Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)I. ÚS 161/2019
PDF · 576.96 KB
No categories available
I. ÚS 161/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , a , ,
, , zastúpených Advokátskou
kanceláriou JUDr. Tomáš Tomčovčík, s. r. o., Nerudova 14, Košice, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Tomáš Tomčovčík, vo veci namietaného porušenia základných
práv zaručených v čl. 17 ods. 2, 3 a 5 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv
zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 15 T 40/2018 z 9. novembra 2018
a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 152/2018 z 27. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), a , , (ďalej aj
„sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie
základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, 3 a 5 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 T 40/2018 z 9. novembra 2018
a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 152/2018
z 27. novembra 2018.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú väzobne
trestne stíhaní pre zločin krádeže u sťažovateľa v 1. rade podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b)
a ods. 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a u sťažovateľa v 2. rade podľa § 212
ods. 1 a ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.
3. Po podaní obžaloby 29. októbra 2018 Okresnou prokuratúrou Trnava (ďalej len
„okresná prokuratúra“) okresný súd uznesením sp. zn. 15 T 40/2018 z 9. novembra 2018
podľa § 238 ods. 3 a § 72 ods. 1 písm. e) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ponechal sťažovateľov z dôvodu
uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vo väzbe a zároveň podľa § 80 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku väzbu sťažovateľov dohľadom probačného a mediačného
úradníka nenahradil.
4. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu sťažovatelia podali riadny opravný
prostriedok, ktorý krajský súd uznesením č. k. 6 Tos 152/2018-640 z 27. novembra 2018
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
5. Podľa názoru sťažovateľov „podanie obžaloby bolo predčasné a len z dôvodu, že
návrh na predĺženie väzby by sa musel podať do 4. 11. 2018, teda ostávali už len 3 pracovné
dni na zákonné podanie“.
6. Za rozhodujúcu však sťažovatelia považovali okolnosť, že v danej veci sa
od vznesenia obvinenia 4. mája 2018 až do podania obžaloby 29. októbra 2018 vykonal iba
jeden procesný úkon, a to výsluch poškodeného. Napriek tomu, že už od vznesenia
obvinenia bolo možné pristúpiť k znaleckému dokazovaniu, znalecký ústav bol do konania
pribratý „až v mesačných odstupoch a pre veľkú zaťaženosť KEU v BA výsledky znaleckých
posudkov boli doručené až v mesiaci september a október 2018“. Takáto dlhá doba na úkor
väzby nemôže byť podľa sťažovateľov považovaná za prijateľnú. Nečinnosť orgánov
činných v trestnom konaní mala spôsobiť, že väzba trvala nad mieru nevyhnutnosti.
Ani dĺžka vyšetrovania sa nedá považovať za odôvodnenú, lebo nešlo o obtiažnu vec
z hľadiska náročnosti vyšetrovacích úkonov. Slovami sťažovateľov reálne vo veci bol
okrem výsluchu obvinených 4. mája 2018 vykonaný iba 1 úkon, a to výsluch poškodeného
23. mája 2018, pričom poškodený bol vypočutý už 4. mája 2018 spolu s obvinenými.
7. Sťažovatelia sú presvedčení, že absencia „znakov obťažnosti veci alebo iných
závažných dôvodov mala mať za následok zamietnutie návrhu na predĺženie väzby. I keď
v tomto prípade nešlo o návrh na predĺženie väzby, ale z vyššie uvedeného vyplýva, že
nepodaním obžaloby, by v priebehu 3 pracovných dní muselo ísť, avšak by takýto návrh
nemal oporu v zákone.“.
8. Porušenie svojich práv sťažovatelia vidia aj v nedostatočnom odôvodnení
rozhodnutí všeobecných súdov konajúcich o ich osobnej slobode. Tým im mala byť ako
obvineným odňatá možnosť sťažnosťou sa proti nim účinne brániť.
9. Danosť niektorého z dôvodov väzby je základnou podmienkou pre rozhodnutie
o väzbe, a preto „nedostatočné odôvodnenie je okolnosťou, ktorá sama osebe môže stačiť na
záver o porušení čl. 19 ods. 2 ÚSTAVY SR z dôvodov neoprávneného zasahovania do
súkromného a rodinného života“.
10. Z týchto dôvodov sťažovatelia považujú ich väzbu za nezákonnú. Ako tvrdia
skutkové a právne závery oboch súdov, ktoré sa týkajú zákonnosti väzby sťažovateľov, sú
zjavne neodôvodnené, z ústavného hľadiska neudržateľné a mali za následok porušenie ich
práv.
11. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:
„Právo sťažovateľov na zákonné pozbavenie osobnej slobody podľa článku 5 ods. 1
písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, právo na rozhodnutie o zákonnosti
väzby podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, práva
zakotveného v článku v článku 17 ods. 2, 3, 5 a v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky Uznesením Okresného súdu Trnava, sp. zn. 15 T/40/2018 zo dňa 09. 11. 2018,
ktorým boli sťažovatelia ponechaní vo väzbe a Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
6 Tos/152/2018 zo dňa 27. 11. 2018 porušené boli.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému sudu Trnava a Krajskému
súdu v Trnave pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn.
6 Tos/152/2018 zo dňa 27. 11. 2018 a vracia vec Krajskému súdu Trnava na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi 1. finančné zadosťučinenie
vo výške 5.000.- €.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi 2. finančné zadosťučinenie
vo výške 5.000.-€.
Sťažovateľom sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré sú Okresný súd
Trnava a Krajský súd v Trnave spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť jeho právnemu
zástupcovi.“
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných
práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa
odseku 1, obnovil stav pred porušením.
14. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13, § 16 až § 28, § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
takú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05,
19. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom
sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný
súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej ústavnej
sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a iba v súvislosti
s tými rozhodnutiami orgánov verejnej moci, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia
domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite ústavnej sťažnosti. Tvrdenia o porušení
iných práv, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte ústavnej sťažnosti mimo petitu je podľa
názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (napr.
III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd za predmet ústavnej sťažnosti považoval
namietané porušenie základného práva sťažovateľov na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17
ods. 2, 3 a 5 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1
písm. c) a ods. 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 15 T 40/2018 z 9. novembra
2018 a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 152/2018 z 27. novembra 2018.
21. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
22. Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno
zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď
oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín a pri trestných činoch
terorizmu do 96 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú
osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia
vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.
23. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
24. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
25. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:..
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;...
26. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4
dohovoru v súvislosti s preskúmaním zákonnosti väzby uznesením okresného súdu
sp. zn. 15 T 40/2018 z 9. novembra 2018
27. Pokiaľ ide o ústavný prieskum rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd
poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy („...ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, obsahom
ktorého je pravidlo, že sťažovatelia majú právo domáhať sa ochrany základného práva
pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
28. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde (obdobne
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
29. V prípade sťažovateľov mal pred zásahom do základných práv a slobôd
okresným súdom právomoc poskytnúť im ochranu krajský súd, ktorý konal o ich riadnom
opravnom prostriedku, keďže právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu
sťažovatelia využili. Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný
súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy (in fine) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom
súde, a to krajský súd ako súd sťažnostný (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto
časti vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti so zákonnosťou väzby uznesením
krajského súdu sp. zn. 6 Tos 152/2018 z 27. novembra 2018
30. Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že mu neprislúcha, aby
v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov
väzby sťažovateľov alebo akýchkoľvek iných obvinených. To prislúcha zásadne
všeobecným súdom. Rovnako tak pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho
orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie,
ale preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02,
31. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry ďalej zdôrazňuje, že väzba je
najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide
o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti
(mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného
súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného
verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla
rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko
z 12. 12. 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho
právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa
v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia
osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).
32. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
33. Ústavný súd ďalej vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že
vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len
zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať návrh
na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby
a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe dlhšie ako
po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom
prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2
ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone
a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas
ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými
okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody)
na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah
základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej
osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu
rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne
34. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci. Rovnako aj
z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne
aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru je predmetom súdneho prieskumu „zákonnosť“ pozbavenia
osobnej slobody.
35. Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 6 Tos 152/2018 z 27. novembra
2018, ktorým sťažnosť sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 15 T 40/2018
z 9. novembra 2018 zamietol, uviedol, že vo vzťahu k materiálnym podmienkam väzby
sťažovateľov zistil rovnako ako prvostupňový súd, že v štádiu po podaní obžaloby
pretrvávalo podozrenie, že sa dopustili spáchania skutku, pre ktorý sú trestne stíhaní, a že
tento skutok má všetky zákonné znaky uvedených zločinov. Toto podozrenie
podľa krajského súdu vyplývalo z dokazovania vykonaného v prípravnom konaní, najmä
z dôkazov, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého uznesenia prvostupňový súd
„i prokurátor v podanej obžalobe“. Nepovažoval za pravdivé, že by obžaloba bola
postavená na nezákonných dôkazoch. Najmä pokiaľ išlo o námietku sťažovateľov týkajúcu
sa ich nezákonného zadržania, krajský súd zopakoval, že obžalovaní boli zadržaní v súlade
s ustanoveniami Trestného poriadku.
36. Podľa názoru krajského súdu prvostupňový súd postupoval správne a zákonným
spôsobom pri rozhodovaní o väzbe podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku. Riadne
preskúmal a vyhodnotil všetky skutočnosti, ktoré boli významné pre rozhodnutie o väzbe
sťažovateľov a svoje zistenia premietol do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a preto
nadriadený súd naň v celom rozsahu odkázal.
37. Konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali takzvanú preventívnu väzbu podľa
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, mal prvostupňový súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviesť správne a aj krajský súd zastával názor, že u oboch sťažovateľov bola
daná dôvodná obava, že v prípade ich prepustenia z väzby na slobodu budú pokračovať
v páchaní trestnej činnosti.
38. Podľa krajského súdu správne mal tiež prvostupňový súd rozhodnúť i o tom, že
väzbu sťažovateľov nebolo možné nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Ani z pohľadu nadriadeného súdu táto alternatíva nahradenia účelu väzby neprichádza
do úvahy, a to vzhľadom na osoby sťažovateľov, ktorí „majú sklony k páchaniu trestnej
činnosti, nakoľko by neeliminovala obavu z konania obžalovaných, pre ktoré sa...
nachádzajú vo väzbe“. Krajský súd skonštatoval, že pokiaľ ani predchádzajúce odsúdenia
nemali na sťažovateľov ten prevýchovný účinok, aby ich odradili od ďalšieho páchania
trestnej činnosti, niet prečo predpokladať, že by na dosiahnutie účelu, ktorý sleduje väzba,
dostačoval dohľad probačného a mediačného úradníka.
39. Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou sťažovateľov o prieťahoch v konaní,
pretože bol toho názoru, že orgány činné v trestnom konaní postupovali v zmysle § 2 ods. 6
40. Pretože sa krajský súd v podstatných otázkach stotožnil s odôvodnením
rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na aj
na relevantné časti prvostupňového rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd len
pripomína, že konanie pred všeobecnými súdmi je z hľadiska ústavného prieskumu potrebné
posudzovať ako jeden celok. Pokiaľ súd prvého stupňa zodpovie na všetky relevantné
argumenty nastolené stranami v konaní a nadriadený súd sa s týmto posúdením stotožní,
potom ani stručnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu druhého stupňa nie je v zásade
dôvodom na vyslovenie protiústavnosti takéhoto rozhodnutia. Podstatné totiž je, že strane
konania boli v priebehu konania sprostredkované nosné dôvody rozhodnutia (napr.
41. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa oboznámil
s obsahom spisového materiálu, z ktorého zistil, že dôvod preventívnej väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku u oboch sťažovateľov naďalej trval aj v tomto štádiu
konania, t. j. po podaní obžaloby. Dovtedy zistené skutočnosti a zabezpečené dôkazy
nasvedčovali, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky
trestného zločinu krádeže a existovalo dôvodné podozrenie, že ho spáchali sťažovatelia,
a z ich konania a ďalších konkrétnych skutočností vyplývala dôvodná obava, že by
v trestnej činnosti pokračovali.
42. Dôvodnosť podozrenia, že skutok spáchali sťažovatelia, okresný súd oprel
o dôkazy vyplývajúce z dôkazných prostriedkov, a to z výpovede svedka – poškodeného,
zo zápisnice o ohliadke miesta činu a z jej fotodokumentácie, z vykonaných osobných
prehliadok sťažovateľov, prehliadky motorového vozidla, v ktorom sa sťažovatelia viezli
pri ich zadržaní, zo záznamov a z fotodokumentácie z kamier Mestskej polície Trnava
a ďalších subjektov a pod., ktorých stručné obsahy v rozhodnutí uviedol.
43. K existencii dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
okresný súd poukázal na závery sudcu okresného súdu pre prípravné konanie, ktoré sa ani
po podaní obžaloby na sťažovateľov nezmenili. Týmito dôvodmi bola predovšetkým
tzv. trestná minulosť sťažovateľov, keď oboch okresný súd považoval za tzv. špeciálnych
recidivistov vo vzťahu k páchaniu majetkovej trestnej činnosti, pre ktorú boli opakovane
súdne trestaní. Sťažovateľ v 1. rade bol dovtedy 15-krát a sťažovateľ v 2. rade 3-krát súdne
trestaný. Obaja už vykonávali nepodmienečné tresty odňatia slobody. Okresný súd poukázal
na skutočnosť, že napriek týmto skutočnostiam u sťažovateľov nenastala žiadna zmena v ich
správaní sa vo vzťahu k vedeniu riadneho života na slobode bez páchania ďalšej trestnej
činnosti.
44. Okresný súd ďalej uviedol, že aj stíhaného skutku sa mali sťažovatelia dopustiť
v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia (sťažovateľa v 1. rade) či prepustenia z výkonu
trestu odňatia slobody (obaja sťažovatelia). Sťažovatelia boli v tom čase nezamestnaní
a svoj finančný príjem mali dosahovať brigádnickou činnosťou, ktorá ale nebola
verifikovaná žiadnym dôkazom, ktorý by to potvrdzoval. Neboli evidovaní ani v Sociálnej
poisťovni. Okresný súd tak konštatoval dôvodné podozrenie, že sťažovatelia si finančné
prostriedky na živobytie mohli zabezpečovať práve nezákonnou činnosťou, resp. páchaním
majetkovej trestnej činnosti.
45. Uvedené viedlo okresný súd k záveru, že sťažovateľov bolo potrebné aj
po podaní obžaloby ponechať vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, t. j. že existuje dôvodná obava, že budú v trestnej činnosti pokračovať.
46. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v spojení s rozhodnutím okresného
súdu uviedol dostatočne presvedčivé dôvody, pre ktoré bolo potrebné sťažnosť
sťažovateľov proti napadnutému uzneseniu okresného súdu z 9. novembra 2018 zamietnuť,
pritom sa v odôvodnení svojho uznesenia dostatočne vysporiadal so všetkými
pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľov podstatnými skutkovými, ako aj právnymi
otázkami.
47. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 Tos 152/2018 z 27. novembra
2018 umožňuje ústavnému súdu urobiť záver, že vo veci konajúce všeobecné súdy sa
náležite vysporiadali s formálnymi a materiálnymi dôvodmi väzby sťažovateľov,
dostatočným spôsobom ich preukázali a zdôvodnili, a preto spĺňajú zákonné požiadavky
na odôvodnenie uznesenia o ponechaní sťažovateľov vo väzbe, resp. o sťažnosti proti nemu.
Ústavný súd z uznesenia krajského súdu a jeho postupu nezistil nič, čo by ho robilo ústavne
neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.
48. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľov, že zo strany okresnej prokuratúry išlo v ich
prípade o predčasné podanie obžaloby a len z dôvodu, že „návrh na predĺženie väzby by sa
musel podať do 4. 11. 2018, teda ostávalo už len 3 pracovné dni na zákonné podanie“,
ústavný súd poznamenáva, že táto námietka sťažovateľov ostáva iba v rovine ich
domnienok, bez uvedenia ďalšej adekvátnej ústavnoprávne relevantnej argumentácie
s uvedením konkrétneho reálneho negatívneho (neprípustného) dopadu na ich základné
práva alebo slobody. Žiadnym zodpovedajúcim spôsobom sťažovatelia v ústavnej sťažnosti
nespochybnili zákonnosť postupu okresnej prokuratúry pri podávaní obžaloby okresnému
súdu. Neuviedli, v čom mala nimi tvrdená predčasnosť podania obžaloby spočívať, t. j.
ktoré zákonom predpokladané skutočnosti alebo podmienky jej podania ešte neboli splnené.
Netvrdia ani to, že by podaním obžaloby bolo ktorékoľvek zákonné ustanovenie
procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo, okresnou prokuratúrou porušené
(takéto ustanovenie neoznačili).
49. Z hľadiska požadovanej ústavnoprávnej ochrany základných práv sťažovateľov
však túto námietku robí irelevantnou najmä skutočnosť, že postup okresnej prokuratúry
právne významným spôsobom sťažovatelia v ústavnej sťažnosti nenapádajú, keďže
nepožadujú vysloviť porušenie ich základných práv jej postupom (pozri navrhovaný petit
ústavnej sťažnosti), a rovnako neuviedli ani relevantnú príčinnú súvislosť medzi
spochybňovaným postupom okresnej prokuratúry a ústavnou sťažnosťou napadnutými
rozhodnutiami všeobecných súdov o ich ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby.
50. V ďalšom sťažovatelia namietajú, že orgány činné v trestnom konaní vo veci
samej nepostupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, čo má zakladať nezákonnosť
ich väzby a tým aj zásah do ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy, ale aj práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
51. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že požiadavka, aby vzhľadom na všetky
okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen
existenciu a relevantnosť dôvodov väzby, ale aj doterajší postup orgánov činných
v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť
totiž porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní
v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98).
52. Pokiaľ ide o vzťah čl. 48 ods. 2 ústavy upravujúceho základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že
čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú
slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody
väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho
konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, vrátane práva na urýchlene
konanie a rozhodnutie o väzbe, ale aj práva na rýchly postup v konaní o merite, t. j. o vine
a treste osoby, ktorá je v rámci tohto konania pozbavená osobnej slobody, a preto sú
na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy (analogicky
napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09, IV. ÚS 327/07, III. ÚS 304/06, III. ÚS 195/2010).
53. Ak uvedenú skutočnosť sťažovatelia zastúpení kvalifikovaným právnym
zástupcom mienili napadnúť pred ústavným súdom aj prostredníctvom práv zaručených im
dohovorom, potom ústavný súd prízvukuje, že tak mali urobiť namietaním porušenia práva
zaručeného v čl. 5 ods. 3 dohovoru, čo však neurobili. Nič to však nemení na skutočnosti, že
ústavný súd k preskúmaniu tejto námietky pristúpil z dôvodu tvrdenia sťažovateľov
o zásahu do ich základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.
54. Sťažovatelia tvrdia, že od vznesenia im obvinenia do podania obžaloby bol
vykonaný iba jeden vyšetrovací (procesný) úkon – výsluch poškodeného.
55. Ústavný súd z iného rozhodnutia krajského súdu v danej trestnej veci
sťažovateľov, vydaného krátko pred podaním obžaloby na sťažovateľov, a to uznesenia
sp. zn. 6 Tpo 64/2018 z 23. októbra 2018, ktorým bolo v druhom stupni rozhodované o ich
žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu, zistil nasledujúci priebeh vyšetrovania:
„... z predloženého vyšetrovacieho spisu vedeného v predmetnej trestnej veci pod
ČVS: ORP- 629/4-VYS-TT-2018... vyplývalo, že po vzatí oboch obvinených do väzby bol dňa
11. mája 2018 do konania pribratý Kriminalistický a expertízny ústav PZ na vypracovanie
znaleckého posudku z odboru kriminalistika, odvetví kriminalistická mechanoskopia,
kriminalistická biológia a kriminalistická daktyloskopia, pričom dňa 24. júla 2018
vyšetrovateľ urgoval o vypracovanie znaleckého posudku z odvetvia kriminalistická biológia
(s odpoveďou KEU PZ, že tento bude vypracovaný v termíne 30. novembra 2018), keď
znalecký posudok z odvetví kriminalistická mechanoskopia a kriminalistická daktyloskopia
(pod ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2018/5909) bol medzičasom vypracovaný a nachádza sa už
vo vyšetrovacom spise. Na znalecké skúmanie boli predložené stopy, resp. veci zaistené pri
vykonaných prehliadkach a zadržaní oboch obvinených, ktoré sú podľa znaleckých
výsledkov z odvetvia mechanoskopie schopné vytvárať špecifické mechanoskopické stopy.
Do vyšetrovacieho spisu boli doložené aj dodacie listy zo dňa 03. mája 2018 od poškodenej
spoločnosti... a tiež aj rozhodnutia súdov v iných trestných veciach obvinených (napr.
rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 23. februára 2017, sp. zn. 2 T/62/2008
a uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12. decembra 2017, sp. zn. 6 To/80/2017)
a tiež české súdne rozhodnutia, v zmysle ktorých by trestnoprávne relevantné konania
spáchané na území Českej republiky boli posudzované aj podľa noriem trestného práva
s poukazom na § 7b ods. 2 Tr. zák. (napr. rozsudok Okresného súdu v Pardubicích zo dňa
21. júna 2016, sp. zn. 20 T/27/2016, uznesenie Krajského súdu v Hradci Králové - pobočka
v Pardubicích zo dňa 18. októbra 2016, sp. zn. 13 To/293/2016 a rozsudok Obvodného súdu
pre Prahu 7 zo dňa 06. marca 2014, sp. zn. 3 T/65/2013). Boli taktiež vyžiadané správy
o povesti na oboch obvinených. Dňa 27. júna 2018 bol do trestného konania pribratý znalec
z odboru Elektrotechnika, a to na skúmanie zaistených mobilných telefónov
a zaistenie ich obsahu (hovorov, SMS, MMS, elektronickej komunikácie a pod.), pričom
znalec doručil znalecký posudok č. 9/2018 zo dňa 25. júla 2018 už do vyšetrovacieho spisu
aj s nadväzujúcimi prílohami k nemu. Boli zadovážené odborné vyjadrenia na ohodnotenie
odcudzených vecí. Boli zabezpečené aj obžaloby či uznesenia o vznesení obvinení v iných
trestných veciach oboch obvinených. Bolo z nich zistené, že obaja obvinení sú spoločne
trestne stíhaní za obdobný skutok na základe uznesenia vyšetrovateľa Okresného
riaditeľstva PZ v Košiciach zo dňa 11. mája 2018 pod ČVS: ORP-1536/6-VYS-KE-2017
(skutok sa mal stať 17. júla 2017), kedy malo dôjsť k rovnakému modus operandi ako v
predmetnej trestnej veci. Obvinení sú aj každý sám (zvlášť) stíhaní v ďalších veciach, v
ktorých sa mali dopustiť vlámania do cudzích motorových vozidiel, z ktorých mali odcudziť
veci. Dňa 23. mája 2018 bol vypočutý opätovne poškodený , ktorý sa
vyjadroval k trasám, ktoré absolvoval v inkriminovaný deň, k odcudzeným veciam,
finančným prostriedkom, ktoré v ten deň preberal, a vyjadril sa aj k tomu, že zámok jeho
motorového vozidla v tento deň bol funkčný.
Z hľadiska vyššie uvedeného potom... nebolo možné konštatovať prieťahy
vo vyšetrovaní predmetnej trestnej veci, keďže boli a sú orgánmi činnými v trestnom konaní
kontinuálne vykonávané viaceré vyšetrovacie úkony, najmä boli medzičasom zadovažované
listinné dôkazy či vypracovávané znalecké posudky, pričom na deň 05. októbra 2018 vo veci
konajúci vyšetrovateľ naplánoval úkon preštudovania vyšetrovacieho spisu, ktorý bol
neskôr preložený na deň 15. októbra 2018.“
56. Z uvedenej citácie rozhodnutia krajského súdu jednoznačne vyplýva, že tvrdenie
sťažovateľov o vykonaní iba jedného úkonu od vznesenia obvinenia po podanie obžaloby
nie je pravdivé. Je evidentné, že orgány činné v trestnom konaní v priebehu prípravného
konania neboli nečinnými tak, ako by sa to mohlo javiť z argumentácie sťažovateľov
použitej v ústavnej sťažnosti. Práve naopak, orgány prípravného konania počas vyšetrovania
postupovali primerane s dôrazom na zabezpečenie všetkých nevyhnutných dôkazných
prostriedkov a z nich vyplývajúcich dôkazov dôležitých pre náležité objasnenie stíhanej
trestnej činnosti a jej páchateľov.
57. Podľa názoru ústavného súdu možno konštatovať, že dĺžka väzby sťažovateľov
v prípravnom konaní neporušila požiadavky jej nevyhnutnosti alebo primeranosti a ani
osobitnej starostlivosti, resp. urýchleného postupu príslušných orgánov činných v trestnom
konaní. Je preto zrejmé, že z uvedeného hľadiska nemohli ani všeobecné súdy
pri rozhodovaní o pokračovaní väzby sťažovateľov po podaní obžaloby neprípustne
zasiahnuť do ich základného práva na osobnú slobodu, keďže sťažovatelia boli vo väzbe
držaní z dôvodov významných a dostatočných, pričom príslušné orgány postupovali
v merite veci s osobitnou starostlivosťou. Ústavný súd teda nezistil porušenie základného
práva sťažovateľov byť vo väzbe len po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu podľa čl. 17 ods.
2 a 5 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu z 27. novembra 2018.
58. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, ako aj s prihliadnutím na absenciu
príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na slobodu
a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru a označeným uznesením krajského súdu
sp. zn. 6 Tos 152/2018 z 27. novembra 2018 ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov
v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
59. Z toho istého dôvodu (absencie príčinnej súvislosti) bolo potrebné odmietnuť
ústavnú sťažnosť sťažovateľov aj v časti namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením
okresného súdu sp. zn. 15 T 40/2018 z 9. novembra 2018.
K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 3 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1
písm. c) dohovoru
60. Už zo samotného znenia ustanovenia čl. 17 ods. 3 ústavy vyplýva, že
rozhodnutiami konajúcich všeobecných súdov, ktorých výsledkom bolo ponechanie
sťažovateľov vo väzbe po podaní obžaloby, nemohlo byť ustanovenie tohto článku ústavy
dotknuté.
61. V namietaných konaniach nešlo o zadržanie sťažovateľov a ani o ich vypočutie
po zadržaní tak, ako to má na mysli práve označené ustanovenie ústavy. V prípade
sťažovateľov išlo konanie a rozhodnutie o ich ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby.
62. Rovnako čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru v aktuálnej veci sťažovateľov nemožno
aplikovať. Označený článok sa vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o prvotnom
uvalení väzby). Naproti tomu procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho
trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Keďže v danom prípade
ústavný súd neskúmal rozhodnutie všeobecných súdov o prvotnom vzatí do väzby, ale
o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľov, je vo vzťahu k napadnutým
rozhodnutiam, ale aj postupom ich vydaniu predchádzajúcim tak okresného, ako aj
krajského súdu táto námietka sťažovateľov neopodstatnená už na prvý pohľad (obdobne
napr. rozhodnutia z predbežného prerokovania I. ÚS 338/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 318/06,
III. ÚS 34/07, I. ÚS 232/2017).
63. Na základe týchto skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov aj
v tejto časti namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 3 ústavy
a práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.
15 T 40/2018 z 9. novembra 2018 a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 152/2018
z 27. novembra 2018 odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenými
rozhodnutiami všeobecných súdov vydanými v konaní o ponechaní sťažovateľov vo väzbe
a obsahom čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c ) dohovoru.
64. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, bolo
bez právneho významu zaoberať sa ďalšími ich požiadavkami uvedenými v jej petite,
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením ústavnej sťažnosti v časti požadovaného
vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy), k čomu
v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2019