Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 447/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, t. č. zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou

Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

a , ako aj práva podľa

písm. c) v spojení s čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo 16. októbra 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra

2017 doručená sťažnosť , , t. č. v

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou,

Bajzova 2, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 5

a (ďalej len „“), ako aj práva podľa

ods. 1 písm. c) v spojení s čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 16. októbra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie

pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3

písm. b) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) v štádiu pokusu podľa a zo spáchania

ďalších trestných činov. Dňa 14. apríla 2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe

dovolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. (okrem iného) zrušil meritórne

rozhodnutia súdov nižšieho stupňa vydané v sťažovateľovej veci [odsudzujúci rozsudok

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. júla 2014

a uznesenie krajského súdu sp. zn. z 10. septembra 2014, ktorým boli

zamietnuté odvolania sťažovateľa a prokurátora proti rozhodnutiu prvostupňového súdu,

pozn.] a uznesením sp. zn. podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vzal

obvineného do väzby z dôvodov podľa a .

Po vrátení veci dovolacím súdom okresnému súdu na ďalšie konanie sťažovateľ

podaním z 11. septembra 2017 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný súd

uznesením sp. zn. z 29. septembra 2017 jeho žiadosť zamietol podľa § 79

ods. 3 , neprijal záruku dôveryhodnej osoby (matky a otca sťažovateľa)

ani písomný sľub sťažovateľa a nenahradil jeho väzbu ani dohľadom probačného

a mediačného úradníka.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu z 29. septembra 2017 sťažovateľ podal

sťažnosť, ktorú krajský súd (napadnutým) uznesením sp. zn. zo 16. októbra

2017 podľa zamietol.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ namietané porušenie svojich

v sťažnosti označených práv napadnutým uznesením krajského súdu odôvodňuje okrem

iného takto:

„Porušovateľ (krajský súd, pozn.) rozhodoval o sťažnosti, ktorú som podal proti

uzneseniu Okresného súdu Košice I. sp. zn. z 29. 9. 2017 v nezákonnom zložení

a porušil tým právo, ktoré mi priznáva i Dohovoru a to je moje

právo na nestranný súd. Sudca a referent trestnej veci, člen odvolacieho senátu 7 T

bola v konaní na súde prvého stupňa v mojej trestnej

veci určená ako sudca pre prípravné konanie. Dňa 4. 1. 2012 na Okresnom súde Košice I

ma po výsluchu vo veci sp. zn. vzala do väzby, dňa 28. 3. 2012 rozhodla o zmene

dôvodov väzby, rozšírila dôvod väzby aj za iné skutky, na návrh prokurátora Krajskej

prokuratúry, po stotožnení sa s jeho dôvodmi, rozhodla dňa 11. 6. 2012 o predĺžení lehoty

väzby a o zmene dôvodov väzby a v rozhodnutí sa

zaoberá právnou kvalifikáciou terorizmu, rozoberá trestnú činnosť, ktorej som sa dopustil

pred 6 rokmi, cituje dôkazy, hodnotí dôkazy, hodnotí moju osobu.

... Už okolnosti opísané... sú dôvodom na vylúčenia sudcu podľa ust. § 31 ods. 3

Nie je síce vylúčený sudca pre prípravné konanie, ak rozhodoval o zaisťovacích

úkonoch, ale je vylúčený sudca, ktorý rozhodoval ako sudca pre prípravné konanie podľa

, keďže v tomto prípade ide o rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu spisového

materiálu sp. zn. jasne vyplýva, že sudkyňa pre prípravné konanie ma na

Okresnom súde Košice I dňa 4. 1. 2012 vypočula ako obvineného v zmysle § 348 ods. 1

písm. a) k okolnostiam zadržania, skutku, či sa ku skutku priznáva, rozhodla o väzbe na

návrh prokurátora 28. 3. 2012 i o rozšírení dôvodov väzby, čo zodpovedá ust. § 348 ods. 1

písm. b)

... Podľa môjho názoru bol porušený a 5 , pretože do väzby

možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, pričom dôvod musí byť dôsledne

posúdený s ohľadom na situáciu, v ktorej sa obžalovaný nachádza, musí sa vziať aj čas,

ktorý uplynul od spáchania skutku s prihliadnutím na to, či aj po dlhej dobe od spáchania

skutku, je tu reálna možnosť na pokračovanie v trestnej činnosti, a aj neprimerane dlhá

doba od podania obžaloby zohráva svoju úlohu pri posúdení, či tu trvajú dôvody väzby.

Pritom treba mať stále na zreteli zásadu prezumpcie neviny, ktorá platí až do

právoplatného odsúdenia.

... Porušovateľ sa vôbec nezaoberal uplynutím času od spáchania protiprávnej

činnosti a dĺžkou trestného konania, ktorá je takmer 6 rokov a vyhol sa zhodnotiť dĺžku

trestného konania, ktorú ja som namietol a považoval som ju za neprimeranú

s prihliadnutím na podanie obžaloby v roku 2012. Nevyhodnotil to, že som z toho bol aj vo

výkone trestu 1,5 roka v a tento výkon trestu i dlhá väzba 6 rokov

spôsobili to, že už vôbec nepomýšľam na protiprávne konanie. Pred najvyšším súdom som

predsedovi senátu dňa 14. 4. 2016 povedal, že na trestnú činnosť ani nepomýšľam, čím aj

tento vykonaný trest, mal u mňa preventívny účinok. Porušovateľ pri hodnotení, či u mňa

trvajú dôvody väzby mal vziať v úvahu, že v prípravnom konaní i na hlavnom pojednávaní

bolo dokazovanie, ukončené, trestnú činnosť nepopieram, v podstate od roku 2013 sa

v trestnom konaní rieši právna kvalifikácia skutkov.

... Situáciu, v ktorej sa nachádzam v dôsledku duševnej poruchy, ktorou trpím od

14. roku veku, a pre ktorú sa sústavne (denne) liečim, súd nezohľadnil, neprihliadol na môj

záujem a na to, že žijem v humánnej spoločnosti, ktorá zohľadňuje i záujem jednotlivca

a jeho zdravie. To, že sú mi vo väzbe podávané lieky, ani to, že môžem byť umiestnený

v nemocnici pre odsúdených, neznamená, že je to pre moju liečbu dostačujúce.

Pokiaľ ide o zdravotný stav, porušovateľ nepripustil moju argumentáciu o zhoršenom

zdravotnom stave preukázanú zdravotnou dokumentáciou od novembra 2016.

... Porušovateľ nepostupoval v zmysle citovaných (v sťažnosti označených, pozn.)

článkov , nepostupoval v zmysle Dohovoru, nezaoberal sa dôsledne dôvodmi, ktoré

som uvádzal v žiadosti o prepustenie z väzby tak, ako to rozoberám v tejto ústavnej

sťažnosti. Závažným spôsobom porušil moje právo na prepustenie z väzby počas konania,

a preto je jeho rozhodnutie nezákonné.“

Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľa ... na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 5, SR a právo na slobodu a bezpečnosť podľa ,

ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. 16. 10. 2017 bolo porušené.

2/ Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.7 Tos /95/2017 sa zrušuje a vracia

Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 € a náhradu trov

konania, ktorú je povinný zaplatiť porušovateľ Krajský súd v Košiciach na účet advokátky.“

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Sťažovateľ v posudzovanej veci namietané porušenie v sťažnosti označených práv

napadnutým uznesením krajského súdu odôvodňuje (v podstate) tým, že

- rozhodovania o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 29. septembra 2017, ktorým bola (okrem iného) zamietnutá jeho žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu, sa zúčastnila ako členka senátu krajského súdu

aj sudkyňa , ktorá v predchádzajúcom štádiu

trestného konania rozhodovala v jeho veci ako sudkyňa pre prípravné konanie, čo

podľa jeho názoru zakladalo dôvod na jej vylúčenie z rozhodovania krajského

súdu podľa ,

- krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, hoci podľa jeho

názoru neboli naplnené zákonom ustanovené dôvody na jeho ďalšie väzobné

stíhanie.

Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom vzneseným výhradám v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (,

, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského

súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov

so sťažovateľom označenými základnými právami podľa , resp. právami podľa

dohovoru, pričom v súlade s materiálnym prístupom k ochrane ústavnosti vzal

pri posudzovaní namietaného porušenia práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského

súdu do úvahy aj obsah procesne bezprostredne mu predchádzajúceho uznesenia okresného

súdu sp. zn. z 29. septembra 2017, keďže označené rozhodnutie

prvostupňového súdu a napadnuté rozhodnutie krajského súdu o uplatnenom opravnom

prostriedku (sťažnosti, pozn.) tvoria z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany

jeden celok (m. m. , , ).

Podľa prvej vety z rozhodovania na súde vyššieho

stupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný

úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde

nižšieho stupňa, a naopak.

Podľa a obvinený môže byť vzatý do

väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo

začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že

tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností

vyplýva dôvodná obava, že

- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak

mu hrozí vysoký trest [ ],

- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil [§ 71 ods. 1 písm. c)

].

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre

prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí

bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné

dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho

predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

II.1 K námietke nezákonného zloženia senátu krajského súdu

Z dokumentácie pripojenej sťažovateľom k jeho sťažnosti podanej ústavnému súdu

vyplýva, že (v tom čase s menom

, pozn.) rozhodovala ako sudkyňa pre prípravné konanie o väzbe sťažovateľa,

pričom konkrétne šlo o

- vzatie sťažovateľa do väzby podľa

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 4. januára 2012,

- rozšírenie dôvodov väzby aj na ďalšie skutky, pre ktoré bolo sťažovateľovi

vznesené obvinenie podľa v spojení s

uznesením okresného súdu č. k. -41 z 28. marca 2012 a

- predĺženie lehoty väzby sťažovateľa podľa § 76 ods. 3 v spojení s § 79 ods. 2

a rozšírenie dôvodov väzby aj na ďalšie skutky, pre ktoré

bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie podľa § 76 ods. 8 v spojení s § 79 ods. 2

uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. júna 2012.

Menovaná sudkyňa v neskoršom štádiu trestného stíhania vedeného proti

sťažovateľovi (v štádiu konania pred súdom, pozn.) ako členka senátu krajského súdu tiež

rozhodovala (napadnutým uznesením) o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 29. septembra 2017, ktorým bola (okrem iného) zamietnutá jeho

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Ústavný súd vo vzťahu k označenej námietke sťažovateľa, vychádzajúc zo svojej

stabilnej judikatúry, v prvom rade pripomína, že za zákonného sudcu treba považovať

sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol natrvalo

alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol

určený na prerokovanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu ().

Inými slovami, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu) miestne, vecne

a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce prijatého v súlade

so zákonom (pozri napr. , , , , ).

Účelom inštitútu vylúčenia (aj) sudcu z úkonov trestného konania podľa § 31

je zabezpečenie nestrannosti trestného konania ako celku, ako aj

jednotlivých úkonov vykonávaných počas tohto konania. Zákon v tejto súvislosti

neumožňuje, aby sa na vykonávaní úkonov v trestnom konaní zúčastnil sudca, pri ktorom

možno mať na základe zákonom ustanovených skutočností pochybnosť o jeho nezaujatosti.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na v súdnej praxi, ako aj

v právnej teórii všeobecne akceptovaný právny názor, že dôvod na vylúčenie sudcu

z rozhodovania na súde vyššieho stupňa v zmysle už citovanej prvej vety § 31 ods. 3

môže byť naplnený len v prípade, ak sudca súdu vyššieho stupňa

v konkrétnom prípade rozhodoval ako sudca súdu nižšieho stupňa vo veci samej, teda o vine

či nevine obvineného, nie však v prípade, že rozhodoval ako sudca pre prípravné konanie

o zaisťovacích procesných úkonoch (pozri napr. ), medzi ktoré patrí aj

väzba (pozri napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

sp. zn. ).

Uvedený právny názor je v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že ESĽP opustil štrukturálne hľadisko a hľadisko

nezlučiteľnosti in abstracto rôznych procesných funkcií a použil vo viacerých prípadoch

konkrétny prístup. Vo svojich prípadoch ESĽP vyslovil záver, že to, na čom záleží pri

posudzovaní otázky nestrannosti, je povaha a rozsah úkonov, ktoré urobil sudca

pred procesom. Treba preskúmať jednotlivé procesné úkony, ktoré sudca urobil pred

rozhodnutím vo veci samej, podľa ich obsahu, t. j. podľa toho, či otázky, ktoré musel riešiť,

a spôsob, ako ich riešil, neprejudikovali jeho stanovisko k vine či nevine obvineného.

Európsky súd pre ľudské práva urobil záver, že tieto hľadiská sú zásadné pre vyvodenie

záveru, či subjektívna obava sťažovateľa z nedostatku nestrannosti sudcu bola aj objektívne

odôvodnená (pozri napr. rozhodnutia vo veciach Sainte-Marie c. Francúzsko z r. 1992, Fey

c. Rakúsko z r. 1993, Saraiva de Carvalho c. Portugalsko z r. 1994, Bulut c. Rakúsko

z r. 1996, kde ESĽP nezistil porušenie zásady nestrannosti súdu; ).

Ústavný súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie o väzbe obvineného

(kam patrí aj rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, pozn.) je

osobitným procesným rozhodnutím, ktoré vyžaduje preskúmanie celého radu zákonných

podmienok závislých od rôznych, v čase sa meniacich okolností, čomu zodpovedá aj

zákonná povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu v každom štádiu trestného

stíhania skúmať, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili (§ 79 ods. 2 Trestného

poriadku). Každé rozhodovanie o väzbe konkrétneho obvineného preto de facto predstavuje

nové rozhodovanie s možnými úplne odlišnými parametrami skutkových a právnych

podmienok, pričom pri pripustení opaku by zákonný sudca nemohol rozhodovať napríklad

o opakovanej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby alebo o predĺžení lehoty väzby

(ako to bolo aj v prípade sťažovateľa, pozn., m. m. ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že

sudkyňa rozhodovala o väzbe sťažovateľa (teda nie

o jeho vine či nevine) v štádiu prípravného konania, sama osebe nezakladala dôvod na jej

vylúčenie (ako členky senátu krajského súdu, pozn.) z rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa

proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu. Okolnosti (právne i skutkové, pozn.) podstatné pre rozhodnutie o väzbe,

z ktorých okresný súd, resp. krajský súd ako sťažnostný súd vychádzal pri rozhodovaní

o väzbe sťažovateľa v štádiu trestného konania pred súdom, totiž boli z podstaty veci

odlišné od rozhodných okolností daných v štádiu prípravného konania, a preto sudkyňa

pre prípravné konanie samotnými rozhodnutiami o väzbe sťažovateľa v prípravnom konaní

nemohla „prejudikovať“ svoje rozhodnutie v otázke existencie dôvodov väzby na strane

sťažovateľa v neskoršom štádiu trestného konania (v konaní pred súdom).

Z uvedených dôvodov ústavný súd považoval výhradu sťažovateľa týkajúcu sa ním

namietaného nezákonného zloženia senátu krajského súdu pri rozhodovaní napadnutým

uznesením za neopodstatnenú.

II.2 K námietke neodôvodnenosti (ďalšieho) väzobného stíhania sťažovateľa

Okresný súd uznesenie sp. zn. z 29. septembra 2017, ktorým zamietol

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, neprijal záruku dôveryhodnej osoby

(matky a otca sťažovateľa) ani písomný sľub sťažovateľa a nenahradil jeho väzbu

dohľadom probačného a mediačného úradníka, odôvodnil okrem iného takto:

„Okresný súd v nadväznosti na skutočnosti uvedené v žiadosti obžalovaného týkajúce

sa jeho zdravotného stavu si vyžiadal správu z , či zariadenie

je schopné poskytnúť obžalovanému primeranú zdravotnú starostlivosť

k zdravotným ťažkostiam, ktoré uvádzal obžalovaný.

Z predloženej správy ÚVV a ÚVTOS zo dňa 28. septembra 2017 vyplýva, že

obžalovaný bol vyšetrený na neurologickom oddelení Nemocnice pre

obvinených a odsúdených v Trenčíne v decembri 2016, so záverom, že u obžalovaného sa

nepotvrdila epilepsia, ktorou ako uvádza obžalovaný trpí. Z epikríze, ktorá je súčasťou

vyšetrovacieho spisu vyplýva, že obžalovaný - pacient nesúhlasil s ďalším pobytom na

oddelení a preto bol eskortovaný do ústavu na výkon trestu. Záverom vychádzajúc z vyššie

uvedených skutočností ÚVV a ÚVTOS sú schopní zabezpečovať zdravotnú starostlivosť pre

obvinených a odsúdených s každým ochorením, nevynímajúc obžalovaného.

K skutočnostiam, ktoré uviedol obžalovaný týkajúcim sa jeho duševného zdravia je

nutné uviesť, že obžalovaný uvedenými ťažkosťami trpel už aj pred spáchaním skutku o čom

svedčia zdravotné záznamy obžalovaného.

Okresný súd sa predmetnou žiadosťou, písomným sľubom a rovnako tak

ponúknutými zárukami zaoberal. Je toho názoru, že vzhľadom na medzinárodné záväzky

Slovenskej republiky, na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, dotýkajúce sa

obmedzenia osobnej slobody jednotlivca a na c ods. 1 Slovenskej

republiky, nie je možné doposiaľ trvajúcu väzbu podľa , u

obžalovaného nahradiť inými alternatívami v zmysle , vzhľadom na

konkrétny prípad, charakter trestnej činnosti, okolnosti za ktorých k nej malo dôjsť a spôsob

spáchania žalovaných trestných činov za dostatočné. Rovnako tak aj ponúknuté záruky

dôveryhodných osôb - rodičov obžalovaných nie sú dostatočné na to, aby sa nimi zabránilo

hrozbám vyplývajúcich z väzobných dôvodov.

Uvedený záver potvrdzuje skutočnosť, že obžalovaný pred spáchaním skutku býval

v spoločnej domácnosť s rodičmi, ktorí ho odhlásili z trvalého pobytu a pridelili mu

samostatnú izbu, pričom rodičia obžalovaného nemali ani najmenšie tušenie o páchaní

trestnej činnosti svojho syna. V uvedenej izbe došlo k zostrojeniu nástražného výbušného

systému a rovnako tak tam boli zaistené podomácky zhotovené 2 ručné granáty, výbušniny

a 3 pištole. S poukazom na vyššie uvedené, ponúknutý písomný sľub obžalovaného, ani

záruky dôveryhodných osôb - rodičov obžalovaného a ani dohľad probačného

a mediačného úradníka nepovažuje okresný súd za dostatočné na to, aby sa nimi zabránilo

hrozbám vyplývajúcim z väzobných dôvodov obžalovaného .“

Krajský súd (napadnuté) uznesenie sp. zn. zo 16. októbra 2017,

ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 29. septembra

2017, odôvodnil (v relevantnej časti) najmä takto:

„Súd... preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu spolu s predloženou zárukou

na nahradenie väzby zo strany jeho rodičov, s písomným sľubom obžalovaného

a s návrhom na nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka a po

oboznámení sa s predloženým spisovým materiálom dospel k záveru, že sťažnosť

obžalovaného nie je dôvodná.

Dôvody na prepustenie z väzby nevyplynuli ani z predložených lekárskych správ a

ani z tvrdení obžalovaného o jeho zhoršujúcom sa zdravotnom stave,

ďalších tvrdení spočívajúcich v tom, že mu nie je v priestoroch , resp.

v nemocnici pre obvinených a odsúdených poskytovaná dostatočná zdravotná starostlivosť.

Taktiež tvrdenie obžalovaného , že v prípade prepustenia z väzby na

slobodu mu bude v domácom prostredí poskytovaná adekvátnejšia liečba, nemá v obsahu

predloženého spisového materiálu reálny základ.

Dôvody väzby u obžalovaného naďalej trvajú, dokazovanie na

hlavnom pojednávaní už bolo vykonané v dostatočnom rozsahu a bol správne zistený

skutkový stav tak ako to konštatoval aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn.

zo 14. 4. 2016, na strane 39. U obžalovaného aj podľa

názoru krajského súdu nie sú dôvody na nahradenie väzby zárukou podľa § 80 ods. 1

písm. a), písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b), resp. dohľadom mediačného

a probačného úradníka podľa , nakoľko ani krajský súd rovnako

ako okresný súd nezistil žiadne výnimočné okolnosti prípadu. Zhoršujúci zdravotný stav

obžalovaného je ním vnímaný subjektívne a konajúcemu súdu neboli

predložené žiadne dôkazy, ktoré by tento záver súdu vyvracali.

Dôvody väzby uvedené v existujú u obžalovaného

aj toho času v nezmenenej podobe, tak ako to konštatoval Najvyšší súd SR

vo svojom rozhodnutí zo dňa 14. 4. 2016, práve naopak, obava z úteku, resp.

vyhýbania sa trestnému konaniu nemá ako pominúť a v súvislosti s približujúcim sa

ukončením trestného konania v prípade jeho odsúdenia sa stáva táto hrozba reálnejšou.

Obžalovaný je naďalej trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin vydierania v štádiu

pokusu podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák., kde dolná hranica trestnej sadzby je

10 rokov. Zo zaužívanej súdnej praxe vyplýva, že hrozba uloženia vysokého trestu je už, ak

dolná hranica trestnej sadzby je 8 rokov, ktorá skutočnosť spolu s jeho rodinnými,

sociálnymi a pracovnými väzbami a taktiež jeho narušenou osobnostnou štruktúrou

podrobne charakterizovanou v znaleckých posudkoch z odboru zdravotníctva, odvetvia

psychiatrie a z odboru psychológie je tou konkrétnou skutočnosťou, ktorá odôvodňuje

obavu uvedenú v

Taktiež u neho naďalej existujú dôvody väzby uvedené v

a to vzhľadom na jeho predošlé odsúdenie za násilnú trestnú činnosť, ku ktorej súd pri

rozhodovaní o väzbe v nadväznosti na trestnú činnosť, pre ktorú je súdený, musí prihliadnuť

a konštatovať aj dôvody preventívnej väzby.

V ďalšom krajský súd odkazuje na právne úvahy odôvodňujúce materiálne

a formálne podmienky útekovej a preventívnej väzby uvedené v uznesení Okresného súdu

Košice I sp. zn. , ktoré si pre ich správnosť a podrobnosť v celom rozsahu

osvojuje.

Nadriadený krajský súd v súlade s názorom okresného súdu nezistil ani dôvody na

nahradenie väzby obžalovaného písomným sľubom, dohľadom mediačného

a probačného úradníka, ponúknutou zárukou za ďalšie správanie obžalovaného

jeho rodičmi. Takýto postup je vylúčený s prihliadnutím na kriminálnu minulosť

a taktiež na charakter žalovanej trestnej činnosti, kedy sa mal v období od roku 2009 až do

28. 12. 2011 dopustiť celkovo v desiatich prípadoch rôznej trestnej činnosti a to aj

násilného charakteru, ktorá mala vzostupnú tendenciu závažnosti.

Na jednej strane pripúšťa možnosť nahradenia väzby rôznymi

zárukami a písomným sľubom, avšak takéto nahradenie je len možnosťou, ako súd môže

rozhodnúť, ale nie je to jeho povinnosťou. Tým, že obžalovaný spolu so

svojimi rodičmi ponúkol viaceré záruky a písomný sľub na nahradenie väzby automaticky

neznamená, že musí byť z väzby prepustený na slobodu.“

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, ako aj k nej priloženej dokumentácie dospel

k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky zjavnej

neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Vychádzajúc predovšetkým z odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj z odôvodnenia procesne bezprostredne mu

predchádzajúceho uznesenia okresného súdu, s ktorým z hľadiska predmetu požadovanej

ústavnej ochrany tvoria jeden celok, ústavný súd konštatuje, že právne závery vyplývajúce

z označených rozhodnutí všeobecných súdov nemožno hodnotiť ako také, ktoré by popierali

zmysel a účel vo veci aplikovaných právnych noriem.

Vo vzťahu k výhradám sťažovateľa, ktorými namieta neopodstatnenosť svojho

(trvajúceho) väzobného stíhania, ústavný súd uvádza, že podľa jeho názoru napadnuté

uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn.

z 29. septembra 2017 v okolnostiach posudzovanej veci jasným, zrozumiteľným

a presvedčivým spôsobom objasňujú všetky relevantné skutočnosti odôvodňujúce ich

právny záver o naplnení formálnych i materiálnych podmienok tzv. útekovej väzby, ako aj

tzv. preventívnej väzby sťažovateľa podľa a

v danom štádiu trestného konania. Všeobecné súdy pritom svoje závery odôvodnili

konkrétnymi skutočnosťami, týkajúcimi sa dôvodnej obavy, že po prepustení z väzby by

sťažovateľ mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, resp. že by

mohol pokračovať v trestnej činnosti (charakter a spôsob spáchania trestnej činnosti,

pre ktorú bola na sťažovateľa podaná obžaloba; stupňujúca sa tendencia závažnosti skutkov,

zo spáchania ktorých je sťažovateľ podozrivý; predchádzajúce odsúdenie sťažovateľa

za násilnú trestnú činnosť; rodinné, sociálne a pracovné väzby sťažovateľa a jeho

osobnostná štruktúra vyplývajúca zo znaleckého dokazovania v spojení s hrozbou vysokého

trestu). Krajský súd, ako aj okresný súd vo svojich rozhodnutiach zároveň ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovali aj na podstatu argumentácie sťažovateľa, na základe

ktorej žiadal o prepustenie z väzby na slobodu, keď vychádzajúc z lekárskych správ

a z vyjadrenia dospeli k záveru, že sťažovateľovi je možné

počas výkonu väzby poskytovať adekvátnu zdravotnú starostlivosť. Ústavný súd v tejto

súvislosti opätovne pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie

ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit

curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony, pričom pokiaľ

tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň

zasahovať (m. m. , , ).

Na základe uvedených skutočností, sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery,

ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje také ústavne

relevantné nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli

reálne viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľom označených základných práv podľa

, resp. práv garantovaných dohovorom. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018