Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 186/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2010

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Ladislava Orosza

o prijatej sťažnosti Ing. V. S., B., zastúpeného JUDr. J. G., Advokátska kancelária, B., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a čl. 26

ods. 1, 2 a 4 , práv garantovaných a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 17

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. februára 2008, v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 27. júna 2007, takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. V. S. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 14. februára 2008 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Ing. V. S. trovy

konania v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. J. G. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. V. S. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla

2008 doručená sťažnosť Ing. V. S. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním zo 16. mája

2008, ktorou sa domáhal zrušenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. februára 2008 a rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. júna 2007

s tvrdením, že nimi boli porušené jeho základné práva garantované čl. 46 ods. 1 a čl. 26

ods. 1, 2 a 4 (ďalej aj „“), ako aj práva garantované

ods. 1 a čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a právo podľa čl. 17 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“).

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietané porušenie svojich základných práv

videl v niekoľkých aspektoch. Zásah do práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces videl

hlavne v reštriktívnom poňatí prípustnosti a dôvodnosti dovolania v zmysle ustanovenia

(ďalej aj „OSP“) a zamieňaní si týchto pojmov

v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu a zásah do práva na slobodu prejavu a šírenia

informácií videl v meritórnom rozhodnutí krajského súdu, ktorý mu uložil povinnosť

ospravedlniť sa žalobkyni za niečo, čo on považoval za hodnoverné so skutočnosťou, a teda

právne dovolené. Uviedol, že cieľom jeho kritiky nebolo poškodiť žalujúce učiteľky, ale

oznámiť isté informácie a myšlienky týkajúce sa výchovno-vzdelávacích procesov na G. J.

v B., teda otázky verejného záujmu a tlakom verejného mienenia primäť učiteľov tento

nesporný fakt zmeniť.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„a/ Uznesením Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. zo dňa

14.02.2008, došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa, ako aj

v konaní ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a čl. 26

ods. 1, 2, 4 SR, v náväznosti na a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

b/ Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. 3 Cdo

220/2007 zo dňa 14.02.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 27.6.2007 sp. zn. a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.

c/ Najvyšší súd SR v Bratislave je povinnný uhradiť Ing. V. S. trovy konania v sume

6.732,- Sk (šesťtisícsedemstotridsaťdva) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na

účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“

4. Ústavný súd uznesením z 22. mája 2008 sťažnosť prijal na ďalšie konania a na

návrh sťažovateľa odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí až do rozhodnutia vo veci

samej.

5. Na výzvu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril predseda najvyššieho súdu, ktorý

uviedol, že „nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutia senátu najvyššieho súdu, ktorý

rozhoduje nezávisle a nestranne, avšak pokiaľ má vysloviť svoj názor, tak sa domnieva, že

najvyšší súd v ktorejkoľvek veci, ktorú je oprávnený posudzovať v dovolaní, by sa nemal

sám zbavovať možnosti preskúmať ju z hľadiska, či jeho právny názor skôr vyslovený

v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, ktorým bola vec vrátená súdu prvého stupňa na

nové prejednanie, bol v napadnutom rozhodnutí rešpektovaný“.

Podľa jeho názoru aj nariadenie dokazovania v určitom smere dôležité pre vyriešenie

právnej otázky je relevantné na posúdenie, či nižšie postavený súd rešpektoval názor

najvyššieho súdu, či zameranie dokazovania bolo naozaj také, aby sa vyriešila dôležitá

právna otázka. Pri takomto postupe by preto nemal najvyšší súd skúmať iba formálnu

stránku prípustnosti dovolania, ale zaoberať sa vecou meritórne, či napadnuté rozhodnutie je

vecne správne, a tak posúdiť dôvodnosť dovolania v intenciách § 238 ods. 2 v spojení

s a nasl. . Ponechával preto na úvahu ústavnému súdu, či z tohto hľadiska

nedošlo k porušeniu sťažovateľom označených základných práv tak, ako ich uviedol

v sťažnosti, keď najvyšší súd jeho dovolanie odmietol.

Predseda krajského súdu v stručnom vyjadrení navrhoval sťažnosť zamietnuť, lebo

napadnutými rozhodnutiami nedošlo k namietanému porušeniu označených základných

práv. Obidvaja predsedovia všeobecných súdov netrvali na ústnom pojednávaní.

6. Ústavný súd si vyžiadal namietané rozhodnutia všeobecných súdov a relevantný

spis, z ktorých zistil tieto skutočnosti:

7. Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 23. júna 2003

č. k. -225, uložil sťažovateľovi povinnosť zdržať sa v budúcnosti verejných

tvrdení, že žalobkyne 1, 2 a 3 sú zodpovedné za smrť jeho syna M., ďalej ho zaviazal

v lehote 15 dní zaslať žalobkyniam a riaditeľovi G. J. v B. PhDr. M. G. písomné

ospravedlnenie tohto znenia: „Dňa 4. 9. 2000 som v budove G. J. v B. rozdával text,

z ktorého vyplývalo, že pani učiteľky K., P. a K. šikanujú deti a spoluobvinil som ich zo

smrti svojho syna M. S. Uvádzam, že k tomuto tvrdeniu som nemal žiadne hodnoverné

podklady. Pani učiteľke V. K., pani učiteľke M. P. a pani učiteľke T. K. sa týmto

ospravedlňujem. Ing. V. S., podpis.“ Zároveň súd prvého stupňa uložil sťažovateľovi

povinnosť v lehote 3 dní zaplatiť žalobkyniam 1, 2 a 3 nemajetkovú ujmu v sume

50 000 Sk každej zvlášť a nahradiť im trovy konania vo výške 30 504 Sk na účet ich

právnej zástupkyne JUDr. E. K. Vo zvyšku žalobu zamietol. Na základe vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len v tej časti, v ktorej sa žalobkyne

domáhali ochrany osobnosti v súvislosti s rozširovaním otvoreného listu distribuovaného

verejne v budove gymnázia 4. septembra 2000, pretože v prípade posudzovaného výroku

musel súd prvého stupňa konštatovať, že ide o tvrdenie, ktorého pravdivosť sa nepotvrdila

ani počas trestného konania, ani vykonanou inšpekciou a ani v priebehu dokazovania

v súdnom konaní o ochranu osobnosti.

8. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

zo 4. februára 2004 rozsudok okresného súdu v časti o jeho povinnosti zdržať sa

v budúcnosti verejných tvrdení, že žalobkyne sú zodpovedné za smrť jeho syna M. S.,

zamietol, v časti o povinnosti sťažovateľa zaslať list určeného znenia a o náhrade

nemajetkovej ujmy rozsudok okresného súdu potvrdil a v časti o trovách konania zmenil

tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

9. Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej

republiky najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 22. novembra 2005 uvedený

rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu vo výroku, ktorým bol

sťažovateľ zaviazaný v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaslať žalobkyniam

1, 2 a 3 a riaditeľovi G. J. v B. písomné ospravedlnenie v znení uvedenom vo výroku tohto

rozsudku, ako aj v časti, v ktorej bol zaviazaný zaplatiť žalobkyniam 1, 2 a 3 nemajetkovú

ujmu v sume 50 000 Sk každej zvlášť, zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Vo zvyšku mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej

republiky zamietol. Dovolací súd tak rozhodol s odôvodnením, že z napadnutých rozhodnutí

súdov nižších stupňov nevyplývalo, akú kvalifikovanú ujmu u žalobkýň zásah sťažovateľa

do práva na ochranu ich osobnosti skutočne vyvolal, a preto záver súdu o primeranosti

náhrady nemajetkovej ujmy vo výške určenej odvolacím súdom považoval za predčasný,

pretože nebolo preukázané splnenie všetkých podmienok uvedených v § 13 ods. 3

pre priznanie týchto nárokov. Ďalej poukázal na tú skutočnosť, že

z vykonaného dokazovania vyplýva, že listy boli sťažovateľom adresované pedagogickému

zboru G. J. v B., ako aj študentom tohto gymnázia a že tieto listy nerozširoval len samotný

sťažovateľ, ale aj jeho dvaja plnoletí synovia. V tomto smere vyčítal súdom, že túto

nespornú skutočnosť v súvislosti s uloženou povinnosťou zaslania ospravedlnenia

žalobkyniam nezohľadnili a nijako ju nevyhodnotili. Súčasne sa mu javilo neadekvátnym

zaslanie ospravedlnenia riaditeľovi G. J. v B. z dôvodu, že jeden z listov, distribuovaním

ktorého malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkýň, bol

adresovaný nie riaditeľovi, ale pedagogickým pracovníkom gymnázia. Z týchto dôvodov

považoval najvyšší súd mimoriadne dovolanie, čo sa týka uloženia povinnosti sťažovateľovi

zaslať list určeného znenia (ospravedlnenie) a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, za

dôvodné, a preto v tejto časti zrušil rozsudky súdov oboch stupňov. Mimoriadne dovolanie

v časti, v ktorej smerovalo proti výrokom rozsudkov oboch súdov o nevyhovení žalobe,

zamietol z dôvodu jeho procesnej neprípustnosti, pretože sťažovateľ, ktorý podal podnet na

podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku, nebol týmito výrokmi negatívne

dotknutý na svojich právach.

10. Okresný súd uznesením č. k. -366 zo 7. decembra 2006 zastavil

z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby konanie v časti náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch v sume 150 000 Sk pre každú zo žalobkýň a rozsudkom z toho istého dňa

č. k. -369 uložil sťažovateľovi povinnosť v lehote 15 dní zaslať žalobkyniam

písomné ospravedlnenie tohto znenia: „Dňa 4. 9. 2000 som v budove G. J. v B. rozdával

text, z ktorého vyplývalo, že pani učiteľky V. K., M. P. a T. K. šikanujú deti a spoluobvinil

som ich zo smrti svojho syna M. S.. Uvádzam, že k tomuto tvrdeniu som nemal žiadne

hodnoverné podklady. Pani učiteľke V. K., pani učiteľke M. P. a pani učiteľke T. K. sa týmto

ospravedlňujem. Ing. V. S., podpis.“ Zároveň uložil sťažovateľovi povinnosť v tej istej

lehote zaplatiť žalobkyniam 1, 2 a 3 nemajetkovú ujmu v sume 50 000 Sk každej zvlášť a

v lehote 3 dní nahradiť im trovy konania vo výške 4 500 Sk každej z nich a 21 907,50

Sk na účet ich právnej zástupkyne JUDr. E. K. V odôvodnení rozsudku uviedol, že otvorené

listy adresované jednak pedagogickému zboru G. J. v B., ako i študentom tohto

gymnázia, ktoré boli 4. septembra 2000 verejne rozširované v budove, obsahovali tvrdenia,

ktorých pravdivosť sa nepotvrdila ani počas trestného konania, ani vykonanou inšpekciou

a ani v priebehu dokazovania vykonaného v konaní pred súdom. Obsah listov bol

difamujúci a vo vzťahu k žalobkyniam neoprávnený. Bol toho názoru, že týmto konaním

sťažovateľ zasiahol do osobnostných práv žalobkýň chránených .

Sťažovateľovi preto uložil povinnosť žalobkyniam sa ospravedlniť. Vzhľadom na konanie

sťažovateľa a všetky jeho verejné prejavy, ktorými uvedený otvorený list sprevádzal,

ospravedlnenie nepovažoval za postačujúce a priznal žalobkyniam aj náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Za primeranú nemajetkovú ujmu považoval náhradu vo výške 50 000 Sk

pre každú zo žalobkýň. O trovách konania rozhodol podľa .

11. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 27. júna 2007, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti

sťažovateľa zaslať žalobkyniam písomné ospravedlnenie v znení uvedenom v rozsudku

prvostupňového súdu potvrdil a vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch

zmenil tak, že žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov

konania. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa bol toho názoru, že uvedením

nepravdivých tvrdení v otvorenom liste adresovanom G. J. v B. a jeho študentom

a publikáciou neprípustných hodnotiacich úsudkov o žalobkyniach, ktoré boli učiteľkami

jeho nebohého syna, bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobkýň chránených § 11

a nasl. . Preto v časti ospravedlnenia ako primeraného

zadosťučinenia v zmysle považoval rozsudok súdu

prvého stupňa za vecne správny. Nestotožnil sa však so záverom súdu prvého stupňa, že

v prerokovávanej veci sú splnené podmienky, za ktorých je možné žalobkyniam priznať aj

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za dostačujúce považoval poskytnutie morálnej

satisfakcie formou ospravedlnenia, pretože žalobkyne nepreukázali, že by bola znížená ich

občianska bezúhonnosť, česť, vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti v značnej miere tak, ako

to predpokladá ustanovenie . Keďže žalobkyne v tomto

smere neuniesli dôkazné bremeno, rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola žalobkyniam

priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, zmenil a žalobu zamietol. O náhrade trov

konania rozhodol podľa a vzhľadom na čiastočný

úspech účastníkov v konaní.

12. Uvedený rozsudok napadol dovolaním sťažovateľ, jeho prípustnosť odôvodnil

ustanovením a dôvodnosť ustanovením a .

Namietal, že súdy nerešpektovali právny názor najvyššieho súdu už vysloveného v tejto

veci, ako i to, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je v súlade s § 157

ods. 1 a 2 , keď v ňom nie sú spomenuté dôkazy potvrdzujúce jeho hodnotiaci úsudok,

napr. o šikane na škole, nespravodlivom hodnotení jeho syna a pod. V ďalšej časti

dovolania podrobne rozobral kolíziu práva na slobodu prejavu s právom na ochranu

osobnosti z aspektu , listiny, dohovoru, a . Na

základe uvedeného žiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konania.

13. Žalobkyne vo vyjadrení k dovolaniu sťažovateľa uviedli, že dovolanie nie je

v danej veci prípustné. Odôvodnenie prípustnosti dovolania ustanovením

bez uvedenia, v ktorej konkrétnej časti sa tak malo stať, považovali za vágne a nekonkrétne,

ktoré nenapĺňa zákonné predpoklady obsahu dovolania podľa . Trvali na

tom, že nižšie súdy rešpektovali právny názor najvyššieho súdu, preto žiadali dovolanie

sťažovateľa „zamietnuť“.

14. Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. februára 2008 dovolanie

sťažovateľa ako neprípustné odmietol a zaviazal ho zaplatiť žalobkyniam z titulu náhrady

trov konania sumu 4 450 Sk. Najvyšší súd dospel k záveru, že sťažovateľovi k časti

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bola žaloba proti nemu zamietnutá (náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch), chýbala subjektívna stránka prípustnosti tohto opravného

prostriedku a k ostatným výrokom chýbala tzv. objektívna prípustnosť dovolania v zmysle

ustanovenia a , ktorú nezakladalo ani prípadne nesprávne právne posúdenie

veci či tvrdená tzv. iná vada konania, lebo k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto

dovolacom dôvode môže pristúpiť najvyšší súd iba vtedy, keď je dovolanie z určitého

zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad však nešlo.

15. Na výslovne uvedenú námietku sťažovateľa týkajúcu sa prípustnosti dovolania

podľa najvyšší súd uviedol, že „ustanovenie umožňuje

podať dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu len vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval

záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý už vyslovil v danej veci. Táto procesná

situácia nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd vysloví svoj právny názor (v zrušujúcom

rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny predpis má byť aplikovaný

a ako konkrétne ho treba interpretovať). Z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle

nemožno považovať všeobecné pokyny dovolacieho súdu pre ďalší postup

súdov po procesnej stránke (napr. na doplnenie dokazovania za účelom zistenia skutkového

stavu), ale ani odvolacím súdom vyslovené úvahy inej než procesnej povahy, ktoré mali

slúžiť len ako námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu prvého stupňa bez znakov

kategorického právneho pokynu, či bezpodmienečného právneho príkazu, ako treba vec

rozhodnúť. Pokiaľ dovolací súd svoje úvahy takto neformuluje, nejde o ním vyslovený

záväzný právny názor v tejto veci v zmysle .

V posudzovanej veci dovolací súd svoj skorší zrušujúci rozsudok odôvodnil iba tým,

že výsledky vykonaného dokazovania nedávali dostatočný podklad pre rozhodnutie

odvolacieho súdu, a pokiaľ tento vyhovel žalobe, rozhodol predčasne. Dovolací súd

poukázal na smer, akým by sa malo ďalšie konanie uberať a ktoré skutočnosti by mali byť

ešte objasnené, ale jeho závery zaujaté v tomto rozhodnutí nemajú znaky vyššie uvedeného

imperatívu. Prípustnosť dovolania sťažovateľa proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku

odvolacieho súdu preto nebolo možné vyvodiť ani z .“.

16. Ústavný súd si v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) vyžiadal od účastníkov konania súhlas s upustením od ústneho

pojednávania, lebo dospel k záveru, že od ústneho pojednávania už nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

17. Potom, ako si ústavný súd overil, že ústavná sťažnosť je prípustná, bola podaná

včas oprávneným a riadne zastúpeným sťažovateľom a aj v ostatnom spĺňala náležitosti

vyžadované , pristúpil k jej meritórnemu prerokovaniu, pričom

dospel k záveru, že v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu je opodstatnená.

18. V prerokovávanej veci dovolací súd podradil dovolacie námietky sťažovateľa

smerujúce výhradne proti nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a nesprávnemu

procesnému postupu súdov (tzv. iná vada konania) obidvoch stupňov pod ustanovenie § 241

ods. 2 písm. b) a c) , ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale

vzápätí vylúčil, že by k nim mohlo byť pri posúdení prípustnosti dovolania konštruovanej

z ustanovenia prihliadnuté. Dovolací súd vyložil, že dovolanie podľa

tohto ustanovenia je prípustné len pre riešenie právnych otázok, v ktorých sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

19. Ústavný súd sa už výkladom vzťahu medzi § 238 ods. 2 a § 241 ods. 2 písm. b)

a c) v minulosti čiastočne zaoberal, a to napr. v náleze č. k. -51 z 8. júna

2005, v ktorom dospel k záveru, že výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého dôvod

dovolania podľa a , „... bez znakov kategorického právneho

pokynu či bezpodmienečného právneho príkazu dovolacieho súdu nižším súdom“, v zmysle

nenapĺňa prípustnosť dovolania, nemá oporu v Občianskom súdnom

poriadku a ani v judikatúre samotného najvyššieho súdu (sp. zn. ), a tak

porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces v opravnom

konaní podľa a právo podľa dohovoru.

20. Ústavný súd nemá dôvod sa od tohto záveru odchýliť ani v teraz prerokovávanom

prípade, lebo názor najvyššieho súdu skutočne vedie k neprípustnemu zúženiu práva na

prístup k dovolaciemu súdu, pretože z takého výkladu vyplýva, že akýkoľvek prieskum

chýb (vád) doterajšieho konania a právneho názoru odvolacieho súdu dovolací súd vykoná

len za podmienky, ak „dovolací súd vysloví svoj právny názor (v zrušujúcom rozhodnutí)

ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny predpis má byť aplikovaný a ako

konkrétne ho treba interpretovať), a že z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle

nemožno považovať všeobecné, ale tiež záväzné ( )

pokyny dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po vecnej a procesnej stránke (napr. na

doplnenie dokazovania pre účely zistenia skutkového stavu a pod.)“.

21. Právo na dovolanie, resp. mimoriadny opravný prostriedok, nie je ústavne

zaručené. V , Listine základných práv a slobôd

a medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách podľa

predchádzajúceho (teraz ) žiadne také procesné oprávnenie

zakotvené nie je. V čl. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru je zakotvené len právo na odvolanie

v niektorých trestných veciach. Právo na dovolanie ako na mimoriadny opravný prostriedok

ide teda nad rámec ústavne zaručených procesných oprávnení.

22. Na druhej strane však rozhodovanie súdu, či už ide o rozhodovanie o riadnom

alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, sa nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec

ochrany základných práv jednotlivca. V demokratickom a právnom štáte sú všetky orgány

verejnej moci povinné rešpektovať základné práva a slobody, úlohou súdov je poskytovať

im ochranu, resp. svojbytnú a špecifickú formu ochrany, ak ide o ústavný súd.

23. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu opakovane

potvrdzuje, že čl. 6 dohovoru síce nenúti zmluvné štáty na vytváranie odvolacích alebo

dovolacích (kasačných) súdov, avšak pokiaľ tieto jurisdikcie existujú, garancie čl. 6

dohovoru musia byť rešpektované, hlavne tam, kde zaisťujú účastníkom konania účinné

právo na prístup k súdom pre účely prerokovania ich práv (za všetky porov. napr.

rozhodnutie z 19. decembra 1997 vo veci Brualla Gómez de la Torre v. Španielsko,

č. 26737/95, § 33 in fine). Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že obmedzenie

prístupu na súd nebude zlúčiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak nebude sledovať

legitímny cieľ a ak tu nebude existovať primeraný vzťah proporcionality medzi použitými

prostriedkami a legitímnym účelom, ktorý má byť dosiahnutý (porov. vec Kreuz v. Poľsko

z 19. júna 2001, č. 28249/95, § 55).

24. Ústavný súd môže teda uzavrieť, že Európsky súd pre ľudské práva sa zreteľne

vyslovil k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru pri posudzovaní rozhodovania súdnych

článkov s podobným postavením, aké má najvyšší súd pri rozhodovaní o civilných (ale aj

trestných) dovolaniach.

25. Z uvedeného je teda nepochybné, že samotná existencia dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku nepožíva ústavnoprávnej ochrany, resp. inými

slovami, nie je povinnosťou štátu, aby taký prostriedok ochrany práv do svojho právneho

poriadku zakomponoval. To však nezbavuje súd povinnosti interpretovať a aplikovať

podmienky pripustenia tohto prostriedku, pokiaľ ho štát vo svojom zákonodarstve vytvoril

tak, aby dodržal a zabezpečil maximum práva na spravodlivý proces. Ak v zákone existuje

obmedzenie práva na prístup k súdu v rámci konania o mimoriadnom opravnom

prostriedku, je potrebné sledovať, či tieto obmedzenia sú proporcionálne ochrane

základného práva, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní konkrétneho

prípadu v rovine výkladu a aplikácie takých obmedzení. Základné práva totiž nevytvárajú

len rámec obsahu jednoduchého práva, ale práve aj rámec jeho interpretácie a aplikácie.

Inými slovami, dovolací súd si musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia

dovolania vedomý toho, že účastník konania ním vždy sleduje ochranu svojich

subjektívnych práv bez ohľadu na to, aký iný účel konanie o mimoriadnom opravnom

prostriedku sleduje štát (napr. zjednocovanie judikatúry ap.). Tento účel nemôže prevážiť

nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv

celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Podmienky pripustenia dovolania podľa § 238

ods. 2 preto treba vykladať tak, aby bola naplnená ustanovená povinnosť

súdov poskytovať jednotlivcovi ochranu základných práv (a to v prvom rade) aj účel daného

typu dovolacieho konania, a to v rámci jednotného občianskeho súdneho konania

v organizácii všeobecných súdov, ktorý musí tvoriť celok prístupný účastníkom až do

svojho najvyššieho článku. Ak má tento systém garantovať právo na súdnu ochranu, musí

byť telesom funkčným. Preto majú jednotlivé stupne súdnej sústavy pri rozhodovaní vo veci

svoju nezameniteľnú úlohu. V konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku zákonodarca

zveril súdom úlohu preskúmať vec po stránke právnej a vo výnimočných prípadoch aj po

stránke skutkovej (ide o systém revízny). Tomu zodpovedá aj škála právnych prostriedkov

vrátane kasácie pôvodného rozhodnutia. Ustanovenie má zaistiť, aby

súd, ktorému rozhodnutie bolo zrušené a má vo veci ďalej konať, nielenže poznal, prečo

dovolací súd považoval jeho rozhodnutie za chybné, ale aj čoho sa má pri ďalšom postupe

vyvarovať. To je práve zmysel inštitútu viazanosti nižšieho súdu právnym názorom súdu

vyššieho. V žiadnom prípade nebráni ustanovenie súdu nižšieho stupňa,

aby na základe nových skutočností dospel k rovnakým záverom; vedie ho však záväzne

k tomu, aby neopakoval predchádzajúce nedostatky procesného i hmotnoprávneho

charakteru. Analogicky v tomto smere nemožno prehliadnuť ani pozíciu ústavného súdu,

ktorého rozhodnutia sú pre všeobecné súdy záväzné ( ).

26. Ústavný súd, ktorého funkciou je ochrana zaručených základných práv

jednotlivca, opakuje, že celkom rešpektuje právomoc najvyššieho súdu zvoliť

zodpovedajúci výklad príslušných ustanovení , ale tak, aby

tento výklad v prvom rade rešpektoval ochranu základných práv jednotlivca. Tomu potom

zodpovedá taký výklad a aplikácia ustanovenia v otázke prípustnosti

dovolania, a to aj v súvislosti s , ktorý v každom prípade umožní

meritórne posúdenie veci z hľadiska stretu odlišných právnych názorov na výklad právneho

(hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho) predpisu odvolacieho a dovolacieho súdu pri

rozhodovaní v tej istej veci po sebe v rámci inštančného postupu, a to pod zorným uhlom

námietky dovolateľa týkajúcej sa kritiky právneho postupu odvolacieho a dovolacieho súdu

tak, aby bol zrealizovaný ústavný princíp na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého

integrálnou súčasťou, a nie prekážkou, sú aj citované zákonné ustanovenia.

27. Súhrnne povedané, v danej veci najvyšší súd nerešpektoval ani svoju

predchádzajúcu judikatúru (rozsudok sp. zn. ), ani nálezovú judikatúru

ústavného súdu (), a to bez toho, že by predložil dodatočne odôvodňujúcu

(konkurujúcu) argumentáciu spôsobilú vyložiť, prečo sa od tejto judikatúry odchyľuje; tým

došlo k porušeniu . Okrem toho odmietnutím dovolania sťažovateľa pre

jeho údajnú neprípustnosť odoprel ústavný súd sťažovateľovi spravodlivosť, čím porušil

a dohovoru. Uvedeným záverom ústavný súd samozrejme

nijako neprejudikuje ako najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa, ktoré bolo z pohľadu

ústavného súdu prípustné, vecne rozhodne.

28. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu

najvyššieho súdu podľa ustanovenia vyhovel

a napadnuté uznesenie podľa § 56 ods. 2 citovaného zákona zrušil a vec vrátil najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie [ ].

29. Návrhu sťažovateľa na zrušenie rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici za

danej situácie nevyhovel. Namietané procesné a hmotnoprávne pochybenie odvolacieho

súdu ako boli sťažovateľom vymedzené v podanej sťažnosti sa ústavný súd necítil byť

oprávnený preskúmavať, lebo sa nimi v konaní o dovolaní môže a musí zaoberať najvyšší

súd, ktorý sa k vecnému postupu odvolacieho, resp. prvostupňového súdu znovu vyjadrí.

V tejto fáze konania bolo totiž pre posúdenie danej veci kľúčové výlučne len to, že najvyšší

súd odmietol takýto výklad podať, preto nemohlo byť (teraz) ústavným súdom hodnotené

to, čo najvyšší súd zatiaľ vôbec vecne neposudzoval.

30. Ďalšími námietkami sťažovateľa sa preto ústavný súd nezaoberal, lebo už zhora

uvedené a zistené dôvody zakladali nutnosť kasácie len napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu. Bol tak vytvorený procesný priestor pre ochranu vecných a procesných práv

sťažovateľa vo vnútri sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd preto - v duchu zásady

minimalizácie zásahov do súdneho rozhodovania a s ohľadom na princíp subsidiarity -

vyvodzuje, že opodstatnenosť ďalších námietok smerujúcich proti nerešpektovaniu práv

garantovaných , 2 a 4 a listiny rozhodnutím krajského súdu

bude musieť posúdiť až vo svetle nového rozhodovania najvyšší súd v rozhodnutí

o dovolaní sťažovateľa, a to tiež pri rešpektovaní platnej judikatúry, či už vlastnej, alebo

ústavného, či medzinárodného (ESĽP, SD EÚ ap.) súdu.

31. Najvyšší súd je povinný uhradiť sťažovateľovi, ktorý mal v konaní úspech (§ 36

ods. 2 ) trovy konania v sume 223,46 € na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. J. G. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2010