Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 340 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (345)I. ÚS 36/96
PDF · 108.05 KB
No categories available
I. ÚS 36/96
- # -
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
konanom 27. júna 1996 predbežne prerokoval podnet ,
vo veci porušenia základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Okresného a
Krajského súdu v Banskej Bystrici a takto
r o z h o d o l :
Podnet na začatie konania o d m i e t a
z dôvodu svojej nepríslušnosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") dostal 10. mája 1996
podanie , , označené ako
"Podnet k začatiu konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky".
Pisateľ podnetu v ňom namietal nesprávny postup orgánov činných v trestnom
konaní pri výklade a uplatnení 71 ods. 1, 4 a 6 Trestného poriadku v súvislosti s
dĺžkou svojho pobytu vo väzbe, ako aj povinnosťou orgánov činných v trestnom
konaní rozhodnúť o jej predĺžení z dôvodov, ktoré vo svojom podnete uviedol.
Podľa názoru pisateľa podnetu uvedené ustanovenia Trestného poriadku "neboli v
plnej miere orgánmi činnými v trestnom konaní dodržané, a preto došlo k
porušeniu môjho základného práva na osobnú slobodu". Pisateľ podnetu požiadal o
jeho prijatie na ďalšie konanie podľa 18 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. v
platnom znení a o vydanie nálezu na základe 57 citovaného zákona, ktorým by
ústavný súd "zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.
- # -
augusta 1995 vydané v konaní pod sp. zn. 8 Tpo 291/95 a rozhodnutie
Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 6. 7. 1995, vydané pod sp. zn. TP
46/95, spojené s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 5 Tpo 87/96 zo
dňa 20. marca 1996, ktorými bola moja žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu
zamietnutá" a v náleze tiež vyslovil, že "napadnutými rozhodnutiami Okresného
súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo porušené moje
ústavné právo na osobnú slobodu, ktorá je protizákonne obmedzovaná".
II.
Konanie o podnete fyzickej alebo právnickej osoby začína pred ústavným súdom
jeho prijatím na predbežnom prerokovaní senátom ústavného súdu. Podmienky,
ktoré musí spĺňať podnet podaný na ústavný súd, sú upravené v 20 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení zákona č. 293/1995 Z. z. a dôvody odmietnutia podnetu ústavným súdom
sú uvedené v 25 ods. 2 citovaného zákona. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní podnetu preskúmal, či sú splnené podmienky uvedené v
20 ods. 1 a 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., pretože až po ich splnení môže byť
podnet prijatý na ďalšie konanie.
Pri predbežnom prerokovaní venoval ústavný súd pozornosť otázke svojej
príslušnosti konať o podnete , a to vo vzťahu ku konaniu a
rozhodovaniu všeobecných súdov. Ústava Slovenskej republiky vo svojej siedmej
hlave označenej ako "Súdna moc" konštituuje vzťah ústavného súdu a
všeobecných súdov ako dvoch samostatných a vzájomne nezávislých zložiek
súdnej moci v Slovenskej republike. Samostatnosť oboch zložiek súdnej moci sa
prejavuje v tom, že každá z nich má ústavou a zákonmi určený rozsah svojej
vecnej pôsobnosti, ktorú vykonáva samostatne. Ústavný súd preto nie je oprávnený
konať a rozhodovať o veciach, ktoré sú zverené do rozhodovacej právomoci
všeobecných súdov a všeobecné súdy nie sú oprávnené konať a rozhodovať vo
veciach zverených ústavnému súdu (čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
resp. čl. 125 až 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Nezávislosť oboch zložiek
súdnej moci znamená, že každá z nich je pri výkone svojich rozhodovacích
právomocí viazaná len príkazmi tých právnych predpisov, ktoré tvoria základ jej
rozhodovacej činnosti. Ústavný súd nie je preto oprávnený zasahovať a
- # -
ovplyvňovať rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov a všeobecné súdy
Slovenskej republiky nie sú oprávnené zasahovať a ovplyvňovať rozhodovaciu
činnosť ústavného súdu.
Ani Ústava Slovenskej republiky a ani zákonná úprava sústavy všeobecných
súdov a ústavného súdu nestanovujú nadradenosť ústavného súdu nad
všeobecnými súdmi. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd nemožno považovať
za nadriadený všeobecným súdom. Ústavný súd preto vo svojej rozhodovacej
činnosti nie je oprávnený zrušovať rozhodnutia všeobecných súdov, pretože toto
oprávnenie patrí len odvolacím, resp. dovolacím súdom v rámci sústavy
všeobecných súdov. Takýto postup ústavného súdu by nemal žiaden právny
(ústavnoprávny) základ.
Uvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na tie konania všeobecných súdov, v
ktorých rozhodujú o základných právach a slobodách občanov tak, ako sú uvedené
v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky. Ak preto Ústava Slovenskej republiky
zveruje ochranu základných práv a slobôd občanov Slovenskej republiky
všeobecným súdom Slovenskej republiky, ústavný súd nemôže o týchto právach
a slobodách rozhodovať sám a nahradzovať konanie, ktoré je zákonom zverené do
ich výlučnej právomoci.
Ochrane ústavnosti, garantom ktorej je podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej
republiky ústavný súd, však zodpovedá povinnosť poskytnúť súdnu alebo inú
právnu ochranu každému právu alebo slobode, porušenie ktorého oprávnený
subjekt namieta. Zo siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky
(Právo na súdnu a inú právnu ochranu) nevyplýva rozdiel medzi základnými
právami a slobodami v závislosti od toho, ktorý orgán verejnej správy Slovenskej
republiky ich porušil. Súdnej ochrane preto podliehajú i tie základné práva alebo
slobody, porušenie ktorých sa namieta v dôsledku konania, opomenutia alebo
rozhodovania všeobecných súdov.
Konaním a rozhodovaním všeobecných súdov Slovenskej republiky je preto
ústavný súd oprávnený zaoberať sa len vtedy, ak sa nimi namieta porušenie takých
základných práv alebo slobôd, ochrane ktorých nebola poskytnutá účinná ochrana.
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý má fyzická alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
- # -
k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých namieta, mu umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody.
V konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky je preto
ústavný súd oprávnený zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody
vtedy, ak k nemu došlo aj postupom všeobecných súdov za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu prostredníctvom
opravného prostriedku dostupného fyzickej alebo právnickej osobe.
Jedná sa predovšetkým o tie základné práva a slobody, ktoré sú späté s
postavením fyzických alebo právnických osôb ako účastníkov konania pred
všeobecným súdom (čl. 46 - 50 Ústavy Slovenskej republiky).
III.
Pisateľ podnetu na ústavný súd uviedol, že k porušeniu jeho práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky došlo označenými
rozhodnutiami Okresného súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Banskej
Bystrici, ktoré podľa názoru pisateľa podnetu na ústavný súd zakladajú stav
rozporný s čl. 17 ústavy tým, že jeho osobná sloboda je "protizákonne
obmedzovaná". V dôsledku uvedeného žiadal, aby ústavný súd (a podľa 57
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.) citované uznesenia
zrušil, a tým stav protizákonne obmedzenej osobnej slobody ukončil.
Zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 38/1993 Z. z. bol do jeho textu vložený nový 31a, ktorý vo
svojom odseku 1 uvádza, že "Na konanie a rozhodovanie o prijatom podnete sa
primerane použijú ustanovenia tretej časti druhej hlavy štvrtého oddielu tohto
zákona". Citovaná časť zákona ( 49 - 58) upravuje konanie o ústavnej sťažnosti a
podľa 57 môže ústavný súd "napadnuté rozhodnutie zrušiť". Pisateľ podnetu na
ústavný súd sa odvolal na toto ustanovenie zákona a na jeho základe požiadal,
aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia Okresného a Krajského súdu v
Banskej Bystrici.
Hoci novela zákona č. 38/1993 Z. z. umožňuje použitie predpisov o ústavnej
sťažnosti aj na konanie o prijatom podnete, nemení Ústavu Slovenskej
- # -
republiky v časti vymedzujúcej právomoc a postavenie všeobecných súdov
Slovenskej republiky a ústavného súdu.
Uvedeným ustanovením zákona sa preto nerozšírila právomoc ústavného súdu vo
vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov nad rámec vymedzený časťou II. tohoto
odôvodnenia.
Ochranu osobnej slobody, ako i zákonné záruky späté s jej pozbavením formou
väzby zveruje Ústava Slovenskej republiky orgánom činným v trestnom konaní
(vrátane všeobecných súdov). Zákon o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok)
poskytuje osobe, ktorá bola v dôsledku väzby pozbavená osobnej slobody, opravný
prostriedok podľa 72 ods. 2 Trestného poriadku. Tento opravný prostriedok
(sťažnosť) pisateľ podnetu na ústavný súd aj využil, ako to vyplýva z príloh A až E
jeho podnetu.
Rozhodovanie o pozbavení osobnej slobody v dôsledku uvalenej väzby, ako aj
o jej obnovení, patrí len orgánom činným v trestnom konaní a právny poriadok
poskytuje osobe namietajúcej porušenie svojho základného práva podľa čl. 17
Ústavy Slovenskej republiky účinné opravné prostriedky na odstránenie tohoto
stavu konaním pred všeobecnými súdmi.
Ústavný súd nie je nadriadený všeobecným súdom, a preto nie je oprávnený
preskúmavať, či dokonca zrušovať ich rozhodnutia, ktorými sa podľa názoru
pisateľa podnetu na ústavný súd nezákonne obmedzila jeho osobná sloboda.
Podnet bol preto na základe 25 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. odmietnutý pre nepríslušnosť ústavného
súdu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohoto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať
opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 1996
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Tibor Š a f á r i k
predseda senátu