Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 7/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach po verejných ústnych pojednávaniach

konaných v dňoch 25. augusta 2000 v Nitre a 16. novembra 2000 v Košiciach v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a sudcov Eduarda Báránya a Juraja Babjaka (sudcu

spravodajcu) vo veci podnetu na začatie konania , bytom

, zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Csenkyovou, Advokátska kancelária,

Trnava, A. Žarnova 27, pre porušenie práv podľa a 2 Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v trestnom konaní proti nemu vedenom zo strany Okresného súdu v Nitre, Krajského súdu

v Nitre a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave dňa 16. novembra 2000 takto

rozhodol:

1. Okresný súd v Nitre, Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd Slovenskej republiky

v Bratislave držaním vo väzbe od 30. júna 1998 do 20. septembra 2000 aj

z dôvodu podľa ustanovenia p o r u š i l i jeho

právo podľa .

2. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu z 21. apríla 1998 a Krajský súd v Nitre aj

v súvislosti s rozhodovaním o takýchto žiadostiach z 22. júna 1998 a 21. júna 1999

p o r u š i l i jeho práva podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Vo zvyšnej časti podnetu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podnet na začatie konania pre porušenie práv

a priebeh konania Ústavného súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „podnecovateľ“) je trestne stíhaný pre skutky právne

kvalifikované ako spolupáchateľstvo k trestným činom lúpeže a vydierania podľa

ustanovení k a a , ako aj

trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa ustanovenia na

základe uznesení o vznesení obvinenia zo strany Krajského úradu vyšetrovania Policajného

zboru v Nitre zo 14. mája 1997, 22. mája 1997 a 2. januára 1998. Dňa 15. júla 1998 podal

na neho a tiež aj na ďalších 11 spoluobvinených krajský prokurátor v Nitre obžalobu na

Krajský súd v Nitre, kde je vec vedená pod sp. zn. . Trestné konanie doposiaľ

právoplatne neskončilo, pričom ešte nebol vyhlásený ani prvostupňový rozsudok.

Podnecovateľ bol vzatý do väzby už v prípravnom konaní uznesením sudcu

Okresného súdu v Nitre sp. zn. z 12. novembra 1997 podľa ustanovenia § 68

z dôvodov podľa ustanovenia a , pričom táto sa

započítava od momentu jeho zadržania, to znamená od 11. novembra 1997 o 10.00 h.

Z označených väzobných dôvodov sa v nej nachádzal do 20. septembra 2000 a od tohto dňa

už len z dôvodu podľa ustanovenia . Z väzby bol

prepustený po troch rokoch jej trvania dňa 11. novembra 2000.

Podnecovateľ podal na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

podľa (ďalej len „“) a ustanovenia

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) podnet na začatie konania pre porušenie

práv (podania z 24. januára 2000 a 6. marca 2000 aj s prílohou). Tento bol uznesením

ústavného súdu sp. zn. zo 16. marca 2000 v časti namietajúcej porušenie čl. 17

ods. 1 a 2 a a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „Dohovor“) prijatý na ďalšie konanie a v časti namietajúcej porušenie čl. 12

ods. 1 a odmietnutý.

Podnet smeruje proti súdom, ktoré sa zúčastnili na rozhodovaní o jeho väzbe, to

znamená Okresnému súdu v Nitre (ďalej len „okresný súd“), Krajskému súdu v Nitre (ďalej

len „krajský súd“) a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len

„najvyšší súd“).

Podnecovateľ súdom vytýka jeho nedôvodné vzatie do väzby, ako aj držanie v nej, čo

napokon vyjadril aj vo viacerých žiadostiach o prepustenie na slobodu v priebehu trestného

konania. Poukazuje najmä na paušálne zamietanie jeho žiadostí, oneskorené rozhodovanie

súdov o nich (v dvoch prípadoch), nereagovanie najvyššieho súdu na dodatok jeho sťažnosti

z 8. novembra 1999 proti rozhodnutiu súdu nižšieho stupňa o väzbe a nezákonné držanie vo

väzbe od 31. júla 1998 do 13. októbra 1999 (bez rozhodnutia o jej predĺžení). Osobitne

napáda uznesenie okresného súdu o vzatí do väzby z 12. novembra 1997 a uznesenia

krajského a najvyššieho súdu z 30. novembra 1998 a 5. januára 1999, ktoré sa vzťahujú na

jeho žiadosť o prepustenie na slobodu z 22. júna 1998. Na verejnom ústnom pojednávaní

ústavného súdu dňa 25. augusta 2000 jeho právna zástupkyňa tiež zdôraznila, že

v rozhodnutí okresného súdu sp. zn. zo 6. mája 1998 je uvedené, že

podnecovateľ je vo väzbe len z dôvodu podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku.

Na tomto pojednávaní tiež navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že boli porušené práva

podnecovateľa podľa a 2 a a 4 Dohovoru. V súvislosti

s označenými článkami Dohovoru poukázala aj na správu Európskej komisie pre ľudské

práva z 20. mája 1998 (č. 28409/95) vo veci Savič v. Slovensko (výňatky z nej tvoria

prílohu podnetu) a osobitne na požiadavku urýchleného rozhodovania súdov o žiadostiach

o prepustenie z väzby na slobodu. Ponechala na úvahu ústavného súdu, či aj Dohovor nie je

zahrnutý v . Na verejnom ústnom pojednávaní dňa 16. novembra 2000 ďalšie

návrhy nepredniesla.

Okresný súd stanovisko k podnetu nezaujal. Na požiadanie ústavného súdu uviedol,

aké procesné úkony vo veci vykonal a aké rozhodnutia vyniesol, a poskytol mu príslušné

spisy. Na verejných ústnych pojednávaniach sa nezúčastnil.

Krajský súd sa k podnetu vyjadril písomne a svoje stanovisko predniesol aj na

verejnom ústnom pojednávaní dňa 25. augusta 2000 (verejného ústneho pojednávania dňa

16. novembra 2000 sa nezúčastnil). Akceptoval len voči nemu namietané porušenie

požiadavky rýchlosti pri rozhodovaní o žiadosti podnecovateľa o prepustenie z väzby na

slobodu z 22. júna 1998, pričom v iných smeroch sa podľa neho porušenia procesných

predpisov nedopustil. Vec podnecovateľa a ďalších spoluobžalovaných nebola skončená pre

prekážky v konaní, ktoré spôsobili najmä obžalovaní (odročovanie hlavných pojednávaní

z dôvodu neopodstatnených námietok obžalovaných vrátane podnecovateľa voči sudcom

a neúčasti niektorých obžalovaných). Zástupca tohto súdu sa na verejnom ústnom

pojednávaní bližšie nevyjadril k otázke dôvodnosti držania podnecovateľa vo väzbe podľa

ustanovenia po rozhodnutí okresného súdu zo

6. mája 1998.

Najvyšší súd celkové stanovisko k podnetu nezaujal a verejných ústnych pojednávaní

sa nezúčastnil. Spolu s listom svojho predsedu zo 17. júla 2000 zaslal ústavnému súdu len

vyjadrenie príslušného predsedu senátu zo 14. júla 2000 k uzneseniu okresného súdu sp. zn.

zo 6. mája 2000 a otázke možnej zmeny väzobných dôvodov u podnecovateľa

(z a na . Podľa tohto

vyjadrenia označeným uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu

z 30. júna 1998 sp. zn. k žiadnej zmene väzobných dôvodov nedošlo, pričom

vo výroku uznesenia okresného súdu ide len o chybnú formuláciu, ktorá je v rozpore s jeho

odôvodnením.

Po predbežnom prerokovaní podnetu podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a jeho prijatí na ďalšie konanie vo vymedzenej časti ústavný súd v rámci

prípravy konania o veci samej prostredníctvom sudcu spravodajcu zabezpečil, aby

podnecovateľ splnil podmienku povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným

súdom (splnomocnenie na č. l. 23), vyjadrenia k podnetu zo strany účastníkov konania

(odporcov), preštudovanie spisového materiálu na krajskom súde, spisy a listiny súvisiace

s trestnou vecou podnecovateľa a list generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej

stráže Slovenskej republiky z 11. 7. 2000 (k výkonu väzby podnecovateľa a otázkam s ňou

súvisiacimi).

Vzhľadom na povahu veci, ako aj na trvanie podnecovateľa na verejnom ústnom

pojednávaní ústavného súdu podľa ustanovenia boli

tieto pojednávania vykonané v dňoch 25. augusta a 16. novembra 2000. Ústavný súd tu

oboznámil účastníkov s podstatnými časťami spisového materiálu, ktorý mal k dispozícii,

vypočul si prednesy prítomných účastníkov konania (ich zástupcov), ako aj ich odpovede na

otázky senátu.

Po zvážení všetkých podkladov, ktoré boli k dispozícii, a súvislostí z nich

vyplývajúcich dospel ústavný súd k nasledovným skutkovým a právnym záverom.

II.

K právnemu posúdeniu námietok podnecovateľa

Podnecovateľ namieta neopodstatnenosť zásahu do jeho osobnej slobody

prostredníctvom väzby v trestnom konaní a v postupe a rozhodovaní súdov vidí v prvom

rade porušenie a 2 (najmä nedôvodné vzatie do väzby, ako aj držanie

v nej, naviac po neprimerane dlhý čas, neakceptovanie jeho argumentácie ohľadne

prepustenia na slobodu a nezaoberanie sa s ňou).

Osobná sloboda a jej ochrana sú predmetom (pri väzbe ide o prvých päť

odsekov):

1. Osobná sloboda sa zaručuje.

2. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať

zmluvný záväzok.

3. Obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len prípadoch

ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania,

vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí

zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť

na slobodu.

4. Obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá

osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 24 hodín od

prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

5. Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe

rozhodnutia súdu.

Námietky podnecovateľa smerujúce proti jeho väzbe bude najvhodnejšie posúdiť

z hľadiska ustanovenia , ktoré obsahuje základné garancie pre rôzne

formy pozbavenia osobnej slobody vrátane trestného konania (napr. výkon trestu odňatia

slobody, ochranného liečenia a ochrannej výchovy). Pri definovaní práv vyplývajúcich

z tohto ustanovenia v súvislosti s väzbou je však potrebné prihliadnuť aj na tie ustanovenia

, ktoré väzbu výslovne uvádzajú (odseky 3, 4 a 5).

Námietky voči neprimeranej dĺžke väzby a oneskorenému postupu súdov v súvislosti

s rozhodovaním o žiadostiach podnecovateľa o prepustenie z väzby na slobodu budú naviac

posúdené v súlade s jeho podnetom aj z hľadiska čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru.

III.

K právu byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu

a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu

Podnecovateľ namieta, že vo väzbe vôbec nemal byť, pretože pre ňu neboli

opodstatnené dôvody. Na verejnom zasadnutí dňa 25. augusta 2000 jeho právna zástupkyňa

zdôraznila, že v rozhodnutí okresného súdu sp. zn. zo 6. mája 1998 je uvedené,

že podnecovateľ je vo väzbe len z dôvodu podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Podnecovateľ tiež tvrdí, že od 31. júla 1998 do 13. októbra sa vo väzbe nachádzal

bez právneho titulu, keďže v medziobdobí nebolo vydané žiadne rozhodnutie o jej

predĺžení.

Označené námietky smerujú k porušeniu práva byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu.

Toto právo vyplýva zo znenia (s prihliadnutím aj na ods. 3, 4

a 5), pričom ďalej je konkretizované najmä v ustanoveniach a .

Ustanovenie upravuje vzatie do väzby a jej dôvody

nasledovne:

„1. Obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti,

ktoré odôvodňujú obavu,

a) že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť hneď zistiť, ak nemá stále bydlisko,

b) že bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, alebo ináč mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil,

alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

2. Obvinený môže byť vzatý do väzby tiež vtedy, ak je trestne stíhaný pre trestný čin,

na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej

osem rokov, aj keď nie sú dôvody väzby dané podľa odseku 1.“

Ustanovenie (Rozhodnutie o väzbe) uvádza:

1. Vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie (§ 163).

Rozhodnutie o väzbe sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje

súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca.

2. Ak v prípravnom konaní sudca návrhu prokurátora vziať obvineného do väzby

nevyhovie, rozhodne o tom uznesením, ktoré v plnom znení s odôvodnením a poučením

(§ 74 ods. 2) uvedie v zápisnici o úkone.“

Podnecovateľ bol vzatý do väzby po jeho zadržaní dňa 11. novembra 1997 o 10.00 h

uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. z 12. novembra 1997 podľa

ustanovenia z dôvodov podľa ustanovenia a

po predchádzajúcom procesnom postupe v súlade najmä s

a ustanovenia . Toto uznesenie sa stalo právoplatným

na základe uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 4. decembra 1997, ktorým bola

sťažnosť podnecovateľa proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá ako nedôvodná podľa

ustanovenia . Označené uznesenia okresného

a krajského súdu boli teda zákonným a tiež ústavným titulom pre držanie podnecovateľa

vo väzbe z dôvodov podľa ustanovenia a .

Okresný súd rozhodoval dňa 6. mája 1998 okrem iného aj o žiadosti štyroch

obvinených o prepustenie na slobodu vrátane žiadosti podnecovateľa z 21. apríla 1998,

pričom všetky žiadosti uznesením sp. zn. podľa ustanovenia § 72 ods. 2

zamietol. Vo výroku uznesenia však výslovne uviedol „... a obvinení sa

naďalej ponechávajú vo väzbe, nakoľko u nich trvajú dôvody väzby v zmysle § 67 ods. 1

písm. c) u obvineného a v zmysle § 67 ods. 1 písm. b), c) u ďalších troch

obvinených“. Výrok písomne vypracovaného uznesenia je v súlade s tým, ako bol

vyhlásený na neverejnom zasadnutí (pozri zápisnicu o neverejnom zasadnutí). Toto

uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30. júna 1998, kedy krajský súd uznesením sp. zn.

zamietol podľa ustanovenia sťažnosti

všetkých obvinených vrátane podnecovateľa, ktoré podali proti uzneseniu okresného súdu.

Výrokom právoplatného uznesenia okresného súdu došlo u podnecovateľa

nepochybne k zúženiu dôvodov pre jeho držanie vo väzbe oproti predošlému stavu, to

znamená z ustanovenia a na ustanovenie

ods. 1 písm. c) . Nič na tom nemení ani odôvodnenie tohto uznesenia,

z ktorého by vyplývalo, že u podnecovateľa sú dané tie isté väzobné dôvody ako u ďalších

spoluobvinených (to znamená aj podľa § ustanovenia 67 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku), a tiež ani vyjadrenie z najvyššieho súdu zo 14. júla 2000, z ktorého sa črtá

neprípustná preferencia dôvodov rozhodnutia pred jeho výrokom. Treba zdôrazniť, že

záväznou a vykonateľnou časťou rozhodnutia sa stáva jeho výrok, a nie odôvodnenie.

Napriek právoplatnému zúženiu dôvodov pre trvanie väzby podnecovateľa k 30. júnu

1998 len na ustanovenie bol tento naďalej držaný až

do 20. septembra 2000 vo väzbe aj podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku, hoci žiadnym ďalším súdnym rozhodnutím (výrokom) nedošlo formálne

k rozšíreniu jeho väzby aj na tento dôvod. Je to v rozpore s (pozri aj

ods. 5), z ktorého vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím

sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. Inými slovami, obvinený

môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov, ktoré sú uvedené

vo výrokoch súdnych rozhodnutí.

Zmena dôvodov väzby oproti predchádzajúcemu stavu (či už zúženie alebo

rozšírenie) sa musí prejaviť vo výroku uznesenia, ktorým sa o väzbe rozhoduje. Podľa

ustanovenia : „Vyšetrovateľ, prokurátor a sudca sú povinní

skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili.

Sudca tak koná v prípravnom konaní iba pri rozhodovaní o návrhu prokurátora

na predĺženie väzby (§ 71 ods. 1), pri rozhodovaní o návrhu prokurátora o zmene dôvodov

väzby a pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa odseku

2. Ak pominie dôvod väzby, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu.

V prípravnom konaní o tom môže rozhodnúť aj prokurátor. Ak v prípravnom konaní

prokurátor zistí, že dôvody väzby sa zmenili, podá návrh príslušnému sudcovi na

rozhodnutie o zmene dôvodov väzby.“ Potreba samostatného súdneho rozhodnutia (výroku)

pri zmene dôvodov väzby vyplýva napokon aj z judikatúry všeobecných súdov (pozri napr.

č. 18/1985 a č. 58/1992 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk a č. 65/1993 Výberu

rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky).

Nedôslednosť orgánov činných v trestnom konaní pri realizácii zákonnosti viedla

v tomto prípade aj k porušeniu ústavnosti. Okresný súd, ktorý bol príslušný na rozhodovanie

o väzbe v prípravnom konaní v prvom stupni, nezabezpečil v príslušnom ústave na výkon

väzby náležitú realizáciu svojho právoplatného uznesenia zo 6. mája 1998 a držanie

podnecovateľa po 30. júni 1998 vo väzbe len z dôvodu podľa ustanovenia § 67 ods. 1

písm. c) . Keďže v spisovom materiáli, ktorý predložil krajský

prokurátor spolu s obžalobou krajskému súdu dňa 15. júla 1998, sa nenachádzali už

označené uznesenia o väzbe okresného a krajského súdu zo 6. mája a 30. júna 1998 a činný

senát krajského súdu, ktorý bol príslušný konať o obžalobe, a teda aj o väzbe, ako aj

nadriadený senát najvyššieho súdu o nich preto nevedeli (nedostatok informovanosti

v rámci súdnej sústavy), o väzbe podnecovateľa dlhší čas rozhodovali tak, ako keby tieto

rozhodnutia neexistovali. Krajský a najvyšší súd zhodne v dôvodoch svojich rozhodnutí

o väzbe (až do rozhodovania o poslednej žiadosti podnecovateľa o prepustenie na slobodu

z 18. septembra 2000) v podstate konštatujú, že podnecovateľ bol vzatý do väzby z dôvodov

podľa ustanovenia a , pričom tieto aj naďalej

trvajú a väzba je v uvedenom rozsahu opodstatnená. Ich rozhodnutia boli potom titulom pre

držanie podnecovateľa vo väzbe aj podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku. Tento väzobný dôvod skončil až 20. septembra 2000. Krajský súd pri

rozhodovaní o poslednej žiadosti podnecovateľa o prepustenie na slobodu v uznesení sp. zn.

z 18. septembra 2000 konštatoval len väzobný dôvod podľa ustanovenia § 67

ods. 1 písm. c) a zmenu dôvodov väzby oznámil Ústavu na výkon väzby

v Nitre dňa 20. septembra 2000.

Nedôslednosť v postupe orgánov činných v trestnom konaní a ich vzájomná

nedostatočná informovanosť však nemôžu ísť na úkor podnecovateľa. Keď k 30. júnu 1998

zanikol právny titul pre jeho držanie vo väzbe z dôvodu podľa ustanovenia § 67 ods. 1

písm. b) a tento sa neobnovil osobitným výrokom súdneho rozhodnutia,

nemal byť ďalej vo väzbe z tohto dôvodu držaný.

Väzobný dôvod podľa ustanovenia

(tzv. kolúzna väzba) v porovnaní s inými väzobnými dôvodmi znamená aj citeľnejší zásah

do osobnej slobody jedinca. Obvinený vo väzbe podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b)

je v súlade so zákonom číslo o výkone väzby (ďalej len

„zákon“) obmedzený oproti obvinenému, ktorý je vo väzbe z iných dôvodov, v takom

rozsahu, aby bol vždy zabezpečený účel väzby a osobitne v tom, že:

1. podľa ustanovenia § 8 ods. 2 zákona jeho osobný alebo písomný styk s advokátom

v súvislosti s právnou vecou, ktorá nesúvisí s jeho trestnou činnosťou, pre ktorú je vo väzbe,

podlieha kontrole príslušného orgánu činného v trestnom konaní,

2. podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona korešpondenciu môže prijať alebo odoslať len

prostredníctvom príslušného orgánu činného v trestnom konaní,

3. podľa ustanovenia § 10 ods. 1 zákona je na vykonanie návštevy potrebný písomný

predchádzajúci súhlas príslušného orgánu činného v trestnom konaní a návšteva sa podľa

ustanovenia § 10 ods. 2 zákona uskutoční za prítomnosti príslušného orgánu činného

v trestnom konaní, ak si prítomnosť vyhradil pri udelení súhlasu s návštevou.

Naviac treba pripomenúť, že pri tomto väzobnom dôvode vylučuje

nahradenie väzby zárukou (vrátane peňažnej) alebo sľubom podľa ustanovenia § 73 a § 73a.

Keď teda za vyššie označených okolností okresný, krajský a najvyšší súd držali

podnecovateľa od 30. júna 1998 až do 20. septembra 2000 vo väzbe aj z dôvodu podľa

ustanovenia , porušili jeho právo byť vo väzbe len

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, a teda právo podľa čl. 17

ods. 2 (pozri bod 1 výroku tohto nálezu).

Podnecovateľ pri námietke, že od 31. júla 1998 do 13. októbra 1999 sa nachádzal

vo väzbe bez právneho titulu, argumentoval tým, že okresný súd mu uznesením zo 6. mája

1998 väzbu predĺžil do 31. júla 1998, pričom ďalším uznesením, ktorým sa väzba predĺžila

(do 15. mája 2000), bolo až uznesenie najvyššieho súdu z 13. októbra 1999.

Podľa ustanovenia : „Väzba v prípravnom konaní

a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu. Ak by väzba v prípravnom konaní

presiahla šesť mesiacov a prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo

sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže na návrh prokurátora o ďalšom trvaní

väzby do jedného roka rozhodnúť sudca a nad túto lehotu, najviac však do dvoch rokov,

senát. Uznesenie o predĺžení väzby musí byť doručené obvinenému do 10 dní od

rozhodnutia.“

Podľa ustanovenia § 71 ods. 2: „Väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou

v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky. Ak nebolo možné pre obťažnosť

veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením

obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu

trestného konania, môže o ďalšom trvaní väzby v dĺžke do jedného roka rozhodnúť najvyšší

súd.“

Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie podnecovateľa je neopodstatneným. V prípravnom

konaní mu bola lehota trvania väzby predĺžená nad šesť mesiacov podľa ustanovenia § 71

ods. 1 do 31. júla 1998. Keďže krajský prokurátor podal obžalobu na

krajský súd 15. júla 1998, k tomuto dňu prípravné konanie skončilo a vec prešla na krajský

súd, aby urobil všetky rozhodnutia a opatrenia, ktoré sú potrebné na vybavenie obžaloby, na

ukončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia ( ). Pretože

podľa ustanovenia väzba v konaní pred súdom spolu

s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať v zásade dlhšie ako dva roky, pričom predĺžená

musí byť za osobitných okolností, len keby presiahla túto výmeru, väzbu podnecovateľa

bolo potrebné predlžovať, len keby mala presiahnuť dva roky, to znamená trvať aj po

11. novembri 1999. To sa stalo práve uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 55/99

z 13. októbra 1999. Nebolo teda potrebné v medziobdobí (31. júl 1998 až 13. október 1999)

vydávať rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby podnecovateľa. Titulom pre jeho

držanie vo väzbe v tomto období boli rozhodnutia, ktoré budú uvedené ďalej (č. 4-10).

V tejto časti podnetu mu preto ústavný súd nevyhovel.

IV.

K právu podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene

rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná

Podnecovateľ tvrdí, že o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu bolo

viackrát rozhodované s veľkým oneskorením, v dvoch prípadoch s vyše šesť mesačným,

pričom konkrétne jeho žiadosť z 22. júna 1998 krajský súd prejednal až 30. novembra 1998.

Dňa 8. novembra 1999 zaslal najvyššiemu súdu dodatok k sťažnosti z 28. septembra 1999,

v ktorom namietal, že krajský súd rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu až po

piatich mesiacoch, avšak najvyšší súd o ňom nerozhodol vôbec.

Tieto tvrdenia podnecovateľa súvisia s právom podať návrh na konanie, v ktorom by

súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je

táto nezákonná, ktoré možno vyvodiť aj z .

Hoci toto právo nie je zjavné z doslovného znenia , je čitateľné

najmä z ustanovenia , Dohovoru a

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (

ministra zahraničných vecí o Medzinárodnom pakte v občianskych a politických právach

a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach v znení

Oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. o Opčnom

protokole k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach; ďalej len

„medzinárodný pakt“).

Podľa ustanovenia : „Obvinený má právo kedykoľvek

žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti

nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. O takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť.

Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po

uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru: „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.“

Podľa čl. 9 ods. 4 medzinárodného paktu: „Každý, kto je zatknutý alebo je vo väzbe,

má právo na konanie pred súdom, aby súd mohol bez meškania rozhodnúť o právoplatnosti

jeho zadržania a nariadiť jeho prepustenie, ak väzba nie je zákonná.“

Obsah tohto práva vyplýva predovšetkým z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) k čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ktorá sa vyvíjala už po

dlhšie obdobie. Na základe tohto ustanovenia je osoba pozbavená osobnej slobody

oprávnená podať návrh na prieskumné súdne konanie procesných a hmotnoprávnych

podmienok, ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“, v zmysle čl. 5 ods. 1, tohto pozbavenia

(rozsudok vo veci Brogan a ostatní v.Anglicko z 29. 11. 1988, § 65).

Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“

(speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi

a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj účelom čl. 5, to znamená

ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia

rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990, § 27).

Z rozsudkov napr. vo veciach Luberti v. Taliansko (23. 2. 1984, § 31-32) a Bezicheri

v. Taliansko (25. 10. 1989, § 20-21) zas vyplýva, že osoba pozbavená osobnej slobody má

právo na konanie spĺňajúce podstatné náležitosti podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru

„v primeraných intervaloch“. Pri väzbe sa vyžadujú krátke intervaly, keďže táto by mala

trvať len po prísne obmedzenú dobu.

V priebehu doterajšieho trestného konania boli vydané nasledovné rozhodnutia

o väzbe podnecovateľa:

1. Uznesenie okresného súdu o jeho vzatí do väzby z 12. novembra 1997. Sudca

vyhlásil toto uznesenie po výsluchu podnecovateľa podľa ustanovenia § 77 ods. 2 Trestného

poriadku, ktorého sa zúčastnila aj jeho obhajkyňa, nie však prokurátor (hoci podľa

citovaného ustanovenia mal možnosť zúčastniť sa a klásť zadržanej osobe otázky);

2. Uznesenie krajského súdu zo 4. decembra 1997 o zamietnutí sťažnosti

podnecovateľa proti predošlému uzneseniu. Bolo vyhlásené po konaní na neverejnom

zasadnutí;

3. Uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 6. mája 1998 o predĺžení lehoty

trvania väzby podnecovateľa podľa ustanovenia do 31. júla

1998 na návrh krajského prokurátora (vyhlásené na neverejnom zasadnutí);

4. Uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 6. mája 1998 o zamietnutí

žiadosti podnecovateľa z 21. 4. 1998 o prepustenie na slobodu podľa ustanovenia § 72

ods. 2 a jeho ponechaní vo väzbe, nakoľko u neho trvá dôvod väzby

v zmysle § ustanovenia 67 ods. 1 písm. c) (vyhlásené na neverejnom

zasadnutí);

5. Uznesenie krajského súdu z 30. 6. 1998 o zamietnutí podľa ustanovenia § 148

ods. 1 písm. c) sťažnosti podnecovateľa proti predošlému uzneseniu

(vyhlásené na neverejnom zasadnutí);

6. Uznesenie krajského súdu sp. zn. z 30. novembra 1998 o zamietnutí

podľa ustanovenia žiadosti podnecovateľa z 22. 6. 1998

o prepustenie na slobodu (vyhlásené na neverejnom zasadnutí);

7. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 5. januára 1999 o zamietnutí

podľa ustanovenia sťažnosti podnecovateľa proti

predošlému uzneseniu (vyhlásené na neverejnom zasadnutí);

8. Uznesenie krajského súdu sp. zn. z 24. februára 1999 o zamietnutí podľa

ustanovenia žiadosti podnecovateľa zo 16. februára 1999

o prepustenie na slobodu (vyhlásené na neverejnom zasadnutí);

9. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. 3. 1999 o zamietnutí podľa

ustanovenia sťažnosti podnecovateľa proti

predošlému uzneseniu (vyhlásené na neverejnom zasadnutí);

10. Uznesenie krajského súdu sp. zn. z 20. septembra 1999 o zamietnutí

podľa ustanovenia žiadosti podnecovateľa z 21. 6. 1999

o prepustenie z väzby na slobodu (vyhlásené na neverejnom zasadnutí);

11. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 13. 10. 1999 o zamietnutí podľa

ustanovenia sťažnosti podnecovateľa proti

predošlému uzneseniu (vyhlásené na neverejnom zasadnutí);

12. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 55/99 z 13. októbra 1999 o predĺžení

väzby podnecovateľa podľa ustanovenia (na návrh

predsedníčky senátu krajského súdu) do 15. mája 2000 (vyhlásené na neverejnom

zasadnutí);

13. Uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 6. marca 2000 o zamietnutí podľa

ustanovenia žiadosti podnecovateľa zo 6. marca 2000

o prepustenie z väzby na slobodu (vyhlásené na neverejnom zasadnutí);

14. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 5. apríla 2000 o zamietnutí

podľa ustanovenia sťažnosti podnecovateľa proti

predošlému uzneseniu (vyhlásené na neverejnom zasadnutí);

15. Uznesenie krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2000 o zamietnutí podľa

ustanovenia žiadosti podnecovateľa z 19. apríla 2000

o prepustenie z väzby na slobodu (vyhlásené na hlavnom pojednávaní, ktorého sa zúčastnil

ako podnecovateľ a jeho obhajkyňa, tak aj zástupca krajského prokurátora).

16. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 3. mája 2000 o zamietnutí

podľa ustanovenia sťažnosti podnecovateľa proti

predošlému uzneseniu (vyhlásené na neverejnom zasadnutí);

17. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 24/2000 z 3. mája 2000 o predĺžení

lehoty trvania väzby podnecovateľa podľa ustanovenia od. 2 (na

návrh predsedníčky senátu krajského súdu) do 11. novembra 2000 (vyhlásené na

neverejnom zasadnutí);

18. Uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 16. júna 2000 o zamietnutí podľa

ustanovenia žiadosti podnecovateľa z 12. júna 2000

o prepustenie na slobodu (vyhlásené na neverejnom zasadnutí);

19. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 26. júla 2000 o zamietnutí

podľa ustanovenia sťažnosti podnecovateľa proti

predošlému uzneseniu (vyhlásené na neverejnom zasadnutí);

20. Uznesenie krajského súdu sp. zn. z 18. septembra 2000 o zamietnutí

podľa ustanovenia žiadosti podnecovateľa z toho istého dňa

o prepustenie na slobodu (vyhlásené na neverejnom zasadnutí);

21. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 18. októbra 2000 o zamietnutí

podľa sťažnosti podnecovateľa proti predošlému

uzneseniu (vyhlásené na neverejnom zasadnutí).

Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby

ide o posúdenie lehôt, v ktorých došlo k právoplatnému rozhodnutiu o

1. sťažnosti podnecovateľa z 12. novembra 1997 proti uzneseniu okresného súdu

z toho istého dňa o jeho vzatí do väzby (krajský súd ju zamietol 4. decembra 1997),

2. žiadosti podnecovateľa o prepustenie na slobodu z 21. apríla 1998 (okresný súd ju

zamietol 6. mája 1998 a krajský súd zamietol sťažnosť podnecovateľa 30. júna 1998),

3. žiadosti podnecovateľa o prepustenie na slobodu z 22. júna 1998 (krajský súd ju

zamietol 30. novembra 1998 a najvyšší súd zamietol sťažnosť podnecovateľa 5. januára

1999),

4. žiadosti podnecovateľa o prepustenie na slobodu zo 16. februára 1999 (krajský súd

ju zamietol 24. februára 1999 a najvyšší súd zamietol sťažnosť podnecovateľa 17. marca

1999),

5. žiadosti podnecovateľa o prepustenie na slobodu z 21. júna 1999 (krajský súd ju

zamietol 20. septembra 1999 a najvyšší súd zamietol sťažnosť podnecovateľa 13. októbra

1999),

6. žiadosti podnecovateľa o prepustenie na slobodu zo 6. marca 2000 (krajský súd ju

zamietol toho istého dňa a najvyšší súd zamietol sťažnosť podnecovateľa 5. apríla 2000),

7. žiadosti podnecovateľa o prepustenie na slobodu z 19. 4. 2000 (krajský súd ju

zamietol v ten istý deň a najvyšší súd zamietol sťažnosť podnecovateľa 3. mája 2000),

8. žiadosti podnecovateľa o prepustenie na slobodu z 12. júna 2000 (krajský súd ju

zamietol 16. júna 2000 a najvyšší súd zamietol sťažnosť podnecovateľa 26. júla 2000) a

9. žiadosti podnecovateľa o prepustenie na slobodu z 18. septembra 2000 (krajský

súd ju zamietol v ten istý deň a najvyšší súd zamietol sťažnosť podnecovateľa 18. októbra

2000).

Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby

sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej osobnej

slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov, berie

sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného

rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky ESĽP vo veciach Letellier v. Francúzsko, 26. 6. 1991,

§ 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. 11. 1993, § 28).

Aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti

posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, „spravidla však lehoty rátané na mesiace sú

príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru“ (B. Repík:

Ľudské práva v súdnom konaní, MANZ Bratislava 1999, str. 204). Obdobne tomu bolo

napr. aj vo veci Savič v. Slovensko, kde išlo o celkovú dobu dvoch mesiacov a piatich dní

(v prvom stupni rozhodoval okresný súd a v druhom krajský).

Z tohto pohľadu sú potom problematické lehoty, ktoré uplynuli do právoplatného

rozhodnutia o žiadostiach podnecovateľa o prepustenie na slobodu uvedených pod bodmi 2,

3 a 5.

V bode 2 lehota presiahla dva mesiace a nie je akceptovateľná z hľadiska

neodkladnosti a urýchlenosti aj preto, lebo išlo o súdy z toho istého mesta (Nitry). Okresný

súd po rozhodnutí o žiadosti podnecovateľa spis predložil krajskému súdu na rozhodnutie

o sťažnosti proti svojmu uzneseniu až 28. mája 1998, pričom tento súd o nej rozhodol až

30. júna 1998. Oba súdy sa preto svojím oneskoreným postupom podieľali na porušení práv

podnecovateľa podľa a Dohovoru v posudzovanom smere.

V bode 3 išlo o neakceptovateľnú dobu 6 a pol mesiaca. Na porušení práv

podnecovateľa sa však podieľal len krajský súd. Tento rozhodol o žiadosti podnecovateľa

neskoro (30. novembra 1998), pričom spis predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie

o sťažnosti podnecovateľa 18. decembra 1998. Dobu, ktorá uplynula najvyššiemu súdu od

obdržania spisu až do rozhodnutia o sťažnosti (23. decembra 1998 – 5. januára 1999), mu

nemožno vytknúť.

V bode 5 ide taktiež o neakceptovateľnú dobu takmer štyroch mesiacov (bez ôsmich

dní). Porušenie práv podnecovateľa ide aj v tomto prípade na vrub krajského súdu, lebo

o jeho žiadosti rozhodol oneskorene (20. septembra 1999). Lehota, v ktorej rozhodoval

najvyšší súd o sťažnosti podnecovateľa, je prijateľná (od 30. septembra 1999, kedy mu bol

predložený spis, až do vyhlásenia uznesenia 13. októbra 1999).

Zásadne sa však nemožno stotožniť s procesným postupom krajského súdu, ktorý

viedol k neakceptovateľnej lehote a ktorý v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn.

z 13. októbra 1999 odobril aj najvyšší súd (napriek námietke podnecovateľa v sťažnosti, že

je porušované aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru na urýchlené konanie o zákonnosti

pozbavenia slobody).

Keďže podnecovateľ na hlavnom pojednávaní dňa 21. júna 1999 okrem žiadosti

o prepustenie na slobodu namietal aj činný senát krajského súdu, tento o jeho žiadosti

nerozhodoval, ale najskôr predložil vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti najvyššiemu

súdu. Až po jeho rozhodnutí z 21. júla 1999, ktorým nevyhovel námietke zaujatosti, a po

vrátení spisu na krajský súd 29. júla 1999 tento len 20. septembra 1999 o žiadosti

podnecovateľa rozhodol.

Podľa „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .“

Podľa „Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.“ Podľa „Každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“ Z tohto

článku vyplýva aj právo osoby trestne stíhanej, aby o jej trestnom obvinení rozhodol

v konečnom dôsledku nezávislý a nestranný súd (pozri aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru). V rámci

uplatňovania tohto základného práva mohol podnecovateľ vzniesť podľa ustanovenia § 31

ods. 1 v rozhodnom čase platného a účinného námietku aj voči sudcom

z dôvodu pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 30 ods. 1), o ktorej rozhodoval nadriadený súd

v senáte (§ 31 ods. 2). Keď však podnecovateľ zároveň so žiadosťou o prepustenie z väzby

na slobodu vzniesol aj námietku zaujatosti voči sudcom, nemohol z tohto dôvodu utrpieť

ujmu na svojom práve, aby na základe jeho žiadosti bolo o zákonnosti jeho väzby

rozhodnuté neodkladne alebo urýchlene. Krajský súd bol teda povinný o jeho žiadosti

z 21. júna 1999 takto rozhodnúť. Vyplývalo mu to okrem doposiaľ uvedeného napokon aj

z ustanovenia , podľa ktorého do rozhodnutia nadriadeného

orgánu o vylúčení vykonávajú osoby, o ktorých vylúčenie ide, len tie úkony, ktoré neznesú

odklad.

Oneskorený postup a rozhodovanie o predmetných žiadostiach podnecovateľa

o prepustenie na slobodu negatívne postihli aj ďalší aspekt analyzovanej problematiky, to

znamená právo osoby pozbavenej osobnej slobody na prieskumné súdne konanie pri

zabezpečení všetkých základných garancií „v primeraných intervaloch“. Hoci podľa

ustanovenia má obvinený právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu, o čom sa musí neodkladne rozhodnúť, ak sa jeho žiadosť

zamietla, môže ju, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí štrnástich dní od

právoplatnosti rozhodnutia. Ako už bolo konštatované, v troch prípadoch sa o žiadostiach

podnecovateľa právoplatne nerozhodlo neodkladne, resp. urýchlene, čím sa aj neprimerane

predĺžili intervaly, v ktorých sa mohol domáhať súdneho preskúmania zákonnosti jeho

väzby.

Oneskorený postup okresného a krajského súdu pri žiadosti podnecovateľa

o prepustenie na slobodu z 21. apríla 1998, ako aj oneskorený postup krajského súdu pri

takýchto žiadostiach z 22. júna 1998 a 21. júna 1999 mali potom za následok, že

o žiadostiach podnecovateľa nebolo rozhodnuté neodkladne alebo urýchlene, čím došlo

k porušeniu jeho práv podľa a Dohovoru (pozri bod 2

výroku tohto nálezu).

Z týchto práv tiež vyplýva, že súd rozhodujúci na podnet dotknutej osoby

o zákonnosti jej väzby sa musí zaoberať rozhodnými námietkami, ktoré vzniesla proti

zákonnosti väzby.

Podnecovateľ vytýka, že najvyšší súd sa nezaoberal pri svojom rozhodovaní

dodatkom z 8. novembra 1999 k jeho sťažnosti z 28. septembra 1999 proti uzneseniu

krajského súdu z 20. septembra 1999, ktorým krajský súd rozhodol zamietavo o jeho

žiadosti o prepustenie na slobodu z 21. júna 1999.

V tejto časti ústavný súd podnetu nevyhovel. Hoci sa najvyšší súd skutočne pri

rozhodovaní dňa 13. októbra 1999 o sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu

z 20. septembra 1999 nemohol zaoberať dodatkom tejto sťažnosti z 8. novembra 1999,

hlavný argument tohto dodatku (oneskorené rozhodovanie krajského súdu o žiadosti

podnecovateľa o prepustenie na slobodu) bol aj súčasťou sťažnosti z 28. septembra 1999

(vypracovanej obhajkyňou), s ktorým sa najvyšší súd svojím spôsobom vyrovnal (pozri

vyššie).

V.

K právu byť vo väzbe len po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu

alebo prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou

Námietky podnecovateľa voči neprimerane dlhej dobe väzby treba posúdiť aj

z hľadiska označeného práva.

Toto právo nie je zrejmé zo samotného znenia . Vyplýva skôr

z jeho spojitosti s („Do väzby možno vziať iba ... na čas ustanovený

zákonom ...“) a (napr. , , a ), ako aj

z čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 9 ods. 3 Medzinárodného paktu.

napríklad ustanovuje, že väzba v prípravnom konaní a v konaní

pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu (§ 71 ods. 1), vyšetrovateľ, prokurátor a sudca

sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa

nezmenili; ak pominie dôvod väzby, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu (§ 72

ods. 1), pričom ak je daný dôvod väzby uvedený v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a) alebo c),

môže súd alebo sudca rozhodnúť o prepustení obvineného na slobodu na základe prijatia

záruky (vrátane peňažnej) alebo sľubu (§ 73 a § 73a).

Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru: „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.“

Podľa čl. 9 ods. 3 Medzinárodného paktu: „Každý, kto je zatknutý alebo zadržaný na

základe obvinenia z trestného činu, musí sa bez meškania predviesť pred sudcu alebo iného

úradníka, ktorý je zákonom splnomocnený vykonávať sudcovskú právomoc, a má právo na

trestné konanie v primeranom čase alebo na prepustenie. Nie je všeobecným pravidlom, aby

sa osoby čakajúce na trestné konanie držali vo väzbe; prepustenie sa však môže podmieniť

zárukami, že sa dostavia na trestné konanie v akomkoľvek inom štádiu súdneho konania

a na vynesenie rozsudku.“

Vymedziť obsah práva byť vo väzbe len po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo

prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou, napomáha

opäť najmä štrasburská judikatúra k čl. 5 ods. 3 Dohovoru.

Primeranosť doby trvania väzby sa posudzuje v každej veci podľa jej osobitných

okolností (napr. rozsudky vo veciach Wemhoff v. Nemecko, 27. 6. 1968, § 10 a Barfuss

v. Česká republika, 31. 7. 2000, § 65). Podstatnými sú predovšetkým: pretrvávanie

dôvodného podozrenia, že osoba pozbavená osobnej slobody spáchala trestný čin,

významné a dostatočné dôvody pre toto pozbavenie a osobitná starostlivosť (urýchlenie)

príslušných orgánov pri vedení konania proti nej (pozri napr. rozsudky vo veciach

Neumeister v. Rakúsko, 27. 6. 1968, strana 37, § 4-5; Ringeisen v. Rakúsko, 16. 7. 1971,

§ 104; Letelier v. Francúzsko, 26. 6. 1991, § 35; Kemmache v. Francúzsko, 27. 11. 1991,

§ 45; Punzelt v. Česká republika, 25. 4. 2000, § 73 a Český v. Česká republika, 6. 6. 2000,

§ 74-76). Pokračujúca väzba môže byť opodstatnená iba vtedy, pokiaľ existujú presvedčivé

dôvody skutočného verejného záujmu, ktoré prevažujú – napriek predpokladu neviny – nad

právom na osobnú slobodu (napr. Český, § 74).

K analyzovanému právu, ktoré vyplýva aj z , treba uviesť, že ide

o iné základné právo, ako je právo podľa (každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...). Vzťah medzi právami podľa čl. 48

ods. 2 a je obdobný ako medzi právami podľa a

Dohovoru. Zatiaľ čo čl. 6 ods. 1 v časti týkajúcej sa primeranosti lehoty na prejednanie veci

súdom sa vzťahuje na všetkých účastníkov súdneho konania s cieľom chrániť ich pred

nadmernými procesnými prieťahmi, čl. 5 ods. 3 sa týka len obvinených osôb, ktoré sú

pozbavené osobnej slobody, a ochraňuje ich pred neopodstatnene dlhou väzbou (obdobne

pozri napr. rozsudok vo veci Stögmüller v. Rakúsko, 10. 11. 1969, strana 40, § 5, na ktorý

odkazuje aj rozsudok vo veci Punzelt, § 98). Zákonite potom aj slovne príbuzné pojmy,

akými sú napríklad „primeraná lehota“ alebo „bez prieťahov“, sa vykladajú sčasti odlišne

pri a Dohovoru v porovnaní s a

ods. 1 Dohovoru.

Podstata námietok podnecovateľa smeruje k tomu, že jeho väzba je nadmerne dlhá

a tiež aj neopodstatnená, lebo väzobné dôvody nie sú dané.

Ústavný súd už zistil, že od 30. júna 1998 do 20. septembra 2000 neexistoval právny

titul pre držanie podnecovateľa vo väzbe podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku. Ostáva mu však posúdiť, či jeho pozbavenie osobnej slobody od 11. novembra

1997 (od momentu zadržania, to znamená od 10.00 h) až do 11. novembra 2000 sa opieralo

o významné a dostatočné dôvody a či príslušné orgány postupovali vo veci s osobitnou

starostlivosťou, urýchlením (pozri napr. rozsudky ESĽP vo veciach Tomasi v. Francúzsko,

27. 8. 1992, § 84 a Abdoella v. Holandsko, 25. 11. 1992, § 24). Primeranosť dĺžky konania,

počas ktorej sa podnecovateľ nachádza vo väzbe, sa posudzuje podľa osobitných okolností

prípadu, pričom do úvahy sa berú predovšetkým zložitosť veci, konanie podnecovateľa

a postup príslušných orgánov (napr. novšie rozsudky ESĽP vo veciach Pélissier a Sassi

v. Francúzsko, 25. 3. 1999, § 67 a Punzelt, § 91).

Podnecovateľ je trestne stíhaný, pričom obžaloba bola na neho podaná v piatich

bodoch pre skutky z obdobia január až marec 1997 právne kvalifikované ako trestné činy

vydierania, lúpeže a nedovoleného ozbrojovania. Trestné činy vydierania a lúpeže mal

spáchať naviac v spolupáchateľstve ako člen organizovanej skupiny so zbraňou, prípadne

spôsobením značnej škody. Za najprísnejšie trestný čin lúpeže podľa ustanovenia § 234

ods. 1 a ods. 2 písm. a), b) a c) hrozí trest odňatia slobody od 5 do 12

rokov.

Dôvodné podozrenie, že podnecovateľ sa stíhaných trestných činov dopustil,

pramenilo z usvedčujúcich dôkazov, ktorými boli najmä výpovede svedkov (poškodených)

v prípravnom konaní, ako aj neskôr na hlavnom pojednávaní.

Pri väzobnom dôvode podľa ustanovenia ,

ktorý bol u podnecovateľa aktuálny do 30. 6. 1998, súdy vo svojich rozhodnutiach

poukazovali, podobne ako aj u ďalších spoluobvinených vo väzbe, predovšetkým na stíhanú

obzvlášť závažnú úmyselnú trestnú činnosť. Táto súvisela najmä s vymáhaním majetkových

hodnôt a platením výpalného, pričom malo ísť o použitie strelných zbraní, bitie

poškodených a vyhrážky usmrtením. Poškodení prejavili strach a v prípravnom konaní sa aj

odmietli zúčastniť konfrontácií s obvinenými. Z toho potom súdy vyvodili, že väzobne

stíhaní obvinení by v prípade prepustenia na slobodu mohli vplývať na poškodených,

prípadne obvinených na slobode alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre

trestné stíhanie.

Pri väzobnom dôvode podľa ustanovenia

súdy argumentovali popri charaktere stíhanej trestnej činnosti najmä tým, že požiadavky na

výpalné, ako aj vyhrážky v prípade jeho neuspokojenia smerovali aj do budúcna, čo

znamená, že väzobne stíhaní obvinení vrátane podnecovateľa by ich na slobode mohli

uskutočniť. Keďže dôvodom páchania trestnej činnosti za účelom získania finančného

obohatenia mala byť aj skutočnosť, že obvinení boli bez pracovného pomeru, a teda bez

uspokojivého legálneho príjmu, odôvodňovalo to tiež obavu, že by obdobným spôsobom

mohli aj ďalej pokračovať v trestnej činnosti.

Podstata obhajoby podnecovateľa spočívala v tvrdeniach, že on sa stíhanej trestnej

činnosti nedopustil, usvedčujúce dôkazy sú nevieryhodné a nepravdivé, a preto aj na nich

založené väzobné dôvody neopodstatnené. Plynutím času obhajoba namietala aj stratu

kontinuity s okolnosťami, ktoré boli v čase začatia trestného stíhania, a preto aj nereálnosť

možného pokračovania v trestnej činnosti.

Vychádzajúc zo zadovážených podkladov ústavný súd nevidí dôvod, aby svojím

posudzovaním (až na väzobný dôvod podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku) zasahoval do konania a rozhodovacej činnosti ohľadne dôvodov väzby

podnecovateľa zo strany príslušných všeobecných súdov. Tieto v rámci svojho nezávislého

a nestranného postupu v intenciách považovali trestné stíhanie

podnecovateľa za dôvodné vrátane jeho držania vo väzbe až do 11. novembra 2000. Ich

dôvody pre väzbu podnecovateľa – do 30. júna 1998 podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b)

a c) a od 30. júna 1998 len podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. c) – preto aj ústavný súd

považuje za významné a dostatočné.

Ústavnému súdu ostáva napokon posúdiť, či bol podnecovateľ vo väzbe len po

nevyhnutnú alebo primeranú dobu, to znamená, či príslušné orgány činné v trestnom konaní

postupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením majúc na zreteli predovšetkým

zložitosť veci, konanie príslušných orgánov, ako aj konanie podnecovateľa.

O zložitosti veci svedčí už obžaloba krajského prokurátora z 30. júna 1998

(č. -227), ktorá bola podaná na 11 osôb pre 18 skutkov právne kvalifikovaných

obdobne ako u podnecovateľa. Táto obžaloba, ktorá zhrňuje výsledky prípravného konania,

má 40 strán, pričom okrem vypočutia všetkých obvinených na hlavnom pojednávaní v nej

bol navrhnutý aj výsluch 63 svedkov a vykonanie množstva ďalších dôkazov (znalecké

posudky, lekárske správy a iné listinné dôkazy).

Trvanie väzby podnecovateľa v prípravnom konaní od 11. novembra 1997 do 15. júla

1998 sa nejaví byť preto neprimeraným prihliadajúc aj na fakt zdržania vyšetrovania

skutočnosťou, že po podnecovateľovi muselo byť 16. mája 1997 vyhlásené republikové

pátranie pre neprítomnosť v mieste bydliska a nemožnosť mu doručiť ani uznesenie

o vznesení obvinenia.

Po podaní obžaloby dňa 15. júla 1998 na krajský súd 18. septembra 1998 vzniesol

jeden z obžalovaných námietku zaujatosti voči predsedníčke senátu, o ktorej musel

rozhodnúť nadriadený najvyšší súd. Až po jeho rozhodnutí a vrátení spisu mohol krajský

súd pokračovať v štúdiu spisu a 17. decembra 1998 určiť termín hlavného pojednávania na

dni 18. – 22. januára 1999. Toto muselo byť odročené v prvý deň, pretože ďalší

z obžalovaných vzniesol námietku zaujatosti voči predsedníčke senátu. Na jej výslovnú

otázku položenú ďalším obžalovaným, či aj oni vznášajú námietku zaujatosti voči nej,

prípadne voči senátu, títo zhodne uviedli, že nie. Po rozhodnutí o námietke zaujatosti

najvyšším súdom a vrátení spisového materiálu nový termín hlavného pojednávania na dni

22. – 26. februára 1999 určila predsedníčka senátu 4. februára 1999. Tento termín musel byť

zrušený z dôvodu ospravedlnenia neúčasti viacerých obhajcov pre kolíziu s inými súdnymi

konaniami. Ďalšie hlavné pojednávanie dňa 22. marca 1999 muselo byť tiež odročené,

pretože jeden z obžalovaných vzniesol námietku zaujatosti voči celému senátu, pričom po

vylúčení jeho veci na samostatné konanie ďalšiu námietku zaujatosti voči predsedníčke

senátu vzniesol iný obžalovaný. Nový termín hlavného pojednávania na dni 21. – 24. júna

1999 potom predsedníčka senátu určila 17. mája 1999 po rozhodnutí najvyššieho súdu

o námietke zaujatosti a vrátení spisu na krajský súd. Toto hlavné pojednávanie muselo byť

odročené už 21. júna 1999, keďže námietku zaujatosti voči predsedníčke senátu a ďalším

sudcom vzniesol teraz podnecovateľ. Ďalší termín hlavného pojednávania mohol byť potom

určený až po rozhodnutí najvyššieho súdu o námietke podnecovateľa a vrátení spisu

(3. augusta 1999) na dni 20. – 23. septembra 1999. Toto hlavné pojednávanie bolo odročené

na 8. – 9. november 1999, lebo sa naň neustanovil jeden z obžalovaných. Hlavné

pojednávanie 8. novembra 1999 bolo tiež odročené, tentokrát kvôli hladovke iného

obžalovaného. Ďalší termín hlavného pojednávania stanovila predsedníčka senátu

16. novembra 1999 na dni 15. – 16. decembra 1999. Keďže 23. novembra 1999 sa

ospravedlnila z dôvodu kolízie termínov obhajkyňa podnecovateľa, tento termín bol

zmenený na dni 24. – 25. januára 2000. Až na tomto hlavnom pojednávaní mohol krajský

súd vo veci pokračovať a vykonať časť dokazovania výsluchom všetkých obžalovaných

(pozri zápisnicu z č. l. 1765 – 1798). Odročené bolo na dni 6. – 8. marca 2000 za účelom

predvolania a vypočutia viacerých svedkov a poškodených. Dňa 6. marca 2000 muselo byť

hlavné pojednávanie odročené na dni 17 – 19. apríla 2000, keďže sa naň nedostavili dvaja

obžalovaní. V týchto dňoch boli potom vypočúvaní viacerí svedkovia, pričom priebeh

hlavného pojednávania bol kontradiktórny (pozri zápisnicu z č. l. 1875 – 1925). Za účelom

doplnenia dokazovania ho predsedníčka senátu odročila na dni 12. – 14. júna 2000. Toto

hlavné pojednávanie však muselo byť odročené pre zdravotné problémy jednej prísediacej

zo senátu. Nový termín stanovila predsedníčka senátu aj s prihliadnutím na rôzne termíny

dovoleniek obhajcov až na 18. – 20. septembra 2000. Pretože sa na hlavné pojednávanie dňa

18. september 2000 nedostavili dvaja obžalovaní, muselo byť odročené na dni 30. –

31. októbra a 2. novembra 2000. Ani toto hlavné pojednávanie sa však nekonalo, lebo jeden

z obžalovaných sa ho nezúčastnil pre práceneschopnosť a ďalší obžalovaný tesne pred ním

uzavrel s obhajcom dohodu o skončení právneho zastúpenia. Súd ho odročil na dni 16. –

17. januára 2001.

Medzi termínmi hlavných pojednávaní krajský súd, ako aj najvyšší súd vo viacerých

prípadoch rozhodovali o početných žiadostiach obžalovaných o prepustenie na slobodu,

o sťažnostiach proti zamietavým rozhodnutiam o týchto žiadostiach a tiež aj o návrhoch na

predĺženie lehoty trvania väzby obžalovaných.

Z vyššie uvedenej analýzy postupu krajského súdu v konaní vyplýva, že hoci celková

dĺžka väzby podnecovateľa bola tri roky, pričom doposiaľ nebol vyhlásený ani len

prvostupňový rozsudok, nemožno tomuto súdu vyčítať, že by v merite veci nepostupoval

s osobitnou starostlivosťou alebo urýchlením. Z jeho postupu je totiž evidentné, že bol

vedený snahou o obžalobe rozhodnúť čo najskôr a prispieť takto aj k ukončeniu väzby

obžalovaných vrátane podnecovateľa.

Krajský súd nemohol vec ukončiť pre procesné prekážky, ktoré spôsobili

predovšetkým iné subjekty v konaní. Ide v prvom rade o námietky zaujatosti voči

predsedníčke senátu, sudcom a prísediacim zo strany obžalovaných vrátane podnecovateľa,

ktoré boli vo všetkých prípadoch najvyšším súdom posúdené ako neopodstatnené. Krajský

súd nemohol z dôvodu týchto námietok konať, musel hlavné pojednávania odročovať,

spisový materiál postúpiť na najvyšší súd a čakať na jeho rozhodnutie, ako aj vrátenie spisu.

Hoci námietka zaujatosti je súčasťou práva obžalovaného na nezávislý a nestranný súd,

v tomto prípade sa z podaných námietok črtá aj účelovosť (napr. ich postupné vznášanie

viacerými obžalovanými a priamo na hlavných pojednávaniach), ktorá spomalila

vo významnej miere postup súdu.

Okrem námietky zaujatosti z 21. júna 1999 podnecovateľ prispel k dĺžke súdneho

konania aj viacerými žiadosťami o prepustenie na slobodu a sťažnosťami proti zamietavým

uzneseniam. Hoci sú súčasťou práva na obhajobu, treba si uvedomiť, že objektívne tiež

predlžujú súdne konanie. Týka sa to napokon aj zmeny termínu hlavného pojednávania

z 15. – 16. decembra 1999 na 24. – 25. január 2000 z dôvodu ospravedlnenej neúčasti

obhajkyne podnecovateľa.

Po analýze zložitosti veci, postupu v prípravnom konaní, postupu krajského súdu

v konaní, ako aj podielu podnecovateľa na dĺžke jeho väzby (v kontexte iných procesných

prekážok) možno konštatovať, že dĺžka jeho väzby neporušila požiadavky jej nevyhnutnosti

alebo primeranosti a tiež osobitnej starostlivosti, resp. urýchleného postupu príslušných

orgánov činných v trestnom konaní.

Keďže podnecovateľ bol držaný vo väzbe z dôvodov významných a dostatočných,

pričom príslušné orgány postupovali v merite veci s osobitnou starostlivosťou,

resp. urýchlením, ústavný súd nezistil porušenie práva podnecovateľa byť vo väzbe len po

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo prepustený počas konania, pričom prepustenie

môže byť podmienené zárukou podľa a Dohovoru, a preto

v tejto časti jeho podnetu tiež nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 16. novembra 2000