Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 161/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , a , ,

, , zastúpených Advokátskou

kanceláriou JUDr. Tomáš Tomčovčík, s. r. o., Nerudova 14, Košice, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Tomáš Tomčovčík, vo veci namietaného porušenia základných

práv zaručených v , 3 a 5 a v a práv

zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. z 9. novembra 2018

a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 27. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), a , , (ďalej aj

„sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

základných práv zaručených v , 3 a 5 a v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 9. novembra 2018

a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. novembra 2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú väzobne

trestne stíhaní pre zločin krádeže u sťažovateľa v 1. rade podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b)

a ods. 4 písm. b) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) s poukazom na

spolupáchateľstvom podľa a u sťažovateľa v 2. rade podľa

ods. 1 a ods. 4 písm. b) s poukazom na

spolupáchateľstvom podľa .

3. Po podaní obžaloby 29. októbra 2018 Okresnou prokuratúrou Trnava (ďalej len

„okresná prokuratúra“) okresný súd uznesením sp. zn. z 9. novembra 2018

podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) ponechal sťažovateľov z dôvodu

uvedeného v vo väzbe a zároveň podľa

písm. c) väzbu sťažovateľov dohľadom probačného a mediačného

úradníka nenahradil.

4. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu sťažovatelia podali riadny opravný

prostriedok, ktorý krajský súd uznesením č. k. -640 z 27. novembra 2018

podľa zamietol.

5. Podľa názoru sťažovateľov „podanie obžaloby bolo predčasné a len z dôvodu, že

návrh na predĺženie väzby by sa musel podať do 4. 11. 2018, teda ostávali už len 3 pracovné

dni na zákonné podanie“.

6. Za rozhodujúcu však sťažovatelia považovali okolnosť, že v danej veci sa

od vznesenia obvinenia 4. mája 2018 až do podania obžaloby 29. októbra 2018 vykonal iba

jeden procesný úkon, a to výsluch poškodeného. Napriek tomu, že už od vznesenia

obvinenia bolo možné pristúpiť k znaleckému dokazovaniu, znalecký ústav bol do konania

pribratý „až v mesačných odstupoch a pre veľkú zaťaženosť KEU v BA výsledky znaleckých

posudkov boli doručené až v mesiaci september a október 2018“. Takáto dlhá doba na úkor

väzby nemôže byť podľa sťažovateľov považovaná za prijateľnú. Nečinnosť orgánov

činných v trestnom konaní mala spôsobiť, že väzba trvala nad mieru nevyhnutnosti.

Ani dĺžka vyšetrovania sa nedá považovať za odôvodnenú, lebo nešlo o obtiažnu vec

z hľadiska náročnosti vyšetrovacích úkonov. Slovami sťažovateľov reálne vo veci bol

okrem výsluchu obvinených 4. mája 2018 vykonaný iba 1 úkon, a to výsluch poškodeného

23. mája 2018, pričom poškodený bol vypočutý už 4. mája 2018 spolu s obvinenými.

7. Sťažovatelia sú presvedčení, že absencia „znakov obťažnosti veci alebo iných

závažných dôvodov mala mať za následok zamietnutie návrhu na predĺženie väzby. I keď

v tomto prípade nešlo o návrh na predĺženie väzby, ale z vyššie uvedeného vyplýva, že

nepodaním obžaloby, by v priebehu 3 pracovných dní muselo ísť, avšak by takýto návrh

nemal oporu v zákone.“.

8. Porušenie svojich práv sťažovatelia vidia aj v nedostatočnom odôvodnení

rozhodnutí všeobecných súdov konajúcich o ich osobnej slobode. Tým im mala byť ako

obvineným odňatá možnosť sťažnosťou sa proti nim účinne brániť.

9. Danosť niektorého z dôvodov väzby je základnou podmienkou pre rozhodnutie

o väzbe, a preto „nedostatočné odôvodnenie je okolnosťou, ktorá sama osebe môže stačiť na

záver o porušení SR z dôvodov neoprávneného zasahovania do

súkromného a rodinného života“.

10. Z týchto dôvodov sťažovatelia považujú ich väzbu za nezákonnú. Ako tvrdia

skutkové a právne závery oboch súdov, ktoré sa týkajú zákonnosti väzby sťažovateľov, sú

zjavne neodôvodnené, z ústavného hľadiska neudržateľné a mali za následok porušenie ich

práv.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:

„Právo sťažovateľov na zákonné pozbavenie osobnej slobody podľa článku 5 ods. 1

písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, právo na rozhodnutie o zákonnosti

väzby podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, práva

zakotveného v článku v článku 17 ods. 2, 3, 5 a v článku 48 ods. 2 Slovenskej

republiky Uznesením Okresného súdu Trnava, sp. zn. zo dňa 09. 11. 2018,

ktorým boli sťažovatelia ponechaní vo väzbe a Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo dňa 27. 11. 2018 porušené boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému sudu Trnava a Krajskému

súdu v Trnave pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo dňa 27. 11. 2018 a vracia vec Krajskému súdu Trnava na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi 1. finančné zadosťučinenie

vo výške 5.000.- €.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi 2. finančné zadosťučinenie

vo výške 5.000.-€.

Sťažovateľom sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré sú Okresný súd

Trnava a Krajský súd v Trnave spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť jeho právnemu

zástupcovi.“

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa

odseku 1, obnovil stav pred porušením.

14. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13, § 16 až § 28, § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

16. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

takú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , , ,

).

19. Podľa ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom

sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný

súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej ústavnej

sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a iba v súvislosti

s tými rozhodnutiami orgánov verejnej moci, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia

domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite ústavnej sťažnosti. Tvrdenia o porušení

iných práv, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte ústavnej sťažnosti mimo petitu je podľa

názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (napr.

, , ).

20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd za predmet ústavnej sťažnosti považoval

namietané porušenie základného práva sťažovateľov na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17

ods. 2, 3 a 5 , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v

písm. c) a ods. 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. novembra

2018 a uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. novembra 2018.

21. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

22. Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín a pri trestných činoch

terorizmu do 96 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú

osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia

vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

23. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

24. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

25. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:..

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;...

26. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v

dohovoru v súvislosti s preskúmaním zákonnosti väzby uznesením okresného súdu

sp. zn. z 9. novembra 2018

27. Pokiaľ ide o ústavný prieskum rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd

poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v („...ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a v , obsahom

ktorého je pravidlo, že sťažovatelia majú právo domáhať sa ochrany základného práva

pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

28. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých základných práv a slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v a (obdobne

, ).

29. V prípade sťažovateľov mal pred zásahom do základných práv a slobôd

okresným súdom právomoc poskytnúť im ochranu krajský súd, ktorý konal o ich riadnom

opravnom prostriedku, keďže právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu

sťažovatelia využili. Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný

súd“, na ktorý poukazuje (in fine) a zákona o ústavnom

súde, a to krajský súd ako súd sťažnostný (obdobne , ,

). Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto

časti vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a 5 , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v a práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti so zákonnosťou väzby uznesením

krajského súdu sp. zn. z 27. novembra 2018

30. Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že mu neprislúcha, aby

v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov

väzby sťažovateľov alebo akýchkoľvek iných obvinených. To prislúcha zásadne

všeobecným súdom. Rovnako tak pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho

orgánu ochrany ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie,

ale preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (,

).

31. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry ďalej zdôrazňuje, že väzba je

najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide

o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti

(mutatis mutandis ). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného

súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného

verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla

rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko

z 12. 12. 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho

právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa

v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia

osobnej slobody, akým je väzba obvineného (, , ).

32. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

33. Ústavný súd ďalej vo svojej judikatúre k uviedol, že

vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať návrh

na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe dlhšie ako

po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom

prepustenie môže byť podmienené zárukou (, ). Z čl. 17 ods. 2

vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone

a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas

ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými

okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody)

na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah

základného práva podľa , z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej

osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu

rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne

).

34. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci. Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Obdobne

aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru je predmetom súdneho prieskumu „zákonnosť“ pozbavenia

osobnej slobody.

35. Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 27. novembra

2018, ktorým sťažnosť sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 9. novembra 2018 zamietol, uviedol, že vo vzťahu k materiálnym podmienkam väzby

sťažovateľov zistil rovnako ako prvostupňový súd, že v štádiu po podaní obžaloby

pretrvávalo podozrenie, že sa dopustili spáchania skutku, pre ktorý sú trestne stíhaní, a že

tento skutok má všetky zákonné znaky uvedených zločinov. Toto podozrenie

podľa krajského súdu vyplývalo z dokazovania vykonaného v prípravnom konaní, najmä

z dôkazov, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého uznesenia prvostupňový súd

„i prokurátor v podanej obžalobe“. Nepovažoval za pravdivé, že by obžaloba bola

postavená na nezákonných dôkazoch. Najmä pokiaľ išlo o námietku sťažovateľov týkajúcu

sa ich nezákonného zadržania, krajský súd zopakoval, že obžalovaní boli zadržaní v súlade

s ustanoveniami .

36. Podľa názoru krajského súdu prvostupňový súd postupoval správne a zákonným

spôsobom pri rozhodovaní o väzbe podľa . Riadne

preskúmal a vyhodnotil všetky skutočnosti, ktoré boli významné pre rozhodnutie o väzbe

sťažovateľov a svoje zistenia premietol do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a preto

nadriadený súd naň v celom rozsahu odkázal.

37. Konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali takzvanú preventívnu väzbu podľa

, mal prvostupňový súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviesť správne a aj krajský súd zastával názor, že u oboch sťažovateľov bola

daná dôvodná obava, že v prípade ich prepustenia z väzby na slobodu budú pokračovať

v páchaní trestnej činnosti.

38. Podľa krajského súdu správne mal tiež prvostupňový súd rozhodnúť i o tom, že

väzbu sťažovateľov nebolo možné nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Ani z pohľadu nadriadeného súdu táto alternatíva nahradenia účelu väzby neprichádza

do úvahy, a to vzhľadom na osoby sťažovateľov, ktorí „majú sklony k páchaniu trestnej

činnosti, nakoľko by neeliminovala obavu z konania obžalovaných, pre ktoré sa...

nachádzajú vo väzbe“. Krajský súd skonštatoval, že pokiaľ ani predchádzajúce odsúdenia

nemali na sťažovateľov ten prevýchovný účinok, aby ich odradili od ďalšieho páchania

trestnej činnosti, niet prečo predpokladať, že by na dosiahnutie účelu, ktorý sleduje väzba,

dostačoval dohľad probačného a mediačného úradníka.

39. Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou sťažovateľov o prieťahoch v konaní,

pretože bol toho názoru, že orgány činné v trestnom konaní postupovali v zmysle § 2 ods. 6

.

40. Pretože sa krajský súd v podstatných otázkach stotožnil s odôvodnením

rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na aj

na relevantné časti prvostupňového rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd len

pripomína, že konanie pred všeobecnými súdmi je z hľadiska ústavného prieskumu potrebné

posudzovať ako jeden celok. Pokiaľ súd prvého stupňa zodpovie na všetky relevantné

argumenty nastolené stranami v konaní a nadriadený súd sa s týmto posúdením stotožní,

potom ani stručnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu druhého stupňa nie je v zásade

dôvodom na vyslovenie protiústavnosti takéhoto rozhodnutia. Podstatné totiž je, že strane

konania boli v priebehu konania sprostredkované nosné dôvody rozhodnutia (napr.

).

41. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa oboznámil

s obsahom spisového materiálu, z ktorého zistil, že dôvod preventívnej väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) u oboch sťažovateľov naďalej trval aj v tomto štádiu

konania, t. j. po podaní obžaloby. Dovtedy zistené skutočnosti a zabezpečené dôkazy

nasvedčovali, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky

trestného zločinu krádeže a existovalo dôvodné podozrenie, že ho spáchali sťažovatelia,

a z ich konania a ďalších konkrétnych skutočností vyplývala dôvodná obava, že by

v trestnej činnosti pokračovali.

42. Dôvodnosť podozrenia, že skutok spáchali sťažovatelia, okresný súd oprel

o dôkazy vyplývajúce z dôkazných prostriedkov, a to z výpovede svedka – poškodeného,

zo zápisnice o ohliadke miesta činu a z jej fotodokumentácie, z vykonaných osobných

prehliadok sťažovateľov, prehliadky motorového vozidla, v ktorom sa sťažovatelia viezli

pri ich zadržaní, zo záznamov a z fotodokumentácie z kamier Mestskej polície Trnava

a ďalších subjektov a pod., ktorých stručné obsahy v rozhodnutí uviedol.

43. K existencii dôvodu väzby podľa

okresný súd poukázal na závery sudcu okresného súdu pre prípravné konanie, ktoré sa ani

po podaní obžaloby na sťažovateľov nezmenili. Týmito dôvodmi bola predovšetkým

tzv. trestná minulosť sťažovateľov, keď oboch okresný súd považoval za tzv. špeciálnych

recidivistov vo vzťahu k páchaniu majetkovej trestnej činnosti, pre ktorú boli opakovane

súdne trestaní. Sťažovateľ v 1. rade bol dovtedy 15-krát a sťažovateľ v 2. rade 3-krát súdne

trestaný. Obaja už vykonávali nepodmienečné tresty odňatia slobody. Okresný súd poukázal

na skutočnosť, že napriek týmto skutočnostiam u sťažovateľov nenastala žiadna zmena v ich

správaní sa vo vzťahu k vedeniu riadneho života na slobode bez páchania ďalšej trestnej

činnosti.

44. Okresný súd ďalej uviedol, že aj stíhaného skutku sa mali sťažovatelia dopustiť

v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia (sťažovateľa v 1. rade) či prepustenia z výkonu

trestu odňatia slobody (obaja sťažovatelia). Sťažovatelia boli v tom čase nezamestnaní

a svoj finančný príjem mali dosahovať brigádnickou činnosťou, ktorá ale nebola

verifikovaná žiadnym dôkazom, ktorý by to potvrdzoval. Neboli evidovaní ani v Sociálnej

poisťovni. Okresný súd tak konštatoval dôvodné podozrenie, že sťažovatelia si finančné

prostriedky na živobytie mohli zabezpečovať práve nezákonnou činnosťou, resp. páchaním

majetkovej trestnej činnosti.

45. Uvedené viedlo okresný súd k záveru, že sťažovateľov bolo potrebné aj

po podaní obžaloby ponechať vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c)

, t. j. že existuje dôvodná obava, že budú v trestnej činnosti pokračovať.

46. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v spojení s rozhodnutím okresného

súdu uviedol dostatočne presvedčivé dôvody, pre ktoré bolo potrebné sťažnosť

sťažovateľov proti napadnutému uzneseniu okresného súdu z 9. novembra 2018 zamietnuť,

pritom sa v odôvodnení svojho uznesenia dostatočne vysporiadal so všetkými

pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľov podstatnými skutkovými, ako aj právnymi

otázkami.

47. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu sp. zn. z 27. novembra

2018 umožňuje ústavnému súdu urobiť záver, že vo veci konajúce všeobecné súdy sa

náležite vysporiadali s formálnymi a materiálnymi dôvodmi väzby sťažovateľov,

dostatočným spôsobom ich preukázali a zdôvodnili, a preto spĺňajú zákonné požiadavky

na odôvodnenie uznesenia o ponechaní sťažovateľov vo väzbe, resp. o sťažnosti proti nemu.

Ústavný súd z uznesenia krajského súdu a jeho postupu nezistil nič, čo by ho robilo ústavne

neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.

48. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľov, že zo strany okresnej prokuratúry išlo v ich

prípade o predčasné podanie obžaloby a len z dôvodu, že „návrh na predĺženie väzby by sa

musel podať do 4. 11. 2018, teda ostávalo už len 3 pracovné dni na zákonné podanie“,

ústavný súd poznamenáva, že táto námietka sťažovateľov ostáva iba v rovine ich

domnienok, bez uvedenia ďalšej adekvátnej ústavnoprávne relevantnej argumentácie

s uvedením konkrétneho reálneho negatívneho (neprípustného) dopadu na ich základné

práva alebo slobody. Žiadnym zodpovedajúcim spôsobom sťažovatelia v ústavnej sťažnosti

nespochybnili zákonnosť postupu okresnej prokuratúry pri podávaní obžaloby okresnému

súdu. Neuviedli, v čom mala nimi tvrdená predčasnosť podania obžaloby spočívať, t. j.

ktoré zákonom predpokladané skutočnosti alebo podmienky jej podania ešte neboli splnené.

Netvrdia ani to, že by podaním obžaloby bolo ktorékoľvek zákonné ustanovenie

procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo, okresnou prokuratúrou porušené

(takéto ustanovenie neoznačili).

49. Z hľadiska požadovanej ústavnoprávnej ochrany základných práv sťažovateľov

však túto námietku robí irelevantnou najmä skutočnosť, že postup okresnej prokuratúry

právne významným spôsobom sťažovatelia v ústavnej sťažnosti nenapádajú, keďže

nepožadujú vysloviť porušenie ich základných práv jej postupom (pozri navrhovaný petit

ústavnej sťažnosti), a rovnako neuviedli ani relevantnú príčinnú súvislosť medzi

spochybňovaným postupom okresnej prokuratúry a ústavnou sťažnosťou napadnutými

rozhodnutiami všeobecných súdov o ich ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby.

50. V ďalšom sťažovatelia namietajú, že orgány činné v trestnom konaní vo veci

samej nepostupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, čo má zakladať nezákonnosť

ich väzby a tým aj zásah do ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

, ale aj práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

.

51. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že požiadavka, aby vzhľadom na všetky

okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen

existenciu a relevantnosť dôvodov väzby, ale aj doterajší postup orgánov činných

v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu zaručené v a 5 môže byť

totiž porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní

v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením ().

52. Pokiaľ ide o vzťah upravujúceho základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a ustanovení a 5

týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že

zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú

slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody

väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho

konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, vrátane práva na urýchlene

konanie a rozhodnutie o väzbe, ale aj práva na rýchly postup v konaní o merite, t. j. o vine

a treste osoby, ktorá je v rámci tohto konania pozbavená osobnej slobody, a preto sú

na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2

a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie (analogicky

napr. , , , , ).

53. Ak uvedenú skutočnosť sťažovatelia zastúpení kvalifikovaným právnym

zástupcom mienili napadnúť pred ústavným súdom aj prostredníctvom práv zaručených im

dohovorom, potom ústavný súd prízvukuje, že tak mali urobiť namietaním porušenia práva

zaručeného v čl. 5 ods. 3 dohovoru, čo však neurobili. Nič to však nemení na skutočnosti, že

ústavný súd k preskúmaniu tejto námietky pristúpil z dôvodu tvrdenia sťažovateľov

o zásahu do ich základných práv zaručených v a 5 .

54. Sťažovatelia tvrdia, že od vznesenia im obvinenia do podania obžaloby bol

vykonaný iba jeden vyšetrovací (procesný) úkon – výsluch poškodeného.

55. Ústavný súd z iného rozhodnutia krajského súdu v danej trestnej veci

sťažovateľov, vydaného krátko pred podaním obžaloby na sťažovateľov, a to uznesenia

sp. zn. z 23. októbra 2018, ktorým bolo v druhom stupni rozhodované o ich

žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu, zistil nasledujúci priebeh vyšetrovania:

„... z predloženého vyšetrovacieho spisu vedeného v predmetnej trestnej veci pod

ČVS: ORP- 629/4-VYS-TT-2018... vyplývalo, že po vzatí oboch obvinených do väzby bol dňa

11. mája 2018 do konania pribratý Kriminalistický a expertízny ústav PZ na vypracovanie

znaleckého posudku z odboru kriminalistika, odvetví kriminalistická mechanoskopia,

kriminalistická biológia a kriminalistická daktyloskopia, pričom dňa 24. júla 2018

vyšetrovateľ urgoval o vypracovanie znaleckého posudku z odvetvia kriminalistická biológia

(s odpoveďou KEU PZ, že tento bude vypracovaný v termíne 30. novembra 2018), keď

znalecký posudok z odvetví kriminalistická mechanoskopia a kriminalistická daktyloskopia

(pod ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2018/5909) bol medzičasom vypracovaný a nachádza sa už

vo vyšetrovacom spise. Na znalecké skúmanie boli predložené stopy, resp. veci zaistené pri

vykonaných prehliadkach a zadržaní oboch obvinených, ktoré sú podľa znaleckých

výsledkov z odvetvia mechanoskopie schopné vytvárať špecifické mechanoskopické stopy.

Do vyšetrovacieho spisu boli doložené aj dodacie listy zo dňa 03. mája 2018 od poškodenej

spoločnosti... a tiež aj rozhodnutia súdov v iných trestných veciach obvinených (napr.

rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 23. februára 2017, sp. zn.

a uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12. decembra 2017, sp. zn. )

a tiež české súdne rozhodnutia, v zmysle ktorých by trestnoprávne relevantné konania

spáchané na území Českej republiky boli posudzované aj podľa noriem trestného práva

s poukazom na § 7b ods. 2 Tr. zák. (napr. rozsudok Okresného súdu v Pardubicích zo dňa

21. júna 2016, sp. zn. , uznesenie Krajského súdu v Hradci Králové - pobočka

v Pardubicích zo dňa 18. októbra 2016, sp. zn. a rozsudok Obvodného súdu

pre Prahu 7 zo dňa 06. marca 2014, sp. zn. ). Boli taktiež vyžiadané správy

o povesti na oboch obvinených. Dňa 27. júna 2018 bol do trestného konania pribratý znalec

z odboru Elektrotechnika, a to na skúmanie zaistených mobilných telefónov

a zaistenie ich obsahu (hovorov, SMS, MMS, elektronickej komunikácie a pod.), pričom

znalec doručil znalecký posudok č. 9/2018 zo dňa 25. júla 2018 už do vyšetrovacieho spisu

aj s nadväzujúcimi prílohami k nemu. Boli zadovážené odborné vyjadrenia na ohodnotenie

odcudzených vecí. Boli zabezpečené aj obžaloby či uznesenia o vznesení obvinení v iných

trestných veciach oboch obvinených. Bolo z nich zistené, že obaja obvinení sú spoločne

trestne stíhaní za obdobný skutok na základe uznesenia vyšetrovateľa Okresného

riaditeľstva PZ v Košiciach zo dňa 11. mája 2018 pod ČVS: ORP-1536/6-VYS-KE-2017

(skutok sa mal stať 17. júla 2017), kedy malo dôjsť k rovnakému modus operandi ako v

predmetnej trestnej veci. Obvinení sú aj každý sám (zvlášť) stíhaní v ďalších veciach, v

ktorých sa mali dopustiť vlámania do cudzích motorových vozidiel, z ktorých mali odcudziť

veci. Dňa 23. mája 2018 bol vypočutý opätovne poškodený , ktorý sa

vyjadroval k trasám, ktoré absolvoval v inkriminovaný deň, k odcudzeným veciam,

finančným prostriedkom, ktoré v ten deň preberal, a vyjadril sa aj k tomu, že zámok jeho

motorového vozidla v tento deň bol funkčný.

Z hľadiska vyššie uvedeného potom... nebolo možné konštatovať prieťahy

vo vyšetrovaní predmetnej trestnej veci, keďže boli a sú orgánmi činnými v trestnom konaní

kontinuálne vykonávané viaceré vyšetrovacie úkony, najmä boli medzičasom zadovažované

listinné dôkazy či vypracovávané znalecké posudky, pričom na deň 05. októbra 2018 vo veci

konajúci vyšetrovateľ naplánoval úkon preštudovania vyšetrovacieho spisu, ktorý bol

neskôr preložený na deň 15. októbra 2018.“

56. Z uvedenej citácie rozhodnutia krajského súdu jednoznačne vyplýva, že tvrdenie

sťažovateľov o vykonaní iba jedného úkonu od vznesenia obvinenia po podanie obžaloby

nie je pravdivé. Je evidentné, že orgány činné v trestnom konaní v priebehu prípravného

konania neboli nečinnými tak, ako by sa to mohlo javiť z argumentácie sťažovateľov

použitej v ústavnej sťažnosti. Práve naopak, orgány prípravného konania počas vyšetrovania

postupovali primerane s dôrazom na zabezpečenie všetkých nevyhnutných dôkazných

prostriedkov a z nich vyplývajúcich dôkazov dôležitých pre náležité objasnenie stíhanej

trestnej činnosti a jej páchateľov.

57. Podľa názoru ústavného súdu možno konštatovať, že dĺžka väzby sťažovateľov

v prípravnom konaní neporušila požiadavky jej nevyhnutnosti alebo primeranosti a ani

osobitnej starostlivosti, resp. urýchleného postupu príslušných orgánov činných v trestnom

konaní. Je preto zrejmé, že z uvedeného hľadiska nemohli ani všeobecné súdy

pri rozhodovaní o pokračovaní väzby sťažovateľov po podaní obžaloby neprípustne

zasiahnuť do ich základného práva na osobnú slobodu, keďže sťažovatelia boli vo väzbe

držaní z dôvodov významných a dostatočných, pričom príslušné orgány postupovali

v merite veci s osobitnou starostlivosťou. Ústavný súd teda nezistil porušenie základného

práva sťažovateľov byť vo väzbe len po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu podľa čl. 17 ods.

2 a 5 napadnutým uznesením krajského súdu z 27. novembra 2018.

58. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, ako aj s prihliadnutím na absenciu

príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v a 5 , základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na slobodu

a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru a označeným uznesením krajského súdu

sp. zn. z 27. novembra 2018 ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

59. Z toho istého dôvodu (absencie príčinnej súvislosti) bolo potrebné odmietnuť

ústavnú sťažnosť sťažovateľov aj v časti namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa uznesením

okresného súdu sp. zn. z 9. novembra 2018.

K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v

písm. c) dohovoru

60. Už zo samotného znenia ustanovenia vyplýva, že

rozhodnutiami konajúcich všeobecných súdov, ktorých výsledkom bolo ponechanie

sťažovateľov vo väzbe po podaní obžaloby, nemohlo byť ustanovenie tohto článku

dotknuté.

61. V namietaných konaniach nešlo o zadržanie sťažovateľov a ani o ich vypočutie

po zadržaní tak, ako to má na mysli práve označené ustanovenie . V prípade

sťažovateľov išlo konanie a rozhodnutie o ich ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby.

62. Rovnako čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru v aktuálnej veci sťažovateľov nemožno

aplikovať. Označený článok sa vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o prvotnom

uvalení väzby). Naproti tomu procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho

trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Keďže v danom prípade

ústavný súd neskúmal rozhodnutie všeobecných súdov o prvotnom vzatí do väzby, ale

o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľov, je vo vzťahu k napadnutým

rozhodnutiam, ale aj postupom ich vydaniu predchádzajúcim tak okresného, ako aj

krajského súdu táto námietka sťažovateľov neopodstatnená už na prvý pohľad (obdobne

napr. rozhodnutia z predbežného prerokovania , , ,

, ).

63. Na základe týchto skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov aj

v tejto časti namietaného porušenia základného práva zaručeného v

a práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 9. novembra 2018 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 27. novembra 2018 odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g)

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenými

rozhodnutiami všeobecných súdov vydanými v konaní o ponechaní sťažovateľov vo väzbe

a obsahom a písm. c ) dohovoru.

64. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími ich požiadavkami uvedenými v jej petite,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením ústavnej sťažnosti v časti požadovaného

vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd ( a 3 ), k čomu

v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2019