Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/220/2007

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkýň 1/ PhDr. T K, bývajúcej v Č,

2/ RNDr. M P bývajúcej v H, 3/ V K, bývajúcej v B, všetkým zastúpeným JUDr. E K,

advokátkou so sídlom v B, proti žalovanému Ing. V S, bývajúcemu v B, zastúpenému JUDr. J

G, advokátom so sídlom v B, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Brezno pod

sp. zn. , na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 27. júna 2007 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyniam 1/ až 3/ trovy dovolacieho konania vo výške

4 450 Sk na účet JUDr. E K, advokátky so sídlom v B, vedený v T, a.s. pod číslom X, do

troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Brezno rozsudkom z 23. júna 2003 č.k. -225 uložil žalovanému

povinnosť zdržať sa v budúcnosti verejných tvrdení, že žalobkyne 1/, 2/, 3/ sú zodpovedné za

smrť jeho syna M. Žalovaného ďalej zaviazal v lehote 15 dní zaslať žalobkyniam a riaditeľovi

Gymnázia J P G, na adresu Gymnázia J písomné ospravedlnenie nasledovného znenia: „Dňa

4.9.2000 som v budove Gymnázia J rozdával text, z ktorého vyplývalo, že pani učiteľky K, P

a K šikanujú deti a spoluobvinil som ich zo smrti svojho syna M. Uvádzam, že k tomuto

tvrdeniu som nemal žiadne hodnoverné podklady. Pani učiteľke V K, pani učiteľke M P

a pani učiteľke T K sa týmto ospravedlňujem. I S, podpis.“ Zároveň súd prvého stupňa uložil

žalovanému povinnosť v lehote 3 dní zaplatiť žalobkyniam 1/, 2/, 3/ nemajetkovú ujmu

v sume 50 000 Sk každej zvlášť a nahradiť im trovy konania vo výške 30 504 Sk na účet ich

právnej zástupkyne JUDr. E K. Vo zvyšku žalobu zamietol. Na základe vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len v tej časti, v ktorej sa žalobkyne

domáhali ochrany osobnosti v súvislosti s rozširovaním otvoreného listu distribuovaného

verejne v budove gymnázia dňa 4. septembra 2000, pretože v prípade posudzovaného výroku

-2-3 Cdo 220/2007

musel súd prvého stupňa konštatovať, že ide o tvrdenie, ktorého pravdivosť sa nepotvrdila ani

počas trestného konania, ani vykonanou inšpekciou a ani v priebehu dokazovania v súdnom

konaní. Ako primeranú nemajetkovú ujmu považoval prvostupňový súd náhradu 50 000 Sk

pre každú zo žalobkýň a žalobu nad túto sumu, keďže žalobkyne požadovali náhradu 200 000

Sk pre každú z nich, zamietol. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch

posudzoval rôzne okolnosti prípadu, a to v prvom rade smrť M, ktorú vyhodnotil ako tragickú

udalosť na strane žalovaného, spočívajúcu v strate dieťaťa. Zároveň však súd konštatoval, že

konanie žalovaného vybočilo z rámca a nemožno ho považovať za impulzívne, najmä

v nasledujúcich mesiacoch po tragédii, spočívajúce v iniciovaní inšpekcie v gymnáziu, jeho

verejné prejavy vo verejnooznamovacích prostriedkoch, v listoch adresovaných rôznym

osobám a inštitúciám, pričom kampanovitosť jeho konania už neposúdil ako bezprostrednú

a impulzívnu reakciu na smrť syna. Za dôležitú okolnosť, za ktorej došlo k porušeniu práva na

ochranu osobnosti žalobkýň, považoval najmä všetky prejavy žalovaného, ktorými uvedený

otvorený list sprevádzal. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na

ustanovenie

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 4. februára 2004

sp. zn. rozsudok okresného súdu v napadnutej časti o povinnosti žalovaného

zdržať sa v budúcnosti verejných tvrdení, že žalobkyne sú zodpovedné za smrť jeho syna M,

zamietol. V napadnutej časti o povinnosti žalovaného zaslať list určeného znenia a o náhrade

nemajetkovej ujmy rozsudok okresného súdu potvrdil a v časti o trovách konania ho zmenil

tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zároveň vyslovil, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ súd prvého stupňa

uložil žalovanému povinnosť zdržať sa v budúcnosti verejných tvrdení, že žalobkyne 1/ až 3/

sú zodpovedné za smrť jeho syna M, bol toho názoru, že tento výrok rozsudku je nadbytočný,

pretože pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že prejavy žalovaného voči žalobkyniam

boli skončené koncom roku 2000. Ani žalobkyne neuvádzali opakované ataky zo strany

žalovaného, a preto vzhľadom na odstup času považoval odvolací súd za zbytočné takúto

povinnosť žalovanému určovať, keď žiadne verejné tvrdenia od toho času neurobil. Čo sa

týka výroku rozsudku prvostupňového súdu, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaslať

žalobkyniam a riaditeľovi Gymnázia J list znenia uvedeného vo výrokovej časti rozsudku,

v tejto časti považoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny a v odôvodnení svojho

rozhodnutia sa stotožnil s dôvodmi uvádzanými súdom prvého stupňa, keď bolo toho názoru,

že kritike žalovaného na nepedagogický prístup učiteľov Gymnázia J chýbala vecnosť

-3-3 Cdo 220/2007

a konkrétnosť, nakoľko sa neoprela o žiadny konkrétny fakt a zostala len vo všeobecnej

rovine. Keďže list žalovaného adresovaný pedagogickému zboru Gymnázia J verejne obvinil

zo spoluúčasti na samovraždách študentov celý pedagogický zbor, aj odvolací súd považoval

za vhodné, aby list, ktorý má žalovaný zaslať žalobkyniam, adresoval aj riaditeľovi Gymnázia

J ako určitú satisfakciu všetkým učiteľom uvedenej školy, vzhľadom na nepravdivé výroky

žalovaného uvedené v tomto liste. Súhlasne s okresným súdom bol aj odvolací súd toho

názoru, že priznaná čiastka nemajetkovej ujmy v peniazoch 50 000 Sk pre každú zo žalobkýň

je primeraná, vzhľadom k okruhu osôb, ku ktorým sa slovné prejavy žalovaného mohli

dostať, ako aj na veľkosť spôsobenej ujmy k tomu, že nedošlo k úplnému zneváženiu

žalobkýň, ich ďalšiemu pôsobeniu, k nedôvere rodičov ostatných žiakov, ktorá nebola

spochybnená, či iné následky, ako aj k okolnostiam, za ktorých došlo k porušeniu práva zo

strany žalovaného (smrť jeho syna). Preto aj v tejto časti odvolací súd rozsudok okresného

súdu potvrdil. O trovách konania rozhodol podľa , a

a vzhľadom asi na polovičný úspech každého z účastníkov vyslovil, že žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania

rozhodol z tých istých dôvodov tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 22. novembra 2005 sp. zn.

rozsudok Okresného súdu Brezno z 23. júna 2003 č.k. -225 vo výroku, ktorým

bol žalovaný zaviazaný v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaslať žalobkyniam

1/, 2/, 3/ a riaditeľovi Gymnázia J P G písomné ospravedlnenie v znení uvedenom vo výroku

tohto rozsudku, ako aj v časti, v ktorej bol zaviazaný zaplatiť žalobkyniam 1/, 2/, 3/

nemajetkovú ujmu v sume 50 000 Sk každej zvlášť a rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 4. februára 2004 sp. zn. v časti, v ktorej bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa o povinnosti žalovaného zaslať list určeného znenia

a o náhrade nemajetkovej ujmy, ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového

a odvolacieho konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Brezno na

ďalšie konanie. Vo zvyšku mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej

republiky zamietol. Dovolací súd tak rozhodol majúc za to, že z odôvodnení rozhodnutí súdov

nižších stupňov nevyplýva, akú kvalifikovanú ujmu u žalobkýň zásah žalovaného do práva na

ochranu ich osobnosti skutočne vyvolal, a preto záver súdu o primeranosti náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške určenej odvolacím súdom považoval za predčasný, nakoľko

nebolo preukázané splnenie všetkých podmienok uvedených v § 13 ods. 3 Občianskeho

-4-3 Cdo 220/2007

zákonníka pre priznanie tohto uplatneného nároku. Ďalej poukázal na tú skutočnosť, že

z vykonaného dokazovania vyplýva, že listy boli žalovaným adresované pedagogickému

zboru Gymnázia J, ako aj študentom tohto gymnázia a že tieto listy nerozširoval len samotný

žalovaný ale aj jeho dvaja plnoletí synovia. V tomto smere vyčítal súdom, že túto nespornú

skutočnosť v súvislosti s uloženou povinnosťou zaslania ospravedlnenia žalobkyniam,

nezohľadnili a nijako ju nevyhodnotili. Súčasne sa mu javilo neadekvátnym zaslanie

ospravedlnenia riaditeľovi Gymnázia J z dôvodu, že jeden z listov, distribuovaním ktorého

malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkýň, bol adresovaný nie

riaditeľovi, ale pedagogickým pracovníkom gymnázia. Z týchto dôvodov považoval

mimoriadne dovolanie čo do uloženia povinnosti žalovanému zaslať list určeného znenia

(ospravedlnenie) a čo náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za dôvodné, a preto v tejto

časti zrušil rozsudky súdov oboch stupňov. Mimoriadne dovolanie v časti, pokiaľ smerovalo

proti výrokom rozsudkov oboch súdov o zamietnutí žaloby, zamietol z dôvodu nedostatku

jeho procesnej prípustnosti, pretože žalovaný, ktorý podal podnet na podanie tohto

mimoriadneho opravného prostriedku, nebol týmito výrokmi negatívne dotknutý na svojich

právach.

V priebehu ďalšieho konania pred Okresným súdom Brezno, ktorému bola vec vrátená na

ďalšie konanie, žalobkyne písomným podaním z 5. októbra 2006 navrhli zmenu žaloby tak, že

žiadali, aby žalovanému bola uložená povinnosť v lehote 15 dní zaslať žalobkyniam 1/ až 3/

písomné ospravedlnenie tohto znenia: „Dňa 4.9.2000 som v budove Gymnázia J rozdával

text, z ktorého vyplývalo, že pani učiteľky V K, M P a T K šikanujú deti a spoluobvinil som

ich zo smrti svojho syna M. Uvádzam, že k tomuto tvrdeniu som nemal žiadne hodnoverné

podklady. Pani učiteľke V K, M P a T K sa týmto ospravedlňujem. I S, podpis.“, ako

i zaplatiť im nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 50 000 Sk každej zvlášť a nahradiť im

trovy konania.

Okresný súd Brezno uznesením zo 7. decembra 2006 č.k. -366 zastavil

z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby konanie v časti náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch v sume 150 000 Sk pre každú zo žalobkýň a rozsudkom z toho istého dňa č.k.

-369 uložil žalovanému povinnosť v lehote 15 dní zaslať žalobkyniam písomné

ospravedlnenie tohto znenia: „Dňa 4.9.2000 som v budove Gymnázia J rozdával text,

z ktorého vyplývalo, že pani učiteľky V K, M P a T K šikanujú deti a spoluobvinil som ich zo

smrti svojho syna M. Uvádzam, že k tomuto tvrdeniu som nemal žiadne hodnoverné

-5-3 Cdo 220/2007

podklady. Pani učiteľke V K, M P a T K sa týmto ospravedlňujem. I S, podpis.“. Zároveň

uložil žalovanému povinnosť v tej istej lehote zaplatiť žalobkyniam 1/, 2/, 3/ nemajetkovú

ujmu v sume 50 000 Sk každej zvlášť a v lehote 3 dní nahradiť im trovy konania vo výške 4

500 Sk každej z nich a 21 907,50 Sk na účet ich právnej zástupkyne JUDr. E K.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že otvorené listy adresované jednak pedagogickému zboru

Gymnázia J ako i študentom tohto gymnázia, ktoré boli 4. septembra 2000 verejne

rozširované v budove, obsahovali tvrdenia, ktorých pravdivosť sa nepotvrdila ani počas

trestného konania, ani vykonanou inšpekciou a ani v priebehu dokazovania vykonaného

v konaní pred súdom. Obsah listov bol difamujúci a vo vzťahu k žalobkyniam neoprávnený.

Mal za to, že týmto konaním žalovaný zasiahol do osobnostných práv žalobkýň chránených

. Preto žalovanému uložil povinnosť sa žalobkyniam ospravedlniť.

Vzhľadom na konanie žalovaného a všetky jeho verejné prejavy, ktorými uvedený otvorený

list sprevádzal, ospravedlnenie nepovažoval za postačujúce a priznal žalobkyniam aj náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za primeranú nemajetkovú ujmu považoval náhradu vo

výške 50 000 Sk pre každú zo žalobkýň. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 27. júna 2007

sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo výroku

o povinnosti žalovaného zaslať žalobkyniam písomné ospravedlnenie v znení uvedenom

v rozsudku prvostupňového súdu, zmenil vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy

v peniazoch tak, že žalobu zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov

konania. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa bol toho názoru, že uvedením

nepravdivých tvrdení v otvorenom liste adresovanom Gymnáziu J a jeho študentom

a publikáciou neprípustných hodnotiacich úsudkov o žalobkyniach, ktoré boli učiteľkami jeho

nebohého syna, bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobkýň chránených § 11 a nasl.

. Preto v časti ospravedlnenia ako primeraného zadosťučinenia

v zmysle považoval rozsudok súdu prvého stupňa za

vecne správny. Nestotožnil sa však so záverom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci

sú splnené podmienky, za ktorých je možné žalobkyniam priznať aj náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Za dostačujúce považoval poskytnutie morálnej satisfakcie formou

ospravedlnenia, nakoľko žalobkyne nepreukázali, že by bola znížená ich občianska

bezúhonnosť, česť, vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti v značnej miere tak ako to

predpokladá ustanovenie . Keďže žalobkyne v tomto

-6-3 Cdo 220/2007

smere neuniesli dôkazné bremeno, rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ žalobkyniam priznal

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zmenil a žalobu zamietol. O náhrade trov konania

rozhodol podľa ods. l a vzhľadom na čiastočný úspech

účastníkov v konaní.

Uvedený rozsudok napadol dovolaním žalovaný, jeho prípustnosť odôvodnil ustanovením

a dôvodnosť ustanovením a Namietal, že

súdy nerešpektovali právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky už vysloveného

v tejto veci, ako i že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je v súlade s § 157 ods. l,

2 , keď v ňom nie sú spomenuté dôkazy, potvrdzujúce hodnotiaci úsudok žalovaného,

napr. o šikane na škole, nespravodlivom hodnotení syna žalovaného a pod. V ďalšej časti

dovolania podrobne rozobral kolíziu práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti

z aspektu čl. 10 ods. l, čl. 17 Listiny základných práv a slobôd, čl. 10 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, , . Na základe

uvedeného žiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

Žalobkyne vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedli, že dovolanie nie je v danej veci

prípustné. Odôvodnenie prípustnosti dovolania žalovaným ustanovením

bez uvedenia, v ktorej konkrétnej časti sa tak malo stať, považovali za vágne a nekonkrétne,

ktoré nenapĺňa zákonné predpoklady obsahu dovolania podľa ods. l Trvali na

tom, že súdy nižších stupňov rešpektovali názor dovolacieho súdu a pri svojom rozhodnutí sa

od neho neodchýlili. Navrhli preto dovolanie „zamietnuť“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom

možno napadnúť.

Dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý obsahuje viacero

výrokov. Keďže dovolateľ nespresnil, proti ktorým výrokom dovolanie (ne)smeruje

a napadnutý rozsudok žiadal (ako celok) zrušiť, dovolací súd vychádzal z toho, že v dovolaní

-7-3 Cdo 220/2007

prejavil vôľu, aby dovolací súd preskúmal správnosť všetkých výrokov rozsudku odvolacieho

súdu. Dovolanie žalovaného nie je však v celom rozsahu procesne prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa ( ).

Podľa ods. l dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej.

Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu.

Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len)

vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu

zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť

dovolania je vymedzená ustanoveniami až , určujúcimi podmienky,

v prípade splnenia ktorých je dovolanie prípustné).

Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho

dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či je u neho daný dôvod,

ktorý ho oprávňuje podať dovolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému

týmto opravným prostriedkom). Takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím odvolacieho

súdu bol dovolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma

dopadajúca na jeho pomery.

Záver o tom, že podané dovolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho oboch

stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej, ako aj subjektívnej), posúdenie subjektívnej

prípustnosti dovolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti

dovolania. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolateľ nie je z určitého dôvodu

subjektívne oprávnený podať dovolanie, nie je potrebné ďalej skúmať, či jeho dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky niektorého z rozhodnutí uvedených v § 236

až

V danom prípade je dovolaním napadnutý aj výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený prvostupňový rozsudok tak, že žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

-8-3 Cdo 220/2007

bola zamietnutá. Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania bolo potrebné vziať

na zreteľ to, že žalovaný z procesného hľadiska (ktoré je v tomto zmysle rozhodujúce)

nemôže byť negatívne dotknutý rozhodnutím zamietajúcim proti nemu smerujúcu žalobu.

Keďže v danom prípade dovolateľ po (rozhodujúcej) procesnej stránke nebol negatívne

dotknutý napadnutým výrokom rozsudku, z procesného hľadiska mu týmto výrokom nebola

spôsobená ujma na jeho pomeroch (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 27. januára 1998 sp. zn. uverejnený pod č. 50/1999 v Zbierke rozhodnutí

a stanovísk súdov Slovenskej republiky a tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo 7. júla 1992 sp. zn. publikované pod č. 40/1993 v Zbierke

rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky).

S prihliadnutím na vyššie uvedený výklad dovolacieho súdu o objektívnej a subjektívnej

stránke prípustnosti dovolania dospel dovolací súd k záveru, že i keď je dovolanie v danej

veci z objektívneho hľadiska prípustné (smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu,

ktorý vykazuje znaky rozsudku uvedeného v ), predsa len dovolateľ nie je

subjektívne oprávnený napadnúť ho dovolaním.

Z uvedeného dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie v danom prípade podáva

ten, kto na dovolanie nie je (subjektívne) oprávnený. Vzhľadom na to Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalovaného proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho

súdu o zamietnutí žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odmietol (§ 243b ods. 4

v spojení s ).

Žalovaný podal dovolanie aj proti výroku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa o uložení povinnosti žalovaného zaslať žalobkyniam písomné

ospravedlnenie. V tejto časti žalovaný dovolaním napadá rozsudok odvolacieho súdu, ktorý

nevykazuje znaky uvedené v (nejde o zmeňujúci rozsudok) a v

ods. 3 (smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd

nevyslovil prípustnosť dovolania).

Zostávalo posúdiť, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Dovolateľ na

odôvodnenie prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia uviedol, že odvolací súd

-9-3 Cdo 220/2007

nerešpektoval záväzný právny záver, ktorý v prejednávanej veci vyslovil Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd dovolací v rozsudku z 22. novembra 2005 zn. .

Týmto rozsudkom dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo

4. februára 2004 sp. zn. ako i rozsudok Okresného súdu Brezno z 23. júna 2003

č.k. -225 v časti týkajúcej povinnosti žalovaného zaslať žalobkyniam a riaditeľovi

Gymnázia J písomné ospravedlnenie určeného znenia a v časti náhrady nemajetkovej ujmy

a vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Brezno na ďalšie konanie s odôvodnením, že

rozhodnutia sú predčasné a založené na neúplných skutkových zisteniach.

Ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu

vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil

v danej veci. Táto procesná situácia ale nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd vysloví svoj

právny názor (v zrušujúcom rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny

predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať). Z tohto hľadiska za

záväzný právny názor v zmysle nemožno považovať pokyny dovolacieho

súdu na ďalší postup súdov po procesnej stránke (napr. na doplnenie dokazovania za účelom

zistenia skutkového stavu), ale ani odvolacím súdom vyslovené úvahy inej než procesnej

povahy, ktoré mali slúžiť len ako námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu prvého stupňa

bez znakov kategorického právneho pokynu či bezpodmienečného právneho príkazu, ako

treba vec rozhodnúť. Pokiaľ dovolací súd svoje úvahy takto neformuluje, nejde o záväzný

právny názor v zmysle

V posudzovanej veci dovolací súd svoj skorší zrušujúci rozsudok odôvodnil tým, že

výsledky vykonaného dokazovania nedávali dostatočný podklad pre rozhodnutie odvolacieho

súdu, a pokiaľ tento vyhovel žalobe, rozhodol predčasne. Dovolací súd poukázal na smer,

akým by sa malo ďalšie konanie uberať a ktoré skutočnosti by mali byť ešte objasnené, jeho

závery zaujaté v tomto rozhodnutí ale nemajú znaky vyššie uvedeného imperatívu.

Prípustnosť dovolania žalovaného proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu

preto nemožno vyvodiť ani z

Podané dovolanie proti výroku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa o uložení povinnosti žalovaného zaslať žalobkyniam písomné ospravedlnenie určeného

znenia, by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý

rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v

-10-3 Cdo 220/2007

Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd

z ustanovenia Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v Toto ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Vady konania v zmysle neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní

nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.

Žalovaný v dovolaní namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe

ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by

mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo.

-11-3 Cdo 220/2007

Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencii tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti

tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu

prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Vada tejto povahy je síce

relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní,

sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda

konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté

procesnou vadou v zmysle (pozn.: dovolací súd napadnuté

rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť

dovolania v zmysle

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v prejednávanej

veci je dovolanie žalovaného proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu

procesne neprípustné. So zreteľom na to opravný prostriedok žalovaného aj v tejto časti

odmietol podľa v spojení s ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu.

V dovolacom konaní (procesne) úspešným žalobkyniam vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( a

ods. 1 v spojení s ). Úspešné účastníčky v dovolacom konaní podali

návrh na uloženie povinnosti nahradiť jej trovy tohto konania spolu s ich vyčíslením (§ 243b

ods. 4 v spojení s ). Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva

v odmene advokáta za právnu službu, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu

žalovaného [5. septembra 2007 ( vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb)]. Sadzbu tarifnej odmeny určil

podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 3 tejto vyhlášky vo výške 3 291 Sk, čo s náhradou

výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny

výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 3 x 178 Sk)] a daňou z pridanej

hodnoty vo výške 625 Sk (19 % z odmeny advokáta v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky)

predstavuje spolu 4 450 Sk.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

-12-3 Cdo 220/2007

V Bratislave 14. februára 2008

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: