Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 241/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra

2007 predbežne prerokoval sťažnosti R. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,

Advokátska kancelária, T., v ktorých namieta porušenie svojho základného práva na osobnú

slobodu podľa a 5 uzneseniami Krajského súdu

v Nitre sp. zn. z 5. septembra 2006 a sp. zn. z 28. februára

2007, a takto

rozhodol:

Sťažnosti R. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2006

doručená sťažnosť R. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5

Tpo 52/2006 z 5. septembra 2006.

Dňa 22. marca 2007 bola ústavnému súdu doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,

ktorou takisto namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a 5 uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2007.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 27. júna 2007 v záujme

hospodárnosti konania spojil obe veci sťažovateľa na spoločné konanie vzhľadom na to, že

sa týkajú toho istého účastníka a zároveň spolu skutkovo súvisia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti zo 4. októbra 2006 uviedol, že je voči jeho osobe

vykonávané väzobné trestné stíhanie pre trestný čin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

, (v znení

) v znení neskorších predpisov. O jeho vzatí do väzby rozhodol

Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. z 10. marca

2006. Uznesením sp. zn. zo 16. augusta 2006 okresný súd predĺžil lehotu

trvania väzby sťažovateľa do 5. marca 2007. Voči uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ

sťažnosť, ktorú krajský súd svojím uznesením sp. zn. z 5. septembra 2006

zamietol.

Sťažovateľ je tohto názoru, že krajský súd pri svojom rozhodovaní o uvedenej

sťažnosti porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené čl. 17 ods. 2 a 5

, pričom argumentuje nasledovne:

„Sťažovateľ svoju sťažnosť proti rozhodnutiu o predĺžení väzby odôvodnil

a poukázal na všetky skutočnosti, ktoré považoval za nezákonné. Krajský súd v Nitre sa nimi

nezaoberal. Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné

a ústavne konformné odôvodnenie väzby v zmysle čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd, v spojení s Listiny a a 46 ods. 1 Slovenskej

republiky. Sťažovateľ sa domnieva, že niektoré uznesenia sa svojím významom a účinkami

blížia alebo prakticky rovnajú rozsudku, pričom medzi ne je potrebné zaradiť i uznesenie

o väzbe. Z odôvodnenia uznesenia o väzbe musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane

druhej. Ak odôvodnenie rozhodnutia o vzatí do väzby, o predĺžení väzby, neobsahuje

vysporiadanie sa s obranou sťažovateľa v jej základe poukazujúcom na nezákonnosť, sú

právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je

potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako

i s a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, v danom prípade, keďže ide o konanie o osobnej slobode, s a 5

SR.“

Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie neobsahuje potrebné odôvodnenie

predovšetkým vo vzťahu k splneniu jednej z podmienok požadovaných ustanovením § 76

ods. 2 v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), ktorou je skutočnosť, že prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude

zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Rovnako, podľa

názoru sťažovateľa, nebola pri rozhodovaní o predĺžení väzby splnená ani druhá

z podmienok stanovená citovaným ustanovením , ktorou je nemožnosť

pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť v prvotnej

šesťmesačnej lehote. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „predĺženie väzby si vyžiadal len

prokurátor, pretože neskoro preskúmal vyšetrovací spis a neskoro vydal pokyn

vyšetrovateľovi. Krajský prokurátor v odôvodnení návrhu na predĺženie väzby zo dňa

4.8.2006, čo si osvojil aj súd, tvrdí, že vo veci ide o zložitú dôkaznú situáciu a že

k podstatnej zmene došlo v dôsledku zmeny výpovede obvineného M. B. Zložitosť veci nie je

daná právnou kvalifikáciou skutku, ale potrebou plynulého vykonávania dôkazov od

začiatku vyšetrovania, nie snahou začať vykonávať dôkazy až po uplynutí lehoty trvania

väzby v dĺžke 6 mesiacov a skrývať sa zmenu výpovede inej osoby, nie sťažovateľa. K

zmene výpovede M. B. došlo v dostatočnom časovom predstihu na jej preverenie výsluchom

osôb, ktoré ho údajne donútili k pôvodnej verzii výpovede. Tým by sa možno aj vyjasnilo , že

nie je potrebné žiadať o právnu pomoc Maďarskú republiku, resp. ak to bolo potrebné, nie

je to v dôsledku zmeny výpovede M. B., pretože k tomuto bola možnosť od samotného

začiatku vyšetrovania, lebo skutočnosť, že M. B. mal prevážať nedovolené látky z mesta S.

v Maďarskej republike bola známa od začiatku vyšetrovania, je to uvedené aj v uznesení

vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zo dňa 8.3.2006 i vo výpovedi tohto obvineného zo dňa

8.3.2006. V predmetnej veci došlo zo strany prokuratúry k pokynu vyšetrovateľovi až 1

mesiac pred skončením lehoty trvania väzby, až vtedy vyšetrovateľ urobil prvé kroky

k získavaniu dôkazov podľa pokynu prokurátora, ktorým odôvodňuje návrh na predĺženie

väzby. V takomto postupe však mimoriadnosť v obťažnosti veci nemožno vidieť.“

V podaní z 13. novembra 2006 označenom ako „Doplnenie sťažnosti zo dňa

20.9.2006“ sťažovateľ zdôraznil, že spoločenský záujem na obmedzení osobnej slobody

sťažovateľa nemôže prevažovať nad ochranou jeho osobnej slobody aj z toho dôvodu, že

z výsledkov doterajšieho dokazovania trestného stíhania vedeného voči jeho osobe, podľa

jeho názoru vyplýva záver, „že som nevedel o tom, že spoluobvinený dáva do miesta môjho

bydliska zakázané látky“. V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ aj na rozhodovaciu prax

všeobecných súdov.

Opierajúc sa o uvedenú argumentáciu navrhuje sťažovateľ ústavnému súdu, aby vo

veci rozhodol nasledovne:

„Krajský súd v Nitre uznesením č.k. zo dňa 5.9.2006, pri ktorom bola

nedôsledne preskúmaná sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Nitre

č.k. – 13 zo dňa 16.8.2006 o predĺžení väzby, porušil ústavné právo sťažovateľa

na osobnú slobodu podľa a 5 .

Uznesenie Krajského súdu v Nitre č.k. zo dňa 5.9.2006 zrušuje a vec sa

vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 22. marca 2007 sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 uznesením

krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2007, ktorým bola zamietnutá sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o ďalšom predĺžení lehoty trvania väzby

sťažovateľa do 5. septembra 2007. Sťažovateľ uvádza, že predmetnú sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu odôvodnil a poukázal na všetky skutočnosti, ktoré považoval

za nezákonné. Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa nimi krajský súd nezaoberal a sťažovateľ

v tejto súvislosti uvádza: „Odvolací súd sa v podstate vecou nezaoberal, hoci išlo o nové

skutočnosti pri predlžovaní väzby a odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie o väzbe

i o jej predĺžení, čo je v rozpore nielen s ale aj samotným , ktorý ukladá

povinnosť orgánom činným v trestnom konaní v každom štádiu trestného konania skúmať

dôvody väzby. Čo bolo predtým, nemôže byť dôvodom na ďalšie trvanie väzby.

Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné

a ústavne konformné odôvodnenie väzby v zmysle čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd, v spojení s Listiny a a 46 ods. 1 Slovenskej

republiky.“

Podľa názoru sťažovateľa sa v odôvodnení uznesenia krajský súd nevysporiadal

s obranou sťažovateľa poukazujúcou na nezákonnosť uznesenia okresného súdu o predĺžení

lehoty trvania väzby. Sťažovateľ sa takisto domnieva, že uznesenie krajského súdu tiež

neobsahuje odôvodnenie vo vzťahu k splneniu jednej z podmienok požadovaných

ustanovením , ktorou je skutočnosť, že prepustením

obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu

trestného konania. Rovnako sa sťažovateľ domnieva, že pri rozhodovaní o predĺžení väzby

nebola splnená ani druhá z podmienok stanovená citovaným ustanovením Trestného

poriadku, ktorou je nemožnosť pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné

stíhanie skončiť v predošlej lehote. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Ak má byť

obťažnosť veci dôvodom predĺženia väzby, musí sa vyznačovať určitým stupňom

mimoriadnosti, lebo predĺženie väzby je len výnimkou zo zásady stanovujúcej trvanie väzby.

Ani táto podmienka splnená nebola a predĺženie väzby si vyžiadal len prokurátor, pretože

neskoro preskúmal vyšetrovací spis a neskoro vydal pokyn vyšetrovateľovi, a je možné

(vzhľadom na tvrdenie dožiadaného orgánu), že aj antidatoval vyhotovenie dožiadania

(čo samozrejme je potrebné preveriť). Krajský prokurátor v odôvodnení návrhu na

predĺženie väzby zo dňa 4.8.2006, čo si osvojil aj súd, tvrdí, že vo veci ide o zložitú dôkaznú

situáciu a že k podstatnej zmene došlo v dôsledku zmeny výpovede obvineného M. B.

Zložitosť veci nie je daná právnou kvalifikáciou skutku, ale potrebou plynulého vykonávania

dôkazov od začiatku vyšetrovania, nie snahou začať vykonávať dôkazy až po uplynutí lehoty

trvania väzby v dĺžke 6 mesiacov a skrývať sa zmenu výpovede inej osoby, nie sťažovateľa.

K zmene výpovede M. B. došlo v dostatočnom časovom predstihu na jej preverenie

výsluchom osôb, ktoré ho údajne donútili k pôvodnej verzii výpovede. Tým by sa možno aj

vyjasnilo, že nie je potrebné žiadať o právnu pomoc Maďarskú republiku, resp. ak to bolo

potrebné , nie je to v dôsledku zmeny výpovede M. B., pretože k tomuto bola možnosť od

samotného začiatku vyšetrovania, lebo skutočnosť, že M. B. mal prevážať nedovolené látky

z mesta S. v Maďarskej republike bola známa od začiatku vyšetrovania, je to uvedené aj

v uznesení vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zo dňa 8.3.2006 i vo výpovedi tohto

obvineného zo dňa 8.3.2006. Naviac doteraz už uplynula príliš dlhá doba na to, aby

o spoluprácu s Maďarskou republikou bolo požiadané v takom časovom predstihu, aby

nevznikli prieťahy v konaní a aby tu už bola aj odpoveď. Napríklad v predmetnej veci došlo

zo strany prokuratúry k pokynu vyšetrovateľovi až mesiac pred skončením lehoty trvania

väzby, až vtedy vyšetrovateľ urobil prvé kroky k získavaniu dôkazov podľa pokynu

prokurátora, ktorými odôvodňuje návrh na predĺženie väzby. V takomto postupe však

mimoriadnosť v obťažnosti veci nemožno vidieť, o to zvlášť, že ani prokuratúra nepožiadala

o spoluprácu s Maďarskou republikou tak, aby rešpektovala obmedzenie osobnej slobody

sťažovateľa. Uznesenie súdu napadnuté sťažovateľom sa z pohľadu skúmania otázky, čo

ovplyvnilo dĺžku vyšetrovania nezaoberalo, prakticky sa nezaoberalo z tohto pohľadu

ničím.“

Na základe uvedenej argumentácie navrhuje sťažovateľ ústavnému súdu, aby vo veci

rozhodol nasledovne :

„Krajský súd v Nitre uznesením č.k. zo dňa 28.2.2007, pri ktorom bola

nedôsledne preskúmaná sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Nitre č.k. 1

22/07-16 zo dňa 23.2.2007 o predĺžení väzby, porušil ústavné právo sťažovateľa na

osobnú slobodu podľa a 5 .

Uznesenie Krajského súdu v Nitre č.k. zo dňa 28.2.2007 sa zrušuje a vec

sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti)

podľa až 56 vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom

na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je možné

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením

krajského súdu sp. zn. z 5. septembra 2006, ako aj uznesením krajského súdu

sp. zn. z 28. februára 2007 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17

ods. 2 a 5 .

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol vzatý

do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. marca 2006 z dôvodov

uvedených v ustanovení a . Podľa citovaného

ustanovenia pod písmenom a) obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz

zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol

spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal

obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava,

že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak

nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest. Podľa citovaného ustanovenia pod písmenom c) obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa

pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 16. augusta 2006 v spojení

s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 5. septembra 2006 bola

sťažovateľovi predĺžená lehota trvania väzby do 5. marca 2007.

V uznesení okresný súd opodstatnenosť ďalšieho trvania väzby odôvodnil tým, že

poukázal na obťažnosť veci, ktorá bránila skončeniu prípravného konania v šesťmesačnej

lehote a súčasne na potrebu zadováženia a vykonania ďalších dôkazov, ktoré uviedol

vo svojom návrhu na predĺženie väzby prokurátor (opätovné výsluchy obvinených,

dožiadanie právnej pomoci Maďarskej republiky, „vyčkať na vypracovanie znaleckých

posudkov, odborných vyjadrení, zabezpečiť ďalšie správy od bankových inštitúcii a osôb

zabezpečujúcich telekomunikačnú činnosť, stotožniť a vypočuť ďalšie osoby ako svedkov“).

Okresný súd zároveň uviedol, že dôvody väzby sťažovateľa naďalej trvajú, tak ako boli

ustálené „ pri rozhodovaní o vzatí obvinených do väzby a o žiadosti o prepustenie z väzby“.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá

z hľadiska svojej argumentácie je v podstate totožná so sťažnosťami adresovanými

ústavnému súdu. O sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 5. septembra 2006, v ktorom sa stotožnil s návrhom

prokurátora a potvrdil existenciu konkrétnych skutočností opodstatňujúcich jej predĺženie.

V otázke pretrvávania väzobných dôvodov v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a c)

sa tiež odvolal na závery obsiahnuté v jeho uznesení sp. zn. 5 Tpo

20/2006 z 31.marca 2006. V citovanom uznesení krajský súd prezentoval nasledovné

skutkové a právne závery opodstatňujúce väzobné stíhanie sťažovateľa: „Pokiaľ ide o daný

dôvod väzby v prípade obvineného S., sám obvinený vo svojej výpovedi uviedol, že

i v minulosti sa stalo, že obvinený M. B. si u neho vykladal osobné veci. Z tejto skutočnosti

sa dá vyvodiť, že i obvinený R. S. v spolupráci s obvineným M. B. sa trestnej činnosti

dopúšťal opakovane a existuje dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti.

Pokiaľ ide o dôvod väzby v zmysle , obom obvineným, vzhľadom

na kvalifikáciu ich konania, hrozí vysoký trest a tým je daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods.

1 písm.) a) , pričom z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že k danej skutočnosti

nemusí pristúpiť žiadna iná konkrétna skutočnosť, odôvodňujúca obavu, že by obvinený

ušli, resp. že by sa skrývali.“

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 23. februára 2007 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2007 bola sťažovateľovi

lehota trvania väzby predĺžená do 5. septembra 2007.

V uvedenom uznesení okresný súd opodstatnenosť ďalšieho trvania väzby oprel

o argumentáciu týkajúcu sa náročnosti veci z hľadiska zistenia skutkového stavu danú

predovšetkým realizáciou dožiadania právnej pomoci Maďarskej republiky. Okresný súd

zároveň uviedol, že „Všetky zistené konkrétne skutočnosti v čase rozhodovania o vzatí

obvinených do väzby naďalej trvajú“, a teda prepustením obvinených z väzby na slobodu

hrozí zmarenie alebo sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, jej

argumentačné východiská v podstate korešpondujú so sťažnosťami adresovanými

ústavnému súdu. O sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 28. februára 2007, v ktorom sa stotožnil s návrhom

prokurátora na predĺženie väzby, ako aj s rozhodnutím okresného súdu v otázke

pretrvávania väzobných dôvodov v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného

poriadku. Svoje závery podporil odkazom na svoje predchádzajúce rozhodnutia, a síce na

„uznesenie, ktorým boli zamietnuté sťažnosti obvinených, jednak proti vzatiu do väzby

a jednak i sťažnosti proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty trvania väzby“ (teda už citované

uznesenia krajského súdu sp. zn. z 31. marca 2006 a sp. zn.

z 5. septembra 2006).

Z už citovaného ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje

ústavnú ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd.

Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ).

V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ( mutatis mutandis ,

, ).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosti sťažovateľa,

pričom bol viazaný návrhmi na začatie konania ( ),

v rámci ktorých sťažovateľ kvalifikovaným spôsobom (zhodne v petite obidvoch sťažností)

za porušenie ním označených práv označil nedôslednosť krajského súdu pri preskúmaní

jeho sťažností proti uzneseniam okresného súdu o predĺžení väzby a z toho dôvodu žiadal

rozhodnutia krajského súdu zrušiť. Porušenia iných práv ako podľa a 5

a namietanie ďalších skutočností spojených s dôvodmi a trvaním väzby, na ktoré sťažovateľ

poukazoval v sťažnosti, preto možno chápať ako súčasť širšej argumentácie sťažovateľa,

o ktorej nežiadal výslovne (v rozsahu stanovenom v petite) rozhodnúť. Uvedený názor

ústavného súdu umocňuje skutočnosť, že sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom

zastupoval kvalifikovaný právny zástupca.

K námietke sťažovateľa (uvedenej v jeho sťažnosti z 22. marca 2007), ktorou

krajskému súdu vytkol spôsob odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom krajský súd „odkázal na

svoje predchádzajúce rozhodnutia o väzbe i o jej predĺžení“, považuje ústavný súd

za potrebné uviesť, že takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia (v uvedenom

prípade uznesenia) je možné z hľadiska jeho preskúmateľnosti akceptovať (obsah

predchádzajúcich rozhodnutí je totiž dotknutým osobám dostupný jednak prostredníctvom

ich oznámenia spôsobom stanoveným ustanoveniami , ako aj

prípadnou možnosťou nazretia do príslušného spisu v zmysle ustanovení § 69 Trestného

poriadku), preto ústavný súd nepovažuje uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 28. februára 2007 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. z 23. februára

2007 za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

V súvislosti s ďalšou rovinou uvedenej námietky vyjadrenou vetou sťažovateľa: „Čo

bolo predtým, nemôže byť dôvodom na ďalšie trvanie väzby.“, chce ústavný súd zdôrazniť,

že otázka, či skutkové a právne zistenia obsiahnuté v týchto predchádzajúcich

rozhodnutiach mali v danom štádiu skutočne aj charakter aktuálnosti je otázkou, ktorej

posúdenie patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu a ku ktorej sa ústavný súd

(aj vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu) nemôže vyjadrovať z dôvodov nedostatku

právomoci (subsidiarita).

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných pre rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa) vychádzal

zo skutkového a právneho stavu uvedeného jednak v návrhu prokurátora, ako aj v uznesení

okresného súdu, ktorý poukázal na skutkové okolnosti odôvodňujúce obťažnosť trestnej

veci a pretrvávanie väzobných dôvodov a ktorého právne závery krajský súd akceptoval.

Svoje závery o pretrvávaní väzobných dôvodov podporil krajský súd aj poukázaním

na aktuálnosť svojich skutkových zistení a právnych názorov prezentovaných

v predchádzajúcich rozhodnutiach.

Z odôvodnení rozhodnutí krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal

s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne a podľa

právneho názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia ústavnoprávne akceptovateľné.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených

článkov , preto sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007