Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 95/2012
PDF · 263.22 KB
No categories available
II. ÚS 95/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. T., K., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom
JUDr. V. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 5 ods. 2 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny
základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.
0 Tp 5/2011 a jeho uznesením z 25. marca 2011 a postupom Krajského súdu v Košiciach
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 19/2011 a jeho uznesením zo 7. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 15. júna
2011 doručená sťažnosť J. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva podľa čl. 5 ods. 2 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 5/2011 a jeho uznesením z 25. marca 2011
a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 Tpo 19/2011 a jeho uznesením zo 7. apríla 2011.
2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.
0 Tp 5/2011 z 25. marca 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2
písm. a) a e) Trestného poriadku. Pre podanie sťažnosti sťažovateľom o väzbe rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tpo 19/2011 zo 7. apríla 2011 tak, že sťažnosť zamietol.
3. K namietanému postupu a rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľ uviedol, že
napádané uznesenie je vydané nedôvodne, vychádza z neznalosti veci, je absolútne
nesprávne a nelogické, považuje ho za účelové a zaujaté a bolo vydané prinajmenšom
predčasne bez naplnenia zákonných podmienok.
Sťažovateľ uviedol, že jeho väzba začala plynúť 24. marca 2011 o 10.00 h, a to
prevzatím útvarom Policajného zboru na hraniciach s Českou republikou. Dôvody väzby
posúdil sudca pre prípravné konanie okresného súdu podľa ustanovenia § 71 ods. 2 písm. a)
a e) Trestného poriadku. Do väzby bol vzatý ako obvinený pre trestný čin podľa § 219
ods. 1 Trestného zákona (č. 140/1961 Zb.), pre trestný čin podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. b)
Trestného zákona (č. 140/1961 Zb.) a pre trestný čin podľa § 345 ods. 1 a 3 Trestného
zákona č. 300/2005 Z. z. Pre totožné skutky už bol vo väzbe v roku 2008, a to na základe
uznesenia sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu JUDr. M. H. sp. zn. 0 Tp 83/08
z 21. júna 2008.
4. V napadnutom konaní namietal rozhodovanie nezákonným sudcom. Nebolo mu
známe, z akej pozície a v akom postavení rozhodoval o väzbe sudca okresného súdu
JUDr. M. H.
V tejto trestnej veci bol vzatý do väzby už v roku 2008 a 11. novembra 2008 bola
podaná obžaloba na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 97/2008. Sudca, ktorému bola vec
pridelená (JUDr. Ľ. V.), rozhodol 26. januára 2009 tak, že vec vracia prokurátorovi
do prípravného konania a toto rozhodnutie bolo potvrdené aj uznesením krajského súdu
sp. zn. 5 To 11/2009 z 26. marca 2009.
Práve sudca JUDr. Ľ. V. vydal neskôr 13. januára 2011 európsky zatýkací rozkaz
(ďalej aj „EZR“) sp. zn. 0 Tp 5/2011, na základe ktorého bol vzatý 25. marca 2011
do väzby, o ktorej už rozhodoval iný „tzv. zákonný sudca pre prípravné konanie“
JUDr. M. H.
«Je otázne ako môže vzniknúť tzv. „zákonný“ stav, kedy mám vo veci pod sp. zn.
0Tp 5/2011 dvoch „tzv. zákonných“ sudcov - JUDr. Ľ. V., ktorému bola po podaní obžaloby
ako predsedovi senátu pridelená vec sp. zn. 5T/97/2008 a ktorý ako sudca pre prípravné
konanie vydal dňa 13. januára 2011 práve pod sp. zn. 0Tp 5/2011 európsky zatýkací rozkaz
a JUDr. M. H., ktorý je označený v uznesení o vzatí do väzby ako predseda senátu, aj ako
súd a aj ako sudca pre prípravné konanie. JUDr. M. H. vystupuje ako sudca pre prípravné
konanie aj v súčasnosti.
Namietal som, že pri rozhodovaní bolo porušené moje právo na zákonného sudcu,
ktoré je garantované v čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy ako aj
čl. 8 ods. 2 a 5 listiny.»
5. Sťažovateľ ďalej uviedol, že 23. decembra 2010 bol v Prahe zadržaný na základe
európskeho zatýkacieho rozkazu sp. zn. 0 Tp 219/2010 vydaného Okresným súdom
Košice II (sudca JUDr. K.) 27. júla 2010 v trestnej veci pre zločin všeobecného ohrozenia
podľa § 284 ods. 1 Trestného zákona. V konaní pred súdom v Prahe sa 24. decembra 2010
vzdal zásady špeciality a požiadal o okamžité transportovanie na územie Slovenskej
republiky.
Keďže na súdoch má rozpojednávané aj iné živé trestné veci a bol na základe EZR
vydaného Okresným súdom Košice II zadržaný v Prahe, podľa názoru sťažovateľa sa
prokuratúra „uponáhľala“ (keďže sa vzdal uplatnenia zásady špeciality) a následne podala
na súdy nezákonné a zbytočné návrhy na vydanie ďalších štyroch EZR [1. sp. zn.
0 Tp 5/2011 okresný súd (sudca JUDr. V.) pre trestný čin vraždy; 2. sp. zn. 3 T 194/2011
Okresný súd Trebišov (sudca JUDr. S.) pre trestný čin krádeže; 3. sp. zn. 6 T 86/2004
okresný súd (sudca JUDr. H.) pre trestný čin podvodu; 4. sp. zn. 2 T 47/2007 okresný súd
(sudca JUDr. M.) pre trestný čin marenia spravodlivosti].
Sťažovateľ sa domnieva, že nie je možné vydať zatykač voči už väzobne stíhanej
osobe, ak o tejto väzbe majú vedomosť prokuratúra a súdy. Nebol dôvod na ich vydanie,
a ak už existovala potreba na riešenie situácie, ktorá vznikla, tak vzniknutý stav sa mal riešiť
žiadosťou o vydanie dodatočných súhlasov, a nie vydaním a expedovaním štyroch EZR.
Neexistovala potreba vyžiadania z Českej republiky na základe štyroch následných
EZR, keďže sťažovateľ bol zadržaný, umiestnený v predbežnej vydávacej väzbe, vzdal sa
uplatnenia zásady špeciality a bol vyžiadaný justičnými orgánmi Slovenskej republiky
na základe EZR vydaného Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 0 Tp 219/2010 dňa
27. júla 2010.
Sťažovateľ zároveň poukázal na to, že z napadnutého uznesenia okresného súdu
nevyplývalo, ako sa v rozhodnutí súd vysporiadal so znením ustanovenia § 8 zákona
č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze, pretože „len ministerstvo spravodlivosti
môže rozhodnúť pokynom, ktorému súdu bude vydaná osoba odovzdaná, ak je vydaných
rôznymi súdmi viacero európskych zatýkacích rozkazov“.
Absencia takéhoto pokynu spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia. Sťažovateľovi ani
jeho obhajcovi pri vzatí do väzby nebol tlmočený pokyn Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, prečo bol sťažovateľ odovzdaný práve okresnému súdu, a nie
napríklad sudcovi JUDr. K. z Okresného súdu Košice II, ktorý vydal prvý EZR pod sp. zn.
0 Tp 219/2010 už 27. júla 2010.
6. K dôvodom väzby sťažovateľ namietal, že po vrátení trestnej veci súdom
do prípravného konania v roku 2009 existovala evidentná dvojročná nečinnosť
vyšetrovateľa. Poukázal na uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tos 57/2008 z 5. decembra
2008, v ktorom je jednoznačne uvedené, aké dôkazy mal po vrátení veci vyšetrovateľ
vykonať. Žiaden z týchto úkonov nevyžadoval prítomnosť sťažovateľa. Vyšetrovateľ
úmyselne a jednoznačne ignoroval všetky súdom nariadené úkony na objasnenie veci
a neurobil vo veci vôbec nič. Počas jeho pracovného pobytu v zahraničí (Česká republika,
Francúzsko, Nemecko) bol v neustálom kontakte so svojím obhajcom a prostredníctvom
neho zabezpečoval plynulosť všetkých trestných konaní. Tvrdenia orgánov činných
v trestnom konaní, ktoré majú deklarovať jeho vyhýbanie sa trestnému stíhaniu, považuje
za nepravdivé a účelové.
Popiera, že by po prepustení z väzby (r. 2008) spáchal úmyselný trestný čin.
Do rozhodovania o väzbe mu nebolo doručené žiadne uznesenie o vznesení obvinenia,
a teda sa ani nemal možnosť brániť proti niečomu, o čom nevie. Teda bol vzatý do väzby
pre dôvod podľa ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku bez toho, aby mu bolo
bezodkladne doručené uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré podľa súdu odôvodňuje
použitie väzobného dôvodu podľa ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku.
7. K napadnutému postupu a rozhodnutiu krajského súdu uviedol, že rozhodnutie
krajského súdu o sťažnosti proti vzatiu do väzby bolo učinené 7. apríla 2011
v doobedňajších hodinách na neverejnom zasadnutí. Písomné vyhotovenie bolo okresnému
súdu postúpené 13. apríla 2011 a jeho obhajcovi bolo doručené 16. apríla 2011.
Napadnuté uznesenie považuje za „sporné, nesprávne a pravdepodobne je toto
uznesenie aj vydané v rozpore so zákonnými ustanoveniami a ustálenými procesnými
postupmi, keďže krajský súd zamietol dňa 07. 04. 2011 v doobedňajších hodinách moju
sťažnosť proti vzatiu do väzby, no ja som odôvodnenie sťažnosti poslal na súd
prostredníctvom obhajcu faxom až o 17.00 hod. dňa 07. 04. 2011“. To znamená, že krajský
súd rozhodol skôr a bez toho, aby poznal jeho postoj k veci. Dôvody, na základe ktorých
odvolací súd zamietol sťažnosť, už boli ustálené odvolacím súdom v doobedňajších
hodinách, preto je nezvyčajné, akým spôsobom sa vlastne do napadnutého uznesenia dostali
tvrdenia z písomnej sťažnosti, ktoré neboli súdu v čase rozhodovania známe.
Následné vyjadrenia, názory, resp. stanoviská odvolacieho súdu v písomnom
odôvodnení k dôvodom písomnej sťažnosti, nemajú procesnú relevanciu, keďže neboli
sťažnostné dôvody krajskému súdu v čase rozhodovania známe: „Ak odvolací súd rozhodne
rýchlo bez toho, aby počkal na odôvodnenie mojej sťažnosti - s tým, až taký problém
nemám, aj keď to je porušenie práva, ale ak v písomnom odôvodnení uznesenia sú
znegované moje relevantné názory zo sťažnosti, ktoré nemal odvolací súd k dispozícii v čase
jeho rozhodovania, tak taký postup odvolacieho súdu odporuje zaužívanému procesnému
postupu a zákonu.“
8. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu ďalej namietol, že
v odvolacom senáte rozhodovala JUDr. M. H., ktorá aj vypracovala písomné odôvodnenie.
Táto skutočnosť spôsobuje absolútnu nezákonnosť tohto uznesenia, keďže sudkyňa H. mala
byť zo zákona vylúčená z rozhodovania veci v odvolacom senáte.
V sťažnosti uvádza: „Práve JUDr. M. H. pôsobila v roku 2008 ako zákonná sudkyňa
pre prípravné konanie Okresného súdu Košice I, v rovnakej trestnej veci a pre tie isté
skutky, pre ktoré som bol opätovne vzatý do väzby dňa 25. 03. 2011. Práve JUDr. M. H. ako
sudkyňa pre prípravné konanie ma Uznesením pod sp. zn. 0Tp 83/08 zo dňa 21. 06. 2008
vzala do väzby v totožnej veci ako obvineného pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1
Trestného zákona (č. 140/1961 Zb.) účinného do 31. 12. 2005, pre trestný čin vydierania
podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona (č. 140/1961 Zb.) účinného do
31. 12. 2005 a pre trestný čin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1, ods. 3) Trestného
zákona č. 300/2005 Z. z.. A aj táto sudkyňa mi ako sudkyňa pre prípravné konanie až do
podania obžaloby (po podaní obžaloby vec napadla už senátu JUDr. V.) zamietala všetky
moje žiadosti o prepustenie z väzby...
Pokiaľ JUDr. H. mala v roku 2008 ako sudkyňa pre prípravné konanie na moje
väzobné stíhanie kladný názor, tento názor si preniesla aj do odvolacieho senátu a takýto
stav je poznačený nezákonnosťou. Zo zákona vylúčený sudca nesmie prejednávať na
druhom stupni vec, ktorú mal predtým pridelenú ako zákonne ustanovený sudca pre
prípravné konanie na prvom stupni. Je tomu tak najmä preto, aby sa predišlo
pochybnostiam o možnosti zaujatosti sudcu.“
9. Z dôvodu porušenia základných a iných práv sťažovateľ navrhol zároveň priznanie
finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 €, pretože „Okresný súd Košice I sa zásadne
pričinil o negatívny stav, ktorý som opísal vo svojej sťažnosti. Tým, že neakceptoval mnou
namietané zásadné porušenia zákona, zapríčinil nezákonný stav, ktorý stále trvá a ja som
neustále držaný v nezákonnej väzbe. Na druhej strane je však nutné dodať, že Krajský súd
v Košiciach uznesením pod sp. zn. 7 Tpo 19/2011, ktorým rozhodoval o mojej sťažnosti
v odvolacom konaní, mohol sám napraviť nezákonný stav a zrušiť v celom rozsahu
uznesenie nezákonného sudcu pre prípravné konanie. Namiesto toho len znásobil porušenia
mojich práv, rozhodol v nezákonnom zložení a nezákonným postupom resp. spôsobom.
Tu nechávam na zvážení Ústavného súdu SR, koho určí ako povinného a v akom rozsahu,
pokiaľ mi prizná finančné zadosťučinenie.“.
10. Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal
na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo J. T. na zákonného a nezaujatého sudcu podľa čl. 5 ods. 4
Dohovoru..., čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy..., ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny... bolo porušené
postupom, zásahmi a rozhodnutím Okresného súdu Košice I pod sp. zn. 0Tp 5/2011 zo dňa
25. 03. 2011 a Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 7Tpo 19/2011 zo dňa 07. 04. 2011.
2. Základné právo J. T. oboznámiť sa bez meškania a zrozumiteľne s obvinením proti
nemu pred rozhodovaním o väzbe podľa čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 Dohovoru... a čl. 17 ods.
2 a 5 Ústavy..., bolo porušené postupom a rozhodnutím Okresného súdu Košice I pod sp. zn.
0Tp 5/2011 zo dňa 25. 03. 2011.
3. Základné právo J. T. na spravodlivé konanie podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru..., bolo porušené postupom, zásahmi a rozhodnutím Okresného súdu Košice I
pod sp. zn. 0Tp 5/2011 zo dňa 25. 03. 2011 a Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn.
7Tpo 19/2011 zo dňa 07. 04. 2011.
4. Základné právo J. T. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy... bolo
porušené postupom, zásahmi a rozhodnutím Okresného súdu Košice I pod sp. zn.
0Tp 5/2011 zo dňa 25. 03. 2011 a Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 7Tpo 19/2011
zo dňa 07. 04. 2011.
5. Uznesenie Okresného súdu Košice I pod sp. zn. 0Tp 5/2011 zo dňa 25. 03. 2011
a Uznesenie Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 7Tpo 19/2011 zo dňa 07. 04. 2011
zrušuje a Okresnému súdu Košice I prikazuje, aby prepustil J. T. neodkladne z väzby
na slobodu.
6. Sťažovateľovi J. T. priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 5.000,- €,
ktoré mu je povinný Okresný súd Košice I vyplatiť vo výške 2.000,- € a Krajský súd
v Košiciach vo výške 3.000,- € do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
7. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť sťažovateľovi J. T. trovy právneho
zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. K. do 30 dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
11. Činnosťou ústavného súdu bolo zistené, že sťažovateľ bol na základe príkazu
vydaného okresným súdom 23. februára 2012 prepustený z väzby.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
13. K namietanému porušeniu práva na zákonného a nezaujatého sudcu podľa
čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 2 a 5 listiny postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 5/2011 a jeho rozhodnutím
z 25. marca 2011
13.1 Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie okresného súdu o vzatí do väzby bolo
uskutočnené nezákonným sudcom z dôvodov, že (i) o jeho vzatí do väzby nerozhodoval
sudca, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz, a (ii) o podanej sťažnosti proti uzneseniu
o vzatí do väzby rozhodovala sudkyňa, ktorá v minulosti rozhodovala o jeho vzatí do väzby.
Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu treba
považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,
bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia
nezanikla a bol určený na prerokovanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu
(III. ÚS 116/06). Inak vyjadrené, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu)
miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce
prijatého v súlade so zákonom (pozri napr. I. ÚS 8/94, II. ÚS 15/96, II. ÚS 43/97,
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv
zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného
založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným
spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).
13.2 Vo vzťahu k námietke zákonného sudcu v súvislosti s vydaním európskeho
zatýkacieho rozkazu (i) ústavný súd uvádza, že o väzbe sťažovateľa v štádiu prípravného
konania a vo vydávacom konaní rozhodoval v zmysle ustanovení Trestného poriadku sudca
pre prípravné konanie. Konkrétne podľa rozvrhu práce okresného súdu na rok 2011 bol ním
službukonajúci sudca okresného súdu JUDr. M. H.
Podľa § 8 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze (ďalej len
„zákon o EZR“) útvar Policajného zboru určený ministrom vnútra Slovenskej republiky
(ďalej len „príslušný útvar Policajného zboru“) vydanú osobu prevezme a bezodkladne
odovzdá súdu, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz (odsek 1).
Ak sa osoba vydáva na základe európskych zatýkacích rozkazov viacerých súdov,
odovzdá sa súdu podľa pokynu ministerstva spravodlivosti, ktoré zohľadní všetky okolnosti,
najmä závažnosť a miesto spáchania činu, dátum vydania a účel vydania európskeho
zatýkacieho rozkazu (odsek 2).
V súvislosti s osobou sťažovateľa bolo vydaných súdmi v Slovenskej republike
viacero (päť) európskych zatýkacích rozkazov. Podľa zistení ústavného súdu bol sťažovateľ
na základe dohody orgánov vykonávajúcich odovzdanie (útvar Policajného zboru SIRENE,
resp. útvar INTERPOL), ako aj zainteresovaných súdov odovzdaný na rozhodnutie o vzatí
do väzby okresnému súdu a jeho službukonajúcemu sudcovi pri zohľadnení najmä
závažnosti spáchaného skutku (v danom prípade kvalifikovaný ako trestný čin vraždy podľa
§ 219 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.), čím boli naplnené aj predpoklady
ustanovené § 8 zákona o EZR.
13.3 K námietke zákonného sudcu v súvislosti s rozhodovaním o podanej sťažnosti
proti uzneseniu o vzatí do väzby sudkyňou, ktorá v už v minulosti (v roku 2008)
rozhodovala v danom konaní o vzatí sťažovateľa do väzby (ii), ústavný súd nemá
pochybnosti o aplikácii § 31 ods. 3 Trestného poriadku, v zmysle ktorého je sudca pri
rozhodovaní na súde vyššieho stupňa vylúčený, ak sa zúčastnil rozhodovania vo veci na
súde nižšieho stupňa a naopak.
V danom prípade však ide o rozhodovanie o väzbe, ktoré vyžaduje na naplnenie jej
dôvodov splnenie celého radu zákonných podmienok meniacich sa v čase a pod vplyvom
rôznych skutkových okolností. Z tohto dôvodu nie je možné súhlasiť s názorom
sťažovateľa, že sudkyňa, ktorá v minulosti rozhodovala o vzatí sťažovateľa do väzby a ktorá
už v pozícii sudkyne odvolacieho senátu v rovnakej väzobnej veci si preniesla svoj „kladný
názor“ na väzbu sťažovateľa aj do odvolacieho senátu. Každé ďalšie rozhodovanie o väzbe
jedného obvineného predstavuje de facto rozhodovanie s možnými úplne odlišnými
parametrami skutkových a právnych podmienok a pripustením opaku by zákonný sudca
nemohol rozhodovať napríklad o opakovanom prepustení, resp. predĺžení väzby.
13.4 V tejto časti považoval ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
14. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa oboznámiť sa bez meškania
a zrozumiteľne s obvinením proti nemu pred rozhodovaním o väzbe podľa čl. 5 ods. 2
a čl. 6 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 0 Tp 5/2011 a jeho rozhodnutím z 25. marca 2011
14.1 Podľa § 5 ods. 5 zákona o EZR Európsky zatýkací rozkaz musí obsahovať
a) meno a priezvisko vyžiadanej osoby, ďalšie osobné údaje umožňujúce jeho
identifikáciu, údaje o štátnej príslušnosti, a ak sú k dispozícii, fotografiu a odtlačky prstov,
b) identifikačné údaje príkazu na zatknutie, medzinárodného zatýkacieho rozkazu
alebo iného vykonateľného rozhodnutia s rovnakým účinkom, alebo vykonateľného
rozhodnutia, ktorým bol uložený trest odňatia slobody,
c) údaje o dĺžke uloženého trestu, ak bola vyžiadaná osoba právoplatne odsúdená,
alebo zákonom ustanovený rozsah sankcie, ktorú možno uložiť za daný skutok,
d) opis skutkových okolností, za ktorých bol trestný čin spáchaný, vrátane času,
miesta a miery účasti vyžiadanej osoby na trestnom čine,
e) skutkovú podstatu a právnu kvalifikáciu trestného činu,
f) názov, adresu, číslo telefónu a faxu a elektronickú adresu orgánu, ktorý európsky
zatýkací rozkaz vydal,
g) meno, priezvisko, odtlačok úradnej pečiatky a podpis zástupcu orgánu, ktorý
európsky zatýkací rozkaz vydal.
14.2 Pokiaľ sťažovateľ namieta nesprávnosť dôvodu opätovnej väzby podľa § 71
ods. 2 písm. e) Trestného poriadku (spáchanie ďalšieho trestného činu) tým, že mu nebolo
doručené uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré odôvodňuje použitie tohto väzobného
dôvodu ústavný súd poznamenáva poukazujúc predovšetkým na citované ustanovenia § 5
ods. 5 písm. d) až f) zákona o EZR, že sťažovateľ sa mal možnosť oboznámiť s obvinením
v rámci konania o európskom zatýkacom rozkaze Okresného súdu Košice II sp. zn.
0 Tp 219/2010, z tohto dôvodu je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.
15. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 19/2011
a jeho rozhodnutím zo 7. apríla 2011 v súvislosti s rozhodnutím o sťažnosti obvineného
proti uzneseniu o vzatí do väzby bez dispozície s odôvodnením sťažnosti
15.1 Námietka sťažovateľa smeruje k pochybeniu v konaní krajského súdu
spočívajúceho na tom skutkovom základe, že na neverejnom zasadnutí krajský súd rozhodol
bez dispozície s písomným odôvodnením podanej sťažnosti, pričom v písomnom
vyhotovení svojho rozhodnutia už na jednotlivé dôvody sťažovateľa reagoval.
15.2 Aj v tejto časti považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
15.3 Podľa § 189 ods. 3 Trestného poriadku ak podáva sťažnosť prokurátor, orgán
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo obhajca za obvineného alebo
vo vlastnom mene, musí byť sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti
prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.
Podľa § 192 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený
orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
15.4 V zmysle § 189 ods. 3 Trestného poriadku je zákonnou povinnosťou obhajcu
obvineného aj odôvodniť podanú sťažnosť proti rozhodnutiu, no zákonná úprava nesplnenie
tejto povinnosti žiadnym spôsobom nesankcionuje. Následkom toho je povinnosťou
nadriadeného orgánu (krajského súdu) bez ohľadu na odôvodnenie alebo neodôvodnenie
podanej sťažnosti v zmysle § 192 Trestného poriadku preskúmať správnosť výrokov
napadnutého uznesenia [písm. a)] a konania predchádzajúceho týmto výrokom [písm. b)].
Sťažovateľom uvedený nedostatok tak nespôsobuje priamo ani nepriamo
nesprávnosť výroku rozhodnutia, ktorý by sa dal kvalifikovať ako podstatná vada konania
práve v súvislosti s uplatnením revízneho princípu, t. j. plného prieskumu sťažnosti
zo všetkých hľadísk bez ohľadu na to, či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené,
a jednak správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to
z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov
uznesenia (opäť bez ohľadu na to, či sú v sťažnosti uvedené a konkretizované alebo nie).
Skutočnosť, že krajský súd pri písomnom vyhotovení reagoval na námietky
sťažovateľa predložené až po vynesení rozhodnutia, nemožno s poukazom na už uvedené
považovať za spôsobilé vyvolať porušenie základných práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru,
a to už ani z toho dôvodu, že podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach danej veci by
odôvodnenie napadnutého uznesenia bolo ústavne konformné aj bez dispozície s písomným
odôvodnením podanej sťažnosti. Inak povedané, krajský súd vychádzajúc z trestného spisu
sa v napadnutom uznesení mohol zaoberať aj námietkami, ktoré boli tiež dodatočne
artikulované aj v písomnom odôvodnení sťažovateľa.
16. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2012