Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 81 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (86)II. ÚS 43/97
PDF · 154.83 KB
No categories available
II. ÚS 43/97
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júla
1997 po predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti JUDr. Jany Dubovcovej, Vlasty
Huljakovej a JUDr. Pavla Rohárika, sudcov Okresného súdu v Banskej Bystrici,
zastúpených JUDr. Jánom Hrubalom, advokátom v Banskej Bystrici, Skuteckého
ul. 16, proti JUDr. Jozefovi Botkovi, predsedovi Okresného súdu v Banskej Bystrici
vo veci preskúmania opatrenia predsedu Okresného súdu v Banskej Bystrici
z 11. februára 1997 sp. zn. Spr. 208/1997 takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. Jany D u b o v c o v e j , Vlasty H u l j a k o v e j a
JUDr. Pavla R o h á r i k a na začatie konania o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Ústavnou sťažnosťou zo 4. apríla 1997 (na Ústavný súd Slovenskej republiky
doručenej 7. apríla 1997) domáhajú sa JUDr. Jana Dubovcová, Vlasta Huljaková a
JUDr. Pavel Rohárik, sudcovia Okresného súdu v Banskej Bystrici, zastúpení
advokátom JUDr. Jánom Hrubalom, preskúmania opatrenia predsedu Okresného súdu
v Banskej Bystrici z 11. februára 1997 sp. zn. Spr. 208/1997 o vydanie nálezu, že
“opatrením predsedu Okresného súdu v Banskej Bystrici Spr. 208/1997 zo dňa
11. februára 1997 došlo k porušeniu základného práva navrhovateľov upraveného
v čl. 48 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Opatrenie predsedu
2
Okresného súdu v Banskej Bystrici Spr. 208/1997 zo dňa 11. februára 1997 sa
zrušuje.“
Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že dňa 1. januára 1996 JUDr. Jarmila Jánošová,
sudkyňa občianskoprávneho senátu 17 C, nastúpila na trojmesačnú stáž na Krajský
súd v Banskej Bystrici. Stáž jej bola predlžovaná a trvala až do 31. decembra 1996.
Uznesením predsedu Okresného súdu v Banskej Bystrici z 2. mája 1996 Spr.
609/1996 boli neskončené veci zo senátu 17 C rozdelené a podľa § 2 ods. 3 vyhlášky
č. 66/1992 Zb. pridelené jednotlivým sudcom občianskoprávneho oddelenia na
vybavenie a rozhodnutie. Predseda okresného súdu svoje uznesenie odôvodnil stážou
sudkyne na vyššom súde a zabezpečením plynulosti konania. Dňa 1. januára 1997 sa
sudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová vrátila zo stáže na okresný súd. Nie všetky
rozdelené veci boli skončené. Jej návratom odpadla prekážka, pre ktorú nemohla
konať vo veciach 17 C. Predseda okresného súdu zaujal stanovisko, že vo veciach zo
senátu 17 C právoplatne neskončených ku 31. decembru 1996 treba aj naďalej za
zákonných sudcov považovať tých sudcov, ktorým veci pridelil 2. mája 1996.
Sudkyňu, ktorá sa vrátila zo stáže, poveril v rozvrhu práce na rok 1997 vybavovaním
vecí senátu 9 C, lebo sudkyňa tohto senátu odišla pracovať na iný súd. Hoci sudcovia
predsedu vyzvali na zmenu stanoviska 24. januára 1997 a 29. januára 1997, ku zmene
nedošlo. Dňa 11. februára 1997 vydal predseda súdu opatrenie Spr. 208/1997, ktorým
podľa § 2 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy, zmenil rozvrh
práce platný na rok 1997 tak, že neskončené veci zo senátu 17 C presunul do
ostatných občianskoprávnych senátov v zhode so svojím uznesením z 2. mája 1996
Spr. 609/1996 a toto opatrenie odôvodnil výrazným rozdielom v pracovnom zaťažení
sudcov, ako aj potrebou zabezpečiť riadny chod súdu.
Predseda súdu neakceptoval ani stanovisko Sudcovskej rady Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 13. februára 1997.
Po právnej stránke sťažovatelia majú za to, že postupom predsedu okresného
súdu došlo k porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy, teda k odňatiu účastníka konania jeho
zákonnému sudcovi. Hoci pojem zákonného sudcu žiadny právny predpis explicitne
3
nedefinuje, možno napríklad z komentára k § 15 Občianskeho súdneho poriadku
vyvodiť, že zákonným sudcom je sudca, ktorému pripadá vec riešiť podľa rozvrhu
práce, pričom rovnaký záver plynie i z § 2 ods. 1 vyhlášky č. 66/1992 Zb..
Sťažovatelia považujú za logické, že sudca, ktorému bola vec pridelená na
vybavenie, musí o nej konať od začiatku až do jej skončenia. Preto nie je v súlade s
inštitútom zákonného sudcu, aby bol sudca v jednotlivých konaniach menený z roka
na rok rozvrhmi práce, napr. len preto, že začal ďalší kalendárny rok. Môžu byť
objektívne situácie, kedy sa nedá vždy trvať na dodržaní zásady zákonného sudcu, a
preto musí jestvovať zákonný postup, ktorý umožňuje v mimoriadnych prípadoch
zmenu zákonného sudcu. Obmedzenie základných práv a slobôd pripúšťa i čl. 13
ústavy, viaže ho však na zákonnú formu. V danej problematike obmedzenie ústavnej
zásady neodňateľnosti zákonného sudcu upravuje právna norma nižšej právnej sily
ako zákon, a to vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992
Zb. V tom vidia rozpor medzi čl. 13 ods. 2 ústavy a súčasným právnym stavom, keď
obmedzenie základného práva je upravené podzákonnou právnou normou. Už len pre
túto príčinu je napadnuté opatrenie predsedu okresného súdu, ale aj jeho uznesenie z
2. mája 1996 Spr. 609/1996 porušením základného ústavného práva uvedeného v čl.
48 ods. 1 ústavy a v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Ďalej tvrdia, že k
porušeniu uvedeného ústavného práva došlo nielen použitím neústavnej právnej
normy, ale aj preto, že v konkrétnom prípade podmienky § 2 ods. 2 spravovacieho
poriadku neboli naplnené. Od 1. januára 1997 do 11. februára 1997 na Okresnom
súde v Banskej Bystrici nevznikla situácia, ktorá by vyžadovala v záujme
zabezpečenia riadneho chodu súdu zmenu zákonného sudcu v dôsledku
nerovnomerného pracovného zaťaženia. Právomoc ústavného súdu vo veci konať
sťažovatelia vidia v tom, že opatrenie vydal orgán štátnej správy súdov v zmysle § 8
ods. 2 a § 15 ods. 1 písm. a) zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov a na toto
opatrenie sa nevzťahuje všeobecné ustanovenie o správnom konaní. Proti
napadnutému opatreniu nie sú opravné prostriedky po línii štátnej správy súdov,
nepodlieha ani preskúmaniu všeobecnými súdmi.
Účinok opatrenia sa negatívne dotýka nielen základných práv účastníkov
súdneho konania a zákonného sudcu, ktorému boli veci odňaté, ale s prihliadnutím na
čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy aj tých sudcov, ktorých opatrenie „robí“ zákonnými
4
sudcami a núti ich konať proti presvedčeniu neústavne. Táto úvaha zdôvodňuje
aktívnu legitimáciu sťažovateľov.
Doklady predložené sťažovateľmi ústavnému súdu potvrdzujú pravdivosť ich
tvrdenia uvedeného v ústavnej sťažnosti. Z listov sťažovateľov z 24. januára 1997,
ktoré adresovali predsedovi okresného súdu je zistiteľné, že títo žiadali predsedu
súdu prehodnotiť rozhodnutie týkajúce sa rozvrhu práce na rok 1997, pokiaľ ide o
veci senátu 9 C a 17 C. Prípad sa riešil aj na porade sudcov na Okresnom súde v
Banskej Bystrici dňa 29. januára 1997. Predseda okresného súdu zotrval na svojom
pôvodnom stanovisku i prijatých ďalších opatreniach, ktorými menil rozvrh práce.
Do veci sa zainteresovala i Sudcovská rada Krajského súdu v Banskej Bystrici,
ako to vyplýva zo zápisnice z jej zasadnutia z 13. februára 1997, v ktorej sa nachádza
doporučenie predsedovi Krajského súdu v Banskej Bystrici prerokovať s predsedom
Okresného súdu v Banskej Bystrici aktuálny rozvrh práce s tým, že zmeny v rozsahu
práce by mal predseda okresného súdu prejednať s kolektívom sudcov ešte pred jeho
zmenou.
Predseda Okresného súdu v Banskej Bystrici doručil ústavnému súdu písomné
vyjadrenie dňa 23. júna 1997 s dátumom 19. júna 1997. Vo vyjadrení okrem iného
uviedol, že domáhať sa práva, teda zákonného sudcu, ústava i zákon umožňuje iba
tomu, komu bol zákonný sudca odňatý, teda iba účastníkovi konania pred súdom.
Účelom práva priznaného podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je „zabezpečiť občanovi, aby
ochranu jeho právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá
má právomoc o veci konať, a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca
zo súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný. Zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa
zákonom ustanovené predpoklady pre funkciu sudcu. Pre určenie totožnosti
zákonného sudcu právne významná je aj podmienka § 11, § 14, § 22 ods. 1 alebo § 24
ods. 1 zák. č. 335/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorej za zákonného
sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce.
Právo osoby „nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi“ nemožno
interpretovať natoľko extenzívne, aby sa spájalo s osobou jedného sudcu. Účel práva
5
priznaného podľa čl. 48 ods. 1 sa splní, keď o práve občana rozhodne sudca pridelený
na výkon funkcie sudcu toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný
rozhodnúť. Sudca pridelený na výkon funkcie na súde s právomocou a príslušnosťou
o veci rozhodnúť je zákonným sudcom, dokiaľ sa podľa § 16 Občianskeho súdneho
poriadku alebo podľa § 30 Trestného poriadku nerozhodne o jeho vylúčení.“
Navrhovatelia na podanie tejto ústavnej sťažnosti nemajú aktívnu legitimáciu.
Ústavný súd v zmysle čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach proti
právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov
štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva
a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Predseda
okresného súdu nie je takýmto orgánom, preto nie je v konaní pasívne legitimovaný.
Navrhuje preto sťažnosť odmietnuť v zmysle § 18 ods. 1 písm. f) a § 49 zákona
Ústavný súd Slovenskej republiky predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
(návrh) podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.
z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
293/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 38/1993 Z. z. a posúdil, či sťažnosť
spĺňa všetky procesné právne podmienky upravené v § 20 a § 50 citovaného zákona,
aby ju mohol prijať na ďalšie konanie.
Keďže zo strany predsedu Okresného súdu v Banskej Bystrici bola
spochybňovaná ako aktívna legitimácia sťažovateľov, tak aj pasívna legitimácia
predsedu okresného súdu, ústavný súd sa musel vysporiadať s formálnoprocesnou
stránkou veci. Z ustanovenia § 21 ods. 1 a § 51 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení
zákona č. 293/1995 Z. z. vyplýva, že účastníkom konania o ústavnej sťažnosti je
okrem sťažovateľa aj orgán štátnej správy, proti ktorému smeruje sťažnosť, a tým je
predseda súdu podľa § 8 ods. 2 zákona č. 80/1992 Zb. Je teda podľa názoru
ústavného súdu pasívne legitimovaný. Sťažnosť z formálneho hľadiska má zákonom
predpísané náležitosti a je možné o nej konať, predbežne ju prerokovať.
6
Problém, o ktorom musí súd konať a ho vyriešiť je, či napadnuté opatrenie
predsedu súdu je spôsobilé na skúmanie ústavným súdom v rámci konania o ústavnej
sťažnosti. Ďalej, či opatrenie možno považovať za rozhodnutie v zmysle čl. 127
ústavy a v tejto súvislosti vyporiadať sa aj s aktívnou legitimáciou sťažovateľa, ktorú
spochybňuje predseda súdu, keď uvádza, že „domáhať sa práva zákonného sudcu
ústava i zákon umožňuje iba tomu, komu bol zákonný sudca odňatý“.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavnú sťažnosť môže podať
fyzická a právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím orgánu
uvedeného v čl. 127 ústavy (ústredný orgán štátnej správy, miestny orgán štátnej
správy a orgán územnej samosprávy) sa porušili základné práva alebo slobody
občanov a ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z dikcie tohto
ustanovenia možno bezpečne určiť, že účastníkom konania sú sťažovatelia. Predsedu
okresného súdu za orgán vykonávajúci štátnu správu označil zákon č. 80/1992 Zb.
Predseda okresného súdu vykonáva štátnu správu okresného súdu tým, že
zabezpečuje chod okresného súdu po stránke personálnej a organizačnej, najmä tým,
že určuje počty prísediacich tohto súdu, zabezpečuje obsadenie súdu odbornými a
ďalšími pracovníkmi, vybavuje personálne veci sudcov a ostatných pracovníkov
tohto súdu; zabezpečuje chod okresného súdu po stránke hospodárskej, materiálnej,
finančnej, atď. Predseda okrem iného dbá o plynulosť súdneho konania na okresnom
súde a za tým účelom vykonáva previerky súdnych spisov. Výpočet oprávnení
predsedu súdu, ako vidieť, je totižto len príkladmý (§ 15 ods. 1 a 2 citovaného
zákona). Zákon teda neupravuje právomoc predsedu súdu rozhodovať o prideľovaní
agendy sudcom. To sa ponechalo na podrobnú úpravu - vyhlášku ministerstva
spravodlivosti č. 66/1992 Zb.
Otázka, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie ústavného súdu je, či môže
ústavný súd pripustiť ústavnú sťažnosť k ďalšiemu konaniu, ak napadnuté opatrenie
predsedu súdu nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré má na mysli čl. 127 ústavy.
Podľa § 2 zákona č. 66/1992 Zb. rozdelenie práce na súdoch sa určuje na kalendárny
rok rozvrhom práce; v rozvrhu práce sa určí aj zastupovanie. V prípade dlhodobej
neprítomnosti sudcu alebo výrazných rozdielov v pracovnom vyťažení určí predseda
súdu rozsah presunu agendy do iného oddelenia. V prípade náhlej prekážky brániacej
7
sudcovi vykonať jednotlivé úkony v konaní, môže predseda súdu nimi poveriť iného
sudcu. Opatrenie vykonáva predseda súdu v súlade s určeným zastupovaním v
rozvrhu práce, pokiaľ zabezpečenie riadneho chodu súdu nevyžaduje iný postup.
Rovnako sa postupuje aj v prípade vylúčenia sudcu (§ 16 Občianskeho súdneho
poriadku a § 31 Trestného poriadku). Predseda súdu má dané právomoci všeobecne
záväzným právnym predpisom, ktorý ho zaväzuje a ktorý v súvislosti s
organizovaním práce na súde musí rešpektovať.
Vyhláška ministerstva spravodlivosti používa výraz „opatrenie“. Opatrenie
podľa názoru ústavného súdu nie je možné považovať za rozhodnutie orgánu štátnej
správy, ako je to uvedené v čl. 127 ústavy. Opatrenie okrem toho, že nemá ani
formálne náležitosti, ktoré sa predpisujú pre rozhodnutie, nespĺňa podmienky ani po
obsahovej stránke. Takýto akt je možné považovať len za realizovanie jeho
právomoci, proti ktorému nie sú prípustné opravné prostriedky, a preto nemôže o tom
rozhodovať ani všeobecný súd. Takéto opatrenie nie je rozhodnutím - správnym
aktom, vydaným v správnom konaní. Článok 127 ústavy na konanie pred ústavným
súdom vyžaduje, aby individuálnym právoplatným správnym aktom, rozhodnutím
orgánu štátnej správy (predseda okresného súdu), boli priamo porušené konkrétne
základné práva alebo slobody občana (nie teda funkcionára súdu - sudcu). Keď
nemožno považovať opatrenie predsedu súdu za rozhodnutie podľa čl. 127 ústavy a
naviac sa netýka občana, ale funkcionára súdu - sudcu, sťažnosť sa stáva nedôvodnou
a zjavne neopodstatnenou.
Námietke odňatia veci zákonnému sudcovi bolo by možné vyhovieť len
účastníkovi konania, ak by takúto námietku vzniesol. Účastník konania takúto
sťažnosť zatiaľ nepodal. Zo samotnej dikcie článku 48 ods. 1 ústavy jasne visvitá, že
toto právo patrí občanovi, účastníkovi súdneho konania a nie sudcovi, ktorý vo veci
rozhoduje. Z citácie článku, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi,
nemožno extenzívne interpretovať, že sa to vzťahuje aj na sudcu. Spory, ktoré by
vznikli medzi sudcom a predsedom súdu z dôvodu presunu agendy z jedného senátu
do druhého, možno riešiť len v rámci súdnej správy a nie cestou ústavného súdu.
8
Konanie o návrhoch fyzických osôb, keď namietajú porušenie svojich práv
podľa § 49 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení z dôvodu, že príslušnosť súdu a
sudcu neustanovil zákon, ako to predpokladá ústavný článok 48 ods. 1, resp. čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ale podzákonný právny predpis, vyhláška
č. 66/1992 Zb., nemožno začať a vysloviť porušenie ústavného práva bez toho, aby
ústavný súd nerozhodol o nesúlade príslušných právnych predpisov. Takýto návrh
môžu podať len subjekty uvedené v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy.
Nie je možné prijať názor sťažovateľov ani pokiaľ ide o porušenie čl. 13 ods. 1
ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho
medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Predseda súdu postupoval
v súlade s ustanovením § 2 ods. 2 vyhlášky č. 66/1992 Zb., teda podľa platného
všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý nebol zatiaľ vyhlásený za nesúladný
s ústavou.
Nedôvodnosť ústavnej sťažnosti nemožno vyvodzovať z toho, že opatrenie
vydal predseda okresného súdu, ktorý sa necíti orgánom štátnej správy, ani preto, že
opatrenie podľa tvrdenia sťažovateľov bolo vydané na základe podzákonnej právnej
normy, čo odporuje čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd, ale predovšetkým preto, že je tu nedostatok zákonom predpísaného
rozhodnutia orgánu štátnej správy, ktoré by bolo spôsobilé na skúmanie ústavným
súdom v rámci konania o ústavnej sťažnosti. Opatrením predsedu súdu neboli podľa
názoru ústavného súdu porušené namietané základné práva a slobody sťažovateľov,
ako to bolo už zdôvodnené, a preto ústavnú sťažnosť ústavný súd ako zjavne
neopodstatnenú odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Košice 22. júla 1997
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Július Č e r n á k
predseda senátu
9