Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/13/2011

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny

Siebenstichovej, v právnej veci ţalobkýň 1/ PhDr. T. K., bývajúcej v Č., 2/ RNDr. M. P.,

bývajúcej v H., 3/ V. K., bývajúcej v B., všetkým zastúpeným Mgr. E. K., advokátkou

so sídlom v B., proti ţalovanému Ing. V. S., bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. J. G.,

advokátom so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp.

zn. , na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 27. júna 2007 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v časti smerujúcej proti výroku rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júna 2007 sp. zn. , ktorým bol

rozsudok súdu prvého stupňa zmenený tak, ţe ţaloba o náhradu nemajetkovej ujmy

sa zamieta, o d m i e t a; vo zvyšnej časti dovolanie z a m i e t a .

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyniam 1/ aţ 3/ trovy dovolacieho konania

vo výške 147,71 € na účet Mgr. E. K., advokátky so sídlom v B., vedený v T., a.s. pod číslom

X., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Brezno rozsudkom z 23. júna 2003 č.k. -225 uloţil

ţalovanému povinnosť zdrţať sa v budúcnosti verejných tvrdení, ţe ţalobkyne 1/, 2/, 3/

sú zodpovedné za smrť jeho syna M. S.. Ţalovaného ďalej zaviazal v lehote 15 dní zaslať

ţalobkyniam a riaditeľovi J.G.G. PhDr. M. G., na adresu J.G. písomné ospravedlnenie

nasledovného znenia: „Dňa 4.9.2000 som v budove J.G.G. rozdával text, z ktorého vyplývalo,

2

ţe pani učiteľky K., P. a K. šikanujú deti a spoluobvinil som ich zo smrti svojho syna M. S..

Uvádzam, ţe k tomuto tvrdeniu som nemal ţiadne hodnoverné podklady. Pani učiteľke V. K.,

pani učiteľke M. P. a pani učiteľke T. K. sa týmto ospravedlňujem. Ing. V. S., podpis“.

Zároveň súd prvého stupňa uloţil ţalovanému povinnosť v lehote 3 dní zaplatiť ţalobkyniam

1/, 2/, 3/ nemajetkovú ujmu v sume 50 000 Sk kaţdej zvlášť a nahradiť im trovy konania

vo výške 30 504 Sk. Vo zvyšku ţalobu zamietol. Na základe vykonaného dokazovania dospel

k záveru, ţe ţaloba je dôvodná len v tej časti, v ktorej sa ţalobkyne domáhali ochrany

osobnosti v súvislosti s rozširovaním otvoreného listu distribuovaného verejne v budove

gymnázia dňa 4. septembra 2000, pretoţe v prípade posudzovaného výroku musel súd prvého

stupňa konštatovať, ţe ide o tvrdenie, ktorého pravdivosť sa nepotvrdila ani počas trestného

konania, ani vykonanou inšpekciou a ani v priebehu dokazovania v súdnom konaní. Ako

primeranú nemajetkovú ujmu povaţoval prvostupňový súd náhradu 50 000 Sk pre kaţdú

zo ţalobkýň a ţalobu nad túto sumu, keďţe ţalobkyne poţadovali náhradu 200 000 Sk pre

kaţdú z nich, zamietol. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch

posudzoval rôzne okolnosti prípadu, a to v prvom rade smrť M. S., ktorú vyhodnotil ako

tragickú udalosť na strane ţalovaného, spočívajúcu v strate dieťaťa. Zároveň však súd

konštatoval, ţe konanie ţalovaného vybočilo z rámca a nemoţno ho povaţovať

za impulzívne, najmä v nasledujúcich mesiacoch po tragédii, spočívajúce v iniciovaní

inšpekcie v gymnáziu, jeho verejné prejavy vo verejno-oznamovacích prostriedkoch, v listoch

adresovaných rôznym osobám a inštitúciám, pričom kampanovitosť jeho konania

uţ neposúdil ako bezprostrednú a impulzívnu reakciu na smrť syna. Za dôleţitú okolnosť,

za ktorej došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti ţalobkýň, povaţoval najmä všetky

prejavy ţalovaného, ktorými uvedený otvorený list sprevádzal. Rozhodnutie o náhrade trov

konania odôvodnil poukazom na ustanovenie

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovaného rozsudkom zo 4. februára

2004 sp. zn. rozsudok okresného súdu v napadnutej časti o povinnosti

ţalovaného zdrţať sa v budúcnosti verejných tvrdení, ţe ţalobkyne sú zodpovedné za smrť

jeho syna M. S., zamietol. V napadnutej časti o povinnosti ţalovaného zaslať list určeného

znenia a o náhrade nemajetkovej ujmy rozsudok okresného súdu potvrdil a v časti o trovách

konania ho zmenil tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zároveň

vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ súd

prvého stupňa uloţil ţalovanému povinnosť zdrţať sa v budúcnosti verejných tvrdení, ţe

ţalobkyne 1/ aţ 3/ sú zodpovedné za smrť jeho syna M. S., bol toho názoru, ţe tento výrok

3

rozsudku je nadbytočný, pretoţe pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, ţe prejavy

ţalovaného voči ţalobkyniam boli skončené koncom roku 2000. Ani ţalobkyne neuvádzali

opakované ataky zo strany ţalovaného, a preto vzhľadom na odstup času povaţoval odvolací

súd za zbytočné takúto povinnosť ţalovanému určovať, keď ţiadne verejné tvrdenia od toho

času neurobil. Čo sa týka výroku rozsudku prvostupňového súdu, ktorým ţalovanému uloţil

povinnosť zaslať ţalobkyniam a riaditeľovi J.G.G. list znenia uvedeného vo výrokovej časti

rozsudku, v tejto časti povaţoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny

a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotoţnil s dôvodmi uvádzanými súdom prvého stupňa,

keď bol toho názoru, ţe kritike ţalovaného na nepedagogický prístup učiteľov J.G.G. chýbala

vecnosť a konkrétnosť, nakoľko sa neoprela o ţiadny konkrétny fakt a zostala len

vo všeobecnej rovine. Keďţe list ţalovaného adresovaný pedagogickému zboru J.G.G.

verejne obvinil zo spoluúčasti na samovraţdách študentov celý pedagogický zbor, aj odvolací

súd povaţoval za vhodné, aby list, ktorý má ţalovaný zaslať ţalobkyniam, adresoval

aj riaditeľovi J.G. ako určitú satisfakciu všetkým učiteľom uvedenej školy, vzhľadom

na nepravdivé výroky ţalovaného uvedené v tomto liste. Súhlasne s okresným súdom bol

aj odvolací súd toho názoru, ţe priznaná čiastka nemajetkovej ujmy v peniazoch 50 000 Sk

pre kaţdú zo ţalobkýň je primeraná, vzhľadom k okruhu osôb, ku ktorým sa slovné prejavy

ţalovaného mohli dostať, ako aj na veľkosť spôsobenej ujmy k tomu, ţe nedošlo k úplnému

zneváţeniu ţalobkýň, ich ďalšiemu pôsobeniu, k nedôvere rodičov ostatných ţiakov, ktorá

nebola spochybnená, či iné následky, ako aj k okolnostiam, za ktorých došlo k porušeniu

práva zo strany ţalovaného (smrť jeho syna). Preto aj v tejto časti odvolací súd rozsudok

okresného súdu potvrdil. O trovách konania rozhodol podľa , a

ods. 2 a vzhľadom na asi polovičný úspech kaţdého z účastníkov vyslovil, ţe ţiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania. O trovách odvolacieho

konania rozhodol z tých istých dôvodov tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na ich

náhradu.

Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 22. novembra 2005 sp. zn.

rozsudok Okresného súdu Brezno z 23. júna 2003 č.k. -225 vo výroku, ktorým

bol ţalovaný zaviazaný v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaslať ţalobkyniam

1/, 2/, 3/ a riaditeľovi J.G.G. PhDr. M. G. písomné ospravedlnenie v znení uvedenom

vo výroku tohto rozsudku, ako aj v časti, v ktorej bol zaviazaný zaplatiť ţalobkyniam 1/, 2/,

3/ nemajetkovú ujmu v sume 50 000 Sk kaţdej zvlášť a rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 4. februára 2004 sp. zn. v časti, v ktorej bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa o povinnosti ţalovaného zaslať list určeného znenia a o náhrade

nemajetkovej ujmy, ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho

konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Brezno na ďalšie konanie.

Vo zvyšku mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky zamietol.

Dovolací súd tak rozhodol majúc za to, ţe z odôvodnení rozhodnutí súdov niţších stupňov

nevyplýva, akú kvalifikovanú ujmu u ţalobkýň zásah ţalovaného do práva na ochranu

ich osobnosti skutočne vyvolal, a preto záver súdu o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy

vo výške určenej odvolacím súdom povaţoval za predčasný, nakoľko nebolo preukázané

splnenie všetkých podmienok uvedených v pre priznanie

tohto uplatneného nároku. Ďalej poukázal na tú skutočnosť, ţe z vykonaného dokazovania

vyplýva, ţe listy boli ţalovaným adresované pedagogickému zboru J.G.G., ako aj študentom

tohto gymnázia a ţe tieto listy nerozširoval len samotný ţalovaný ale aj jeho dvaja plnoletí

synovia. V tomto smere vyčítal súdom, ţe túto nespornú skutočnosť v súvislosti s uloţenou

povinnosťou zaslania ospravedlnenia ţalobkyniam, nezohľadnili a nijako ju nevyhodnotili.

Súčasne sa mu javilo neadekvátnym zaslanie ospravedlnenia riaditeľovi J.G.G. z dôvodu, ţe

jeden z listov, distribuovaním ktorého malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných

práv ţalobkýň, bol adresovaný nie riaditeľovi, ale pedagogickým pracovníkom gymnázia.

Z týchto dôvodov povaţoval mimoriadne dovolanie čo do uloţenia povinnosti ţalovanému

zaslať list určeného znenia (ospravedlnenie) a čo do náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

za dôvodné, a preto v tejto časti zrušil rozsudky súdov oboch stupňov. Mimoriadne dovolanie

v časti, pokiaľ smerovalo proti výrokom rozsudkov oboch súdov o zamietnutí ţaloby,

zamietol z dôvodu nedostatku jeho procesnej prípustnosti, pretoţe ţalovaný, ktorý podal

podnet na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku, nebol týmito výrokmi

negatívne dotknutý na svojich právach.

V priebehu ďalšieho konania pred Okresným súdom Brezno, ktorému bola vec vrátená

na ďalšie konanie, ţalobkyne písomným podaním z 5. októbra 2006 navrhli zmenu ţaloby

tak, ţe ţiadali, aby ţalovanému bola uloţená povinnosť v lehote 15 dní zaslať ţalobkyniam 1/

aţ 3/ písomné ospravedlnenie tohto znenia: „Dňa 4.9.2000 som v budove J.G.G. rozdával

text, z ktorého vyplývalo, ţe pani učiteľky V. K., M. P. a T. K. šikanujú deti a spoluobvinil

som ich zo smrti svojho syna M. S.. Uvádzam, ţe k tomuto tvrdeniu som nemal ţiadne

hodnoverné podklady. Pani učiteľke V. K., M. P. a T. K. sa týmto ospravedlňujem. Ing. V. S.,

5

podpis.“, ako i zaplatiť im nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 50 000 Sk kaţdej zvlášť

a nahradiť im trovy konania.

Okresný súd Brezno uznesením zo 7. decembra 2006 č.k. -369 zastavil

z dôvodu čiastočného späťvzatia ţaloby konanie v časti náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch v sume 150 000 Sk pre kaţdú zo ţalobkýň a rozsudkom z toho istého dňa č.k.

-369 uloţil ţalovanému povinnosť v lehote 15 dní zaslať ţalobkyniam písomné

ospravedlnenie tohto znenia: „Dňa 4.9.2000 som v budove J.G.G. rozdával text, z ktorého

vyplývalo, ţe pani učiteľky V. K., M. P. a T. K. šikanujú deti a spoluobvinil som ich zo smrti

svojho syna M. S.. Uvádzam, ţe k tomuto tvrdeniu som nemal ţiadne hodnoverné podklady.

Pani učiteľke V. K., M. P. a T. K. sa týmto ospravedlňujem. Ing. V. S., podpis.“. Zároveň

uloţil ţalovanému povinnosť v tej istej lehote zaplatiť ţalobkyniam 1/, 2/, 3/ nemajetkovú

ujmu v sume 50 000 Sk kaţdej zvlášť a v lehote 3 dní nahradiť im trovy konania vo výške

4 500 Sk kaţdej z nich a 21 907,50 Sk na účet ich právnej zástupkyne. V odôvodnení

rozsudku uviedol, ţe otvorené listy adresované jednak pedagogickému zboru J.G.G. ako

i študentom tohto gymnázia, ktoré boli 4. septembra 2000 verejne rozširované v budove,

obsahovali tvrdenia, ktorých pravdivosť sa nepotvrdila ani počas trestného konania, ani

vykonanou inšpekciou a ani v priebehu dokazovania vykonaného v konaní pred súdom.

Obsah listov bol difamujúci a vo vzťahu k ţalobkyniam neoprávnený. Mal za to, ţe týmto

konaním ţalovaný zasiahol do osobnostných práv ţalobkýň chránených Občianskym

zákonníkom. Preto ţalovanému uloţil povinnosť sa ţalobkyniam ospravedlniť. Vzhľadom

na konanie ţalovaného a všetky jeho verejné prejavy, ktorými uvedený otvorený list

sprevádzal, ospravedlnenie nepovaţoval za postačujúce a priznal ţalobkyniam aj náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za primeranú nemajetkovú ujmu povaţoval náhradu

vo výške 50 000 Sk pre kaţdú zo ţalobkýň. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2

Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 27. júna 2007

sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo výroku

o povinnosti ţalovaného zaslať ţalobkyniam písomné ospravedlnenie v znení uvedenom

v rozsudku prvostupňového súdu, zmenil vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy

v peniazoch tak, ţe ţalobu zamietol. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov

konania. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa bol toho názoru, ţe uvedením

nepravdivých tvrdení v otvorenom liste adresovanom J.G. a jeho študentom a publikáciou

6

neprípustných hodnotiacich úsudkov o ţalobkyniach, ktoré boli učiteľkami jeho nebohého

syna, bolo zasiahnuté do osobnostných práv ţalobkýň chránených § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Preto v časti ospravedlnenia ako primeraného zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 2

povaţoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny.

Nestotoţnil sa však so záverom súdu prvého stupňa, ţe v prejednávanej veci sú splnené

podmienky, za ktorých je moţné ţalobkyniam priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Za dostačujúce povaţoval poskytnutie morálnej satisfakcie formou

ospravedlnenia, nakoľko ţalobkyne nepreukázali, ţe by bola zníţená ich občianska

bezúhonnosť, česť, váţnosť a dôstojnosť v spoločnosti v značnej miere tak, ako to

predpokladá ustanovenie . Keďţe ţalobkyne v tomto

smere neuniesli dôkazné bremeno, rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ţalobkyniam priznal

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zmenil a ţalobu zamietol. O náhrade trov konania

rozhodol podľa a vzhľadom na čiastočný úspech

účastníkov v konaní.

Uvedený rozsudok napadol dovolaním ţalovaný, jeho prípustnosť odôvodnil

ustanovením a dôvodnosť ustanovením a

Namietal, ţe súdy nerešpektovali právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

uţ vysloveného v tejto veci ako i ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie

je v súlade s , , keď v ňom nie sú spomenuté dôkazy, potvrdzujúce

hodnotiaci úsudok ţalovaného, napr. o šikane na škole, nespravodlivom hodnotení syna

ţalovaného a pod. V ďalšej časti dovolania podrobne rozobral kolíziu práva na slobodu

prejavu s právom na ochranu osobnosti z aspektu čl. 10 ods. 1, čl. 17 Listiny základných práv

a slobôd, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ,

Slovenskej republiky. Na základe uvedeného ţiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok

odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ţalobkyne 1/ aţ 3/ vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaného uviedli, ţe dovolanie nie

je v danej veci prípustné. Odôvodnenie prípustnosti dovolania ţalovaným ustanovením § 238

ods. 2 bez uvedenia, v ktorej konkrétnej časti sa tak malo stať, povaţovali za vágne

a nekonkrétne, ktoré nenapĺňa zákonné predpoklady obsahu dovolania podľa § 241 ods. l

Trvali na tom, ţe súdy niţších stupňov rešpektovali názor dovolacieho súdu a pri

svojom rozhodnutí sa od neho neodchýlili. Navrhli preto dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 14. februára 2008 sp. zn.

dovolanie ţalovaného odmietol a ţalobkyniam priznal náhradu trov

dovolacieho konania. Dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, ţe pokiaľ ide

dovolanie ţalovaného proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil tak, ţe ţalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol, ţalovaný

týmto zamietajúcim výrokom nebol negatívne dotknutý, z procesného hľadiska mu nebola

spôsobená ţiadna ujma na jeho pomeroch, a preto v tejto časti dovolanie odmietol ako podané

neoprávnenou osobou ( ods. l písm. b/ ). Dovolanie ţalovaného proti výroku

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o uloţení

povinnosti ţalovanému zaslať ţalobkyniam písomné ospravedlnenie, dovolací súd odmietol

z dôvodu, ţe ho povaţoval za procesne neprípustné ( ), nakoľko

jeho prípustnosť nevyplývala z , a vady konania v zmysle

neboli zistené. Prípustnosť dovolania proti tomuto výroku rozsudku odvolacieho súdu

nezakladalo ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci či ţalovaným tvrdená tzv. iná vada

konania, lebo k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o týchto dovolacích dôvodoch nie

je moţné z dôvodu neprípustnosti dovolania pristúpiť.

Na základe sťaţnosti ţalovaného Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze

zo 4. novembra 2010 sp. zn. vyslovil, ţe jeho základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo

porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. februára 2008. Ústavný súd Slovenskej republiky uvedené uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v celom rozsahu zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie. V odôvodnení nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky

po zhrnutí priebehu súdnych konaní (na prvostupňovom, odvolacom a dovolacom súde)

uviedol, ţe ustanovenie treba vykladať tak, aby bola naplnená

ustanovená povinnosť súdov poskytovať jednotlivcovi ochranu základných práv aj účel

daného typu dovolacieho konania. V konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku

zákonodarca zveril súdom úlohu preskúmať vec po stránke právnej a vo výnimočných

prípadoch aj po stránke skutkovej, čomu zodpovedá aj škála právnych prostriedkov vrátane

kasácie pôvodného rozhodnutia. Ustanovenie ods. l má zaistiť, aby súd,

ktorému rozhodnutie bolo zrušené a má vo veci ďalej konať, nielenţe poznal, prečo dovolací

súd povaţoval jeho rozhodnutie za chybné, ale aj čoho sa má pri ďalšom postupe vyvarovať.

V ţiadnom prípade nebráni ustanovenie súdu niţšieho stupňa, aby

na základe nových skutočností dospel k rovnakým záverom; vedie ho však záväzne k tomu,

aby neopakoval predchádzajúce nedostatky procesného i hmotnoprávneho charakteru.

Dovolací súd nesprávnym výkladom a aplikáciou ustanovenia v súvislosti

s a odmietnutím dovolania ţalovaného pre jeho údajnú neprípustnosť,

odoprel ţalovanému právo na spravodlivosť, čím porušil a ods. l

dohovoru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec opätovne predloţená

na rozhodnutie o dovolaní ţalovaného, konštatuje, ţe jeho predchádzajúce rozhodnutie

o dovolaní ţalovaného bolo ústavným súdom zrušené v celom rozsahu (t.j. aj v časti, v ktorej

bolo dovolanie ţalovaného odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou), v dôsledku čoho

je potrebné znovu rozhodnúť o tomto dovolaní ako o celku.

Najvyšší súd ( ) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania

( ) zastúpený advokátom ( ), skúmal najskôr,

či je dovolanie v celom rozsahu procesne prípustné.

Dovolanie ţalovaného smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý obsahuje

viacero výrokov. Keďţe dovolateľ nespresnil, proti ktorým výrokom dovolanie (ne)smeruje

a napadnutý rozsudok ţiadal (ako celok) zrušiť, dovolací súd vychádzal z toho, ţe v dovolaní

prejavil vôľu, aby dovolací súd preskúmal správnosť všetkých výrokov rozsudku odvolacieho

súdu. Dovolanie ţalovaného nie je však v celom rozsahu procesne prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Podľa dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej.

Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu.

Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len)

vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu

zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť

dovolania je vymedzená ustanoveniami aţ , určujúcimi podmienky,

v prípade splnenia ktorých je dovolanie prípustné).

Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaţe na osobu konkrétneho

dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či je u neho daný dôvod,

ktorý ho oprávňuje podať dovolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému

týmto opravným prostriedkom). Takým dôvodom je skutočnosť, ţe rozhodnutím odvolacieho

súdu bol dovolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma

dopadajúca na jeho pomery.

Záver o tom, ţe podané dovolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho

oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej, ako aj subjektívnej), posúdenie

subjektívnej prípustnosti dovolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej

prípustnosti dovolania. Ak dovolací súd dospeje k záveru, ţe dovolateľ nie je z určitého

dôvodu subjektívne oprávnený podať dovolanie, nie je potrebné ďalej skúmať, či jeho

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky niektorého z rozhodnutí uvedených

v aţ

V danom prípade je dovolaním napadnutý aj výrok rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený prvostupňový rozsudok tak, ţe ţaloba o náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch bola zamietnutá. Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania bolo

potrebné vziať na zreteľ to, ţe ţalovaný z procesného hľadiska (ktoré je v tomto zmysle

rozhodujúce) nemôţe byť negatívne dotknutý rozhodnutím zamietajúcim proti nemu

smerujúcu ţalobu. Keďţe v danom prípade dovolateľ po (rozhodujúcej) procesnej stránke

nebol negatívne dotknutý napadnutým výrokom rozsudku, z procesného hľadiska mu týmto

výrokom nebola spôsobená ujma na jeho pomeroch (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 27. januára 1998 sp. zn. uverejnený pod č. 50/1999

v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky a tieţ rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo 7. júla 1992 sp. zn. publikované pod č. 40/1993

v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky).

S prihliadnutím na vyššie uvedený výklad dovolacieho súdu o objektívnej

a subjektívnej stránke prípustnosti dovolania dospel dovolací súd k záveru, ţe i keď

10

je dovolanie v danej veci z objektívneho hľadiska prípustné (smeruje proti výroku rozsudku

odvolacieho súdu, ktorý vykazuje znaky rozsudku uvedeného v ), predsa

len dovolateľ nie je subjektívne oprávnený napadnúť ho dovolaním. Vzhľadom na to Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného proti zmeňujúcemu výroku rozsudku

odvolacieho súdu o zamietnutí ţaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odmietol

( v spojení s ).

Ţalovaný podal dovolanie aj proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa o uloţení povinnosti ţalovaného zaslať ţalobkyniam písomné

ospravedlnenie. V tejto časti je Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný právnym názorom

Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze zo 4. novembra 2010 sp. zn.

( o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Vzhľadom na túto viazanosť

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného proti

výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o uloţení

povinnosti ţalovaného zaslať ţalobkyniam písomné ospravedlnenie, vyplýva z § 238 ods. 2

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

So zreteľom na dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo

k procesnej vade v zmysle O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,

11

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu

rozhodoval senát.

Vady konania v zmysle aţ g/ v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie

je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní.

Ţalovaný v dovolaní tvrdil, ţe konanie je postihnuté vyššie uvedenou tzv. inou vadou

konania, ktorá spočíva v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, nakoľko

nezodpovedá ,

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je právo účastníka na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia; zákonné poţiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú

z Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť

všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán

(avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (). Vada nedostatku dôvodov

rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí ale disponovať potrebnou

ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (,

, ). V danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia týkajúceho sa povinnosti ţalovaného zaslať ţalobkyniam písomné

ospravedlnenie, ktorá je len predmetom daného dovolacieho prieskumu (viď dôvody uvedené

vyššie), uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh

konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel k záveru, ţe skutkové

a právne závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

12

a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého potvrdzujúceho

výroku rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157

ods. 2 ). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovým stavom, tak ako ho

zistil súd prvého stupňa, jeho právne závery povaţoval za správne a sám ich pre zdôraznenie

správnosti doplnil. Za porušenie základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného. Za tohto stavu nemoţno za opodstatnenú

povaţovať námietku ţalovaného, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu týkajúce sa jeho

potvrdzujúceho výroku je nepreskúmateľné.

Ţalovaný v dovolaní namieta, ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V prejednávanej veci súdy oboch niţších stupňov správne vychádzali z § 11

, ktorý priznáva kaţdej fyzickej osobe právo na ochranu proti

zásahom do osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako

aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani

nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môţu byť dotknuté jej osobnostné

práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdrţanie

sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi

je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry,

ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie

povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza) a tieţ jeho objektívna spôsobilosť

negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky

zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby

sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie

( ). Otázku, či určité konanie má znaky zásahu objektívne

spôsobilého zasiahnuť do práv fyzickej osoby chránených ustanovením § 11 Občianskeho

zákonníka, treba vţdy posúdiť s prihliadnutím na okolnosti, ktoré tu boli v čase zásahu.

13

Ţalovaný v dovolaní namietal, ţe konal v súlade so slobodou prejavu, ktorú zakotvuje

aj ; v zmysle odseku 2 veta prvá tohto článku

má kaţdý právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným

spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu

na hranice štátu. V zmysle čl. 10 ods. 1 veta prvá a druhá Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd má kaţdý právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu zastávať

názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov.

Ani právo na slobodu prejavu ale nie je absolútne – podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd jeho výkon zahŕňa aj povinnosti

a zodpovednosť, a preto môţe podliehať (o.i.) obmedzeniam alebo sankciám, ktoré

ustanovuje zákon a ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v záujme (medziiným)

ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania

autority a nestrannosti súdnej moci.

V preskúmavanej veci bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, ţe

ţalovaný 4. septembra 2000 verejne v budove G. rozdával učiteľom a ţiakom listy adresované

pedagogickému zboru gymnázia a študentom gymnázia, v ktorých okrem iného obvinil

ţalobkyne zo šikanovania detí a spoluobvinil ich zo spoluúčasti na samovraţde jeho syna M.

S. (zomrel 30. júna 2000). Ţalovaný rozširovanie listov s uvedeným obsahom sám potvrdil

vo vyjadrení k ţalobe (č.l. 113 spisu) ako pri svojom výsluchu na pojednávaní pred okresným

súdom 5. júna 2002 (č.l. 183 spisu). Z uznesenia Okresného úradu vyšetrovania Policajného

zboru v Brezne z 20. novembra 2001 č. ČVS: OUV 217/BR-2001 vyplýva, ţe bolo odloţené

podozrenie z trestného činu útlaku, ktorého sa mali dopustiť učitelia J.G.G. tým, ţe

v školskom roku 1999/2000 mali na študenta gymnázia M. S. vyvíjať a stupňovať tlak

k aktívnejšiemu zapájaniu nebohého do vyučovacieho procesu za účelom zlepšenia známok

s následným neobjektívnym hodnotením jeho vedomostí vo forme klasifikovania známok

niţšieho stupňa, čím mali spôsobiť stresové konanie nebohého, ktorý 30. júna 2000 spáchal

samovraţdu obesením, nakoľko nejde vo veci o podozrenie z trestného činu. Zo záznamu

Štátnej školskej inšpekcie o výsledku tematickej inšpekcie vykonávanej od 3. do 4. októbra

2000 na J.G. jednoznačne vyplýva, ţe šikanovanie ţiakov učiteľmi nebolo zistené, bolo

vylúčené, ţe by ţiaci mali strach zo školy, resp. učiteľov a z rozhovorov náhodne vybraných

spoluţiakov nebohého M. S. bolo konštatované, ţe učitelia sa k ţiakom správajú korektne,

sú primerane nároční, hodnotenia vrátane hodnotenia M. S. povaţujú za spravodlivé

14

a objektívne. Skutočnosť, ţe na škole nedochádzalo k šikanovaniu, potvrdil aj svedok

PhDr. P. S., ktorý ako zamestnanec Krajskej pedagogicko-psychologickej porade vykonával

psychologické poradenstvo na J.G.. Uvedený svedok vo výpovedi uviedol, ţe ţiaci gymnázia,

i keď mali moţnosť buď osobne alebo anonymne do vytvorenej tzv. schránky dôvery,

neoznámili ţiadny prípad šikanovania, či problémy s učiteľmi v súvislosti s nespravodlivým

známkovaním a pod.

V prejednávanej veci došlo ku kolízii (vzájomnému stretu) dvoch chránených záujmov

(práv). Na jednej strane ide o právo ţalobkýň, aby do ich chránených osobných

a osobnostných práv nebolo neoprávnene zasahované a tieţ ich právo domáhať sa zákonu

zodpovedajúcim spôsobom ochrany v prípade neoprávneného zásahu; ţalobkyne,

vychádzajúc z toho, ţe predmetnými listami bolo zasiahnuté do ich práv chránených právnym

poriadkom, podali proti ţalovanému ţalobu na ochranu osobnosti. Na druhej strane ide

o slobodu prejavu - jeden zo základných pilierov existencie demokratickej spoločnosti

i rozvoja kaţdého človeka.

V prípade stretu subjektívneho práva ţalobkýň a práva slobody prejavu, ku ktorému

v posudzovanej veci došlo, je predpokladom správneho rozhodnutia súdu test pomernosti,

ktorý zohľadní okolnosti na oboch procesných stranách. Na strane osoby domáhajúcej

sa ochrany osobnosti ide predovšetkým o to, do akého práva, koho, čím, s akou intenzitou

a s akými dôsledkami bolo zasiahnuté, na strane osoby, proti ktorej smeruje ţaloba

na ochranu osobnosti ide o to, aké boli ciele a zvolené prostriedky uplatnenia slobody prejavu.

Súčasťou slobody prejavu môţe byť aj kritika. Aby kritika (čo aj oprávnená) nenapĺňala

znaky neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, musí byť a/ vecná (nie

zahmlievajúca alebo škandalizujúca), b/ pravdivá (vychádzajúca z pravdivých podkladov)

a c/ primeraná (čo do spôsobu, účelu, obsahu a formy). Cieľom kritiky s takýmito znakmi

má byť náprava určitého negatívneho javu (okolnosti alebo správania sa), nie však uráţka,

poníţenie, zosmiešnenie, škandalizácia alebo zneváţenie ľudskej dôstojnosti. Za splnenia

týchto podmienok je prípustná aj „tvrdá kritika“, pokiaľ je objektívne prospešná.

Odvolací súd sa uvedeným stretom (kolíziou) osobnostného práva ţalobkýň a slobody

prejavu zaoberal a svoje závery vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku. Správne

odvolací súd pri posudzovaní, či zásah do osobnostných práv týmito písomnými prejavmi

sa negatívne dotkol osobnosti ţalobkýň, analyzoval nielen obsah tohto prejavu, ale tieţ formu

15

v ňom pouţitých výrazových (slovných) prostriedkov, pretoţe tá je vonkajším prejavom

obsahu (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Záver odvolacieho súdu, podľa ktorého slová ţalovaného na adresu ţalobkýň ohľadne

šikanovanie detí a obvinení zo samovraţdy M. S. boli objektívne spôsobilé zníţiť česť,

váţnosť a dôstojnosť ţalobkýň, vykonávajúcich prácu učiteliek na gymnáziu, ako i ţe

predmetné listy sledovali zneváţenie ţalobkýň, zodpovedá zisteného skutkovému stavu, keď

ich obsahom boli nepravdivé skutočnosti; pravdivosť skutkových okolností, ktoré sú v nich

uvedené (šikanovanie detí, obvinenie zo samovraţdy M. S.), nebola v konaní preukázaná.

V inkriminovaných listoch boli totiţ zvolené také slová, slovné spojenia a formulácie, ktoré

si ich čitateľ mohol vysvetľovať tak, ţe vina ţalobkýň zo smrti syna ţalovaného ako

i šikanovanie ţiakov na gymnáziu boli preukázané a ţalobkyne sa tohto konania dopustili.

Uvedením takýchto nepravdivých tvrdení a obvinení dehonestujúcich a znevaţujúcich osoby

ţalobkýň v listoch verejne rozširovaných na pôde školy došlo aj podľa názoru dovolacieho

súdu k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti ţalobkýň, ktorý bol objektívne

spôsobilý zníţiť ich váţnosť a postavenie ako pedagogického pracovníka v očiach kolegov

učiteľov ako i ţiakov danej školy. Súdmi ţalobkyniam priznaný prostriedok ochrany za zásah

do ich ustanovením chránených osobnostných práv vo forme

morálneho zadosťučinenia ( ) dovolací súd povaţuje

za primeraný a zodpovedajúci povahe a spôsobu daného neoprávneného zásahu, ako i jeho

intenzite.

Dovolací súd k tvrdeniu ţalovaného, ţe uvedené listy boli jeho hodnotením pomerov

na gymnáziu, povaţuje za potrebné uviesť, ţe vţdy treba starostlivo rozlišovať medzi faktami

a hodnotiacimi úsudkami. Ide o to, ţe existenciu faktov moţno preukázať, otázka pravdivosti

hodnotiacich úsudkov ale nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, rozsudok z roku 1986;

obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z roku 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok

vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať

z dostatočného faktického základu (Jerusalem, c. Rakúsko, rozsudok z roku 2001). Pokiaľ

listy mali podľa ţalovaného obsahovať aj jeho hodnotiace úsudky, je potrebné, aby v ňom bol

opísaný relevantný skutkový dej (skutkové tvrdenie) takým spôsobom, ktorý umoţňuje

čitateľovi urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok. Písomnosť, ktorá to neumoţňuje, môţe byť

so zreteľom na individuálne okolnosti určitej veci neoprávneným zásahom do osobnostných

práv (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/2001). Inkriminované listy obsahujú také

16

hodnotiace úsudky, ktorých skutkový podklad nie je dostatočne vysvetlený. Podľa názoru

dovolacieho súdu ide o takýto úsudok aj v časti listov týkajúcich sa „nepedagogického

prístupu“, „šikanovania“ ako dôvodu vedúceho k samovraţde M. S..

Keďţe odvolací súd pri posudzovaní otázky, či konaním ţalovaného došlo k zásahu

do osobnostných práv ţalobkýň a formy právneho prostriedku ochrany osobnosti ţalobkýň,

aplikoval na zistený skutkový stav správny právny predpis (§ 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka) a tento predpis aj správne vyloţil, jeho rozhodnutie nespočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ).

Vzhľadom na to, ţe dovolacie dôvody uvádzané v dovolaní ţalovaného (§ 241 ods. 2

písm. b/ a c/ ) nie sú dané, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného

proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o povinnosti ţalovaného zaslať ţalobkyniam

písomné ospravedlnenie, zamietol podľa

V dovolacom konaní (procesne) úspešným ţalobkyniam vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal ( a

ods. 1 v spojení s ). Úspešné účastníčky v dovolacom konaní podali

návrh na uloţenie povinnosti nahradiť im trovy tohto konania spolu s ich vyčíslením.

Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokátky za právnu sluţbu, ktorú

poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovaného 5. septembra 2007 § 14 ods. 1

písm. c/ vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych sluţieb v znení platnom v čase vykonania úkonu (ďalej len „vyhláška“) . Sadzbu

tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 3 vyhlášky vo výške 109,24 €,

čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške

jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 3 x 5,91 €] a daňou

z pridanej hodnoty vo výške 20,75 € (19 % z odmeny advokáta v zmysle § 18 ods. 3

vyhlášky) predstavuje spolu 147,72 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

17

V Bratislave 9. mája 2012

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková