Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 434/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Petra Straku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubík, advokát, s. r. o.,

Staré Grunty 162, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Kubík,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa a 2

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko

Banská Bystrica sp. zn. zo 14. marca 2020 a postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. marca 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a argumentácia sťažovateľky

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2020

doručená ústavná sťažnosť , ,

, (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubík, advokát, s. r. o.,

Staré Grunty 162, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Kubík,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný

trestný súd“) sp. zn. zo 14. marca 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

špecializovaného súdu“) a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. marca 2020 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Označená vec sťažovateľky, ústavným súdom vedená pod sp. zn. ,

bola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená

sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020

(ďalej len „rozvrh práce“) členom IV. senátu ústavného súdu, pracujúceho v zložení

Miroslav Duriš (predseda senátu), Ladislav Duditš a Libor Duľa.

2.1 Dňa 14. mája 2020 sudca spravodajca Libor Duľa podľa § 49 ods. 4 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej aj „“) oznámil

predsedovi ústavného súdu možné dôvody svojho vylúčenia z konania a rozhodovania

vo veci sťažovateľky podľa . Ústavný súd uznesením

č. k. -8 z 9. júna 2020 podľa a

rozhodol, že sudca (spravodajca) Libor Duľa je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie

v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. . Podľa čl. III. ods. 1 písm. d)

a ods. 3 rozvrhu práce sa novým sudcom spravodajcom v tejto veci stal sudca Peter Straka.

2.2 Dňa 14. mája 2020 oznámil podľa

predsedovi ústavného súdu možné dôvody svojho vylúčenia z konania a rozhodovania

vo veci sťažovateľky podľa aj predseda senátu

Miroslav Duriš. Ústavný súd uznesením č. k. -8 z 9. júna 2020 podľa § 49

ods. 1 a 2 rozhodol, že sudca (predseda senátu) Miroslav Duriš

nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod

sp. zn. .

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bolo uznesením

prokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

(ďalej len „prokurátorka úradu špeciálnej prokuratúry“) č. k. VII/3 Gv 76/19/1000-57

z 9. marca 2020 vznesené obvinenie pre podozrenie zo spáchania zločinu prijímania úplatku

formou spolupáchateľstva podľa k a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a iné.

3.1 Sťažovateľka ako sudkyňa Krajského súdu v Bratislave s dočasne pozastaveným

výkonom funkcie bola 11. marca 2020 zadržaním obmedzená na osobnej slobode

a 12. marca 2020 Generálny prokurátor Slovenskej republiky požiadal ústavný súd

o udelenie súhlasu so vzatím sťažovateľky do väzby podľa . Ústavný

súd súhlas so vzatím sťažovateľky do väzby dal uznesením č. k. -94

z 12. marca 2020.

3.2 Sudca pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu uznesením sp. zn.

zo 14. marca 2020 podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) rozhodol o vzatí sťažovateľky

do väzby z dôvodu podľa (ďalej aj „kolúzna

väzba“), pričom jej väzbu nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa

. Najvyšší súd, rozhodujúc (aj) o sťažnosti

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, uznesením sp. zn. z 20. marca

2020 podľa a (okrem iného) zrušil

napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu vo výroku, ktorým sťažovateľka bola

vzatá do väzby, a sám podľa vzal sťažovateľku do väzby

nielen z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b), ale aj z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

(ďalej aj „“). Sťažnosť sťažovateľky proti

napadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu najvyšší súd svojím napadnutým

rozhodnutím zamietol ako nedôvodnú podľa .

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich v záhlaví tohto

uznesenia označených práv garantovaných a dohovorom, ku ktorému podľa nej

došlo napadnutým rozhodnutím špecializovaného trestného súdu, ako aj napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu (vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal).

4.1 Sťažovateľka argumentuje, že namietané rozhodnutia všeobecných súdov o jej

vzatí do väzby nie sú založené na konkrétnych skutočnostiach, ktoré by napĺňali

deklarované väzobné dôvody, ale vychádzajú len zo všeobecných a abstraktných úvah,

navyše, vzťahujúcich sa na samotné skutky, zo spáchania ktorých je obvinená. Podľa jej

názoru z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu možno identifikovať tri dôvody, pre

ktoré bola vzatá do väzby, a to «(a) osobnostná skladba sťažovateľky, (b) jej údajná

príslušnosť k „dobre fungujúcemu stroju“, konajúcemu v prospech , a (c)

popieranie viny», pričom „je nepochybné, že ani jeden z týchto dôvodov nepredstavuje

konkrétnu skutočnosť, ktorá by vytvárala alebo zvyšovala riziko či už pokračovania

v trestnej činnosti alebo kolúzneho konania“. Navyše, «Z odôvodnenia napadnutých

uznesení sa javí, že jediným reálnym „dôvodom“ väzby je úsilie súdu prispieť k obnove

dôveryhodnosti justičného systému ako naliehavej požiadavky verejného záujmu. Inak

povedané, najvyšší súd je zjavne motivovaný vyjsť v ústrety spoločenskému dopytu

po väzobnom stíhaní sťažovateľky.».

4.2 Z hľadiska naplnenia materiálnych predpokladov väzby sťažovateľka

argumentuje tým, že:

«Po prvé, situáciu, v ktorej sa sťažovateľka nachádza, možno popísať ako situáciu

absolútneho spoločenského odsúdenia a v súčasnom období nepochybne aj straty

akejkoľvek reálnej možnosti uplatniť sa v pôvodnej profesii. Sťažovateľka nie je súčasťou

ani výkonnej, ani súdnej moci (formálne je síce sudkyňou, avšak jej výkon funkcie je

pozastavený minimálne dvoma rozhodnutiami disciplinárnych senátov, funkciu sudcu

nevykonáva viac ako 8 rokov a v systéme súdnictva nemá žiadne funkčné ani mocenské

postavenie), a nemá žiadnu formálnu ani neformálnu možnosť, aby smerom k justičným

orgánom vyvíjala akýkoľvek tlak či dokonca ovplyvňovala ich rozhodovaciu činnosť, a teda

akokoľvek pokračovala v trestnej činnosti, z ktorej je obvinená a ktorú popiera.

Pokračovanie, v páchaní trestnej činnosti rovnakej povahy, pre akú sa vedie trestné

konanie, je absolútne nepredstaviteľné nielen zo subjektívneho, ale aj z objektívneho

hľadiska. Naopak, existujú všetky dôvody pre záver, že aj keby sťažovateľka veľmi chcela,

subjektívne aj objektívne sú jej možnosti pokračovať v páchaní údajnej trestnej činnosti

na slobode nulové. K obdobnému záveru napokon dospel aj ŠTS.

Po druhé, v súvislosti s uvedeným je podstatný aj rozsah a intenzita verejnej kontroly

sťažovateľky a zásadných obmedzení jej súkromia. Sťažovateľka je nielen spoločensky

„obnažená“, a to v rozsahu, ktorý sám osebe vyvoláva pochybnosti o ústavnosti

a zákonnosti zásahov do jej súkromia, ale naďalej zostáva predmetom intenzívneho

mediálneho „dozoru“, ktorý by sa v prípade jej prepustenia z väzby nepochybne ešte zvýšil.

Je absolútne, nepredstaviteľné a objektívne vylúčené, aby za okolností, v akých sa

sťažovateľka nachádza a v akých by sa nachádzala aj v prípade ústavne konformnej

ochrany jej osobnej slobody, t.j. v prípade jej prepustenia z väzby, mohla pokračovať

v páchaní údajnej trestnej činnosti, z ktorej je obvinená alebo v ovplyvňovaní svedkov.

Po tretie, sťažovateľka síce trestnú činnosť popiera a trvá na svojej nevine, ale ak by

aj bolo možné vyjsť z úvah najvyššieho súdu, že v minulosti bola súčasťou „dobre

fungujúceho stroja“, pôsobiaceho v prospech , práve obsah a štruktúra

týchto úvah činí riziko pokračovania v trestnej činnosti úplne bezpredmetné. Ak by aj takáto

mašinéria skutočne v minulosti existovala (pričom sťažovateľka svoju účasť v nej popiera),

zo všetkých notoricky známych okolností, vrátane priebehu vyšetrovania, vyplýva, že je

v plnom rozsahu a nezvratné znefunkčnená.

Po štvrté, z odôvodnenia oboch napadnutých rozhodnutí je okrem už spomenutých

faktorov zrejmé aj to, že konajúce súdy nachádzajú dôvodnosť (nevyhnutnosť) väzby

v dôvodnosti samotného trestného stíhania. Zásadným spôsobom tak negujú skutočnosť, že

dôvodnosť trestného stíhania je síce nevyhnutnou, ale nie dostatočnou podmienkou

zákonnosti a ústavnosti väzby. Ak by aj trestné stíhanie sťažovateľky bolo dôvodným, nijako

to konajúce súdy nezbavuje povinnosti identifikovať konkrétne skutočnosti, odôvodňujúce

obavu z jej kolúzneho konania alebo pokračovania v údajnej trestnej činnosti, ani

povinnosti posúdiť a presvedčivo odôvodniť nevyhnutnosť väzby ako výnimočného

opatrenia, ktorého opodstatnenosť podlieha reštriktívnemu výkladu.»

4.3 Sťažovateľka tiež namieta, že všeobecné súdy sa v jej veci riadne nezaoberali

proporcionalitou väzby, t. j. otázkou, či jej väzobné stíhanie je nevyhnutné, alebo je možné

účel väzby dosiahnuť aj menej invazívnym opatrením, napr. dohľadom probačného

a mediačného úradníka. V tejto súvislosti špecializovanému trestnému súdu vytkla to, že sa

„namiesto vykonania povinného testu proporcionality a podrobného posúdenia rizík

v prípade nariadenia menej invazívnych nástrojov štátneho dohľadu dopustil neprípustnej

skratky, výslovne zakázanej ustálenou judikaturou: kolúzna väzba je nevyhnutná, pretože

treba vypočuť množstvo svedkov, a teda probačný dohľad nestačí. Sťažovateľka považuje za

nepochybné, že takéto odôvodnenie rozhodnutia bezprostredne odporuje vyššie citovaným

záverom tak ústavného súdu, ako aj ESĽP.“.

4.4 Napokon sťažovateľka namieta, že najvyšší súd jej svojím postupom „znemožnil

osobnú účasť“ na zasadnutí, na ktorom sa rozhodovalo (aj) o jej sťažnosti proti

napadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu. V tejto súvislosti tiež uvádza:

«... prípadný súlad postupu najvyššieho súdu s v žiadnom rozsahu

nekompenzuje nesúlad takého postupu s dohovorom. ESĽP totiž vyslovil, že „členský štát,

ktorý umožňuje opravný prostriedok voči rozhodnutiam o vzatí do väzby je povinný

dotknutým stranám zabezpečiť v odvolacom konaní rovnaké záruky, ako v konaní na prvom

stupni... a že prítomnosť sťažovateľov a ich právnych zástupcov na konaní prvostupňového

súdu nezbavuje členský štát povinnosti zabezpečiť ich osobnú účasť na konaní súdu

rozhodujúcom o opravnom prostriedku...“ (Tarau v. Rumunsko, § 60).»

5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky na osobnú slobodu podľa či. 17 ods. 1 a 2

Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 20. marca 2020, sp. zn. a uznesením sudcu pre prípravné

konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa

14. marca 2020, sp. zn. porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa zo dňa 20. marca 2020,

sp. zn. a uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného

súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 14. marca 2020, sp. zn. sa

zrušujú a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby sťažovateľku neodkladne

prepustil z väzby na slobodu.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Špecializovaný trestný súd sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia, na účet jej právneho

zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

5.1 Sťažovateľka v súvislosti s návrhom na rozhodnutie ústavného súdu tiež uvádza,

že „pre prípad, ak by ústavný súd dospel k záveru, že na účely ochrany nie je účelné

rozhodnúť o prepustení sťažovateľky z väzby, ale len vec vrátiť sťažnostnému súdu na nové,

ústavne konformné rozhodnutie“, navrhuje „eventuálny petit“, v rámci ktorého namiesto

príkazu najvyššiemu súdu, aby ju bezodkladne prepustil na slobodu, navrhuje po zrušení

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie.

5.2 Sťažovateľka podaním z 24. augusta 2020 urgovala rozhodnutie ústavného súdu

s poukázaním na zhoršený zdravotný stav a povahu ústavnej sťažnosti.

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľky

6. Ústavný súd 2. júla 2020 vyzval predsedu najvyššieho súdu a predsedu

špecializovaného trestného súdu na vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti.

6.1 Najvyšší súd na túto výzvu reagoval vyjadrením zo 17. júla 2020: „... nad rámec

odôvodnenia predmetného rozhodnutia uvádzam, postup i napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu už boli predmetom ústavného prieskumu v konaní vedenom pod SP. zn.

, a to v podstate na základe obsahovo totožných námietok, ktoré uplatňuje

sťažovateľka aj v tomto konaní. Navrhujem preto ústavnú sťažnosť

tiež ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.“

6.2 V prílohe k podaniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Spr 151/20 z 3. júla

2020 zákonný sudca, ktorý rozhoduje v napadnutom konaní, uviedol, že jeho rozhodnutie

o väzbe sťažovateľky je zákonné, v súlade s a taktiež medzinárodnými zmluvami,

ktorými je Slovenská republika viazaná. Sťažovateľka namieta, že z odôvodnenia

napadnutých uznesení sa jej ako skutočný dôvod väzby javí naliehavý verejný záujem

na obnove dôveryhodnosti justície, pričom tento väzobný dôvod nie je obsiahnutý v ústave

ani dohovore. Takisto namieta nevykonanie testu proporcionality predmetnými súdmi,

nedostatočné odôvodnenie prítomnosti dôvodov väzby a nevyhnutnosti ich uvalenia.

Sťažovateľka vytýka, že odôvodenie kolúznej väzby skrz potrebu vypočutia veľkého

množstva svedkov sa odkláňa od ustálenej rozhodovacej praxe (najvyšší súd, sp. zn.

). Zákonný sudca uviedol, že rozhodnutie o väzbe sťažovateľky riadne

odôvodnil, a to materiálne, ako aj formálne, pričom zachoval princíp prezumpcie neviny.

Ako materiálne dôvody väzby slúžili konkrétne dôkazy, ktoré nasvedčovali tomu, že skutok

napĺňajúci znaky trestného činu sa stal a existujú dôvody na podozrenie, že ho spáchala

práve sťažovateľka. Ako formálny dôvod zákonný sudca uviedol, že existuje reálna obava

z ovplyvňovania svedkov, pretože samotný skutok, z ktorého je sťažovateľka obvinená,

súvisí práve s ovplyvňovaním sudkyne , ktorá mala vykazovať znaky

poslušnosti a submisívnosti aj za cenu porušenia zákona. Tento záver podporuje aj nález

ústavného súdu sp. zn. z 9. marca 2016: „Vo vzťahu k odôvodnenosti

podozrenia po vznesení obvinenia nevyžaduje, aby existencia dôvodného

podozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti

obvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že

obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného

činu...“ Zákonný sudca poukazuje aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len ,,ESĽP“) vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990, na základe

ktorého potvrdzuje, že „Dôvodné podozrenie teda predpokladá existenciu faktov alebo

informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna

osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností

každého konkrétneho prípadu...

... Každé rozhodovanie o väzbe sa tak odohráva v rovine pravdepodobnosti – a nie

istoty ohľadne dôsledkov, ktoré môžu nastať, ak obvinený nebude držaný vo väzbe.“.

Zákonný sudca nesúhlasí s tvrdením sťažovateľky, že sudca pri vymedzení

formálnych dôvodov väzby vychádzal z nutnosti výsluchu viacerých svedkov, ktorí ešte ani

nie sú ustálení, čím mal konať v rozpore s ustálenou súdnou praxou. V tomto prípade ide

o konštatovanie súdu (strana 14 napadnutého uznesenia) v rámci testu proporcionality, resp.

v rámci úvahy o nemožnosti nahradenia výkonu väzby probačným či mediačným

dohľadom. Dôvody väzby boli pritom už ustálené.

V závere vyjadrenia špecializovaného trestného súdu je uvedené: „Záverom si

dovoľujem dať do pozornosti, že sťažovateľka bola v tom čase stíhaná za skutok po právnej

stránke kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin, v ktorom prípade je možné dohľad

nariadiť iba v prípade existencie výnimočných okolností prípadu ( ),

pričom žiadne také okolnosti v čase rozhodovania o jej väzbe neexistovali...

... Záverom si dovoľujem navrhnúť, aby Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí

ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol.“

6.3 Sťažovateľka sa k stanovisku špecializovaného trestného súdu vyjadrila podaním

z 30. júla 2020 „... vyjadrenie ŠTS v žiadnom ohľade nevyvracia... absenciu konkrétnych

skutkových okolností, z ktorých by vyplývalo riziko marenia vyšetrovania alebo

ovplyvňovania svedkov zo strany sťažovateľky... v odôvodnení príslušných rozhodnutí ŠTS

a NS SR nachádzajú výlučne všeobecné úvahy bez opory v konkrétnych skutkových

okolnostiach. Máme zato, že pokiaľ ŠTS neuviedol konkrétne skutkové okolnosti... väzba

nie je... nevyhnutná. Dôvodom väzobného stíhania rozhodne nemôže byť potreba vykonania

výsluchu viacerých svedkov... Predbežný záver súdu o dôvodnosti trestného stíhania je

podmienkou nevyhnutnou, nie však dostačujúcou na zákonnosť väzby v zmysle ust. § 71

ods. 1 pís. b) .

... netvrdíme, že by predbežným záverom súdu o dôvodnosti trestného stíhania samým

osebe došlo k zásahu do práv sťažovateľky. Tvrdíme, že k zásahu do jej práv došlo najmä

tým, že súd svoj záver o existencii väzobných dôvodov podľa pís. b) , teda

obavu, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, neodôvodnil konkrétnymi

skutočnosťami ani konkrétnym správaním sťažovateľky, ale výlučne všeobecnými úvahami.

Pokiaľ by sme... riziko marenia vyšetrovania neposudzovali podľa konkrétneho konania

obvineného a iných konkrétnych skutkových okolností, takýto prístup by zákonite viedol

k tomu, že väzobné stíhanie by sa v prípade akýchkoľvek závažnejších obvinení, ktoré sa

predbežne javia ako dôvodné, stalo pravidlom... Zákonnú úpravu výnimiek z pravidla

v zásade stíhať na slobode uvedenú v preto treba vždy vykladať reštriktívne...“

6.4 K stanovisku najvyššieho súdu sa sťažovateľka vyjadrila v podaní z 30. júla 2020

„Najvyšší súd sa v svojom stanovisku dôvodmi sťažnosti nezaoberá, poukazuje iba

na rozhodnutie Ústavného súdu v inej veci týkajúcej sa iného sťažovateľa. K tomu

poznamenávame, že dôvody väzby nemôžu byť nikdy paušálne, ale vždy sa musia vzťahovať

na konkrétneho obvineného, konkrétny skutok a predovšetkým konkrétne dôvody, pre ktoré

existuje údajná obava z pokračovania v trestnej činnosti alebo marenia vyšetrovania.

Je zrejmé, že prípadná existencia takejto obavy u jedného obvineného v žiadnom prípade

nezdôvodňuje existenciu obdobnej obavy u iného obvineného. Takáto paušálna

argumentácia je pri zdôvodňovaní nevyhnutnosti väzby neprípustná...“

III.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Dňa 1. marca 2019 nadobudol

účinnosť o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov.

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný

súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že:

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

13.1 Podľa proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná

sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,

ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa prvej vety

o sťažnosti podľa § 190 ods. 3 proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby, okrem

uznesenia podľa § 403 rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí a o sťažnosti proti

uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní

od predloženia veci na rozhodnutie.

13.2 Podľa a prvej vety neverejné zasadnutie sa

koná za stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa (ods. 1). Iné osoby sú

z účasti na neverejnom zasadnutí vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa

na neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní

o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť

(ods. 2 prvá veta).

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

14. Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon.

15. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným

súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby

za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania

trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej

v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody

maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho

zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; e) zákonné

držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,

alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody

osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej

prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

15.1 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený

slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne

o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

16. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný , 2 a 5 ,

v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva

na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej

slobody väzbou. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že

vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh

na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie

môže byť podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia

všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (, ).

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie

na základe abstraktnej úvahy ().

17. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Teda úlohou ústavného súdu

je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či

dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia

niektorého zo základných práv a slobôd (, ).

17.1 Do obsahu právomoci ústavného súdu však nepatrí preskúmať postup, ako aj

správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru

o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd

v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu

trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov

osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom

konaní (). Teda ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti

( ) nekoná ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať

zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

18. Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané

„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je

jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je

ochrana jednotlivca proti svojvôli (, , , ,

, ). Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen

s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (, ),

s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých v ňom výslovne

alebo implikovane [pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach Winterwerp

v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 ‒ 20, bod 45, a Baranowski v. Poľsko

z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51]. Každé porušenie zákona v prípade rozhodovania

o väzbe zakladá aj porušenie a 5 , ako aj dohovoru.

19. V zmysle judikatúry ESĽP musí súdna kontrola väzby spĺňať hmotnoprávne aj

procesné podmienky ustanovené vnútroštátnou legislatívou a navyše musí byť vedená

v súlade s čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (rozsudok ESĽP

Herczegfalvy c. Rakúsko z 24. 9. 1992). Požiadavka preskúmania hmotných podmienok

(„substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti

väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,

ako aj prepustenie osoby na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (rozsudok ESĽP

Schiesser c. Švajčiarsko, 1979, rozsudok ESĽP Brogan and Others c. Anglicko z 29. 11.

1988, séria A, č. 154-B, rozsudok ESĽP Jecius c. Litva, bod 100, obdobne aj ).

Je teda výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti

spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho

so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody

a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (rozsudok ESĽP vo veci Tóth v. Rakúsko, 1991).

20. Z komentovaného znenia dohovoru vyplýva, že „ESĽP ‒ podľa svojich vlastných

slov [pozri napr. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudok, 31. 5. 2011,

č. 5829/04, bod 184] ‒ vo svojej judikatúre identifikoval štyri základné dôvody, ktoré môžu

odôvodňovať väzbu v trestnom konaní: nebezpečenstvo úteku [Stögmüller proti Rakúsku,

rozsudok, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15], riziko, že obvinený môže v prípade prepustenia

mariť výkon spravodlivosti [Wemhoff, bod 14] alebo spáchať ďalšie trestné činy

[Matznetter proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 2178/64, bod 9] alebo spôsobiť

narušenie verejného poriadku [Letellier proti Francúzsku, rozsudok, 26. 6. 1991,

č. 12369/86, bod 51]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva

o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck 2012, str. 515).

20.1 Ústavný súd zároveň považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom jednotlivom

prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný pri svojom

rozhodovaní prihliadať na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (,

).

21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, , , , ).

V.

Rozhodnutia všeobecných súdov

22. Sťažovateľka v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstata je

opísaná v časti I (bod 4) tohto uznesenia, vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu namieta najmä nedostatok materiálnej podmienky jej väzby, spočívajúci

(podľa nej) v neexistencii konkrétnych skutočností naplňujúcich najvyšším súdom

deklarované dôvody väzby podľa a .

23. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vzatie sťažovateľky do väzby z dôvodov

podľa a po teoreticko-právnom popise podstaty

tohto inštitútu obmedzenia osobnej slobody odôvodnil (v podstate) tým, že na strane

sťažovateľky boli (v tom čase) splnené formálne podmienky väzby (existencia uznesenia

o vznesení obvinenia, súhlas ústavného súdu so vzatím sťažovateľky ako sudkyne do väzby,

podanie návrhu prokurátora na jej vzatie do väzby), ako aj materiálne podmienky väzby

(existencia dôvodného podozrenia zo spáchania stíhaných trestných činov a existencia

konkrétnych zákonom ustanovených dôvodov väzby).

24. Naplnenie dôvodu tzv. kolúznej väzby sťažovateľky podľa § 71 ods. 1 písm. b)

najvyšší súd v jeho napadnutom rozhodnutí odôvodnil najmä takto:

«Obvinená síce poukazuje na neexistenciu „konkrétnych skutočností“ v zmysle § 71

ods. 1 ale opomenula, že dôvodná obava z kolúzneho konania a obava

z pokračovania v trestnej činnosti môže vyplývať aj len z konania páchateľa - § 71 ods. 1

- „... a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočnosti vyplýva

dôvodná obava, že... “ Týmto konaním sa samozrejme myslí konanie páchateľa nielen

po vznesení obvinenia, ale aj po čine a z hľadiska objektívnej konštelácie zahrňujúcej nielen

osobu páchateľa a všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu aj konanie a správanie sa

páchateľa ako celok.

Podstata konania, pre ktoré je obv. stíhaná, spočíva v manipulácii

sudcov ( ) v tom ako,

v prospech koho a za koľko majú rozhodovať jednotlivé kauzy, pričom za to mala byť

„odmeňovaná“ obv. a tiež prostredníctvom neho mala „odmeňovať poslušných

sudcov“. Opísané opakované konanie menovanej vo viacerých veciach a vo vzťahu

k viacerým osobám sa stalo, podľa názoru najvyššieho súdu, pre menovanú súčasťou jej

bežného života nehovoriac už o tom, že takto sa správala a konala z pozície

.

Takéto „ bezškrupulózne “ správanie sa obv. sa nezmenilo ani

po vznesení obvinenia, čo zreteľne dokumentuje jej ignorácia takých významných

usvedčujúcich dôkazov, ako sú výpovede svedka , či údaje z Threemy

a v súvislosti s tým napr. jej odpoveď na otázku vyšetrovateľa pri výsluchu po zadržaní aký

je jej vzťah k spoluobvineným. Odpoveď „ - nepoznám“... Už súčasná

dôkazná situácia (viď. vyššie) totižto preukazuje opak. Naviac svedok pri

opise kauzy „ Vodári“ vysvetlil, že záujem obv. na tejto veci „neopadol“

ani po vzatí obv. do väzby. Takéto správanie sa obvinenej samo o sebe

pochopiteľne nemôže predstavovať žiadny dôvod väzby, ale poslúžilo najvyššiemu súdu na

posúdenie osobnostnej skladby obvinenej.

Obv. bola súčasťou dobre fungujúceho stroja (viď. Threema ale

i vyjadrenie obv. a svedka ) búrajúceho základné

princípy právneho štátu a ničiaceho dôveru v súdnictvo a v jeho spravodlivý a rovnaký

prístup k stranám sporu. Takéto jej konanie vnímajúc ho ako celok vo všetkých

súvislostiach, nielen hľadajúc konkrétnu skutočnosť v zmysle

považuje najvyšší súd za konanie, ktoré vyvoláva obavu z jej kolúznych a pokračovacích

aktivít v prípade, ak by nebola stíhaná väzobne, najmä ak spoluobvinení boli tiež súčasťou

tohto stroja.»

25. Existenciu dôvodu tzv. preventívnej väzby na strane sťažovateľky podľa § 71

ods. 1 písm. c) najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí odôvodnil tým,

že:

„Práve objektívna konštelácia všetkých vzťahovo súvisiacich faktorov preukazuje

do budúcna obavu, že menovaná bude vo vyššie opísanom konaní pokračovať aj naďalej,

a to nielen vo forme marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie (§71

ods. 1 písm. b) ), ale aj vo forme pokračovania v trestnej činnosti (

ods. 1 písm. c) ) - viď podplácanie v bodoch 10, 25 a 27 uznesenia

o vznesení obvinenia, nielen pre to, aby sa zbavila trestnej zodpovednosti, ale aj pre to, aby

si udržala aspoň v miere pre ňu prijateľnej životný štandard, na ktorý je zvyknutá.

S ohľadom na uvedené neakceptoval najvyšší súd návrh obvinenej na prepustenie

z väzby a rozhodol o jej vzatí do väzby aj z dôvodu podľa §71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku... “

26. Vo vzťahu k výroku (napadnutého) rozhodnutia špecializovaného trestného súdu

o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1

písm. c) najvyšší súd v jeho napadnutom rozhodnutí uviedol:

„... tento (výrok, pozn.) si najvyšší sud osvojil ako správny a zákonný a preto nemal

dôvod ho rušiť či meniť. K odôvodneniu tohto výroku sudcom pre prípravné konanie

najvyšší súd dopĺňa.

Prepustenie obvineného z väzby alebo jeho ponechanie na slobode nahradením väzby

prostriedkom prípustným podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie

osobnej slobody ( a ) a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť

účel väzby, je možnosťou, ale nie právom obvinenej osoby, ktorej sloboda je, alebo má byť

obmedzená. Pri rozhodovaní musí súd zvažovať, či nahradenie väzby preváži nad dôvodnou

obavou vyjadrenou v ustanoveniach až c) .

Všetky okolnosti uvedené vyššie vo vzťahu k jednotlivým obvineným, podľa názoru

najvyššieho súdu, nielenže dokumentujú a preukazujú existenciu väzobných dôvodov, ale

zároveň umožňujú vysloviť najvyššiemu súdu záver, že procesný prostriedok nahrádzajúci

väzbu, na ktorý musí súd z úradnej povinnosti prihliadať... by nesplnil svoj účel - zabrániť

obvineným... v pokračovaní v trestnej činnosti a zabezpečiť plynulý priebeh ďalšieho

konania, pretože miera rizika marenia objasňovania okolností závažných pre trestné

stíhanie a pokračovania v trestnej činnosti presahuje akceptovateľnú hranicu dôvery súdu

v kladné vlastnosti osobností menovaných obvinených (vrátane sťažovateľky, pozn.).“

27. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ako sťažnostného

súdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a sťažnostného tvoria

pre účely posúdenia ústavným súdom jeden celok (, ,

), a preto ústavný súd pri preskúmaní zákonnosti a ústavnosti pozbavenia

osobnej slobody sťažovateľky vychádzal z oboch týchto rozhodnutí.

28. Špecializovaný trestný súd k dôvodom preventívnej a kolúznej väzby

vo všeobecnosti konštatoval:

„Sudca pre prípravné konanie v zhode s návrhom prokurátorky dospel k záveru, že

existuje dôvodné podozrenie, že osoby obvinených... sa dopustili skutkov, ktoré sú im

kladené za vinu a tieto majú znaky trestných činov. Toto konštatovanie vyplýva doteraz

z obstaraných dôkazov, najmä výpovedí svedkov , ,

, , ,

, , , ,

a najmä svedka , ako aj z prepisov

z mobilnej aplikácie Threema v písomnej a elektronickej podobe, ktoré sú súčasťou

vyšetrovacieho spisu a pochádzajú z mobilného telefónu zn. iPhone, ktorý bol vydaný podľa

v inom trestnom konaní svedkom

a ktorý bol následne znalecky skúmaný Europolom a listinné dôkazy, ktoré sa týkajú

znaleckého skúmania daného mobilného telefónu, ako aj telefónu vydaného svedkom

. Posledne menovaný svedok sa v rozsiahlej výpovedi podrobne vyjadril

k jednotlivým skutkom, ktoré sú uvedené vo výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia.

Pokiaľ ide o autenticitu uvedenej mobilnej aplikácie a jej obsahu zisteného

zo zaistených mobilných telefónov je potrebné odvolať sa na výsledky pôvodného trestného

konania dvojnásobnej úkladnej vraždy, ako aj na výsluch svedka , ktorý tvrdí, že

nezasahoval do mobilných telefónov a ani ich nedal do dispozície iným osobám.

Autentickosť komunikácie navyše potvrdili vo svojich výpovediach

a , ktorí sa aj vyjadrovali k jednotlivým tvrdeniam z daných

komunikácií, pričom súčasne potvrdili, že je to ich komunikácia s

a súčasne sú to skutočnosti, ktoré naozaj písali. dokonca spoznal Threema

ID kód . síce už na začiatku trestného konania

predložila do spisu obdobnú komunikáciu v troch verziách, čo je možné považovať za jej

obranu pred možným trestným stíhaním. Táto komunikácia je veľmi podobná pôvodnej,

takže sa dá predpokladať, že bola vytvorená narýchlo podľa pôvodnej. Tento záver vyplýva

z toho, že predložené tri verzie jej komunikácie neobsahovali komunikáciu

s inými osobami. Ak by sa úplne celá komunikácia osoby

z aplikácie Threema prepočítala na strany formátu A4, tvorila by mnohotisíc strán. Je veľmi

ťažko predstaviteľné, že by niekto umelo vytváral tak rozsiahlu komunikáciu tak veľkého

počtu rôznych oblastí života iba preto, aby nejakým spôsobom uškodil buď iba

alebo niekoľkým ďalším osobám z danej komunikácie. Prípadnú schopnosť

zálohovania obsahu aplikácie Threema zo strany dokladá aj jeho

komunikácia s , ktorému dňa 07.11.2017 písal, ako si môže takúto

komunikáciu zálohovať, pričom sa ho pýtal na fungovanie tzv. backupu.

Pri rozhodovaní o väzbe nejde o rozhodovanie o vine a treste a na existenciu

materiálnej podmienky väzby je potrebné, aby zistené skutočnosti nasvedčovali, že skutok,

pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na

podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, teda v tomto štádiu konania je možné

považovať aj osamotený dôkaz spočívajúci v obsahu výpovede svedka

za dostatočný na konštatovanie materiálnych podmienok väzby týchto obvinených.

Sudca pre prípravné konanie nezisťuje žiadny dôvod neveriť údajom predneseným

svedkom , najmä keď ten vo svojej výpovedi uvádza aj skutky a osoby, ktoré sa ich

mali dopustiť, o ktorých orgány činné v trestnom konaní dovtedy nemali žiadnu vedomosť

a súčasne týmto usvedčuje aj sám seba.“

28.1 Naplnenie dôvodu tzv. kolúznej väzby sťažovateľky podľa § 71 ods. 1 písm. b)

špecializovaný trestný súd videl hlavne v tom, že:

«... v čase spáchania skutkov bola nielen sudkyňou, ale najmä

a práve z titulu svojej funkcie mala ovplyvňovať konanie

iných sudkýň (ktoré sú tiež obvinené) ako a .

Zo zaistenej komunikácie z aplikácie Threema vyplýva, že bola súčasťou korupčného

konania obvineného , kedy v súvislosti s kauzou „zmeniek TV Markíza“ mala

napísať , že so svojou odmenou za túto kauzu sa rozdelí s ,

keďže táto napísala rozsudok v danej veci. Existuje dôvodné podozrenie, že

mala ovplyvňovať, resp. sa aktívne podieľať na ovplyvňovaní viacerých

súdnych konaní na rôznych súdoch, čo bude predmetom ďalšieho dokazovania. V tejto

súvislosti je možné uviesť príklady súdnych konaní na Najvyššom súde SR vo veci korupčnej

kauzy profesora nitrianskej univerzity UKF, resp. súdne konanie na Okresnom súde Trenčín

vo veci spol. Agrofarma Červený Kameň. Z výpovede svedka vyplýva, že

mala byt’ najbližšou „spolupracovníčkou“ pri jeho snahách

o ovplyvňovanie súdnych konaní, pričom veľmi blízke vzťahy a

potvrdil aj svedok . Činnosť sa však neobmedzila

„iba“ na sprostredkovanie súdnych rozhodnutí ako v prípade kauzy zmeniek, ale aj sama

mala organizovať ovplyvňovanie súdnych konaní, čoho príkladom je kauza „Vodári“, čo

opäť potvrdzuje svedok . Jeho výpoveď však potvrdzuje aj zaistená komunikácia

z aplikácie Threema. sa však mala pokúšať ovplyvniť aj rozhodnutie inej

sudkyne a to v kauze konkurzu budovy Majáku nádeje v Bratislave, čo bola organizácia

na pomoc týraným a zneužívanými ženám, čo potvrdzuje tak komunikácia v Threeme, ale aj

svedok . Z vyššie uvedeného vyplýva, že obvinenie sa týka

množstva iných ľudí, ktorých je potrebné vypočuť ako svedkov. Ide najmä o sudcov, ktorí

v daných kauzách rozhodovali, ale aj strán konania a spoluobvinených. V súvislosti

s naznačenou existenciou obavy z ovplyvňovania je potrebné dať do pozornosti výpoveď

svedkyne , ktorá pracovala tak s , ako aj a ktorá

v tejto súvislosti uviedla, že bola absolútne poslušná a submisívna voči

, ktorá bola vo vzťahu k nej naopak veľmi direktívna, pričom sa jej

mala doslova báť.

V súhrne je potom možné dospieť k záveru, že keď je obvinená

dôvodne podozrivá, že rôznym spôsobom mala vplývať na iné osoby, aby tieto

osoby porušili svoje povinnosti a porušili zákon, že rovnako bude vyvíjať konanie smerujúce

k mareniu objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie.».

28.2 Nenaplnenie dôvodu tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

špecializovaný trestný súd odôvodnil takto: „Pokiaľ prokurátorka

navrhla ustáliť aj dôvod väzby podľa ustanovenia

s odôvodnením, že obava z pokračovania v trestnej činnosti obvinenej

je na mieste, nakoľko príjmy, ktoré mohla obvinená mať z trestnej činnosti,

mohli byť výrazným zdrojom jej príjmov a poukázala na medializovanú kauzu bytu v ktorom

býva, pričom tento je evidovaný na jej dvoch synov, pričom s týmto bytom nie je spojený

žiadny hypotekárny úver s týmto sa sudca nestotožnil v zhode s námietkami obvinenej

s poukazom na to, že ako to bolo naznačené vyššie, obvinená mala na pôsobenie na iné

osoby zneužívať najmä svoje postavenie, či už a politicky činnej osoby, čo

v súčasnej dobe evidentne neprichádza do úvahy, nakoľko z tejto funkcie odstúpila a má

dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ktorý je spojený aj s pravidelným, aj keď výrazne

nižším príjmom. Rovnako sa v tomto smere stotožnil s námietkami obvinenej pokiaľ ide

o vlastníctvo bytu jej synmi, ktorý užíva, pretože v tomto smere, že by malo byť podozrenie,

že ide o nadobudnutie vlastníctva z nelegálnych finančných prostriedkov, nie je ničím

preukázané...“

VI.

VI.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

uznesením špecializovaného trestného súdu

29. Sťažovateľka v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jej práv

garantovaných a dohovorom došlo (aj) napadnutým rozhodnutím špecializovaného

trestného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jej vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. b) a o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka podľa .

30. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky poukazuje

na to, že z (už citovaného) vyplýva rozdelenie systému ústavnej

ochrany základných práv a slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primáme („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Podstata a účel princípu

subsidiarity spočíva v tom, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným

právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú

všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie ().

31. Z (citovaného v časti II tohto uznesenia, pozn.)

vyplýva, že sťažovateľka proti napadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu

mala právo podať sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (čo aj využila), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd (čo aj svojím uznesením sp. zn.

z 20. marca 2020 urobil). Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti

sťažovateľky proti napadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu tak

za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať označené rozhodnutie

prvostupňového súdu.

32. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. a) z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

VI.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označeného práva na osobnú

slobodu podľa a 2 napadnutým postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu

VI.2.1 K rozhodnutiu najvyššieho súdu o preventívnej väzbe

33. Najvyšší súd dospel na rozdiel od špecializovaného trestného súdu k záveru, že

u sťažovateľky je daný aj dôvod preventívnej väzby, a na námietku sťažovateľky,

o neexistencii „konkrétnych skutočností“ v zmysle uviedol:

«... sťažovateľka opomenula, že obava z pokračovania v trestnej činnosti môže vyplývať aj

len z konania páchateľa - - „... a z jeho konania alebo

ďalších konkrétnych skutočnosti vyplýva dôvodná obava, že...“ Týmto konaním sa

samozrejme myslí konanie páchateľa nielen po vznesení obvinenia, ale aj po čine

a z hľadiska objektívnej konštelácie zahrňujúcej nielen osobu páchateľa a všetky znaky

skutkovej podstaty trestného činu aj konanie a správanie sa páchateľa ako celok.

Podstata konania, pre ktoré je obv. stíhaná, spočíva v manipulácii

sudcov ( ) v tom ako,

v prospech koho a za koľko majú rozhodovať jednotlivé kauzy, pričom za to mala byť

„odmeňovaná“ obv. a tiež prostredníctvom neho mala „odmeňovať poslušných

sudcov“. Opísané opakované konanie menovanej vo viacerých veciach a vo vzťahu

k viacerým osobám sa stalo, podľa názoru najvyššieho súdu, pre menovanú súčasťou jej

bežného života nehovoriac už o tom, že takto sa správala a konala z pozície

.

Takéto „bezškrupulózne“ správanie sa obv. sa nezmenilo ani

po vznesení obvinenia, čo zreteľne dokumentuje jej ignorácia takých významných

usvedčujúcich dôkazov, ako sú výpovede svedka , či údaje z Threemy

a v súvislosti s tým napr. jej odpoveď na otázku vyšetrovateľa pri výsluchu po zadržaní aký

je jej vzťah k spoluobvineným. Odpoveď „ - nepoznám“... Už súčasná

dôkazná situácia (viď. vyššie) totižto preukazuje opak. Naviac svedok pri

opise kauzy „Vodári“ vysvetlil, že záujem obv. na tejto veci „neopadol“

ani po vzatí obv. do väzby. Takéto správanie sa obvinenej samo o sebe

pochopiteľne nemôže predstavovať žiadny dôvod väzby, ale poslúžilo najvyššiemu súdu

na posúdenie osobnostnej skladby obvinenej.

Obv. bola súčasťou dobre fungujúceho stroja (viď. Threema ale

i vyjadrenie obv. a svedka ) búrajúceho základné

princípy právneho štátu a ničiaceho dôveru v súdnictvo a v jeho spravodlivý a rovnaký

prístup k stranám sporu. Takéto jej konanie vnímajúc ho ako celok vo všetkých

súvislostiach, nielen hľadajúc konkrétnu skutočnosť v zmysle

považuje najvyšší súd za konanie, ktoré vyvoláva obavu z jej kolúznych a pokračovacích

aktivít v prípade, ak by nebola stíhaná väzobne, najmä ak spoluobvinení boli tiež súčasťou

tohto stroja.

Práve objektívna konštelácia všetkých vzťahovo súvisiacich faktorov preukazuje

do budúcna obavu, že menovaná bude vo vyššie opísanom konaní pokračovať aj naďalej,

a to nielen vo forme marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie (§71

ods. 1 písm. b) ), ale aj vo forme pokračovania v trestnej činnosti (

ods. 1 písm. c) ) - viď podplácanie v bodoch 10, 25 a 27 uznesenia

o vznesení obvinenia, nielen pre to, aby sa zbavila trestnej zodpovednosti, ale aj pre to, aby

si udržala aspoň v miere pre ňu prijateľnej životný štandard, na ktorý je zvyknutá.»

34. Ústavný súd pri posudzovaní ústavnosti napadnutého rozhodnutia vychádzal

z princípu sebaobmedzovania a minimalizácie zásahov do právomoci všeobecných súdov.

Výklad ,,konkrétnych skutočností“ odôvodňujúcich väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

patrí predovšetkým všeobecným súdom, ktoré, vychádzajúc zo znalostí

skutkových okolností danej veci, v danej fáze trestného konania sú oprávnené posúdiť

existenciu dôvodov väzby. Pri rozhodovaní o väzbe s poukazom na jej podstatu možno

hovoriť iba o pravdepodobnosti ohľadom dôsledkov, ktoré môžu nastať, ak obvinený

nebude vo väzbe. Je nevyhnutné, aby závery súdov boli logické a musia výslovne

a prehľadne vysvetľovať, z ktorých konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

obvinený bude konať spôsobom predpokladaným

(, , , , taktiež aj rozsudky ESĽP

vo veciach Letellier v. Francúzsko z 26. 6. 1991, Annuaire, č. 207; Navarra v. Francúzsko

z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B a ďalšie).

34.1 Ústavný súd pripomína, že zákonné dôvody, pre ktoré môže byť obvinený vzatý

do väzby, je nutné vykladať reštriktívne.

34.2 K dôvodom preventívnej väzby však je možné vo všeobecnosti skonštatovať, že

táto sa odlišuje od ostatných dvoch dôvodov tým, že má zabrániť obvinenému

v pokračovaní trestnej činnosti.

34.3 Z citovaného odôvodnenia najvyššieho súdu (bod 33) k tzv. preventívnej väzbe

je na prvý pohľad zrejmé, že dôvody tzv. preventívnej a tzv. kolúznej väzby nie je možné

v uznesení najvyššieho súdu odlíšiť. Už samotná táto skutočnosť spochybňuje kvalitu

odôvodnenia napadnutého uznesenia a samotnú existenciu dôvodov tzv. preventívnej väzby.

34.4 Ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd v úvode „upozornil“ sťažovateľku,

že obava z pokračovania v trestnej činnosti môže vyplývať aj len ,,zo samotného konania“.

Ústavný súd však v tejto súvislosti musí konštatovať, že aj keď ku konaniu nemusia

prikročiť ďalšie konkrétne skutočnosti, konanie, ktoré odôvodňuje obavu z pokračovania

v trestnej činnosti, musí byť konkretizované. Táto požiadavka vyplýva aj z rozhodovacej

činnosti ESĽP (Letellier v. Francúzsko z 26. 6. 1991).

34.5 Najvyšší súd prikročil ku špecifikácii „konkrétnych skutočností“, z ktorých má

vyplývať dôvodná obava z pokračovania v trestnej činnosti, no obmedzil sa len

na hodnotenie podstaty konania, pre ktoré je sťažovateľka trestne stíhaná, a následne toto

konanie hodnotí ako ,,bezškrupolózne“, ktoré sa nezmenilo ani po vznesení obvinenia, čo

vyplýva z ignorácií usvedčujúcich dôkazov a jej „neopadajúcemu“ záujmu o kauzu

„Vodári“ ani po vzatí do väzby spoluobvineného .

34.6 Ústavný súd však musí zdôrazniť, že to bol najvyšší súd, ktorý sám konštatoval,

že ,,osobnostná skladba sťažovateľky, ktorá sa prejavila vyššie popísaným bezškrupolóznym

konaním a to či už pri páchaní trestnej činnosti alebo po vznesení obvinenia nemôže byť

sama osobe žiadnym dôvodom väzby“.

34.7 Po samotnom konštatovaní, že iba osobnostná skladba sťažovateľky nemôže

sama osobe byť dôvodom väzby, už následne najvyšší súd v napadnutom uznesení

nepoukazuje na žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by spolu s tzv. ,,bezškrupulóznym

správaním“ mali odôvodniť tzv. preventívnu väzbu. Obmedzuje sa iba na konštatovanie, že

sťažovateľka bola ,,súčasťou dobre fungujúceho stroja“, pričom takéto konanie vnímané

ako celok považuje najvyšší súd za také, ktoré vyvoláva obavu z jej pokračujúcich aktivít.

Najvyšší súd tak nielenže nepoukazuje na žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali tzv. preventívnu väzbu, ale sám konštatuje, že neexistuje žiadna konkrétna

skutočnosť, iba dôvodné podozrenie, že sťažovateľka páchala trestnú činnosť, pre ktorú je

proti nej vedené trestné stíhanie.

34.8 Pokiaľ najvyšší súd poukazuje na to, že sťažovateľka spolu so spoluobvinenými

bola súčasťou „dobre fungujúceho stroja“, ústavný súd musí v tejto súvislosti konštatovať,

že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o dôvodoch preventívnej väzby vôbec nezaoberal

otázkou, do akej miery je dôvodná obava z pokračovania trestnej činnosti sťažovateľkou

za situácie, keď už činnosť „dobre fungujúceho stroja“ bola odhalená a domnelí páchatelia

sú trestne stíhaní. O to viac, ak sťažovateľka pred vznikom tejto skupiny podľa obsahu spisu

trestnú činnosť nepáchala. Navyše, nie je ani zrejmé, či a akú úlohu zohrával

pri rozhodovaní o väzbe fakt, že sťažovateľka už nie je

(ďalej len ,, “), keďže

najvyšší súd poukázal na to, že pri páchaní trestnej činnosti konala a správala sa z pozície

.

34.9 V odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu ku všeobecným dôvodom tzv.

preventívnej väzby najvyšší súd poukazuje na „zaužívané teoreticko-akademické premisy“,

z ktorých vyplýva, že dôvod tzv. preventívnej väzby je daný aj vtedy, ak existuje obava, že

obvinený, ktorý nebol vzatý do väzby, sa dopustí trestného činu aj inej povahy, ako je

trestný čin, pre ktorý je trestne stíhaný, ak medzi pôvodnou trestnou činnosťou a pôvodným

postavením obvineného a inou trestnou činnosťou, ktorá hrozí, a súčasným postavením

obvineného je možné vyvodiť vzťahovú súvislosť.

34.10 Ústavný súd však konštatuje, že účel týchto teoretických úvah mu nie je

celkom zrejmý, keďže preventívnu väzbu (ani u ostatných spoluobvinených, o ktorých

najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodoval) neodôvodnil obavou z pokračovania iného

druhu trestnej činnosti, ako tej, pre ktorú je sťažovateľka trestne stíhaná. Ústavný súd

pripomína, že v zmysle judikatúry ESĽP dôvody väzby nesmú byť mimoriadne strohé

(porov. rozsudok ESĽP vo veci Khudoyorov v. Rusko z 8. 11. 2005).

34.11 Sťažovateľka má právo poznať dôvody, ktoré viedli najvyšší súd k rozhodnutiu

o aplikovaní tzv. preventívnej väzby na jej osobu ( Letellier v. Francúzsko z 26. 6. 1991),

pričom najvyšší súd nemá na svoju povinnosť tieto dôvody primerane uviesť rezignovať,

bez ohľadu na spoločenský, mediálny či iný tlak, alebo záujem.

34.12 V situácii, keď dva súdy (v danom prípade dokonca obidva so špecializovaným

postavením) pri posudzovaní jednej a tej istej otázky nedospejú k zhode, je o to väčším

dôvodom a zároveň záväzkom pre súd vyššej inštancie, aby presvedčivo vyargumentoval

svoje závery.

34.13 Najvyšší súd sa pri odôvodnení kolúznej väzby „argumentačne vyčerpal“

a nasledujúce odôvodnenie preventívnej väzby poňal značne abstraktne. Konkrétna je iba

jeho obava z možného podplácania najmä v snahe sťažovateľky udržať si finančný

nadštandard, ktorý mohla trestnou činnosťou nadobudnúť, s ktorou sa, naopak,

špecializovaný trestný súd nestotožnil (bod 28.2). Na tomto mieste ústavný súd opätovne

podotýka, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a sťažnostného súdu tvoria pre

účely posúdenia ústavným súdom jeden celok (, ,

), preto pri svojej konštatácii ústavný súd vychádzal z oboch týchto

rozhodnutí.

34.14 Úlohou všeobecných súdov pri posudzovaní existencie dôvodov väzby je

predvídať možné riziká v rovine pravdepodobnosti, vychádzajúc z povahy a okolností

skutkov, ktoré sa kladú dotknutej osobe za vinu, pričom súd v tomto štádiu stavia svoje

závery na základe dôvodného podozrenia (porov. rozsudok ESĽP vo veci Lukanov

v. Bulharsko z 20. 3. 1997). V kontexte uvedeného ústavný súd podotýka, že namiesto toho,

aby najvyšší súd svoju reálnu obavu z pokračovania v trestnej činnosti obvinenou

striktnejšie a dôslednejšie rozviedol, znenie svojho odôvodnenia v tejto časti napadnutého

uznesenia skôr zameral na svoju „subjektívnu rozhorčenosť“ nad správaním obvinenej, čo

môže vyvolávať (a u sťažovateľky aj vyvolalo) úvahu o prekročení rámca postačujúceho

na účely odôvodnenia väzobného stíhania pri väzobnom dôvode podľa § 71 ods. 1 písm. c)

. Ústavný súd preto konštatuje, že odôvodnenie najvyššieho súdu

vo vzťahu k preventívnej väzbe sťažovateľky je už skutočne „na hrane“ arbitrárnosti.

34.15 Uvedený kritický záver ústavného súdu k odôvodneniu preventívnej väzby

zo strany najvyššieho súdu však nemá dopad na výsledné rozhodnutie. Podľa ustálenej

praxe ústavného súdu „Ak existuje, čo i len jeden zákonný dôvod väzby, väzba je zákonná

a ústavná, ak takýto dôvod všeobecný súd aplikoval“ (m. m. ). Podobne sa

ústavný súd vyjadril aj v iných svojich rozhodnutiach (m. m. ,

).

VI.2.2 K rozhodnutiu najvyššieho súdu o kolúznej väzbe

35. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný

súd vo všeobecnej rovine konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k dôvodu kolúznej

väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad

relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim najvyšším súdom s dôsledkom porušenia

sťažovateľky označených práv jej vzatím do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b)

a c) . Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie

veci náležite aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych skutkových

a právnych okolností predmetnej veci, ktoré boli sťažovateľke podrobne objasnené.

35.1 V predmetnej veci je neprehliadnuteľná skutočnosť, že sťažovateľka sa mala

dopustiť trestnej činnosti kladenej jej za vinu niekoľkými skutkami, pri ktorých úzko

spolupracovala s osobou a ďalšími sudcami, pričom v páchaní trestnej

činnosti mala pokračovať aj po zadržaní kľúčovej osoby , ktorý v podstate

páchanie celej trestnej činnosti mal organizovať. Skutková situácia je v predmetnej trestnej

veci nachádzajúcej sa zatiaľ v štádiu prípravného konania dôkazne podchytená výpoveďou

nielen „kľúčového svedka“ bývalého sudcu , ktorý z trestnej činnosti

usvedčuje aj sám seba, ale aj výpoveďou ďalšieho relevantného svedka ,

ktorý poskytol ďalší vo veci sa javiaci kľúčový dôkaz, ktorým sú prepisy z mobilnej

aplikácie Threema, ktorý skutkovo potvrdzuje výpoveď „kľúčového svedka“

. Teda nie je možné prisvedčiť námietke sťažovateľky o tom, že nie je možné

postaviť podozrenie z trestnej činnosti na výpovedi jediného kľúčového svedka. V prípade

sťažovateľky to nie je len, ako už bolo spomenuté, výpoveď svedka a

a výpisy z mobilnej aplikácie Threema, ale aj celkovo ďalších deväť svedkov, ktorí

boli vo veci vypočutí, tak ako to uviedol aj špecializovaný trestný súd vo svojom

napadnutom rozhodnutí. Práve početnosť skutkov, ktorých sa sťažovateľka dopustila, a ich

závažnosť na verejný spoločenský život a dôveryhodnosť justičného systému, ako aj

skutočnosť, že k páchaniu trestnej činnosti „sťažovateľku neodradilo ani zadržanie

pravdepodobného organizátora tejto trestnej činnosti...“, predstavuje tie konkrétne

skutočnosti, ktorými vo veci konajúce súdy odôvodnili podozrenie z kolúzneho správania

sťažovateľky.

35.2 Možno teda uzavrieť, že v prípade sťažovateľky ide na účely rozhodnutia

o väzbe dovtedy zadováženými dôkazmi o dostatočne preukázané podozrenie z početnej

trestnej činnosti (ktorú mala páchať pravidelne s cieľom získať majetkový prospech aj

za cenu ohrozenia dôveryhodnosti celého justičného systému a ktorú od jej páchania

neodradila ani hrozba trestnoprávneho postihu a zadržanie jedného z jej hlavných

subjektov) založenej na korupčnom a manipulatívnom (nátlakovom) správaní, ktorého

cieľom malo byť práve (nezákonné) ovplyvnenie rozhodovacej činnosti orgánov verejnej

moci (súdov) v konkrétnych veciach. Právny záver najvyššieho súdu, že v spojení

s osobnostnou štruktúrou sťažovateľky (prejavenou aj jej správaním „po čine“), na ktorú

najvyšší súd v napadnutom uznesení taktiež poukázal (a ktorú je pri rozhodovaní o väzbe

nevyhnutné brať do úvahy), ide o konkrétne skutočnosti podľa § 71 ods. 1 písm. b)

, odôvodňujúce reálnu obavu, že sťažovateľka bude vyvíjať snahu

smerujúcu k mareniu vyšetrovania, preto podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky

ústavnej nekonformnosti. Ústavný súd, vychádzajúc zo svojej stabilnej judikatúry,

reflektujúcej ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov (pozri napr. ,

, , ), poukazuje na to, že skutočnosti

odôvodňujúce väzobné stíhanie môžu spočívať aj v druhovej povahe, resp. charaktere

stíhanej trestnej činnosti a v spôsobe jej spáchania obvineným.

35.3 Na uvedenom nič nemení ani námietka sťažovateľky, že už nedisponuje

postavením, ktoré by jej umožňovalo kolúzne konanie, resp. ňou implicitne poukazovaná

skutočnosť, že časť skupiny osôb, ktorá sa mala podieľať na páchaní stíhanej trestnej

činnosti (vrátane jej čelného predstaviteľa), sa v súčasnosti nachádza vo väzbe, keďže tieto

skutočnosti sú vo vzťahu k najvyšším súdom konštatovaným väzobným dôvodom

irelevantné. Inými slovami, ovplyvňovanie vyšetrovania je možné aj bez toho, aby osoba,

ktorá sa takého konania dopúšťa, mala formálne postavenie sudkyne alebo

, resp. (naďalej) mala k dispozícii okruh osôb,

s ktorými sa mala podieľať na páchaní trestnej činnosti.

35.4 Odôvodnením kolúznej väzby sťažovateľky týmito konkrétnymi skutočnosťami

tak vo veci konajúci najvyšší súd dostatočne preskúmal okolnosti svedčiace pre potrebu

väzobného stíhania sťažovateľky (rozsudok ESĽP vo veci Schiesser v. Švajčiarsko

zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, § 31).

35.5 Najvyšší súd, rozhodujúc v sťažnostnom konaní o kolúznej väzbe sťažovateľky,

sa adekvátne vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami a argumentmi, ktoré boli

spôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia jej

osobnej slobody (porov. rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Nikolova v. Bulharsko

z 25. 3. 1999, bod 61; rozsudok ESĽP vo veci Ilijkov v. Bulharsko z 26. 7. 2001, bod 94,

rozsudok ESĽP vo veci Ignatenco v. Moldavsko z 8. 2. 2011, bod 78, rozsudok ESĽP

vo veci Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan z 22. 5. 2014, bod 114) a ktoré aj vo svojom

napadnutom rozhodnutí náležite interpretoval.

36. V širších súvislostiach je možné podporne poukázať aj na odbornú literatúru

(Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech.

Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck 2012), podľa ktorej „... zbavenie slobody

sťažovateľa nemôže byť vnímané ako svojvoľné, ak vnútroštátny súd uviedol určité dôvody

pre pokračovanie väzby, iba ak by uvádzané dôvody boli mimoriadne lakonické a bez

akéhokoľvek odkazu na ustanovenie zákona, ktoré by zbavenie sťažovateľa slobody

dovoľovalo [pozri rozsudok ESĽP vo veci Khudoyorov v. Rusko z 8. 11. 2005, § 131

a § 157, porov. tiež rozsudok ESĽP vo veci Miminoshvili v. Rusko z 28. 6. 2011, § 69]“,

možno konštatovať a dospieť k záverom, že najvyšší súd sťažovateľke dôvody jej kolúznej

väzby z hľadiska materiálnej interpretácie zákonných podmienok aj náležite vysvetlil.

37. Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj výhradu sťažovateľky, že najvyšší

súd ju vzal do väzby preto, aby „vyšiel v ústrety spoločenskému dopytu“. Obvineným

subjektívne vnímané spoločenské odsúdenie jeho konania [bez ohľadu

na (ne)opodstatnenosť prevažujúcej verejnej mienky] totiž samo osebe nie je spôsobilé

spochybniť ústavnú akceptovateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu vydaného v trestnom

konaní vedenom proti nemu, a to za podmienky, že také rozhodnutie je riadne odôvodnené

a nevykazuje znaky zneužitia, resp. účelového ohýbania práva. Ako už bolo uvedené,

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sťažovateľky je podľa názoru ústavného

súdu odôvodnené spôsobom, ktorý napriek výhrade ústavného súdu (bod 34.14 tohto

odôvodnenia) možno považovať za ústavne udržateľný. Obrana sťažovateľky miestami

pôsobí ako nekonzistentná, keďže na jednej strane vo verejnom tlaku vidí dôvod jej vzatia

do väzby a na druhej strane sa naň odvoláva pri svojej argumentácii, že pod takým

„intenzívnym mediálnym dozorom“ by predsa nemohla pokračovať v trestnej činnosti alebo

ovplyvňovať svedkov.

38. Vo vzťahu k dôvodnému podozreniu ako materiálnej podmienke uvalenia väzby

ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou ESĽP sa uznáva,

že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk

každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá

existenciu skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť

záver, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (rozsudok ESĽP vo veci Michalko

v. Slovenská republika z 21. 12. 2010, body 112 a 113, rozsudok ESĽP vo veci Ilgar

Mammadov v. Azerbajdžan z 22. 5. 2014, bod 88, sťažnosť č. 15172/13), pričom jeho

dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok

ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990). Konanie musí

vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platného vnútroštátneho práva napĺňa skutkovú

podstatu trestného činu (rozsudok ESĽP vo veci Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997)

a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide (rozsudok ESĽP vo veci Berktay

v. Turecko z 1. 3. 2001).

38.1 Ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri vznesení obvinenia

vo svojej judikatúre uviedol, že (ako zákon, na ktorý poukazuje

vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania

trestného činu bola kompletne podložená aj nespochybniteľnými dôkazmi proti

obvinenému, pretože by bolo nelogické, aby trestné činy boli jednoznačne definované a aj

preukázané už v tomto štádiu trestného stíhania, t. j. prípravného konania, keďže toto je

cieľom až následného vyšetrovania a najmä konania pred súdom. V tejto súvislosti je,

naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára

priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného

obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním, tak

ako to vyplýva aj z komentovaného znenia dohovoru, „skutočnosti, ktoré vyvolali

podozrenie, nemusia byť toho istého stupňa ako tie, ktoré sú potrebné na odôvodnenie

odsúdenia alebo hoci len na vznesenie obvinenia [pozri Murray proti Spojenému

kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory, 28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, porov. tiež

Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudok, 31. 5. 2011, č. 5829/04, § 189]... skutočnosti,

na ktorých sa podozrenie zakladá, však nemôžu byť rovnakej úrovne, ako skutočnosti

potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo pre podanie obžaloby, čo je predmetom až ďalšej

fázy trestného konania [Krejčíř proti Českej republike, rozsudok, 26. 3. 2009, č. 39298/04

a 8723/05, bod 75,]“ (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva

o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck 2012). Samotné dôvody

väzby podľa rátajú s existenciou takéhoto dokazovania

počas prípravného konania (, ). Pri rozhodovaní o väzbe

teda postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým

naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu.

38.2 Taktiež z rozhodovacej činnosti ESĽP vo vzťahu k čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr.

rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, str. 24 ‒25, § 12;

Stogmüller v. Rakúsko z 11. 11. 1969, séria A, č. 9, str. 40, § 4; Ringeisen v. Rakúsko

zo 16. 7. 1971, séria A, č. 13, str. 42, § 104; Letellier v. Francúzsko z 26. 6. 1991, séria A,

č. 207, § 35; van der Tang v. Španielsko z 13. 7. 1995, séria A, č. 321, § 55; Muller

v. Francúzsko zo 17. 3. 1997, č. 21802/93, § 35; Punzelt v. Česká republika z 25. 4. 2000,

č. 31315/96, § 73 a Jecius v. Litva z 31. 7. 2000, č. 34578/97, § 93), ako aj z rozhodovacej

činnosti ústavného súdu (napr. , ) vyplýva, že dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu predstavuje conditio sine qua non pre väzbu.

39. Sťažovateľka tiež namieta, že všeobecné súdy sa v jej veci riadne nezaoberali

otázkou, či jej väzba je nevyhnutná alebo je ju možné nahradiť niektorým z na to určených

zákonných inštitútov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na už citovanú časť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa sťažnostný súd zaoberal možnosťou

nahradenia väzby sťažovateľky dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80

ods. 1 písm. c) a dospel k riadne odôvodnenému záveru, že výrok

(napadnutého) uznesenia prvostupňového špecializovaného trestného súdu, ktorým väzbu

(ani) sťažovateľky týmto inštitútom nenahradil, považuje za zákonný a vecne správny.

Ústavný súd k tomu dodáva, že všeobecný súd je povinný ex offo (samostatným výrokom)

rozhodovať len o tom, či nahrádza väzbu obvineného práve označeným inštitútom dohľadu

probačného a mediačného úradníka podľa a túto

povinnosť nemá pri ostatných inštitútoch nahradenia väzby podľa § 80 ods. 1 písm. a) a b)

a . Z ústavnej sťažnosti sťažovateľky ani z dokumentácie k nej

pripojenej pritom nevyplýva, že by sťažovateľka navrhovala nahradenie jej väzby

niektorým z označených inštitútov, o ktorých všeobecný súd rozhoduje len na návrh.

V nadväznosti na uvedené potom platí, že ak najvyšší súd dospel k záveru, že nebolo možné

nahradiť väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka (ktorý je efektívnou

a priebežne aktualizovanou garanciou na daný účel), bolo použitie väzby nevyhnutné.

Ústavný súd preto považuje napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne konformné

aj v kontexte (v tomto bode) označenej námietky sťažovateľky.

40. Napokon sťažovateľka namieta, že najvyšší súd jej svojím postupom „znemožnil

osobnú účasť“ na zasadnutí, na ktorom sa rozhodovalo (aj) o jej sťažnosti proti

napadnutému väzobnému rozhodnutiu prvostupňového súdu.

40.1 K tejto námietke sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že

ESĽP vo svojej judikatúre k ustanoveniam čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupne formuloval

viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí najmä právo na kontradiktórne

konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby (porov. napríklad rozsudok

ESĽP vo veci Michalko v. Slovenská republika z 21. 12. 2010, sťažnosť č. 35377/05,

ods. 156 a tam citovaná prejudikatúra, rozsudok ESĽP vo veci Nikolov proti Bulharsku

z 25. 3. 1999, rozsudok ESĽP vo veci Kampanis proti Grécku z 13. 7. 1995), ale aj

všeobecnejšie právo na „zákonnosť“ konania a právo nebyť zbavený osobnej slobody

svojvoľným (arbitrárnym) postupom (porov. už citovaný Michalko proti Slovensku,

ods. 156 a 158). Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri zásahu do základného práva

jednotlivca do osobnej slobody teda musí byť právo dotknutej osoby vyjadriť sa, teda právo

na vypočutie súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (,

).

40.2 Ani z judikatúry ESĽP však nevyplýva potreba osobného vypočutia sťažovateľa

v konaní o väzbe na oboch stupňoch konania. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred

súdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje

povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia

súdom, alebo ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností je

zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania

kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní (, ). Teda

nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba

posudzovať vždy individuálne, podľa okolností konkrétneho prípadu.

40.3 Ústavný súd vo vzťahu k tejto výhrade poukazuje na príslušné zákonné

ustanovenia (citované v časti III tohto odôvodnenia, pozn.), z ktorých vyplýva, že

o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby rozhoduje nadriadený súd

na neverejnom zasadnutí ( ), na ktorom môže predseda

senátu umožniť účasť (aj) obvinenému a jeho obhajcovi ( ).

Teda zo zákonnej dikcie vyplýva fakultatívna možnosť, nie

obligatórna zákonom uložená povinnosť predsedu senátu sťažnostného súdu uskutočniť

neverejné zasadnutie za prítomnosti sťažovateľa ako obvineného a jeho obhajcu. Porušeniu

práv sťažovateľa nezodpovedá stav, keď v konaní pred prvoinštančným súdom bol

za prítomnosti svojho zvoleného obhajcu vypočutý, mal možnosť predniesť všetky svoje

argumenty, námietky nielen k trestnej činnosti mu kladenej za vinu, ale aj voči svojmu

zadržaniu vrátane ponúknutia prostriedkov nahradenia väzby, o ktorých súd

v prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa nimi ústavne súladným spôsobom aj

vysporiadal. Navyše, sťažovateľka v posudzovanej veci v ústavnej sťažnosti ani len netvrdí,

že by o účasť na predmetnom neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu požiadala. Neobstojí

potom ani jej súvisiaca námietka, že „prípadný súlad postupu najvyššieho súdu s Trestným

poriadkom v žiadnom rozsahu nekompenzuje nesúlad takého postupu s dohovorom“.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že procesný postup všeobecného súdu

v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania

v trestnoprávnej veci) nemôže znamenať porušenie základných ľudských práv (,

, , , ).

40.4 Sťažovateľkou poukazované rozhodnutie ESĽP navyše hovorí o povinnosti

členských štátov zabezpečiť možnosť osobnej účasti strán (účastníkov) na konaní súdu

o opravnom prostriedku. Z už uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka v danom prípade túto

možnosť (zúčastniť sa neverejného zasadnutia najvyššieho súdu, na ktorom bolo vydané

napadnuté rozhodnutie) vytvorenú právnou úpravou mala, musela by sa však o takú účasť

uchádzať (na rozdiel od obligatórneho výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie).

Ústavný súd by (len) v takom prípade mohol preveriť, ako sa najvyšší súd s takou žiadosťou

sťažovateľky vysporiadal.

41. Na základe uvedených skutočností, sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery,

ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a ani postup

predchádzajúci jeho vydaniu nevykazujú také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by

po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu

porušenia sťažovateľkou označených práv garantovaných a dohovorom. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

namietajúcej porušenie a 2 odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

VI.3 K namietanému porušeniu základného práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 5 ods. 4 dohovoru

42. Z judikatúry ústavného súdu (, , )

vyplýva, že v ustanoveniach a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu

( ) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených

ustanoveniach sú obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z dohovoru

(, , , , ,

). Ústavný súd preto odkazuje na už uvedené argumenty a aj v tejto časti

ústavnú sťažnosť odmieta podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

43. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu