Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 43/97

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júla

1997 po predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti JUDr. Jany Dubovcovej, Vlasty

Huljakovej a JUDr. Pavla Rohárika, sudcov Okresného súdu v Banskej Bystrici,

zastúpených JUDr. Jánom Hrubalom, advokátom v Banskej Bystrici, Skuteckého

ul. 16, proti JUDr. Jozefovi Botkovi, predsedovi Okresného súdu v Banskej Bystrici

vo veci preskúmania opatrenia predsedu Okresného súdu v Banskej Bystrici

z 11. februára 1997 sp. zn. Spr. 208/1997 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Jany D u b o v c o v e j , Vlasty H u l j a k o v e j a

JUDr. Pavla R o h á r i k a na začatie konania o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Ústavnou sťažnosťou zo 4. apríla 1997 (na Ústavný súd Slovenskej republiky

doručenej 7. apríla 1997) domáhajú sa JUDr. Jana Dubovcová, Vlasta Huljaková a

JUDr. Pavel Rohárik, sudcovia Okresného súdu v Banskej Bystrici, zastúpení

advokátom JUDr. Jánom Hrubalom, preskúmania opatrenia predsedu Okresného súdu

v Banskej Bystrici z 11. februára 1997 sp. zn. Spr. 208/1997 o vydanie nálezu, že

“opatrením predsedu Okresného súdu v Banskej Bystrici Spr. 208/1997 zo dňa

11. februára 1997 došlo k porušeniu základného práva navrhovateľov upraveného

v a . Opatrenie predsedu

2

Okresného súdu v Banskej Bystrici Spr. 208/1997 zo dňa 11. februára 1997 sa

zrušuje.“

Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že dňa 1. januára 1996 JUDr. Jarmila Jánošová,

sudkyňa občianskoprávneho senátu 17 C, nastúpila na trojmesačnú stáž na Krajský

súd v Banskej Bystrici. Stáž jej bola predlžovaná a trvala až do 31. decembra 1996.

Uznesením predsedu Okresného súdu v Banskej Bystrici z 2. mája 1996 Spr.

609/1996 boli neskončené veci zo senátu 17 C rozdelené a podľa § 2 ods. 3 vyhlášky

č. pridelené jednotlivým sudcom občianskoprávneho oddelenia na

vybavenie a rozhodnutie. Predseda okresného súdu svoje uznesenie odôvodnil stážou

sudkyne na vyššom súde a zabezpečením plynulosti konania. Dňa 1. januára 1997 sa

sudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová vrátila zo stáže na okresný súd. Nie všetky

rozdelené veci boli skončené. Jej návratom odpadla prekážka, pre ktorú nemohla

konať vo veciach 17 C. Predseda okresného súdu zaujal stanovisko, že vo veciach zo

senátu 17 C právoplatne neskončených ku 31. decembru 1996 treba aj naďalej za

zákonných sudcov považovať tých sudcov, ktorým veci pridelil 2. mája 1996.

Sudkyňu, ktorá sa vrátila zo stáže, poveril v rozvrhu práce na rok 1997 vybavovaním

vecí senátu 9 C, lebo sudkyňa tohto senátu odišla pracovať na iný súd. Hoci sudcovia

predsedu vyzvali na zmenu stanoviska 24. januára 1997 a 29. januára 1997, ku zmene

nedošlo. Dňa 11. februára 1997 vydal predseda súdu opatrenie Spr. 208/1997, ktorým

podľa § 2 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy, zmenil rozvrh

práce platný na rok 1997 tak, že neskončené veci zo senátu 17 C presunul do

ostatných občianskoprávnych senátov v zhode so svojím uznesením z 2. mája 1996

Spr. 609/1996 a toto opatrenie odôvodnil výrazným rozdielom v pracovnom zaťažení

sudcov, ako aj potrebou zabezpečiť riadny chod súdu.

Predseda súdu neakceptoval ani stanovisko Sudcovskej rady Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 13. februára 1997.

Po právnej stránke sťažovatelia majú za to, že postupom predsedu okresného

súdu došlo k porušeniu , teda k odňatiu účastníka konania jeho

zákonnému sudcovi. Hoci pojem zákonného sudcu žiadny právny predpis explicitne

3

nedefinuje, možno napríklad z komentára k

vyvodiť, že zákonným sudcom je sudca, ktorému pripadá vec riešiť podľa rozvrhu

práce, pričom rovnaký záver plynie i z vyhlášky č. .

Sťažovatelia považujú za logické, že sudca, ktorému bola vec pridelená na

vybavenie, musí o nej konať od začiatku až do jej skončenia. Preto nie je v súlade s

inštitútom zákonného sudcu, aby bol sudca v jednotlivých konaniach menený z roka

na rok rozvrhmi práce, napr. len preto, že začal ďalší kalendárny rok. Môžu byť

objektívne situácie, kedy sa nedá vždy trvať na dodržaní zásady zákonného sudcu, a

preto musí jestvovať zákonný postup, ktorý umožňuje v mimoriadnych prípadoch

zmenu zákonného sudcu. Obmedzenie základných práv a slobôd pripúšťa i čl. 13

, viaže ho však na zákonnú formu. V danej problematike obmedzenie ústavnej

zásady neodňateľnosti zákonného sudcu upravuje právna norma nižšej právnej sily

ako zákon, a to vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992

Zb. V tom vidia rozpor medzi a súčasným právnym stavom, keď

obmedzenie základného práva je upravené podzákonnou právnou normou. Už len pre

túto príčinu je napadnuté opatrenie predsedu okresného súdu, ale aj jeho uznesenie z

2. mája 1996 Spr. 609/1996 porušením základného ústavného práva uvedeného v čl.

48 ods. 1 a v Listiny základných práv a slobôd. Ďalej tvrdia, že k

porušeniu uvedeného ústavného práva došlo nielen použitím neústavnej právnej

normy, ale aj preto, že v konkrétnom prípade podmienky § 2 ods. 2 spravovacieho

poriadku neboli naplnené. Od 1. januára 1997 do 11. februára 1997 na Okresnom

súde v Banskej Bystrici nevznikla situácia, ktorá by vyžadovala v záujme

zabezpečenia riadneho chodu súdu zmenu zákonného sudcu v dôsledku

nerovnomerného pracovného zaťaženia. Právomoc ústavného súdu vo veci konať

sťažovatelia vidia v tom, že opatrenie vydal orgán štátnej správy súdov v zmysle § 8

ods. 2 a o štátnej správe súdov a na toto

opatrenie sa nevzťahuje všeobecné ustanovenie o správnom konaní. Proti

napadnutému opatreniu nie sú opravné prostriedky po línii štátnej správy súdov,

nepodlieha ani preskúmaniu všeobecnými súdmi.

Účinok opatrenia sa negatívne dotýka nielen základných práv účastníkov

súdneho konania a zákonného sudcu, ktorému boli veci odňaté, ale s prihliadnutím na

a aj tých sudcov, ktorých opatrenie „robí“ zákonnými

4

sudcami a núti ich konať proti presvedčeniu neústavne. Táto úvaha zdôvodňuje

aktívnu legitimáciu sťažovateľov.

Doklady predložené sťažovateľmi ústavnému súdu potvrdzujú pravdivosť ich

tvrdenia uvedeného v ústavnej sťažnosti. Z listov sťažovateľov z 24. januára 1997,

ktoré adresovali predsedovi okresného súdu je zistiteľné, že títo žiadali predsedu

súdu prehodnotiť rozhodnutie týkajúce sa rozvrhu práce na rok 1997, pokiaľ ide o

veci senátu 9 C a 17 C. Prípad sa riešil aj na porade sudcov na Okresnom súde v

Banskej Bystrici dňa 29. januára 1997. Predseda okresného súdu zotrval na svojom

pôvodnom stanovisku i prijatých ďalších opatreniach, ktorými menil rozvrh práce.

Do veci sa zainteresovala i Sudcovská rada Krajského súdu v Banskej Bystrici,

ako to vyplýva zo zápisnice z jej zasadnutia z 13. februára 1997, v ktorej sa nachádza

doporučenie predsedovi Krajského súdu v Banskej Bystrici prerokovať s predsedom

Okresného súdu v Banskej Bystrici aktuálny rozvrh práce s tým, že zmeny v rozsahu

práce by mal predseda okresného súdu prejednať s kolektívom sudcov ešte pred jeho

zmenou.

Predseda Okresného súdu v Banskej Bystrici doručil ústavnému súdu písomné

vyjadrenie dňa 23. júna 1997 s dátumom 19. júna 1997. Vo vyjadrení okrem iného

uviedol, že domáhať sa práva, teda zákonného sudcu, i zákon umožňuje iba

tomu, komu bol zákonný sudca odňatý, teda iba účastníkovi konania pred súdom.

Účelom práva priznaného podľa je „zabezpečiť občanovi, aby

ochranu jeho právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá

má právomoc o veci konať, a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca

zo súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný. Zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa

zákonom ustanovené predpoklady pre funkciu sudcu. Pre určenie totožnosti

zákonného sudcu právne významná je aj podmienka § 11, § 14, § 22 ods. 1 alebo § 24

ods. 1 v znení neskorších predpisov, podľa ktorej za zákonného

sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce.

Právo osoby „nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi“ nemožno

interpretovať natoľko extenzívne, aby sa spájalo s osobou jedného sudcu. Účel práva

5

priznaného podľa čl. 48 ods. 1 sa splní, keď o práve občana rozhodne sudca pridelený

na výkon funkcie sudcu toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný

rozhodnúť. Sudca pridelený na výkon funkcie na súde s právomocou a príslušnosťou

o veci rozhodnúť je zákonným sudcom, dokiaľ sa podľa § 16 Občianskeho súdneho

poriadku alebo podľa nerozhodne o jeho vylúčení.“

Navrhovatelia na podanie tejto ústavnej sťažnosti nemajú aktívnu legitimáciu.

Ústavný súd v zmysle rozhoduje o sťažnostiach proti

právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov

štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva

a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Predseda

okresného súdu nie je takýmto orgánom, preto nie je v konaní pasívne legitimovaný.

Navrhuje preto sťažnosť odmietnuť v zmysle § 18 ods. 1 písm. f) a § 49 zákona

č.

Ústavný súd Slovenskej republiky predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

(návrh) podľa Z.

z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

, ktorým sa mení a dopĺňa a posúdil, či sťažnosť

spĺňa všetky procesné právne podmienky upravené v § 20 a § 50 citovaného zákona,

aby ju mohol prijať na ďalšie konanie.

Keďže zo strany predsedu Okresného súdu v Banskej Bystrici bola

spochybňovaná ako aktívna legitimácia sťažovateľov, tak aj pasívna legitimácia

predsedu okresného súdu, ústavný súd sa musel vysporiadať s formálnoprocesnou

stránkou veci. Z ustanovenia a v znení

vyplýva, že účastníkom konania o ústavnej sťažnosti je

okrem sťažovateľa aj orgán štátnej správy, proti ktorému smeruje sťažnosť, a tým je

predseda súdu podľa Je teda podľa názoru

ústavného súdu pasívne legitimovaný. Sťažnosť z formálneho hľadiska má zákonom

predpísané náležitosti a je možné o nej konať, predbežne ju prerokovať.

6

Problém, o ktorom musí súd konať a ho vyriešiť je, či napadnuté opatrenie

predsedu súdu je spôsobilé na skúmanie ústavným súdom v rámci konania o ústavnej

sťažnosti. Ďalej, či opatrenie možno považovať za rozhodnutie v zmysle čl. 127

a v tejto súvislosti vyporiadať sa aj s aktívnou legitimáciou sťažovateľa, ktorú

spochybňuje predseda súdu, keď uvádza, že „domáhať sa práva zákonného sudcu

i zákon umožňuje iba tomu, komu bol zákonný sudca odňatý“.

Podľa ústavnú sťažnosť môže podať

fyzická a právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím orgánu

uvedeného v (ústredný orgán štátnej správy, miestny orgán štátnej

správy a orgán územnej samosprávy) sa porušili základné práva alebo slobody

občanov a ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z dikcie tohto

ustanovenia možno bezpečne určiť, že účastníkom konania sú sťažovatelia. Predsedu

okresného súdu za orgán vykonávajúci štátnu správu označil

Predseda okresného súdu vykonáva štátnu správu okresného súdu tým, že

zabezpečuje chod okresného súdu po stránke personálnej a organizačnej, najmä tým,

že určuje počty prísediacich tohto súdu, zabezpečuje obsadenie súdu odbornými a

ďalšími pracovníkmi, vybavuje personálne veci sudcov a ostatných pracovníkov

tohto súdu; zabezpečuje chod okresného súdu po stránke hospodárskej, materiálnej,

finančnej, atď. Predseda okrem iného dbá o plynulosť súdneho konania na okresnom

súde a za tým účelom vykonáva previerky súdnych spisov. Výpočet oprávnení

predsedu súdu, ako vidieť, je totižto len príkladmý (§ 15 ods. 1 a 2 citovaného

zákona). Zákon teda neupravuje právomoc predsedu súdu rozhodovať o prideľovaní

agendy sudcom. To sa ponechalo na podrobnú úpravu - vyhlášku ministerstva

spravodlivosti č.

Otázka, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie ústavného súdu je, či môže

ústavný súd pripustiť ústavnú sťažnosť k ďalšiemu konaniu, ak napadnuté opatrenie

predsedu súdu nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré má na mysli .

Podľa rozdelenie práce na súdoch sa určuje na kalendárny

rok rozvrhom práce; v rozvrhu práce sa určí aj zastupovanie. V prípade dlhodobej

neprítomnosti sudcu alebo výrazných rozdielov v pracovnom vyťažení určí predseda

súdu rozsah presunu agendy do iného oddelenia. V prípade náhlej prekážky brániacej

7

sudcovi vykonať jednotlivé úkony v konaní, môže predseda súdu nimi poveriť iného

sudcu. Opatrenie vykonáva predseda súdu v súlade s určeným zastupovaním v

rozvrhu práce, pokiaľ zabezpečenie riadneho chodu súdu nevyžaduje iný postup.

Rovnako sa postupuje aj v prípade vylúčenia sudcu (§ 16 Občianskeho súdneho

poriadku a ). Predseda súdu má dané právomoci všeobecne

záväzným právnym predpisom, ktorý ho zaväzuje a ktorý v súvislosti s

organizovaním práce na súde musí rešpektovať.

Vyhláška ministerstva spravodlivosti používa výraz „opatrenie“. Opatrenie

podľa názoru ústavného súdu nie je možné považovať za rozhodnutie orgánu štátnej

správy, ako je to uvedené v . Opatrenie okrem toho, že nemá ani

formálne náležitosti, ktoré sa predpisujú pre rozhodnutie, nespĺňa podmienky ani po

obsahovej stránke. Takýto akt je možné považovať len za realizovanie jeho

právomoci, proti ktorému nie sú prípustné opravné prostriedky, a preto nemôže o tom

rozhodovať ani všeobecný súd. Takéto opatrenie nie je rozhodnutím - správnym

aktom, vydaným v správnom konaní. Článok 127 na konanie pred ústavným

súdom vyžaduje, aby individuálnym právoplatným správnym aktom, rozhodnutím

orgánu štátnej správy (predseda okresného súdu), boli priamo porušené konkrétne

základné práva alebo slobody občana (nie teda funkcionára súdu - sudcu). Keď

nemožno považovať opatrenie predsedu súdu za rozhodnutie podľa a

naviac sa netýka občana, ale funkcionára súdu - sudcu, sťažnosť sa stáva nedôvodnou

a zjavne neopodstatnenou.

Námietke odňatia veci zákonnému sudcovi bolo by možné vyhovieť len

účastníkovi konania, ak by takúto námietku vzniesol. Účastník konania takúto

sťažnosť zatiaľ nepodal. Zo samotnej dikcie článku 48 ods. 1 jasne visvitá, že

toto právo patrí občanovi, účastníkovi súdneho konania a nie sudcovi, ktorý vo veci

rozhoduje. Z citácie článku, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi,

nemožno extenzívne interpretovať, že sa to vzťahuje aj na sudcu. Spory, ktoré by

vznikli medzi sudcom a predsedom súdu z dôvodu presunu agendy z jedného senátu

do druhého, možno riešiť len v rámci súdnej správy a nie cestou ústavného súdu.

8

Konanie o návrhoch fyzických osôb, keď namietajú porušenie svojich práv

podľa v platnom znení z dôvodu, že príslušnosť súdu a

sudcu neustanovil zákon, ako to predpokladá ústavný článok 48 ods. 1, resp. čl. 38

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ale podzákonný právny predpis, vyhláška

č. , nemožno začať a vysloviť porušenie ústavného práva bez toho, aby

ústavný súd nerozhodol o nesúlade príslušných právnych predpisov. Takýto návrh

môžu podať len subjekty uvedené v až e) .

Nie je možné prijať názor sťažovateľov ani pokiaľ ide o porušenie čl. 13 ods. 1

, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho

medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Predseda súdu postupoval

v súlade s ustanovením vyhlášky č. , teda podľa platného

všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý nebol zatiaľ vyhlásený za nesúladný

s .

Nedôvodnosť ústavnej sťažnosti nemožno vyvodzovať z toho, že opatrenie

vydal predseda okresného súdu, ktorý sa necíti orgánom štátnej správy, ani preto, že

opatrenie podľa tvrdenia sťažovateľov bolo vydané na základe podzákonnej právnej

normy, čo odporuje a Listiny základných práv a

slobôd, ale predovšetkým preto, že je tu nedostatok zákonom predpísaného

rozhodnutia orgánu štátnej správy, ktoré by bolo spôsobilé na skúmanie ústavným

súdom v rámci konania o ústavnej sťažnosti. Opatrením predsedu súdu neboli podľa

názoru ústavného súdu porušené namietané základné práva a slobody sťažovateľov,

ako to bolo už zdôvodnené, a preto ústavnú sťažnosť ústavný súd ako zjavne

neopodstatnenú odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košice 22. júla 1997

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Július Č e r n á k

predseda senátu

9