Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 153/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2008

predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn.

zo 7. decembra 2006, ako aj základného práva domáhať sa svojich práv na nestrannom súde

podľa a podľa Listiny základných

práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. novembra 2006

a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2007

doručená sťažnosť (doplnená 14. marca 2007) R. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

(ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom sp. zn. zo 7. decembra 2006, ako aj základného práva domáhať sa

svojich práv na nestrannom súde podľa a podľa listiny a

práva na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. zo 16. novembra 2006.

Z obsahu sťažnosti (vrátane jej doplnenia) a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi

bolo Špeciálnym súdom Pezinok (ďalej len „špeciálny súd“) vedené trestné stíhanie

pre trestný čin vraždy podľa , Trestný

zákon v znení neskorších predpisov. Špeciálny súd rozhodol rozsudkom z 3. mája 2006,

sp. zn. PK a uznal sťažovateľa vinným. Sťažovateľ sa proti prvostupňovému

rozhodnutiu v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol o jeho

odvolaní tak, že ho rozsudkom sp. zn. zo 7. decembra 2006 zamietol.

V postupe najvyššieho súdu poukazuje sťažovateľ na skutočnosti, ktoré podľa jeho

názoru mali za následok porušenie jeho práva domáhať sa svojich práv na nestrannom súde

podľa , dohovoru a listiny a základného práva

nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa a listiny,

pričom predkladá ústavnému súdu túto argumentáciu:

„Dňa 02.11.2006, mi bolo Najvyšším súdom SR doručené predvolanie na verejné

zasadnutie konané o odvolaní, resp. môjmu obhajcovi upovedomenie o tomto verejnom

zasadnutí, s termínom konania vytýčeným na dni 22. a 23. 11. 2006.

Dôkaz: - Upovedomenie Najvyššieho súdu SR o vytýčení termínu verejného

zasadnutia na dni 22. a 23.11.2006

Na základe uvedeného predvolania som nadobudol vedomosť, že predmetná trestná

vec bola na prejednanie a rozhodnutie pridelená senátu zloženého z jeho predsedu JUDr. J.

M. a členov JUDr. J. M. a JUDr. I. M.

Vzhľadom na tieto zistenia som, podľa ust. a nasl. , účinného do

31.12.2005 svojim písomným podaním zo dňa 10.11.2006 prostredníctvom svojho obhajcu,

vzniesol námietku zaujatosti dotknutého senátu Najvyššieho súdu SR, resp. jeho predsedu,

ktorým podaním som sa domáhal, aby napadnutý senát bol z prejednávania mojej trestnej

veci vylúčený a vec bola pridelená senátu určenému náhodným výberom tak, aby bola

dodržaná ústavná zásada zákonného sudcu – senátu.

Dôkaz: - Námietka zaujatosti zo dňa 10.11.2006

Najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa 16.11.2006, č.k.: ,

rozhodol, že sudcovia dotknutého senátu Najvyššieho súdu SR 2 Toš nie sú vylúčení

z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej trestnej veci.

Dôkaz: - Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.11.2006, č.k.:

Pre úplnosť uvádzam, že na verejnom zasadnutí konanom pred Najvyšším súdom SR

dňa 07.12.2006, vyniesol tento súd rozsudok, č.k.: , ktorým rozhodnutím

zamietol moje odvolanie zo dňa 08.06.2006, doplnené podaním zo dňa 19.06.2006, proti

rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku zo dňa 03.05.2006, ktorý rozsudok týmto potvrdil.“

Po citácii dotknutých článkov , dohovoru a listiny pokračuje sťažovateľ

vo svojej argumentácii a uvádza ďalšie skutočnosti na podporu tvrdení o porušení jeho

základných práv:

«Tak ako to vyplýva z Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2006, v rámci

trestno-právneho kolégia pôsobí na Najvyššom súde SR deväť senátov.

Z týchto senátov však len tri senáty boli predsedom tohto súdu poverené, aby konali

a rozhodovali výlučne vo veciach týkajúcich sa Špeciálneho súdu.

Takýto postup, ktorým boli vytvorené tri osobitné senáty vybavujúce výlučne agendu

súvisiacu s rozhodovaním o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov proti

rozhodnutiam Špeciálneho súdu, považujem za nezákonný, porušujúci právo obvineného

na zákonného sudcu, resp. právo na zákonný súd a v konečnom dôsledku prehlbujúci

pochybnosti o nezaujatosti, nezávislosti a nestrannosti súdu, resp. dotknutého senátu.

o súdoch totiž nepriznáva predsedovi Najvyššieho súdu SR

právomoc vytvárať, a to v rámci akéhokoľvek kolégia Najvyššieho súdu SR akési

špecializované senáty, ktoré by vybavovali jedinú agendu.

Práve naopak z vyššie citovaného čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

jednoznačne vyplýva, že príslušnosť sudcov a teda aj senátov ustanoví len zákon. Pritom

podľa SR: „Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Inými slovami povedané, predseda Najvyššieho súdu SR by bol oprávnený kreovať

osobitné senáty len v prípade, ak by mu takáto právomoc explicitne vyplývala z príslušných

zákonov, ba dokonca som presvedčený, že takéto senáty by mohli byť zriadené výlučne

všeobecne záväzným právnym predpisom právnej sily na úrovni zákona. Je však

nepochybné, že takáto zákonná úprava v súčasnosti neexistuje.

Takýmto konaním – postupom Najvyššieho súdu SR, pritom evidentne došlo zároveň

k zúženiu možnosti náhodného výberu senátov a to z deviatich na tri . V tejto súvislosti treba

objektívne priznať, že o súdoch síce ustanovuje, že „podmienka

náhodného výberu je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov“,

avšak, podľa môjho názoru, sa táto podmienka týka výlučne tých prípadov, keď na tom

ktorom súde pôsobia najviac dva senáty, t.j. ide tu o akúsi požiadavku výberu senátov

z minimálne dvoch (čo sa predovšetkým týka menších súdov), avšak v prípade, ak ich pôsobí

na príslušnom súde viacero, je nevyhnutné, aby dochádzalo k náhodilému výberu jedného

z nich práve zo všetkých do úvahy prichádzajúcich senátov.

Mám teda zato, že predseda dotknutého súdu si nemôže svojvoľne dovoliť zúžiť

diapazón senátov, ktoré by potenciálne mohli konať a rozhodnúť v určitej veci, nakoľko taký

postup jednak nemá oporu v právnom poriadku, ba dokonca je s ním v rozpore a zároveň

prinajmenšom vzbudzuje obavu zo subjektívneho – neoprávneného – nepriameho

zasahovania, manipulovania, ovplyvňovania konečného verdiktu vo veci samej.

Z uvedeného potom vyplýva, že ak na Najvyššom súde pôsobí v rámci

trestnoprávneho kolégia 9 senátov, má sa náhodou selekciou vybrať senát, ktorý bude

potom rozhodovať v určitej veci z možných deviatich senátov a nie len z troch, tak ako je

tomu v súčasnosti, ktoré tri senáty boli navyše subjektívne, t. j. priamo predsedom

Najvyššieho súdu SR, poverené riešiť len konkrétnu agendu týkajúcu sa konkrétneho

podriadeného súdu.

Opätovne teda uvádzam, že predseda Najvyššieho súdu SR nedisponuje zo zákona

takou právomocou, na základe ktorej by mohol subjektívne rozhodnúť, že o tom ktorom

prípade budú rozhodovať len ním určené senáty, a že ostatným senátom, ktoré sú pritom

v zmysle o súdoch na to takisto kompetenčne a odborne spôsobilé,

bude táto právomoc odňatá.

V konečnom dôsledku je však takýmto postupom porušované právo na zákonného

sudcu priznané SR a Listiny základných práv a slobôd,

ústavný , keď tento priznáva právomoc určiť príslušnosť sudcov

takisto výlučne zákonu.

Účelom uvedených článkov je práve zabrániť „manipulovaniu“ s prideľovaním

konkrétnych vecí konkrétnym sudcom (senátom), u ktorých by sa dal vopred predpokladať

určitý spôsob rozhodovania, ktorá „prevencia“ je v našom prípade, postupom Najvyššieho

súdu pri kreovaní Rozvrhu práce, prinajmenšom spochybnená.

Takisto som presvedčený, že takýmto konaním je porušované rovnako právo

na zákonný súd garantované mi čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, a to z jednoduchého dôvodu: Vytvorením špecializovaných senátov

v rámci Najvyššieho súdu SR de facto dochádza k vytvoreniu osobitného odvolacieho

orgánu príslušného konať a rozhodovať len vo veciach týkajúcich sa Špeciálneho súdu, čo

opätovne je v hrubom rozpore so zákonom, ako aj zásadou na spravodlivý súdny proces.

Je pritom nespochybniteľné, že samotná existencia Špeciálneho súdu v Pezinku

zriadeného zákonom, nijakým spôsobom neodôvodňuje potrebu tvoriť osobitné senáty

Najvyššieho súdu SR, ktoré by boli „funkčne“ príslušné rozhodovať výlučne vo veciach

týkajúcich sa Špeciálneho súdu, najmä ak neexistuje na to podporná zákonná úprava.

o sudcoch totiž okrem iného jednoznačne uvádza: „Najvyšší súd

koná a rozhoduje o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam krajských súdov,

Špeciálneho súdu a Vyššieho vojenského súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred

súdmi.“

V tejto súvislosti preto poukazujem na analógiu vo vzťahu medzi Vyšším vojenským

súdom (ktorý vzhľadom na svoju vecnú a miestnu príslušnosť je porovnateľný so

Špeciálnym súdom) a Najvyšším súdom SR na jednej strane a Špeciálnym súdom

a Najvyšším súdom SR na strane druhej. Aj napriek celkom zjavnej podobnosti týchto

vzťahov, nie sú na Najvyššom súde kreované akékoľvek špecializované senáty, ktoré by sa

zaoberali výlučne agendou súvisiacou s vojenským súdnictvom.

S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti som potom nadobudol dôvodné

pochybnosti o dodržaní môjho práva na nezávislý a nestranný súd (ktoré právo mi je takisto

garantované SR a Európskeho dohovoru), pred ktorým

súdom mala byť moja trestná vec prejednaná a rozhodnutá, t.j. vzhľadom na vyššie

uvedené, možno mať dôvodné pochybnosti o nezaujatosti členov dotknutého senátu.

Len z opatrnosti poukazujem aj na tzv. teóriu zdania, ktorá sa v praxi aplikuje

v súvislosti s právom „každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“

garantovaného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru, podľa ktorej teórie nestačí, že sudca je

subjektívne nestranný a nezávislý, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť navonok.

V tejto súvislosti podotýkam, že predseda senátu Najvyššieho súdu SR JUDr. J. M.,

ktorého zákonnosť výberu a príslušnosť som svojou námietkou zaujatosti zo dňa 10.11.2006

napadol, rozhodoval v predchádzajúcom období aj o otázkach predĺženia dĺžky trvania

výkonu väzby vo vzťahu k mojej osobe a to práve v tejto trestnej veci. To považujem za ďalší

dôvod prehlbujúci pochybnosti o nezávislosti, nestrannosti a nezaujatosti predsedu senátu,

nehovoriac o tom, že tento rozhodoval o tomto predĺžení trvania väzby v čase, keď

dokazovanie na hlavnom pojednávaní pred Špeciálnym súdom v Pezinku bolo už ukončené,

ba dokonca aj po vynesení rozsudku tohto súdu. Na základe s tým súvisiaceho dôkazného

materiálu, s ktorým by sa mal dostať do kontaktu až v rámci odvolacieho konania, si tento,

ako je aj z odôvodnení jednotlivých uznesení o predĺžení trvania väzby zrejmé, vytvoril

určitý právny názor na vec, jednoznačne inklinujúci k jeho presvedčeniu o mojej vine.

S poukazom na vyššie uvedené podporne poukazujem na uznesenie Najvyššieho súdu

SR zo dňa 06.07.2006, č.k.: , ktorým uznesením JUDr. J. M., ako predseda

senátu tohto súdu, rozhodoval mojom o predĺžení trvania väzby v predmetnej trestnej veci.

Predovšetkým poukazujem na stranu 14, posledný odsek dotyčného rozhodnutia, v ktorom

sa expressis verbis uvádza nasledovné: „(...) aj ďalšie dôkazy opodstatňujú dôvodnosť

podozrenia, že sa obžalovaní R. Š. a J. K. dopustili súdených trestných činov, čo viedlo

Špeciálny súd k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku.“

V neposlednom rade dávam do pozornosti stranu 16 posledný odsek toho istého

uznesenia, v ktorom sa explicitne uvádza: „Charakter súdenej trestnej činnosti, dlhá doba

po ktorú mali súdenú trestnú činnosť páchať, jej charakter a presadzovanie svojich zámerov

a zištných cieľov za akúkoľvek cenu a to v prípade potreby aj usmrtením nepohodlných

a v ceste stojacich osôb, sú tými konkrétnymi okolnosťami, ktoré opodstatňujú obavu, že by

obžalovaní v prípade ich prepustenia na slobodu pokračovali v páchaní trestnej činnosti“

Dôkaz: - Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.07.2006, č.k.:

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je potom zrejmé, že výber senátu

Najvyššieho súd SR, ktorý bol poverený konať a rozhodnúť v mojej trestnej veci, bol

uskutočnený v rozpore s právnym poriadkom, tým boli porušené moje práva na spravodlivý

súdny proces garantované mi jednak SR, Európskym dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ale aj Listinou základných práv a slobôd.

Bez meškania, t.j. ihneď ako som sa dozvedel o týchto skutočnostiach, som proti

tomuto senátu, resp. jeho predsedovi dňa 10.11.2006 vzniesol námietku zaujatosti a navrhol

som, aby dotknutý senát Najvyššieho súdu SR bol z prejednávania mojej trestnej veci

vylúčený a vec bola pridelená senátu určenému náhodným výberom tak, aby bola dodržaná

ústavná zásada zákonného sudcu – senátu.

Ako som už vyššie spomínal, uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.11.2006,

č. k.: , nebolo tejto námietke vyhovené, keď tento rozhodol, že sudcovia

dotknutého senátu Najvyššieho súdu SR 2 Toš nie sú vylúčení z vykonávania úkonov

trestného konania v predmetnej trestnej veci.

Dôkaz: - Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.11.2006, č.k.:

S argumentáciou obsiahnutou v mojej námietke zaujatosti zo dňa 10.11.2006, sa

podľa môjho názoru Najvyšší súd SR nijakým spôsobom nezaoberal a s touto sa

nevysporiadal.

Vo vzťahu k časti mojej námietky, týkajúcej sa nedostatku právomoci predsedu

Najvyššieho súdu SR svojvoľne si kreovať akési špecializované senáty, ktoré by vybavovali

jedinú agendu (v našom prípade agendu Špeciálneho súdu), Najvyšší súd SR len okrajovo

spomenul, že predseda Najvyššieho súdu SR tak neučinil svojvoľne, ale na základe ust. § 52

ods. 4 o súdoch a Rokovacom poriadku Najvyššieho súdu SR.

Takúto argumentáciu však považujem za úplne neprijateľnú. Opätovne podotýkam,

že o súdoch v žiadnej svojej časti expressis verbis neudeľuje

predsedovi Najvyššieho súdu SR takúto právomoc vytvárať špecializované senáty. Práve

naopak z jednotlivých vyššie spomínaných normatívnych právnych aktov, právnej sily na

úrovni ústavných zákonov, jednoznačne vyplýva, že príslušnosť sudcov a teda aj senátov

môže ustanoviť len zákon.

Zároveň v tejto súvislosti z opatrnosti pripomínam, že Rokovací poriadok

Najvyššieho súdu SR nemá právnu silu na úrovni zákona, jedná sa v podstate o interný

predpis tohto justičného orgánu, ktorý by však v žiadnom prípade nemal byť v rozpore

so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nehovoriac o tej skutočnosti, že ani tento

predpis nepriznáva predsedovi Najvyššieho súdu SR spomínanú právomoc.

Na záver, Najvyšší súd SR v napadnutom uznesení odôvodnil potrebu kreácie

spomínaných troch špecializovaných senátov tou skutočnosťou, že nakoľko v zmysle

ust. o sudcoch a prísediacich možno na Špeciálny súd

prideliť len sudcu, ktorý dovŕšil vek 35 rokov a podľa vyjadrenia Národného

bezpečnostného úradu podľa osobitného zákona je oprávnený oboznamovať sa

s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia „Prísne tajné“, pričom tieto podmienky platia

aj na sudcu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu

a vzhľadom na to, že ostatní sudcovia trestno-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR

nemajú splnenú túto zákonom požadovanú previerku, nemôže byť náhodným výberom

určený ktorýkoľvek senát trestného kolégia na rozhodovanie o opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu Špeciálneho súdu, ale len senát spomedzi troch senátov určených Rozvrhom

práce, ktorého senátu členovia dané podmienky spĺňajú.

Takáto argumentácia podľa môjho názoru takisto neobstojí. Práve naopak, týmto

u mňa len narastajú pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti sudcov tých senátov

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktorých agenda spočíva práve v rozhodovaní

o otázkach týkajúcich sa Špeciálneho súdu. Vzhľadom na uvedené totiž nadobúdam

presvedčenie, že sudcovia dotknutých troch senátov sa stávajú akýmisi vazalmi Národného

bezpečnostného úradu, de facto závislými od jeho rozhodnutia, či títo sú alebo nie sú

spôsobilí konať a rozhodovať vo veciach určitého druhu a tým sú v konečnom dôsledku

mimoriadne ľahko ovplyvniteľní.

Pripomínam tú skutočnosť, že platnosť osvedčenia pre utajované skutočnosti stupňa

„Prísne tajné“ je päť rokov, čo má následne za následok povinnosť toho ktorého sudcu

Najvyššieho súdu SR opätovne sa podrobovať bezpečnostným previerkam, čím chcem

povedať, že sa nejedná o jednorázovú záležitosť, ale tieto osoby sú sústavne pod určitou

kontrolou, resp. istým tlakom zo strany výkonnej moci, čo prinajmenšom môže vyvolať

pochybnosť o nestrannosti týchto osôb.

Na druhej strane však zároveň nie je možné, aby boli porušované moje základné

práva a slobody, ako je právo na nezávislý a nestranný súd, resp. právo na zákonného

sudcu garantované mi jednak SR, ústavným , ktorým sa

uvádza Listina základných práv a slobôd, ale aj Európskym dohovorom o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, , len z toho dôvodu, že istý sudcovia

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, nedisponujú platným osvedčením, podľa

ktorého sa títo môžu oboznamovať s utajovanými skutočnosťami príslušného stupňa,

čo môže byť zapríčinené rôznymi dôvodmi, napr. že sa títo bezpečnostnú previerku ani len

nepokúšali absolvovať.»

Na základe uvedeného sťažovateľ v závere sťažnosti (v doplnení zo 14. marca 2007)

navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„V trestnom konaní, vedenom pred Najvyšším súdom SR pod č.k.: ,

bolo postupom Najvyššieho súdu SR porušené základné právo sťažovateľa – R. Š., trvale

bytom: Ž., nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa SR, podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

V trestnom konaní, vedenom pred Najvyšším súdom SR pod č.k.: , bolo

postupom Najvyššieho súdu SR porušené základné právo sťažovateľa – R. Š., trvale bytom:

Ž., domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vyhlásený pod č.

, Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.11.2006, č.k.: , sa zrušuje

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 07.12.2006, č.k.: sa zrušuje

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR, je povinný zaplatiť sťažovateľovi – R. Š. trovy konania na účet

právneho zástupcu, JUDr. J. S., advokáta, Advokátska kancelária JUDr. J. S., B., do dvoch

mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho práva domáhať sa svojich práv

na nestrannom súde podľa , dohovoru a listiny

a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa a

ods. 1 listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 1 nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Sťažovateľ v podanej sťažnosti v jednej rovine namieta porušenie základného práva

na prerokovanie veci na nestrannom súde podľa a listiny

a práva na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

a čl. 38 ods. 1 listiny v súvislosti so zúžením počtu senátov trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu príslušných pre rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti

rozhodnutiam špeciálneho súdu vytvorením troch tzv. špecializovaných senátov najvyššieho

súdu (z celkového počtu deviatich senátov trestnoprávneho kolégia).

V druhej rovine ide o sťažovateľovu námietku porušenia základného práva

na prerokovanie veci na nestrannom súde podľa a listiny

a práva na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru týkajúcu sa skutočnosti o pochybnostiach nezaujatosti predsedu senátu

rozhodujúceho v rámci spomínaného špecializovaného senátu o opravnom prostriedku

sťažovateľa, ktorý zároveň v predchádzajúcich štádiách konania rozhodoval v predmetnom

trestnom konaní aj o otázkach predlžovania lehoty väzby vo vzťahu k osobe sťažovateľa.

Podľa ustanovenia o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný

sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade

so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd

rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce

na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) o odvolaní proti rozsudku špeciálneho

súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa ustanovenia o dovolaní rozhoduje najvyšší súd.

Podľa ustanovenia § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú

riadenie súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom

práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu

pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje

určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených vybavovaním

agendy jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd.

Podľa ustanovenia § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak,

veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým

senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom, tak aby

bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa ustanovenia § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa

odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov,

samosudcov, súdnych úradníkov alebo notárov.

Interpretáciou relevantných ustanovení zákona o súdoch možno dospieť

k jednoznačnému záveru, že kľúčovými ustanoveniami vytvárajúcimi garancie

pre dodržanie zaručeného práva na nestranný súd je práve ustanovenie určujúce

prideľovanie veci systémom tzv. náhodného výberu (ustanovenie § 51 ods. 1 zákona

o súdoch), ako aj ustanovenie stanovujúce kritéria uvedeného systému, a síce takú

podmienku systému náhodného výberu predpokladajúcu výber aspoň z dvoch senátov,

samosudcov, súdnych úradníkov alebo notárov (ustanovenie § 51 ods. 2 zákona o súdoch).

V zmysle citovaných ustanovení príslušnosť najvyššieho súdu ako opravnej inštancie

proti rozhodnutiam špeciálneho súdu je daná zákonnými normami, ktorými sú už uvedené

ustanovenia a .

Zákonné normy, ktorými sú ustanovenie § 49 písm. a) a ustanovenie § 50 ods. 2

písm. a) zákona o súdoch, určujú právomoc predsedu súdu (v tomto prípade predsedu

najvyššieho súdu) vymedziť okruh senátov poverených vybavovaním agendy určitého

druhu, samozrejme za súčasného dodržania jednej z garancií práva na nestranný súd

poskytovanej ustanovením § 51 ods. 2 zákona o súdoch, ktorou je okruh aspoň dvoch

senátov.

Ústavný súd preto konštatuje, že spomínané kreovania troch špecializovaných

senátov najvyššieho súdu poverených vybavovaním agendy opravných prostriedkov proti

rozhodnutiam špeciálneho súdu bolo vykonané na základe a zároveň v súlade s citovanými

ustanoveniami zákona o súdoch za súčasného dodržania garancie poskytovanej ustanovením

§ 51 ods. 2 zákona o súdoch (kreovanie troch špecializovaných senátov).

Pojem zákonného sudcu vykladá judikatúra ústavného súdu tak, že ním je sudca,

ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na funkciu sudcu, bol pridelený alebo

dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, ktorého funkcia nezanikla a ktorý bol

určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce ().

V intenciách citovanej judikatúry ústavného súdu vychádzajúc z horeuvedených

záverov posúdil ústavný súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia práva

na zákonného sudcu ako zjavne neopodstatnenú. V nadväznosti na to a zároveň

s prihliadnutím na už konštatované dodržanie garancie poskytovanej ustanovením § 51

ods. 2 zákona o súdoch posúdil ako zjavne neopodstatnenú aj námietku porušenia práva

na nestranný súd.

Ústavný súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa, ktorou namietal zaujatosť

predsedu odvolacieho senátu, a teda porušenie práva na prejednanie veci nestranným súdom

tým, že rozhodoval v predchádzajúcich štádiách jeho trestnej veci o väzobných otázkach

týkajúcich sa osoby sťažovateľa, t. j. v konaní o návrhu na predĺženie lehoty väzby.

V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „európsky súd“), keď európsky súd opustil štrukturálne hľadisko a hľadisko

nezlučiteľnosti in abstracto rôznych procesných funkcií a použil vo viacerých prípadoch

konkrétny prístup. V uvedených prípadoch vyslovil európsky súd záver, že to, na čom záleží

pri posudzovaní otázky nestrannosti, je povaha a rozsah úkonov, ktoré urobil sudca

pred procesom. Treba preskúmať jednotlivé procesné úkony, ktoré sudca urobil

pred rozhodnutím vo veci samej, podľa ich obsahu, t. j. podľa toho, či otázky, ktoré musel

riešiť, a spôsob ako ich riešil, neprejudikovali jeho stanovisko k vine či nevine obvineného.

Európsky súd urobil záver, že tieto hľadiská sú zásadné pre vyvodenie záveru,

či subjektívna obava sťažovateľa z nedostatku nestrannosti sudcu bola aj objektívne

odôvodnená (pozri napr. rozhodnutia vo veciach Sainte-Marie c. Francúzsko z r. 1992, Fey

c. Rakúsko z r. 1993, Saraiva de Carvalho c. Portugalsko z r. 1994, Bulut c. Rakúsko

z r. 1996, kde európsky súd nezistil porušenie zásady nestrannosti súdu).

V zmysle citovanej judikatúry postupoval aj ústavný súd a preskúmal rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. júla 2006 (ďalej len „väzobné rozhodnutie“)

týkajúce sa konania o návrhu na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa, v rámci ktorého

rozhodoval ako predseda senátu sudca, ktorý následne rozhodoval v predmetnej trestnej veci

sťažovateľa aj v odvolacom konaní.

V predmetnom väzobnom rozhodnutí pri odôvodňovaní predĺženia väzby

sťažovateľa (ako aj spoluobžalovaných) najvyšší súd (okrem iného) uviedol: „Podľa

zistenia najvyššieho súdu doteraz na hlavnom pojednávaní vykonané dôkazy, a to najmä

výpovede spoluobžalovaných P. L., svedka M. S., ale aj ďalšie dôkazy opodstatňujú

dôvodnosť podozrenia, že sa obžalovaní R. Š. a J. K. dopustili (za pomoci

spoluobžalovaného P. L.) súdených trestných činov, čo viedlo špeciálny súd k vyhláseniu

odsudzujúceho rozsudku.“

Ústavný súd po preskúmaní tohto rozhodnutia dospel k záveru, že jeho odôvodnenie

nepresahuje hranicu relevantného a potrebného odôvodnenia materiálnej podmienky väzby,

ktorou je konštatovanie existencie skutočností zakladajúcich dôvodnosť podozrenia

zo spáchania skutku obvineným (resp. obžalovaným), tak ako ju predpokladá aj Trestný

poriadok vo svojom ustanovení § 71 ods. 1. Inými slovami, toto odôvodnenie neobsahuje

stanovisko takého charakteru, ktoré by bolo možné považovať už za konštatovanie, teda

prejudikovanie viny sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd aj druhú z námietok sťažovateľa týkajúcu

sa porušenia práva na prejednanie veci nestranným súdom postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TošNd

7/2006 zo 16. novembra 2006 ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd teda odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2008