Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)II. ÚS 18/05
PDF · 280.79 KB
No categories available
II. ÚS 18/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 18/05-51
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júna 2005 v senáte
zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej
o sťažnosti L. Z., N., zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., N. Z., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 113/03 z 15. júna 2004 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo L. Z. na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 113/03 z 15. júna 2004 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 113/03
z 15. júna 2004 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. L. Z. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia 9 342 Sk (slovom
deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky
p o v i n n ý zaplatiť na účet advokátky Mgr. E. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
12. augusta 2004 doručené podanie L. Z., N., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou Mgr. E. S., N. Z., označené ako „Sťažnosť proti porušovanie základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy
podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“, v ktorom namietal porušenie svojich
základných práv, a to práva vlastniť majetok, práva na dedenie a práva na súdnu ochranu
vlastníctva a spravodlivý súdny proces v súvislosti s konaním vedeným pred Okresným
súdom Komárno (ďalej len „okresný súd“) o určenie neplatnosti zaopatrovacej zmluvy
uzatvorenej matkou sťažovateľa. Vo svojom podaní uviedol, že po zamietnutí jeho návrhu
okresným súdom a potvrdení tohto rozhodnutia Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) 26. marca 2003 využil podanie dovolania, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) jeho dovolanie odmietol. Sťažovateľ podal aj žiadosť o podanie
mimoriadneho dovolania, ktorej nebolo vyhovené. Tým podľa jeho vyjadrenia vyčerpal
všetky prostriedky na dosiahnutie nápravy.
Pretože podanie sťažovateľa nemalo zákonom predpísané náležitosti, ústavný súd ho
vyzval na jeho doplnenie. Z doplnenej sťažnosti vyplynulo, že predmetom konania je
neplatnosť zaopatrovacej zmluvy spísanej Štátnym notárstvom v Komárne
7. novembra 1991 medzi matkou sťažovateľa a bratom sťažovateľa, ktorá bola
zaregistrovaná toho istého dňa a jej predmetom bola nehnuteľnosť, ku ktorej
spoluvlastnícky podiel mala H. Z., matka sťažovateľa. Táto svoj spoluvlastnícky podiel
previedla na základe zaopatrovacej zmluvy na žalovaného v tomto spore, a to na E. Z. (brata
sťažovateľa), za jeho záväzok doopatrovať ju. Matka sťažovateľa H. Z. 11. novembra 1991
zomrela.
Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 83/92-52 zo 16. marca 1993 návrh sťažovateľa
o neplatnosti zaopatrovacej zmluvy zamietol a uložil sťažovateľovi povinnosť zdržať sa
užívania predmetných nehnuteľností do právoplatného skončenia sporu.
Krajský súd rozsudkom č. k. 16 Co 204/93-91 z 22. júna 1993 (na základe odvolania
sťažovateľa) prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie s úlohou odstrániť krajským súdom vytknuté nedostatky. Okresný súd rozsudkom
č. k. 8 C 83/92-166 z 27. septembra 1994 žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa zaplatiť
trovy konania, pričom sa tento súd podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal
s jeho námietkami ako navrhovateľa. Po podaní odvolania krajský súd rozsudkom
č. k. 11 Co 508/94-199 z 1. februára 1995 zmenil rozsudok prvostupňového súdu a vyslovil
neplatnosť spornej zaopatrovacej zmluvy.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný (brat sťažovateľa) dovolanie.
Najvyšší súd v dovolacom konaní rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 69/95 z 23. júna 1995
rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že súdy nevenovali
pozornosť otázke, z akého dôvodu sa netypickému právnemu úkonu – zaopatrovacej
zmluve - dala prednosť, že okolnosti zistené vykonaným dokazovaním nasvedčujú, že
postup štátneho notárstva v registračnom konaní nebol celkom bez závad, a že odvolací súd
rozhodoval len na základe určitých domnienok a pochybností, ktoré nemohli byť
dostatočným podkladom pre jeho rozhodnutie, a že jeho rozhodnutie bolo predčasné.
Krajský súd uznesením č. k. 19 Co 187/95-209 z 19. septembra 1995 zrušil
napadnutý rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom uložil
okresnému súdu doplniť dokazovanie.
Okresný súd po vykonaní ďalšieho dokazovania rozsudkom č. k. 8 C 83/92-394
z 21. decembra 1998 rozhodol o zamietnutí žaloby. Na základe odvolania krajský súd
uznesením č. k. 7 Co 120/99-411 z 29. septembra 2000 zrušil napadnutý rozsudok
z dôvodov procesného pochybenia (prejednanie veci napriek žalobcom vznesenej námietke
zaujatosti súdu).
Okresný súd ďalším rozsudkom č. k. 8 C 82/92-454 z 13. decembra 2001 žalobu
zamietol a zaviazal sťažovateľa na úhradu trov konania. Krajský súd rozsudkom č. k.
7 Co 69/02-496 z 26. marca 2003 odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu
potvrdil; pritom sa pri odôvodnení rozsudku stotožnil s odôvodnením prvostupňového
rozsudku.
Proti tomu rozsudku podal sťažovateľ dovolanie. Argumentoval tým, že okresný súd
ani krajský súd sa v priebehu konania nevysporiadali s namietanou neznalosťou
slovenského jazyka na strane prevodkyne (matky sťažovateľa), ako aj tým, že dovolaním
napadnuté rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom upozornil aj na dôvodné predpoklady absolútnej
neplatnosti zaopatrovacej zmluvy, na ktoré bol súd povinný prihliadnuť aj bez výslovnej
žiadosti alebo návrhu účastníkov konania.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 113/03 z 15. júna 2004 (doručené 30. júna
2004) dovolanie odmietol bez prejednávania z procesných dôvodov, keď dospel k záveru,
že „dovolací súd poukázal na smer, akým by sa malo ďalšie konanie uberať a ktoré
skutočnosti by mali byť ešte objasnené, jeho závery zaujaté v tomto rozhodnutí... nemali
znaky... imperatívu“, a preto opravný prostriedok bez preskúmania vecnej správnosti
odmietol ako dovolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému je neprípustné.
Sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 11 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) odmietnutím jeho dovolania najvyšším
súdom uznesením sp. zn. 3 Cdo 113/03 z 15. júna 2004, pričom argumentuje povinnosťou
súdu prihliadať ex offo na absolútnu neplatnosť zmluvy (ktorú požaduje) a tým, že dovolací
súd podľa § 242 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nie je viazaný
rozsahom dovolacích návrhov vo veciach, kde z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vysporiadania vzťahu medzi účastníkmi. Odmietnutím dovolania najvyšším súdom
v spojitosti s postupom krajského súdu a okresného súdu pri prejednávaní jeho žaloby
o vyslovenie neplatnosti zaopatrovacej zmluvy, a to z viacerých súčasne existujúcich
a sťažovateľom označených dôvodov absolútnej neplatnosti zmluvy mu bolo odňaté jeho
právo na dedenie po jeho matke (ktorej nehnuteľný majetok v dôsledku žalobou napadnutej
zmluvy prešiel do vlastníctva jeho brata) a právo vlastniť majetok.
Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 15. júna 2004, č. k.
3 Cdo 113/03, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Nitre uznesením zo dňa 26. marca 2003, č. k. 7 Co 69/02, ako procesne neprípustné,
porušil základné právo sťažovateľa, a to
- právo na spravodlivý súdny proces, zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky
- právo, aby záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch, zaručené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd
- právo vlastniť majetok, právo na súdnu ochranu vlastníckeho práva a právo na dedenie
zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd
- právo na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri úradnom plnení povinností, vyplývajúce z článku 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
2. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 26. marca 2003, č. k. 7 Co 69/02, ktorým
potvrdil rozsudok Okresného súdu Komárno zo dňa 13. decembra 2001 sp. zn. 8 C 83/92
o zamietnutí žaloby sťažovateľa, porušil základné práva sťažovateľa
- právo na spravodlivý súdny proces, zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky
- právo, aby záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým súdom zriadeným zákonom , ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch, zaručené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd
- právo vlastniť majetok, právo na súdnu ochranu vlastníckeho práva a právo na dedenie
zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd
- právo na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri úradnom plnení povinností, vyplývajúce z článku 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
3. Sťažovateľovi L. Z., nar. 24. 10. 1946, bytom N., priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 200.000 Sk (dvestotisíc Sk), ktoré sú porušitelia základných práv
a slobôd povinní zaplatiť do dvoch mesiacov po právoplatnosti nálezu, v pomere, v akom
bude určený podiel porušovateľov na porušení základných práv a slobôd sťažovateľa,
4. Sťažovateľovi L. Z., nar. 24. 10. 1946, bytom N., priznáva náhradu trov konania
vo výške trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.
Okrem toho sťažovateľ požadoval od ústavného súdu rozhodnúť „o odložení
vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozsudku Okresného súdu v Komárne č. k.
8 C 83/92 zo dňa 13. decembra 2001 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č. k.
7 Co 69/02 zo dňa 26. marca 2003, aby sa zamedzilo možnosti, že na základe
právoplatného rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vyslovenie neplatnosti zaopatrovacej
zmluvy súdom potvrdený vlastník nehnuteľnosti predá, daruje alebo zaťaží, a tým ukráti
sťažovateľa na jeho právach alebo sťaží uplatňovanie si práv sťažovateľa“, ako aj uložení
povinnosti „E. Z., nar. 12. 1. 1948, bytom N., aby sa zdržal výkonu svojho vlastníckeho
práva k 5/8 nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. 2067 v katastrálnom území N.
2
ako parcela č. 5981/4 - vinica s výmerou 884 m, parc. č. 5981/2 - záhrada s výmerou 3706
2 2
ma parcela č. 5981/3 - zastavaná plocha s výmerou 464 ma dom súpisné číslo 686 na
pozemku parcelné číslo 5981/3, a to najmä práva scudziť a zaťažiť uvedené nehnuteľnosti.“
Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu
16. novembra 2004, v ktorom doplnil svoje vyjadrenie k postupu pred okresným súdom,
opis skutkového stavu a petit ústavnej sťažnosti tak, že od ústavného súdu požaduje, aby
ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia v celom rozsahu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vec
vrátil na ďalšie konanie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru najvyšším súdom, a to jeho uznesením sp.
zn. 3 Cdo 113/03 z 15. júna 2004, ktorým súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti
rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 69/02-496 z 26. marca 2003 ju prijal na ďalšie konanie.
Sťažnosť sťažovateľa v ďalších častiach odmietol a návrhu sťažovateľa na dočasné
opatrenie nevyhovel.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľa a najvyšší súd,
aby sa vyjadrili ku konaniu ústneho pojednávania; najvyšší súd aj na vyjadrenie k sťažnosti.
Právna zástupkyňa sťažovateľa oznámila ústavnému súdu, že netrvá na ústnom
pojednávaní a toto stanovisko potvrdila 17. mája 2005.
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol:
„Sťažovateľ ústavnú sťažnosť odôvodňuje tým, že Najvyšší súd SR, ktorý uznesením
sp. zn. 3 Cdo 113/03 zo dňa 15. júna 2004 odmietol jeho dovolanie podané proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre z 26. marca 2003 sp. zn. 7 Co 69/02, zasiahol do jeho práva na
spravodlivý súdny proces, zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo
na spravodlivé verejné prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote).
Podľa nášho názoru uvedené práva neboli Najvyšším súdom Slovenskej republiky,
pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa, porušené. Dovolací súd po zistení, že dovolanie
bolo podané včas oprávnenou osobou, skúmal najprv podmienky jeho prípustnosti a tieto
vzhľadom k tomu, že odvolací súd v danej veci rozhodol rozsudkom, ktorým rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil, posudzoval podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
a zistil, že dovolanie nie je prípustné ani podľa písm. a) uvedeného ustanovenia (odvolací
súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania), ani podľa
jeho písm. b) (súd prvého stupňa vždy rozhodol rovnako tak, že žalobu zamietol). Keďže vo
veci už raz rozhodoval dovolací súd (sp. zn. 5 Cdo 69/95) posudzoval, či dovolanie
sťažovateľa nie je v danej veci prípustné podľa § 238 ods. 2 O. s. p. Uvedené ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v danej veci. Odvolací súd sa v rozsudku,
nasledujúcom po zrušení veci dovolacím súdom v konaní sp. zn. 5 Cdo 69/95, ktorý
sťažovateľ napadol dovolaním a ktoré bolo odvolacím súdom odmietnuté ako neprípustné,
neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v jeho rozsudku sp. zn. 5 Cdo
69/95; dovolací súd v rozhodnutí právny záver, ktorým by bol odvolací súd v zmysle § 243d
ods. 1 O. s. p. viazaný nevyslovil, rozsudok odvolacieho súdu zrušil výlučne z dôvodov, že
výsledky vykonaného dokazovania nedávali dostatočný podklad pre rozhodnutie
a rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za predčasné a založené na neúplných
skutkových zisteniach.
Vzhľadom na to, že vo veci Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 113/03 boli podmienky
prípustnosti dovolania podaného sťažovateľom L. Z. skúmané a posúdené v súlade s § 238
ods. 2 a 3 O. s. p., jeho ústavnú sťažnosť treba považovať za nedôvodnú, nakoľko jeho
práva, na ktoré sa v sťažnosti dovoláva, neboli najvyšším súdom porušené a ako takú ju
treba odmietnuť alebo zamietnuť.
Trváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ktorého sa chceme osobne
zúčastniť.“.
Ústne pojednávanie bolo nariadené na 7. jún 2005. Podpredsedníčka najvyššieho
súdu 6. júna 2005 oznámila, že ospravedlňuje neúčasť najvyššieho súdu. V nadväznosti na
túto informáciu bolo nariadené ústne pojednávanie zrušené. Podpredsedníčka najvyššieho
súdu faxom zo 6. júna 2005 oznámila, že navrhuje upustiť od ústneho verejného
pojednávania. Ústavný súd preto vo veci ďalej konal bez nariadenia ústneho pojednávania
tak, ako mu to umožňuje § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.
1. Predmetom posudzovania konaní pred ústavným súdom o sťažnosti sťažovateľa
bolo rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 113/03 z 15. júna 2004, ktorým bolo
dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 69/02-496 z 26. marca 2003
pre neprípustnosť odmietnuté pre nesplnenie predpokladov prípustnosti podľa § 238 ods. 2
OSP, keď dovolací súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že „dovolací súd poukázal
na smer, ktorým by sa malo ďalšie konanie uberať a ktoré skutočnosti by mali byť ešte
objasnené, jeho závery zaujaté v tomto rozhodnutí... nemali znaky... imperatívu“.
2. Do základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo
na to, aby opravný súd konal a rozhodol o podanom opravnom (riadnom alebo
mimoriadnom) opravnom prostriedku. Toto právo možno uplatniť a reálne zabezpečiť len
vtedy, ak účastník konania splní všetky zákonom požadované predpoklady na prípustnosť
takého opravného prostriedku (čl. 46 ods. 4 ústavy) ustanovené Občianskym súdnym
poriadkom a predpismi vydanými na jeho vykonanie (napríklad zákonom Slovenskej
národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov).
Ak účastník konania splní tieto predpoklady prípustnosti opravného prostriedku
a napriek tomu opravný súd odmietne vecne sa zaoberať takým opravným prostriedkom,
môže dôjsť k tomu, že všeobecný (opravný) súd poruší základné právo na súdnu ochranu
odopretím prístupu k opravnému súdu.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 OSP. Prípustnosť dovolania
v posudzovanej veci podľa § 238 ods. 2 OSP mala podľa sťažovateľa vyplynúť z toho,
že v rozsudku odvolacieho súdu sa tento súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho
súdu vysloveného v tejto veci v predošlom rozhodnutí o dovolaní.
3. V priebehu konania vo veci sťažovateľa boli vydané tieto pre konanie pred
ústavným súdom významné rozhodnutia všeobecných súdov.
Krajský súd rozsudkom č. k. 11 Co 508/94-199 z 1. februára 1995 zmenil rozsudok
prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba tak, že vyslovil neplatnosť spornej
zaopatrovacej zmluvy. Najvyšší súd v dovolacom konaní rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 69/95
z 23. júna 1995 rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že
súdy nevenovali pozornosť otázke, z akého dôvodu sa netypickému právnemu úkonu -
zaopatrovacej zmluve - dala prednosť, že okolnosti zistené vykonaným dokazovaním
nasvedčujú, že postup štátneho notárstva v registračnom konaní nebol celkom bez závad,
a že odvolací súd rozhodoval len na základe určitých domnienok a pochybností, ktoré
nemohli byť dostatočným podkladom pre jeho rozhodnutie, a že jeho rozhodnutie bolo
predčasné. Po tomto rozsudku okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 83/92-454 z 13. decembra
2001 žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa uhradiť trovy konania. Krajský súd rozsudkom
č. k. 7 Co 69/02-496 z 26. marca 2003 odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu
potvrdil; pritom sa pri odôvodnení rozsudku stotožnil s odôvodnením prvostupňového
rozsudku.
Po tomto konal a rozhodoval najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.
3 Cdo 113/03 z 15. júna 2004, v ktorom uviedol:
„Ustanovenie § 238 ods. 2 O. s. p. pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho
súdu vtedy, ak odvolací sú nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý
vyslovil v danej veci. Táto procesná situácia ale nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd
v zrušujúcom rozhodnutí vysloví svoj právny názor ako kategorický právny pokyn (napr.
ktorý právny predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať). Z tohto
hľadiska za záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. nemožno považovať pokyny
dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po procesnej stránke (napr. na doplnenie
dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu), ale ani dovolacím súdom vyslovené
úvahy inej než procesnej povahy, ktoré mali slúžiť len ako námet na ďalšie zameranie
pozornosti súdu nižšieho stupňa bez znakov kategorického právneho pokynu či
bezpodmienečného právneho príkazu, ako treba vec rozhodnúť. Pokiaľ dovolací súd svoje
úvahy takto neformuluje, nejde o záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 O. s. p.
V posudzovanej veci dovolací súd svoj skorší zrušujúci rozsudok odôvodnil tým, že
výsledky vykonaného dokazovania nedávali dostatočný podklad pre rozhodnutie
odvolacieho súdu a pokiaľ tento vyhovel žalobe, rozhodol predčasne. Dovolací súd
poukázal na smer, akým by sa malo ďalšie konanie uberať a ktoré skutočnosti by mali byť
ešte objasnené, jeho závery zaujaté v tomto rozhodnutí ale (a to ani z hľadiska ovládania
slovenského jazyka H. Z., na ktoré poukazuje dovolateľ) nemali znaky vyššie uvedeného
imperatívu. Prípustnosť dovolania žalobcu preto nemožno vyvodiť ani z § 238 ods. 2 O. s. p.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie procesne neprípustné.“.
4. Z uvedeného priebehu konania vo veci sťažovateľa vyplýva, že formálne
predpoklady prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP, podľa ktorého dovolanie je
prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, boli splnené. Otázkou, ktorej
sa ústavný súd musel venovať, bolo to, či v skoršom rozsudku dovolacieho súdu sp. zn.
5 Cdo 69/95 z 23. júna 1995 bol vyslovený záväzný právny názor, ktorý viedol k tomu, že
odvolací súd oproti prvému rozhodnutiu vo veci samej, v ktorom žalobe, po zmene
prvostupňového rozsudku, vyhovel, rozhodol tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie,
ktorým okresný súd žalobu zamietol.
Podľa § 243d ods. 1 OSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého
rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý
rozhodoval o dovolaní, záväzný. Už zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že dovolací súd
je nielen oprávnený, ale aj povinný vysloviť záväzný právny názor, ktorý prijal po tom, ako
zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Inak by jeho rozhodnutie nemalo žiaden
zmysel, najmä so zreteľom na to, že zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu znamená
nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi nižších súdov. Ak by dovolací súd nevyslovil
žiaden záväzný právny názor, potom by sa otvorila otázka, z akých dôvodov došlo
k zrušeniu. To potvrdzuje aj znenie dovolacích dôvodov (§ 241 OSP).
Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu (napríklad rozsudok sp. zn.
2 Cdo 104/01) ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie
bolo zrušené, koná vo veci ďalej. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o
dovolaní, záväzný (§ 243d ods. 1 OSP). Nižší súd je viazaný názorom dovolacieho
súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva, ako aj pri aplikácii procesných predpisov.
Z uvedeného vyplýva, že záväzný právny názor sa viaže na dve úrovne, hmotnoprávnu aj
procesnú. Podľa toho istého rozsudku najvyššieho súdu ak majú byť súdy nižšieho
stupňa viazané právnym názorom dovolacieho súdu, musí dovolací súd v odôvodnení
svojho zrušujúceho rozhodnutia náležite uviesť, z akého právneho názoru pri posudzovaní
danej veci vychádza. Súdy nižšieho stupňa sú... viazané len takým právnym názorom,
ktorý bol skutočným základom zrušujúceho rozsudku dovolacieho súdu.
Vychádzajúc z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, stabilnej judikatúry
najvyššieho súdu a obsahu odôvodnenia rozsudku dovolacieho súdu sp. zn. 5 Cdo 69/95
z 23. júna 1995 ústavný súd dospel k záveru, že v tomto rozsudku sa zrozumiteľne a bez
pochýb (aj keď nie formálne vyjadreným príkazom) vyjadril záväzný právny názor na
predmet konania, ktorým bol nárok na ochranu pred neplatnosťou zaopatrovacej zmluvy.
Tento záväzný právny názor napokon viedol k tomu, že dovolací súd o veci samej rozhodol
inak než v prvom meritórnom rozhodnutí, ktorým žalobe vyhovel. Obsah záväzného
právneho názoru vyplýva z toho, že dovolací súd v rozsudku uviedol, že výsledky
vykonaného dokazovania neboli dostatočným podkladom pre rozhodnutie odvolacieho súdu
a pokiaľ tento vyhovel žalobe, rozhodol predčasne. Dovolací súd poukázal na smer, akým
by sa malo ďalšie konanie uberať, a ktoré skutočnosti by mali byť ešte objasnené.
Takéto vyjadrenie záväzného právneho názoru (poukázaním na smer ďalšieho
postupu v konaní) je v súlade predovšetkým s tým, že viazanosť týmto názorom za istých
okolností zaniká. Príkladom je už citovaná stabilná judikatúra najvyššieho súdu (rozsudok
sp. zn. 2 Cdo 104/01), podľa ktorej právny názor dovolacieho súdu vyslovený v jeho
zrušujúcom rozsudku vychádza z určitého skutkového základu. Tento skutkový základ sa
však môže v konaní nasledujúcom po zrušení napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom
zmeniť, napríklad po doplnení dokazovania. Výsledky nového dokazovania však môžu
zmeniť skutkový stav natoľko, že bude vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho
súdu na tento nový skutkový stav. V takom prípade súdy nižšieho stupňa nie sú viazané
právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom rozhodnutí, a teda
nemusia tento právny názor rešpektovať.
Preto bolo ústavnou povinnosťou najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Cdo 113/03 preskúmať podané dovolanie vo veci samej a neobmedziť sa na
odmietnutie dovolania pre neprípustnosť poukazujúc na to, že v prvom rozsudku dovolací
súd, po zrušení rozsudku odvolacieho súdu, neuviedol záväzný právny názor, lebo ho
vyjadril: ... bez znakov kategorického právneho pokynu či bezpodmienečného právneho
príkazu. Vyjadrenie záväzného právneho názoru takým spôsobom nemá oporu
v Občianskom súdnom poriadku a ani v judikatúre najvyššieho súdu.
Ak najvyšší súd trval na tom, že dovolanie bolo prípustné len vtedy, ak by dovolací
súd v prvom rozsudku formuloval záväzný právny názor ako kategorický právny pokyn
alebo bezpodmienečný právny príkaz, a uznesením sp. zn. 3 Cdo 113/03 z 15. júna 2004
odmietol dovolanie ako neprípustné, potom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu v opravnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a súčasne aj právo na spravodlivý
proces v tomto konaní podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
III.
Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné
právo, zruší (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť
na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na
ochranu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo potrebné nielen rozhodnutie
o odmietnutí dovolania zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom najvyšší súd
bude pokračovať v konaní v štádiu, v ktorom mu bola vec po podaní dovolania predložená.
V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) v rozsahu jeho
ústavnej povinnosti podané dovolanie pripustiť, prejednať ho a rozhodnúť o ňom. Najvyšší
súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho
doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátkou Mgr. E. S. v konaní pred ústavným súdom, ktoré sťažovateľ
nevyčíslil. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať
slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb, pretože išlo o úkony urobené v roku 2004.
K nálezu sa pripája odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. júna 2005