Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 34 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (39)II. ÚS 10/2016
PDF · 266.86 KB
No categories available
II. ÚS 10/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného
advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 8 Tos 24/2015 z 28. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra
2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj
práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
8 Tos 24/2015 z 28. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obžalovaný zo spáchania
obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d),
ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), i) a j) Trestného zákona.
Konanie je vedené Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
Sťažovateľ je stíhaný väzobne z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného
poriadku, vo väzbe sa nachádza od 20. marca 2014. Dňa 16. júna 2015 sťažovateľ požiadal
okresný súd o prepustenie z väzby na slobodu argumentujúc, že dôvody väzby u neho
neexistujú, alternatívne žiadal o nahradenie väzby písomným sľubom.
Okresný súd uznesením sp. zn. 5 Tk 1/2015 z 25. júna 2015 sťažovateľa podľa § 79
ods. 2 a 3 Trestného poriadku prepustil z väzby na slobodu, pričom podľa § 80 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku prijal jeho písomný sľub, nariadil nad ním podľa § 80 ods. 3
písm. c) Trestného poriadku dohľad probačného a mediačného úradníka a tiež uložil
sťažovateľovi povinnosti a obmedzenia.
V uznesení okresného súdu sp. zn. 5 Tk 1/2015 z 25. júna 2015 sa okrem iného
uvádza:
„Žiadosťou zo dňa 16. 6. 2015 požiadal obžalovaný o prepustenie z väzby na
slobodu a ďalej dal súdu písomný sľub. V žiadosti uviedol, že má za to, že u neho neexistujú
konkrétne skutočnosti reálne odôvodňujúce obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/
Trestného poriadku a teda neexistujú ani dôvody na ďalšie trvanie väzby.
Väzba ako ultima ratio nesmie mať sankčnú povahu a nesmie byť v rozpore s čl. 5
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obvinený je v väzbe od
20. 3. 2014, pričom dĺžku väzby považuje z absolútne neprimeranú.
Závažnosť trestného činu, ktorý je obvinenému kladený za vinu, sama o sebe nemôže
odôvodňovať dlhšie trvajúcu väzbu a nesmie byť primárnym faktorom dĺžky trvania väzby.
Súd má za povinnosť v každom štádiu trestného konania skúmať dôvody ďalšieho trvania
väzobného stíhania, pričom je viazaný nielen vnútroštátnym zákonom, ale aj
medzinárodnými zmluvami. K odôvodňovaniu väzby po uplynutí určitej doby musia navyše
pristúpiť ďalšie dôvody odôvodňujúce potrebu väzobného stíhania uvedené
vo vnútroštátnych predpisoch. ESĽP jednoznačne konštatuje vo svojich rozhodnutiach, že
dôvody väzby musia byť vždy odôvodnené konkrétnymi a hodnovernými skutočnosťami
a nestačia len stereotypné dôvody.
Je dôležité si uvedomiť, že plynutím času sa dôvody väzby zoslabujú, a preto obava
z pokračovania v trestnej činnosti nemôže byť naďalej dôvodom tzv. preventívnej väzby.
Vzhľadom na osobu obvineného, jeho osobných a rodinných pomerov a vzhľadom na
okolnosti posudzovania prípadu má za to, že väzba je príliš prísnym zaisťovacím inštitútom,
pričom je presvedčený, že účel väzby je možné dosiahnuť aj miernejšími prostriedkami.
Ďalej poukázal na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, t. j. že vždy by mali byť
využité opatrenia, ktoré najlepšie budú viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania, ale
nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú
v medziach daných povahou príslušného obmedzenia. Zo zásady primeranosti navyše
vyplýva, že väzba nie je na mieste, pokiaľ by bola príliš prísnym zaisťovacím opatrením
s prihliadnutím na závažnosť činu a očakávaný trest. Táto zásada spočíva v takom postupe
orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktorý čo najmenej zasahuje do základných práv
a slobôd občanov a je výrazom humanizácie trestného konania a úcty k ľudským právam
a slobodám.
Európsky súd pre ľudské práva vyslovil, že existencia určitého rizika z naplnenia
väzobného dôvodu aj za predpokladu dôvodne preukázaného, neznamená automaticky
nemožnosť nahradenia väzby.
... Preto potom navrhol, aby súd prijal písomný sľub a peňažnú záruku, probačný
dohľad a aby mu uložil primerané obmedzenia a povinnosti.
... V tomto prípade súd poukazuje na to, že účelom väzby je zabezpečiť osobu
obvineného pre trestné konanie a výkon trestu v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného
poriadku. Jej účelom je tiež zabrániť obvinenému, aby maril a sťažoval uskutočnenie
dôkazov podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, prípadne chrániť spoločnosť pred
dokonaním trestného činu alebo pred jeho opakovaním či pokračovaním § 71 ods. 1 písm.
c/ Trestného poriadku. Väzba ako zabezpečovací inštitút nemá sankčnú povahu, ani
výchovné poslanie. Nesmie byť prostriedkom na získanie priznania ani na uľahčenie
trestného stíhania. Väzba je výlučne len procesným opatrením, nie však trestom. Účelom
väzby je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho
trestného konania obmedzením osobnej slobody. Samotné vzatie obvineného do väzby je
možné iba vtedy, ak existuje dôvodná obava vyplývajúca z jeho konania alebo z ďalších
konkrétnych skutočností vo vzťahu k niektorej nežiaducej forme správania, označujúcej ako
dôvody väzby. Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, ktoré sú uvedené v § 71 ods. 1
písm. a/, b/, c/ Trestného poriadku sa rozumejú také skutočnosti, ktoré reálne odôvodňujú
takúto obavu. Pokiaľ ide o „konkrétne skutočnosti“, ide tu o výklad súdov, ktoré pri
dôkladnej znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácie tej ktorej konkrétnej veci musia
posúdiť, či vzatie obvineného do väzby je nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného
konania a či tento účel ani pri vynaložení úsilia sa nemôže dosiahnuť inak. Tieto kritéria
treba vždy vyvodiť z povahy konkrétnej individualizovanej veci, vrátane osoby obvineného,
jeho osobných pomerov a ďalších znakov upravených v tomto ustanovení. Konkrétne
skutočnosti ako zákonná podmienka odôvodňujúca väzbu obvineného, musia byť
preukázané nielen pri vzatí obvineného do väzby, ale musia pretrvávať počas celej väzby.
... Súd preskúmal žiadosť obžalovaného, pričom poukazuje na to, že tento doposiaľ
nebol súdne trestaný. Je však potrebné zdôrazniť aj to, že v jeho prípade pri preukázaní
viny mu hrozí trest odňatia slobody na 10 – 15 rokov. Preto vzhľadom na jeho doterajšiu
minulosť, súd rozhodol, že tohto prepustí z väzby na slobodu, keďže podľa názoru súdu
doterajšia väzba splnila svoj účel a je možné túto väzbu nahradiť písomným sľubom. Na
posilnenie sľubu potom súd rozhodol, že nad ním ustanoví dohľad probačného
a mediačného úradníka a stanovil mu aj povinnosti a obmedzenia, ako sú uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.“
Proti uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Tk 1/2015 z 25. júna 2015 o prepustení
sťažovateľa z väzby na slobodu podal prokurátor sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd
podľa § 80 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku uznesením sp. zn. 8 Tos 24/2015 z 28. júla
2015 tak, že sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Zároveň krajský súd neprijal písomný sľub
sťažovateľa, odmietol väzbu nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka a tiež
neprijal ponuku matky sťažovateľa na nahradenie jeho väzby peňažnou zárukou.
V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Sťažnostný súd preto následne skúmal, či sú zároveň splnené materiálne podmienky
pre obmedzenie osobnej slobody obžalovaného väzbou; v prvom rade to, či
doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, má znaky konkrétneho trestného činu a či je dané podozrenie, že
tento skutok spáchal obvinený, a to s takou mierou istoty, ktorá zodpovedá súčasnému
štádiu trestného konania (§ 71 ods. 1 Tr. poriadku).
Preskúmaním predloženého spisového materiálu v rozsahu zodpovedajúcom
rozhodnutiu o väzbe obžalovaného dospel krajský súd k názoru, že popri doterajších
výpovediach svedka , ale aj utajených svedkov č. 2, 3, ktoré sú podporené
záznamami telekomunikačnej prevádzky z vykonaného odpočúvania, správami
zo sledovania osôb, znaleckými posudkami z odvetvia toxikológie, či znaleckým posudkom
z vyšetrenia duševného stavu obžalovaného je odôvodnený taký stupeň pravdepodobnosti,
ktorý zodpovedá tejto fáze konania, že skutok, pre ktorý je obžalovaný trestne
stíhaný, sa stal a tento vykazuje znaky žalovaného obzvlášť závažného zločinu, na ktorého
spáchaní sa mal podieľať aj obžalovaný .
Po zistení, že v preskúmavanej veci je daná základná materiálna podmienka pre
vzatie obžalovaného do väzby, a to dôvodné podozrenie zo spáchania skutku kladeného mu
za vinu, podrobil krajský súd vzhľadom na sťažnosť podanú prokurátorom v neprospech
obžalovaného aj prítomnosť obáv uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku a v § 71
ods. 1 písm. c) Tr. poriadku a možnosť nahradiť väzbu písomným sľubom obvineného
a dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Je nutné vytknúť okresnému súdu nejasnosť jeho skutkových zistení a z neho
vyplývajúci logický rozpor prijatých výrokov, keď súd prvého stupňa prepustil
obžalovaného z väzby s odkazom na ustanovenie § 79 ods. 2, ods. 3 Tr. poriadku, ktorý je
namieste použiť, keď konajúci súd dospeje k záveru, že nie sú prítomné žiadne dôvody
väzby, resp. že dôvody väzby pominuli a na druhej strane nahradil väzbu tzv. väzobnými
náhradami (písomným sľubom obvineného a dohľadom probačného a mediačného úradníka
so stanovením povinností a obmedzení), ktoré je namieste použiť, keď dôvody väzby trvajú,
no ich nízka intenzita dovoľuje náhradu väzby. Osobitne treba vytknúť, že sa prvostupňový
súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k použitiu ust. § 80 Tr. poriadku
neriadil ustanovením § 176 ods. 2 Tr. poriadku, podľa ktorého v odôvodnení treba podľa
povahy veci uviesť aj právne úvahy, na základe ktorých príslušných ustanovení zákona
posudzoval dokázané skutočnosti. Väzobná povaha veci – rozhodnutia o väzbe
obžalovaného v štádiu, keď súd koná o podanej obžalobe už vykonávaním dokazovania na
hlavných pojednávaniach, to vyžadovala.
Obavu z tzv. útekovej väzby uvedenú v ust. § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku, teda
obavu, že v prípade prepustenia na slobodu obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak
vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, odôvodňuje u tohto obžalovaného aj v súčasnosti
hrozba vysokého trestu, pretože Trestný zákon v osobitnej časti za stíhaný obzvlášť závažný
zločin umožňuje obžalovanému uložiť trest odňatia slobody od 10 rokov
do 15 rokov, ku ktorej sa ale pripájajú ďalšie konkrétne skutočnosti, týkajúce sa okolností
prípadu. Tie spočívajú predovšetkým v tom, že obžalovaný mal byť v priamom
a dlhodobom kontakte so spoluobžalovaným ako dodávateľom drog,
ktoré mal následne rozširovať osobitne v krajskom meste , čo môže nasvedčovať
predpokladanému nemalému zisku dosiahnutému práve dlhodobým nelegálnym predajom
drog, z ktorých bola zaistená len nepatrná časť a tieto mu mohli vytvoriť reálne podmienky
pre útek a skrývanie sa. Podľa krajského súdu túto obavu v súčasnom štádiu konania
nezmierňujú ani jeho pomery.
Aj v súčasnosti je daná obava uvedená v ust. § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku, teda
obava, že v prípade prepustenia na slobodu bude pokračovať v trestnej činnosti. Dôvody
tzv. preventívnej väzby sú dané predovšetkým povahou a závažnosťou trestnej činnosti,
z ktorej je dôvodne podozrivý, okolnosťami, za ktorých mali byť skutky spáchané,
vyznačujúcimi sa vysokým stupňom organizovanosti a utajenia, dlhodobosťou obstarávania
si nemalých finančných prostriedkov údajnou účasťou na predaji drog. Je vysoko
pravdepodobné, že pri tomto predaji aj on získal kontakty na dodávateľov drog a na
záujemcov o dodávku drog a nakoľko nemá dostatočný legálny zdroj príjmov, mohol by si
obstarávať finančné prostriedky trestnou činnosťou. Navyše podľa doterajších poznatkov aj
obžalovaný mal byť užívateľom pervitínu, s čím môže byť spojená motivácia
smerujúca k nedovolenému obstaraniu si tejto zakázanej drogy.
Nakoľko u obžalovaného sú dané horeuvedené konkrétne skutočnosti
odôvodňujúce väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. poriadku, bola jeho žiadosť
o prepustenie z väzby zamietnutá.
Krajský súd sa nestotožnil ani so závermi okresného súdu nahradiť väzbu
obžalovaného predmetnými väzobnými náhradami. Za zákonné a vecne
správne a súladné so zásadami primeranosti a zdržanlivosti v tomto štádiu konania krajský
súd považuje neprijať písomný sľub obžalovaného a zamietnuť návrh na
nahradenie väzby ustanovením dohľadu probačného a mediačného úradníka. Aj v
súčasnom štádiu trestného konania sa proti tomuto obžalovanému totiž vedie trestné
stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Z ust. § 80 ods. 2 Tr. poriadku pritom vyplýva, že ak je
obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť
dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Žiadne výnimočné okolnosti
prípadu ani v tomto štádiu trestného konania však zistené neboli. Na základe doterajších
poznatkov možno síce pomery obžalovaného považovať za usporiadané, no v tomto smere
ide o okolnosti bežné, teda nie výnimočné. Navyše závažná povaha prípadu daná
predovšetkým odôvodneným podozrením z dlhodobého nedovoleného predaja pervitínu
vylučuje splnenie podmienok pre záver, aby bolo vzhľadom na § 80 ods. 1 písm. b) Tr.
poriadku možné považovať písomný sľub obvineného, vzhľadom na osobu obvineného a
povahu prejednávaného prípadu, za dostatočný. Neprítomnosť výnimočných okolností
prípadu vylučuje aj náhradu väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka.
Predmetom rozhodovania okresného súdu bol aj návrh obžalovaného, aby jeho
väzba bola nahradená peňažnou zárukou, ktorú poskytne jeho matka. Postup súdu prvého
stupňa, ktorým samostatne na hlavnom pojednávaní, bez vyhotovenia príslušného uznesenia
a tomu zodpovedajúceho výroku, rozhodol o tomto návrhu, nemožno považovať za správny,
pretože bol súčasťou tej istej žiadosti, o ktorej okresný súd rozhodol napadnutým
uznesením. Pritom z tohto návrhu vyplýva súhlas samotného obžalovaného s ponukou
peňažnej náhrady. Hoci okresný súd mal dostatok poznatkov na rozhodnutie o takom
návrhu, v napadnutom uznesení však rozhodnutie o ňom chýba. Za zákonné a vecne správne
krajský súd považuje neprijať ponuku matky obžalovaného na nahradenie
jeho väzby peňažnou zárukou a to predovšetkým vzhľadom na závažnú povahu prípadu.
Vzhľadom na uvedené nadriadený súd zrušil napadnuté uznesenie a sám vo veci
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“
Sťažovateľ v rámci svojich námietok proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
uvádza, že z jeho strany nikdy nedošlo k mareniu trestného konania a v prípade prepustenia
z väzby na slobodu by trestné konanie nemaril ani nesťažoval. Sťažovateľ argumentuje tiež
požiadavkou, aby sa pri rozhodovaní o ďalšom trvaní jeho väzby uplatnila zásada
primeranosti a zdržanlivosti.
Napadnuté uznesenie krajského súdu sťažovateľ považuje za arbitrárne, pričom
poukazuje na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorom sa uvádza: „Je odôvodnený taký stupeň
pravdepodobnosti, ktorý zodpovedá tejto fáze konania, že skutok, pre ktorý je obžalovaný
trestne stíhaný, sa stal a tento vykazuje znaky žalovaného obzvlášť závažného
zločinu, na ktorého spáchaní sa mal podieľať aj obžalovaný ...“ Podľa
sťažovateľa krajský súd uplatnil v citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia
„stereotypné dôvody“ a neuviedol žiadne konkrétne a hodnoverné skutočnosti.
Sťažovateľ ďalej namieta, že samotná hrozba vysokého trestu nie je sama osebe
spôsobilým väzobným dôvodom. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva podľa
názoru sťažovateľa „žiadna reálna obava o skutočnostiach odôvodňujúcich jedna útekovú
ale aj preventívnu väzbu. Skutočnosti, ktoré súd uviedol vo svojom odôvodnení sú buď
v rozpore s judikatúrou ESĽP a sú už dávno prekonané alebo sú v rozpore s rozhodnutiami
Ústavného súdu SR.“. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ cituje z relevantnej
judikatúry ústavného súdu vo väzobných veciach.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Prešove, v konaní pod sp. zn.: 8 Tos/24/2015 zo dňa
28. 07. 2015 bolo porušené základné právo na osobnú slobodu a spravodlivé
súdne konanie zaručené v čl. 17, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 5, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove, v konaní pod sp. zn.: 8 Tos/24/2015 zo dňa
28. 07. 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- €,
ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv vyplývajúcich z čl. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či ju
nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž
vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či
táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu
o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, rešpektujúc svoje ústavné postavenie,
vychádzal ústavný súd z tej časti svojej ustálenej judikatúry, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd,
rešpektujúc stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),
konštatuje, že označený článok dohovoru je v trestných veciach z vecného hľadiska (ratione
materiae) aplikovateľný len na konanie a rozhodovanie vo veci samej, t. j. na rozhodovanie
o oprávnenosti trestného obvinenia, nie však na rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní.
Pre rozhodovanie vo väzobných veciach je aplikovaná špeciálna úprava obsiahnutá
v ustanoveniach čl. 5 dohovoru, prostredníctvom ktorých sa chránia najmä zákonnosť väzby
vrátane toho, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným
postupom (čl. 5 ods. 1 dohovoru), právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle
požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo
v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3
dohovoru), či právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby
a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4
dohovoru); k tomu pozri napr. Khudoyorov v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP
z 8. 11. 2005, body 124 –125, 172 – 174 a 193, Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok
Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103, alebo Khudobin v. Rusko,
č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vzťah špeciálneho a všeobecného,
ktorý uplatňuje ESĽP na vzťahy medzi čl. 6 ods. 1 dohovoru a ustanoveniami čl. 5
dohovoru, ústavný súd analogicky uplatňuje aj na vzťah medzi základným právom na súdnu
ochranu garantovaným čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a ustanoveniami čl. 17
ústavy, ktorý garantuje osobnú slobodu. Označený článok ústavy totiž zahŕňa všetky
základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva
na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
aplikujú špeciálne ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z čl. 17 ústavy, a nie
všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce právo na súdnu ochranu (m. m.
pozri napr. I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatujúc, že na
vec sťažovateľa sú ratione materiae neaplikovateľné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva vyplývajúceho z čl. 17 ústavy
a práva vyplývajúceho z čl. 5 dohovoru
Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti, ktorá je ratione materiae nepochybne
aplikovateľná na vec sťažovateľa, ústavný súd v prvom rade uvádza, že považuje za
opodstatnený a z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu
obsiahnutý v napadnutom uznesení, ktorým označil sťažnosťou prokurátora napadnuté
uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Tk 1/2015 z 25. júna 2015 (o prepustení sťažovateľa
z väzby na slobodu a prijatí jeho písomného sľubu a nariadení dohľadu probačného
a mediačného úradníka, pozn.) za celkom arbitrárne, a to jednak pre nesúlad jeho
odôvodnenia s právnym posúdením veci (prepustenie sťažovateľa z väzby s odkazom na
§ 79 ods. 2 a 3 Trestného poriadku za súčasného použitia ustanovení o náhradách väzby,
ktoré sú aplikovateľné v prípadoch, ak dôvody väzby trvajú, pozn.), ako aj z dôvodu
nerozhodnutia o celom návrhu sťažovateľa (okresný súd nerozhodol o peňažnej záruke
poskytnutej matkou sťažovateľa, pozn.).
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa (na rozdiel od okresného súdu) vysporiadal
so všetkými návrhmi sťažovateľa, pričom dospel k záveru, že dôvody väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku trvajú a nie sú dané výnimočné okolnosti prípadu,
ktoré by umožňovali nahradenie väzby niektorou z väzobných náhrad. Krajský súd sa totiž
v odôvodnení napadnutého uznesenia zaoberal tak materiálnymi, ako aj formálnymi
dôvodmi väzby (tak útekovej, ako aj preventívnej) u sťažovateľa a rovnako aj
s ponúknutými náhradami väzby.
Existenciu dôvodu tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
krajský súd neodôvodnil len hrozbou vysokého trestu (ako argumentuje sťažovateľ), ale
poukázal aj na ďalšie dôvody spočívajúce v predpokladanom „nemalom zisku“, ktorý mal
byť dosiahnutý dlhodobým nelegálnym predajom drog a ktorý mohol „vytvoriť reálne
podmienky pre útek a skrývanie sa“.
Vo vzťahu k tzv. preventívnej väzbe podľa čl. 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
poukázal krajský súd na závažnosť trestnej činnosti, z ktorej je sťažovateľ podozrivý, ako aj
na okolnosti, za ktorých mali byť skutky spáchané, pričom zdôraznil vysoký stupeň
organizovanosti a utajenia trestnej činnosti, z ktorej spáchania je sťažovateľ obvinený,
dlhodobé obstarávanie nemalých finančných prostriedkov údajnou účasťou na predaji drog
a jeho dlhodobé kontakty na dodávateľov drog a na záujemcov o dodávku drog i absenciu
jeho legálneho príjmu, ako aj na skutočnosť, že sťažovateľ sám má byť užívateľom
pervitínu.
Ústavný súd nemá výhrady ani k argumentácii krajského súdu, v zmysle ktorej „Na
základe doterajších poznatkov možno síce pomery obžalovaného považovať za usporiadané,
no v tomto smere ide o okolnosti bežné, teda nie výnimočné. Navyše závažná povaha
prípadu daná predovšetkým odôvodneným podozrením z dlhodobého nedovoleného predaja
pervitínu vylučuje splnenie podmienok pre záver, aby bolo vzhľadom na § 80 ods. 1 písm. b)
Tr. poriadku možné považovať písomný sľub obvineného, vzhľadom na osobu obvineného
a povahu prejednávaného prípadu, za dostatočný. Neprítomnosť výnimočných okolností
prípadu vylučuje aj náhradu väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka.“.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nevykazuje podľa názoru
ústavného súdu nedostatky ústavnej intenzity; je jasné a zrozumiteľné. Krajský súd totiž
zrozumiteľne objasnil, prečo považuje dôvody väzby za stále aktuálne a prítomné. Ústavný
súd preto argumentáciu krajského súdu obsiahnutú v odôvodnení jeho rozhodnutia považuje
z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a obsahom základného práva vyplývajúceho z čl. 17 ústavy
a práva vyplývajúceho z čl. 5 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce
nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať.
Z uvedených dôvodov ústavný súd aj túto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2016