Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)III. ÚS 153/08
PDF · 299.66 KB
No categories available
III. ÚS 153/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2008
predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Toš 33/2006 a jeho rozsudkom sp. zn. 2 Toš 33/2006
zo 7. decembra 2006, ako aj základného práva domáhať sa svojich práv na nestrannom súde
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Toš 33/2006 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TošNd 7/2006 zo 16. novembra 2006
a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2007
doručená sťažnosť (doplnená 14. marca 2007) R. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Toš 33/2006 a jeho
rozsudkom sp. zn. 2 Toš 33/2006 zo 7. decembra 2006, ako aj základného práva domáhať sa
svojich práv na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a
práva na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Toš 33/2006 a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 1 TošNd 7/2006 zo 16. novembra 2006.
Z obsahu sťažnosti (vrátane jej doplnenia) a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi
bolo Špeciálnym súdom Pezinok (ďalej len „špeciálny súd“) vedené trestné stíhanie
pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov. Špeciálny súd rozhodol rozsudkom z 3. mája 2006,
sp. zn. PK 2Tš/9/2005 a uznal sťažovateľa vinným. Sťažovateľ sa proti prvostupňovému
rozhodnutiu v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol o jeho
odvolaní tak, že ho rozsudkom sp. zn. 2 Toš 33/2006 zo 7. decembra 2006 zamietol.
V postupe najvyššieho súdu poukazuje sťažovateľ na skutočnosti, ktoré podľa jeho
názoru mali za následok porušenie jeho práva domáhať sa svojich práv na nestrannom súde
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva
nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny,
pričom predkladá ústavnému súdu túto argumentáciu:
„Dňa 02.11.2006, mi bolo Najvyšším súdom SR doručené predvolanie na verejné
zasadnutie konané o odvolaní, resp. môjmu obhajcovi upovedomenie o tomto verejnom
zasadnutí, s termínom konania vytýčeným na dni 22. a 23. 11. 2006.
Dôkaz: - Upovedomenie Najvyššieho súdu SR o vytýčení termínu verejného
zasadnutia na dni 22. a 23.11.2006
Na základe uvedeného predvolania som nadobudol vedomosť, že predmetná trestná
vec bola na prejednanie a rozhodnutie pridelená senátu zloženého z jeho predsedu JUDr. J.
M. a členov JUDr. J. M. a JUDr. I. M.
Vzhľadom na tieto zistenia som, podľa ust. § 30 a nasl. Tr. por., účinného do
31.12.2005 svojim písomným podaním zo dňa 10.11.2006 prostredníctvom svojho obhajcu,
vzniesol námietku zaujatosti dotknutého senátu Najvyššieho súdu SR, resp. jeho predsedu,
ktorým podaním som sa domáhal, aby napadnutý senát bol z prejednávania mojej trestnej
veci vylúčený a vec bola pridelená senátu určenému náhodným výberom tak, aby bola
dodržaná ústavná zásada zákonného sudcu – senátu.
Dôkaz: - Námietka zaujatosti zo dňa 10.11.2006
Najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa 16.11.2006, č.k.: 1 TošNd 7/2006,
rozhodol, že sudcovia dotknutého senátu Najvyššieho súdu SR 2 Toš nie sú vylúčení
z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej trestnej veci.
Dôkaz: - Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.11.2006, č.k.: 1 TošNd 7/2006
Pre úplnosť uvádzam, že na verejnom zasadnutí konanom pred Najvyšším súdom SR
dňa 07.12.2006, vyniesol tento súd rozsudok, č.k.: 2 Toš 33/2006, ktorým rozhodnutím
zamietol moje odvolanie zo dňa 08.06.2006, doplnené podaním zo dňa 19.06.2006, proti
rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku zo dňa 03.05.2006, ktorý rozsudok týmto potvrdil.“
Po citácii dotknutých článkov ústavy, dohovoru a listiny pokračuje sťažovateľ
vo svojej argumentácii a uvádza ďalšie skutočnosti na podporu tvrdení o porušení jeho
základných práv:
«Tak ako to vyplýva z Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2006, v rámci
trestno-právneho kolégia pôsobí na Najvyššom súde SR deväť senátov.
Z týchto senátov však len tri senáty boli predsedom tohto súdu poverené, aby konali
a rozhodovali výlučne vo veciach týkajúcich sa Špeciálneho súdu.
Takýto postup, ktorým boli vytvorené tri osobitné senáty vybavujúce výlučne agendu
súvisiacu s rozhodovaním o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov proti
rozhodnutiam Špeciálneho súdu, považujem za nezákonný, porušujúci právo obvineného
na zákonného sudcu, resp. právo na zákonný súd a v konečnom dôsledku prehlbujúci
pochybnosti o nezaujatosti, nezávislosti a nestrannosti súdu, resp. dotknutého senátu.
Zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch totiž nepriznáva predsedovi Najvyššieho súdu SR
právomoc vytvárať, a to v rámci akéhokoľvek kolégia Najvyššieho súdu SR akési
špecializované senáty, ktoré by vybavovali jedinú agendu.
Práve naopak z vyššie citovaného čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
jednoznačne vyplýva, že príslušnosť sudcov a teda aj senátov ustanoví len zákon. Pritom
podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“
Inými slovami povedané, predseda Najvyššieho súdu SR by bol oprávnený kreovať
osobitné senáty len v prípade, ak by mu takáto právomoc explicitne vyplývala z príslušných
zákonov, ba dokonca som presvedčený, že takéto senáty by mohli byť zriadené výlučne
všeobecne záväzným právnym predpisom právnej sily na úrovni zákona. Je však
nepochybné, že takáto zákonná úprava v súčasnosti neexistuje.
Takýmto konaním – postupom Najvyššieho súdu SR, pritom evidentne došlo zároveň
k zúženiu možnosti náhodného výberu senátov a to z deviatich na tri . V tejto súvislosti treba
objektívne priznať, že zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch síce ustanovuje, že „podmienka
náhodného výberu je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov“,
avšak, podľa môjho názoru, sa táto podmienka týka výlučne tých prípadov, keď na tom
ktorom súde pôsobia najviac dva senáty, t.j. ide tu o akúsi požiadavku výberu senátov
z minimálne dvoch (čo sa predovšetkým týka menších súdov), avšak v prípade, ak ich pôsobí
na príslušnom súde viacero, je nevyhnutné, aby dochádzalo k náhodilému výberu jedného
z nich práve zo všetkých do úvahy prichádzajúcich senátov.
Mám teda zato, že predseda dotknutého súdu si nemôže svojvoľne dovoliť zúžiť
diapazón senátov, ktoré by potenciálne mohli konať a rozhodnúť v určitej veci, nakoľko taký
postup jednak nemá oporu v právnom poriadku, ba dokonca je s ním v rozpore a zároveň
prinajmenšom vzbudzuje obavu zo subjektívneho – neoprávneného – nepriameho
zasahovania, manipulovania, ovplyvňovania konečného verdiktu vo veci samej.
Z uvedeného potom vyplýva, že ak na Najvyššom súde pôsobí v rámci
trestnoprávneho kolégia 9 senátov, má sa náhodou selekciou vybrať senát, ktorý bude
potom rozhodovať v určitej veci z možných deviatich senátov a nie len z troch, tak ako je
tomu v súčasnosti, ktoré tri senáty boli navyše subjektívne, t. j. priamo predsedom
Najvyššieho súdu SR, poverené riešiť len konkrétnu agendu týkajúcu sa konkrétneho
podriadeného súdu.
Opätovne teda uvádzam, že predseda Najvyššieho súdu SR nedisponuje zo zákona
takou právomocou, na základe ktorej by mohol subjektívne rozhodnúť, že o tom ktorom
prípade budú rozhodovať len ním určené senáty, a že ostatným senátom, ktoré sú pritom
v zmysle zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch na to takisto kompetenčne a odborne spôsobilé,
bude táto právomoc odňatá.
V konečnom dôsledku je však takýmto postupom porušované právo na zákonného
sudcu priznané čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ústavný zákon. č. 23/1991 Zb., keď tento priznáva právomoc určiť príslušnosť sudcov
takisto výlučne zákonu.
Účelom uvedených článkov je práve zabrániť „manipulovaniu“ s prideľovaním
konkrétnych vecí konkrétnym sudcom (senátom), u ktorých by sa dal vopred predpokladať
určitý spôsob rozhodovania, ktorá „prevencia“ je v našom prípade, postupom Najvyššieho
súdu pri kreovaní Rozvrhu práce, prinajmenšom spochybnená.
Takisto som presvedčený, že takýmto konaním je porušované rovnako právo
na zákonný súd garantované mi čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, a to z jednoduchého dôvodu: Vytvorením špecializovaných senátov
v rámci Najvyššieho súdu SR de facto dochádza k vytvoreniu osobitného odvolacieho
orgánu príslušného konať a rozhodovať len vo veciach týkajúcich sa Špeciálneho súdu, čo
opätovne je v hrubom rozpore so zákonom, ako aj zásadou na spravodlivý súdny proces.
Je pritom nespochybniteľné, že samotná existencia Špeciálneho súdu v Pezinku
zriadeného zákonom, nijakým spôsobom neodôvodňuje potrebu tvoriť osobitné senáty
Najvyššieho súdu SR, ktoré by boli „funkčne“ príslušné rozhodovať výlučne vo veciach
týkajúcich sa Špeciálneho súdu, najmä ak neexistuje na to podporná zákonná úprava.
Zákon č. 757/2004 Z.z. o sudcoch totiž okrem iného jednoznačne uvádza: „Najvyšší súd
koná a rozhoduje o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam krajských súdov,
Špeciálneho súdu a Vyššieho vojenského súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred
súdmi.“
V tejto súvislosti preto poukazujem na analógiu vo vzťahu medzi Vyšším vojenským
súdom (ktorý vzhľadom na svoju vecnú a miestnu príslušnosť je porovnateľný so
Špeciálnym súdom) a Najvyšším súdom SR na jednej strane a Špeciálnym súdom
a Najvyšším súdom SR na strane druhej. Aj napriek celkom zjavnej podobnosti týchto
vzťahov, nie sú na Najvyššom súde kreované akékoľvek špecializované senáty, ktoré by sa
zaoberali výlučne agendou súvisiacou s vojenským súdnictvom.
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti som potom nadobudol dôvodné
pochybnosti o dodržaní môjho práva na nezávislý a nestranný súd (ktoré právo mi je takisto
garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru), pred ktorým
súdom mala byť moja trestná vec prejednaná a rozhodnutá, t.j. vzhľadom na vyššie
uvedené, možno mať dôvodné pochybnosti o nezaujatosti členov dotknutého senátu.
Len z opatrnosti poukazujem aj na tzv. teóriu zdania, ktorá sa v praxi aplikuje
v súvislosti s právom „každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“
garantovaného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru, podľa ktorej teórie nestačí, že sudca je
subjektívne nestranný a nezávislý, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť navonok.
V tejto súvislosti podotýkam, že predseda senátu Najvyššieho súdu SR JUDr. J. M.,
ktorého zákonnosť výberu a príslušnosť som svojou námietkou zaujatosti zo dňa 10.11.2006
napadol, rozhodoval v predchádzajúcom období aj o otázkach predĺženia dĺžky trvania
výkonu väzby vo vzťahu k mojej osobe a to práve v tejto trestnej veci. To považujem za ďalší
dôvod prehlbujúci pochybnosti o nezávislosti, nestrannosti a nezaujatosti predsedu senátu,
nehovoriac o tom, že tento rozhodoval o tomto predĺžení trvania väzby v čase, keď
dokazovanie na hlavnom pojednávaní pred Špeciálnym súdom v Pezinku bolo už ukončené,
ba dokonca aj po vynesení rozsudku tohto súdu. Na základe s tým súvisiaceho dôkazného
materiálu, s ktorým by sa mal dostať do kontaktu až v rámci odvolacieho konania, si tento,
ako je aj z odôvodnení jednotlivých uznesení o predĺžení trvania väzby zrejmé, vytvoril
určitý právny názor na vec, jednoznačne inklinujúci k jeho presvedčeniu o mojej vine.
S poukazom na vyššie uvedené podporne poukazujem na uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 06.07.2006, č.k.: 2 Ntvš 3/2006, ktorým uznesením JUDr. J. M., ako predseda
senátu tohto súdu, rozhodoval mojom o predĺžení trvania väzby v predmetnej trestnej veci.
Predovšetkým poukazujem na stranu 14, posledný odsek dotyčného rozhodnutia, v ktorom
sa expressis verbis uvádza nasledovné: „(...) aj ďalšie dôkazy opodstatňujú dôvodnosť
podozrenia, že sa obžalovaní R. Š. a J. K. dopustili súdených trestných činov, čo viedlo
Špeciálny súd k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku.“
V neposlednom rade dávam do pozornosti stranu 16 posledný odsek toho istého
uznesenia, v ktorom sa explicitne uvádza: „Charakter súdenej trestnej činnosti, dlhá doba
po ktorú mali súdenú trestnú činnosť páchať, jej charakter a presadzovanie svojich zámerov
a zištných cieľov za akúkoľvek cenu a to v prípade potreby aj usmrtením nepohodlných
a v ceste stojacich osôb, sú tými konkrétnymi okolnosťami, ktoré opodstatňujú obavu, že by
obžalovaní v prípade ich prepustenia na slobodu pokračovali v páchaní trestnej činnosti“
Dôkaz: - Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.07.2006, č.k.: 2 Ntvš 3/2006
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je potom zrejmé, že výber senátu
Najvyššieho súd SR, ktorý bol poverený konať a rozhodnúť v mojej trestnej veci, bol
uskutočnený v rozpore s právnym poriadkom, tým boli porušené moje práva na spravodlivý
súdny proces garantované mi jednak Ústavou SR, Európskym dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ale aj Listinou základných práv a slobôd.
Bez meškania, t.j. ihneď ako som sa dozvedel o týchto skutočnostiach, som proti
tomuto senátu, resp. jeho predsedovi dňa 10.11.2006 vzniesol námietku zaujatosti a navrhol
som, aby dotknutý senát Najvyššieho súdu SR bol z prejednávania mojej trestnej veci
vylúčený a vec bola pridelená senátu určenému náhodným výberom tak, aby bola dodržaná
ústavná zásada zákonného sudcu – senátu.
Ako som už vyššie spomínal, uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.11.2006,
č. k.: 1TošNd 7/2006, nebolo tejto námietke vyhovené, keď tento rozhodol, že sudcovia
dotknutého senátu Najvyššieho súdu SR 2 Toš nie sú vylúčení z vykonávania úkonov
trestného konania v predmetnej trestnej veci.
Dôkaz: - Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.11.2006, č.k.: 1 TošNd 7/2006
S argumentáciou obsiahnutou v mojej námietke zaujatosti zo dňa 10.11.2006, sa
podľa môjho názoru Najvyšší súd SR nijakým spôsobom nezaoberal a s touto sa
nevysporiadal.
Vo vzťahu k časti mojej námietky, týkajúcej sa nedostatku právomoci predsedu
Najvyššieho súdu SR svojvoľne si kreovať akési špecializované senáty, ktoré by vybavovali
jedinú agendu (v našom prípade agendu Špeciálneho súdu), Najvyšší súd SR len okrajovo
spomenul, že predseda Najvyššieho súdu SR tak neučinil svojvoľne, ale na základe ust. § 52
ods. 4 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a Rokovacom poriadku Najvyššieho súdu SR.
Takúto argumentáciu však považujem za úplne neprijateľnú. Opätovne podotýkam,
že zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch v žiadnej svojej časti expressis verbis neudeľuje
predsedovi Najvyššieho súdu SR takúto právomoc vytvárať špecializované senáty. Práve
naopak z jednotlivých vyššie spomínaných normatívnych právnych aktov, právnej sily na
úrovni ústavných zákonov, jednoznačne vyplýva, že príslušnosť sudcov a teda aj senátov
môže ustanoviť len zákon.
Zároveň v tejto súvislosti z opatrnosti pripomínam, že Rokovací poriadok
Najvyššieho súdu SR nemá právnu silu na úrovni zákona, jedná sa v podstate o interný
predpis tohto justičného orgánu, ktorý by však v žiadnom prípade nemal byť v rozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nehovoriac o tej skutočnosti, že ani tento
predpis nepriznáva predsedovi Najvyššieho súdu SR spomínanú právomoc.
Na záver, Najvyšší súd SR v napadnutom uznesení odôvodnil potrebu kreácie
spomínaných troch špecializovaných senátov tou skutočnosťou, že nakoľko v zmysle
ust. § 11 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich možno na Špeciálny súd
prideliť len sudcu, ktorý dovŕšil vek 35 rokov a podľa vyjadrenia Národného
bezpečnostného úradu podľa osobitného zákona je oprávnený oboznamovať sa
s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia „Prísne tajné“, pričom tieto podmienky platia
aj na sudcu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu
a vzhľadom na to, že ostatní sudcovia trestno-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR
nemajú splnenú túto zákonom požadovanú previerku, nemôže byť náhodným výberom
určený ktorýkoľvek senát trestného kolégia na rozhodovanie o opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu Špeciálneho súdu, ale len senát spomedzi troch senátov určených Rozvrhom
práce, ktorého senátu členovia dané podmienky spĺňajú.
Takáto argumentácia podľa môjho názoru takisto neobstojí. Práve naopak, týmto
u mňa len narastajú pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti sudcov tých senátov
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktorých agenda spočíva práve v rozhodovaní
o otázkach týkajúcich sa Špeciálneho súdu. Vzhľadom na uvedené totiž nadobúdam
presvedčenie, že sudcovia dotknutých troch senátov sa stávajú akýmisi vazalmi Národného
bezpečnostného úradu, de facto závislými od jeho rozhodnutia, či títo sú alebo nie sú
spôsobilí konať a rozhodovať vo veciach určitého druhu a tým sú v konečnom dôsledku
mimoriadne ľahko ovplyvniteľní.
Pripomínam tú skutočnosť, že platnosť osvedčenia pre utajované skutočnosti stupňa
„Prísne tajné“ je päť rokov, čo má následne za následok povinnosť toho ktorého sudcu
Najvyššieho súdu SR opätovne sa podrobovať bezpečnostným previerkam, čím chcem
povedať, že sa nejedná o jednorázovú záležitosť, ale tieto osoby sú sústavne pod určitou
kontrolou, resp. istým tlakom zo strany výkonnej moci, čo prinajmenšom môže vyvolať
pochybnosť o nestrannosti týchto osôb.
Na druhej strane však zároveň nie je možné, aby boli porušované moje základné
práva a slobody, ako je právo na nezávislý a nestranný súd, resp. právo na zákonného
sudcu garantované mi jednak Ústavou SR, ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa
uvádza Listina základných práv a slobôd, ale aj Európskym dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, zákon č. 209/1992 Zb., len z toho dôvodu, že istý sudcovia
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, nedisponujú platným osvedčením, podľa
ktorého sa títo môžu oboznamovať s utajovanými skutočnosťami príslušného stupňa,
čo môže byť zapríčinené rôznymi dôvodmi, napr. že sa títo bezpečnostnú previerku ani len
nepokúšali absolvovať.»
Na základe uvedeného sťažovateľ v závere sťažnosti (v doplnení zo 14. marca 2007)
navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:
„V trestnom konaní, vedenom pred Najvyšším súdom SR pod č.k.: 2 Toš 33/2006,
bolo postupom Najvyššieho súdu SR porušené základné právo sťažovateľa – R. Š., trvale
bytom: Ž., nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, podľa čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
V trestnom konaní, vedenom pred Najvyšším súdom SR pod č.k.: 2 Toš 33/2006, bolo
postupom Najvyššieho súdu SR porušené základné právo sťažovateľa – R. Š., trvale bytom:
Ž., domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vyhlásený pod č.
209/1992 Zb., čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.11.2006, č.k.: 1 TošNd 7/2006, sa zrušuje
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 07.12.2006, č.k.: 2 Toš 33/2006 sa zrušuje
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR, je povinný zaplatiť sťažovateľovi – R. Š. trovy konania na účet
právneho zástupcu, JUDr. J. S., advokáta, Advokátska kancelária JUDr. J. S., B., do dvoch
mesiacov od doručenia nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho práva domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny
a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38
ods. 1 listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. ústavy 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Sťažovateľ v podanej sťažnosti v jednej rovine namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a práva na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny v súvislosti so zúžením počtu senátov trestnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu príslušných pre rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
rozhodnutiam špeciálneho súdu vytvorením troch tzv. špecializovaných senátov najvyššieho
súdu (z celkového počtu deviatich senátov trestnoprávneho kolégia).
V druhej rovine ide o sťažovateľovu námietku porušenia základného práva
na prerokovanie veci na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a práva na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru týkajúcu sa skutočnosti o pochybnostiach nezaujatosti predsedu senátu
rozhodujúceho v rámci spomínaného špecializovaného senátu o opravnom prostriedku
sťažovateľa, ktorý zároveň v predchádzajúcich štádiách konania rozhodoval v predmetnom
trestnom konaní aj o otázkach predlžovania lehoty väzby vo vzťahu k osobe sťažovateľa.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný
sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade
so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd
rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce
na konanie a rozhodovanie v senáte.
Podľa ustanovenia § 315 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) o odvolaní proti rozsudku špeciálneho
súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa ustanovenia § 377 Trestného poriadku o dovolaní rozhoduje najvyšší súd.
Podľa ustanovenia § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú
riadenie súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.
Podľa ustanovenia § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom
práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu
pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Podľa ustanovenia § 50 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje
určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených vybavovaním
agendy jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd.
Podľa ustanovenia § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak,
veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým
senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom, tak aby
bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.
Podľa ustanovenia § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa
odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov,
samosudcov, súdnych úradníkov alebo notárov.
Interpretáciou relevantných ustanovení zákona o súdoch možno dospieť
k jednoznačnému záveru, že kľúčovými ustanoveniami vytvárajúcimi garancie
pre dodržanie ústavou zaručeného práva na nestranný súd je práve ustanovenie určujúce
prideľovanie veci systémom tzv. náhodného výberu (ustanovenie § 51 ods. 1 zákona
o súdoch), ako aj ustanovenie stanovujúce kritéria uvedeného systému, a síce takú
podmienku systému náhodného výberu predpokladajúcu výber aspoň z dvoch senátov,
samosudcov, súdnych úradníkov alebo notárov (ustanovenie § 51 ods. 2 zákona o súdoch).
V zmysle citovaných ustanovení príslušnosť najvyššieho súdu ako opravnej inštancie
proti rozhodnutiam špeciálneho súdu je daná zákonnými normami, ktorými sú už uvedené
ustanovenia § 315 a § 377 Trestného poriadku.
Zákonné normy, ktorými sú ustanovenie § 49 písm. a) a ustanovenie § 50 ods. 2
písm. a) zákona o súdoch, určujú právomoc predsedu súdu (v tomto prípade predsedu
najvyššieho súdu) vymedziť okruh senátov poverených vybavovaním agendy určitého
druhu, samozrejme za súčasného dodržania jednej z garancií práva na nestranný súd
poskytovanej ustanovením § 51 ods. 2 zákona o súdoch, ktorou je okruh aspoň dvoch
senátov.
Ústavný súd preto konštatuje, že spomínané kreovania troch špecializovaných
senátov najvyššieho súdu poverených vybavovaním agendy opravných prostriedkov proti
rozhodnutiam špeciálneho súdu bolo vykonané na základe a zároveň v súlade s citovanými
ustanoveniami zákona o súdoch za súčasného dodržania garancie poskytovanej ustanovením
§ 51 ods. 2 zákona o súdoch (kreovanie troch špecializovaných senátov).
Pojem zákonného sudcu vykladá judikatúra ústavného súdu tak, že ním je sudca,
ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na funkciu sudcu, bol pridelený alebo
dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, ktorého funkcia nezanikla a ktorý bol
určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce (II. ÚS 15/96).
V intenciách citovanej judikatúry ústavného súdu vychádzajúc z horeuvedených
záverov posúdil ústavný súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia práva
na zákonného sudcu ako zjavne neopodstatnenú. V nadväznosti na to a zároveň
s prihliadnutím na už konštatované dodržanie garancie poskytovanej ustanovením § 51
ods. 2 zákona o súdoch posúdil ako zjavne neopodstatnenú aj námietku porušenia práva
na nestranný súd.
Ústavný súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa, ktorou namietal zaujatosť
predsedu odvolacieho senátu, a teda porušenie práva na prejednanie veci nestranným súdom
tým, že rozhodoval v predchádzajúcich štádiách jeho trestnej veci o väzobných otázkach
týkajúcich sa osoby sťažovateľa, t. j. v konaní o návrhu na predĺženie lehoty väzby.
V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „európsky súd“), keď európsky súd opustil štrukturálne hľadisko a hľadisko
nezlučiteľnosti in abstracto rôznych procesných funkcií a použil vo viacerých prípadoch
konkrétny prístup. V uvedených prípadoch vyslovil európsky súd záver, že to, na čom záleží
pri posudzovaní otázky nestrannosti, je povaha a rozsah úkonov, ktoré urobil sudca
pred procesom. Treba preskúmať jednotlivé procesné úkony, ktoré sudca urobil
pred rozhodnutím vo veci samej, podľa ich obsahu, t. j. podľa toho, či otázky, ktoré musel
riešiť, a spôsob ako ich riešil, neprejudikovali jeho stanovisko k vine či nevine obvineného.
Európsky súd urobil záver, že tieto hľadiská sú zásadné pre vyvodenie záveru,
či subjektívna obava sťažovateľa z nedostatku nestrannosti sudcu bola aj objektívne
odôvodnená (pozri napr. rozhodnutia vo veciach Sainte-Marie c. Francúzsko z r. 1992, Fey
c. Rakúsko z r. 1993, Saraiva de Carvalho c. Portugalsko z r. 1994, Bulut c. Rakúsko
z r. 1996, kde európsky súd nezistil porušenie zásady nestrannosti súdu).
V zmysle citovanej judikatúry postupoval aj ústavný súd a preskúmal rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntvš 3/2006 zo 6. júla 2006 (ďalej len „väzobné rozhodnutie“)
týkajúce sa konania o návrhu na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa, v rámci ktorého
rozhodoval ako predseda senátu sudca, ktorý následne rozhodoval v predmetnej trestnej veci
sťažovateľa aj v odvolacom konaní.
V predmetnom väzobnom rozhodnutí pri odôvodňovaní predĺženia väzby
sťažovateľa (ako aj spoluobžalovaných) najvyšší súd (okrem iného) uviedol: „Podľa
zistenia najvyššieho súdu doteraz na hlavnom pojednávaní vykonané dôkazy, a to najmä
výpovede spoluobžalovaných P. L., svedka M. S., ale aj ďalšie dôkazy opodstatňujú
dôvodnosť podozrenia, že sa obžalovaní R. Š. a J. K. dopustili (za pomoci
spoluobžalovaného P. L.) súdených trestných činov, čo viedlo špeciálny súd k vyhláseniu
odsudzujúceho rozsudku.“
Ústavný súd po preskúmaní tohto rozhodnutia dospel k záveru, že jeho odôvodnenie
nepresahuje hranicu relevantného a potrebného odôvodnenia materiálnej podmienky väzby,
ktorou je konštatovanie existencie skutočností zakladajúcich dôvodnosť podozrenia
zo spáchania skutku obvineným (resp. obžalovaným), tak ako ju predpokladá aj Trestný
poriadok vo svojom ustanovení § 71 ods. 1. Inými slovami, toto odôvodnenie neobsahuje
stanovisko takého charakteru, ktoré by bolo možné považovať už za konštatovanie, teda
prejudikovanie viny sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd aj druhú z námietok sťažovateľa týkajúcu
sa porušenia práva na prejednanie veci nestranným súdom postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Toš 33/2006 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TošNd
7/2006 zo 16. novembra 2006 ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd teda odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2008