Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b2f/379967.480fff.pdf
PDF · 131.1 KB
No categories available
3Cdo/220/2007
Najvyšší súd 3 Cdo 220/2007
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkýň 1/ PhDr. T K, bývajúcej v Č,
2/ RNDr. M P bývajúcej v H, 3/ V K, bývajúcej v B, všetkým zastúpeným JUDr. E K,
advokátkou so sídlom v B, proti žalovanému Ing. V S, bývajúcemu v B, zastúpenému JUDr. J
G, advokátom so sídlom v B, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Brezno pod
sp. zn. 1 C 29/2001, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 27. júna 2007 sp. zn. 15 Co 41/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyniam 1/ až 3/ trovy dovolacieho konania vo výške
4 450 Sk na účet JUDr. E K, advokátky so sídlom v B, vedený v T, a.s. pod číslom X, do
troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Brezno rozsudkom z 23. júna 2003 č.k. 1 C 29/2001-225 uložil žalovanému
povinnosť zdržať sa v budúcnosti verejných tvrdení, že žalobkyne 1/, 2/, 3/ sú zodpovedné za
smrť jeho syna M. Žalovaného ďalej zaviazal v lehote 15 dní zaslať žalobkyniam a riaditeľovi
Gymnázia J P G, na adresu Gymnázia J písomné ospravedlnenie nasledovného znenia: „Dňa
4.9.2000 som v budove Gymnázia J rozdával text, z ktorého vyplývalo, že pani učiteľky K, P
a K šikanujú deti a spoluobvinil som ich zo smrti svojho syna M. Uvádzam, že k tomuto
tvrdeniu som nemal žiadne hodnoverné podklady. Pani učiteľke V K, pani učiteľke M P
a pani učiteľke T K sa týmto ospravedlňujem. I S, podpis.“ Zároveň súd prvého stupňa uložil
žalovanému povinnosť v lehote 3 dní zaplatiť žalobkyniam 1/, 2/, 3/ nemajetkovú ujmu
v sume 50 000 Sk každej zvlášť a nahradiť im trovy konania vo výške 30 504 Sk na účet ich
právnej zástupkyne JUDr. E K. Vo zvyšku žalobu zamietol. Na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len v tej časti, v ktorej sa žalobkyne
domáhali ochrany osobnosti v súvislosti s rozširovaním otvoreného listu distribuovaného
verejne v budove gymnázia dňa 4. septembra 2000, pretože v prípade posudzovaného výroku
-2-3 Cdo 220/2007
musel súd prvého stupňa konštatovať, že ide o tvrdenie, ktorého pravdivosť sa nepotvrdila ani
počas trestného konania, ani vykonanou inšpekciou a ani v priebehu dokazovania v súdnom
konaní. Ako primeranú nemajetkovú ujmu považoval prvostupňový súd náhradu 50 000 Sk
pre každú zo žalobkýň a žalobu nad túto sumu, keďže žalobkyne požadovali náhradu 200 000
Sk pre každú z nich, zamietol. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch
posudzoval rôzne okolnosti prípadu, a to v prvom rade smrť M, ktorú vyhodnotil ako tragickú
udalosť na strane žalovaného, spočívajúcu v strate dieťaťa. Zároveň však súd konštatoval, že
konanie žalovaného vybočilo z rámca a nemožno ho považovať za impulzívne, najmä
v nasledujúcich mesiacoch po tragédii, spočívajúce v iniciovaní inšpekcie v gymnáziu, jeho
verejné prejavy vo verejnooznamovacích prostriedkoch, v listoch adresovaných rôznym
osobám a inštitúciám, pričom kampanovitosť jeho konania už neposúdil ako bezprostrednú
a impulzívnu reakciu na smrť syna. Za dôležitú okolnosť, za ktorej došlo k porušeniu práva na
ochranu osobnosti žalobkýň, považoval najmä všetky prejavy žalovaného, ktorými uvedený
otvorený list sprevádzal. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na
ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 4. februára 2004
sp. zn. 15 Co 284/2003 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti o povinnosti žalovaného
zdržať sa v budúcnosti verejných tvrdení, že žalobkyne sú zodpovedné za smrť jeho syna M,
zamietol. V napadnutej časti o povinnosti žalovaného zaslať list určeného znenia a o náhrade
nemajetkovej ujmy rozsudok okresného súdu potvrdil a v časti o trovách konania ho zmenil
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zároveň vyslovil, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ súd prvého stupňa
uložil žalovanému povinnosť zdržať sa v budúcnosti verejných tvrdení, že žalobkyne 1/ až 3/
sú zodpovedné za smrť jeho syna M, bol toho názoru, že tento výrok rozsudku je nadbytočný,
pretože pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že prejavy žalovaného voči žalobkyniam
boli skončené koncom roku 2000. Ani žalobkyne neuvádzali opakované ataky zo strany
žalovaného, a preto vzhľadom na odstup času považoval odvolací súd za zbytočné takúto
povinnosť žalovanému určovať, keď žiadne verejné tvrdenia od toho času neurobil. Čo sa
týka výroku rozsudku prvostupňového súdu, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaslať
žalobkyniam a riaditeľovi Gymnázia J list znenia uvedeného vo výrokovej časti rozsudku,
v tejto časti považoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny a v odôvodnení svojho
rozhodnutia sa stotožnil s dôvodmi uvádzanými súdom prvého stupňa, keď bolo toho názoru,
že kritike žalovaného na nepedagogický prístup učiteľov Gymnázia J chýbala vecnosť
-3-3 Cdo 220/2007
a konkrétnosť, nakoľko sa neoprela o žiadny konkrétny fakt a zostala len vo všeobecnej
rovine. Keďže list žalovaného adresovaný pedagogickému zboru Gymnázia J verejne obvinil
zo spoluúčasti na samovraždách študentov celý pedagogický zbor, aj odvolací súd považoval
za vhodné, aby list, ktorý má žalovaný zaslať žalobkyniam, adresoval aj riaditeľovi Gymnázia
J ako určitú satisfakciu všetkým učiteľom uvedenej školy, vzhľadom na nepravdivé výroky
žalovaného uvedené v tomto liste. Súhlasne s okresným súdom bol aj odvolací súd toho
názoru, že priznaná čiastka nemajetkovej ujmy v peniazoch 50 000 Sk pre každú zo žalobkýň
je primeraná, vzhľadom k okruhu osôb, ku ktorým sa slovné prejavy žalovaného mohli
dostať, ako aj na veľkosť spôsobenej ujmy k tomu, že nedošlo k úplnému zneváženiu
žalobkýň, ich ďalšiemu pôsobeniu, k nedôvere rodičov ostatných žiakov, ktorá nebola
spochybnená, či iné následky, ako aj k okolnostiam, za ktorých došlo k porušeniu práva zo
strany žalovaného (smrť jeho syna). Preto aj v tejto časti odvolací súd rozsudok okresného
súdu potvrdil. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p.
a vzhľadom asi na polovičný úspech každého z účastníkov vyslovil, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania
rozhodol z tých istých dôvodov tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 22. novembra 2005 sp. zn. 1 M Cdo 4/2005
rozsudok Okresného súdu Brezno z 23. júna 2003 č.k. 1 C 29/2001-225 vo výroku, ktorým
bol žalovaný zaviazaný v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaslať žalobkyniam
1/, 2/, 3/ a riaditeľovi Gymnázia J P G písomné ospravedlnenie v znení uvedenom vo výroku
tohto rozsudku, ako aj v časti, v ktorej bol zaviazaný zaplatiť žalobkyniam 1/, 2/, 3/
nemajetkovú ujmu v sume 50 000 Sk každej zvlášť a rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 4. februára 2004 sp. zn. 15 Co 284/2003 v časti, v ktorej bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa o povinnosti žalovaného zaslať list určeného znenia
a o náhrade nemajetkovej ujmy, ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového
a odvolacieho konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Brezno na
ďalšie konanie. Vo zvyšku mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej
republiky zamietol. Dovolací súd tak rozhodol majúc za to, že z odôvodnení rozhodnutí súdov
nižších stupňov nevyplýva, akú kvalifikovanú ujmu u žalobkýň zásah žalovaného do práva na
ochranu ich osobnosti skutočne vyvolal, a preto záver súdu o primeranosti náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške určenej odvolacím súdom považoval za predčasný, nakoľko
nebolo preukázané splnenie všetkých podmienok uvedených v § 13 ods. 3 Občianskeho
-4-3 Cdo 220/2007
zákonníka pre priznanie tohto uplatneného nároku. Ďalej poukázal na tú skutočnosť, že
z vykonaného dokazovania vyplýva, že listy boli žalovaným adresované pedagogickému
zboru Gymnázia J, ako aj študentom tohto gymnázia a že tieto listy nerozširoval len samotný
žalovaný ale aj jeho dvaja plnoletí synovia. V tomto smere vyčítal súdom, že túto nespornú
skutočnosť v súvislosti s uloženou povinnosťou zaslania ospravedlnenia žalobkyniam,
nezohľadnili a nijako ju nevyhodnotili. Súčasne sa mu javilo neadekvátnym zaslanie
ospravedlnenia riaditeľovi Gymnázia J z dôvodu, že jeden z listov, distribuovaním ktorého
malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkýň, bol adresovaný nie
riaditeľovi, ale pedagogickým pracovníkom gymnázia. Z týchto dôvodov považoval
mimoriadne dovolanie čo do uloženia povinnosti žalovanému zaslať list určeného znenia
(ospravedlnenie) a čo náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za dôvodné, a preto v tejto
časti zrušil rozsudky súdov oboch stupňov. Mimoriadne dovolanie v časti, pokiaľ smerovalo
proti výrokom rozsudkov oboch súdov o zamietnutí žaloby, zamietol z dôvodu nedostatku
jeho procesnej prípustnosti, pretože žalovaný, ktorý podal podnet na podanie tohto
mimoriadneho opravného prostriedku, nebol týmito výrokmi negatívne dotknutý na svojich
právach.
V priebehu ďalšieho konania pred Okresným súdom Brezno, ktorému bola vec vrátená na
ďalšie konanie, žalobkyne písomným podaním z 5. októbra 2006 navrhli zmenu žaloby tak, že
žiadali, aby žalovanému bola uložená povinnosť v lehote 15 dní zaslať žalobkyniam 1/ až 3/
písomné ospravedlnenie tohto znenia: „Dňa 4.9.2000 som v budove Gymnázia J rozdával
text, z ktorého vyplývalo, že pani učiteľky V K, M P a T K šikanujú deti a spoluobvinil som
ich zo smrti svojho syna M. Uvádzam, že k tomuto tvrdeniu som nemal žiadne hodnoverné
podklady. Pani učiteľke V K, M P a T K sa týmto ospravedlňujem. I S, podpis.“, ako
i zaplatiť im nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 50 000 Sk každej zvlášť a nahradiť im
trovy konania.
Okresný súd Brezno uznesením zo 7. decembra 2006 č.k. 1 C 29/2001-366 zastavil
z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby konanie v časti náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch v sume 150 000 Sk pre každú zo žalobkýň a rozsudkom z toho istého dňa č.k.
1 C 29/2001-369 uložil žalovanému povinnosť v lehote 15 dní zaslať žalobkyniam písomné
ospravedlnenie tohto znenia: „Dňa 4.9.2000 som v budove Gymnázia J rozdával text,
z ktorého vyplývalo, že pani učiteľky V K, M P a T K šikanujú deti a spoluobvinil som ich zo
smrti svojho syna M. Uvádzam, že k tomuto tvrdeniu som nemal žiadne hodnoverné
-5-3 Cdo 220/2007
podklady. Pani učiteľke V K, M P a T K sa týmto ospravedlňujem. I S, podpis.“. Zároveň
uložil žalovanému povinnosť v tej istej lehote zaplatiť žalobkyniam 1/, 2/, 3/ nemajetkovú
ujmu v sume 50 000 Sk každej zvlášť a v lehote 3 dní nahradiť im trovy konania vo výške 4
500 Sk každej z nich a 21 907,50 Sk na účet ich právnej zástupkyne JUDr. E K.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že otvorené listy adresované jednak pedagogickému zboru
Gymnázia J ako i študentom tohto gymnázia, ktoré boli 4. septembra 2000 verejne
rozširované v budove, obsahovali tvrdenia, ktorých pravdivosť sa nepotvrdila ani počas
trestného konania, ani vykonanou inšpekciou a ani v priebehu dokazovania vykonaného
v konaní pred súdom. Obsah listov bol difamujúci a vo vzťahu k žalobkyniam neoprávnený.
Mal za to, že týmto konaním žalovaný zasiahol do osobnostných práv žalobkýň chránených
Občianskym zákonníkom. Preto žalovanému uložil povinnosť sa žalobkyniam ospravedlniť.
Vzhľadom na konanie žalovaného a všetky jeho verejné prejavy, ktorými uvedený otvorený
list sprevádzal, ospravedlnenie nepovažoval za postačujúce a priznal žalobkyniam aj náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za primeranú nemajetkovú ujmu považoval náhradu vo
výške 50 000 Sk pre každú zo žalobkýň. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 27. júna 2007
sp. zn. 15 Co 41/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo výroku
o povinnosti žalovaného zaslať žalobkyniam písomné ospravedlnenie v znení uvedenom
v rozsudku prvostupňového súdu, zmenil vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy
v peniazoch tak, že žalobu zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov
konania. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa bol toho názoru, že uvedením
nepravdivých tvrdení v otvorenom liste adresovanom Gymnáziu J a jeho študentom
a publikáciou neprípustných hodnotiacich úsudkov o žalobkyniach, ktoré boli učiteľkami jeho
nebohého syna, bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobkýň chránených § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Preto v časti ospravedlnenia ako primeraného zadosťučinenia
v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka považoval rozsudok súdu prvého stupňa za
vecne správny. Nestotožnil sa však so záverom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci
sú splnené podmienky, za ktorých je možné žalobkyniam priznať aj náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Za dostačujúce považoval poskytnutie morálnej satisfakcie formou
ospravedlnenia, nakoľko žalobkyne nepreukázali, že by bola znížená ich občianska
bezúhonnosť, česť, vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti v značnej miere tak ako to
predpokladá ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Keďže žalobkyne v tomto
-6-3 Cdo 220/2007
smere neuniesli dôkazné bremeno, rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ žalobkyniam priznal
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zmenil a žalobu zamietol. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 224 ods. l O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na čiastočný úspech
účastníkov v konaní.
Uvedený rozsudok napadol dovolaním žalovaný, jeho prípustnosť odôvodnil ustanovením
§ 238 ods. 2 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Namietal, že
súdy nerešpektovali právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky už vysloveného
v tejto veci, ako i že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je v súlade s § 157 ods. l,
2 O.s.p., keď v ňom nie sú spomenuté dôkazy, potvrdzujúce hodnotiaci úsudok žalovaného,
napr. o šikane na škole, nespravodlivom hodnotení syna žalovaného a pod. V ďalšej časti
dovolania podrobne rozobral kolíziu práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti
z aspektu čl. 10 ods. l, čl. 17 Listiny základných práv a slobôd, čl. 10 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 19, čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. Na základe
uvedeného žiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
Žalobkyne vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedli, že dovolanie nie je v danej veci
prípustné. Odôvodnenie prípustnosti dovolania žalovaným ustanovením § 238 ods. 2 O.s.p.
bez uvedenia, v ktorej konkrétnej časti sa tak malo stať, považovali za vágne a nekonkrétne,
ktoré nenapĺňa zákonné predpoklady obsahu dovolania podľa § 241 ods. l O.s.p. Trvali na
tom, že súdy nižších stupňov rešpektovali názor dovolacieho súdu a pri svojom rozhodnutí sa
od neho neodchýlili. Navrhli preto dovolanie „zamietnuť“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom
možno napadnúť.
Dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý obsahuje viacero
výrokov. Keďže dovolateľ nespresnil, proti ktorým výrokom dovolanie (ne)smeruje
a napadnutý rozsudok žiadal (ako celok) zrušiť, dovolací súd vychádzal z toho, že v dovolaní
-7-3 Cdo 220/2007
prejavil vôľu, aby dovolací súd preskúmal správnosť všetkých výrokov rozsudku odvolacieho
súdu. Dovolanie žalovaného nie je však v celom rozsahu procesne prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 238 ods. l O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej.
Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu.
Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len)
vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu
zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť
dovolania je vymedzená ustanoveniami § 236 až § 239 O.s.p., určujúcimi podmienky,
v prípade splnenia ktorých je dovolanie prípustné).
Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho
dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či je u neho daný dôvod,
ktorý ho oprávňuje podať dovolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému
týmto opravným prostriedkom). Takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím odvolacieho
súdu bol dovolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma
dopadajúca na jeho pomery.
Záver o tom, že podané dovolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho oboch
stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej, ako aj subjektívnej), posúdenie subjektívnej
prípustnosti dovolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti
dovolania. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolateľ nie je z určitého dôvodu
subjektívne oprávnený podať dovolanie, nie je potrebné ďalej skúmať, či jeho dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky niektorého z rozhodnutí uvedených v § 236
V danom prípade je dovolaním napadnutý aj výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený prvostupňový rozsudok tak, že žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
-8-3 Cdo 220/2007
bola zamietnutá. Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania bolo potrebné vziať
na zreteľ to, že žalovaný z procesného hľadiska (ktoré je v tomto zmysle rozhodujúce)
nemôže byť negatívne dotknutý rozhodnutím zamietajúcim proti nemu smerujúcu žalobu.
Keďže v danom prípade dovolateľ po (rozhodujúcej) procesnej stránke nebol negatívne
dotknutý napadnutým výrokom rozsudku, z procesného hľadiska mu týmto výrokom nebola
spôsobená ujma na jeho pomeroch (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 27. januára 1998 sp. zn. 1 Cdo 92/97 uverejnený pod č. 50/1999 v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk súdov Slovenskej republiky a tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 7. júla 1992 sp. zn. 1 Cdo 28/92 publikované pod č. 40/1993 v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky).
S prihliadnutím na vyššie uvedený výklad dovolacieho súdu o objektívnej a subjektívnej
stránke prípustnosti dovolania dospel dovolací súd k záveru, že i keď je dovolanie v danej
veci z objektívneho hľadiska prípustné (smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu,
ktorý vykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 O.s.p.), predsa len dovolateľ nie je
subjektívne oprávnený napadnúť ho dovolaním.
Z uvedeného dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie v danom prípade podáva
ten, kto na dovolanie nie je (subjektívne) oprávnený. Vzhľadom na to Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalovaného proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho
súdu o zamietnutí žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odmietol (§ 243b ods. 4
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).
Žalovaný podal dovolanie aj proti výroku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa o uložení povinnosti žalovaného zaslať žalobkyniam písomné
ospravedlnenie. V tejto časti žalovaný dovolaním napadá rozsudok odvolacieho súdu, ktorý
nevykazuje znaky uvedené v § 238 ods. 1 O.s.p. (nejde o zmeňujúci rozsudok) a v § 238
ods. 3 O.s.p. (smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd
nevyslovil prípustnosť dovolania).
Zostávalo posúdiť, či dovolanie nie je prípustné podľa § 238 ods. 2 O.s.p. Uvedené
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Dovolateľ na
odôvodnenie prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia uviedol, že odvolací súd
-9-3 Cdo 220/2007
nerešpektoval záväzný právny záver, ktorý v prejednávanej veci vyslovil Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd dovolací v rozsudku z 22. novembra 2005 zn. 1 M Cdo 4/2005.
Týmto rozsudkom dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
4. februára 2004 sp. zn. 15 284/2003 ako i rozsudok Okresného súdu Brezno z 23. júna 2003
č.k. 1 C 29/2001-225 v časti týkajúcej povinnosti žalovaného zaslať žalobkyniam a riaditeľovi
Gymnázia J písomné ospravedlnenie určeného znenia a v časti náhrady nemajetkovej ujmy
a vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Brezno na ďalšie konanie s odôvodnením, že
rozhodnutia sú predčasné a založené na neúplných skutkových zisteniach.
Ustanovenie § 238 ods. 2 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu
vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil
v danej veci. Táto procesná situácia ale nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd vysloví svoj
právny názor (v zrušujúcom rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny
predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať). Z tohto hľadiska za
záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. nemožno považovať pokyny dovolacieho
súdu na ďalší postup súdov po procesnej stránke (napr. na doplnenie dokazovania za účelom
zistenia skutkového stavu), ale ani odvolacím súdom vyslovené úvahy inej než procesnej
povahy, ktoré mali slúžiť len ako námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu prvého stupňa
bez znakov kategorického právneho pokynu či bezpodmienečného právneho príkazu, ako
treba vec rozhodnúť. Pokiaľ dovolací súd svoje úvahy takto neformuluje, nejde o záväzný
právny názor v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
V posudzovanej veci dovolací súd svoj skorší zrušujúci rozsudok odôvodnil tým, že
výsledky vykonaného dokazovania nedávali dostatočný podklad pre rozhodnutie odvolacieho
súdu, a pokiaľ tento vyhovel žalobe, rozhodol predčasne. Dovolací súd poukázal na smer,
akým by sa malo ďalšie konanie uberať a ktoré skutočnosti by mali byť ešte objasnené, jeho
závery zaujaté v tomto rozhodnutí ale nemajú znaky vyššie uvedeného imperatívu.
Prípustnosť dovolania žalovaného proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu
preto nemožno vyvodiť ani z § 238 ods. 2 O.s.p.
Podané dovolanie proti výroku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa o uložení povinnosti žalovaného zaslať žalobkyniam písomné ospravedlnenie určeného
znenia, by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý
rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.
-10-3 Cdo 220/2007
Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd
z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní
nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.
Žalovaný v dovolaní namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe
ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by
mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo.
-11-3 Cdo 220/2007
Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencii tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti
tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu
prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Vada tejto povahy je síce
relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní,
sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda
konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté
procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté
rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v prejednávanej
veci je dovolanie žalovaného proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu
procesne neprípustné. So zreteľom na to opravný prostriedok žalovaného aj v tejto časti
odmietol podľa § 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu.
V dovolacom konaní (procesne) úspešným žalobkyniam vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. a § 224
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešné účastníčky v dovolacom konaní podali
návrh na uloženie povinnosti nahradiť jej trovy tohto konania spolu s ich vyčíslením (§ 243b
ods. 4 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva
v odmene advokáta za právnu službu, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu
žalovaného [5. septembra 2007 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb)]. Sadzbu tarifnej odmeny určil
podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 3 tejto vyhlášky vo výške 3 291 Sk, čo s náhradou
výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny
výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 3 x 178 Sk)] a daňou z pridanej
hodnoty vo výške 625 Sk (19 % z odmeny advokáta v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje spolu 4 450 Sk.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
-12-3 Cdo 220/2007
V Bratislave 14. februára 2008
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: