Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bbd/384603.ab42f1.pdf
PDF · 169.62 KB
No categories available
3Cdo/13/2011
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny
Siebenstichovej, v právnej veci ţalobkýň 1/ PhDr. T. K., bývajúcej v Č., 2/ RNDr. M. P.,
bývajúcej v H., 3/ V. K., bývajúcej v B., všetkým zastúpeným Mgr. E. K., advokátkou
so sídlom v B., proti ţalovanému Ing. V. S., bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. J. G.,
advokátom so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp.
zn. 1 C 29/2001, na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 27. júna 2007 sp. zn. 15 Co 41/2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v časti smerujúcej proti výroku rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júna 2007 sp. zn. 15 Co 41/2007, ktorým bol
rozsudok súdu prvého stupňa zmenený tak, ţe ţaloba o náhradu nemajetkovej ujmy
sa zamieta, o d m i e t a; vo zvyšnej časti dovolanie z a m i e t a .
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyniam 1/ aţ 3/ trovy dovolacieho konania
vo výške 147,71 € na účet Mgr. E. K., advokátky so sídlom v B., vedený v T., a.s. pod číslom
X., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Brezno rozsudkom z 23. júna 2003 č.k. 1 C 29/2001-225 uloţil
ţalovanému povinnosť zdrţať sa v budúcnosti verejných tvrdení, ţe ţalobkyne 1/, 2/, 3/
sú zodpovedné za smrť jeho syna M. S.. Ţalovaného ďalej zaviazal v lehote 15 dní zaslať
ţalobkyniam a riaditeľovi J.G.G. PhDr. M. G., na adresu J.G. písomné ospravedlnenie
nasledovného znenia: „Dňa 4.9.2000 som v budove J.G.G. rozdával text, z ktorého vyplývalo,
ţe pani učiteľky K., P. a K. šikanujú deti a spoluobvinil som ich zo smrti svojho syna M. S..
Uvádzam, ţe k tomuto tvrdeniu som nemal ţiadne hodnoverné podklady. Pani učiteľke V. K.,
pani učiteľke M. P. a pani učiteľke T. K. sa týmto ospravedlňujem. Ing. V. S., podpis“.
Zároveň súd prvého stupňa uloţil ţalovanému povinnosť v lehote 3 dní zaplatiť ţalobkyniam
1/, 2/, 3/ nemajetkovú ujmu v sume 50 000 Sk kaţdej zvlášť a nahradiť im trovy konania
vo výške 30 504 Sk. Vo zvyšku ţalobu zamietol. Na základe vykonaného dokazovania dospel
k záveru, ţe ţaloba je dôvodná len v tej časti, v ktorej sa ţalobkyne domáhali ochrany
osobnosti v súvislosti s rozširovaním otvoreného listu distribuovaného verejne v budove
gymnázia dňa 4. septembra 2000, pretoţe v prípade posudzovaného výroku musel súd prvého
stupňa konštatovať, ţe ide o tvrdenie, ktorého pravdivosť sa nepotvrdila ani počas trestného
konania, ani vykonanou inšpekciou a ani v priebehu dokazovania v súdnom konaní. Ako
primeranú nemajetkovú ujmu povaţoval prvostupňový súd náhradu 50 000 Sk pre kaţdú
zo ţalobkýň a ţalobu nad túto sumu, keďţe ţalobkyne poţadovali náhradu 200 000 Sk pre
kaţdú z nich, zamietol. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch
posudzoval rôzne okolnosti prípadu, a to v prvom rade smrť M. S., ktorú vyhodnotil ako
tragickú udalosť na strane ţalovaného, spočívajúcu v strate dieťaťa. Zároveň však súd
konštatoval, ţe konanie ţalovaného vybočilo z rámca a nemoţno ho povaţovať
za impulzívne, najmä v nasledujúcich mesiacoch po tragédii, spočívajúce v iniciovaní
inšpekcie v gymnáziu, jeho verejné prejavy vo verejno-oznamovacích prostriedkoch, v listoch
adresovaných rôznym osobám a inštitúciám, pričom kampanovitosť jeho konania
uţ neposúdil ako bezprostrednú a impulzívnu reakciu na smrť syna. Za dôleţitú okolnosť,
za ktorej došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti ţalobkýň, povaţoval najmä všetky
prejavy ţalovaného, ktorými uvedený otvorený list sprevádzal. Rozhodnutie o náhrade trov
konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovaného rozsudkom zo 4. februára
2004 sp. zn. 15 Co 284/2003 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti o povinnosti
ţalovaného zdrţať sa v budúcnosti verejných tvrdení, ţe ţalobkyne sú zodpovedné za smrť
jeho syna M. S., zamietol. V napadnutej časti o povinnosti ţalovaného zaslať list určeného
znenia a o náhrade nemajetkovej ujmy rozsudok okresného súdu potvrdil a v časti o trovách
konania ho zmenil tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zároveň
vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ súd
prvého stupňa uloţil ţalovanému povinnosť zdrţať sa v budúcnosti verejných tvrdení, ţe
ţalobkyne 1/ aţ 3/ sú zodpovedné za smrť jeho syna M. S., bol toho názoru, ţe tento výrok
rozsudku je nadbytočný, pretoţe pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, ţe prejavy
ţalovaného voči ţalobkyniam boli skončené koncom roku 2000. Ani ţalobkyne neuvádzali
opakované ataky zo strany ţalovaného, a preto vzhľadom na odstup času povaţoval odvolací
súd za zbytočné takúto povinnosť ţalovanému určovať, keď ţiadne verejné tvrdenia od toho
času neurobil. Čo sa týka výroku rozsudku prvostupňového súdu, ktorým ţalovanému uloţil
povinnosť zaslať ţalobkyniam a riaditeľovi J.G.G. list znenia uvedeného vo výrokovej časti
rozsudku, v tejto časti povaţoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny
a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotoţnil s dôvodmi uvádzanými súdom prvého stupňa,
keď bol toho názoru, ţe kritike ţalovaného na nepedagogický prístup učiteľov J.G.G. chýbala
vecnosť a konkrétnosť, nakoľko sa neoprela o ţiadny konkrétny fakt a zostala len
vo všeobecnej rovine. Keďţe list ţalovaného adresovaný pedagogickému zboru J.G.G.
verejne obvinil zo spoluúčasti na samovraţdách študentov celý pedagogický zbor, aj odvolací
súd povaţoval za vhodné, aby list, ktorý má ţalovaný zaslať ţalobkyniam, adresoval
aj riaditeľovi J.G. ako určitú satisfakciu všetkým učiteľom uvedenej školy, vzhľadom
na nepravdivé výroky ţalovaného uvedené v tomto liste. Súhlasne s okresným súdom bol
aj odvolací súd toho názoru, ţe priznaná čiastka nemajetkovej ujmy v peniazoch 50 000 Sk
pre kaţdú zo ţalobkýň je primeraná, vzhľadom k okruhu osôb, ku ktorým sa slovné prejavy
ţalovaného mohli dostať, ako aj na veľkosť spôsobenej ujmy k tomu, ţe nedošlo k úplnému
zneváţeniu ţalobkýň, ich ďalšiemu pôsobeniu, k nedôvere rodičov ostatných ţiakov, ktorá
nebola spochybnená, či iné následky, ako aj k okolnostiam, za ktorých došlo k porušeniu
práva zo strany ţalovaného (smrť jeho syna). Preto aj v tejto časti odvolací súd rozsudok
okresného súdu potvrdil. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p. a § 142
ods. 2 O.s.p. a vzhľadom na asi polovičný úspech kaţdého z účastníkov vyslovil, ţe ţiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania. O trovách odvolacieho
konania rozhodol z tých istých dôvodov tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na ich
náhradu.
Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 22. novembra 2005 sp. zn. 1 M Cdo 4/2005
rozsudok Okresného súdu Brezno z 23. júna 2003 č.k. 1 C 29/2001-225 vo výroku, ktorým
bol ţalovaný zaviazaný v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaslať ţalobkyniam
1/, 2/, 3/ a riaditeľovi J.G.G. PhDr. M. G. písomné ospravedlnenie v znení uvedenom
vo výroku tohto rozsudku, ako aj v časti, v ktorej bol zaviazaný zaplatiť ţalobkyniam 1/, 2/,
3/ nemajetkovú ujmu v sume 50 000 Sk kaţdej zvlášť a rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 4. februára 2004 sp. zn. 15 Co 284/2003 v časti, v ktorej bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa o povinnosti ţalovaného zaslať list určeného znenia a o náhrade
nemajetkovej ujmy, ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho
konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Brezno na ďalšie konanie.
Vo zvyšku mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky zamietol.
Dovolací súd tak rozhodol majúc za to, ţe z odôvodnení rozhodnutí súdov niţších stupňov
nevyplýva, akú kvalifikovanú ujmu u ţalobkýň zásah ţalovaného do práva na ochranu
ich osobnosti skutočne vyvolal, a preto záver súdu o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške určenej odvolacím súdom povaţoval za predčasný, nakoľko nebolo preukázané
splnenie všetkých podmienok uvedených v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka pre priznanie
tohto uplatneného nároku. Ďalej poukázal na tú skutočnosť, ţe z vykonaného dokazovania
vyplýva, ţe listy boli ţalovaným adresované pedagogickému zboru J.G.G., ako aj študentom
tohto gymnázia a ţe tieto listy nerozširoval len samotný ţalovaný ale aj jeho dvaja plnoletí
synovia. V tomto smere vyčítal súdom, ţe túto nespornú skutočnosť v súvislosti s uloţenou
povinnosťou zaslania ospravedlnenia ţalobkyniam, nezohľadnili a nijako ju nevyhodnotili.
Súčasne sa mu javilo neadekvátnym zaslanie ospravedlnenia riaditeľovi J.G.G. z dôvodu, ţe
jeden z listov, distribuovaním ktorého malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv ţalobkýň, bol adresovaný nie riaditeľovi, ale pedagogickým pracovníkom gymnázia.
Z týchto dôvodov povaţoval mimoriadne dovolanie čo do uloţenia povinnosti ţalovanému
zaslať list určeného znenia (ospravedlnenie) a čo do náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
za dôvodné, a preto v tejto časti zrušil rozsudky súdov oboch stupňov. Mimoriadne dovolanie
v časti, pokiaľ smerovalo proti výrokom rozsudkov oboch súdov o zamietnutí ţaloby,
zamietol z dôvodu nedostatku jeho procesnej prípustnosti, pretoţe ţalovaný, ktorý podal
podnet na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku, nebol týmito výrokmi
negatívne dotknutý na svojich právach.
V priebehu ďalšieho konania pred Okresným súdom Brezno, ktorému bola vec vrátená
na ďalšie konanie, ţalobkyne písomným podaním z 5. októbra 2006 navrhli zmenu ţaloby
tak, ţe ţiadali, aby ţalovanému bola uloţená povinnosť v lehote 15 dní zaslať ţalobkyniam 1/
aţ 3/ písomné ospravedlnenie tohto znenia: „Dňa 4.9.2000 som v budove J.G.G. rozdával
text, z ktorého vyplývalo, ţe pani učiteľky V. K., M. P. a T. K. šikanujú deti a spoluobvinil
som ich zo smrti svojho syna M. S.. Uvádzam, ţe k tomuto tvrdeniu som nemal ţiadne
hodnoverné podklady. Pani učiteľke V. K., M. P. a T. K. sa týmto ospravedlňujem. Ing. V. S.,
podpis.“, ako i zaplatiť im nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 50 000 Sk kaţdej zvlášť
a nahradiť im trovy konania.
Okresný súd Brezno uznesením zo 7. decembra 2006 č.k. 1 C 29/2001-369 zastavil
z dôvodu čiastočného späťvzatia ţaloby konanie v časti náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch v sume 150 000 Sk pre kaţdú zo ţalobkýň a rozsudkom z toho istého dňa č.k.
1 C 29/2001-369 uloţil ţalovanému povinnosť v lehote 15 dní zaslať ţalobkyniam písomné
ospravedlnenie tohto znenia: „Dňa 4.9.2000 som v budove J.G.G. rozdával text, z ktorého
vyplývalo, ţe pani učiteľky V. K., M. P. a T. K. šikanujú deti a spoluobvinil som ich zo smrti
svojho syna M. S.. Uvádzam, ţe k tomuto tvrdeniu som nemal ţiadne hodnoverné podklady.
Pani učiteľke V. K., M. P. a T. K. sa týmto ospravedlňujem. Ing. V. S., podpis.“. Zároveň
uloţil ţalovanému povinnosť v tej istej lehote zaplatiť ţalobkyniam 1/, 2/, 3/ nemajetkovú
ujmu v sume 50 000 Sk kaţdej zvlášť a v lehote 3 dní nahradiť im trovy konania vo výške
4 500 Sk kaţdej z nich a 21 907,50 Sk na účet ich právnej zástupkyne. V odôvodnení
rozsudku uviedol, ţe otvorené listy adresované jednak pedagogickému zboru J.G.G. ako
i študentom tohto gymnázia, ktoré boli 4. septembra 2000 verejne rozširované v budove,
obsahovali tvrdenia, ktorých pravdivosť sa nepotvrdila ani počas trestného konania, ani
vykonanou inšpekciou a ani v priebehu dokazovania vykonaného v konaní pred súdom.
Obsah listov bol difamujúci a vo vzťahu k ţalobkyniam neoprávnený. Mal za to, ţe týmto
konaním ţalovaný zasiahol do osobnostných práv ţalobkýň chránených Občianskym
zákonníkom. Preto ţalovanému uloţil povinnosť sa ţalobkyniam ospravedlniť. Vzhľadom
na konanie ţalovaného a všetky jeho verejné prejavy, ktorými uvedený otvorený list
sprevádzal, ospravedlnenie nepovaţoval za postačujúce a priznal ţalobkyniam aj náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za primeranú nemajetkovú ujmu povaţoval náhradu
vo výške 50 000 Sk pre kaţdú zo ţalobkýň. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2
Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 27. júna 2007
sp. zn. 15 Co 41/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo výroku
o povinnosti ţalovaného zaslať ţalobkyniam písomné ospravedlnenie v znení uvedenom
v rozsudku prvostupňového súdu, zmenil vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy
v peniazoch tak, ţe ţalobu zamietol. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov
konania. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa bol toho názoru, ţe uvedením
nepravdivých tvrdení v otvorenom liste adresovanom J.G. a jeho študentom a publikáciou
neprípustných hodnotiacich úsudkov o ţalobkyniach, ktoré boli učiteľkami jeho nebohého
syna, bolo zasiahnuté do osobnostných práv ţalobkýň chránených § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Preto v časti ospravedlnenia ako primeraného zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka povaţoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny.
Nestotoţnil sa však so záverom súdu prvého stupňa, ţe v prejednávanej veci sú splnené
podmienky, za ktorých je moţné ţalobkyniam priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Za dostačujúce povaţoval poskytnutie morálnej satisfakcie formou
ospravedlnenia, nakoľko ţalobkyne nepreukázali, ţe by bola zníţená ich občianska
bezúhonnosť, česť, váţnosť a dôstojnosť v spoločnosti v značnej miere tak, ako to
predpokladá ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Keďţe ţalobkyne v tomto
smere neuniesli dôkazné bremeno, rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ţalobkyniam priznal
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zmenil a ţalobu zamietol. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na čiastočný úspech
účastníkov v konaní.
Uvedený rozsudok napadol dovolaním ţalovaný, jeho prípustnosť odôvodnil
ustanovením § 238 ods. 2 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.
Namietal, ţe súdy nerešpektovali právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
uţ vysloveného v tejto veci ako i ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie
je v súlade s § 157 ods. 1, 2 O.s.p., keď v ňom nie sú spomenuté dôkazy, potvrdzujúce
hodnotiaci úsudok ţalovaného, napr. o šikane na škole, nespravodlivom hodnotení syna
ţalovaného a pod. V ďalšej časti dovolania podrobne rozobral kolíziu práva na slobodu
prejavu s právom na ochranu osobnosti z aspektu čl. 10 ods. 1, čl. 17 Listiny základných práv
a slobôd, čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 19, čl. 26 Ústavy
Slovenskej republiky. Na základe uvedeného ţiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok
odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalobkyne 1/ aţ 3/ vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaného uviedli, ţe dovolanie nie
je v danej veci prípustné. Odôvodnenie prípustnosti dovolania ţalovaným ustanovením § 238
ods. 2 O.s.p. bez uvedenia, v ktorej konkrétnej časti sa tak malo stať, povaţovali za vágne
a nekonkrétne, ktoré nenapĺňa zákonné predpoklady obsahu dovolania podľa § 241 ods. l
O.s.p. Trvali na tom, ţe súdy niţších stupňov rešpektovali názor dovolacieho súdu a pri
svojom rozhodnutí sa od neho neodchýlili. Navrhli preto dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 14. februára 2008 sp. zn.
3 Cdo 220/2007 dovolanie ţalovaného odmietol a ţalobkyniam priznal náhradu trov
dovolacieho konania. Dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, ţe pokiaľ ide
dovolanie ţalovaného proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, ţe ţalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol, ţalovaný
týmto zamietajúcim výrokom nebol negatívne dotknutý, z procesného hľadiska mu nebola
spôsobená ţiadna ujma na jeho pomeroch, a preto v tejto časti dovolanie odmietol ako podané
neoprávnenou osobou (§ 218 ods. l písm. b/ O.s.p.). Dovolanie ţalovaného proti výroku
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o uloţení
povinnosti ţalovanému zaslať ţalobkyniam písomné ospravedlnenie, dovolací súd odmietol
z dôvodu, ţe ho povaţoval za procesne neprípustné (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), nakoľko
jeho prípustnosť nevyplývala z § 238 ods. 1, 2 O.s.p. a vady konania v zmysle § 237 O.s.p.
neboli zistené. Prípustnosť dovolania proti tomuto výroku rozsudku odvolacieho súdu
nezakladalo ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci či ţalovaným tvrdená tzv. iná vada
konania, lebo k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o týchto dovolacích dôvodoch nie
je moţné z dôvodu neprípustnosti dovolania pristúpiť.
Na základe sťaţnosti ţalovaného Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
zo 4. novembra 2010 sp. zn. I. ÚS 186/2008 vyslovil, ţe jeho základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 220/2007
zo 14. februára 2008. Ústavný súd Slovenskej republiky uvedené uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v celom rozsahu zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie. V odôvodnení nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky
po zhrnutí priebehu súdnych konaní (na prvostupňovom, odvolacom a dovolacom súde)
uviedol, ţe ustanovenie § 238 ods. 2 O.s.p. treba vykladať tak, aby bola naplnená ústavou
ustanovená povinnosť súdov poskytovať jednotlivcovi ochranu základných práv aj účel
daného typu dovolacieho konania. V konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku
zákonodarca zveril súdom úlohu preskúmať vec po stránke právnej a vo výnimočných
prípadoch aj po stránke skutkovej, čomu zodpovedá aj škála právnych prostriedkov vrátane
kasácie pôvodného rozhodnutia. Ustanovenie § 243d ods. l O.s.p. má zaistiť, aby súd,
ktorému rozhodnutie bolo zrušené a má vo veci ďalej konať, nielenţe poznal, prečo dovolací
súd povaţoval jeho rozhodnutie za chybné, ale aj čoho sa má pri ďalšom postupe vyvarovať.
V ţiadnom prípade nebráni ustanovenie § 243d ods. 1 O.s.p. súdu niţšieho stupňa, aby
na základe nových skutočností dospel k rovnakým záverom; vedie ho však záväzne k tomu,
aby neopakoval predchádzajúce nedostatky procesného i hmotnoprávneho charakteru.
Dovolací súd nesprávnym výkladom a aplikáciou ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. v súvislosti
s § 243d ods. 1 O.s.p. a odmietnutím dovolania ţalovaného pre jeho údajnú neprípustnosť,
odoprel ţalovanému právo na spravodlivosť, čím porušil čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. l
dohovoru.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec opätovne predloţená
na rozhodnutie o dovolaní ţalovaného, konštatuje, ţe jeho predchádzajúce rozhodnutie
o dovolaní ţalovaného bolo ústavným súdom zrušené v celom rozsahu (t.j. aj v časti, v ktorej
bolo dovolanie ţalovaného odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou), v dôsledku čoho
je potrebné znovu rozhodnúť o tomto dovolaní ako o celku.
Najvyšší súd (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania
(§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr,
či je dovolanie v celom rozsahu procesne prípustné.
Dovolanie ţalovaného smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý obsahuje
viacero výrokov. Keďţe dovolateľ nespresnil, proti ktorým výrokom dovolanie (ne)smeruje
a napadnutý rozsudok ţiadal (ako celok) zrušiť, dovolací súd vychádzal z toho, ţe v dovolaní
prejavil vôľu, aby dovolací súd preskúmal správnosť všetkých výrokov rozsudku odvolacieho
súdu. Dovolanie ţalovaného nie je však v celom rozsahu procesne prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej.
Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu.
Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len)
vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu
zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť
dovolania je vymedzená ustanoveniami § 236 aţ § 239 O.s.p., určujúcimi podmienky,
v prípade splnenia ktorých je dovolanie prípustné).
Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaţe na osobu konkrétneho
dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či je u neho daný dôvod,
ktorý ho oprávňuje podať dovolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému
týmto opravným prostriedkom). Takým dôvodom je skutočnosť, ţe rozhodnutím odvolacieho
súdu bol dovolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma
dopadajúca na jeho pomery.
Záver o tom, ţe podané dovolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho
oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej, ako aj subjektívnej), posúdenie
subjektívnej prípustnosti dovolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej
prípustnosti dovolania. Ak dovolací súd dospeje k záveru, ţe dovolateľ nie je z určitého
dôvodu subjektívne oprávnený podať dovolanie, nie je potrebné ďalej skúmať, či jeho
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky niektorého z rozhodnutí uvedených
V danom prípade je dovolaním napadnutý aj výrok rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený prvostupňový rozsudok tak, ţe ţaloba o náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch bola zamietnutá. Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania bolo
potrebné vziať na zreteľ to, ţe ţalovaný z procesného hľadiska (ktoré je v tomto zmysle
rozhodujúce) nemôţe byť negatívne dotknutý rozhodnutím zamietajúcim proti nemu
smerujúcu ţalobu. Keďţe v danom prípade dovolateľ po (rozhodujúcej) procesnej stránke
nebol negatívne dotknutý napadnutým výrokom rozsudku, z procesného hľadiska mu týmto
výrokom nebola spôsobená ujma na jeho pomeroch (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 27. januára 1998 sp. zn. 1 Cdo 92/97 uverejnený pod č. 50/1999
v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky a tieţ rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 7. júla 1992 sp. zn. 1 Cdo 28/92 publikované pod č. 40/1993
v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky).
S prihliadnutím na vyššie uvedený výklad dovolacieho súdu o objektívnej
a subjektívnej stránke prípustnosti dovolania dospel dovolací súd k záveru, ţe i keď
je dovolanie v danej veci z objektívneho hľadiska prípustné (smeruje proti výroku rozsudku
odvolacieho súdu, ktorý vykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 O.s.p.), predsa
len dovolateľ nie je subjektívne oprávnený napadnúť ho dovolaním. Vzhľadom na to Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného proti zmeňujúcemu výroku rozsudku
odvolacieho súdu o zamietnutí ţaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odmietol
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).
Ţalovaný podal dovolanie aj proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa o uloţení povinnosti ţalovaného zaslať ţalobkyniam písomné
ospravedlnenie. V tejto časti je Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný právnym názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze zo 4. novembra 2010 sp. zn.
I. ÚS 186/2008 (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Vzhľadom na túto viazanosť
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného proti
výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o uloţení
povinnosti ţalovaného zaslať ţalobkyniam písomné ospravedlnenie, vyplýva z § 238 ods. 2
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo
k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie
je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní.
Ţalovaný v dovolaní tvrdil, ţe konanie je postihnuté vyššie uvedenou tzv. inou vadou
konania, ktorá spočíva v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, nakoľko
nezodpovedá § 157 ods. 1, 2 O.s.p.
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia; zákonné poţiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú
z § 157 ods. 2 O.s.p. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
(avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov
rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí ale disponovať potrebnou
ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06,
I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). V danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia týkajúceho sa povinnosti ţalovaného zaslať ţalobkyniam písomné
ospravedlnenie, ktorá je len predmetom daného dovolacieho prieskumu (viď dôvody uvedené
vyššie), uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh
konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel k záveru, ţe skutkové
a právne závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého potvrdzujúceho
výroku rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157
ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovým stavom, tak ako ho
zistil súd prvého stupňa, jeho právne závery povaţoval za správne a sám ich pre zdôraznenie
správnosti doplnil. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného. Za tohto stavu nemoţno za opodstatnenú
povaţovať námietku ţalovaného, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu týkajúce sa jeho
potvrdzujúceho výroku je nepreskúmateľné.
Ţalovaný v dovolaní namieta, ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
V prejednávanej veci súdy oboch niţších stupňov správne vychádzali z § 11
Občianskeho zákonníka, ktorý priznáva kaţdej fyzickej osobe právo na ochranu proti
zásahom do osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako
aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani
nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môţu byť dotknuté jej osobnostné
práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdrţanie
sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi
je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry,
ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie
povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza) a tieţ jeho objektívna spôsobilosť
negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky
zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie
(§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Otázku, či určité konanie má znaky zásahu objektívne
spôsobilého zasiahnuť do práv fyzickej osoby chránených ustanovením § 11 Občianskeho
zákonníka, treba vţdy posúdiť s prihliadnutím na okolnosti, ktoré tu boli v čase zásahu.
Ţalovaný v dovolaní namietal, ţe konal v súlade so slobodou prejavu, ktorú zakotvuje
aj čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; v zmysle odseku 2 veta prvá tohto článku
má kaţdý právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným
spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu
na hranice štátu. V zmysle čl. 10 ods. 1 veta prvá a druhá Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd má kaţdý právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu zastávať
názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov.
Ani právo na slobodu prejavu ale nie je absolútne – podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd jeho výkon zahŕňa aj povinnosti
a zodpovednosť, a preto môţe podliehať (o.i.) obmedzeniam alebo sankciám, ktoré
ustanovuje zákon a ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v záujme (medziiným)
ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania
autority a nestrannosti súdnej moci.
V preskúmavanej veci bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, ţe
ţalovaný 4. septembra 2000 verejne v budove G. rozdával učiteľom a ţiakom listy adresované
pedagogickému zboru gymnázia a študentom gymnázia, v ktorých okrem iného obvinil
ţalobkyne zo šikanovania detí a spoluobvinil ich zo spoluúčasti na samovraţde jeho syna M.
S. (zomrel 30. júna 2000). Ţalovaný rozširovanie listov s uvedeným obsahom sám potvrdil
vo vyjadrení k ţalobe (č.l. 113 spisu) ako pri svojom výsluchu na pojednávaní pred okresným
súdom 5. júna 2002 (č.l. 183 spisu). Z uznesenia Okresného úradu vyšetrovania Policajného
zboru v Brezne z 20. novembra 2001 č. ČVS: OUV 217/BR-2001 vyplýva, ţe bolo odloţené
podozrenie z trestného činu útlaku, ktorého sa mali dopustiť učitelia J.G.G. tým, ţe
v školskom roku 1999/2000 mali na študenta gymnázia M. S. vyvíjať a stupňovať tlak
k aktívnejšiemu zapájaniu nebohého do vyučovacieho procesu za účelom zlepšenia známok
s následným neobjektívnym hodnotením jeho vedomostí vo forme klasifikovania známok
niţšieho stupňa, čím mali spôsobiť stresové konanie nebohého, ktorý 30. júna 2000 spáchal
samovraţdu obesením, nakoľko nejde vo veci o podozrenie z trestného činu. Zo záznamu
Štátnej školskej inšpekcie o výsledku tematickej inšpekcie vykonávanej od 3. do 4. októbra
2000 na J.G. jednoznačne vyplýva, ţe šikanovanie ţiakov učiteľmi nebolo zistené, bolo
vylúčené, ţe by ţiaci mali strach zo školy, resp. učiteľov a z rozhovorov náhodne vybraných
spoluţiakov nebohého M. S. bolo konštatované, ţe učitelia sa k ţiakom správajú korektne,
sú primerane nároční, hodnotenia vrátane hodnotenia M. S. povaţujú za spravodlivé
a objektívne. Skutočnosť, ţe na škole nedochádzalo k šikanovaniu, potvrdil aj svedok
PhDr. P. S., ktorý ako zamestnanec Krajskej pedagogicko-psychologickej porade vykonával
psychologické poradenstvo na J.G.. Uvedený svedok vo výpovedi uviedol, ţe ţiaci gymnázia,
i keď mali moţnosť buď osobne alebo anonymne do vytvorenej tzv. schránky dôvery,
neoznámili ţiadny prípad šikanovania, či problémy s učiteľmi v súvislosti s nespravodlivým
známkovaním a pod.
V prejednávanej veci došlo ku kolízii (vzájomnému stretu) dvoch chránených záujmov
(práv). Na jednej strane ide o právo ţalobkýň, aby do ich chránených osobných
a osobnostných práv nebolo neoprávnene zasahované a tieţ ich právo domáhať sa zákonu
zodpovedajúcim spôsobom ochrany v prípade neoprávneného zásahu; ţalobkyne,
vychádzajúc z toho, ţe predmetnými listami bolo zasiahnuté do ich práv chránených právnym
poriadkom, podali proti ţalovanému ţalobu na ochranu osobnosti. Na druhej strane ide
o slobodu prejavu - jeden zo základných pilierov existencie demokratickej spoločnosti
i rozvoja kaţdého človeka.
V prípade stretu subjektívneho práva ţalobkýň a práva slobody prejavu, ku ktorému
v posudzovanej veci došlo, je predpokladom správneho rozhodnutia súdu test pomernosti,
ktorý zohľadní okolnosti na oboch procesných stranách. Na strane osoby domáhajúcej
sa ochrany osobnosti ide predovšetkým o to, do akého práva, koho, čím, s akou intenzitou
a s akými dôsledkami bolo zasiahnuté, na strane osoby, proti ktorej smeruje ţaloba
na ochranu osobnosti ide o to, aké boli ciele a zvolené prostriedky uplatnenia slobody prejavu.
Súčasťou slobody prejavu môţe byť aj kritika. Aby kritika (čo aj oprávnená) nenapĺňala
znaky neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, musí byť a/ vecná (nie
zahmlievajúca alebo škandalizujúca), b/ pravdivá (vychádzajúca z pravdivých podkladov)
a c/ primeraná (čo do spôsobu, účelu, obsahu a formy). Cieľom kritiky s takýmito znakmi
má byť náprava určitého negatívneho javu (okolnosti alebo správania sa), nie však uráţka,
poníţenie, zosmiešnenie, škandalizácia alebo zneváţenie ľudskej dôstojnosti. Za splnenia
týchto podmienok je prípustná aj „tvrdá kritika“, pokiaľ je objektívne prospešná.
Odvolací súd sa uvedeným stretom (kolíziou) osobnostného práva ţalobkýň a slobody
prejavu zaoberal a svoje závery vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku. Správne
odvolací súd pri posudzovaní, či zásah do osobnostných práv týmito písomnými prejavmi
sa negatívne dotkol osobnosti ţalobkýň, analyzoval nielen obsah tohto prejavu, ale tieţ formu
v ňom pouţitých výrazových (slovných) prostriedkov, pretoţe tá je vonkajším prejavom
obsahu (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 10/2005).
Záver odvolacieho súdu, podľa ktorého slová ţalovaného na adresu ţalobkýň ohľadne
šikanovanie detí a obvinení zo samovraţdy M. S. boli objektívne spôsobilé zníţiť česť,
váţnosť a dôstojnosť ţalobkýň, vykonávajúcich prácu učiteliek na gymnáziu, ako i ţe
predmetné listy sledovali zneváţenie ţalobkýň, zodpovedá zisteného skutkovému stavu, keď
ich obsahom boli nepravdivé skutočnosti; pravdivosť skutkových okolností, ktoré sú v nich
uvedené (šikanovanie detí, obvinenie zo samovraţdy M. S.), nebola v konaní preukázaná.
V inkriminovaných listoch boli totiţ zvolené také slová, slovné spojenia a formulácie, ktoré
si ich čitateľ mohol vysvetľovať tak, ţe vina ţalobkýň zo smrti syna ţalovaného ako
i šikanovanie ţiakov na gymnáziu boli preukázané a ţalobkyne sa tohto konania dopustili.
Uvedením takýchto nepravdivých tvrdení a obvinení dehonestujúcich a znevaţujúcich osoby
ţalobkýň v listoch verejne rozširovaných na pôde školy došlo aj podľa názoru dovolacieho
súdu k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti ţalobkýň, ktorý bol objektívne
spôsobilý zníţiť ich váţnosť a postavenie ako pedagogického pracovníka v očiach kolegov
učiteľov ako i ţiakov danej školy. Súdmi ţalobkyniam priznaný prostriedok ochrany za zásah
do ich ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka chránených osobnostných práv vo forme
morálneho zadosťučinenia (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) dovolací súd povaţuje
za primeraný a zodpovedajúci povahe a spôsobu daného neoprávneného zásahu, ako i jeho
intenzite.
Dovolací súd k tvrdeniu ţalovaného, ţe uvedené listy boli jeho hodnotením pomerov
na gymnáziu, povaţuje za potrebné uviesť, ţe vţdy treba starostlivo rozlišovať medzi faktami
a hodnotiacimi úsudkami. Ide o to, ţe existenciu faktov moţno preukázať, otázka pravdivosti
hodnotiacich úsudkov ale nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, rozsudok z roku 1986;
obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z roku 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok
vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať
z dostatočného faktického základu (Jerusalem, c. Rakúsko, rozsudok z roku 2001). Pokiaľ
listy mali podľa ţalovaného obsahovať aj jeho hodnotiace úsudky, je potrebné, aby v ňom bol
opísaný relevantný skutkový dej (skutkové tvrdenie) takým spôsobom, ktorý umoţňuje
čitateľovi urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok. Písomnosť, ktorá to neumoţňuje, môţe byť
so zreteľom na individuálne okolnosti určitej veci neoprávneným zásahom do osobnostných
práv (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 61/2000
publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/2001). Inkriminované listy obsahujú také
hodnotiace úsudky, ktorých skutkový podklad nie je dostatočne vysvetlený. Podľa názoru
dovolacieho súdu ide o takýto úsudok aj v časti listov týkajúcich sa „nepedagogického
prístupu“, „šikanovania“ ako dôvodu vedúceho k samovraţde M. S..
Keďţe odvolací súd pri posudzovaní otázky, či konaním ţalovaného došlo k zásahu
do osobnostných práv ţalobkýň a formy právneho prostriedku ochrany osobnosti ţalobkýň,
aplikoval na zistený skutkový stav správny právny predpis (§ 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) a tento predpis aj správne vyloţil, jeho rozhodnutie nespočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, ţe dovolacie dôvody uvádzané v dovolaní ţalovaného (§ 241 ods. 2
písm. b/ a c/ O.s.p.) nie sú dané, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného
proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o povinnosti ţalovaného zaslať ţalobkyniam
písomné ospravedlnenie, zamietol podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
V dovolacom konaní (procesne) úspešným ţalobkyniam vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 224
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešné účastníčky v dovolacom konaní podali
návrh na uloţenie povinnosti nahradiť im trovy tohto konania spolu s ich vyčíslením.
Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokátky za právnu sluţbu, ktorú
poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovaného 5. septembra 2007 § 14 ods. 1
písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych sluţieb v znení platnom v čase vykonania úkonu (ďalej len „vyhláška“) . Sadzbu
tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 3 vyhlášky vo výške 109,24 €,
čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške
jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 3 x 5,91 €] a daňou
z pridanej hodnoty vo výške 20,75 € (19 % z odmeny advokáta v zmysle § 18 ods. 3
vyhlášky) predstavuje spolu 147,72 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. mája 2012
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková