Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 133 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (138)IV. ÚS 339/2013
PDF · 234.21 KB
No categories available
IV. ÚS 339/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., Česká republika, zastúpeného advokátkou JUDr.
A. M., Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods.
1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 206/2012 a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 206/2012-138 zo 16.
októbra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. L. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013
doručená sťažnosť Ing. L. M., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou JUDr. A. M., Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl.
20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 206/2012 (ďalej len „namietané konanie“) a jeho rozsudkom
č. k. 5 Co 206/2012-138 zo 16. októbra 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ v konaní
vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 63/2008
domáhal proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „žalovaná“), podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom
č. k. 7 C 63/2008-117 z 10. novembra 2011 tak, že žalobu sťažovateľa v celom rozsahu
zamietol. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol napadnutým rozsudkom krajský súd tak, že odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Sťažovateľ svoje výhrady voči napadnutému rozsudku formuluje najmä takto:
„rozhodnutí KS Bratislava je v extrémním rozporu se skutkovým a právním stavem věci.
Odvolací soud neústavně vůbec nevzal v úvahu odvolací námitky a tvrzení žalobce i o tom,
že základ právního vztahu účastníku je dán hosp. smlouvou z roku 1988 a pravidly Hosp.
zákoníku, že tedy věc je nutno i po 1. 1. 1992 a to již napořád posuzovat jen podle Hosp.
zákoníku a nikoli Obchodního zákoníku. Odvolací soud jen opakoval chybu okresního
soudu a věc posoudil podle nesprávné právní normy a tím jsou jeho skutkové právní závěry
zcela vadné a chybné, jeho hmotněprávní posouzení věci nemůže obstát, oba soudy
postupovaly zcela neústavně a porušily právo žalobce na spravedlivý proces. K tvrzením
žalobce soudy neprovedly ani žádné objasňování skutkového stavu, nevysvětlily proč
ignorují skutková tvrzení žalobce a proč neprovádí jím navržené důkazy k objasnění toho,
že základem právního vztahu účastníků je hosp. smlouva z roku 1988... Odvolací soud
nevzal vůbec v úvahu, že okresní soud postupoval chybně nejen hmotněprávně tím, že řádné
nezjistil skutkový stav věci a tento neúplné zjištěný stav ještě posoudil dle zcela nesprávné
normy, ale jeho vady spočívají i v oblasti procesní. Odvolací soud si totiž vůbec neuvědomil
že námitky žalovaného povinného proti nařízení exekuce je možno podat pouze v rámci
námitek proti nařízení exekuce.“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje v prospech svojej argumentácie na
judikatúru ústavného súdu a na tomto základe tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského
súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jeho základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
takto rozhodol:
„a) vyhověl stížnosti,
b.) vyslovil
- porušení základního práva stěžovatele na soudní a jinou právní ochranu zaručenou
v článku 46 ods.1 Ústavy Slovenské republiky,
- porušení základního práva stěžovatele, aby se jeho věc veřejně projednala
bez zbytečných průtahů a v jeho přítomnosti a aby se mohl vyjádřit ke všem provedeným
důkazům, zaručeném v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenské republiky,
- porušení základního práva stěžovatele vlastnit majetek a porušení základního práva
stěžovatele na rovnost při ochraně vlastnického práva zaručeného v článku 20 ods. 1
Ústavy Slovenské republiky,
- porušení základního práva stěžovatele, aby jeho záležitost byla spravedlivě, veřejně
a v přiměřené lhůtě projednána nezávislým a nestranným soudem zřízeným zákonem,
zaručeného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochraně lidských práv a základních svobod
postupem Krajského soudu Bratislava ve věci 5 Co 206/2012-138
c.) zrušil rozsudek KS Bratislava 5 Co 206/2012-138 z 16. 10. 2012
d.) uložil porušovateli povinnost uhradit
stěžovateli 254,88 EUR do dvou měsíců od právoplatnosti nálezu tohoto (2 úkony
právní služby - převzetí a příprava 120,23 EUR + 7,21 EUR, stížnost 120,23 EUR +
7,21 EUR).“
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania požiadal predsedu
krajského súdu o vyjadrenie k sťažnosti. K sťažnosti sa vyjadril 22. apríla 2012 predseda
senátu 5 Co krajského súdu, ktorý uviedol, že sa „v celom rozsahu pridržiava zdôvodnenia
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 206/2012-138 zo dňa 16. 10. 2012“.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný
súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Z petitu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta:
1. Porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 206/2012 a jeho rozsudkom
č. k. 5 Co 206/2012-138 zo 16. októbra 2012.
3. Porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 206/2012 a jeho rozsudkom
č. k. 5 Co 206/2012-138 zo 16. októbra 2012.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak napadnutým rozhodnutím
alebo postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,
ktoré označil sťažovateľ, ak neexistuje vzájomná príčinná súvislosť medzi napadnutým
rozhodnutím alebo napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie
ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne
procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené
základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú
(IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie svojej veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 206/2012.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07). Táto skutočnosť umožňuje preskúmať
časť sťažnosti smerujúcu proti namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 206/2012 spoločne.
Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal od krajského
súdu spis, z ktorého zistil, že konanie vedené pod sp. zn. 5 Co 206/2012 bolo v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu (teda 7. januára 2013) právoplatne skončené. Krajský súd
rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom č. k. 5 Co 206/2012-138 zo 16. októbra 2012
tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozsudok krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 6. novembra 2012.
V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie
stavu právnej neistoty, pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99,
IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená
nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04,
Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03,
I. ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade krajským súdom)
ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nemohlo
dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť
v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž
to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú,
aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05,
V posudzovanej veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (7. januára 2013)
krajský súd v napadnutom konaní už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže v tom čase
už o návrhu sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 5 Co 206/2012-138 zo 16. októbra 2012,
pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 6. novembra 2012, čo zakladá dôvod
na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 206/2012 a jeho rozsudkom
č. k. 5 Co 206/2012-138 zo 16. októbra 2012
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie
v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy,
ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd považoval za potrebné
poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej
sa okrem iného uvádza: „Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa §
212 ods. 1 O. s. p., prejednal odvolanie navrhovateľa podľa § 214 ods. 2 O. s. p. mimo
odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne
správne a odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Súd prvého stupňa na základe
vykonaného dokazovania správne dospel k záveru, že prípadný nárok, ktorý mal
navrhovateľovi vzniknúť a navrhovateľ ho odvodil od súdnych konaní vedených
na Okresnom súde Vranov nad Topľou sp. zn. Er 3159/97, sp. zn. 3196/97 a sp. zn.
Er 492/98 je premlčaný a vzhľadom na odporcom vznesenú námietku premlčania musel súd
prvého stupňa v tejto časti zamietnuť. Súd prvého stupňa taktiež správne postupoval
pri zastavení konania v časti prípadného nároku navrhovateľa, vyplývajúceho zo súdneho
konania vedeného na Okresnom súde Vranov nad Topľou sp. zn.: 8 Er 93/2005
že k zbytočným prieťahom zo strany konajúceho súdu nedošlo a predmetné exekučné
konanie bolo uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 8 Er 93/2005-162 zo dňa
23. 4. 2009 vyhlásené za neprípustné a zastavené. S poukazom na zistený skutkový stav súd
prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal zbytočné a neopodstatnené
prieťahy v tomto súdnom konám, ktoré by boli spôsobilé spôsobiť mu škodu tak ako opisuje
v návrhu na začatie konania. Súd prvého stupňa celkovo dospel k záveru, že navrhovateľ
nepreukázal, že by zo strany Okresného súdu Vranov nad Topľou došlo k nesprávnemu
úradnému postupu alebo k vydaniu nezákonného rozhodnutia v dôsledku ktorého by mu
mala vzniknúť škoda, navrhovateľ nepreukázal súdu prvého stupňa vznik a výšku
uplatnených nárokov a ani príčinnú súvislosť medzi údajným vznikom škody a nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou. Odvolací súd sa s týmto postupom
a rozhodnutím súdu prvého stupňa stotožňuje a považuje ho na základe vykonaného
dokazovania a právneho posúdenia za správny.
Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd
odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených
súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra
2008 (§ 372 p ods. 1 O. s. p. zavedeného zákonom č. 384/2008 Z. z.).“
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným
ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka. Závery krajského
súdu preto nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd
rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne
predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci
považovať za zrozumiteľné a logické, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné
a udržateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa
ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznačí právo na úspech v konaní
pred všeobecným súdom (III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel pri predbežnom prerokovaní
k záveru, že medzi rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 206/2012 zo 16. októbra 2012
a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť
k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 206/2012 a jeho
rozsudkom č. k. 5 Co 206/2012-138 zo 16. októbra 2012
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2013