Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 579/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

, t. č. zastúpeného advokátom

Mgr. Ivanom Košťálom, Štúrova 11, Nitra, ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a 2, a

uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 8. februára 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2017

doručená sťažnosť , , t. č.

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Ivanom Košťálom,

Štúrova 11, Nitra, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2,

a (ďalej len „“) uznesením

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. februára 2017

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie

pre podozrenie zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a ods. 2

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) s poukazom na a prečinu ublíženia

na zdraví podľa a s poukazom na

písm. c) .

Uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn.

z 11. júla 2016 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 2. augusta

2016 bol sťažovateľ z dôvodov podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vzatý

do väzby. Následne okresný súd uznesením sp. zn. zo 6. októbra 2016

zamietol žiadosť sťažovateľa ako obvineného o prepustenie z väzby na slobodu. Uznesením

okresného súdu sp. zn. z 18. novembra 2016 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 20. decembra 2016 bola zamietnutá opätovná

žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu a zároveň boli zmenené dôvody väzby

sťažovateľa tak, že naďalej je vo väzbe (výlučne) z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

.

Po podaní obžaloby na sťažovateľa prokurátorkou Okresnej prokuratúry Trnava

okresný súd uznesením sp. zn. z 26. januára 2017 podľa § 238 ods. 3 Trestného

poriadku rozhodol, že sťažovateľa ponecháva vo väzbe a túto nenahrádza dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Proti označenému uzneseniu okresného súdu

z 26. januára 2017 sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením

sp. zn. z 8. februára 2017 podľa

ako nedôvodnú zamietol.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ namietané porušenie svojich

v sťažnosti označených práv odôvodňuje najmä takto:

„Vo všetkých vyššie uvedených rozhodnutiach v prvom stupni na Okresnom súde

Trnava konal a rozhodoval sudca pre prípravne konanie .

Dňa 26. 01. 2017 Okresný súd Trnava uznesením sp. zn. rozhodol,

že podľa sťažovateľa ponecháva vo väzbe. Vo výroku č. II

sa podľa , väzba sťažovateľa dohľadom

probačného a mediačného úradníka nenahrádza.

Proti uvedenému uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 26. 01.

2017 podal sťažovateľ sťažnosť ihneď po vyhlásení predmetného uznesenia na neverejnom

zasadnutí dňa 26. 01. 2017.

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu

a sudcov a , sťažnosť

sťažovateľa uznesením sp. zn. zo dňa 08. 02. 2017 zamietol.

... V zmysle , z rozhodovania na súde vyššieho stupňa

je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný

úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde

nižšieho stupňa, a naopak.

... Sťažovateľ namieta, že o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn.

zo dňa 26. 01. 2017 o ponechaní sťažovateľa vo väzbe rozhodoval nezákonný

senát Krajského súdu v Trnave, keďže v ňom rozhodoval sudca , ktorý

sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa, t. j. na Okresnom súde Trnava ako

sudca pre prípravné konanie.

... V dôsledku nezákonného zloženia senátu, keďže vo veci rozhodoval vylúčený

sudca, ktorého nezávislosť a nestrannosť je spochybnená, bolo porušené základné právo

sťažovateľa na osobnú slobodu podľa článku 17 ods. 1 a 2 SR, základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR, ako aj jeho základné právo

nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa SR.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 08. 02. 2017 bolo

porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa článku 17 ods. 1 a 2

Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

a základné právo sťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi podľa článku 48 ods. 1 .

Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 08. 02. 2017

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na primerané finančné zadosťučinenie vo výške

3.000 Eur.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania vo výške 100 %.“

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd „rozhodol dočasným opatrením o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo dňa 08. 02. 2017 a o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu a to až (zrejme „do“,

pozn.) právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľ v posudzovanej veci (okrem iného) namieta, že napadnutým uznesením

krajského súdu došlo aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho základného práva na zákonného sudcu podľa .

Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti, poukazujúc na svoju konštantnú

judikatúru uvádza, že vo veciach, v ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojich práv

v trestnom konaní, uplatňuje vzťah špeciálneho a všeobecného, pokiaľ ide o vzťah medzi

jednotlivými čiastkovými právami tvoriacimi súčasť základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu garantovaného v siedmom oddiele druhej hlavy ( až 50 )

a ustanoveniami , ktorý garantuje osobnú slobodu. Z uvedeného vyplýva,

že články 46 a 48 , porušenie ktorých sťažovateľ tiež namieta, sú v trestných veciach

v zásade aplikovateľné len na rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia vzneseného

proti konkrétnej osobe, t. j. na konanie a rozhodovanie vo veci samej, kým na rozhodovanie

vo väzobných veciach je aplikovaná špeciálna úprava obsiahnutá v . Označený

článok totiž zahŕňa všetky základné hmotné a tiež procesné atribúty základného

práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu a práva na zákonného sudcu

pri jej pozbavení, a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikujú špeciálne

ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z , a nie všeobecné ustanovenia

a naň nadväzujúce ďalšie články siedmeho oddielu druhej hlavy

(vrátane sťažovateľom označených článkov 46 ods. 1 a 48 ods. 1 , pozn.) garantujúce

právo na súdnu ochranu (m. m. napr. , , ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, z dôvodu, že na vec sťažovateľa (týkajúcu

sa rozhodovania o jeho väzbe, pozn.) sú ratione materiae neaplikovateľné ustanovenia

a , ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1

a 2 napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu tiež namieta, že napadnutým

uznesením krajského súdu boli porušené jeho základné práva garantované prostredníctvom

a 2 .

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Sťažovateľ namietané porušenie označených práv odôvodňuje (v podstate) tým,

že krajský súd napadnutým uznesením rozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 26. januára 2017 [ktorým prvostupňový súd po podaní obžaloby

podľa (okrem iného) rozhodol, že sťažovateľa ponecháva

vo väzbe, pozn.] v nezákonnom zložení, keďže členom vo veci konajúceho senátu krajského

súdu bol aj sudca , ktorý v skoršom štádiu trestného konania vedeného

proti sťažovateľovi rozhodoval o jeho väzbe ako sudca pre prípravné konanie.

Z príloh sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že ako sudca

pre prípravné konanie rozhodoval o jeho väzbe uznesením sp. zn.

zo 6. októbra 2016 (ktorým okrem iného zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu, pozn.) a uznesením sp. zn. z 18. novembra 2016

(ktorým okrem iného zamietol opätovnú žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu a zmenil dôvody jeho väzby, pozn.). Menovaný sudca sa ako člen senátu

krajského súdu po podaní obžaloby na sťažovateľa tiež zúčastnil rozhodovania o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 26. januára 2017, ktorým

prvostupňový súd podľa (okrem iného) rozhodol,

že sťažovateľa ponecháva vo väzbe. Krajský súd pritom napadnutým uznesením označenú

sťažnosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú.

Ústavný súd si v záujme objektívneho posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ešte

pred jej predbežným prerokovaním vyžiadal stanovisko krajského súdu. Na žiadosť

ústavného súdu reagoval predseda krajského súdu, ktorý v prípise Spr 309/17 z 19. júna

2017 okrem iného uviedol:

„S poukazom na ustálenú súdnu prax a súčasne aplikovateľné výkladové pomôcky

k ustanoveniu k zastávam názor, že

nebol vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania na tunajšom krajskom súde proti

sťažovateľovi keďže na súde nižšieho stupňa (na Okresnom súde

v Trnave) rozhodoval len o zaisťovacom úkone (o väzbe sťažovateľa) čo nezakladá ex lege

dôvod na to, aby bol vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania na súde vyššieho

stupňa. Iná by bola situácia pokiaľ by na súde nižšieho stupňa

rozhodoval vo veci samej (v merite veci) čo by zakladalo ex lege dôvod na jeho ďalšie

vylúčenie z účasti na vykonávaní úkonov realizovaných na súde vyššieho stupňa.

Keďže sa však o takúto situáciu nejednalo, považujem sťažnosť

namietajúceho porušenie základných práv citovaných vyššie za neopodstatnenú...“

Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci, vychádzajúc zo svojej stabilizovanej

judikatúry v prvom rade pripomína, že za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý

spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol natrvalo alebo

dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený

na prerokovanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu ().

Zákonným sudcom je teda sudca (samosudca alebo člen senátu) miestne, vecne a funkčne

príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce prijatého v súlade

so zákonom (pozri napr. , , , , ).

Podľa prvej vety z rozhodovania na súde vyššieho

stupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný

úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde

nižšieho stupňa, a naopak.

Vo vzťahu k podstate námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje na v súdnej

praxi, ako aj v právnej teórii všeobecne akceptovaný právny názor, že dôvod na vylúčenie

sudcu z rozhodovania na súde vyššieho stupňa v zmysle už citovanej prvej vety § 31 ods. 3

môže byť naplnený len v prípade, ak sudca súdu vyššieho stupňa

v konkrétnom prípade rozhodoval ako sudca súdu nižšieho stupňa vo veci samej, teda o vine

či nevine obvineného, nie však v prípade, že rozhodoval ako sudca pre prípravné konanie

o zaisťovacích procesných úkonoch (pozri napr. ), medzi ktoré patrí

aj väzba (napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

sp. zn. ).

Uvedený právny názor je v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že ESĽP opustil štrukturálne hľadisko a hľadisko

nezlučiteľnosti in abstracto rôznych procesných funkcií a použil vo viacerých prípadoch

konkrétny prístup. Vo svojich prípadoch ESĽP vyslovil záver, že to, na čom záleží

pri posudzovaní otázky nestrannosti, je povaha a rozsah úkonov, ktoré urobil sudca

pred procesom. Treba preskúmať jednotlivé procesné úkony, ktoré sudca urobil

pred rozhodnutím vo veci samej, podľa ich obsahu, t. j. podľa toho, či otázky, ktoré musel

riešiť, a spôsob, ako ich riešil, neprejudikovali jeho stanovisko k vine či nevine obvineného.

Európsky súd pre ľudské práva urobil záver, že tieto hľadiská sú zásadné pre vyvodenie

záveru, či subjektívna obava sťažovateľa z nedostatku nestrannosti sudcu bola aj objektívne

odôvodnená (pozri napr. rozhodnutia vo veciach Sainte-Marie c. Francúzsko z r. 1992,

Fey c. Rakúsko z r. 1993, Saraiva de Carvalho c. Portugalsko z r. 1994, Bulut c. Rakúsko

z r. 1996, kde ESĽP nezistil porušenie zásady nestrannosti súdu; ).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť,

že rozhodnutie o väzbe obvineného (kam patrí aj rozhodnutie o jeho ponechaní vo väzbe

po podaní obžaloby, pozn.) je osobitným procesným rozhodnutím, ktoré vyžaduje

preskúmanie celého radu zákonných podmienok závislých od rôznych, v čase sa meniacich

okolností, čomu zodpovedá aj zákonná povinnosť orgánov činných v trestnom konaní

a súdu v každom štádiu trestného stíhania skúmať, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa

zmenili ( ). Každé rozhodovanie o väzbe konkrétneho

obvineného preto de facto predstavuje nové rozhodovanie s možnými úplne odlišnými

parametrami skutkových a právnych podmienok, pričom pri pripustení opaku by zákonný

sudca nemohol rozhodovať napríklad o opakovanej žiadosti obvineného o prepustenie

z väzby (ako to bolo aj v prípade sťažovateľa, pozn.), alebo o predĺžení väzby

().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že sudca

rozhodoval o väzbe sťažovateľa v štádiu prípravného konania, sama

osebe nezakladala dôvod na jeho vylúčenie (ako člena senátu krajského súdu, pozn.)

z rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o ponechaní

sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby. Okolnosti (právne i skutkové, pozn.) podstatné

pre rozhodnutie o väzbe, z ktorých okresný súd, resp. krajský súd ako sťažnostný súd

vychádzal pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa po podaní obžaloby, totiž boli z podstaty

veci odlišné od okolností rozhodných pre štádium prípravného konania, a preto sudca

pre prípravné konanie svojimi rozhodnutiami o väzbe sťažovateľa v prípravnom konaní

nemohol „prejudikovať“ svoje rozhodnutie v otázke existencie dôvodov väzby na strane

sťažovateľa v neskoršom štádiu trestného konania, t. j. po podaní obžaloby.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahom

sťažovateľom označených základných práv podľa a 2 a napadnutým

uznesením krajského súdu neexistuje príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne rozhodnúť o ich porušení, a preto sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2017