Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 126/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

, zastúpeného advokátskou kanceláriou Nosko & Partners,

s. r. o., Podjavorinskej 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Michal

ihálik, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a a práv zaručených v a 4 a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -5367 z 26. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra

2019 bola doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, , (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a (ďalej len „“) a práv zaručených v čl.

5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos

77/2019-5367 z 26. septembra 2019.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe obžaloby

Krajskej prokuratúry v Bratislave č. k. -210 z 25. februára 2019 väzobne

trestne stíhaný Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

, a , v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na a

.

3. Uznesením okresného súdu č. k. -5328 z 19. septembra 2019 bola

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

zamietnutá. Okresný súd väzbu sťažovateľa nenahradil ani ponúknutou zárukou

dôveryhodnej osoby [ ], ani písomným sľubom

sťažovateľa [ ] a napokon ani dohľadom probačného

a mediačného úradníka [ ]. Sťažnosť sťažovateľa

proti tomuto rozhodnutiu krajský súd uznesením č. k. -5367 z 26. septembra

2019 podľa zamietol.

4. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd označeným rozhodnutím z 26. septembra

2019 zasiahol do ním označených základných práv zaručených a práv zaručených

dohovorom, a to z nasledujúcich dôvodov.

5. Obžaloba vo veci údajného členstva sťažovateľa v organizovanej skupine,

pre ktorú mal pôsobiť ako kuriér a dovážať kokaín z Holandského kráľovstva na územie

Slovenskej republiky, je podľa sťažovateľa postavená len na nepriamych dôkazoch, ktorými

sú svedecké výpovede „z počutia“, keď svedkovia neuviedli žiadne priame informácie

o jeho trestnej činnosti, ale len o tom, že im takéto informácie mal poskytnúť

spoluobžalovaný , ktorý však sám tieto pred orgánmi činnými v trestnom

konaní poprel ako nepravdivé.

6. Obvinenie sťažovateľa teda nie je založené na žiadnom priamom svedectve

a dôkaze o jeho trestnej činnosti v organizovanej skupine a svedkov, ktorí podali svedectvo

„z počutia“, nebolo podľa sťažovateľa možné vypočuť kontradiktórne, keďže títo v prípade

jeho osoby „nevypovedali o skutkových okolnostiach, ktoré by sami zažili, ale ktoré im mali

byť len sprostredkované a teda nejde svojou povahou o objektívne dôkazy“.

7. Sťažovateľ je presvedčený, že v jeho prípade chýba zákonná materiálna

podmienka väzobného stíhania, ktorou je dôvodnosť jeho trestného stíhania pre konkrétny

trestný čin podporená objektívnymi a dôveryhodnými dôkazmi, ktorými subjektívne

svedecké tvrdenia „z druhej ruky“ a „z počutia“ určite nie sú a navyše, keď sú vyvrátené

ich údajným zdrojom.

8. Sťažovateľ je toho názoru, že tieto právne skutočnosti mali byť krajským súdom

v uznesení č. k. -5367 z 26. septembra 2019 riadne vyhodnotené

a odôvodnené, čo sa však nestalo. Sťažovateľom vznesené námietky krajský súd fakticky

odignoroval a len formálne uviedol existenciu výpovedí svedkov, ktorí sa o trestnej činnosti

sťažovateľa dopočuli dokonca jeden od druhého, pričom skutočnosťou, že ide len

o nepriame a svojou podstatou neobjektívne dôkazné svedecké tvrdenia vyvrátené ich

zdrojom, sa krajský súd nezaoberal.

9. Podľa názoru sťažovateľa po vykonanom dokazovaní bola už „aj tak nízka

dôkazná sila“ o jeho vine „úplne znížená a fakticky rozptýlená“, keď v konaní

pred „trestným súdom“ po vykonaní zásadných dôkazov vo vzťahu k jeho osobe

a obvineniu z členstva v organizovanej skupine neexistuje žiadny priamy a objektívne

usvedčujúci dôkaz o pravdivosti takéhoto obvinenia voči nemu.

10. Ďalšou skutočnosťou, ktorú sťažovateľ pred krajským súdom namietal, boli

„neodôvodnené a teda arbitrárne“ tvrdenia okresného súdu, že v súvislosti s dôvodom

väzby podľa si predajom narkotík údajne mal

zabezpečovať vysoké finančné zdroje, z ktorých financoval nákladný nadštandardný život,

v čom by v prípade jeho prepustenia z väzby mohol pokračovať.

11. Sťažovateľ tieto tvrdenia považuje za ničím neodôvodnené a nepodložené, ktoré

tak okresný súd, ako aj krajský súd úplne neopodstatnene používali ako dôvod pre ďalšie

trvanie tzv. preventívnej väzby. Sťažovateľ to považuje zo strany krajského súdu

za evidentne arbitrárne, v úplnom rozpore so skutočnosťou.

12. Proti väzobnému stíhaniu sťažovateľ neúspešne namietal s poukazom na jeho

skutočný sociálny status, ktorým je život v prenájme a staré ojazdené auto, ktoré kúpil

na úver. Jeho životný štandard zodpovedá finančným príjmom zo zamestnania a žiadny

opak nebol v dokazovaní preukázaný. Na základe toho považuje argumentáciu oboch súdov

za svojvoľnú a neprípustnú, keďže tieto námietky úplne odignorovali.

13. Orgánmi činnými v trestnom konaní a všeobecnými súdmi neboli objektívne

zistené žiadne konkrétne skutočnosti a akékoľvek dôkazy o nadštandardnom životnom štýle

v prípade osoby sťažovateľa, takže už samotný takýto predpoklad súdu je založený

na nesprávnosti a nie je ničím v konaní preukázaný. Krajský súd tak nemohol správne

prognózovať a odôvodňovať akékoľvek závery pre odôvodnenosť preventívnej väzby

do budúcnosti.

14. Každé väzobné stíhanie obvineného musí obligatórne počas celého svojho trvania

spĺňať okrem iného aj materiálnu podmienku, ktorou je existencia kvalifikovaného

podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie, podporované vykonaným

dokazovaním v miere preukaznosti skutku zodpovedajúcej príslušnému štádiu konania.

Podľa sťažovateľa pri jeho zistení, že táto materiálna podmienka pre väzobné stíhanie

obvineného už splnená nie je, prípadne jej doterajšie dôvody boli výrazne zoslabené

vykonaným dokazovaním, je súd ex lege povinný obvineného ihneď prepustiť, pretože by

šlo o závažný nezákonný zásah do ústavného práva obvinenej osoby, voči ktorej sa

uplatňuje prezumpcia neviny, na osobnú slobodu.

15. Sťažovateľ zastáva názor, že všeobecný súd, ktorý rozhoduje o žiadosti

o prepustenie z väzby, nemôže len mechanicky, opakovane a neustále v rozhodnutiach

dôvodiť tými istými argumentmi počas celého trvania väzby bez riadneho vyjadrenia sa

k aktuálnym a navyše namietaným dôkazným skutočnostiam, ako to v danej veci opakovane

robil krajský súd v predchádzajúcich rozhodnutiach sp. zn. , sp. zn. 2 Tos

30/2019, sp. zn. , sp. zn. a napokon aj v napadnutom

rozhodnutí sp. zn. .

16. Tým, že sa krajský súd v uznesení č. k. -5367 z 26. septembra 2019

vo vzťahu k ďalšej opodstatnenosti väzobného stíhania sťažovateľa vôbec nezaoberal,

nevysporiadal a nijako nevyhodnotil vznesené námietky, podľa jeho mienky porušil jeho

základné základného právo na súdnu ochranu podľa , konkrétne právo

na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces aj

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17. Sťažovateľ je toho názoru, že pokiaľ krajský súd v napadnutom uznesení

z 26. septembra 2019 mechanicky a nekriticky preberal argumenty prokurátora bez toho,

aby sa zaujímal o skutočný a pravdivý stav veci, pričom odignoroval závažné sťažnostné

námietky sťažovateľa bez toho, aby sa nimi ako druhostupňový súd akýmkoľvek spôsobom

v odôvodnení rozhodnutia zaoberal a vysporiadal, spôsobil nerovnosť procesných strán

v neprospech sťažovateľa v rozpore s . Krajský súd tak aj

v tejto právnej rovine mal porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

a spravodlivý proces v zmysle a dohovoru.

18. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46

ods. 1 a jeho práva zaručené v a 4 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -5367 zo dňa 26. 09. 2019 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -5367 zo dňa

26. 09. 2019 zrušuje a vec mu v račia na ďalšie konanie.“

II.

Relevantná právna úprava

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

21. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

22. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

23. Podľa ústavný súd môže na

predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie

konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.

24. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv

zaručených v , 2 a 5 a a práv zaručených v a 4

a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -5367 z 26. septembra

2019, ku ktorému malo neodôvodnenosťou a arbitrárnosťou označeného rozhodnutia,

v ktorom sa krajský súd nezaoberal argumentáciou sťažovateľa proti jeho ponechaniu

vo väzbe.

25. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

26. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

27. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

28. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

29. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

30. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

31. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

32. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,...

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III. 1 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v , 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného

v čl. 5 ods. 4 dohovoru

33. Sťažovateľ namieta porušenie jemu a dohovorom garantovaného

základného práva na osobnú slobodu, ktorého sa mal dopustiť krajský súd uznesením č. k.

-5367 z 26. septembra 2019 tak, že napriek neexistencii priameho dôkazu

o sťažovateľovej účasti na páchaní stíhanej trestnej činnosti, a teda absencii dôvodnosti jeho

trestného stíhania ako materiálnej podmienky väzby sťažnostný súd zamietol jeho opravný

prostriedok proti uzneseniu okresného súdu č. k. -5328 z 19. septembra 2019,

ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň súd

druhého stupňa nereagoval ani na námietku sťažovateľa o neexistencii jeho

nadštandardného štýlu života financovaného z príjmov z trestnej činnosti, čo malo spôsobiť

nedostatočnú odôvodnenosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

34. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak

je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú

dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené

zárukou (, ). Z vyplýva neodmysliteľná

súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu,

a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby.

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného

ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

35. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom,

resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

36. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

37. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody ().

38. Z hľadiska uvedených téz ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia

krajského súdu č. k. -5367 z 26. septembra 2019, ktorý vo vzťahu k osobe

sťažovateľa okrem iného v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z pohľadu zisťovania

existencie materiálnych podmienok väzby nedošlo od ostatného rozhodovania o osobnej

slobode sťažovateľa (uznesením sp. zn. zo 14. mája 2019) k žiadnej takej

zmene skutočností týkajúcich sa väzby, ktoré by mali za následok jeho prepustenie

na slobodu. Krajský súd z vykonaných dôkazov považoval trestné stíhanie sťažovateľa

za dôvodné.

39. Súd druhého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia označil dôkazy

a zároveň odkázal na ich obsah, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní

pred okresným súdom a z ktorých vyplývala dôvodnosť podozrenia, že sa žalovaného

skutku sťažovateľ dopustil. Pripomenul, že mu v rámci rozhodovania o dôvodnosti

a opodstatnenosti väzobného stíhania obžalovaných neprislúchalo hodnotiť dosiaľ vykonané

dôkazy z pohľadu prijatia konečného záveru v otázke viny obžalovaných (teda aj

sťažovateľa). Obmedzil sa iba na konštatovanie, že dosiaľ vykonané dôkazy nasvedčujú

existencii dôvodnosti podozrenia, že žalovaného skutku sa mohli dopustiť obžalovaní tak,

ako im je to kladené za vinu.

40. Uviedol, že dôvodnosť podozrenia vo vzťahu k sťažovateľovi rozhodne nebola

rozptýlená, resp. znížená do takej miery, že by konajúci senát mohol prijať záver o zjavnej

neopodstatnenosti podanej obžaloby.

41. Pri skúmaní väzobných dôvodov krajský súd dospel k záveru, že u sťažovateľa

pretrvávali dôvody väzby podľa a , a v tomto

smere si osvojil odôvodnenia predchádzajúcich rozhodnutí sťažnostného súdu v danej veci

(sp. zn. z 23. októbra 2018 a sp. zn. zo 14. mája 2019),

ktorých závery týkajúce sa existencie dôvodov útekovej a preventívnej väzby sťažovateľa sa

podľa krajského súdu nezoslabili a nedošlo k ich pominutiu.

42. K väzobnému dôvodu podľa krajský súd

uviedol, že sťažovateľ bol obžalovaný z obzvlášť závažného zločinu drogového charakteru,

za ktorý mu v prípade uznania viny hrozil trest odňatia slobody v trvaní 10 až 15 rokov

s tým, že obžalovaní si vybudovali vzťahy v zahraničí a sťažovateľ potvrdil, že pracovne

cestoval nielen do Holandska, ale aj do ďalších krajín, kde si našiel „kamarátov aj vďaka

dobrým rečovým znalostiam“, preto nebolo vylúčené v prípade jeho prepustenia z väzby

na slobodu, vzhľadom na v zahraničí vybudované vzťahy, že by mohol opustiť územie

Slovenskej republiky, a tak sa stať pre trestné konanie nezastihnuteľným a následne aj

nepostihnuteľným.

43. K dôvodu väzby podľa súd druhého

stupňa uviedol, že obava z pokračovania v trestnej činnosti vyplývala najmä z jej charakteru

a rozsahu. Podľa krajského súdu bolo možné na základe vykonaných dôkazov predbežne

uviesť, že obžalovaní, teda aj sťažovateľ, boli v rámci nelegálneho trhu s drogami v tejto

komunite etablovaní, a táto skutočnosť predbežne vylučovala „epizodicitu skutkov“.

Vzhľadom na dĺžku prípadného protiprávneho konania a znenie skutkovej vety súd druhého

stupňa vyvodil, že distribúcia drogy zrejme poskytovala výrazné zlepšenie životnej úrovne

obžalovaných z finančného hľadiska, pritom existenciu prípadného zamestnania vzhľadom

na výšku možného príjmu z trestnej činnosti označil za bezvýznamnú.

44. Krajský súd preto uzavrel, že v prípade prepustenia sťažovateľa z väzby

na slobodu reálne hrozí, že by sa mohol správať tak, ako to predpokladá ustanovenie § 71

ods. 1 [písm. a) a c)] a zaisťovacím inštitútom väzby sa mu zabránilo

v takomto konaní.

45. Konajúci súd druhého stupňa neopomenul pripomenúť, že podľa ustálenej súdnej

praxe pri rozhodovaní o väzbe síce musia byť zistené konkrétne skutočnosti, ktoré zakladajú

dôvodnosť príslušnej obavy, z ktorej možno odvodiť príslušný väzobný dôvod, tieto

skutočnosti je však možné súdom len „odhadovať a prognózovať“ a pre odôvodnený záver

o existencii väzobného dôvodu nie je nevyhnutné, aby k takému konaniu v minulosti

zo strany obvinenej osoby aj došlo, keďže ide o odhady a prognózy smerujúce

do budúcnosti. Dodal tiež, že väzba má zaisťovaciu funkciu, nie je v danom prípade

v rozpore so zásadou primeranosti a zdržanlivosti a s ohľadom na charakter, závažnosť

a zložitosť trestnej veci doteraz vykonaná väzba v prípade obžalovaných (teda aj

sťažovateľa) nepresiahla ani nevyhnutnú dobu jej trvania v zmysle § 76 ods. 1 Trestného

poriadku.

46. Zvlášť k námietke sťažovateľa, že dovtedy nebol produkovaný jediný dôkaz

usvedčujúci ho zo spáchania stíhanej trestnej činnosti, krajský súd uviedol, že táto je

vyvrátená vykonanými dôkazmi pred okresným súdom (výsluchy svedkov) a závery

obhajoby v tomto smere sťažnostný súd považoval za minimálne predčasné, keď až

po vykonaní všetkých potrebných dôkazov budú tieto súdom prvého stupňa jednotlivo a aj

v súhrne s ďalšími vykonanými dôkazmi posúdené a vyhodnotené z pohľadu prijatia

konečného záveru v otázke viny, resp. neviny obžalovaného – sťažovateľa.

47. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia č. k.

-5367 z 26. septembra 2019 ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa

všetkými pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa podstatnými tak skutkovými, ako

aj právnymi otázkami zaoberal a dal na ne dostatočne presvedčivé odpovede.

48. Súd druhého stupňa uviedol, ktoré dôkazy vykonané v danej trestnej veci ho

viedli k záveru o dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že

neexistuje žiaden priamy dôkaz o páchaní trestnej činnosti jeho osobou, podľa názoru

ústavného súdu vo veci konajúce všeobecné súdy rozhodujúce o jeho osobnej slobode

nemohli ignorovať existenciu svedeckých výpovedí hoc aj (ako ich označil sťažovateľ) „z

počutia“ alebo „z druhej ruky“, ktoré ho usvedčovali. Sťažovateľ nepoprel skutočnosť, že

svedkovia vypovedali tak, ako to prezentovali všeobecné súdy, ale tvrdí, že ide o nepriamy

dôkaz, ktorý bol inou výpoveďou popretý. V takom prípade bolo na súdoch oboch stupňov,

aby túto procesnú situáciu zhodnotili a rozhodli, ktorému dôkaznému prostriedku

(výpovedi) prisúdia väčšiu hodnovernosť. Pokiaľ konajúce súdy vyhodnotili všetky

vykonané dôkazy a priklonili sa k záveru o dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa

a následnej potrebe ponechania jeho osoby vo väzbe, ústavný súd to musí akceptovať ako

výraz ich autonómneho rozhodovania o osobnej slobode sťažovateľa.

49. Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa o nevysporiadaní sa všeobecných

súdov s jeho tvrdením o absencii dôvodu preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

pokiaľ je táto odôvodnená snahou zabezpečiť si finančné prostriedky

pre udržanie si nadštandardného života, keďže nežije takýmto životom, odvolávajúc sa

na „život v prenájme a staré ojazdené auto“, ústavný súd v prvom rade uvádza, že konajúce

súdy nezaložili svoje rozhodnutie o existencii označeného väzobného dôvodu iba na úsilí

obžalovaných, teda aj sťažovateľa zadovažovať si peňažné prostriedky, ale najmä

na charaktere a rozsahu trestnej činnosti, ako aj na etablovaní sa obžalovaných na

nelegálnom trhu s drogami. Navyše, z predošlého rozhodnutia krajského súdu sp. zn.

zo 14. mája 2019, na ktorý krajský súd v napadnutom uznesení taktiež

odkázal vyplýva, že „vzhľadom na charakter a rozsah žalovanej trestnej činnosti, je

dôvodné vyvodiť, i napriek zisteniu, že obžalovaný [sťažovateľ, pozn.] pred vzatím do väzby

bol zamestnaný, zištný motív konania spočívajúci v zabezpečení si finančných prostriedkov,

ktorý logicky z toho vyplýva a nie je žiadny rozumný dôvod doteraz vykonaným

dokazovaním taký motív spochybňovať, čo správne súd prvého stupňa konštatoval. Je

potrebné zdôrazniť aj dĺžku po ktorú malo dochádzať k páchaniu žalovanej trestnej činnosti,

t. j. minimálne od začiatku roka 2017 až do dňa 26. 03. 2018 ako aj skutočnosť, že

obžalovaný [sťažovateľ, pozn.], podľa vlastných tvrdení, je pravidelným konzumentom

marihuany a občas, podľa vlastných tvrdení, užíva aj kokaín, čo taktiež prejudikuje

pokračovanie v trestnej činnosti v záujme zabezpečiť si, či už finančný príjem z protiprávnej

činnosti, či drogy pre vlastnú potrebu.“.

50. Všetky uvedené skutočnosti je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať

za dostatočné odôvodnenie preventívnej väzby podľa §71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Napokon hodnotenie životnej úrovne nemožno obmedziť iba na formu bývania

a hodnotu vlastneného motorového vozidla, príp. spôsob jeho nadobudnutia.

51. Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozhodnutia podporené

odkazom na predošlé rozhodnutia o väzbe sťažovateľa je potrebné považovať z hľadiska

jeho preskúmateľnosti za prípustné (je to síce krajný, ale akceptovateľný spôsob), pretože

obsah predchádzajúcich rozhodnutí nepochybne bol sťažovateľovi známy ich oznámením

alebo doručením (obdobne napr. , , , IV. ÚS

314/08, , , ).

52. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že krajský súd iba mechanicky, opakovane

odôvodňoval väzbu neustále tými istými argumentmi počas celého jej trvania, ústavný súd

poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej

ak rovnaké dôvody na ponechanie obvineného vo väzbe, ktoré ESĽP označil za relevantné

a dostatočné, pretrvávali po celú dobu jej trvania a ak zákonnosť väzby bola predmetom

niekoľkonásobného preskúmania, nemožno vnútroštátnym súdom vytýkať, že sa v textoch

svojich rozhodnutí opakovali (Knebl proti Českej republike, rozsudok, 28. 10. 2010,

č. 20157/05, § 68). Z tohto pohľadu ústavný súd nepovažuje túto výčitku sťažovateľa

za významnú, keďže záver uvedeného judikátu ESĽP možno primerane vztiahnuť aj na jeho

trestnú vec.

53. Z hľadiska sťažovateľom požadovanej ústavnoprávnej ochrany v danej veci je

podstatným, že krajský súd rozhodnutie o potrebe ponechania sťažovateľa vo väzbe oprel

o konkrétne relevantné okolnosti, ktoré vyplynuli z dovtedy vykonaného dokazovania

v danej trestnej veci. Jeho závery pritom vychádzajú z racionálnej úvahy a sú logické.

Výrok rozhodnutia krajského súdu má teda dostatočnú oporu v jeho odôvodnení. Ústavný

súd poznamenáva, že pre vyslovenie namietaného porušenia označených práv nestačí

subjektívny názor sťažovateľa o ich porušení, ale k takémuto porušeniu práv aj reálne musí

dôjsť. Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd opakovane vyslovil, že skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (). Táto okolnosť

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľových základných práv už aj

z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

54. Ústavný súd sa pridŕža názoru, že jeho prípadný zásah spočívajúci v nahradení

právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade nezlučiteľnosti

napádaného rozhodnutia krajského súdu s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,

v zmysle ustálenej judikatúry by mohol napadnutý právny názor krajského súdu nahradiť

iba v prípade, ak by bol tento svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by však bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa však v danej veci nestalo, keďže

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného

poriadku podstatné pre posúdenie veci [ ]

interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj právne akceptovateľné.

55. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (všeobecného súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , , III. ÚS

168/05).

56. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadísk, ktoré ústavný

prieskum pripúšťa, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa nepreukázala

neoprávnenosť rozhodnutia pozbavujúceho sťažovateľa osobnej slobody, resp. preukázala

sa jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z odôvodnenia

napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne

neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane

základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré mali byť podľa tvrdenia sťažovateľa

napadnutým uznesením krajského súdu porušené. Preto ústavný súd považoval ústavnú

sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 56 ods. 2 psím.

g) odmietol.

57. Nad rámec uvedeného ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa

o neexistencii väzobného dôvodu podľa v jeho veci

poukazuje aj na svoju judikatúru (pozri , ), z ktorej vyplýva,

že ak existuje čo i len jeden zákonný dôvod väzby, väzba je zákonná a ústavná, ak takýto

dôvod všeobecný súd aplikoval.

58. Sťažovateľ ústavnoprávne relevantným spôsobom nespochybnil opodstatnenosť

pozbavenia ho osobnej slobody z dôvodu podľa

(tzv. úteková väzba), pre ktorý je takisto vo väzbe a z ktorého dôvodu jeho väzba naďalej

pokračovala (spochybnil ju iba tvrdením o neopodstatnenosti jeho trestného stíhania), preto

ústavný súd považuje pozbavenie sťažovateľa jeho osobnej slobody za zákonné aj z tohto

dôvodu, čo vylučuje možnosť prijať záver o porušení jeho práva zaručeného v čl. 5 ods. 4

dohovoru.

III. 2 K namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného

v čl. 5 ods. 1 dohovoru

59. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti, t. j. v návrhu na začatie konania, ktorým je

podľa ústavný súd viazaný, požaduje vysloviť, že

napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené jeho právo na slobodu

a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 1 dohovoru. Označený článok však obsahuje katalóg

viacerých konkrétnych prípustných spôsobov zásahu [pod písm. a) až f)] do osobnej

slobody fyzickej osoby. Sťažovateľ ale nešpecifikoval, v rozpore s ktorým konkrétnym

z nich mal krajský súd v jeho veci postupovať, a tak nedovolene zasiahnuť do jeho osobnej

slobody. Takáto sťažovateľom uplatnená formulácia umožňuje neprípustné dohady o jeho

zámeroch, pre ktoré sa svojou ústavnou sťažnosťou v tejto časti obrátil na ústavný súd,

a jeho požiadavka vysloviť porušenie práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods.

1 dohovoru ako celku dôvodne vzbudzuje podozrenie, že sám sťažovateľ (jeho

kvalifikovaný právny zástupca) si nebol istý tým, v čom presne spočívalo porušenie čl. 5

ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu. V tomto smere ústavný súd

nemôže nahrádzať zákonnú povinnosť sťažovateľa označiť, ktoré základné práva alebo

slobody sa podľa neho porušili [pozri ].

60. Napriek uvedenému sa ústavný súd ústavnou sťažnosťou sťažovateľa v tejto časti

zaoberal z hľadiska do úvahy prichádzajúcej ochrany jeho práv, avšak nezistil žiadnu

možnosť vyhovieť jej.

61. Už na prvý pohľad bolo možné vylúčiť aplikáciu ustanovení čl. 5 ods. 1 písm. a),

b), d), e) a f) dohovoru na vec sťažovateľa, keďže je zrejmé, že v nej nešlo o ani jednu z tam

predvídaných eventualít. Preto ostávalo posúdiť, či sa na daný prípad vzťahuje ustanovenie

čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

62. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu sa evidentne týka ďalšieho

trvania pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa, nie jeho prvotného vzatia do väzby.

Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je ratione materiae súčasťou najmä čl. 5 ods. 3 a 4

dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa, naopak, ratione materiae vzťahuje

predovšetkým na rozhodovanie o pozbavení osobnej slobody (o zatknutí či zadržaní a

následne o vzatí do väzby). Sťažovateľove námietky týkajúce sa prípadného porušenia čl. 5

ods. 1 písm. c) dohovoru vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu v označenom konaní

preto ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnené (obdobne napr. , I. ÚS

352/06, , ) s tým, že v okolnostiach daného prípadu bolo potrebné

posúdiť ich z hľadiska sťažovateľom označeného čl. 5 ods. 4 dohovoru, k čomu

v konečnom dôsledku došlo.

63. V nadväznosti na toto konštatovanie ústavný súd dospel k záveru, že argumenty,

ktoré sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti použil, nezakladajú príčinnú súvislosť medzi

čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 3 Tos 77/2019-

5367 z 26. septembra 2019. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru

64. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu

podľa ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju judikatúru

už opakovane konštatoval (, , ), že ide o všeobecné

ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo

veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17

ods. 2 a 5 , ktoré je vo vzťahu k v pomere špeciality a sú v ňom

implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu

vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto

súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania

s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie

súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej

slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

65. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že rozhodovacia činnosť Európskeho súdu

pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“

veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-

fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace s trestným stíhaním, ktorých

predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste.

Režimu čl. 6 dohovoru teda nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c.

Rakúsko z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969). Procesné garancie

pri súdnej kontrole väzby poskytuje čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

66. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu a čl.

6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17

, ako aj dohovoru (napr. , ).

67. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd rozhodol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

o odmietnutí ústavnej sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného

porušenia základného práva zaručeného v a práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretože tieto články nemajú príčinné

uplatnenie v okolnostiach sťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli predmetom

rozhodovania krajského súdu v uznesením č. k. -5367 z 26. septembra 2019,

ktorých ústavnú udržateľnosť podrobil len vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17

a dohovoru.

68. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu

na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2020

a Baricová

predsedníčka senátu