Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 339/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., Česká republika, zastúpeného advokátkou JUDr.

A. M., Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods.

1 a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -138 zo 16.

októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. L. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013

doručená sťažnosť Ing. L. M., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. A. M., Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl.

20 ods. 1, a (ďalej len „“), ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „namietané konanie“) a jeho rozsudkom

č. k. -138 zo 16. októbra 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ v konaní

vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhal proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „žalovaná“), podľa o zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej

nesprávnym úradným postupom. O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom

č. k. -117 z 10. novembra 2011 tak, že žalobu sťažovateľa v celom rozsahu

zamietol. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol napadnutým rozsudkom krajský súd tak, že odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ svoje výhrady voči napadnutému rozsudku formuluje najmä takto:

„rozhodnutí KS Bratislava je v extrémním rozporu se skutkovým a právním stavem věci.

Odvolací soud neústavně vůbec nevzal v úvahu odvolací námitky a tvrzení žalobce i o tom,

že základ právního vztahu účastníku je dán hosp. smlouvou z roku 1988 a pravidly Hosp.

zákoníku, že tedy věc je nutno i po 1. 1. 1992 a to již napořád posuzovat jen podle Hosp.

zákoníku a nikoli Obchodního zákoníku. Odvolací soud jen opakoval chybu okresního

soudu a věc posoudil podle nesprávné právní normy a tím jsou jeho skutkové právní závěry

zcela vadné a chybné, jeho hmotněprávní posouzení věci nemůže obstát, oba soudy

postupovaly zcela neústavně a porušily právo žalobce na spravedlivý proces. K tvrzením

žalobce soudy neprovedly ani žádné objasňování skutkového stavu, nevysvětlily proč

ignorují skutková tvrzení žalobce a proč neprovádí jím navržené důkazy k objasnění toho,

že základem právního vztahu účastníků je hosp. smlouva z roku 1988... Odvolací soud

nevzal vůbec v úvahu, že okresní soud postupoval chybně nejen hmotněprávně tím, že řádné

nezjistil skutkový stav věci a tento neúplné zjištěný stav ještě posoudil dle zcela nesprávné

normy, ale jeho vady spočívají i v oblasti procesní. Odvolací soud si totiž vůbec neuvědomil

že námitky žalovaného povinného proti nařízení exekuce je možno podat pouze v rámci

námitek proti nařízení exekuce.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje v prospech svojej argumentácie na

judikatúru ústavného súdu a na tomto základe tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského

súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jeho základných práv

podľa , a a práva podľa dohovoru.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„a) vyhověl stížnosti,

b.) vyslovil

- porušení základního práva stěžovatele na soudní a jinou právní ochranu zaručenou

v článku 46 ods.1 Slovenské republiky,

- porušení základního práva stěžovatele, aby se jeho věc veřejně projednala

bez zbytečných průtahů a v jeho přítomnosti a aby se mohl vyjádřit ke všem provedeným

důkazům, zaručeném v článku 48 ods. 2 Slovenské republiky,

- porušení základního práva stěžovatele vlastnit majetek a porušení základního práva

stěžovatele na rovnost při ochraně vlastnického práva zaručeného v článku 20 ods. 1

Slovenské republiky,

- porušení základního práva stěžovatele, aby jeho záležitost byla spravedlivě, veřejně

a v přiměřené lhůtě projednána nezávislým a nestranným soudem zřízeným zákonem,

zaručeného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochraně lidských práv a základních svobod

postupem Krajského soudu Bratislava ve věci -138

c.) zrušil rozsudek KS Bratislava -138 z 16. 10. 2012

d.) uložil porušovateli povinnost uhradit

stěžovateli 254,88 EUR do dvou měsíců od právoplatnosti nálezu tohoto (2 úkony

právní služby - převzetí a příprava 120,23 EUR + 7,21 EUR, stížnost 120,23 EUR +

7,21 EUR).“

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania požiadal predsedu

krajského súdu o vyjadrenie k sťažnosti. K sťažnosti sa vyjadril 22. apríla 2012 predseda

senátu 5 Co krajského súdu, ktorý uviedol, že sa „v celom rozsahu pridržiava zdôvodnenia

rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -138 zo dňa 16. 10. 2012“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný

súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ).

Z petitu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta:

1. Porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

2. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. -138 zo 16. októbra 2012.

3. Porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. -138 zo 16. októbra 2012.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak napadnutým rozhodnutím

alebo postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,

ktoré označil sťažovateľ, ak neexistuje vzájomná príčinná súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím alebo napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie

ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne

procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú

(, , , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie svojej veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , ). Táto skutočnosť umožňuje preskúmať

časť sťažnosti smerujúcu proti namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. spoločne.

Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal od krajského

súdu spis, z ktorého zistil, že konanie vedené pod sp. zn. bolo v čase podania

sťažnosti ústavnému súdu (teda 7. januára 2013) právoplatne skončené. Krajský súd

rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom č. k. -138 zo 16. októbra 2012

tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozsudok krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 6. novembra 2012.

V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie

stavu právnej neistoty, pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (, ,

), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená

nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ,

).

Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. , , ,

) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa

(a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)

v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie

základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade krajským súdom)

ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nemohlo

dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť

v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je totiž

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú,

aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

).

V posudzovanej veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (7. januára 2013)

krajský súd v napadnutom konaní už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa

ani jeho právo podľa dohovoru, keďže v tom čase

už o návrhu sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -138 zo 16. októbra 2012,

pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 6. novembra 2012, čo zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. -138 zo 16. októbra 2012

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (a tiež práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy,

ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

(a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd považoval za potrebné

poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej

sa okrem iného uvádza: „Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa §

212 ods. 1 , prejednal odvolanie navrhovateľa podľa mimo

odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne

správne a odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Súd prvého stupňa na základe

vykonaného dokazovania správne dospel k záveru, že prípadný nárok, ktorý mal

navrhovateľovi vzniknúť a navrhovateľ ho odvodil od súdnych konaní vedených

na Okresnom súde Vranov nad Topľou sp. zn. Er 3159/97, sp. zn. 3196/97 a sp. zn.

Er 492/98 je premlčaný a vzhľadom na odporcom vznesenú námietku premlčania musel súd

prvého stupňa v tejto časti zamietnuť. Súd prvého stupňa taktiež správne postupoval

pri zastavení konania v časti prípadného nároku navrhovateľa, vyplývajúceho zo súdneho

konania vedeného na Okresnom súde Vranov nad Topľou sp. zn.:

že k zbytočným prieťahom zo strany konajúceho súdu nedošlo a predmetné exekučné

konanie bolo uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. -162 zo dňa

23. 4. 2009 vyhlásené za neprípustné a zastavené. S poukazom na zistený skutkový stav súd

prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal zbytočné a neopodstatnené

prieťahy v tomto súdnom konám, ktoré by boli spôsobilé spôsobiť mu škodu tak ako opisuje

v návrhu na začatie konania. Súd prvého stupňa celkovo dospel k záveru, že navrhovateľ

nepreukázal, že by zo strany Okresného súdu Vranov nad Topľou došlo k nesprávnemu

úradnému postupu alebo k vydaniu nezákonného rozhodnutia v dôsledku ktorého by mu

mala vzniknúť škoda, navrhovateľ nepreukázal súdu prvého stupňa vznik a výšku

uplatnených nárokov a ani príčinnú súvislosť medzi údajným vznikom škody a nesprávnym

úradným postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou. Odvolací súd sa s týmto postupom

a rozhodnutím súdu prvého stupňa stotožňuje a považuje ho na základe vykonaného

dokazovania a právneho posúdenia za správny.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd

odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených

súdom prvého stupňa v zmysle ust. v znení účinnom od 15. októbra

2008 ( p ods. 1 zavedeného ).“

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným

ustanoveniam a . Závery krajského

súdu preto nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd

rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne

predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci

považovať za zrozumiteľné a logické, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého základné právo podľa neznačí právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom (, ), dospel pri predbežnom prerokovaní

k záveru, že medzi rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2012

a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (a tiež práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom č. k. -138 zo 16. októbra 2012

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného

práva podľa by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením (napr. alebo ).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

na súdnu ochranu podľa ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013