Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 434/2020
PDF · 862.2 KB
No categories available
IV. ÚS 434/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Petra Straku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubík, advokát, s. r. o.,
Staré Grunty 162, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Kubík,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko
Banská Bystrica sp. zn. 5 Tp 2/2020 zo 14. marca 2020 a postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 12/2020 z 20. marca 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a argumentácia sťažovateľky
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
, (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubík, advokát, s. r. o.,
Staré Grunty 162, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Kubík,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením
Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný
trestný súd“) sp. zn. 5 Tp 2/2020 zo 14. marca 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
špecializovaného súdu“) a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 12/2020 z 20. marca 2020 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. Označená vec sťažovateľky, ústavným súdom vedená pod sp. zn. Rvp 977/2020,
bola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená
sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020
(ďalej len „rozvrh práce“) členom IV. senátu ústavného súdu, pracujúceho v zložení
Miroslav Duriš (predseda senátu), Ladislav Duditš a Libor Duľa.
2.1 Dňa 14. mája 2020 sudca spravodajca Libor Duľa podľa § 49 ods. 4 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“) oznámil
predsedovi ústavného súdu možné dôvody svojho vylúčenia z konania a rozhodovania
vo veci sťažovateľky podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 289/2020-8 z 9. júna 2020 podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol, že sudca (spravodajca) Libor Duľa je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie
v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 977/2020. Podľa čl. III. ods. 1 písm. d)
a ods. 3 rozvrhu práce sa novým sudcom spravodajcom v tejto veci stal sudca Peter Straka.
2.2 Dňa 14. mája 2020 oznámil podľa § 49 ods. 4 zákona o ústavnom súde
predsedovi ústavného súdu možné dôvody svojho vylúčenia z konania a rozhodovania
vo veci sťažovateľky podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde aj predseda senátu
Miroslav Duriš. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 289/2020-8 z 9. júna 2020 podľa § 49
ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde rozhodol, že sudca (predseda senátu) Miroslav Duriš
nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 977/2020.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bolo uznesením
prokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
(ďalej len „prokurátorka úradu špeciálnej prokuratúry“) č. k. VII/3 Gv 76/19/1000-57
z 9. marca 2020 vznesené obvinenie pre podozrenie zo spáchania zločinu prijímania úplatku
formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 329 ods. 1 a 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné.
3.1 Sťažovateľka ako sudkyňa Krajského súdu v Bratislave s dočasne pozastaveným
výkonom funkcie bola 11. marca 2020 zadržaním obmedzená na osobnej slobode
a 12. marca 2020 Generálny prokurátor Slovenskej republiky požiadal ústavný súd
o udelenie súhlasu so vzatím sťažovateľky do väzby podľa čl. 136 ods. 3 ústavy. Ústavný
súd súhlas so vzatím sťažovateľky do väzby dal uznesením č. k. PL. ÚS 4/2020-94
z 12. marca 2020.
3.2 Sudca pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu uznesením sp. zn.
5 Tp 2/2020 zo 14. marca 2020 podľa § 87 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) rozhodol o vzatí sťažovateľky
do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (ďalej aj „kolúzna
väzba“), pričom jej väzbu nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa
§ 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Najvyšší súd, rozhodujúc (aj) o sťažnosti
prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, uznesením sp. zn. 3 Tost 12/2020 z 20. marca
2020 podľa § 194 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného poriadku (okrem iného) zrušil
napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu vo výroku, ktorým sťažovateľka bola
vzatá do väzby, a sám podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku vzal sťažovateľku do väzby
nielen z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b), ale aj z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku (ďalej aj „preventívna väzba“). Sťažnosť sťažovateľky proti
napadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu najvyšší súd svojím napadnutým
rozhodnutím zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich v záhlaví tohto
uznesenia označených práv garantovaných ústavou a dohovorom, ku ktorému podľa nej
došlo napadnutým rozhodnutím špecializovaného trestného súdu, ako aj napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu (vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal).
4.1 Sťažovateľka argumentuje, že namietané rozhodnutia všeobecných súdov o jej
vzatí do väzby nie sú založené na konkrétnych skutočnostiach, ktoré by napĺňali
deklarované väzobné dôvody, ale vychádzajú len zo všeobecných a abstraktných úvah,
navyše, vzťahujúcich sa na samotné skutky, zo spáchania ktorých je obvinená. Podľa jej
názoru z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu možno identifikovať tri dôvody, pre
ktoré bola vzatá do väzby, a to «(a) osobnostná skladba sťažovateľky, (b) jej údajná
príslušnosť k „dobre fungujúcemu stroju“, konajúcemu v prospech , a (c)
popieranie viny», pričom „je nepochybné, že ani jeden z týchto dôvodov nepredstavuje
konkrétnu skutočnosť, ktorá by vytvárala alebo zvyšovala riziko či už pokračovania
v trestnej činnosti alebo kolúzneho konania“. Navyše, «Z odôvodnenia napadnutých
uznesení sa javí, že jediným reálnym „dôvodom“ väzby je úsilie súdu prispieť k obnove
dôveryhodnosti justičného systému ako naliehavej požiadavky verejného záujmu. Inak
povedané, najvyšší súd je zjavne motivovaný vyjsť v ústrety spoločenskému dopytu
po väzobnom stíhaní sťažovateľky.».
4.2 Z hľadiska naplnenia materiálnych predpokladov väzby sťažovateľka
argumentuje tým, že:
«Po prvé, situáciu, v ktorej sa sťažovateľka nachádza, možno popísať ako situáciu
absolútneho spoločenského odsúdenia a v súčasnom období nepochybne aj straty
akejkoľvek reálnej možnosti uplatniť sa v pôvodnej profesii. Sťažovateľka nie je súčasťou
ani výkonnej, ani súdnej moci (formálne je síce sudkyňou, avšak jej výkon funkcie je
pozastavený minimálne dvoma rozhodnutiami disciplinárnych senátov, funkciu sudcu
nevykonáva viac ako 8 rokov a v systéme súdnictva nemá žiadne funkčné ani mocenské
postavenie), a nemá žiadnu formálnu ani neformálnu možnosť, aby smerom k justičným
orgánom vyvíjala akýkoľvek tlak či dokonca ovplyvňovala ich rozhodovaciu činnosť, a teda
akokoľvek pokračovala v trestnej činnosti, z ktorej je obvinená a ktorú popiera.
Pokračovanie, v páchaní trestnej činnosti rovnakej povahy, pre akú sa vedie trestné
konanie, je absolútne nepredstaviteľné nielen zo subjektívneho, ale aj z objektívneho
hľadiska. Naopak, existujú všetky dôvody pre záver, že aj keby sťažovateľka veľmi chcela,
subjektívne aj objektívne sú jej možnosti pokračovať v páchaní údajnej trestnej činnosti
na slobode nulové. K obdobnému záveru napokon dospel aj ŠTS.
Po druhé, v súvislosti s uvedeným je podstatný aj rozsah a intenzita verejnej kontroly
sťažovateľky a zásadných obmedzení jej súkromia. Sťažovateľka je nielen spoločensky
„obnažená“, a to v rozsahu, ktorý sám osebe vyvoláva pochybnosti o ústavnosti
a zákonnosti zásahov do jej súkromia, ale naďalej zostáva predmetom intenzívneho
mediálneho „dozoru“, ktorý by sa v prípade jej prepustenia z väzby nepochybne ešte zvýšil.
Je absolútne, nepredstaviteľné a objektívne vylúčené, aby za okolností, v akých sa
sťažovateľka nachádza a v akých by sa nachádzala aj v prípade ústavne konformnej
ochrany jej osobnej slobody, t.j. v prípade jej prepustenia z väzby, mohla pokračovať
v páchaní údajnej trestnej činnosti, z ktorej je obvinená alebo v ovplyvňovaní svedkov.
Po tretie, sťažovateľka síce trestnú činnosť popiera a trvá na svojej nevine, ale ak by
aj bolo možné vyjsť z úvah najvyššieho súdu, že v minulosti bola súčasťou „dobre
fungujúceho stroja“, pôsobiaceho v prospech , práve obsah a štruktúra
týchto úvah činí riziko pokračovania v trestnej činnosti úplne bezpredmetné. Ak by aj takáto
mašinéria skutočne v minulosti existovala (pričom sťažovateľka svoju účasť v nej popiera),
zo všetkých notoricky známych okolností, vrátane priebehu vyšetrovania, vyplýva, že je
v plnom rozsahu a nezvratné znefunkčnená.
Po štvrté, z odôvodnenia oboch napadnutých rozhodnutí je okrem už spomenutých
faktorov zrejmé aj to, že konajúce súdy nachádzajú dôvodnosť (nevyhnutnosť) väzby
v dôvodnosti samotného trestného stíhania. Zásadným spôsobom tak negujú skutočnosť, že
dôvodnosť trestného stíhania je síce nevyhnutnou, ale nie dostatočnou podmienkou
zákonnosti a ústavnosti väzby. Ak by aj trestné stíhanie sťažovateľky bolo dôvodným, nijako
to konajúce súdy nezbavuje povinnosti identifikovať konkrétne skutočnosti, odôvodňujúce
obavu z jej kolúzneho konania alebo pokračovania v údajnej trestnej činnosti, ani
povinnosti posúdiť a presvedčivo odôvodniť nevyhnutnosť väzby ako výnimočného
opatrenia, ktorého opodstatnenosť podlieha reštriktívnemu výkladu.»
4.3 Sťažovateľka tiež namieta, že všeobecné súdy sa v jej veci riadne nezaoberali
proporcionalitou väzby, t. j. otázkou, či jej väzobné stíhanie je nevyhnutné, alebo je možné
účel väzby dosiahnuť aj menej invazívnym opatrením, napr. dohľadom probačného
a mediačného úradníka. V tejto súvislosti špecializovanému trestnému súdu vytkla to, že sa
„namiesto vykonania povinného testu proporcionality a podrobného posúdenia rizík
v prípade nariadenia menej invazívnych nástrojov štátneho dohľadu dopustil neprípustnej
skratky, výslovne zakázanej ustálenou judikaturou: kolúzna väzba je nevyhnutná, pretože
treba vypočuť množstvo svedkov, a teda probačný dohľad nestačí. Sťažovateľka považuje za
nepochybné, že takéto odôvodnenie rozhodnutia bezprostredne odporuje vyššie citovaným
záverom tak ústavného súdu, ako aj ESĽP.“.
4.4 Napokon sťažovateľka namieta, že najvyšší súd jej svojím postupom „znemožnil
osobnú účasť“ na zasadnutí, na ktorom sa rozhodovalo (aj) o jej sťažnosti proti
napadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu. V tejto súvislosti tiež uvádza:
«... prípadný súlad postupu najvyššieho súdu s Trestným poriadkom v žiadnom rozsahu
nekompenzuje nesúlad takého postupu s dohovorom. ESĽP totiž vyslovil, že „členský štát,
ktorý umožňuje opravný prostriedok voči rozhodnutiam o vzatí do väzby je povinný
dotknutým stranám zabezpečiť v odvolacom konaní rovnaké záruky, ako v konaní na prvom
stupni... a že prítomnosť sťažovateľov a ich právnych zástupcov na konaní prvostupňového
súdu nezbavuje členský štát povinnosti zabezpečiť ich osobnú účasť na konaní súdu
rozhodujúcom o opravnom prostriedku...“ (Tarau v. Rumunsko, § 60).»
5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľky na osobnú slobodu podľa či. 17 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 20. marca 2020, sp. zn. 3 Tost/12/2020 a uznesením sudcu pre prípravné
konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa
14. marca 2020, sp. zn. 5Tp/2/2020 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa zo dňa 20. marca 2020,
sp. zn. 3 Tost/12/2020 a uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného
súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 14. marca 2020, sp. zn. 5Tp/2/2020 sa
zrušujú a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby sťažovateľku neodkladne
prepustil z väzby na slobodu.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Špecializovaný trestný súd sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia, na účet jej právneho
zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
5.1 Sťažovateľka v súvislosti s návrhom na rozhodnutie ústavného súdu tiež uvádza,
že „pre prípad, ak by ústavný súd dospel k záveru, že na účely ochrany ústavy nie je účelné
rozhodnúť o prepustení sťažovateľky z väzby, ale len vec vrátiť sťažnostnému súdu na nové,
ústavne konformné rozhodnutie“, navrhuje „eventuálny petit“, v rámci ktorého namiesto
príkazu najvyššiemu súdu, aby ju bezodkladne prepustil na slobodu, navrhuje po zrušení
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie.
5.2 Sťažovateľka podaním z 24. augusta 2020 urgovala rozhodnutie ústavného súdu
s poukázaním na zhoršený zdravotný stav a povahu ústavnej sťažnosti.
II.
Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľky
6. Ústavný súd 2. júla 2020 vyzval predsedu najvyššieho súdu a predsedu
špecializovaného trestného súdu na vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti.
6.1 Najvyšší súd na túto výzvu reagoval vyjadrením zo 17. júla 2020: „... nad rámec
odôvodnenia predmetného rozhodnutia uvádzam, postup i napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu už boli predmetom ústavného prieskumu v konaní vedenom pod SP. zn.
II. ÚS 274/2020, a to v podstate na základe obsahovo totožných námietok, ktoré uplatňuje
sťažovateľka aj v tomto konaní. Navrhujem preto ústavnú sťažnosť
tiež ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.“
6.2 V prílohe k podaniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Spr 151/20 z 3. júla
2020 zákonný sudca, ktorý rozhoduje v napadnutom konaní, uviedol, že jeho rozhodnutie
o väzbe sťažovateľky je zákonné, v súlade s ústavou a taktiež medzinárodnými zmluvami,
ktorými je Slovenská republika viazaná. Sťažovateľka namieta, že z odôvodnenia
napadnutých uznesení sa jej ako skutočný dôvod väzby javí naliehavý verejný záujem
na obnove dôveryhodnosti justície, pričom tento väzobný dôvod nie je obsiahnutý v ústave
ani dohovore. Takisto namieta nevykonanie testu proporcionality predmetnými súdmi,
nedostatočné odôvodnenie prítomnosti dôvodov väzby a nevyhnutnosti ich uvalenia.
Sťažovateľka vytýka, že odôvodenie kolúznej väzby skrz potrebu vypočutia veľkého
množstva svedkov sa odkláňa od ustálenej rozhodovacej praxe (najvyšší súd, sp. zn.
2 Ntv 97/1992). Zákonný sudca uviedol, že rozhodnutie o väzbe sťažovateľky riadne
odôvodnil, a to materiálne, ako aj formálne, pričom zachoval princíp prezumpcie neviny.
Ako materiálne dôvody väzby slúžili konkrétne dôkazy, ktoré nasvedčovali tomu, že skutok
napĺňajúci znaky trestného činu sa stal a existujú dôvody na podozrenie, že ho spáchala
práve sťažovateľka. Ako formálny dôvod zákonný sudca uviedol, že existuje reálna obava
z ovplyvňovania svedkov, pretože samotný skutok, z ktorého je sťažovateľka obvinená,
súvisí práve s ovplyvňovaním sudkyne , ktorá mala vykazovať znaky
poslušnosti a submisívnosti aj za cenu porušenia zákona. Tento záver podporuje aj nález
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 162/2016 z 9. marca 2016: „Vo vzťahu k odôvodnenosti
podozrenia po vznesení obvinenia Trestný poriadok nevyžaduje, aby existencia dôvodného
podozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti
obvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že
obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného
činu...“ Zákonný sudca poukazuje aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len ,,ESĽP“) vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990, na základe
ktorého potvrdzuje, že „Dôvodné podozrenie teda predpokladá existenciu faktov alebo
informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna
osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností
každého konkrétneho prípadu...
... Každé rozhodovanie o väzbe sa tak odohráva v rovine pravdepodobnosti – a nie
istoty ohľadne dôsledkov, ktoré môžu nastať, ak obvinený nebude držaný vo väzbe.“.
Zákonný sudca nesúhlasí s tvrdením sťažovateľky, že sudca pri vymedzení
formálnych dôvodov väzby vychádzal z nutnosti výsluchu viacerých svedkov, ktorí ešte ani
nie sú ustálení, čím mal konať v rozpore s ustálenou súdnou praxou. V tomto prípade ide
o konštatovanie súdu (strana 14 napadnutého uznesenia) v rámci testu proporcionality, resp.
v rámci úvahy o nemožnosti nahradenia výkonu väzby probačným či mediačným
dohľadom. Dôvody väzby boli pritom už ustálené.
V závere vyjadrenia špecializovaného trestného súdu je uvedené: „Záverom si
dovoľujem dať do pozornosti, že sťažovateľka bola v tom čase stíhaná za skutok po právnej
stránke kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin, v ktorom prípade je možné dohľad
nariadiť iba v prípade existencie výnimočných okolností prípadu (§ 80 ods. 2 Tr. poriadku),
pričom žiadne také okolnosti v čase rozhodovania o jej väzbe neexistovali...
... Záverom si dovoľujem navrhnúť, aby Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí
ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol.“
6.3 Sťažovateľka sa k stanovisku špecializovaného trestného súdu vyjadrila podaním
z 30. júla 2020 „... vyjadrenie ŠTS v žiadnom ohľade nevyvracia... absenciu konkrétnych
skutkových okolností, z ktorých by vyplývalo riziko marenia vyšetrovania alebo
ovplyvňovania svedkov zo strany sťažovateľky... v odôvodnení príslušných rozhodnutí ŠTS
a NS SR nachádzajú výlučne všeobecné úvahy bez opory v konkrétnych skutkových
okolnostiach. Máme zato, že pokiaľ ŠTS neuviedol konkrétne skutkové okolnosti... väzba
nie je... nevyhnutná. Dôvodom väzobného stíhania rozhodne nemôže byť potreba vykonania
výsluchu viacerých svedkov... Predbežný záver súdu o dôvodnosti trestného stíhania je
podmienkou nevyhnutnou, nie však dostačujúcou na zákonnosť väzby v zmysle ust. § 71
ods. 1 pís. b) TP.
... netvrdíme, že by predbežným záverom súdu o dôvodnosti trestného stíhania samým
osebe došlo k zásahu do práv sťažovateľky. Tvrdíme, že k zásahu do jej práv došlo najmä
tým, že súd svoj záver o existencii väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 pís. b) TP, teda
obavu, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, neodôvodnil konkrétnymi
skutočnosťami ani konkrétnym správaním sťažovateľky, ale výlučne všeobecnými úvahami.
Pokiaľ by sme... riziko marenia vyšetrovania neposudzovali podľa konkrétneho konania
obvineného a iných konkrétnych skutkových okolností, takýto prístup by zákonite viedol
k tomu, že väzobné stíhanie by sa v prípade akýchkoľvek závažnejších obvinení, ktoré sa
predbežne javia ako dôvodné, stalo pravidlom... Zákonnú úpravu výnimiek z pravidla
v zásade stíhať na slobode uvedenú v § 71 TP preto treba vždy vykladať reštriktívne...“
6.4 K stanovisku najvyššieho súdu sa sťažovateľka vyjadrila v podaní z 30. júla 2020
„Najvyšší súd sa v svojom stanovisku dôvodmi sťažnosti nezaoberá, poukazuje iba
na rozhodnutie Ústavného súdu v inej veci týkajúcej sa iného sťažovateľa. K tomu
poznamenávame, že dôvody väzby nemôžu byť nikdy paušálne, ale vždy sa musia vzťahovať
na konkrétneho obvineného, konkrétny skutok a predovšetkým konkrétne dôvody, pre ktoré
existuje údajná obava z pokračovania v trestnej činnosti alebo marenia vyšetrovania.
Je zrejmé, že prípadná existencia takejto obavy u jedného obvineného v žiadnom prípade
nezdôvodňuje existenciu obdobnej obavy u iného obvineného. Takáto paušálna
argumentácia je pri zdôvodňovaní nevyhnutnosti väzby neprípustná...“
III.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Dňa 1. marca 2019 nadobudol
účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný
súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že:
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
13.1 Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná
sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,
ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 192 ods. 3 prvej vety Trestného poriadku
o sťažnosti podľa § 190 ods. 3 proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby, okrem
uznesenia podľa § 403 rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí a o sťažnosti proti
uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní
od predloženia veci na rozhodnutie.
13.2 Podľa § 302 ods. 1 a 2 prvej vety Trestného poriadku neverejné zasadnutie sa
koná za stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa (ods. 1). Iné osoby sú
z účasti na neverejnom zasadnutí vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa
na neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní
o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť
(ods. 2 prvá veta).
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
14. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon.
15. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným
súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby
za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania
trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej
v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody
maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho
zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; e) zákonné
držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,
alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody
osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej
prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
15.1 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený
slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne
o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
16. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,
II. ÚS 151/09) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,
v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva
na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej
slobody väzbou. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že
vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len
zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh
na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby
a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie
môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia
všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).
Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou
podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto
konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého
vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti
väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie
na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07).
17. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.
konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Teda úlohou ústavného súdu
je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či
dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia
niektorého zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07, II. ÚS 464/2011).
17.1 Do obsahu právomoci ústavného súdu však nepatrí preskúmať postup, ako aj
správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru
o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd
v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu
trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov
osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom
konaní (II. ÚS 76/02). Teda ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) nekoná ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať
zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
18. Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané
„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je
jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je
ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00,
I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen
s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05),
s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých v ňom výslovne
alebo implikovane [pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach Winterwerp
v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 ‒ 20, bod 45, a Baranowski v. Poľsko
z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51]. Každé porušenie zákona v prípade rozhodovania
o väzbe zakladá aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 dohovoru.
19. V zmysle judikatúry ESĽP musí súdna kontrola väzby spĺňať hmotnoprávne aj
procesné podmienky ustanovené vnútroštátnou legislatívou a navyše musí byť vedená
v súlade s čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (rozsudok ESĽP
Herczegfalvy c. Rakúsko z 24. 9. 1992). Požiadavka preskúmania hmotných podmienok
(„substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti
väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,
ako aj prepustenie osoby na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (rozsudok ESĽP
Schiesser c. Švajčiarsko, 1979, rozsudok ESĽP Brogan and Others c. Anglicko z 29. 11.
1988, séria A, č. 154-B, rozsudok ESĽP Jecius c. Litva, bod 100, obdobne aj III. ÚS 79/02).
Je teda výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti
spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho
so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody
a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (rozsudok ESĽP vo veci Tóth v. Rakúsko, 1991).
20. Z komentovaného znenia dohovoru vyplýva, že „ESĽP ‒ podľa svojich vlastných
slov [pozri napr. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudok, 31. 5. 2011,
č. 5829/04, bod 184] ‒ vo svojej judikatúre identifikoval štyri základné dôvody, ktoré môžu
odôvodňovať väzbu v trestnom konaní: nebezpečenstvo úteku [Stögmüller proti Rakúsku,
rozsudok, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15], riziko, že obvinený môže v prípade prepustenia
mariť výkon spravodlivosti [Wemhoff, bod 14] alebo spáchať ďalšie trestné činy
[Matznetter proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 2178/64, bod 9] alebo spôsobiť
narušenie verejného poriadku [Letellier proti Francúzsku, rozsudok, 26. 6. 1991,
č. 12369/86, bod 51]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva
o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck 2012, str. 515).
20.1 Ústavný súd zároveň považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom jednotlivom
prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný pri svojom
rozhodovaní prihliadať na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (II. ÚS 353/06,
21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
V.
Rozhodnutia všeobecných súdov
22. Sťažovateľka v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstata je
opísaná v časti I (bod 4) tohto uznesenia, vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
najvyššieho súdu namieta najmä nedostatok materiálnej podmienky jej väzby, spočívajúci
(podľa nej) v neexistencii konkrétnych skutočností naplňujúcich najvyšším súdom
deklarované dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.
23. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vzatie sťažovateľky do väzby z dôvodov
podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku po teoreticko-právnom popise podstaty
tohto inštitútu obmedzenia osobnej slobody odôvodnil (v podstate) tým, že na strane
sťažovateľky boli (v tom čase) splnené formálne podmienky väzby (existencia uznesenia
o vznesení obvinenia, súhlas ústavného súdu so vzatím sťažovateľky ako sudkyne do väzby,
podanie návrhu prokurátora na jej vzatie do väzby), ako aj materiálne podmienky väzby
(existencia dôvodného podozrenia zo spáchania stíhaných trestných činov a existencia
konkrétnych zákonom ustanovených dôvodov väzby).
24. Naplnenie dôvodu tzv. kolúznej väzby sťažovateľky podľa § 71 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku najvyšší súd v jeho napadnutom rozhodnutí odôvodnil najmä takto:
«Obvinená síce poukazuje na neexistenciu „konkrétnych skutočností“ v zmysle § 71
ods. 1 Trestného poriadku ale opomenula, že dôvodná obava z kolúzneho konania a obava
z pokračovania v trestnej činnosti môže vyplývať aj len z konania páchateľa - § 71 ods. 1
Trestného poriadku - „... a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočnosti vyplýva
dôvodná obava, že... “ Týmto konaním sa samozrejme myslí konanie páchateľa nielen
po vznesení obvinenia, ale aj po čine a z hľadiska objektívnej konštelácie zahrňujúcej nielen
osobu páchateľa a všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu aj konanie a správanie sa
páchateľa ako celok.
Podstata konania, pre ktoré je obv. stíhaná, spočíva v manipulácii
sudcov ( ) v tom ako,
v prospech koho a za koľko majú rozhodovať jednotlivé kauzy, pričom za to mala byť
„odmeňovaná“ obv. a tiež prostredníctvom neho mala „odmeňovať poslušných
sudcov“. Opísané opakované konanie menovanej vo viacerých veciach a vo vzťahu
k viacerým osobám sa stalo, podľa názoru najvyššieho súdu, pre menovanú súčasťou jej
bežného života nehovoriac už o tom, že takto sa správala a konala z pozície
.
Takéto „ bezškrupulózne “ správanie sa obv. sa nezmenilo ani
po vznesení obvinenia, čo zreteľne dokumentuje jej ignorácia takých významných
usvedčujúcich dôkazov, ako sú výpovede svedka , či údaje z Threemy
a v súvislosti s tým napr. jej odpoveď na otázku vyšetrovateľa pri výsluchu po zadržaní aký
je jej vzťah k spoluobvineným. Odpoveď „ - nepoznám“... Už súčasná
dôkazná situácia (viď. vyššie) totižto preukazuje opak. Naviac svedok pri
opise kauzy „ Vodári“ vysvetlil, že záujem obv. na tejto veci „neopadol“
ani po vzatí obv. do väzby. Takéto správanie sa obvinenej samo o sebe
pochopiteľne nemôže predstavovať žiadny dôvod väzby, ale poslúžilo najvyššiemu súdu na
posúdenie osobnostnej skladby obvinenej.
Obv. bola súčasťou dobre fungujúceho stroja (viď. Threema ale
i vyjadrenie obv. a svedka ) búrajúceho základné
princípy právneho štátu a ničiaceho dôveru v súdnictvo a v jeho spravodlivý a rovnaký
prístup k stranám sporu. Takéto jej konanie vnímajúc ho ako celok vo všetkých
súvislostiach, nielen hľadajúc konkrétnu skutočnosť v zmysle §71 ods. 1 Trestného poriadku
považuje najvyšší súd za konanie, ktoré vyvoláva obavu z jej kolúznych a pokračovacích
aktivít v prípade, ak by nebola stíhaná väzobne, najmä ak spoluobvinení boli tiež súčasťou
tohto stroja.»
25. Existenciu dôvodu tzv. preventívnej väzby na strane sťažovateľky podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí odôvodnil tým,
že:
„Práve objektívna konštelácia všetkých vzťahovo súvisiacich faktorov preukazuje
do budúcna obavu, že menovaná bude vo vyššie opísanom konaní pokračovať aj naďalej,
a to nielen vo forme marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie (§71
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku), ale aj vo forme pokračovania v trestnej činnosti (§71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku) - viď podplácanie v bodoch 10, 25 a 27 uznesenia
o vznesení obvinenia, nielen pre to, aby sa zbavila trestnej zodpovednosti, ale aj pre to, aby
si udržala aspoň v miere pre ňu prijateľnej životný štandard, na ktorý je zvyknutá.
S ohľadom na uvedené neakceptoval najvyšší súd návrh obvinenej na prepustenie
z väzby a rozhodol o jej vzatí do väzby aj z dôvodu podľa §71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku... “
26. Vo vzťahu k výroku (napadnutého) rozhodnutia špecializovaného trestného súdu
o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd v jeho napadnutom rozhodnutí uviedol:
„... tento (výrok, pozn.) si najvyšší sud osvojil ako správny a zákonný a preto nemal
dôvod ho rušiť či meniť. K odôvodneniu tohto výroku sudcom pre prípravné konanie
najvyšší súd dopĺňa.
Prepustenie obvineného z väzby alebo jeho ponechanie na slobode nahradením väzby
prostriedkom prípustným podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie
osobnej slobody (§ 80 a § 81 Trestného poriadku) a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť
účel väzby, je možnosťou, ale nie právom obvinenej osoby, ktorej sloboda je, alebo má byť
obmedzená. Pri rozhodovaní musí súd zvažovať, či nahradenie väzby preváži nad dôvodnou
obavou vyjadrenou v ustanoveniach §71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku.
Všetky okolnosti uvedené vyššie vo vzťahu k jednotlivým obvineným, podľa názoru
najvyššieho súdu, nielenže dokumentujú a preukazujú existenciu väzobných dôvodov, ale
zároveň umožňujú vysloviť najvyššiemu súdu záver, že procesný prostriedok nahrádzajúci
väzbu, na ktorý musí súd z úradnej povinnosti prihliadať... by nesplnil svoj účel - zabrániť
obvineným... v pokračovaní v trestnej činnosti a zabezpečiť plynulý priebeh ďalšieho
konania, pretože miera rizika marenia objasňovania okolností závažných pre trestné
stíhanie a pokračovania v trestnej činnosti presahuje akceptovateľnú hranicu dôvery súdu
v kladné vlastnosti osobností menovaných obvinených (vrátane sťažovateľky, pozn.).“
27. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ako sťažnostného
súdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho
názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a sťažnostného tvoria
pre účely posúdenia ústavným súdom jeden celok (I. ÚS 379/2018, I. ÚS 161/2019,
IV. ÚS 354/2020), a preto ústavný súd pri preskúmaní zákonnosti a ústavnosti pozbavenia
osobnej slobody sťažovateľky vychádzal z oboch týchto rozhodnutí.
28. Špecializovaný trestný súd k dôvodom preventívnej a kolúznej väzby
vo všeobecnosti konštatoval:
„Sudca pre prípravné konanie v zhode s návrhom prokurátorky dospel k záveru, že
existuje dôvodné podozrenie, že osoby obvinených... sa dopustili skutkov, ktoré sú im
kladené za vinu a tieto majú znaky trestných činov. Toto konštatovanie vyplýva doteraz
z obstaraných dôkazov, najmä výpovedí svedkov , ,
, , ,
, , , ,
a najmä svedka , ako aj z prepisov
z mobilnej aplikácie Threema v písomnej a elektronickej podobe, ktoré sú súčasťou
vyšetrovacieho spisu a pochádzajú z mobilného telefónu zn. iPhone, ktorý bol vydaný podľa
§ 89 ods. 1 Trestného poriadku v inom trestnom konaní svedkom
a ktorý bol následne znalecky skúmaný Europolom a listinné dôkazy, ktoré sa týkajú
znaleckého skúmania daného mobilného telefónu, ako aj telefónu vydaného svedkom
. Posledne menovaný svedok sa v rozsiahlej výpovedi podrobne vyjadril
k jednotlivým skutkom, ktoré sú uvedené vo výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia.
Pokiaľ ide o autenticitu uvedenej mobilnej aplikácie a jej obsahu zisteného
zo zaistených mobilných telefónov je potrebné odvolať sa na výsledky pôvodného trestného
konania dvojnásobnej úkladnej vraždy, ako aj na výsluch svedka , ktorý tvrdí, že
nezasahoval do mobilných telefónov a ani ich nedal do dispozície iným osobám.
Autentickosť komunikácie navyše potvrdili vo svojich výpovediach
a , ktorí sa aj vyjadrovali k jednotlivým tvrdeniam z daných
komunikácií, pričom súčasne potvrdili, že je to ich komunikácia s
a súčasne sú to skutočnosti, ktoré naozaj písali. dokonca spoznal Threema
ID kód . síce už na začiatku trestného konania
predložila do spisu obdobnú komunikáciu v troch verziách, čo je možné považovať za jej
obranu pred možným trestným stíhaním. Táto komunikácia je veľmi podobná pôvodnej,
takže sa dá predpokladať, že bola vytvorená narýchlo podľa pôvodnej. Tento záver vyplýva
z toho, že predložené tri verzie jej komunikácie neobsahovali komunikáciu
s inými osobami. Ak by sa úplne celá komunikácia osoby
z aplikácie Threema prepočítala na strany formátu A4, tvorila by mnohotisíc strán. Je veľmi
ťažko predstaviteľné, že by niekto umelo vytváral tak rozsiahlu komunikáciu tak veľkého
počtu rôznych oblastí života iba preto, aby nejakým spôsobom uškodil buď iba
alebo niekoľkým ďalším osobám z danej komunikácie. Prípadnú schopnosť
zálohovania obsahu aplikácie Threema zo strany dokladá aj jeho
komunikácia s , ktorému dňa 07.11.2017 písal, ako si môže takúto
komunikáciu zálohovať, pričom sa ho pýtal na fungovanie tzv. backupu.
Pri rozhodovaní o väzbe nejde o rozhodovanie o vine a treste a na existenciu
materiálnej podmienky väzby je potrebné, aby zistené skutočnosti nasvedčovali, že skutok,
pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na
podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, teda v tomto štádiu konania je možné
považovať aj osamotený dôkaz spočívajúci v obsahu výpovede svedka
za dostatočný na konštatovanie materiálnych podmienok väzby týchto obvinených.
Sudca pre prípravné konanie nezisťuje žiadny dôvod neveriť údajom predneseným
svedkom , najmä keď ten vo svojej výpovedi uvádza aj skutky a osoby, ktoré sa ich
mali dopustiť, o ktorých orgány činné v trestnom konaní dovtedy nemali žiadnu vedomosť
a súčasne týmto usvedčuje aj sám seba.“
28.1 Naplnenie dôvodu tzv. kolúznej väzby sťažovateľky podľa § 71 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku špecializovaný trestný súd videl hlavne v tom, že:
«... v čase spáchania skutkov bola nielen sudkyňou, ale najmä
a práve z titulu svojej funkcie mala ovplyvňovať konanie
iných sudkýň (ktoré sú tiež obvinené) ako a .
Zo zaistenej komunikácie z aplikácie Threema vyplýva, že bola súčasťou korupčného
konania obvineného , kedy v súvislosti s kauzou „zmeniek TV Markíza“ mala
napísať , že so svojou odmenou za túto kauzu sa rozdelí s ,
keďže táto napísala rozsudok v danej veci. Existuje dôvodné podozrenie, že
mala ovplyvňovať, resp. sa aktívne podieľať na ovplyvňovaní viacerých
súdnych konaní na rôznych súdoch, čo bude predmetom ďalšieho dokazovania. V tejto
súvislosti je možné uviesť príklady súdnych konaní na Najvyššom súde SR vo veci korupčnej
kauzy profesora nitrianskej univerzity UKF, resp. súdne konanie na Okresnom súde Trenčín
vo veci spol. Agrofarma Červený Kameň. Z výpovede svedka vyplýva, že
mala byt’ najbližšou „spolupracovníčkou“ pri jeho snahách
o ovplyvňovanie súdnych konaní, pričom veľmi blízke vzťahy a
potvrdil aj svedok . Činnosť sa však neobmedzila
„iba“ na sprostredkovanie súdnych rozhodnutí ako v prípade kauzy zmeniek, ale aj sama
mala organizovať ovplyvňovanie súdnych konaní, čoho príkladom je kauza „Vodári“, čo
opäť potvrdzuje svedok . Jeho výpoveď však potvrdzuje aj zaistená komunikácia
z aplikácie Threema. sa však mala pokúšať ovplyvniť aj rozhodnutie inej
sudkyne a to v kauze konkurzu budovy Majáku nádeje v Bratislave, čo bola organizácia
na pomoc týraným a zneužívanými ženám, čo potvrdzuje tak komunikácia v Threeme, ale aj
svedok . Z vyššie uvedeného vyplýva, že obvinenie sa týka
množstva iných ľudí, ktorých je potrebné vypočuť ako svedkov. Ide najmä o sudcov, ktorí
v daných kauzách rozhodovali, ale aj strán konania a spoluobvinených. V súvislosti
s naznačenou existenciou obavy z ovplyvňovania je potrebné dať do pozornosti výpoveď
svedkyne , ktorá pracovala tak s , ako aj a ktorá
v tejto súvislosti uviedla, že bola absolútne poslušná a submisívna voči
, ktorá bola vo vzťahu k nej naopak veľmi direktívna, pričom sa jej
mala doslova báť.
V súhrne je potom možné dospieť k záveru, že keď je obvinená
dôvodne podozrivá, že rôznym spôsobom mala vplývať na iné osoby, aby tieto
osoby porušili svoje povinnosti a porušili zákon, že rovnako bude vyvíjať konanie smerujúce
k mareniu objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie.».
28.2 Nenaplnenie dôvodu tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku špecializovaný trestný súd odôvodnil takto: „Pokiaľ prokurátorka
navrhla ustáliť aj dôvod väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
s odôvodnením, že obava z pokračovania v trestnej činnosti obvinenej
je na mieste, nakoľko príjmy, ktoré mohla obvinená mať z trestnej činnosti,
mohli byť výrazným zdrojom jej príjmov a poukázala na medializovanú kauzu bytu v ktorom
býva, pričom tento je evidovaný na jej dvoch synov, pričom s týmto bytom nie je spojený
žiadny hypotekárny úver s týmto sa sudca nestotožnil v zhode s námietkami obvinenej
s poukazom na to, že ako to bolo naznačené vyššie, obvinená mala na pôsobenie na iné
osoby zneužívať najmä svoje postavenie, či už a politicky činnej osoby, čo
v súčasnej dobe evidentne neprichádza do úvahy, nakoľko z tejto funkcie odstúpila a má
dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ktorý je spojený aj s pravidelným, aj keď výrazne
nižším príjmom. Rovnako sa v tomto smere stotožnil s námietkami obvinenej pokiaľ ide
o vlastníctvo bytu jej synmi, ktorý užíva, pretože v tomto smere, že by malo byť podozrenie,
že ide o nadobudnutie vlastníctva z nelegálnych finančných prostriedkov, nie je ničím
preukázané...“
VI.
VI.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
uznesením špecializovaného trestného súdu
29. Sťažovateľka v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jej práv
garantovaných ústavou a dohovorom došlo (aj) napadnutým rozhodnutím špecializovaného
trestného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jej vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku a o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
30. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky poukazuje
na to, že z (už citovaného) čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva rozdelenie systému ústavnej
ochrany základných práv a slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primáme („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Podstata a účel princípu
subsidiarity spočíva v tom, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným
právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú
všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ
sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).
31. Z § 83 ods. 1 Trestného poriadku (citovaného v časti II tohto uznesenia, pozn.)
vyplýva, že sťažovateľka proti napadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu
mala právo podať sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (čo aj využila), o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd (čo aj svojím uznesením sp. zn.
3 Tost 12/2020 z 20. marca 2020 urobil). Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti
sťažovateľky proti napadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu tak
za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať označené rozhodnutie
prvostupňového súdu.
32. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
VI.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označeného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým postupom a rozhodnutím
najvyššieho súdu
VI.2.1 K rozhodnutiu najvyššieho súdu o preventívnej väzbe
33. Najvyšší súd dospel na rozdiel od špecializovaného trestného súdu k záveru, že
u sťažovateľky je daný aj dôvod preventívnej väzby, a na námietku sťažovateľky,
o neexistencii „konkrétnych skutočností“ v zmysle § 71 ods. 1 Trestného poriadku uviedol:
«... sťažovateľka opomenula, že obava z pokračovania v trestnej činnosti môže vyplývať aj
len z konania páchateľa - § 71 ods. 1 Trestného poriadku - „... a z jeho konania alebo
ďalších konkrétnych skutočnosti vyplýva dôvodná obava, že...“ Týmto konaním sa
samozrejme myslí konanie páchateľa nielen po vznesení obvinenia, ale aj po čine
a z hľadiska objektívnej konštelácie zahrňujúcej nielen osobu páchateľa a všetky znaky
skutkovej podstaty trestného činu aj konanie a správanie sa páchateľa ako celok.
Podstata konania, pre ktoré je obv. stíhaná, spočíva v manipulácii
sudcov ( ) v tom ako,
v prospech koho a za koľko majú rozhodovať jednotlivé kauzy, pričom za to mala byť
„odmeňovaná“ obv. a tiež prostredníctvom neho mala „odmeňovať poslušných
sudcov“. Opísané opakované konanie menovanej vo viacerých veciach a vo vzťahu
k viacerým osobám sa stalo, podľa názoru najvyššieho súdu, pre menovanú súčasťou jej
bežného života nehovoriac už o tom, že takto sa správala a konala z pozície
.
Takéto „bezškrupulózne“ správanie sa obv. sa nezmenilo ani
po vznesení obvinenia, čo zreteľne dokumentuje jej ignorácia takých významných
usvedčujúcich dôkazov, ako sú výpovede svedka , či údaje z Threemy
a v súvislosti s tým napr. jej odpoveď na otázku vyšetrovateľa pri výsluchu po zadržaní aký
je jej vzťah k spoluobvineným. Odpoveď „ - nepoznám“... Už súčasná
dôkazná situácia (viď. vyššie) totižto preukazuje opak. Naviac svedok pri
opise kauzy „Vodári“ vysvetlil, že záujem obv. na tejto veci „neopadol“
ani po vzatí obv. do väzby. Takéto správanie sa obvinenej samo o sebe
pochopiteľne nemôže predstavovať žiadny dôvod väzby, ale poslúžilo najvyššiemu súdu
na posúdenie osobnostnej skladby obvinenej.
Obv. bola súčasťou dobre fungujúceho stroja (viď. Threema ale
i vyjadrenie obv. a svedka ) búrajúceho základné
princípy právneho štátu a ničiaceho dôveru v súdnictvo a v jeho spravodlivý a rovnaký
prístup k stranám sporu. Takéto jej konanie vnímajúc ho ako celok vo všetkých
súvislostiach, nielen hľadajúc konkrétnu skutočnosť v zmysle §71 ods. 1 Trestného poriadku
považuje najvyšší súd za konanie, ktoré vyvoláva obavu z jej kolúznych a pokračovacích
aktivít v prípade, ak by nebola stíhaná väzobne, najmä ak spoluobvinení boli tiež súčasťou
tohto stroja.
Práve objektívna konštelácia všetkých vzťahovo súvisiacich faktorov preukazuje
do budúcna obavu, že menovaná bude vo vyššie opísanom konaní pokračovať aj naďalej,
a to nielen vo forme marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie (§71
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku), ale aj vo forme pokračovania v trestnej činnosti (§71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku) - viď podplácanie v bodoch 10, 25 a 27 uznesenia
o vznesení obvinenia, nielen pre to, aby sa zbavila trestnej zodpovednosti, ale aj pre to, aby
si udržala aspoň v miere pre ňu prijateľnej životný štandard, na ktorý je zvyknutá.»
34. Ústavný súd pri posudzovaní ústavnosti napadnutého rozhodnutia vychádzal
z princípu sebaobmedzovania a minimalizácie zásahov do právomoci všeobecných súdov.
Výklad ,,konkrétnych skutočností“ odôvodňujúcich väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku patrí predovšetkým všeobecným súdom, ktoré, vychádzajúc zo znalostí
skutkových okolností danej veci, v danej fáze trestného konania sú oprávnené posúdiť
existenciu dôvodov väzby. Pri rozhodovaní o väzbe s poukazom na jej podstatu možno
hovoriť iba o pravdepodobnosti ohľadom dôsledkov, ktoré môžu nastať, ak obvinený
nebude vo väzbe. Je nevyhnutné, aby závery súdov boli logické a musia výslovne
a prehľadne vysvetľovať, z ktorých konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že
obvinený bude konať spôsobom predpokladaným § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
(II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07, II. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016, taktiež aj rozsudky ESĽP
vo veciach Letellier v. Francúzsko z 26. 6. 1991, Annuaire, č. 207; Navarra v. Francúzsko
z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B a ďalšie).
34.1 Ústavný súd pripomína, že zákonné dôvody, pre ktoré môže byť obvinený vzatý
do väzby, je nutné vykladať reštriktívne.
34.2 K dôvodom preventívnej väzby však je možné vo všeobecnosti skonštatovať, že
táto sa odlišuje od ostatných dvoch dôvodov tým, že má zabrániť obvinenému
v pokračovaní trestnej činnosti.
34.3 Z citovaného odôvodnenia najvyššieho súdu (bod 33) k tzv. preventívnej väzbe
je na prvý pohľad zrejmé, že dôvody tzv. preventívnej a tzv. kolúznej väzby nie je možné
v uznesení najvyššieho súdu odlíšiť. Už samotná táto skutočnosť spochybňuje kvalitu
odôvodnenia napadnutého uznesenia a samotnú existenciu dôvodov tzv. preventívnej väzby.
34.4 Ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd v úvode „upozornil“ sťažovateľku,
že obava z pokračovania v trestnej činnosti môže vyplývať aj len ,,zo samotného konania“.
Ústavný súd však v tejto súvislosti musí konštatovať, že aj keď ku konaniu nemusia
prikročiť ďalšie konkrétne skutočnosti, konanie, ktoré odôvodňuje obavu z pokračovania
v trestnej činnosti, musí byť konkretizované. Táto požiadavka vyplýva aj z rozhodovacej
činnosti ESĽP (Letellier v. Francúzsko z 26. 6. 1991).
34.5 Najvyšší súd prikročil ku špecifikácii „konkrétnych skutočností“, z ktorých má
vyplývať dôvodná obava z pokračovania v trestnej činnosti, no obmedzil sa len
na hodnotenie podstaty konania, pre ktoré je sťažovateľka trestne stíhaná, a následne toto
konanie hodnotí ako ,,bezškrupolózne“, ktoré sa nezmenilo ani po vznesení obvinenia, čo
vyplýva z ignorácií usvedčujúcich dôkazov a jej „neopadajúcemu“ záujmu o kauzu
„Vodári“ ani po vzatí do väzby spoluobvineného .
34.6 Ústavný súd však musí zdôrazniť, že to bol najvyšší súd, ktorý sám konštatoval,
že ,,osobnostná skladba sťažovateľky, ktorá sa prejavila vyššie popísaným bezškrupolóznym
konaním a to či už pri páchaní trestnej činnosti alebo po vznesení obvinenia nemôže byť
sama osobe žiadnym dôvodom väzby“.
34.7 Po samotnom konštatovaní, že iba osobnostná skladba sťažovateľky nemôže
sama osobe byť dôvodom väzby, už následne najvyšší súd v napadnutom uznesení
nepoukazuje na žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by spolu s tzv. ,,bezškrupulóznym
správaním“ mali odôvodniť tzv. preventívnu väzbu. Obmedzuje sa iba na konštatovanie, že
sťažovateľka bola ,,súčasťou dobre fungujúceho stroja“, pričom takéto konanie vnímané
ako celok považuje najvyšší súd za také, ktoré vyvoláva obavu z jej pokračujúcich aktivít.
Najvyšší súd tak nielenže nepoukazuje na žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali tzv. preventívnu väzbu, ale sám konštatuje, že neexistuje žiadna konkrétna
skutočnosť, iba dôvodné podozrenie, že sťažovateľka páchala trestnú činnosť, pre ktorú je
proti nej vedené trestné stíhanie.
34.8 Pokiaľ najvyšší súd poukazuje na to, že sťažovateľka spolu so spoluobvinenými
bola súčasťou „dobre fungujúceho stroja“, ústavný súd musí v tejto súvislosti konštatovať,
že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o dôvodoch preventívnej väzby vôbec nezaoberal
otázkou, do akej miery je dôvodná obava z pokračovania trestnej činnosti sťažovateľkou
za situácie, keď už činnosť „dobre fungujúceho stroja“ bola odhalená a domnelí páchatelia
sú trestne stíhaní. O to viac, ak sťažovateľka pred vznikom tejto skupiny podľa obsahu spisu
trestnú činnosť nepáchala. Navyše, nie je ani zrejmé, či a akú úlohu zohrával
pri rozhodovaní o väzbe fakt, že sťažovateľka už nie je
(ďalej len ,, “), keďže
najvyšší súd poukázal na to, že pri páchaní trestnej činnosti konala a správala sa z pozície
.
34.9 V odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu ku všeobecným dôvodom tzv.
preventívnej väzby najvyšší súd poukazuje na „zaužívané teoreticko-akademické premisy“,
z ktorých vyplýva, že dôvod tzv. preventívnej väzby je daný aj vtedy, ak existuje obava, že
obvinený, ktorý nebol vzatý do väzby, sa dopustí trestného činu aj inej povahy, ako je
trestný čin, pre ktorý je trestne stíhaný, ak medzi pôvodnou trestnou činnosťou a pôvodným
postavením obvineného a inou trestnou činnosťou, ktorá hrozí, a súčasným postavením
obvineného je možné vyvodiť vzťahovú súvislosť.
34.10 Ústavný súd však konštatuje, že účel týchto teoretických úvah mu nie je
celkom zrejmý, keďže preventívnu väzbu (ani u ostatných spoluobvinených, o ktorých
najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodoval) neodôvodnil obavou z pokračovania iného
druhu trestnej činnosti, ako tej, pre ktorú je sťažovateľka trestne stíhaná. Ústavný súd
pripomína, že v zmysle judikatúry ESĽP dôvody väzby nesmú byť mimoriadne strohé
(porov. rozsudok ESĽP vo veci Khudoyorov v. Rusko z 8. 11. 2005).
34.11 Sťažovateľka má právo poznať dôvody, ktoré viedli najvyšší súd k rozhodnutiu
o aplikovaní tzv. preventívnej väzby na jej osobu ( Letellier v. Francúzsko z 26. 6. 1991),
pričom najvyšší súd nemá na svoju povinnosť tieto dôvody primerane uviesť rezignovať,
bez ohľadu na spoločenský, mediálny či iný tlak, alebo záujem.
34.12 V situácii, keď dva súdy (v danom prípade dokonca obidva so špecializovaným
postavením) pri posudzovaní jednej a tej istej otázky nedospejú k zhode, je o to väčším
dôvodom a zároveň záväzkom pre súd vyššej inštancie, aby presvedčivo vyargumentoval
svoje závery.
34.13 Najvyšší súd sa pri odôvodnení kolúznej väzby „argumentačne vyčerpal“
a nasledujúce odôvodnenie preventívnej väzby poňal značne abstraktne. Konkrétna je iba
jeho obava z možného podplácania najmä v snahe sťažovateľky udržať si finančný
nadštandard, ktorý mohla trestnou činnosťou nadobudnúť, s ktorou sa, naopak,
špecializovaný trestný súd nestotožnil (bod 28.2). Na tomto mieste ústavný súd opätovne
podotýka, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a sťažnostného súdu tvoria pre
účely posúdenia ústavným súdom jeden celok (I. ÚS 379/2018, I. ÚS 161/2019,
IV. ÚS 354/2020), preto pri svojej konštatácii ústavný súd vychádzal z oboch týchto
rozhodnutí.
34.14 Úlohou všeobecných súdov pri posudzovaní existencie dôvodov väzby je
predvídať možné riziká v rovine pravdepodobnosti, vychádzajúc z povahy a okolností
skutkov, ktoré sa kladú dotknutej osobe za vinu, pričom súd v tomto štádiu stavia svoje
závery na základe dôvodného podozrenia (porov. rozsudok ESĽP vo veci Lukanov
v. Bulharsko z 20. 3. 1997). V kontexte uvedeného ústavný súd podotýka, že namiesto toho,
aby najvyšší súd svoju reálnu obavu z pokračovania v trestnej činnosti obvinenou
striktnejšie a dôslednejšie rozviedol, znenie svojho odôvodnenia v tejto časti napadnutého
uznesenia skôr zameral na svoju „subjektívnu rozhorčenosť“ nad správaním obvinenej, čo
môže vyvolávať (a u sťažovateľky aj vyvolalo) úvahu o prekročení rámca postačujúceho
na účely odôvodnenia väzobného stíhania pri väzobnom dôvode podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Ústavný súd preto konštatuje, že odôvodnenie najvyššieho súdu
vo vzťahu k preventívnej väzbe sťažovateľky je už skutočne „na hrane“ arbitrárnosti.
34.15 Uvedený kritický záver ústavného súdu k odôvodneniu preventívnej väzby
zo strany najvyššieho súdu však nemá dopad na výsledné rozhodnutie. Podľa ustálenej
praxe ústavného súdu „Ak existuje, čo i len jeden zákonný dôvod väzby, väzba je zákonná
a ústavná, ak takýto dôvod všeobecný súd aplikoval“ (m. m. IV. ÚS 383/04). Podobne sa
ústavný súd vyjadril aj v iných svojich rozhodnutiach (m. m. III. ÚS 892/2016,
VI.2.2 K rozhodnutiu najvyššieho súdu o kolúznej väzbe
35. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný
súd vo všeobecnej rovine konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k dôvodu kolúznej
väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad
relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim najvyšším súdom s dôsledkom porušenia
sťažovateľky označených práv jej vzatím do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b)
a c) Trestného poriadku. Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie
veci náležite aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych skutkových
a právnych okolností predmetnej veci, ktoré boli sťažovateľke podrobne objasnené.
35.1 V predmetnej veci je neprehliadnuteľná skutočnosť, že sťažovateľka sa mala
dopustiť trestnej činnosti kladenej jej za vinu niekoľkými skutkami, pri ktorých úzko
spolupracovala s osobou a ďalšími sudcami, pričom v páchaní trestnej
činnosti mala pokračovať aj po zadržaní kľúčovej osoby , ktorý v podstate
páchanie celej trestnej činnosti mal organizovať. Skutková situácia je v predmetnej trestnej
veci nachádzajúcej sa zatiaľ v štádiu prípravného konania dôkazne podchytená výpoveďou
nielen „kľúčového svedka“ bývalého sudcu , ktorý z trestnej činnosti
usvedčuje aj sám seba, ale aj výpoveďou ďalšieho relevantného svedka ,
ktorý poskytol ďalší vo veci sa javiaci kľúčový dôkaz, ktorým sú prepisy z mobilnej
aplikácie Threema, ktorý skutkovo potvrdzuje výpoveď „kľúčového svedka“
. Teda nie je možné prisvedčiť námietke sťažovateľky o tom, že nie je možné
postaviť podozrenie z trestnej činnosti na výpovedi jediného kľúčového svedka. V prípade
sťažovateľky to nie je len, ako už bolo spomenuté, výpoveď svedka a
a výpisy z mobilnej aplikácie Threema, ale aj celkovo ďalších deväť svedkov, ktorí
boli vo veci vypočutí, tak ako to uviedol aj špecializovaný trestný súd vo svojom
napadnutom rozhodnutí. Práve početnosť skutkov, ktorých sa sťažovateľka dopustila, a ich
závažnosť na verejný spoločenský život a dôveryhodnosť justičného systému, ako aj
skutočnosť, že k páchaniu trestnej činnosti „sťažovateľku neodradilo ani zadržanie
pravdepodobného organizátora tejto trestnej činnosti...“, predstavuje tie konkrétne
skutočnosti, ktorými vo veci konajúce súdy odôvodnili podozrenie z kolúzneho správania
sťažovateľky.
35.2 Možno teda uzavrieť, že v prípade sťažovateľky ide na účely rozhodnutia
o väzbe dovtedy zadováženými dôkazmi o dostatočne preukázané podozrenie z početnej
trestnej činnosti (ktorú mala páchať pravidelne s cieľom získať majetkový prospech aj
za cenu ohrozenia dôveryhodnosti celého justičného systému a ktorú od jej páchania
neodradila ani hrozba trestnoprávneho postihu a zadržanie jedného z jej hlavných
subjektov) založenej na korupčnom a manipulatívnom (nátlakovom) správaní, ktorého
cieľom malo byť práve (nezákonné) ovplyvnenie rozhodovacej činnosti orgánov verejnej
moci (súdov) v konkrétnych veciach. Právny záver najvyššieho súdu, že v spojení
s osobnostnou štruktúrou sťažovateľky (prejavenou aj jej správaním „po čine“), na ktorú
najvyšší súd v napadnutom uznesení taktiež poukázal (a ktorú je pri rozhodovaní o väzbe
nevyhnutné brať do úvahy), ide o konkrétne skutočnosti podľa § 71 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku, odôvodňujúce reálnu obavu, že sťažovateľka bude vyvíjať snahu
smerujúcu k mareniu vyšetrovania, preto podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky
ústavnej nekonformnosti. Ústavný súd, vychádzajúc zo svojej stabilnej judikatúry,
reflektujúcej ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov (pozri napr. IV. ÚS 124/03,
III. ÚS 38/09, III. ÚS 54/2017, IV. ÚS 447/2018), poukazuje na to, že skutočnosti
odôvodňujúce väzobné stíhanie môžu spočívať aj v druhovej povahe, resp. charaktere
stíhanej trestnej činnosti a v spôsobe jej spáchania obvineným.
35.3 Na uvedenom nič nemení ani námietka sťažovateľky, že už nedisponuje
postavením, ktoré by jej umožňovalo kolúzne konanie, resp. ňou implicitne poukazovaná
skutočnosť, že časť skupiny osôb, ktorá sa mala podieľať na páchaní stíhanej trestnej
činnosti (vrátane jej čelného predstaviteľa), sa v súčasnosti nachádza vo väzbe, keďže tieto
skutočnosti sú vo vzťahu k najvyšším súdom konštatovaným väzobným dôvodom
irelevantné. Inými slovami, ovplyvňovanie vyšetrovania je možné aj bez toho, aby osoba,
ktorá sa takého konania dopúšťa, mala formálne postavenie sudkyne alebo
, resp. (naďalej) mala k dispozícii okruh osôb,
s ktorými sa mala podieľať na páchaní trestnej činnosti.
35.4 Odôvodnením kolúznej väzby sťažovateľky týmito konkrétnymi skutočnosťami
tak vo veci konajúci najvyšší súd dostatočne preskúmal okolnosti svedčiace pre potrebu
väzobného stíhania sťažovateľky (rozsudok ESĽP vo veci Schiesser v. Švajčiarsko
zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, § 31).
35.5 Najvyšší súd, rozhodujúc v sťažnostnom konaní o kolúznej väzbe sťažovateľky,
sa adekvátne vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami a argumentmi, ktoré boli
spôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia jej
osobnej slobody (porov. rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Nikolova v. Bulharsko
z 25. 3. 1999, bod 61; rozsudok ESĽP vo veci Ilijkov v. Bulharsko z 26. 7. 2001, bod 94,
rozsudok ESĽP vo veci Ignatenco v. Moldavsko z 8. 2. 2011, bod 78, rozsudok ESĽP
vo veci Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan z 22. 5. 2014, bod 114) a ktoré aj vo svojom
napadnutom rozhodnutí náležite interpretoval.
36. V širších súvislostiach je možné podporne poukázať aj na odbornú literatúru
(Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech.
Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck 2012), podľa ktorej „... zbavenie slobody
sťažovateľa nemôže byť vnímané ako svojvoľné, ak vnútroštátny súd uviedol určité dôvody
pre pokračovanie väzby, iba ak by uvádzané dôvody boli mimoriadne lakonické a bez
akéhokoľvek odkazu na ustanovenie zákona, ktoré by zbavenie sťažovateľa slobody
dovoľovalo [pozri rozsudok ESĽP vo veci Khudoyorov v. Rusko z 8. 11. 2005, § 131
a § 157, porov. tiež rozsudok ESĽP vo veci Miminoshvili v. Rusko z 28. 6. 2011, § 69]“,
možno konštatovať a dospieť k záverom, že najvyšší súd sťažovateľke dôvody jej kolúznej
väzby z hľadiska materiálnej interpretácie zákonných podmienok aj náležite vysvetlil.
37. Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj výhradu sťažovateľky, že najvyšší
súd ju vzal do väzby preto, aby „vyšiel v ústrety spoločenskému dopytu“. Obvineným
subjektívne vnímané spoločenské odsúdenie jeho konania [bez ohľadu
na (ne)opodstatnenosť prevažujúcej verejnej mienky] totiž samo osebe nie je spôsobilé
spochybniť ústavnú akceptovateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu vydaného v trestnom
konaní vedenom proti nemu, a to za podmienky, že také rozhodnutie je riadne odôvodnené
a nevykazuje znaky zneužitia, resp. účelového ohýbania práva. Ako už bolo uvedené,
napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sťažovateľky je podľa názoru ústavného
súdu odôvodnené spôsobom, ktorý napriek výhrade ústavného súdu (bod 34.14 tohto
odôvodnenia) možno považovať za ústavne udržateľný. Obrana sťažovateľky miestami
pôsobí ako nekonzistentná, keďže na jednej strane vo verejnom tlaku vidí dôvod jej vzatia
do väzby a na druhej strane sa naň odvoláva pri svojej argumentácii, že pod takým
„intenzívnym mediálnym dozorom“ by predsa nemohla pokračovať v trestnej činnosti alebo
ovplyvňovať svedkov.
38. Vo vzťahu k dôvodnému podozreniu ako materiálnej podmienke uvalenia väzby
ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou ESĽP sa uznáva,
že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk
každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá
existenciu skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť
záver, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (rozsudok ESĽP vo veci Michalko
v. Slovenská republika z 21. 12. 2010, body 112 a 113, rozsudok ESĽP vo veci Ilgar
Mammadov v. Azerbajdžan z 22. 5. 2014, bod 88, sťažnosť č. 15172/13), pričom jeho
dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok
ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990). Konanie musí
vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platného vnútroštátneho práva napĺňa skutkovú
podstatu trestného činu (rozsudok ESĽP vo veci Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997)
a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide (rozsudok ESĽP vo veci Berktay
v. Turecko z 1. 3. 2001).
38.1 Ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri vznesení obvinenia
vo svojej judikatúre uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava
vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania
trestného činu bola kompletne podložená aj nespochybniteľnými dôkazmi proti
obvinenému, pretože by bolo nelogické, aby trestné činy boli jednoznačne definované a aj
preukázané už v tomto štádiu trestného stíhania, t. j. prípravného konania, keďže toto je
cieľom až následného vyšetrovania a najmä konania pred súdom. V tejto súvislosti je,
naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára
priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného
obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním, tak
ako to vyplýva aj z komentovaného znenia dohovoru, „skutočnosti, ktoré vyvolali
podozrenie, nemusia byť toho istého stupňa ako tie, ktoré sú potrebné na odôvodnenie
odsúdenia alebo hoci len na vznesenie obvinenia [pozri Murray proti Spojenému
kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory, 28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, porov. tiež
Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudok, 31. 5. 2011, č. 5829/04, § 189]... skutočnosti,
na ktorých sa podozrenie zakladá, však nemôžu byť rovnakej úrovne, ako skutočnosti
potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo pre podanie obžaloby, čo je predmetom až ďalšej
fázy trestného konania [Krejčíř proti Českej republike, rozsudok, 26. 3. 2009, č. 39298/04
a 8723/05, bod 75,]“ (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva
o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck 2012). Samotné dôvody
väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku rátajú s existenciou takéhoto dokazovania
počas prípravného konania (IV. ÚS 383/04, IV. ÚS 217/2013). Pri rozhodovaní o väzbe
teda postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým
naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu.
38.2 Taktiež z rozhodovacej činnosti ESĽP vo vzťahu k čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr.
rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, str. 24 ‒25, § 12;
Stogmüller v. Rakúsko z 11. 11. 1969, séria A, č. 9, str. 40, § 4; Ringeisen v. Rakúsko
zo 16. 7. 1971, séria A, č. 13, str. 42, § 104; Letellier v. Francúzsko z 26. 6. 1991, séria A,
č. 207, § 35; van der Tang v. Španielsko z 13. 7. 1995, séria A, č. 321, § 55; Muller
v. Francúzsko zo 17. 3. 1997, č. 21802/93, § 35; Punzelt v. Česká republika z 25. 4. 2000,
č. 31315/96, § 73 a Jecius v. Litva z 31. 7. 2000, č. 34578/97, § 93), ako aj z rozhodovacej
činnosti ústavného súdu (napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 199/05) vyplýva, že dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu predstavuje conditio sine qua non pre väzbu.
39. Sťažovateľka tiež namieta, že všeobecné súdy sa v jej veci riadne nezaoberali
otázkou, či jej väzba je nevyhnutná alebo je ju možné nahradiť niektorým z na to určených
zákonných inštitútov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na už citovanú časť
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa sťažnostný súd zaoberal možnosťou
nahradenia väzby sťažovateľky dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a dospel k riadne odôvodnenému záveru, že výrok
(napadnutého) uznesenia prvostupňového špecializovaného trestného súdu, ktorým väzbu
(ani) sťažovateľky týmto inštitútom nenahradil, považuje za zákonný a vecne správny.
Ústavný súd k tomu dodáva, že všeobecný súd je povinný ex offo (samostatným výrokom)
rozhodovať len o tom, či nahrádza väzbu obvineného práve označeným inštitútom dohľadu
probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a túto
povinnosť nemá pri ostatných inštitútoch nahradenia väzby podľa § 80 ods. 1 písm. a) a b)
a § 81 Trestného poriadku. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľky ani z dokumentácie k nej
pripojenej pritom nevyplýva, že by sťažovateľka navrhovala nahradenie jej väzby
niektorým z označených inštitútov, o ktorých všeobecný súd rozhoduje len na návrh.
V nadväznosti na uvedené potom platí, že ak najvyšší súd dospel k záveru, že nebolo možné
nahradiť väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka (ktorý je efektívnou
a priebežne aktualizovanou garanciou na daný účel), bolo použitie väzby nevyhnutné.
Ústavný súd preto považuje napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne konformné
aj v kontexte (v tomto bode) označenej námietky sťažovateľky.
40. Napokon sťažovateľka namieta, že najvyšší súd jej svojím postupom „znemožnil
osobnú účasť“ na zasadnutí, na ktorom sa rozhodovalo (aj) o jej sťažnosti proti
napadnutému väzobnému rozhodnutiu prvostupňového súdu.
40.1 K tejto námietke sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že
ESĽP vo svojej judikatúre k ustanoveniam čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupne formuloval
viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí najmä právo na kontradiktórne
konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby (porov. napríklad rozsudok
ESĽP vo veci Michalko v. Slovenská republika z 21. 12. 2010, sťažnosť č. 35377/05,
ods. 156 a tam citovaná prejudikatúra, rozsudok ESĽP vo veci Nikolov proti Bulharsku
z 25. 3. 1999, rozsudok ESĽP vo veci Kampanis proti Grécku z 13. 7. 1995), ale aj
všeobecnejšie právo na „zákonnosť“ konania a právo nebyť zbavený osobnej slobody
svojvoľným (arbitrárnym) postupom (porov. už citovaný Michalko proti Slovensku,
ods. 156 a 158). Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri zásahu do základného práva
jednotlivca do osobnej slobody teda musí byť právo dotknutej osoby vyjadriť sa, teda právo
na vypočutie súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06,
40.2 Ani z judikatúry ESĽP však nevyplýva potreba osobného vypočutia sťažovateľa
v konaní o väzbe na oboch stupňoch konania. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred
súdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje
povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia
súdom, alebo ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností je
zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania
kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní (III. ÚS 34/07, III. ÚS 226/07). Teda
nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba
posudzovať vždy individuálne, podľa okolností konkrétneho prípadu.
40.3 Ústavný súd vo vzťahu k tejto výhrade poukazuje na príslušné zákonné
ustanovenia (citované v časti III tohto odôvodnenia, pozn.), z ktorých vyplýva, že
o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby rozhoduje nadriadený súd
na neverejnom zasadnutí (§ 192 ods. 3 Trestného poriadku), na ktorom môže predseda
senátu umožniť účasť (aj) obvinenému a jeho obhajcovi (§ 302 ods. 2 Trestného poriadku).
Teda zo zákonnej dikcie § 302 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva fakultatívna možnosť, nie
obligatórna zákonom uložená povinnosť predsedu senátu sťažnostného súdu uskutočniť
neverejné zasadnutie za prítomnosti sťažovateľa ako obvineného a jeho obhajcu. Porušeniu
práv sťažovateľa nezodpovedá stav, keď v konaní pred prvoinštančným súdom bol
za prítomnosti svojho zvoleného obhajcu vypočutý, mal možnosť predniesť všetky svoje
argumenty, námietky nielen k trestnej činnosti mu kladenej za vinu, ale aj voči svojmu
zadržaniu vrátane ponúknutia prostriedkov nahradenia väzby, o ktorých súd
v prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa nimi ústavne súladným spôsobom aj
vysporiadal. Navyše, sťažovateľka v posudzovanej veci v ústavnej sťažnosti ani len netvrdí,
že by o účasť na predmetnom neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu požiadala. Neobstojí
potom ani jej súvisiaca námietka, že „prípadný súlad postupu najvyššieho súdu s Trestným
poriadkom v žiadnom rozsahu nekompenzuje nesúlad takého postupu s dohovorom“.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že procesný postup všeobecného súdu
v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania
v trestnoprávnej veci) nemôže znamenať porušenie základných ľudských práv (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00, IV. ÚS 11/2011, IV. ÚS 252/2018).
40.4 Sťažovateľkou poukazované rozhodnutie ESĽP navyše hovorí o povinnosti
členských štátov zabezpečiť možnosť osobnej účasti strán (účastníkov) na konaní súdu
o opravnom prostriedku. Z už uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka v danom prípade túto
možnosť (zúčastniť sa neverejného zasadnutia najvyššieho súdu, na ktorom bolo vydané
napadnuté rozhodnutie) vytvorenú právnou úpravou mala, musela by sa však o takú účasť
uchádzať (na rozdiel od obligatórneho výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie).
Ústavný súd by (len) v takom prípade mohol preveriť, ako sa najvyšší súd s takou žiadosťou
sťažovateľky vysporiadal.
41. Na základe uvedených skutočností, sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery,
ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a ani postup
predchádzajúci jeho vydaniu nevykazujú také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by
po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu
porušenia sťažovateľkou označených práv garantovaných ústavou a dohovorom. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
namietajúcej porušenie čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
VI.3 K namietanému porušeniu základného práva na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 5 ods. 4 dohovoru
42. Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05)
vyplýva, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu
(čl. 17 ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom
by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených
ustanoveniach ústavy sú obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 dohovoru
(III. ÚS 227/03, III. ÚS 34/07, IV. ÚS 181/07, IV. ÚS 333/08, III. ÚS 54/2017,
IV. ÚS 263/2018). Ústavný súd preto odkazuje na už uvedené argumenty a aj v tejto časti
ústavnú sťažnosť odmieta podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
43. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu