Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)I. ÚS 126/2020
PDF · 569.75 KB
No categories available
I. ÚS 126/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , ,
, zastúpeného advokátskou kanceláriou Nosko & Partners,
s. r. o., Podjavorinskej 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Michal
ihálik, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2
a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3 Tos 77/2019-5367 z 26. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra
2019 bola doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, , (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2
a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl.
5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos
77/2019-5367 z 26. septembra 2019.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe obžaloby
Krajskej prokuratúry v Bratislave č. k. 2 Kv 8/18//1100-210 z 25. februára 2019 väzobne
trestne stíhaný Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 T 15/2019 pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. b), c) a d), ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. b) a i)
3. Uznesením okresného súdu č. k. 3 T 15/2019-5328 z 19. septembra 2019 bola
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3 zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)
zamietnutá. Okresný súd väzbu sťažovateľa nenahradil ani ponúknutou zárukou
dôveryhodnej osoby [§ 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku], ani písomným sľubom
sťažovateľa [§ 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] a napokon ani dohľadom probačného
a mediačného úradníka [§ 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]. Sťažnosť sťažovateľa
proti tomuto rozhodnutiu krajský súd uznesením č. k. 3 Tos 77/2019-5367 z 26. septembra
2019 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
4. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd označeným rozhodnutím z 26. septembra
2019 zasiahol do ním označených základných práv zaručených ústavou a práv zaručených
dohovorom, a to z nasledujúcich dôvodov.
5. Obžaloba vo veci údajného členstva sťažovateľa v organizovanej skupine,
pre ktorú mal pôsobiť ako kuriér a dovážať kokaín z Holandského kráľovstva na územie
Slovenskej republiky, je podľa sťažovateľa postavená len na nepriamych dôkazoch, ktorými
sú svedecké výpovede „z počutia“, keď svedkovia neuviedli žiadne priame informácie
o jeho trestnej činnosti, ale len o tom, že im takéto informácie mal poskytnúť
spoluobžalovaný , ktorý však sám tieto pred orgánmi činnými v trestnom
konaní poprel ako nepravdivé.
6. Obvinenie sťažovateľa teda nie je založené na žiadnom priamom svedectve
a dôkaze o jeho trestnej činnosti v organizovanej skupine a svedkov, ktorí podali svedectvo
„z počutia“, nebolo podľa sťažovateľa možné vypočuť kontradiktórne, keďže títo v prípade
jeho osoby „nevypovedali o skutkových okolnostiach, ktoré by sami zažili, ale ktoré im mali
byť len sprostredkované a teda nejde svojou povahou o objektívne dôkazy“.
7. Sťažovateľ je presvedčený, že v jeho prípade chýba zákonná materiálna
podmienka väzobného stíhania, ktorou je dôvodnosť jeho trestného stíhania pre konkrétny
trestný čin podporená objektívnymi a dôveryhodnými dôkazmi, ktorými subjektívne
svedecké tvrdenia „z druhej ruky“ a „z počutia“ určite nie sú a navyše, keď sú vyvrátené
ich údajným zdrojom.
8. Sťažovateľ je toho názoru, že tieto právne skutočnosti mali byť krajským súdom
v uznesení č. k. 3 Tos 77/2019-5367 z 26. septembra 2019 riadne vyhodnotené
a odôvodnené, čo sa však nestalo. Sťažovateľom vznesené námietky krajský súd fakticky
odignoroval a len formálne uviedol existenciu výpovedí svedkov, ktorí sa o trestnej činnosti
sťažovateľa dopočuli dokonca jeden od druhého, pričom skutočnosťou, že ide len
o nepriame a svojou podstatou neobjektívne dôkazné svedecké tvrdenia vyvrátené ich
zdrojom, sa krajský súd nezaoberal.
9. Podľa názoru sťažovateľa po vykonanom dokazovaní bola už „aj tak nízka
dôkazná sila“ o jeho vine „úplne znížená a fakticky rozptýlená“, keď v konaní
pred „trestným súdom“ po vykonaní zásadných dôkazov vo vzťahu k jeho osobe
a obvineniu z členstva v organizovanej skupine neexistuje žiadny priamy a objektívne
usvedčujúci dôkaz o pravdivosti takéhoto obvinenia voči nemu.
10. Ďalšou skutočnosťou, ktorú sťažovateľ pred krajským súdom namietal, boli
„neodôvodnené a teda arbitrárne“ tvrdenia okresného súdu, že v súvislosti s dôvodom
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku si predajom narkotík údajne mal
zabezpečovať vysoké finančné zdroje, z ktorých financoval nákladný nadštandardný život,
v čom by v prípade jeho prepustenia z väzby mohol pokračovať.
11. Sťažovateľ tieto tvrdenia považuje za ničím neodôvodnené a nepodložené, ktoré
tak okresný súd, ako aj krajský súd úplne neopodstatnene používali ako dôvod pre ďalšie
trvanie tzv. preventívnej väzby. Sťažovateľ to považuje zo strany krajského súdu
za evidentne arbitrárne, v úplnom rozpore so skutočnosťou.
12. Proti väzobnému stíhaniu sťažovateľ neúspešne namietal s poukazom na jeho
skutočný sociálny status, ktorým je život v prenájme a staré ojazdené auto, ktoré kúpil
na úver. Jeho životný štandard zodpovedá finančným príjmom zo zamestnania a žiadny
opak nebol v dokazovaní preukázaný. Na základe toho považuje argumentáciu oboch súdov
za svojvoľnú a neprípustnú, keďže tieto námietky úplne odignorovali.
13. Orgánmi činnými v trestnom konaní a všeobecnými súdmi neboli objektívne
zistené žiadne konkrétne skutočnosti a akékoľvek dôkazy o nadštandardnom životnom štýle
v prípade osoby sťažovateľa, takže už samotný takýto predpoklad súdu je založený
na nesprávnosti a nie je ničím v konaní preukázaný. Krajský súd tak nemohol správne
prognózovať a odôvodňovať akékoľvek závery pre odôvodnenosť preventívnej väzby
do budúcnosti.
14. Každé väzobné stíhanie obvineného musí obligatórne počas celého svojho trvania
spĺňať okrem iného aj materiálnu podmienku, ktorou je existencia kvalifikovaného
podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie, podporované vykonaným
dokazovaním v miere preukaznosti skutku zodpovedajúcej príslušnému štádiu konania.
Podľa sťažovateľa pri jeho zistení, že táto materiálna podmienka pre väzobné stíhanie
obvineného už splnená nie je, prípadne jej doterajšie dôvody boli výrazne zoslabené
vykonaným dokazovaním, je súd ex lege povinný obvineného ihneď prepustiť, pretože by
šlo o závažný nezákonný zásah do ústavného práva obvinenej osoby, voči ktorej sa
uplatňuje prezumpcia neviny, na osobnú slobodu.
15. Sťažovateľ zastáva názor, že všeobecný súd, ktorý rozhoduje o žiadosti
o prepustenie z väzby, nemôže len mechanicky, opakovane a neustále v rozhodnutiach
dôvodiť tými istými argumentmi počas celého trvania väzby bez riadneho vyjadrenia sa
k aktuálnym a navyše namietaným dôkazným skutočnostiam, ako to v danej veci opakovane
robil krajský súd v predchádzajúcich rozhodnutiach sp. zn. 3 Tpo 54/2018, sp. zn. 2 Tos
30/2019, sp. zn. 3 Tos 43/2019, sp. zn. 3 Tos 44/2019 a napokon aj v napadnutom
rozhodnutí sp. zn. 3 Tos 77/2019.
16. Tým, že sa krajský súd v uznesení č. k. 3 Tos 77/2019-5367 z 26. septembra 2019
vo vzťahu k ďalšej opodstatnenosti väzobného stíhania sťažovateľa vôbec nezaoberal,
nevysporiadal a nijako nevyhodnotil vznesené námietky, podľa jeho mienky porušil jeho
základné základného právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, konkrétne právo
na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces aj
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
17. Sťažovateľ je toho názoru, že pokiaľ krajský súd v napadnutom uznesení
z 26. septembra 2019 mechanicky a nekriticky preberal argumenty prokurátora bez toho,
aby sa zaujímal o skutočný a pravdivý stav veci, pričom odignoroval závažné sťažnostné
námietky sťažovateľa bez toho, aby sa nimi ako druhostupňový súd akýmkoľvek spôsobom
v odôvodnení rozhodnutia zaoberal a vysporiadal, spôsobil nerovnosť procesných strán
v neprospech sťažovateľa v rozpore s § 2 ods. 14 Trestného poriadku. Krajský súd tak aj
v tejto právnej rovine mal porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
a spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
18. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva zaručené v čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3 Tos/77/2019-5367 zo dňa 26. 09. 2019 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Tos/77/2019-5367 zo dňa
26. 09. 2019 zrušuje a vec mu v račia na ďalšie konanie.“
II.
Relevantná právna úprava
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
21. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
22. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
23. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na
predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie
konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
24. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv
zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 a 4
a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 Tos 77/2019-5367 z 26. septembra
2019, ku ktorému malo neodôvodnenosťou a arbitrárnosťou označeného rozhodnutia,
v ktorom sa krajský súd nezaoberal argumentáciou sťažovateľa proti jeho ponechaniu
vo väzbe.
25. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
26. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
27. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
28. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
29. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
30. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
31. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
32. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,...
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III. 1 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného
v čl. 5 ods. 4 dohovoru
33. Sťažovateľ namieta porušenie jemu ústavou a dohovorom garantovaného
základného práva na osobnú slobodu, ktorého sa mal dopustiť krajský súd uznesením č. k.
3 Tos 77/2019-5367 z 26. septembra 2019 tak, že napriek neexistencii priameho dôkazu
o sťažovateľovej účasti na páchaní stíhanej trestnej činnosti, a teda absencii dôvodnosti jeho
trestného stíhania ako materiálnej podmienky väzby sťažnostný súd zamietol jeho opravný
prostriedok proti uzneseniu okresného súdu č. k. 3 T 15/2019-5328 z 19. septembra 2019,
ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň súd
druhého stupňa nereagoval ani na námietku sťažovateľa o neexistencii jeho
nadštandardného štýlu života financovaného z príjmov z trestnej činnosti, čo malo spôsobiť
nedostatočnú odôvodnenosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
34. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom
by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak
je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú
dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené
zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná
súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu,
a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby.
Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou
podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného
ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5
ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností
svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe
konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
35. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom,
resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci
ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie
do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne
uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného
a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho
prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
36. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
37. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj
z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98).
38. Z hľadiska uvedených téz ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia
krajského súdu č. k. 3 Tos 77/2019-5367 z 26. septembra 2019, ktorý vo vzťahu k osobe
sťažovateľa okrem iného v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z pohľadu zisťovania
existencie materiálnych podmienok väzby nedošlo od ostatného rozhodovania o osobnej
slobode sťažovateľa (uznesením sp. zn. 3 Tos 44/2019 zo 14. mája 2019) k žiadnej takej
zmene skutočností týkajúcich sa väzby, ktoré by mali za následok jeho prepustenie
na slobodu. Krajský súd z vykonaných dôkazov považoval trestné stíhanie sťažovateľa
za dôvodné.
39. Súd druhého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia označil dôkazy
a zároveň odkázal na ich obsah, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní
pred okresným súdom a z ktorých vyplývala dôvodnosť podozrenia, že sa žalovaného
skutku sťažovateľ dopustil. Pripomenul, že mu v rámci rozhodovania o dôvodnosti
a opodstatnenosti väzobného stíhania obžalovaných neprislúchalo hodnotiť dosiaľ vykonané
dôkazy z pohľadu prijatia konečného záveru v otázke viny obžalovaných (teda aj
sťažovateľa). Obmedzil sa iba na konštatovanie, že dosiaľ vykonané dôkazy nasvedčujú
existencii dôvodnosti podozrenia, že žalovaného skutku sa mohli dopustiť obžalovaní tak,
ako im je to kladené za vinu.
40. Uviedol, že dôvodnosť podozrenia vo vzťahu k sťažovateľovi rozhodne nebola
rozptýlená, resp. znížená do takej miery, že by konajúci senát mohol prijať záver o zjavnej
neopodstatnenosti podanej obžaloby.
41. Pri skúmaní väzobných dôvodov krajský súd dospel k záveru, že u sťažovateľa
pretrvávali dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, a v tomto
smere si osvojil odôvodnenia predchádzajúcich rozhodnutí sťažnostného súdu v danej veci
(sp. zn. 3 Tpo 54/2018 z 23. októbra 2018 a sp. zn. 3 Tos 44/2019 zo 14. mája 2019),
ktorých závery týkajúce sa existencie dôvodov útekovej a preventívnej väzby sťažovateľa sa
podľa krajského súdu nezoslabili a nedošlo k ich pominutiu.
42. K väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku krajský súd
uviedol, že sťažovateľ bol obžalovaný z obzvlášť závažného zločinu drogového charakteru,
za ktorý mu v prípade uznania viny hrozil trest odňatia slobody v trvaní 10 až 15 rokov
s tým, že obžalovaní si vybudovali vzťahy v zahraničí a sťažovateľ potvrdil, že pracovne
cestoval nielen do Holandska, ale aj do ďalších krajín, kde si našiel „kamarátov aj vďaka
dobrým rečovým znalostiam“, preto nebolo vylúčené v prípade jeho prepustenia z väzby
na slobodu, vzhľadom na v zahraničí vybudované vzťahy, že by mohol opustiť územie
Slovenskej republiky, a tak sa stať pre trestné konanie nezastihnuteľným a následne aj
nepostihnuteľným.
43. K dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku súd druhého
stupňa uviedol, že obava z pokračovania v trestnej činnosti vyplývala najmä z jej charakteru
a rozsahu. Podľa krajského súdu bolo možné na základe vykonaných dôkazov predbežne
uviesť, že obžalovaní, teda aj sťažovateľ, boli v rámci nelegálneho trhu s drogami v tejto
komunite etablovaní, a táto skutočnosť predbežne vylučovala „epizodicitu skutkov“.
Vzhľadom na dĺžku prípadného protiprávneho konania a znenie skutkovej vety súd druhého
stupňa vyvodil, že distribúcia drogy zrejme poskytovala výrazné zlepšenie životnej úrovne
obžalovaných z finančného hľadiska, pritom existenciu prípadného zamestnania vzhľadom
na výšku možného príjmu z trestnej činnosti označil za bezvýznamnú.
44. Krajský súd preto uzavrel, že v prípade prepustenia sťažovateľa z väzby
na slobodu reálne hrozí, že by sa mohol správať tak, ako to predpokladá ustanovenie § 71
ods. 1 [písm. a) a c)] Trestného poriadku a zaisťovacím inštitútom väzby sa mu zabránilo
v takomto konaní.
45. Konajúci súd druhého stupňa neopomenul pripomenúť, že podľa ustálenej súdnej
praxe pri rozhodovaní o väzbe síce musia byť zistené konkrétne skutočnosti, ktoré zakladajú
dôvodnosť príslušnej obavy, z ktorej možno odvodiť príslušný väzobný dôvod, tieto
skutočnosti je však možné súdom len „odhadovať a prognózovať“ a pre odôvodnený záver
o existencii väzobného dôvodu nie je nevyhnutné, aby k takému konaniu v minulosti
zo strany obvinenej osoby aj došlo, keďže ide o odhady a prognózy smerujúce
do budúcnosti. Dodal tiež, že väzba má zaisťovaciu funkciu, nie je v danom prípade
v rozpore so zásadou primeranosti a zdržanlivosti a s ohľadom na charakter, závažnosť
a zložitosť trestnej veci doteraz vykonaná väzba v prípade obžalovaných (teda aj
sťažovateľa) nepresiahla ani nevyhnutnú dobu jej trvania v zmysle § 76 ods. 1 Trestného
poriadku.
46. Zvlášť k námietke sťažovateľa, že dovtedy nebol produkovaný jediný dôkaz
usvedčujúci ho zo spáchania stíhanej trestnej činnosti, krajský súd uviedol, že táto je
vyvrátená vykonanými dôkazmi pred okresným súdom (výsluchy svedkov) a závery
obhajoby v tomto smere sťažnostný súd považoval za minimálne predčasné, keď až
po vykonaní všetkých potrebných dôkazov budú tieto súdom prvého stupňa jednotlivo a aj
v súhrne s ďalšími vykonanými dôkazmi posúdené a vyhodnotené z pohľadu prijatia
konečného záveru v otázke viny, resp. neviny obžalovaného – sťažovateľa.
47. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia č. k.
3 Tos 77/2019-5367 z 26. septembra 2019 ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa
všetkými pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa podstatnými tak skutkovými, ako
aj právnymi otázkami zaoberal a dal na ne dostatočne presvedčivé odpovede.
48. Súd druhého stupňa uviedol, ktoré dôkazy vykonané v danej trestnej veci ho
viedli k záveru o dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že
neexistuje žiaden priamy dôkaz o páchaní trestnej činnosti jeho osobou, podľa názoru
ústavného súdu vo veci konajúce všeobecné súdy rozhodujúce o jeho osobnej slobode
nemohli ignorovať existenciu svedeckých výpovedí hoc aj (ako ich označil sťažovateľ) „z
počutia“ alebo „z druhej ruky“, ktoré ho usvedčovali. Sťažovateľ nepoprel skutočnosť, že
svedkovia vypovedali tak, ako to prezentovali všeobecné súdy, ale tvrdí, že ide o nepriamy
dôkaz, ktorý bol inou výpoveďou popretý. V takom prípade bolo na súdoch oboch stupňov,
aby túto procesnú situáciu zhodnotili a rozhodli, ktorému dôkaznému prostriedku
(výpovedi) prisúdia väčšiu hodnovernosť. Pokiaľ konajúce súdy vyhodnotili všetky
vykonané dôkazy a priklonili sa k záveru o dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa
a následnej potrebe ponechania jeho osoby vo väzbe, ústavný súd to musí akceptovať ako
výraz ich autonómneho rozhodovania o osobnej slobode sťažovateľa.
49. Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa o nevysporiadaní sa všeobecných
súdov s jeho tvrdením o absencii dôvodu preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku pokiaľ je táto odôvodnená snahou zabezpečiť si finančné prostriedky
pre udržanie si nadštandardného života, keďže nežije takýmto životom, odvolávajúc sa
na „život v prenájme a staré ojazdené auto“, ústavný súd v prvom rade uvádza, že konajúce
súdy nezaložili svoje rozhodnutie o existencii označeného väzobného dôvodu iba na úsilí
obžalovaných, teda aj sťažovateľa zadovažovať si peňažné prostriedky, ale najmä
na charaktere a rozsahu trestnej činnosti, ako aj na etablovaní sa obžalovaných na
nelegálnom trhu s drogami. Navyše, z predošlého rozhodnutia krajského súdu sp. zn.
3 Tos 44/2019 zo 14. mája 2019, na ktorý krajský súd v napadnutom uznesení taktiež
odkázal vyplýva, že „vzhľadom na charakter a rozsah žalovanej trestnej činnosti, je
dôvodné vyvodiť, i napriek zisteniu, že obžalovaný [sťažovateľ, pozn.] pred vzatím do väzby
bol zamestnaný, zištný motív konania spočívajúci v zabezpečení si finančných prostriedkov,
ktorý logicky z toho vyplýva a nie je žiadny rozumný dôvod doteraz vykonaným
dokazovaním taký motív spochybňovať, čo správne súd prvého stupňa konštatoval. Je
potrebné zdôrazniť aj dĺžku po ktorú malo dochádzať k páchaniu žalovanej trestnej činnosti,
t. j. minimálne od začiatku roka 2017 až do dňa 26. 03. 2018 ako aj skutočnosť, že
obžalovaný [sťažovateľ, pozn.], podľa vlastných tvrdení, je pravidelným konzumentom
marihuany a občas, podľa vlastných tvrdení, užíva aj kokaín, čo taktiež prejudikuje
pokračovanie v trestnej činnosti v záujme zabezpečiť si, či už finančný príjem z protiprávnej
činnosti, či drogy pre vlastnú potrebu.“.
50. Všetky uvedené skutočnosti je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať
za dostatočné odôvodnenie preventívnej väzby podľa §71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Napokon hodnotenie životnej úrovne nemožno obmedziť iba na formu bývania
a hodnotu vlastneného motorového vozidla, príp. spôsob jeho nadobudnutia.
51. Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozhodnutia podporené
odkazom na predošlé rozhodnutia o väzbe sťažovateľa je potrebné považovať z hľadiska
jeho preskúmateľnosti za prípustné (je to síce krajný, ale akceptovateľný spôsob), pretože
obsah predchádzajúcich rozhodnutí nepochybne bol sťažovateľovi známy ich oznámením
alebo doručením (obdobne napr. II. ÚS 131/08, IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS
314/08, III. ÚS 241/07, III. ÚS 271/07, I. ÚS 92/08).
52. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že krajský súd iba mechanicky, opakovane
odôvodňoval väzbu neustále tými istými argumentmi počas celého jej trvania, ústavný súd
poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej
ak rovnaké dôvody na ponechanie obvineného vo väzbe, ktoré ESĽP označil za relevantné
a dostatočné, pretrvávali po celú dobu jej trvania a ak zákonnosť väzby bola predmetom
niekoľkonásobného preskúmania, nemožno vnútroštátnym súdom vytýkať, že sa v textoch
svojich rozhodnutí opakovali (Knebl proti Českej republike, rozsudok, 28. 10. 2010,
č. 20157/05, § 68). Z tohto pohľadu ústavný súd nepovažuje túto výčitku sťažovateľa
za významnú, keďže záver uvedeného judikátu ESĽP možno primerane vztiahnuť aj na jeho
trestnú vec.
53. Z hľadiska sťažovateľom požadovanej ústavnoprávnej ochrany v danej veci je
podstatným, že krajský súd rozhodnutie o potrebe ponechania sťažovateľa vo väzbe oprel
o konkrétne relevantné okolnosti, ktoré vyplynuli z dovtedy vykonaného dokazovania
v danej trestnej veci. Jeho závery pritom vychádzajú z racionálnej úvahy a sú logické.
Výrok rozhodnutia krajského súdu má teda dostatočnú oporu v jeho odôvodnení. Ústavný
súd poznamenáva, že pre vyslovenie namietaného porušenia označených práv nestačí
subjektívny názor sťažovateľa o ich porušení, ale k takémuto porušeniu práv aj reálne musí
dôjsť. Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd opakovane vyslovil, že skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť
nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľových základných práv už aj
z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
54. Ústavný súd sa pridŕža názoru, že jeho prípadný zásah spočívajúci v nahradení
právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade nezlučiteľnosti
napádaného rozhodnutia krajského súdu s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,
v zmysle ustálenej judikatúry by mohol napadnutý právny názor krajského súdu nahradiť
iba v prípade, ak by bol tento svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by však bolo
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa však v danej veci nestalo, keďže
krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného
poriadku podstatné pre posúdenie veci [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]
interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj právne akceptovateľné.
55. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (všeobecného súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS
168/05).
56. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadísk, ktoré ústavný
prieskum pripúšťa, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa nepreukázala
neoprávnenosť rozhodnutia pozbavujúceho sťažovateľa osobnej slobody, resp. preukázala
sa jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne
neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré mali byť podľa tvrdenia sťažovateľa
napadnutým uznesením krajského súdu porušené. Preto ústavný súd považoval ústavnú
sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 56 ods. 2 psím.
g) zákona o ústavnom súde odmietol.
57. Nad rámec uvedeného ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa
o neexistencii väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v jeho veci
poukazuje aj na svoju judikatúru (pozri IV. ÚS 383/04, III. ÚS 892/2016), z ktorej vyplýva,
že ak existuje čo i len jeden zákonný dôvod väzby, väzba je zákonná a ústavná, ak takýto
dôvod všeobecný súd aplikoval.
58. Sťažovateľ ústavnoprávne relevantným spôsobom nespochybnil opodstatnenosť
pozbavenia ho osobnej slobody z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
(tzv. úteková väzba), pre ktorý je takisto vo väzbe a z ktorého dôvodu jeho väzba naďalej
pokračovala (spochybnil ju iba tvrdením o neopodstatnenosti jeho trestného stíhania), preto
ústavný súd považuje pozbavenie sťažovateľa jeho osobnej slobody za zákonné aj z tohto
dôvodu, čo vylučuje možnosť prijať záver o porušení jeho práva zaručeného v čl. 5 ods. 4
dohovoru.
III. 2 K namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného
v čl. 5 ods. 1 dohovoru
59. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti, t. j. v návrhu na začatie konania, ktorým je
podľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd viazaný, požaduje vysloviť, že
napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené jeho právo na slobodu
a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 1 dohovoru. Označený článok však obsahuje katalóg
viacerých konkrétnych prípustných spôsobov zásahu [pod písm. a) až f)] do osobnej
slobody fyzickej osoby. Sťažovateľ ale nešpecifikoval, v rozpore s ktorým konkrétnym
z nich mal krajský súd v jeho veci postupovať, a tak nedovolene zasiahnuť do jeho osobnej
slobody. Takáto sťažovateľom uplatnená formulácia umožňuje neprípustné dohady o jeho
zámeroch, pre ktoré sa svojou ústavnou sťažnosťou v tejto časti obrátil na ústavný súd,
a jeho požiadavka vysloviť porušenie práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods.
1 dohovoru ako celku dôvodne vzbudzuje podozrenie, že sám sťažovateľ (jeho
kvalifikovaný právny zástupca) si nebol istý tým, v čom presne spočívalo porušenie čl. 5
ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu. V tomto smere ústavný súd
nemôže nahrádzať zákonnú povinnosť sťažovateľa označiť, ktoré základné práva alebo
slobody sa podľa neho porušili [pozri § 123 ods. 1 písm. c) zákona o ústavnom súde].
60. Napriek uvedenému sa ústavný súd ústavnou sťažnosťou sťažovateľa v tejto časti
zaoberal z hľadiska do úvahy prichádzajúcej ochrany jeho práv, avšak nezistil žiadnu
možnosť vyhovieť jej.
61. Už na prvý pohľad bolo možné vylúčiť aplikáciu ustanovení čl. 5 ods. 1 písm. a),
b), d), e) a f) dohovoru na vec sťažovateľa, keďže je zrejmé, že v nej nešlo o ani jednu z tam
predvídaných eventualít. Preto ostávalo posúdiť, či sa na daný prípad vzťahuje ustanovenie
čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.
62. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu sa evidentne týka ďalšieho
trvania pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa, nie jeho prvotného vzatia do väzby.
Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je ratione materiae súčasťou najmä čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa, naopak, ratione materiae vzťahuje
predovšetkým na rozhodovanie o pozbavení osobnej slobody (o zatknutí či zadržaní a
následne o vzatí do väzby). Sťažovateľove námietky týkajúce sa prípadného porušenia čl. 5
ods. 1 písm. c) dohovoru vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu v označenom konaní
preto ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnené (obdobne napr. I. ÚS 338/06, I. ÚS
352/06, II. ÚS 318/06, III. ÚS 34/07) s tým, že v okolnostiach daného prípadu bolo potrebné
posúdiť ich z hľadiska sťažovateľom označeného čl. 5 ods. 4 dohovoru, k čomu
v konečnom dôsledku došlo.
63. V nadväznosti na toto konštatovanie ústavný súd dospel k záveru, že argumenty,
ktoré sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti použil, nezakladajú príčinnú súvislosť medzi
čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 3 Tos 77/2019-
5367 z 26. septembra 2019. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru
64. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju judikatúru
už opakovane konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09), že ide o všeobecné
ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo
veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom
implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu
vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto
súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania
s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie
súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej
slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
65. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že rozhodovacia činnosť Európskeho súdu
pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“
veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-
fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace s trestným stíhaním, ktorých
predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste.
Režimu čl. 6 dohovoru teda nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c.
Rakúsko z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969). Procesné garancie
pri súdnej kontrole väzby poskytuje čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
66. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.
6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17
ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).
67. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd rozhodol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde o odmietnutí ústavnej sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného
porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretože tieto články nemajú príčinné
uplatnenie v okolnostiach sťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli predmetom
rozhodovania krajského súdu v uznesením č. k. 3 Tos 77/2019-5367 z 26. septembra 2019,
ktorých ústavnú udržateľnosť podrobil len vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17
ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
68. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo
bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu
na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2020
a Baricová
predsedníčka senátu