Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 18/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júna 2005 v senáte

zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej

o sťažnosti L. Z., N., zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., N. Z., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na spravodlivý súdny proces podľa

Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. júna 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. Z. na spravodlivý súdny proces podľa

Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. júna 2004 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 15. júna 2004 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. L. Z. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia 9 342 Sk (slovom

deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý zaplatiť na účet advokátky Mgr. E. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo

12. augusta 2004 doručené podanie L. Z., N., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou Mgr. E. S., N. Z., označené ako „Sťažnosť proti porušovanie základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy

podľa “, v ktorom namietal porušenie svojich

základných práv, a to práva vlastniť majetok, práva na dedenie a práva na súdnu ochranu

vlastníctva a spravodlivý súdny proces v súvislosti s konaním vedeným pred Okresným

súdom Komárno (ďalej len „okresný súd“) o určenie neplatnosti zaopatrovacej zmluvy

uzatvorenej matkou sťažovateľa. Vo svojom podaní uviedol, že po zamietnutí jeho návrhu

okresným súdom a potvrdení tohto rozhodnutia Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) 26. marca 2003 využil podanie dovolania, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) jeho dovolanie odmietol. Sťažovateľ podal aj žiadosť o podanie

mimoriadneho dovolania, ktorej nebolo vyhovené. Tým podľa jeho vyjadrenia vyčerpal

všetky prostriedky na dosiahnutie nápravy.

Pretože podanie sťažovateľa nemalo zákonom predpísané náležitosti, ústavný súd ho

vyzval na jeho doplnenie. Z doplnenej sťažnosti vyplynulo, že predmetom konania je

neplatnosť zaopatrovacej zmluvy spísanej Štátnym notárstvom v Komárne

7. novembra 1991 medzi matkou sťažovateľa a bratom sťažovateľa, ktorá bola

zaregistrovaná toho istého dňa a jej predmetom bola nehnuteľnosť, ku ktorej

spoluvlastnícky podiel mala H. Z., matka sťažovateľa. Táto svoj spoluvlastnícky podiel

previedla na základe zaopatrovacej zmluvy na žalovaného v tomto spore, a to na E. Z. (brata

sťažovateľa), za jeho záväzok doopatrovať ju. Matka sťažovateľa H. Z. 11. novembra 1991

zomrela.

Okresný súd rozsudkom č. k. -52 zo 16. marca 1993 návrh sťažovateľa

o neplatnosti zaopatrovacej zmluvy zamietol a uložil sťažovateľovi povinnosť zdržať sa

užívania predmetných nehnuteľností do právoplatného skončenia sporu.

Krajský súd rozsudkom č. k. -91 z 22. júna 1993 (na základe odvolania

sťažovateľa) prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie

konanie s úlohou odstrániť krajským súdom vytknuté nedostatky. Okresný súd rozsudkom

č. k. -166 z 27. septembra 1994 žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa zaplatiť

trovy konania, pričom sa tento súd podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal

s jeho námietkami ako navrhovateľa. Po podaní odvolania krajský súd rozsudkom

č. k. -199 z 1. februára 1995 zmenil rozsudok prvostupňového súdu a vyslovil

neplatnosť spornej zaopatrovacej zmluvy.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný (brat sťažovateľa) dovolanie.

Najvyšší súd v dovolacom konaní rozsudkom sp. zn. z 23. júna 1995

rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že súdy nevenovali

pozornosť otázke, z akého dôvodu sa netypickému právnemu úkonu – zaopatrovacej

zmluve - dala prednosť, že okolnosti zistené vykonaným dokazovaním nasvedčujú, že

postup štátneho notárstva v registračnom konaní nebol celkom bez závad, a že odvolací súd

rozhodoval len na základe určitých domnienok a pochybností, ktoré nemohli byť

dostatočným podkladom pre jeho rozhodnutie, a že jeho rozhodnutie bolo predčasné.

Krajský súd uznesením č. k. -209 z 19. septembra 1995 zrušil

napadnutý rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom uložil

okresnému súdu doplniť dokazovanie.

Okresný súd po vykonaní ďalšieho dokazovania rozsudkom č. k. -394

z 21. decembra 1998 rozhodol o zamietnutí žaloby. Na základe odvolania krajský súd

uznesením č. k. -411 z 29. septembra 2000 zrušil napadnutý rozsudok

z dôvodov procesného pochybenia (prejednanie veci napriek žalobcom vznesenej námietke

zaujatosti súdu).

Okresný súd ďalším rozsudkom č. k. -454 z 13. decembra 2001 žalobu

zamietol a zaviazal sťažovateľa na úhradu trov konania. Krajský súd rozsudkom č. k.

-496 z 26. marca 2003 odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu

potvrdil; pritom sa pri odôvodnení rozsudku stotožnil s odôvodnením prvostupňového

rozsudku.

Proti tomu rozsudku podal sťažovateľ dovolanie. Argumentoval tým, že okresný súd

ani krajský súd sa v priebehu konania nevysporiadali s namietanou neznalosťou

slovenského jazyka na strane prevodkyne (matky sťažovateľa), ako aj tým, že dovolaním

napadnuté rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti

oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom upozornil aj na dôvodné predpoklady absolútnej

neplatnosti zaopatrovacej zmluvy, na ktoré bol súd povinný prihliadnuť aj bez výslovnej

žiadosti alebo návrhu účastníkov konania.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 15. júna 2004 (doručené 30. júna

2004) dovolanie odmietol bez prejednávania z procesných dôvodov, keď dospel k záveru,

že „dovolací súd poukázal na smer, akým by sa malo ďalšie konanie uberať a ktoré

skutočnosti by mali byť ešte objasnené, jeho závery zaujaté v tomto rozhodnutí... nemali

znaky... imperatívu“, a preto opravný prostriedok bez preskúmania vecnej správnosti

odmietol ako dovolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému je neprípustné.

Sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“) a Listiny základných

práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 11 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) odmietnutím jeho dovolania najvyšším

súdom uznesením sp. zn. z 15. júna 2004, pričom argumentuje povinnosťou

súdu prihliadať ex offo na absolútnu neplatnosť zmluvy (ktorú požaduje) a tým, že dovolací

súd podľa (ďalej aj „OSP“) nie je viazaný

rozsahom dovolacích návrhov vo veciach, kde z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vysporiadania vzťahu medzi účastníkmi. Odmietnutím dovolania najvyšším súdom

v spojitosti s postupom krajského súdu a okresného súdu pri prejednávaní jeho žaloby

o vyslovenie neplatnosti zaopatrovacej zmluvy, a to z viacerých súčasne existujúcich

a sťažovateľom označených dôvodov absolútnej neplatnosti zmluvy mu bolo odňaté jeho

právo na dedenie po jeho matke (ktorej nehnuteľný majetok v dôsledku žalobou napadnutej

zmluvy prešiel do vlastníctva jeho brata) a právo vlastniť majetok.

Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 15. júna 2004, č. k.

, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Nitre uznesením zo dňa 26. marca 2003, č. k. , ako procesne neprípustné,

porušil základné právo sťažovateľa, a to

- právo na spravodlivý súdny proces, zakotvené v článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky

- právo, aby záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch, zaručené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd

- právo vlastniť majetok, právo na súdnu ochranu vlastníckeho práva a právo na dedenie

zakotvené v článku 20 ods. 1 a článku 11 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd

- právo na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri úradnom plnení povinností, vyplývajúce z článku 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

2. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 26. marca 2003, č. k. , ktorým

potvrdil rozsudok Okresného súdu Komárno zo dňa 13. decembra 2001 sp. zn.

o zamietnutí žaloby sťažovateľa, porušil základné práva sťažovateľa

- právo na spravodlivý súdny proces, zakotvené v článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky

- právo, aby záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým súdom zriadeným zákonom , ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch, zaručené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd

- právo vlastniť majetok, právo na súdnu ochranu vlastníckeho práva a právo na dedenie

zakotvené v článku 20 ods. 1 a článku 11 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd

- právo na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri úradnom plnení povinností, vyplývajúce z článku 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

3. Sťažovateľovi L. Z., nar. 24. 10. 1946, bytom N., priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 200.000 Sk (dvestotisíc Sk), ktoré sú porušitelia základných práv

a slobôd povinní zaplatiť do dvoch mesiacov po právoplatnosti nálezu, v pomere, v akom

bude určený podiel porušovateľov na porušení základných práv a slobôd sťažovateľa,

4. Sťažovateľovi L. Z., nar. 24. 10. 1946, bytom N., priznáva náhradu trov konania

vo výške trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.

Okrem toho sťažovateľ požadoval od ústavného súdu rozhodnúť „o odložení

vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozsudku Okresného súdu v Komárne č. k.

zo dňa 13. decembra 2001 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č. k.

zo dňa 26. marca 2003, aby sa zamedzilo možnosti, že na základe

právoplatného rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vyslovenie neplatnosti zaopatrovacej

zmluvy súdom potvrdený vlastník nehnuteľnosti predá, daruje alebo zaťaží, a tým ukráti

sťažovateľa na jeho právach alebo sťaží uplatňovanie si práv sťažovateľa“, ako aj uložení

povinnosti „E. Z., nar. 12. 1. 1948, bytom N., aby sa zdržal výkonu svojho vlastníckeho

práva k 5/8 nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. 2067 v katastrálnom území N.

2

ako parcela č. 5981/4 - vinica s výmerou 884 m, parc. č. 5981/2 - záhrada s výmerou 3706

2 2

ma parcela č. 5981/3 - zastavaná plocha s výmerou 464 ma dom súpisné číslo 686 na

pozemku parcelné číslo 5981/3, a to najmä práva scudziť a zaťažiť uvedené nehnuteľnosti.“

Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu

16. novembra 2004, v ktorom doplnil svoje vyjadrenie k postupu pred okresným súdom,

opis skutkového stavu a petit ústavnej sťažnosti tak, že od ústavného súdu požaduje, aby

ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia v celom rozsahu podľa a vec

vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru najvyšším súdom, a to jeho uznesením sp.

zn. z 15. júna 2004, ktorým súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu č. k. -496 z 26. marca 2003 ju prijal na ďalšie konanie.

Sťažnosť sťažovateľa v ďalších častiach odmietol a návrhu sťažovateľa na dočasné

opatrenie nevyhovel.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľa a najvyšší súd,

aby sa vyjadrili ku konaniu ústneho pojednávania; najvyšší súd aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľa oznámila ústavnému súdu, že netrvá na ústnom

pojednávaní a toto stanovisko potvrdila 17. mája 2005.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol:

„Sťažovateľ ústavnú sťažnosť odôvodňuje tým, že Najvyšší súd SR, ktorý uznesením

sp. zn. zo dňa 15. júna 2004 odmietol jeho dovolanie podané proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre z 26. marca 2003 sp. zn. , zasiahol do jeho práva na

spravodlivý súdny proces, zakotveného v a práva

zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo

na spravodlivé verejné prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote).

Podľa nášho názoru uvedené práva neboli Najvyšším súdom Slovenskej republiky,

pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa, porušené. Dovolací súd po zistení, že dovolanie

bolo podané včas oprávnenou osobou, skúmal najprv podmienky jeho prípustnosti a tieto

vzhľadom k tomu, že odvolací súd v danej veci rozhodol rozsudkom, ktorým rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil, posudzoval podľa

a zistil, že dovolanie nie je prípustné ani podľa písm. a) uvedeného ustanovenia (odvolací

súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania), ani podľa

jeho písm. b) (súd prvého stupňa vždy rozhodol rovnako tak, že žalobu zamietol). Keďže vo

veci už raz rozhodoval dovolací súd (sp. zn. ) posudzoval, či dovolanie

sťažovateľa nie je v danej veci prípustné podľa Uvedené ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak sa odvolací súd odchýlil od

právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v danej veci. Odvolací súd sa v rozsudku,

nasledujúcom po zrušení veci dovolacím súdom v konaní sp. zn. , ktorý

sťažovateľ napadol dovolaním a ktoré bolo odvolacím súdom odmietnuté ako neprípustné,

neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v jeho rozsudku sp. zn. 5 Cdo

69/95; dovolací súd v rozhodnutí právny záver, ktorým by bol odvolací súd v zmysle § 243d

ods. 1 viazaný nevyslovil, rozsudok odvolacieho súdu zrušil výlučne z dôvodov, že

výsledky vykonaného dokazovania nedávali dostatočný podklad pre rozhodnutie

a rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za predčasné a založené na neúplných

skutkových zisteniach.

Vzhľadom na to, že vo veci Najvyššieho súdu sp. zn. boli podmienky

prípustnosti dovolania podaného sťažovateľom L. Z. skúmané a posúdené v súlade s § 238

ods. 2 a 3 , jeho ústavnú sťažnosť treba považovať za nedôvodnú, nakoľko jeho

práva, na ktoré sa v sťažnosti dovoláva, neboli najvyšším súdom porušené a ako takú ju

treba odmietnuť alebo zamietnuť.

Trváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ktorého sa chceme osobne

zúčastniť.“.

Ústne pojednávanie bolo nariadené na 7. jún 2005. Podpredsedníčka najvyššieho

súdu 6. júna 2005 oznámila, že ospravedlňuje neúčasť najvyššieho súdu. V nadväznosti na

túto informáciu bolo nariadené ústne pojednávanie zrušené. Podpredsedníčka najvyššieho

súdu faxom zo 6. júna 2005 oznámila, že navrhuje upustiť od ústneho verejného

pojednávania. Ústavný súd preto vo veci ďalej konal bez nariadenia ústneho pojednávania

tak, ako mu to umožňuje .

II.

1. Predmetom posudzovania konaní pred ústavným súdom o sťažnosti sťažovateľa

bolo rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 15. júna 2004, ktorým bolo

dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. -496 z 26. marca 2003

pre neprípustnosť odmietnuté pre nesplnenie predpokladov prípustnosti podľa § 238 ods. 2

, keď dovolací súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že „dovolací súd poukázal

na smer, ktorým by sa malo ďalšie konanie uberať a ktoré skutočnosti by mali byť ešte

objasnené, jeho závery zaujaté v tomto rozhodnutí... nemali znaky... imperatívu“.

2. Do základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj právo

na to, aby opravný súd konal a rozhodol o podanom opravnom (riadnom alebo

mimoriadnom) opravnom prostriedku. Toto právo možno uplatniť a reálne zabezpečiť len

vtedy, ak účastník konania splní všetky zákonom požadované predpoklady na prípustnosť

takého opravného prostriedku ( ) ustanovené Občianskym súdnym

poriadkom a predpismi vydanými na jeho vykonanie (napríklad zákonom Slovenskej

národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov).

Ak účastník konania splní tieto predpoklady prípustnosti opravného prostriedku

a napriek tomu opravný súd odmietne vecne sa zaoberať takým opravným prostriedkom,

môže dôjsť k tomu, že všeobecný (opravný) súd poruší základné právo na súdnu ochranu

odopretím prístupu k opravnému súdu.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a . Prípustnosť dovolania

v posudzovanej veci podľa mala podľa sťažovateľa vyplynúť z toho,

že v rozsudku odvolacieho súdu sa tento súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho

súdu vysloveného v tejto veci v predošlom rozhodnutí o dovolaní.

3. V priebehu konania vo veci sťažovateľa boli vydané tieto pre konanie pred

ústavným súdom významné rozhodnutia všeobecných súdov.

Krajský súd rozsudkom č. k. -199 z 1. februára 1995 zmenil rozsudok

prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba tak, že vyslovil neplatnosť spornej

zaopatrovacej zmluvy. Najvyšší súd v dovolacom konaní rozsudkom sp. zn.

z 23. júna 1995 rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že

súdy nevenovali pozornosť otázke, z akého dôvodu sa netypickému právnemu úkonu -

zaopatrovacej zmluve - dala prednosť, že okolnosti zistené vykonaným dokazovaním

nasvedčujú, že postup štátneho notárstva v registračnom konaní nebol celkom bez závad,

a že odvolací súd rozhodoval len na základe určitých domnienok a pochybností, ktoré

nemohli byť dostatočným podkladom pre jeho rozhodnutie, a že jeho rozhodnutie bolo

predčasné. Po tomto rozsudku okresný súd rozsudkom č. k. -454 z 13. decembra

2001 žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa uhradiť trovy konania. Krajský súd rozsudkom

č. k. -496 z 26. marca 2003 odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu

potvrdil; pritom sa pri odôvodnení rozsudku stotožnil s odôvodnením prvostupňového

rozsudku.

Po tomto konal a rozhodoval najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 15. júna 2004, v ktorom uviedol:

„Ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho

súdu vtedy, ak odvolací sú nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý

vyslovil v danej veci. Táto procesná situácia ale nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd

v zrušujúcom rozhodnutí vysloví svoj právny názor ako kategorický právny pokyn (napr.

ktorý právny predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať). Z tohto

hľadiska za záväzný právny názor v zmysle nemožno považovať pokyny

dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po procesnej stránke (napr. na doplnenie

dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu), ale ani dovolacím súdom vyslovené

úvahy inej než procesnej povahy, ktoré mali slúžiť len ako námet na ďalšie zameranie

pozornosti súdu nižšieho stupňa bez znakov kategorického právneho pokynu či

bezpodmienečného právneho príkazu, ako treba vec rozhodnúť. Pokiaľ dovolací súd svoje

úvahy takto neformuluje, nejde o záväzný právny názor v zmysle

V posudzovanej veci dovolací súd svoj skorší zrušujúci rozsudok odôvodnil tým, že

výsledky vykonaného dokazovania nedávali dostatočný podklad pre rozhodnutie

odvolacieho súdu a pokiaľ tento vyhovel žalobe, rozhodol predčasne. Dovolací súd

poukázal na smer, akým by sa malo ďalšie konanie uberať a ktoré skutočnosti by mali byť

ešte objasnené, jeho závery zaujaté v tomto rozhodnutí ale (a to ani z hľadiska ovládania

slovenského jazyka H. Z., na ktoré poukazuje dovolateľ) nemali znaky vyššie uvedeného

imperatívu. Prípustnosť dovolania žalobcu preto nemožno vyvodiť ani z

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie procesne neprípustné.“.

4. Z uvedeného priebehu konania vo veci sťažovateľa vyplýva, že formálne

predpoklady prípustnosti dovolania podľa , podľa ktorého dovolanie je

prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od

právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, boli splnené. Otázkou, ktorej

sa ústavný súd musel venovať, bolo to, či v skoršom rozsudku dovolacieho súdu sp. zn.

z 23. júna 1995 bol vyslovený záväzný právny názor, ktorý viedol k tomu, že

odvolací súd oproti prvému rozhodnutiu vo veci samej, v ktorom žalobe, po zmene

prvostupňového rozsudku, vyhovel, rozhodol tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie,

ktorým okresný súd žalobu zamietol.

Podľa ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého

rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý

rozhodoval o dovolaní, záväzný. Už zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že dovolací súd

je nielen oprávnený, ale aj povinný vysloviť záväzný právny názor, ktorý prijal po tom, ako

zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Inak by jeho rozhodnutie nemalo žiaden

zmysel, najmä so zreteľom na to, že zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu znamená

nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi nižších súdov. Ak by dovolací súd nevyslovil

žiaden záväzný právny názor, potom by sa otvorila otázka, z akých dôvodov došlo

k zrušeniu. To potvrdzuje aj znenie dovolacích dôvodov ( ).

Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu (napríklad rozsudok sp. zn.

) ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie

bolo zrušené, koná vo veci ďalej. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o

dovolaní, záväzný ( ). Nižší súd je viazaný názorom dovolacieho

súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva, ako aj pri aplikácii procesných predpisov.

Z uvedeného vyplýva, že záväzný právny názor sa viaže na dve úrovne, hmotnoprávnu aj

procesnú. Podľa toho istého rozsudku najvyššieho súdu ak majú byť súdy nižšieho

stupňa viazané právnym názorom dovolacieho súdu, musí dovolací súd v odôvodnení

svojho zrušujúceho rozhodnutia náležite uviesť, z akého právneho názoru pri posudzovaní

danej veci vychádza. Súdy nižšieho stupňa sú... viazané len takým právnym názorom,

ktorý bol skutočným základom zrušujúceho rozsudku dovolacieho súdu.

Vychádzajúc z ustanovení , stabilnej judikatúry

najvyššieho súdu a obsahu odôvodnenia rozsudku dovolacieho súdu sp. zn.

z 23. júna 1995 ústavný súd dospel k záveru, že v tomto rozsudku sa zrozumiteľne a bez

pochýb (aj keď nie formálne vyjadreným príkazom) vyjadril záväzný právny názor na

predmet konania, ktorým bol nárok na ochranu pred neplatnosťou zaopatrovacej zmluvy.

Tento záväzný právny názor napokon viedol k tomu, že dovolací súd o veci samej rozhodol

inak než v prvom meritórnom rozhodnutí, ktorým žalobe vyhovel. Obsah záväzného

právneho názoru vyplýva z toho, že dovolací súd v rozsudku uviedol, že výsledky

vykonaného dokazovania neboli dostatočným podkladom pre rozhodnutie odvolacieho súdu

a pokiaľ tento vyhovel žalobe, rozhodol predčasne. Dovolací súd poukázal na smer, akým

by sa malo ďalšie konanie uberať, a ktoré skutočnosti by mali byť ešte objasnené.

Takéto vyjadrenie záväzného právneho názoru (poukázaním na smer ďalšieho

postupu v konaní) je v súlade predovšetkým s tým, že viazanosť týmto názorom za istých

okolností zaniká. Príkladom je už citovaná stabilná judikatúra najvyššieho súdu (rozsudok

sp. zn. ), podľa ktorej právny názor dovolacieho súdu vyslovený v jeho

zrušujúcom rozsudku vychádza z určitého skutkového základu. Tento skutkový základ sa

však môže v konaní nasledujúcom po zrušení napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom

zmeniť, napríklad po doplnení dokazovania. Výsledky nového dokazovania však môžu

zmeniť skutkový stav natoľko, že bude vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho

súdu na tento nový skutkový stav. V takom prípade súdy nižšieho stupňa nie sú viazané

právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom rozhodnutí, a teda

nemusia tento právny názor rešpektovať.

Preto bolo ústavnou povinnosťou najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. preskúmať podané dovolanie vo veci samej a neobmedziť sa na

odmietnutie dovolania pre neprípustnosť poukazujúc na to, že v prvom rozsudku dovolací

súd, po zrušení rozsudku odvolacieho súdu, neuviedol záväzný právny názor, lebo ho

vyjadril: ... bez znakov kategorického právneho pokynu či bezpodmienečného právneho

príkazu. Vyjadrenie záväzného právneho názoru takým spôsobom nemá oporu

v a ani v judikatúre najvyššieho súdu.

Ak najvyšší súd trval na tom, že dovolanie bolo prípustné len vtedy, ak by dovolací

súd v prvom rozsudku formuloval záväzný právny názor ako kategorický právny pokyn

alebo bezpodmienečný právny príkaz, a uznesením sp. zn. z 15. júna 2004

odmietol dovolanie ako neprípustné, potom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu v opravnom konaní podľa a súčasne aj právo na spravodlivý

proces v tomto konaní podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( , ) a môže vec vrátiť

na ďalšie konanie [ ]. V danom prípade na

ochranu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a jeho

práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo potrebné nielen rozhodnutie

o odmietnutí dovolania zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom najvyšší súd

bude pokračovať v konaní v štádiu, v ktorom mu bola vec po podaní dovolania predložená.

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ) v rozsahu jeho

ústavnej povinnosti podané dovolanie pripustiť, prejednať ho a rozhodnúť o ňom. Najvyšší

súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho

doručením ( ).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátkou Mgr. E. S. v konaní pred ústavným súdom, ktoré sťažovateľ

nevyčíslil. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať

slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb, pretože išlo o úkony urobené v roku 2004.

K nálezu sa pripája odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2005