Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 10/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 28. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra

2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj

práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obžalovaný zo spáchania

obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d),

ods. 2 písm. c) s poukazom na , a .

Konanie je vedené Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

.

Sťažovateľ je stíhaný väzobne z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného

poriadku, vo väzbe sa nachádza od 20. marca 2014. Dňa 16. júna 2015 sťažovateľ požiadal

okresný súd o prepustenie z väzby na slobodu argumentujúc, že dôvody väzby u neho

neexistujú, alternatívne žiadal o nahradenie väzby písomným sľubom.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 25. júna 2015 sťažovateľa podľa § 79

ods. 2 a 3 prepustil z väzby na slobodu, pričom podľa

písm. b) prijal jeho písomný sľub, nariadil nad ním podľa

písm. c) dohľad probačného a mediačného úradníka a tiež uložil

sťažovateľovi povinnosti a obmedzenia.

V uznesení okresného súdu sp. zn. z 25. júna 2015 sa okrem iného

uvádza:

„Žiadosťou zo dňa 16. 6. 2015 požiadal obžalovaný o prepustenie z väzby na

slobodu a ďalej dal súdu písomný sľub. V žiadosti uviedol, že má za to, že u neho neexistujú

konkrétne skutočnosti reálne odôvodňujúce obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/

a teda neexistujú ani dôvody na ďalšie trvanie väzby.

Väzba ako ultima ratio nesmie mať sankčnú povahu a nesmie byť v rozpore s čl. 5

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obvinený je v väzbe od

20. 3. 2014, pričom dĺžku väzby považuje z absolútne neprimeranú.

Závažnosť trestného činu, ktorý je obvinenému kladený za vinu, sama o sebe nemôže

odôvodňovať dlhšie trvajúcu väzbu a nesmie byť primárnym faktorom dĺžky trvania väzby.

Súd má za povinnosť v každom štádiu trestného konania skúmať dôvody ďalšieho trvania

väzobného stíhania, pričom je viazaný nielen vnútroštátnym zákonom, ale aj

medzinárodnými zmluvami. K odôvodňovaniu väzby po uplynutí určitej doby musia navyše

pristúpiť ďalšie dôvody odôvodňujúce potrebu väzobného stíhania uvedené

vo vnútroštátnych predpisoch. ESĽP jednoznačne konštatuje vo svojich rozhodnutiach, že

dôvody väzby musia byť vždy odôvodnené konkrétnymi a hodnovernými skutočnosťami

a nestačia len stereotypné dôvody.

Je dôležité si uvedomiť, že plynutím času sa dôvody väzby zoslabujú, a preto obava

z pokračovania v trestnej činnosti nemôže byť naďalej dôvodom tzv. preventívnej väzby.

Vzhľadom na osobu obvineného, jeho osobných a rodinných pomerov a vzhľadom na

okolnosti posudzovania prípadu má za to, že väzba je príliš prísnym zaisťovacím inštitútom,

pričom je presvedčený, že účel väzby je možné dosiahnuť aj miernejšími prostriedkami.

Ďalej poukázal na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, t. j. že vždy by mali byť

využité opatrenia, ktoré najlepšie budú viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania, ale

nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú

v medziach daných povahou príslušného obmedzenia. Zo zásady primeranosti navyše

vyplýva, že väzba nie je na mieste, pokiaľ by bola príliš prísnym zaisťovacím opatrením

s prihliadnutím na závažnosť činu a očakávaný trest. Táto zásada spočíva v takom postupe

orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktorý čo najmenej zasahuje do základných práv

a slobôd občanov a je výrazom humanizácie trestného konania a úcty k ľudským právam

a slobodám.

Európsky súd pre ľudské práva vyslovil, že existencia určitého rizika z naplnenia

väzobného dôvodu aj za predpokladu dôvodne preukázaného, neznamená automaticky

nemožnosť nahradenia väzby.

... Preto potom navrhol, aby súd prijal písomný sľub a peňažnú záruku, probačný

dohľad a aby mu uložil primerané obmedzenia a povinnosti.

... V tomto prípade súd poukazuje na to, že účelom väzby je zabezpečiť osobu

obvineného pre trestné konanie a výkon trestu v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného

poriadku. Jej účelom je tiež zabrániť obvinenému, aby maril a sťažoval uskutočnenie

dôkazov podľa , prípadne chrániť spoločnosť pred

dokonaním trestného činu alebo pred jeho opakovaním či pokračovaním § 71 ods. 1 písm.

c/ . Väzba ako zabezpečovací inštitút nemá sankčnú povahu, ani

výchovné poslanie. Nesmie byť prostriedkom na získanie priznania ani na uľahčenie

trestného stíhania. Väzba je výlučne len procesným opatrením, nie však trestom. Účelom

väzby je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho

trestného konania obmedzením osobnej slobody. Samotné vzatie obvineného do väzby je

možné iba vtedy, ak existuje dôvodná obava vyplývajúca z jeho konania alebo z ďalších

konkrétnych skutočností vo vzťahu k niektorej nežiaducej forme správania, označujúcej ako

dôvody väzby. Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, ktoré sú uvedené v § 71 ods. 1

písm. a/, b/, c/ sa rozumejú také skutočnosti, ktoré reálne odôvodňujú

takúto obavu. Pokiaľ ide o „konkrétne skutočnosti“, ide tu o výklad súdov, ktoré pri

dôkladnej znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácie tej ktorej konkrétnej veci musia

posúdiť, či vzatie obvineného do väzby je nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného

konania a či tento účel ani pri vynaložení úsilia sa nemôže dosiahnuť inak. Tieto kritéria

treba vždy vyvodiť z povahy konkrétnej individualizovanej veci, vrátane osoby obvineného,

jeho osobných pomerov a ďalších znakov upravených v tomto ustanovení. Konkrétne

skutočnosti ako zákonná podmienka odôvodňujúca väzbu obvineného, musia byť

preukázané nielen pri vzatí obvineného do väzby, ale musia pretrvávať počas celej väzby.

... Súd preskúmal žiadosť obžalovaného, pričom poukazuje na to, že tento doposiaľ

nebol súdne trestaný. Je však potrebné zdôrazniť aj to, že v jeho prípade pri preukázaní

viny mu hrozí trest odňatia slobody na 10 – 15 rokov. Preto vzhľadom na jeho doterajšiu

minulosť, súd rozhodol, že tohto prepustí z väzby na slobodu, keďže podľa názoru súdu

doterajšia väzba splnila svoj účel a je možné túto väzbu nahradiť písomným sľubom. Na

posilnenie sľubu potom súd rozhodol, že nad ním ustanoví dohľad probačného

a mediačného úradníka a stanovil mu aj povinnosti a obmedzenia, ako sú uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Proti uznesenie okresného súdu sp. zn. z 25. júna 2015 o prepustení

sťažovateľa z väzby na slobodu podal prokurátor sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd

podľa uznesením sp. zn. z 28. júla

2015 tak, že sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Zároveň krajský súd neprijal písomný sľub

sťažovateľa, odmietol väzbu nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka a tiež

neprijal ponuku matky sťažovateľa na nahradenie jeho väzby peňažnou zárukou.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Sťažnostný súd preto následne skúmal, či sú zároveň splnené materiálne podmienky

pre obmedzenie osobnej slobody obžalovaného väzbou; v prvom rade to, či

doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky konkrétneho trestného činu a či je dané podozrenie, že

tento skutok spáchal obvinený, a to s takou mierou istoty, ktorá zodpovedá súčasnému

štádiu trestného konania ( ).

Preskúmaním predloženého spisového materiálu v rozsahu zodpovedajúcom

rozhodnutiu o väzbe obžalovaného dospel krajský súd k názoru, že popri doterajších

výpovediach svedka , ale aj utajených svedkov č. 2, 3, ktoré sú podporené

záznamami telekomunikačnej prevádzky z vykonaného odpočúvania, správami

zo sledovania osôb, znaleckými posudkami z odvetvia toxikológie, či znaleckým posudkom

z vyšetrenia duševného stavu obžalovaného je odôvodnený taký stupeň pravdepodobnosti,

ktorý zodpovedá tejto fáze konania, že skutok, pre ktorý je obžalovaný trestne

stíhaný, sa stal a tento vykazuje znaky žalovaného obzvlášť závažného zločinu, na ktorého

spáchaní sa mal podieľať aj obžalovaný .

Po zistení, že v preskúmavanej veci je daná základná materiálna podmienka pre

vzatie obžalovaného do väzby, a to dôvodné podozrenie zo spáchania skutku kladeného mu

za vinu, podrobil krajský súd vzhľadom na sťažnosť podanú prokurátorom v neprospech

obžalovaného aj prítomnosť obáv uvedených v a v

ods. 1 písm. c) a možnosť nahradiť väzbu písomným sľubom obvineného

a dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Je nutné vytknúť okresnému súdu nejasnosť jeho skutkových zistení a z neho

vyplývajúci logický rozpor prijatých výrokov, keď súd prvého stupňa prepustil

obžalovaného z väzby s odkazom na ustanovenie , , ktorý je

namieste použiť, keď konajúci súd dospeje k záveru, že nie sú prítomné žiadne dôvody

väzby, resp. že dôvody väzby pominuli a na druhej strane nahradil väzbu tzv. väzobnými

náhradami (písomným sľubom obvineného a dohľadom probačného a mediačného úradníka

so stanovením povinností a obmedzení), ktoré je namieste použiť, keď dôvody väzby trvajú,

no ich nízka intenzita dovoľuje náhradu väzby. Osobitne treba vytknúť, že sa prvostupňový

súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k použitiu ust.

neriadil ustanovením , podľa ktorého v odôvodnení treba podľa

povahy veci uviesť aj právne úvahy, na základe ktorých príslušných ustanovení zákona

posudzoval dokázané skutočnosti. Väzobná povaha veci – rozhodnutia o väzbe

obžalovaného v štádiu, keď súd koná o podanej obžalobe už vykonávaním dokazovania na

hlavných pojednávaniach, to vyžadovala.

Obavu z tzv. útekovej väzby uvedenú v ust. , teda

obavu, že v prípade prepustenia na slobodu obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak

vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, odôvodňuje u tohto obžalovaného aj v súčasnosti

hrozba vysokého trestu, pretože v osobitnej časti za stíhaný obzvlášť závažný

zločin umožňuje obžalovanému uložiť trest odňatia slobody od 10 rokov

do 15 rokov, ku ktorej sa ale pripájajú ďalšie konkrétne skutočnosti, týkajúce sa okolností

prípadu. Tie spočívajú predovšetkým v tom, že obžalovaný mal byť v priamom

a dlhodobom kontakte so spoluobžalovaným ako dodávateľom drog,

ktoré mal následne rozširovať osobitne v krajskom meste , čo môže nasvedčovať

predpokladanému nemalému zisku dosiahnutému práve dlhodobým nelegálnym predajom

drog, z ktorých bola zaistená len nepatrná časť a tieto mu mohli vytvoriť reálne podmienky

pre útek a skrývanie sa. Podľa krajského súdu túto obavu v súčasnom štádiu konania

nezmierňujú ani jeho pomery.

Aj v súčasnosti je daná obava uvedená v ust. , teda

obava, že v prípade prepustenia na slobodu bude pokračovať v trestnej činnosti. Dôvody

tzv. preventívnej väzby sú dané predovšetkým povahou a závažnosťou trestnej činnosti,

z ktorej je dôvodne podozrivý, okolnosťami, za ktorých mali byť skutky spáchané,

vyznačujúcimi sa vysokým stupňom organizovanosti a utajenia, dlhodobosťou obstarávania

si nemalých finančných prostriedkov údajnou účasťou na predaji drog. Je vysoko

pravdepodobné, že pri tomto predaji aj on získal kontakty na dodávateľov drog a na

záujemcov o dodávku drog a nakoľko nemá dostatočný legálny zdroj príjmov, mohol by si

obstarávať finančné prostriedky trestnou činnosťou. Navyše podľa doterajších poznatkov aj

obžalovaný mal byť užívateľom pervitínu, s čím môže byť spojená motivácia

smerujúca k nedovolenému obstaraniu si tejto zakázanej drogy.

Nakoľko u obžalovaného sú dané horeuvedené konkrétne skutočnosti

odôvodňujúce väzbu podľa , , bola jeho žiadosť

o prepustenie z väzby zamietnutá.

Krajský súd sa nestotožnil ani so závermi okresného súdu nahradiť väzbu

obžalovaného predmetnými väzobnými náhradami. Za zákonné a vecne

správne a súladné so zásadami primeranosti a zdržanlivosti v tomto štádiu konania krajský

súd považuje neprijať písomný sľub obžalovaného a zamietnuť návrh na

nahradenie väzby ustanovením dohľadu probačného a mediačného úradníka. Aj v

súčasnom štádiu trestného konania sa proti tomuto obžalovanému totiž vedie trestné

stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Z ust. pritom vyplýva, že ak je

obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť

dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Žiadne výnimočné okolnosti

prípadu ani v tomto štádiu trestného konania však zistené neboli. Na základe doterajších

poznatkov možno síce pomery obžalovaného považovať za usporiadané, no v tomto smere

ide o okolnosti bežné, teda nie výnimočné. Navyše závažná povaha prípadu daná

predovšetkým odôvodneným podozrením z dlhodobého nedovoleného predaja pervitínu

vylučuje splnenie podmienok pre záver, aby bolo vzhľadom na § 80 ods. 1 písm. b) Tr.

poriadku možné považovať písomný sľub obvineného, vzhľadom na osobu obvineného a

povahu prejednávaného prípadu, za dostatočný. Neprítomnosť výnimočných okolností

prípadu vylučuje aj náhradu väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka.

Predmetom rozhodovania okresného súdu bol aj návrh obžalovaného, aby jeho

väzba bola nahradená peňažnou zárukou, ktorú poskytne jeho matka. Postup súdu prvého

stupňa, ktorým samostatne na hlavnom pojednávaní, bez vyhotovenia príslušného uznesenia

a tomu zodpovedajúceho výroku, rozhodol o tomto návrhu, nemožno považovať za správny,

pretože bol súčasťou tej istej žiadosti, o ktorej okresný súd rozhodol napadnutým

uznesením. Pritom z tohto návrhu vyplýva súhlas samotného obžalovaného s ponukou

peňažnej náhrady. Hoci okresný súd mal dostatok poznatkov na rozhodnutie o takom

návrhu, v napadnutom uznesení však rozhodnutie o ňom chýba. Za zákonné a vecne správne

krajský súd považuje neprijať ponuku matky obžalovaného na nahradenie

jeho väzby peňažnou zárukou a to predovšetkým vzhľadom na závažnú povahu prípadu.

Vzhľadom na uvedené nadriadený súd zrušil napadnuté uznesenie a sám vo veci

rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Sťažovateľ v rámci svojich námietok proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

uvádza, že z jeho strany nikdy nedošlo k mareniu trestného konania a v prípade prepustenia

z väzby na slobodu by trestné konanie nemaril ani nesťažoval. Sťažovateľ argumentuje tiež

požiadavkou, aby sa pri rozhodovaní o ďalšom trvaní jeho väzby uplatnila zásada

primeranosti a zdržanlivosti.

Napadnuté uznesenie krajského súdu sťažovateľ považuje za arbitrárne, pričom

poukazuje na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorom sa uvádza: „Je odôvodnený taký stupeň

pravdepodobnosti, ktorý zodpovedá tejto fáze konania, že skutok, pre ktorý je obžalovaný

trestne stíhaný, sa stal a tento vykazuje znaky žalovaného obzvlášť závažného

zločinu, na ktorého spáchaní sa mal podieľať aj obžalovaný ...“ Podľa

sťažovateľa krajský súd uplatnil v citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

„stereotypné dôvody“ a neuviedol žiadne konkrétne a hodnoverné skutočnosti.

Sťažovateľ ďalej namieta, že samotná hrozba vysokého trestu nie je sama osebe

spôsobilým väzobným dôvodom. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva podľa

názoru sťažovateľa „žiadna reálna obava o skutočnostiach odôvodňujúcich jedna útekovú

ale aj preventívnu väzbu. Skutočnosti, ktoré súd uviedol vo svojom odôvodnení sú buď

v rozpore s judikatúrou ESĽP a sú už dávno prekonané alebo sú v rozpore s rozhodnutiami

Ústavného súdu SR.“. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ cituje z relevantnej

judikatúry ústavného súdu vo väzobných veciach.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove, v konaní pod sp. zn.: zo dňa

28. 07. 2015 bolo porušené základné právo na osobnú slobodu a spravodlivé

súdne konanie zaručené v , a v ,

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove, v konaní pod sp. zn.: zo dňa

28. 07. 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- €,

ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1

a listiny, ako aj práv vyplývajúcich z a dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či ju

nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z totiž

vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či

táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu

o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, rešpektujúc svoje ústavné postavenie,

vychádzal ústavný súd z tej časti svojej ustálenej judikatúry, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd,

rešpektujúc stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

konštatuje, že označený článok dohovoru je v trestných veciach z vecného hľadiska (ratione

materiae) aplikovateľný len na konanie a rozhodovanie vo veci samej, t. j. na rozhodovanie

o oprávnenosti trestného obvinenia, nie však na rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní.

Pre rozhodovanie vo väzobných veciach je aplikovaná špeciálna úprava obsiahnutá

v ustanoveniach čl. 5 dohovoru, prostredníctvom ktorých sa chránia najmä zákonnosť väzby

vrátane toho, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným

postupom (čl. 5 ods. 1 dohovoru), právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle

požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo

v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3

dohovoru), či právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby

a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4

dohovoru); k tomu pozri napr. Khudoyorov v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP

z 8. 11. 2005, body 124 –125, 172 – 174 a 193, Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok

Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103, alebo Khudobin v. Rusko,

č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vzťah špeciálneho a všeobecného,

ktorý uplatňuje ESĽP na vzťahy medzi čl. 6 ods. 1 dohovoru a ustanoveniami čl. 5

dohovoru, ústavný súd analogicky uplatňuje aj na vzťah medzi základným právom na súdnu

ochranu garantovaným a listiny a ustanoveniami

, ktorý garantuje osobnú slobodu. Označený článok totiž zahŕňa všetky

základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva

na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikujú špeciálne ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z , a nie

všeobecné ustanovenia garantujúce právo na súdnu ochranu (m. m.

pozri napr. , , , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatujúc, že na

vec sťažovateľa sú ratione materiae neaplikovateľné ustanovenia ,

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva vyplývajúceho z

a práva vyplývajúceho z čl. 5 dohovoru

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti, ktorá je ratione materiae nepochybne

aplikovateľná na vec sťažovateľa, ústavný súd v prvom rade uvádza, že považuje za

opodstatnený a z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu

obsiahnutý v napadnutom uznesení, ktorým označil sťažnosťou prokurátora napadnuté

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 25. júna 2015 (o prepustení sťažovateľa

z väzby na slobodu a prijatí jeho písomného sľubu a nariadení dohľadu probačného

a mediačného úradníka, pozn.) za celkom arbitrárne, a to jednak pre nesúlad jeho

odôvodnenia s právnym posúdením veci (prepustenie sťažovateľa z väzby s odkazom na

a za súčasného použitia ustanovení o náhradách väzby,

ktoré sú aplikovateľné v prípadoch, ak dôvody väzby trvajú, pozn.), ako aj z dôvodu

nerozhodnutia o celom návrhu sťažovateľa (okresný súd nerozhodol o peňažnej záruke

poskytnutej matkou sťažovateľa, pozn.).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa (na rozdiel od okresného súdu) vysporiadal

so všetkými návrhmi sťažovateľa, pričom dospel k záveru, že dôvody väzby podľa § 71

ods. 1 písm. a) a c) trvajú a nie sú dané výnimočné okolnosti prípadu,

ktoré by umožňovali nahradenie väzby niektorou z väzobných náhrad. Krajský súd sa totiž

v odôvodnení napadnutého uznesenia zaoberal tak materiálnymi, ako aj formálnymi

dôvodmi väzby (tak útekovej, ako aj preventívnej) u sťažovateľa a rovnako aj

s ponúknutými náhradami väzby.

Existenciu dôvodu tzv. útekovej väzby podľa

krajský súd neodôvodnil len hrozbou vysokého trestu (ako argumentuje sťažovateľ), ale

poukázal aj na ďalšie dôvody spočívajúce v predpokladanom „nemalom zisku“, ktorý mal

byť dosiahnutý dlhodobým nelegálnym predajom drog a ktorý mohol „vytvoriť reálne

podmienky pre útek a skrývanie sa“.

Vo vzťahu k tzv. preventívnej väzbe podľa

poukázal krajský súd na závažnosť trestnej činnosti, z ktorej je sťažovateľ podozrivý, ako aj

na okolnosti, za ktorých mali byť skutky spáchané, pričom zdôraznil vysoký stupeň

organizovanosti a utajenia trestnej činnosti, z ktorej spáchania je sťažovateľ obvinený,

dlhodobé obstarávanie nemalých finančných prostriedkov údajnou účasťou na predaji drog

a jeho dlhodobé kontakty na dodávateľov drog a na záujemcov o dodávku drog i absenciu

jeho legálneho príjmu, ako aj na skutočnosť, že sťažovateľ sám má byť užívateľom

pervitínu.

Ústavný súd nemá výhrady ani k argumentácii krajského súdu, v zmysle ktorej „Na

základe doterajších poznatkov možno síce pomery obžalovaného považovať za usporiadané,

no v tomto smere ide o okolnosti bežné, teda nie výnimočné. Navyše závažná povaha

prípadu daná predovšetkým odôvodneným podozrením z dlhodobého nedovoleného predaja

pervitínu vylučuje splnenie podmienok pre záver, aby bolo vzhľadom na § 80 ods. 1 písm. b)

možné považovať písomný sľub obvineného, vzhľadom na osobu obvineného

a povahu prejednávaného prípadu, za dostatočný. Neprítomnosť výnimočných okolností

prípadu vylučuje aj náhradu väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka.“.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nevykazuje podľa názoru

ústavného súdu nedostatky ústavnej intenzity; je jasné a zrozumiteľné. Krajský súd totiž

zrozumiteľne objasnil, prečo považuje dôvody väzby za stále aktuálne a prítomné. Ústavný

súd preto argumentáciu krajského súdu obsiahnutú v odôvodnení jeho rozhodnutia považuje

z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a obsahom základného práva vyplývajúceho z

a práva vyplývajúceho z čl. 5 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce

nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať.

Z uvedených dôvodov ústavný súd aj túto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2016