Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 579/2017
PDF · 207.96 KB
No categories available
II. ÚS 579/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,
, t. č. zastúpeného advokátom
Mgr. Ivanom Košťálom, Štúrova 11, Nitra, ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 19/2017 z 8. februára 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2017
doručená sťažnosť , , t. č.
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Ivanom Košťálom,
Štúrova 11, Nitra, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 19/2017 z 8. februára 2017
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie
pre podozrenie zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a ods. 2
písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona a prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1
písm. c) Trestného zákona.
Uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 61/2016
z 11. júla 2016 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/58/2016 z 2. augusta
2016 bol sťažovateľ z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vzatý
do väzby. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 85/2016 zo 6. októbra 2016
zamietol žiadosť sťažovateľa ako obvineného o prepustenie z väzby na slobodu. Uznesením
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 104/2016 z 18. novembra 2016 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 100/2016 z 20. decembra 2016 bola zamietnutá opätovná
žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu a zároveň boli zmenené dôvody väzby
sťažovateľa tak, že naďalej je vo väzbe (výlučne) z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Po podaní obžaloby na sťažovateľa prokurátorkou Okresnej prokuratúry Trnava
okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 1/2017 z 26. januára 2017 podľa § 238 ods. 3 Trestného
poriadku rozhodol, že sťažovateľa ponecháva vo väzbe a túto nenahrádza dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Proti označenému uzneseniu okresného súdu
z 26. januára 2017 sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením
sp. zn. 5 Tos 19/2017 z 8. februára 2017 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
ako nedôvodnú zamietol.
V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ namietané porušenie svojich
v sťažnosti označených práv odôvodňuje najmä takto:
„Vo všetkých vyššie uvedených rozhodnutiach v prvom stupni na Okresnom súde
Trnava konal a rozhodoval sudca pre prípravne konanie .
Dňa 26. 01. 2017 Okresný súd Trnava uznesením sp. zn. 5 T/1/2017 rozhodol,
že podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľa ponecháva vo väzbe. Vo výroku č. II
sa podľa § 80 ods. 1 písm. c), ods. 2 Trestného poriadku väzba sťažovateľa dohľadom
probačného a mediačného úradníka nenahrádza.
Proti uvedenému uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T/1/201 zo dňa 26. 01.
2017 podal sťažovateľ sťažnosť ihneď po vyhlásení predmetného uznesenia na neverejnom
zasadnutí dňa 26. 01. 2017.
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu
a sudcov a , sťažnosť
sťažovateľa uznesením sp. zn. 5 Tos/19/2017 zo dňa 08. 02. 2017 zamietol.
... V zmysle § 31 ods. 3 Trestného poriadku, z rozhodovania na súde vyššieho stupňa
je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný
úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde
nižšieho stupňa, a naopak.
... Sťažovateľ namieta, že o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn.
5 T/1/2017 zo dňa 26. 01. 2017 o ponechaní sťažovateľa vo väzbe rozhodoval nezákonný
senát Krajského súdu v Trnave, keďže v ňom rozhodoval sudca , ktorý
sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa, t. j. na Okresnom súde Trnava ako
sudca pre prípravné konanie.
... V dôsledku nezákonného zloženia senátu, keďže vo veci rozhodoval vylúčený
sudca, ktorého nezávislosť a nestrannosť je spochybnená, bolo porušené základné právo
sťažovateľa na osobnú slobodu podľa článku 17 ods. 1 a 2 Ústavy SR, základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj jeho základné právo
nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos/19/2017 zo dňa 08. 02. 2017 bolo
porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa článku 17 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos/19/2017 zo dňa 08. 02. 2017
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva právo na primerané finančné zadosťučinenie vo výške
3.000 Eur.
Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania vo výške 100 %.“
Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd „rozhodol dočasným opatrením o odložení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos/19/2017
zo dňa 08. 02. 2017 a o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu a to až (zrejme „do“,
pozn.) právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
Sťažovateľ v posudzovanej veci (okrem iného) namieta, že napadnutým uznesením
krajského súdu došlo aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti, poukazujúc na svoju konštantnú
judikatúru uvádza, že vo veciach, v ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
v trestnom konaní, uplatňuje vzťah špeciálneho a všeobecného, pokiaľ ide o vzťah medzi
jednotlivými čiastkovými právami tvoriacimi súčasť základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu garantovaného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy)
a ustanoveniami čl. 17 ústavy, ktorý garantuje osobnú slobodu. Z uvedeného vyplýva,
že články 46 a 48 ústavy, porušenie ktorých sťažovateľ tiež namieta, sú v trestných veciach
v zásade aplikovateľné len na rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia vzneseného
proti konkrétnej osobe, t. j. na konanie a rozhodovanie vo veci samej, kým na rozhodovanie
vo väzobných veciach je aplikovaná špeciálna úprava obsiahnutá v čl. 17 ústavy. Označený
článok ústavy totiž zahŕňa všetky základné hmotné a tiež procesné atribúty základného
práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu a práva na zákonného sudcu
pri jej pozbavení, a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikujú špeciálne
ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z čl. 17 ústavy, a nie všeobecné ustanovenia
čl. 46 ústavy a naň nadväzujúce ďalšie články siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy
(vrátane sťažovateľom označených článkov 46 ods. 1 a 48 ods. 1 ústavy, pozn.) garantujúce
právo na súdnu ochranu (m. m. napr. II. ÚS 10/2016, I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08,
III. ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010).
Vychádzajúc z uvedeného, z dôvodu, že na vec sťažovateľa (týkajúcu
sa rozhodovania o jeho väzbe, pozn.) sú ratione materiae neaplikovateľné ustanovenia
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1
a 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu tiež namieta, že napadnutým
uznesením krajského súdu boli porušené jeho základné práva garantované prostredníctvom
čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Sťažovateľ namietané porušenie označených práv odôvodňuje (v podstate) tým,
že krajský súd napadnutým uznesením rozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 5 T 1/2017 z 26. januára 2017 [ktorým prvostupňový súd po podaní obžaloby
podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku (okrem iného) rozhodol, že sťažovateľa ponecháva
vo väzbe, pozn.] v nezákonnom zložení, keďže členom vo veci konajúceho senátu krajského
súdu bol aj sudca , ktorý v skoršom štádiu trestného konania vedeného
proti sťažovateľovi rozhodoval o jeho väzbe ako sudca pre prípravné konanie.
Z príloh sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že ako sudca
pre prípravné konanie rozhodoval o jeho väzbe uznesením sp. zn. 0 Tp 85/2016
zo 6. októbra 2016 (ktorým okrem iného zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu, pozn.) a uznesením sp. zn. 0 Tp 104/2016 z 18. novembra 2016
(ktorým okrem iného zamietol opätovnú žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu a zmenil dôvody jeho väzby, pozn.). Menovaný sudca sa ako člen senátu
krajského súdu po podaní obžaloby na sťažovateľa tiež zúčastnil rozhodovania o sťažnosti
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 1/2017 z 26. januára 2017, ktorým
prvostupňový súd podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku (okrem iného) rozhodol,
že sťažovateľa ponecháva vo väzbe. Krajský súd pritom napadnutým uznesením označenú
sťažnosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú.
Ústavný súd si v záujme objektívneho posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ešte
pred jej predbežným prerokovaním vyžiadal stanovisko krajského súdu. Na žiadosť
ústavného súdu reagoval predseda krajského súdu, ktorý v prípise Spr 309/17 z 19. júna
2017 okrem iného uviedol:
„S poukazom na ustálenú súdnu prax a súčasne aplikovateľné výkladové pomôcky
k ustanoveniu k § 31 ods. 3 Trestného poriadku zastávam názor, že
nebol vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania na tunajšom krajskom súde proti
sťažovateľovi keďže na súde nižšieho stupňa (na Okresnom súde
v Trnave) rozhodoval len o zaisťovacom úkone (o väzbe sťažovateľa) čo nezakladá ex lege
dôvod na to, aby bol vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania na súde vyššieho
stupňa. Iná by bola situácia pokiaľ by na súde nižšieho stupňa
rozhodoval vo veci samej (v merite veci) čo by zakladalo ex lege dôvod na jeho ďalšie
vylúčenie z účasti na vykonávaní úkonov realizovaných na súde vyššieho stupňa.
Keďže sa však o takúto situáciu nejednalo, považujem sťažnosť
namietajúceho porušenie základných práv citovaných vyššie za neopodstatnenú...“
Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci, vychádzajúc zo svojej stabilizovanej
judikatúry v prvom rade pripomína, že za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý
spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol natrvalo alebo
dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený
na prerokovanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu (III. ÚS 116/06).
Zákonným sudcom je teda sudca (samosudca alebo člen senátu) miestne, vecne a funkčne
príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce prijatého v súlade
so zákonom (pozri napr. I. ÚS 8/94, II. ÚS 15/96, II. ÚS 43/97, II. ÚS 47/99, III. ÚS 31/01).
Podľa prvej vety § 31 ods. 3 Trestného poriadku z rozhodovania na súde vyššieho
stupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný
úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde
nižšieho stupňa, a naopak.
Vo vzťahu k podstate námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje na v súdnej
praxi, ako aj v právnej teórii všeobecne akceptovaný právny názor, že dôvod na vylúčenie
sudcu z rozhodovania na súde vyššieho stupňa v zmysle už citovanej prvej vety § 31 ods. 3
Trestného poriadku môže byť naplnený len v prípade, ak sudca súdu vyššieho stupňa
v konkrétnom prípade rozhodoval ako sudca súdu nižšieho stupňa vo veci samej, teda o vine
či nevine obvineného, nie však v prípade, že rozhodoval ako sudca pre prípravné konanie
o zaisťovacích procesných úkonoch (pozri napr. III. ÚS 632/2016), medzi ktoré patrí
aj väzba (napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 37/2010,
sp. zn. 4 Tost 31/2014).
Uvedený právny názor je v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že ESĽP opustil štrukturálne hľadisko a hľadisko
nezlučiteľnosti in abstracto rôznych procesných funkcií a použil vo viacerých prípadoch
konkrétny prístup. Vo svojich prípadoch ESĽP vyslovil záver, že to, na čom záleží
pri posudzovaní otázky nestrannosti, je povaha a rozsah úkonov, ktoré urobil sudca
pred procesom. Treba preskúmať jednotlivé procesné úkony, ktoré sudca urobil
pred rozhodnutím vo veci samej, podľa ich obsahu, t. j. podľa toho, či otázky, ktoré musel
riešiť, a spôsob, ako ich riešil, neprejudikovali jeho stanovisko k vine či nevine obvineného.
Európsky súd pre ľudské práva urobil záver, že tieto hľadiská sú zásadné pre vyvodenie
záveru, či subjektívna obava sťažovateľa z nedostatku nestrannosti sudcu bola aj objektívne
odôvodnená (pozri napr. rozhodnutia vo veciach Sainte-Marie c. Francúzsko z r. 1992,
Fey c. Rakúsko z r. 1993, Saraiva de Carvalho c. Portugalsko z r. 1994, Bulut c. Rakúsko
z r. 1996, kde ESĽP nezistil porušenie zásady nestrannosti súdu; III. ÚS 153/08).
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť,
že rozhodnutie o väzbe obvineného (kam patrí aj rozhodnutie o jeho ponechaní vo väzbe
po podaní obžaloby, pozn.) je osobitným procesným rozhodnutím, ktoré vyžaduje
preskúmanie celého radu zákonných podmienok závislých od rôznych, v čase sa meniacich
okolností, čomu zodpovedá aj zákonná povinnosť orgánov činných v trestnom konaní
a súdu v každom štádiu trestného stíhania skúmať, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa
zmenili (§ 79 ods. 2 Trestného poriadku). Každé rozhodovanie o väzbe konkrétneho
obvineného preto de facto predstavuje nové rozhodovanie s možnými úplne odlišnými
parametrami skutkových a právnych podmienok, pričom pri pripustení opaku by zákonný
sudca nemohol rozhodovať napríklad o opakovanej žiadosti obvineného o prepustenie
z väzby (ako to bolo aj v prípade sťažovateľa, pozn.), alebo o predĺžení väzby
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že sudca
rozhodoval o väzbe sťažovateľa v štádiu prípravného konania, sama
osebe nezakladala dôvod na jeho vylúčenie (ako člena senátu krajského súdu, pozn.)
z rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o ponechaní
sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby. Okolnosti (právne i skutkové, pozn.) podstatné
pre rozhodnutie o väzbe, z ktorých okresný súd, resp. krajský súd ako sťažnostný súd
vychádzal pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa po podaní obžaloby, totiž boli z podstaty
veci odlišné od okolností rozhodných pre štádium prípravného konania, a preto sudca
pre prípravné konanie svojimi rozhodnutiami o väzbe sťažovateľa v prípravnom konaní
nemohol „prejudikovať“ svoje rozhodnutie v otázke existencie dôvodov väzby na strane
sťažovateľa v neskoršom štádiu trestného konania, t. j. po podaní obžaloby.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahom
sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a napadnutým
uznesením krajského súdu neexistuje príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne rozhodnúť o ich porušení, a preto sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2017