určujúce prideľovanie veci systémom tzv. náhodného výberu
(ustanovenie § 51 ods. 1 zákona o súdoch), ako aj ustanovenie stanovujúce kritéria
uvedeného systému a síce takú podmienku systému náhodného výberu predpokladajúcu
výber aspoň z dvoch senátov, samosudcov, súdnych úradníkov (ustanovenie § 51 ods. 2
zákona o súdoch) (III. ÚS 153/08-19 zo 14. 05. 2008).“.
Z uvedených dôvodov sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva
garantovaného v čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v označenom konaní, ako
aj jeho namietaným uznesením.
V sťažnosti sa ďalej uvádza, že namietaným uznesením bola odložená vykonateľnosť
rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co/77/2009 z 27. októbra 2009 v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Ružomberok č. k. 3 C 10/2001-845 z 27. novembra 2008, pričom
sťažovateľka nepovažuje spôsob, ktorým bolo toto rozhodnutie odôvodnené, za súladný
s princípom právnej istoty ustanoveným v čl. 1 ods. 1 ústavy ani so základným právom
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy okrem iného aj preto, „že s vysokým stupňom pravdepodobnosti
hraničiace s istotou prejudikuje svoje rozhodnutie o dovolaní“.
Sťažovateľka preto považuje aj spôsob odôvodnenia napadnutého uznesenia za taký,
ktorý podľa nej svedčí o jeho zjavnej svojvôli a zjavnej neodôvodnenosti.
Z uvedených dôvodov sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vyslovil, že jej
základné práva garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy boli porušené postupom
najvyššieho súdu v označenom konaní, ako aj namietaným uznesením. Zároveň sa domáha,
aby ústavný súd namietané uznesenie zrušil a priznal jej finančné zadosťučinenie 3 000 €.
Napokon požaduje aj priznanie úhrady trov konania.
Podaním doručeným ústavnému súdu 21. januára 2011 sťažovateľka s odvolaním sa
na § 52 ods. 2 (sťažovateľka uvádza neprávne § 55 ods. 2, pozn.) zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) navrhla, aby ústavný súd rozhodol aj o odklade vykonateľnosti
namietaného uznesenia, čo odôvodnila poukazom na obsah sťažnosti a tiež tým, že bez
tohto odkladu by mohlo dôjsť k tomu, že najvyšší súd by mohol rozhodnúť aj o veci samej,
t. j. o dovolaní (zrejme v tom istom zložení, ktoré sťažovateľka napáda, pozn.).
II.
Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti požiadal najvyšší súd
o vyjadrenie k sťažnosti.
Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení zo 14. februára 2011 stručne
zrekapituloval obsah sťažnosti, ako aj priebeh konania uvádzajúc, že «Uvedená vec bola
1. marca 2010 náhodným výberom a prostredníctvom technických a programových
prostriedkov pridelená senátu 2 C v zložení JUDr. M. V. (predseda senátu), JUDr. J. K.
a JUDr. O. T. (členovia senátu). Súčasne s pridelením veci sa určilo, že sudkyňou
spravodajkyňou v tejto veci je JUDr. O. T. Opatrením predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30. septembra 2010 Spr 101/2010-17 bol v rámci občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu vytvorený nový senát 7 C v zložení JUDr. D. Š. (predsedníčka
senátu), JUDr. M. S. a JUDr. O. T. (členovia senátu). Článok II ods. 11 rozvrhu práce
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2010, č. Spr 1321/2009, stanovuje, že:
„v prípade novovytvoreného senátu predseda Najvyššieho súdu SR na návrh predsedu
príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne veci z existujúcich senátov prechádzajú
do novovytvoreného senátu“. V prípade novovytvoreného senátu 7 C predseda najvyššieho
súdu na návrh predsedníčky občianskoprávneho kolégia určil, že veci, ktoré boli sudcom
nového senátu 7 C pridelené v ich pôvodných senátoch, a neboli vybavené do 30. septembra
2010, vybavia títo sudcovia v senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010.
V opatrení predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2010 Spr
101/2010-17 je táto úprava zachytená v časti II Občianskoprávne kolégium, v bode 10,
ktorým sa zmenil rozvrh práce najvyššieho súdu tak, že v poznámke na strane 26 sa doplnil
ôsmy až desiaty bod (opatrenie je zverejnené na internetovej stránke najvyššieho súdu
www.nsud.sk v sekcii „Dokumenty“). Predseda najvyššieho súdu takto rozhodol súlade
s rozvrhom práce najvyššieho súdu a tiež v zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti
súdneho konania, pretože sudcovia zaradení do nového senátu 7 C mali veci, ktoré im boli
pridelené v pôvodných senátoch už naštudované a bolo by v rozpore s touto zásadou
prideliť veci inému sudcovi spravodajcovi na nové naštudovanie veci.
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu
na príslušnom súde a bol určený v súlade zo zákonom a rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie prejednávanej veci. Za zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých
právnych prameňov sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady pre výkon tejto
funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho
funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. III. ÚS 16/00).
Na základe pridelenia veci náhodným výberom a prostredníctvom technických
a programových prostriedkov sa sudkyňa JUDr. O. T. stala zákonnou sudkyňou vo veci
vedenej pod sp. zn. 2 Cdo 47/2010 a zúčastňuje sa na prejednávaní veci aj naďalej.
Nemôžeme teda súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, že došlo k zmene zákonného sudcu a že
postupom najvyššieho súdu bolo porušené jej právo na zákonného sudcu.».
K ďalšej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to predovšetkým spôsobom, akým bolo
odôvodnené namietané uznesenie, predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol,
že podľa § 234 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) môže odvolací súd odložiť
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Označené ustanovenie pritom nešpecifikuje
podmienky, za ktorých tak môže urobiť, a teda ponecháva takéto rozhodnutie na úvahe
súdu. Predseda najvyššieho súdu preto vyslovil názor, že „Najvyšší súd pri odôvodnení
predmetného uznesenia postupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a vychádzal
zo svojej súdnej praxe, na základe ktorej uznesenie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia
podľa § 234 Občianskeho súdneho poriadku obsahuje stručné odôvodnenie s odkazom
na zákonné ustanovenie a splnenie dôvodov pre odloženie vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia. Je treba pripomenúť, že rozhodnutie o odklade vykonateľnosti je rozhodnutím,
ktoré iba dočasne upravuje pomery účastníkov, a to tak, aby sa v prípade zrušenie
exekučného titulu predišlo komplikáciám pri následnej reparácii už vykonanej exekúcie.
Vzhľadom na povahu a účel uznesenia o odklade vykonateľnosti – ide o rozhodnutie
dočasnej a predbežnej povahy – obsahuje uznesenie najvyššieho súdu všetky zákonom
predpísané náležitosti a nemôže byť považované za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené,
resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.“.
S názorom sťažovateľky, že najvyšší súd prejudikoval svoje budúce rozhodnutie
alebo zvýhodňoval dovolateľa, jeho predseda nesúhlasí poukazujúc na to, že v namietanom
rozhodnutí sa iba konštatuje, že nemožno s istotou vylúčiť úspech dovolateľa v konaní.
Z týchto dôvodov predseda najvyššieho súdu navrhol sťažnosti nevyhovieť.
Právna zástupkyňa sťažovateľky sa vo svojom stanovisku k vyjadreniu predsedu
najvyššieho súdu nestotožnila s jeho tvrdením, že JUDr. O. T. sa stala zákonnou sudkyňou,
keďže zákonnými sudcami sa stali podľa nej v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. všetci traja
členovia senátu 2C a nielen menovaná sudkyňa, ktorá sama nemôže rozhodnúť o dovolaní,
pričom ďalší dvaja sudcovia boli zmenení administratívnym aktom predsedu najvyššieho
súdu bez splnenia zákonných podmienok. Sťažovateľka zdôraznila, že „Rozvrh práce ako
akt riadenia predsedom súdu nemôže byť v rozpore so zákonom... Už pridelená vec
sťažovateľky po zmene rozvrhu práce nebola prerozdelená náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov. Aktom riadenia predsedu odporcu
bola vec sťažovateľky bez náhodného výberu pridelená iným dvom sudcom na rozhodnutie
po tom, ako bola náhodným výberom pridelená na rozhodnutie sudcom senátu 2 C.“.
Vzhľadom na tieto dôvody sťažovateľka na dôvodoch svojej sťažnosti zotrvala, a to
aj pokiaľ ide o námietky nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktoré
obsahuje podľa nej prvky arbitrárnosti a vyúsťuje do názoru o porušení základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 116/2011-20
z 24. marca 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Návrhu na odklad vykonateľnosti namietaného
uznesenia nevyhovel. Následne vyzval účastníkov konania na prípadné doplnenie ich
vyjadrení vo veci. Najvyšší súd túto možnosť nevyužil. Dňa 20. mája 2011 bolo ústavnému
súdu doručené podanie sťažovateľky, v prílohe ktorého predložila opravnú verziu svojej
sťažnosti (bez pisárskych chýb a zrejmých nesprávností). K samotnej veci už neuviedla
žiadne nové skutočnosti.
Najvyšší súd aj sťažovateľka ústavnému súdu oznámili, že v súlade s § 30 ods. 2
zákona o ústavnom súde súhlasia s upustením od ústneho pojednávania pri meritórnom
prerokovaní tejto sťažnosti.
Ústavný súd v nadväznosti na to podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde
so súhlasom účastníkov upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
1. Predmetom sťažnosti je v prvom rade námietka sťažovateľky, že postupom
najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo/47/2010 došlo
k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovaného v čl. 48
ods. 1 prvej vety ústavy.
1.1 Obsah základného práva na zákonného sudcu
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií
nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre
každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to
povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich
prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada
pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné
účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie
veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie
podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).
Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48
ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,
bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom
za účelový. Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch a pre
posudzovaný prípad v Občianskom súdnom poriadku a v predpisoch upravujúcich
organizáciu súdnictva a postavenie sudcov.
Z týchto zákonných úprav vyplýva, že pojem zákonného sudcu je definovaný
viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené
garancie reálneho obsahu tohto základného práva.
K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť
súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone
č. 757/2004 Z. z. vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty)
zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým
sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom,
ktorý určuje zákon.
V posudzovanej veci má význam iba skúmanie, či bola najvyšším súdom
rešpektovaná zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade
s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce na rok 2010 a spôsobom, ktorý určuje zákon.
1.2 Zákonné záruky dodržiavania zásady prideľovania vecí jednotlivým sudcom
alebo senátom
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva
funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce
na konanie a rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými
sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.
Podľa § 49 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. predsedovia súdov zabezpečujú
riadenie súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.
Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. sa na účely tohto zákona rozvrhom práce
rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri
zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Podľa § 50 ods. 2 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. rozvrh práce obsahuje určenie
senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených vybavovaním agendy
jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd.
Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, veci
určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým
senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom, tak
aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.
Podľa § 51 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa
podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade
a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému
bola vec pridelená,
b) zmeny v obsadení súdu sudcami,
c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a
d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania
vo veci vylúčený.
1.3 Rozhodujúce skutkové okolnosti
Z citovaných ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z. treba pre posudzovanú vec vziať
do úvahy tieto normy správania sa:
a) ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa
rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte,
b) ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade
s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom
a notárom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených ministerstvom, tak aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania
pridelenia vecí,
c) podľa § 51 ods. 2, 3, 5 až ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. niet žiadneho iného
pravidla, ktoré by ospravedlňovalo postup najvyššieho súdu tak, ako ho zdôvodňoval
vo svojom vyjadrení k sťažnosti jeho predseda, a napokon,
d) vytvorenie senátu 7C, tak ako je popísané vo vyjadrení najvyššieho súdu, treba
podľa názoru ústavného súdu považovať za prípad uvedený v § 51 ods. 4 písm. b) zákona
č. 757/2004 Z. z., t. j. za zmenu v obsadení súdu sudcami, a preto prerozdelenie už
pridelených vecí sa musí vykonať náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom.
V prípade prerokovávanej sťažnosti ústavný súd musel preskúmať len jednu
z uvedených garancií, ktorou je zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo
senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje
zákon.
Podľa sťažovateľky došlo k tomu, že o odklade vykonateľnosti rozhodol iný senát
najvyššieho súdu než ten, ktorému bola pôvodne jej vec pridelená v dovolacom konaní.
Najvyšší súd potvrdil, že sudkyňa, ktorá sa stala spravodajkyňou v právnej veci
sťažovateľky, sa stala na základe opatrenia predsedu najvyššieho súdu členkou senátu 7C,
v ktorom sa zmenili oproti senátu 2C dvaja jeho členovia vrátane predsedníčky senátu.
Na odôvodnenie tohto postupu najvyšší súd uviedol, že takýto postup je v súlade
s rozvrhom práce na rok 2010, keďže v čl. II ods. 11 v znení dodatkov je uvedené, že
„... v prípade novovytvoreného senátu predseda najvyššieho súdu na návrh predsedu
príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne veci z existujúcich senátov prechádzajú
do novovytvoreného senátu“. K takému postupu a prideleniu veci došlo preto aj pri
novovytvorenom senáte 7C, ktorého členkou sa stala sudkyňa, ktorej vec bola pridelená ešte
v senáte 2C. Podľa názoru najvyššieho súdu nedošlo k odňatiu zákonnému sudcovi, lebo
táto sudkyňa naďalej vo veci koná a rozhoduje.
1.4 Právne závery ústavného súdu
Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu a v danom prípade
zo zásady prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami
obsiahnutými v rozvrhu práce na rok 2010 a spôsobom, ktorý určuje zákon, treba v prvom
rade uviesť, že v posudzovanej veci vytvorením senátu 7C, hoci za účasti sudkyne, ktorej
bola vec sťažovateľky pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce a spôsobom upraveným
zákonom o súdoch, došlo k zmene zákonného sudcu, lebo v novovytvorenom senáte sú
dvaja noví sudcovia.
Z toho vyplýva, že o dovolaní, ako aj súvisiacich procesných otázkach
(aj o napadnutom odklade vykonateľnosti podľa § 243 OSP) po zaradení sudkyne, ktorej
bola vec sťažovateľky pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce na rok 2010
a spôsobom upraveným zákonom č. 757/2004 Z. z. do senátu 7C, už nerozhodujú pôvodní
sudcovia senátu 2C, ktorí sa pridelením veci uvedenej sudkyne stali súčasne zákonnými
sudcami v tejto veci. Vo veci sťažovateľky teraz koná a rozhoduje nový senát, ktorého však
zloženie nezodpovedá požiadavkám kladeným zákonom na zákonného sudcu (zákonných
sudcov).
Zákon č. 757/2004 Z. z. totiž v žiadnom prípade neumožňuje prerozdelenie už
pridelených vecí, t. j. vecí pridelených síce sudkyni spravodajkyni, ale súčasne aj ostatným
členom senátu 2C ako zákonným sudcom, novému senátu, ktorého členom je sudca,
ktorému vec bola pôvodne pridelená, avšak ostatní členovia sa zmenili, iným spôsobom, než
náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov
schválených ministerstvom.
Postup prerozdelenia už pridelených vecí opísaný vo vyjadrení najvyššieho súdu
tomuto zákonnému pravidlu a záruke na základné právo na zákonného sudcu nezodpovedal,
a preto ho možno najmä z hľadiska záruk základného práva na zákonného sudcu hodnotiť
ako nemajúci oporu v zákone č. 757/2004 Z. z. ani v inom zákone, a teda svojvoľný, a ako
taký porušujúci čl. 48 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy rozhodol tak, ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohto nálezu.
2. Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. K porušeniu označeného základného práva malo dôjsť arbitrárnym
odôvodnením napadnutého uznesenia.
Vzhľadom na to, že ústavný súd už na základe záveru o porušení základného práva
na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48 ods. 1 ústavy musel obligatórne zrušiť
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), bolo už bez
osobitného významu skúmať, či týmto rozhodnutím došlo aj k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu namietanom sťažovateľkou. Preto,
ale tiež so zreteľom na zásadu minimalizácie zásahov do súdneho rozhodovania (napr.
I. ÚS 186/08), o tomto namietanom porušení uvedeného základného práva ústavný súd už
nerozhodoval a v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
IV.
Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné
právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie
[§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného
práva sťažovateľky bolo potrebné nielen zrušiť uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo/47/2010 z 8. decembra 2010, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom najvyšší
súd bude pokračovať v konaní o návrhu odporcu vo 4. rade na odloženie vykonateľnosti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 77/2009 z 27. októbra 2009 v právnej veci
sťažovateľky o ochranu osobnosti (bod 2 výroku tohto nálezu).
V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné doručením
tohto nálezu (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho základné právo alebo
sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, čo odôvodnila
pocitmi nespravodlivosti, ktoré ju sprevádzali pri porušovaní jej základných práv. Ústavný
súd sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku nálezu), pretože
vychádzal z toho, že v posudzovanej veci sa náprava zisteného porušenia jej základných
práv dosiahne samotným zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátením mu
veci na ďalšie konanie, čo považoval v danom prípade za dostačujúce.
Sťažovateľka napokon žiadala, aby jej ústavný súd priznal všetky trovy konania,
ktoré jej vznikli v konaní o jej sťažnosti pred ústavným súdom. Trovy konania vyčíslila
v sume 392,73 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnou zástupkyňou
sťažovateľky vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd
môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania
pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Vzhľadom na to ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2010, ktorá bola 741 €, pretože úkony právnej služby boli vykonané v roku 2011.
Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie
a podanie sťažnosti a písomné podanie vo veci samej z 8. marca 2011) v súlade s § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky po 120,23 € (za jeden úkon právnej služby),
3 x režijný paušál po 7,41 €. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 392,73 €, t. j. v sume
vyčíslenej sťažovateľkou.
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené
v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011