Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 324/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného

advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, pre namietané porušenie

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

a práva na rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave

sp. zn. zo 17. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie a 5 (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. marca 2016

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ (trestne stíhaný pre

prečin usmrtenia v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví), toho času umiestnený v ústave

na výkon väzby, bol v prejednávanej veci po podaní obžaloby uznesením okresného súdu

ponechaný v tzv. preventívnej väzbe [ Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov], pričom zároveň väzba dohľadom probačného

a mediačného úradníka nahradená nebola a písomný sľub na nahradenie väzby prijatý

taktiež nebol. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť. Napadnutým

rozhodnutím krajského súdu bola podaná sťažnosť zamietnutá.

Podľa názoru sťažovateľa „zo spisového materiálu nevyplývajú také skutočnosti,

ktoré by odôvodňovali jeho väzbu“.

V ústavnej sťažnosti sťažovateľ opakuje námietky vznesené v sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu a tvrdí, že „Okresný súd Trnava dospel vo svojom rozhodnutí

k záveru, že vzhľadom na osobu obvineného a jeho závislosť na alkoholických nápojoch je

možné predpokladať, že po ich požití bude naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti

(str. 5 odôvodnenia). Rovnaké stanovisko zaujal aj Krajský súd v Trnave v rozhodnutí

o sťažnosti obvineného.“.

V ďalšej časti ústavnej sťažnosti dodáva, že „[t]outo závislosťou sťažovateľa od

alkoholických nápojov súd odôvodnil aj záver, že nie je možné nahradiť väzbu ani

dohľadom probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia zákazu vedenia

motorového vozidla (vodičský preukaz bol obvinenému už zadržaný) podľa

a ani písomným sľubom obvineného.“.

Z uvedeného tak sťažovateľ vyvodil zásadnú otázku, „či je možné vziať sťažovateľa

do väzby z dôvodu jeho choroby - závislosti od alkoholických nápojov“.

V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že „[a]k súd poukazuje

na obvinenému uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá z minulosti v inom,

v priestupkovom konaní, jednak nejde o trestnú činnosť a teda ani o trest (ide o sankciu),

a teda nemôže ísť ani o dôvodnú obavu v jej pokračovaní a zároveň práve toto dokazuje, že

obvinený už v minulosti rozhodnutie o zákaze viesť motorové vozidlo rešpektoval, nikdy

nemaril žiadne rozhodnutie štátneho orgánu, prečo potom súd predpokladá, že sa tak stane

teraz.

Súd svojim záverom o tom, že obvineného ani v priestupkovom konaní uložený zákaz

činnosti viesť motorové vozidlá neodradil od takéhoto konania, porušuje princíp

prezumpcie neviny, keď vopred vyslovuje záver o vine obvineného v tomto smere a zároveň

súd nerešpektuje súdnu prax, že rozhodnutie o väzbe nie je rozhodovaním o vine a treste,

väzba nemá výchovné poslanie (napr. NS SR uvedené vyššie).“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že v jeho prípade je možné účel

väzby nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka či prijatím písomného sľubu

na nahradenie väzby a že súd mal skúmať riziko naplnenia konania, ktoré zakladá niektorý

z väzobných dôvodov.

V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľ žiada vyslovenie porušenia čl. 17 ods. 2 a 5

a dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 17. marca 2016, napadnuté rozhodnutie žiada zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu

na ďalšie konanie. V ďalšom žiada náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti sú vytýkané nesprávne právne závery vyvodené všeobecným

súdom zo skutkového stavu. V závere sťažnosti je všeobecnému súdu vytýkané, že v konaní

porušil prezumpciu neviny a nedostatočne skúmal väzbu z hľadiska uplatnenia testu

proporcionality.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry tiež zdôrazňuje, že väzba je

najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide

o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu ústavnosti a zákonnosti (mutatis

mutandis ). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu

skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného

záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla

rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko

z 12. decembra 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že

jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho,

či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého

obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (, ,

).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5

vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.

Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou

súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Obdobne aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných

štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, § 43). Obdobne aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

je predmetom súdneho prieskumu „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody

().

Ústavný súd teda považuje za potrebné opätovne uviesť, že ako to vyplýva z dosiaľ

uvedeného, neprislúcha mu, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či

dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľa alebo akéhokoľvek iného

obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Rovnako tak pripomína, že jeho

úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nie je konať

ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je

jednotlivec pozbavený slobody, s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách ().

Sťažovateľ však stabilizovanú judikatúru ústavného súdu opomína a sťažnosť

uplatnil ako ďalší opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva − ako sám

sťažovateľ uviedol, zo spisového materiálu podľa jeho názoru nevyplývajú také skutočnosti,

ktoré by odôvodňovali jeho väzbu.

Ústavný súd po vykonaní jemu prislúchajúceho prieskumu napadnutého rozhodnutia

krajského súdu (jeho zlučiteľnosti s a dohovorom) dospel k záveru, že predmetné

rozhodnutie bolo odôvodnené dostatočne a ústavne konformne.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí primeraným spôsobom sťažovateľovi

vysvetlil, z akých dôvodov považoval rozhodnutie okresného súdu za správne.

V napadnutom rozhodnutí reagoval na argumentáciu predloženú sťažovateľom.

S poukázaním na konkrétne detaily profilu sťažovateľa vzhľadom na jeho predchádzajúci

život v kombinácii s poruchou psychiky a správania zapríčinenou užívaním alkoholu

a rizikom, že zadržané vodičské oprávnenie nie je zárukou zabránenia pokračovania

v trestnej činnosti, primerane vysvetlil sťažovateľovi dôvody svojho rozhodnutia. Napokon

sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ani netvrdil, že by mu na predostretú argumentáciu nebola

daná odpoveď, s odôvodnením krajského súdu sa len nestotožnil.

Vo vzťahu k proporcionalite krajský súd tiež apeloval na plne rozvinutú závislosť na

alkohole prejavujúcu sa v strate kontroly, túžbe po užívaní látky a jej vyhľadávaní.

V napadnutom rozhodnutí poukázal aj napriek predchádzajúcemu sankčnému postihu na

„nepoučiteľnosť“ sťažovateľa v súvislosti s vedením motorového vozidla a užívaním

alkoholických nápojov. Preto zásadnou otázkou v konaní nebolo, ako to tvrdí sťažovateľ, či

vziať sťažovateľa do väzby z dôvodu jeho choroby (závislosti na alkohole). Sťažovateľ bol

vzatý do väzby, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, po vysporiadaní sa

s otázkou, či existuje dôvodná obava v pokračovaní v trestnej činnosti s ohľadom

na konanie sťažovateľa, ako aj s ohľadom na neefektívnosť iného postupu, keď napr.

krajský súd zdôvodňuje, prečo predpokladá, že zadržanie vodičského oprávnenia

sťažovateľa nemusí viesť k eliminácii konania obdobného charakteru (vzhľadom na plne

rozvinutú závislosť na alkohole a neúčinný sankčný postih za vedenie motorového vozidla

pod vplyvom alkoholu).

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že pre vyslovenie namietaného

porušenia označených práv nestačí subjektívny názor sťažovateľa o ich porušení, ale

k takémuto porušeniu práv aj reálne musí dôjsť. Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný

súd opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Po prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadísk, ktoré ústavný

prieskum pripúšťa, teda ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom prípade sa

nepreukázala neoprávnenosť rozhodnutia obmedzujúceho osobnú slobodu sťažovateľa,

resp. preukázala sa jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo

arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci

konajúcimi súdmi vrátane a 5 a dohovoru, ktoré mali byť

napadnutým rozhodnutím krajského súdu porušené.

Na základe toho ústavný súd považoval sťažnosť v tejto časti za zjavne

neopodstatnenú, a preto ju podľa odmietol.

Načrtnutou otázkou porušenia princípu prezumpcie neviny sa ústavný súd

nezaoberal, keďže na ňu vzťahujúca sa argumentácia nebola premietnutá do petitu

sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa viazaný.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (najmä návrhom

na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2016