Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 76/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2002

predbežne prerokoval sťažnosť P. S., toho času vo väzbe v Ústave na výkon väzby v K.,

zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namietal porušenie základných práv podľa

a a ods. 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Krajskou prokuratúrou v Košiciach,

Okresným súdom Košice I a Krajským súdom v Košiciach, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S. o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára

2002 doručená sťažnosť P. S., toho času vo väzbe v Ústave na výkon väzby v K. (ďalej len

„sťažovateľ“), podľa (ďalej len „“),

v ktorej namietol porušenie jeho základných práv podľa a

písm. c) a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“).

V sťažnosti uviedol:

„Uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. zo 01. 06. 2001 som bol

z dôvodu uvedeného v vzatý do väzby.

O mojej sťažnosti proti tomuto uzneseniu rozhodol Krajský súd v Košiciach pod

č. -21 na neverejnom zasadnutí 27. 06. 2001 tak, že túto zamietol.

Mojou prvou žiadosťou o prepustenie na slobodu podľa bola

žiadosť podaná Krajskému prokurátorovi dňa 12. 12. 2001.

Keďže Krajský prokurátor mojej žiadosti nevyhovel, predložil ju podľa citovaného

ustanovenia súdu.

Okresný súd Košice I svojím uznesením z 18. 01. 2002 moju žiadosť zamietol.

Proti tomuto uzneseniu som dňa 31. 01. 2002 podal sťažnosť.

O tejto sťažnosti nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Krajskej prokuratúre i obom súdom vytýkam postup v rozpore s § 67 ods. 1 písm. c),

68 a 72 ods. 2 , čím porušili moje základné práva zaručené SR a

čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z citovaných ustanovení , ktorých nedodržanie resp. porušenie

namietam, vyplýva, že odporcovia sa v mojej veci dopustili porušenia môjho ústavného

práva a práva zaručeného Dohovorom v dvoch rovinách: nepostupovali s urýchlením, ako to

zákon predpokladá a ako dôvod mojej väzby uviedli okolnosti, ktoré majú povahu

svojvoľného úsudku.

Podľa citovaného ustanovenia , ak prokurátor nevyhovie žiadosti

o prepustenie na slobodu, postúpi ju bez meškania súdu. Hneď ďalšia veta tohto ustanovenia

prikazuje, aby sa o takejto žiadosti neodkladne rozhodlo. Je nesporné, že neodkladne

rozhodnúť má súd, ktorému sa takáto žiadosť postúpi. Ako vidno z lehôt, ktoré som vyššie

uviedol, ani krajský prokurátor, ani súdy túto zákonnú direktívu nerešpektovali.

...

Na moju ťarchu nemôže byť to, aký úzus a prax existuje v rozhodovacej činnosti

prokuratúry a súdov. Možno pripustiť, že periodicita prípustnosti podávania žiadostí

o prepustenie na slobodu je voči obvineným pomerne ústretová. V tomto ohľade však

odkazujem na citované rozhodnutie ES, na základe ktorého mám právo trvať na tom, aby

bol postup odporcov hodnotený kriticky.

V mojom prípade zdôrazňujem, že som trpezlivo a disciplinovane vyčkal také

štádium prípravného konania, v ktorom neopodstatnenosť mojej väzby bude zjavná.

Viacmenej „mimo prejednávanej veci“ považujem za vhodné uviesť, že spolu so mnou je

stíhaný spoluobvinený, u ktorého dôvody väzby boli tzv. kolúzne a za rovnakej dôkaznej

situácie bol tento spoluobvinený prepustený na slobodu.

Ďalej som toho názoru, že odporcovia porušili SR a

písm. c) a ods. 3 Dohovoru tým, že rutinne a mimoriadne stručne existenciu väzobných

dôvodov popísali.

Podľa sa rozhodnutie o väzbe musí odôvodniť aj skutkovými

okolnosťami. Nemôže byť sporným, že ide o skutkové okolnosti, odôvodňujúce väzbu a nie

skutkové okolnosti odôvodňujúce vznesenie obvinenia.

Ako z pripojených uznesení vyplýva, som stíhaný za trestný čin legalizácie príjmu

z trestnej činnosti podľa § 222 ods. 1 písm. a) ods. 3 Tr. zákona a pre trestný čin podvodu

podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zákona. Väzobným dôvodom je obava

z pokračovania v trestnej činnosti. Posledné uznesenie súdu, ktoré som napadol sťažnosťou,

medzi iným uvádza: „je síce pravdou, že v tomto štádiu trestného konania ešte nemožno

prejudikovať otázku viny obvineného, zistené skutočnosti však majú podstatný vplyv pre

rozhodnutie o jeho väzbe.“ Vo svetle judikatúry a praxe Európskeho súdu je takéto tvrdenie

absolútne neprijateľné. Existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu je

základnou podmienkou väzby. Ani v takom prípade však o prejudikovaní viny vzhľadom na

prezumpciu neviny nemôže byť reč. A už vonkoncom nemôžu mať uvedené zistené

skutočnosti podstatný vplyv na rozhodnutie o väzbe.

Ďalej toto uznesenie uvádza: „obdobne aj veci nájdené a zaistené pri domovej

prehliadke, vzhľadom na ich druh ako aj množstvo, opodstatňujú obavu, že na slobode by

pokračoval v páchaní trestnej činnosti.“ Vo vzťahu k trestnej činnosti, za ktorú som stíhaný

(pripomínam, že jej spáchanie popieram!) nemá takéto odôvodnenie nijaké opodstatnenie.

Predovšetkým pokračovanie v takejto trestnej činnosti vzhľadom na jej povahu je iluzórne,

povedal by som skôr nemožné. Ak mi k tomu mali dopomôcť veci nájdené pri domovej

prehliadke, malo by mi tým byť v údajnej trestnej činnosti zábranené. Paradoxné však je, že

po zistení, že veci nemajú vzťah k stíhaným skutkom mi po mojom vysvetlení dôvodov ich

vlastníctva boli vrátené!! Napokon - nie som stíhaný za krádeže motorových vozidiel, ktorá

okolnosť by podobné tvrdenia ako-tak odôvodňovalo.“

II.

Priebeh doterajšieho trestného stíhania sťažovateľa vyplýva z prehľadu, ktorý bol

získaný nahliadnutím do príslušných spisov Okresného súdu Košice I a z vyjadrení

predsedov príslušných väzobných súdov.

Podľa tohto prehľadu:

 Sťažovateľ bol obvinený uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania

Policajného zboru v Košiciach č. k. ČVS: KÚV-35/OVVK-2001. Trestné stíhanie

bolo začaté 14. mája 2001 vydaním uznesenia vyšetrovateľa, že sa sťažovateľ stíha

ako obvinený pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1

písm. a) a ods. 3 a pre trestný čin podvodu podľa a

ods. 4 písm. b) .

 Dňa 1. júna 2001 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach Okresnému

súdu Košice I návrh na vzatie obvineného do väzby z dôvodov uvedených v § 67

ods. 1 písm. b) a c) .

 Uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. z 1. júna 2001 bol obvinený

vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ;

väzba začala plynúť 31. mája 2001 od 15.00 h.

 Obvinený podal pri rozhodovaní o väzbe ústne do zápisnice sťažnosť proti vyššie

uvedenému rozhodnutiu, a to najmä z dôvodov porušenia § 75 a 76 Trestného

poriadku.

 Dňa 14. júna 2001 bol Okresným súdom Košice I predložený spis Krajskému súdu

v Košiciach.

 Dňa 6. júla 2001 Krajský súd v Košiciach uznesením podľa § 148 ods. 1 písm. c)

sťažnosť obvineného zamietol; obvinenému bolo toto rozhodnutie doručené 13. júla

2001.

 Dňa 19. novembra 2001 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach

Okresnému súdu Košice I návrh na predĺženie väzby obvineného do 31. januára

2002.

 Okresný súd Košice I uznesením z 22. novembra 2001 predĺžil väzbu obvineného do

31. januára 2002; obvinenému bolo toto rozhodnutie doručené 27. novembra 2001 a

jeho obhajcovi o deň neskôr.

 Dňa 10. januára 2002 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach Okresnému

súdu Košice I návrh na predĺženie väzby obvineného do 31. marca 2002.

 Dňa 20. decembra 2001 bola Krajskej prokuratúre v Košiciach doručená žiadosť

obvineného o prepustenie z väzby na slobodu.

 Okresný súd Košice I uznesením z 18. januára 2002 predĺžil väzbu obvineného do

31. marca 2002; obvinenému bolo toto rozhodnutie doručené 28. januára 2002 a jeho

obhajcovi 29. januára 2002.

 Dňa 29. januára 2002 podal obvinený sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu

Košice I z 18. januára 2002 a toho istého dňa tak urobil aj prostredníctvom svojho

obhajcu. Obidve sťažnosti boli doručené Okresnému súdu Košice I 31. januára 2002.

 Dňa 7. februára 2002 bol Okresným súdom Košice I predložený spis Krajskému súdu

v Košiciach, ktorý vo veci rozhodol uznesením z 20. februára 2002 tak, že sťažnosť

obvineného podľa § 148 ods. 1 písm. c) zamietol. Toto rozhodnutie bolo doručené

obvinenému 27. februára 2002 a jeho obhajcovi 1. marca 2002.

III.

Všeobecné princípy upravujúce obmedzenie osobnej slobody väzbou a záruky osobnej

slobody obvineného stíhaného vo väzbe s osobitným zreteľom na

a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru

Úprava podľa

Čl.17 ods. 2 upravuje významný ústavnoprocesný princíp uplatňujúci sa

pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte.

K obmedzeniu osobnej slobody podľa citovaného článku môže dôjsť len z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je

zabezpečovacím prostriedkom slúžiacim výnimočne na zaistenie osoby obvineného

na účely trestného stíhania, ktorej základným cieľom je to, aby neprítomnosť osoby

obvineného najmä v počiatočnom predsúdnom (ale aj súdnom) štádiu trestného stíhania

nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v .

Zákonom, ktorý ustanovuje predpoklady na uplatnenie tohto ústavnoprocesného

princípu, je [ o trestnom konaní súdnom (trestný

poriadok) v znení neskorších predpisov]. Podľa tohto zákona a súčasne aj podľa čl. 142

ods. 1 sú týmto ústavnoprocesným princípom viazané v celom rozsahu všeobecné

súdy vykonávajúce trestnoprávnu jurisdikciu vrátane rozhodovania o väzbe obvinených

osôb.

Už podľa predošlej ústavnej úpravy podnetu na začatie konania ústavný súd

akceptoval názor, že ak zveruje ochranu základných práv a slobôd občanov

Slovenskej republiky všeobecným súdom Slovenskej republiky, ústavný súd nemôže

o týchto právach a slobodách sám konať a rozhodovať. Ústavný súd nie je oprávnený

uskutočňovať konanie podľa , ktoré je zákonom zverené do právomoci

všeobecných súdov (sp. zn. ).

Ústavný súd zastáva názor, že takto vyjadrený princíp subsidiarity, ktorý bol

vyvodený len zo širších súvislostí pri prejednávaní a rozhodovaní o prijatých podnetoch, je

v súčasnosti potvrdený výslovným znením a nachádza uplatnenie

na základe priameho použitia ústavnej normy aj pri posudzovaní právomoci ústavného súdu

pri prejednávaní sťažností, ktorými sa namieta porušenie ústavnoprocesného princípu

vyjadreného v .

Uplatnenie právomoci ústavného súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak sťažovateľ

namieta porušenie tohto ústavnoprocesného princípu. Porušenie základného práva podľa

sa musí vzťahovať na to, že obvineného možno vziať do väzby iba

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu, pričom niektorý

z týchto ústavných prvkov uvedeného princípu pri uvalení väzby chýbal alebo sa nepoužil,

prípadne sa použil v rozsahu prevyšujúcom zákonom dovolený rozsah, napríklad obvinený

by bol vo väzbe nad čas dovolený zákonom bez rozhodnutia súdu o predĺžení väzby alebo

bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností. Ďalším predpokladom na založenie

právomoci ústavného súdu je aj to, že toto porušenie ústavnoprocesného princípu nebolo

napravené na základe opravného prostriedku (sťažnosti) funkčne príslušným väzobným

súdom (vyšším súdom).

Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu

všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu

obmedzenia osobnej slobody, t. j. či

- proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

- rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

- o väzbe rozhodol súd,

- obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu

vyjadrenú v až c) alebo okolnosti uvedené

v ods. 2 tohto ustanovenia, a

- osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym

rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

Správnosť tohto prístupu potvrdzuje aj stabilná judikatúra všeobecných súdov, ktorá

sa sústreďuje na dodržanie týchto zákonných predpokladov na vzatie do väzby, ktoré

vo svojom súhrne znamenajú vymedzenie obsahu ústavnoprocesného princípu v čl. 17

ods. 2 . Konkrétne súdna prax uzavrela, že pri posudzovaní dôvodov väzby môžu

orgány činné v trestnom konaní prihliadať len na tie okolnosti a zistenia, ktoré majú základ

v procesne vykonanom dokazovaní a sú významné pre záver o existencii niektorého

z dôvodov väzby podľa až c) a . Tieto

ustanovenia spolu s vyjadrujú podľa výslovného obsahu

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ústavný princíp, podľa ktorého

obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom

a na základe rozhodnutia súdu.

Úprava podľa Dohovoru a viazanosť sudcov po novele v roku 2001

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom. Z tohto článku vyplýva, že sudcovia všeobecných súdov sú

viazaní aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhláseným pod

č. vrátane jeho a ods. 3 a pri rozhodovaní o obmedzení

osobnej slobody uvalením väzby musia rešpektovať princípy, ktoré sú obsiahnuté

v citovanom článku Dohovoru.

Výsledky analýzy preto platia v celom rozsahu aj na interpretáciu

a aplikáciu citovaného čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, ktorý vo svojej podstate vyjadruje

rovnaký ústavný princíp, hoci v určitom užšom rozsahu, pretože trestné zákonodarstvo

Slovenskej republiky obsahuje širší katalóg dôvodov, ktoré ospravedlňujú väzbu ako

zabezpečovací prostriedok v trestnom konaní.

Článok 5 ods. 3 Dohovoru súvisí s čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru a tieto súvislosti už

boli objasnené v rozhodovaní Európskeho súdu pre ľudské práva. Pri aplikácii čl. 5 ods. 3

Dohovoru je nevyhnutné dbať na to, aby doba väzby neprekročila primeranú hranicu,

a preto je potrebné, aby sa

- neustále skúmali okolnosti opodstatňujúce ďalšie trvanie väzby z hľadiska verejného

záujmu, ktorý je vyjadrený vo výnimočnom obmedzení osobnej slobody toho, u koho

platí v celom rozsahu prezumpcia neviny,

- vyjasnilo, aké okolnosti nastali, okrem dôvodného podozrenia (to musí trvať po celú

dobu trvania väzby), že došlo k spáchaniu skutku, pre ktorý začalo trestné stíhanie osoby,

aby sa mohlo pokračovať vo väzbe obvineného aj po uplynutí určitého času,

- vo väzobných veciach postupovalo s potrebným urýchlením, ktoré je opodstatnené

so zreteľom na výnimočnosť obmedzenia osobnej slobody.

Ak čas trvania väzby presiahne podľa uvedených kritérií primeranú lehotu (hranicu),

všeobecné súdy sú povinné vyvodiť z toho záver o nevyhnutnosti prepustiť obvineného

z väzby.

Vzťah právomoci všeobecných súdov a ústavného súdu

Všeobecné súdy sú garantom dodržiavania týchto ústavných princípov a ich

rešpektovanie musia vyjadriť vo všetkých rozhodnutiach i opatreniach súvisiacich s väzbou

obvinenej osoby tak, aby ich rozhodnutia a opatrenia vo väzobných veciach boli

preskúmateľné najprv v konaní pred opravným súdom a potom aj v konaní pred ústavným

súdom, ktorý je oprávnený a povinný preskúmať

- existenciu dôvodov väzby v súlade s ich zákonným vymedzením,

- či tú tieto dôvody opreté o konkrétne okolnosti, ktoré musia byť uvedené v odôvodnení

každého rozhodnutia vo väzobnej agende a tvoria základ pre záver o ich subsumovaní

pod konkrétny zákonný dôvod väzby ( a ), alebo

opodstatňujú záver o ďalšom trvaní väzby aj po uplynutí určitého času.

Najprv však treba uviesť, že do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať

postup (hodnotenie) všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného

dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup môže preskúmať len opravný súd v riadnom

inštančnom postupe, ktorý je uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,

súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov.

Na nahradenie úsudku všeobecného súdu o existencii skutkových okolností

zakladajúcich zákonné dôvody na vzatie do väzby by musela existovať výslovná ústavná

norma, ktorá by takéto suplovanie procesnej činnosti všeobecného súdu dovoľovala

a súčasne by aj určila spôsob, akým to môže ústavný súd vykonať a realizovať. Taká norma

v ústave nie je, a preto sa ústavný súd musí pri skúmaní obmedzenia osobnej slobody

sústrediť len na preskúmanie toho, či k obmedzeniu došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré

ustanovuje , bez toho, aby suploval právomoc a postupy všeobecných

súdov.

Ústavný súd nemôže skúmať hodnotenie dôkazov a zistenia všeobecných súdov

vo väzobných veciach aj z dôvodu, že nepatrí k orgánom činným v trestnom konaní, a preto

prirodzene nie je vybavený kompetenciou a ani zákonnými (faktickými) prostriedkami

na prešetrenie skutkových zistení väzobných súdov.

Z toho na druhej strane vyplýva, že v konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ

uplatniť ochranu základného práva podľa alebo podľa

písm. c) a ods. 3 Dohovoru, ktorého porušenie namieta, len vtedy, ak ho nechráni iný súd,

a to len v rozsahu svojej ústavnej kompetencie podľa . Ďalej musí ísť

o porušenie základného práva, ktoré súvisí s tým, že osoba bola vzatá do väzby bez

zákonom uznaného a v odôvodnení všeobecného väzobného súdu uvedeného dôvodu

opretého o konkrétne skutkové okolnosti. Rovnakým prístupom sa rieši aj primeranosť

trvania väzby a právo na prepustenie z väzby. A napokon je vecou ústavného súdu a v jeho

kompetencii, aby uzavrel z postupu orgánov činných v trestnom konaní, či postupovali

dostatočne rýchlo, predovšetkým či počas trvania väzby sa plynulo vykonávali úkony

smerujúce k objasneniu podozrenia zo spáchania trestného činu a v spojitosti s tým sa aj

dostatočne rýchlo reagovalo na žiadosti a sťažnosti obvineného, pokiaľ ide o vzatie

do väzby i jej ďalšie trvanie.

IV.

Aplikácia všeobecných princípov vo veci sťažovateľa

Z obsahu trestných spisov príslušných súdov (Okresného súdu Košice I a Krajského

súdu v Košiciach) vyplynulo, že sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe uznesenia

Okresného súdu Košice I z 1. júna 2001 sp. zn. z dôvodu uvedeného v § 67

ods. 1 písm. c) . Toto uznesenie bolo napadnuté sťažnosťou obvineného

(sťažovateľa v tomto konaní) a táto sťažnosť bola zamietnutá Krajským súdom v Košiciach.

Sťažovateľ, ako to vyplýva z obsahu jeho väzobných spisov, bol vzatý do väzby

na základe uznesenia Okresného súdu Košice I, ktoré obsahuje zákonný dôvod väzby. Tento

zákonný dôvod je v uznesení väzobného súdu aj skutkovo konkretizovaný tak, aby sa dalo

(podľa názoru ústavného súdu) uzavrieť, že napĺňa obavu vyjadrenú v znení dôvodu väzby,

pre ktorý bol do väzby vzatý. Rozhodnutiu o väzbe predchádzalo riadne obvinenie

(uznesenie vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach pod

č. k. ČVS: KÚV-35/OVVK-2001 zo 14. mája 2001).

Namietaný postup orgánov činných v trestnom konaní je preto v súlade s uvedenými

ústavnými požiadavkami, ktoré limitujú zákonnú možnosť a zákonné predpoklady

pozbavenia osobnej slobody v rozsahu ústavnoprocesného princípu vyjadreného v čl. 17

ods. 2 , ako aj Dohovoru.

Sťažovateľ namietol, že dôvod na vzatie do väzby bol zistený na základe okolností,

ktoré majú povahu svojvoľného úsudku. K tomu ústavný súd už uviedol, že do obsahu jeho

právomoci nepatrí preskúmať postup (hodnotenie) všeobecných súdov, ktorý viedol

k zisteniu takých skutkových okolností v trestnej veci sťažovateľa, z ktorých možno

vyvodiť záver o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup môže

preskúmať len opravný súd v riadnom inštančnom postupe, k čomu vo veci sťažovateľa aj

došlo.

K čl. 5 ods. 3 písm. c) Dohovoru treba uviesť, že obvinený má právo byť súdený

v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva,

že tento článok neupravuje právo na prejednanie väzobnej veci v primeranej lehote, ako to

tvrdil sťažovateľ. Takéto právo vyplýva len z čl. 5 ods. 4 Dohovoru (právo obrátiť sa

na súd, aby urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby).

Lehota podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru začína obmedzením osobnej slobody a končí

vyhlásením rozsudku súdu prvého stupňa. Vo veci sťažovateľa doposiaľ k vyhláseniu

rozsudku súdom prvého stupňa nedošlo.

Z prehľadu urobeného zo spisov príslušných súdov a vyjadrení ich predsedov

vyplýva, že o úkonoch sťažovateľa od obmedzenia jeho osobnej slobody 31. mája 2001

súdy rozhodovali dostatočne rýchlo a v primeranej lehote, za ktorú treba považovať také

plynutie času, ktoré nasledovalo po každom úkone sťažovateľa (sťažnosť, žiadosť

o prepustenie z väzby) až do rozhodnutia o ňom, resp. do doručenia rozhodnutia.

Ako vyplýva z obsahu jednotlivých uznesení väzobného súdu v trestnej veci

sťažovateľa, orgány činné v prípravnom konaní nepretržite zabezpečovali a vykonávali

procesné dokazovanie. Výpočet dôkazov, ktoré sa vykonali a ktoré je ešte potrebné

zabezpečiť a vykonať, je podľa väzobného súdu značný. Preto sa nedá uzavrieť, že počas

väzby sťažovateľa uplynul určitý ústavne významný časový úsek, počas ktorého by orgány

prípravného konania boli nečinné a táto nečinnosť by dovolila záver o neprimeranosti času

trvania väzby.

Počas celej doby rozhodovania o väzbe sťažovateľa všeobecné súdy doposiaľ

uzavreli (a v odôvodneniach svojich rozhodnutí aj výslovne uviedli), že je tu dôvodné

podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti, z ktorej bol sťažovateľ obvinený,

a súčasne zotrvali na úsudku o obave z pokračovania v trestnej činnosti, ktorý dôsledne

uviedli ako dôvod trvania ďalšej väzby opierajúci sa o skutkové okolnosti trestnej veci

sťažovateľa, predovšetkým o to, že stále má vytvorené podmienky na to, aby mohol

pokračovať v trestnej činnosti.

Tieto závery všeobecných súdov ústavný súd akceptuje ako ústavne konformný

postup pri obmedzovaní osobnej slobody sťažovateľa väzbou, ktorý sa realizuje v limitoch

a a ods. 3 Dohovoru.

K právu sťažovateľa na prepustenie z väzby ústavný súd uvádza:

Právo na prepustenie z väzby počas konania je právom, ktorého úspešné uplatnenie

predpokladá, že zanikli skutkové okolnosti, ktoré viedli ku vzatiu do väzby, a nepribudli aj

ďalšie skutkové okolnosti, ktoré aj po určitom čase odôvodňujú trvanie väzby, a preto nie je

potrebné zabezpečenie osoby obvineného obmedzením jeho osobnej slobody vo väzbe.

O zániku týchto dvoch skupín skutkových okolností rozhoduje vždy všeobecný súd podľa

zákonom určených kritérií. Základom pre ich uplatnenie je však záver o tom, či prepustením

obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného

konania. A to je záver, ktorý je oprávnený a povinný urobiť výlučne všeobecný súd.

Ústavný súd je oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval

možnosť uplatniť právo na prepustenie z väzby, či o každej žiadosti o prepustenie rozhodol

a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu

väzby. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal a dodržiava v priebehu trestného stíhania

obvineného, nie je podľa názoru ústavného súdu možné vstupovať do jeho právomoci

preskúmaním jeho myšlienkových úvah a hodnotení o existencii alebo neexistencii

skutkových okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody uvalením a ďalším

trvaním väzby. Takisto platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením

obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného

konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom. Také oprávnenie prislúcha len

u funkčne príslušnému nadriadenému súdu, ku ktorému má obvinený neobmedzený prístup

prostredníctvom možnosti podať sťažnosť proti každému rozhodnutiu o väzbe, ktoré bolo

vydané na základe jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Vstupovanie ústavného súdu do trvania väzby z iných dôvodov než pre porušenie

uvedených ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že prepustenie z väzby,

a teda skúmanie dôvodov trvania väzby, je ústavne prijateľným spôsobom zabezpečené

zákonným oprávnením obvineného žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek, najmenej

každých štrnásť dní. Napokon vyšetrovateľ, prokurátor a sudca sú povinní skúmať

v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili.

VI.

Závery ústavného súdu

Článok 17 ods. 2 a a ods. 3 Dohovoru obsahujú základné

práva, ktoré v zmysle chránia všeobecné súdy v rozsahu svojich

ústavne vymedzených oprávnení podľa . Právomoc ústavného súdu

k ochrane týchto základných práv vzniká len v takom prípade, v ktorom sťažovateľ tvrdil

a preukázal sám alebo prostredníctvom dokazovania pred ústavným súdom také skutkové

okolnosti, ktoré by potvrdili záver o porušení ústavnoprocesných princípov upravujúcich

ochranu týchto základných práv všeobecným súdom. V žiadnom prípade nepostačuje

tvrdenie o tom, že všeobecný súd vo väzobnom konaní (pri vzatí do väzby, rozhodovaní

o prepustení z väzby, predĺžení času väzby) nechránil tieto základné práva v súlade

s predstavou obvineného (sťažovateľa). Sťažovateľ súčasne nie je oprávnený požadovať,

aby ústavný súd opakoval alebo nahradzoval činnosť všeobecného súdu pri rozhodovaní

o väzbe sťažovateľa.

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti sťažovateľa, v ktorej sa len opakovali

dôvody, ktoré už preskúmali všeobecné súdy postupom podľa zákona a vysvetlených

ústavných princípov, preto dospel k záveru, že nie je daná jeho právomoc a sťažnosť

odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.