Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 252/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedíčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Júliou Chovancovou,

Škultétyho 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. Júliou Chovancovou, Škultétyho 18, Bratislava, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení

obžalovaného účastníkom napadnutého konania vedeného krajským súdom od 15. decembra

1998. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 4. decembra 2001 bol sťažovateľ

uznaný za vinného vinným v bodoch 1 až 7 obžaloby zo spáchania trestných činov

podvodu, porušovania domovej slobody, vydierania, falšovania a pozmeňovania verejnej

listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery, vydierania a podvodu. Proti tomuto rozsudku

podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením sp. zn. z 5. marca 2002 tak, že v časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušil

v bode 1 a v bode 7 výrok o vine, treste a spôsobe jeho výkonu a o náhrade škody a v tomto

rozsahu prikázal krajskému súd vec znovu prejednať a rozhodnúť. Krajský súd uznesením

sp. zn. z 19. júna 2012 prerušil konanie z dôvodu neschopnosti sťažovateľa

chápať podstatu a zmysel trestného konania a zúčastňovať sa hlavného pojednávania [§ 173

ods. 1 písm. c) účinného do 31. decembra 2005, pozn.] v dôsledku

psychiatrického ochorenia. Aktuálny zdravotný stav sťažovateľa bol predmetom znaleckého

posudku vypracovaného na podnet krajského súdu, ktorý bol krajskému súdu doručený

16. mája 2017; v znaleckom posudku sa konštatuje, že zdravotný stav sťažovateľa je

nezmenený.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje najmä takto:

„Od vydania rozhodnutia NS SR uplynula doba 18 rokov bez toho, aby Krajský súd

v Trnave vykonal relevantné úkony smerujúce k vydaniu meritórneho rozhodnutia.

O zjednanie nápravy žiadala obhajkyňa v sťažnosti zo dňa 5. 6. 2017, na ktorú

odpovedal predseda Krajského súdu v Trnave listom číslo Spr. 312/17 zo dňa 22. 6. 2017.

Za prieťahy (podľa jeho názoru vzniknuté primáme z objektívnych dôvodov) sa

ospravedlnil. Poukázal na vyjadrenie predsedníčky senátu, že v dohľadnej dobe bude

skúmaný ďalší postup (zákonne súladný) umožňujúci ukončenie veci tunajším súdom.

Nakoľko za dobu 4 mesiacov po odpovedi predsedu súdu nedošlo k žiadnej zmene,

obhajkyňa opäť listom zo dňa 30. 10. 2017 vyzývala súd, aby konal.

Krajský súd v Trnave reagoval výzvou zo dňa 10. 11. 2017, v ktorom predsedníčka

senátu JUDr. Janka Klčová vyzvala obhajkyňu, aby oznámila súdu, ako navrhuje vo veci

konať, a to aj s poukazom na konkrétne zákonné ustanovenia.

Obhajkyňa listom zo dňa 4. 12. 2017 navrhla, aby súd jej klienta spod obžaloby

oslobodil s poukazom na závery znaleckého posudku č. 23/2017 a 30/2017 a neprimeranú

dĺžku súdneho konania.

Upozornila tiež na to, že existujúci stav je v rozpore aj s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva, ktorý vo výnimočných prípadoch za primeranú lehotu konania pred

vnútroštátnymi orgánmi uznáva dĺžku 6 rokov.

... dĺžku súdneho konania 20 rokov nemôže ospravedlniť žiadna právna a faktická

zložitosť veci. ani správanie účastníka. Všetko závisí na postupe Krajského súdu v Trnave

bez ohľadu na fakt, že vo veci došlo opakovane k zmene predsedu senátu. Ani takáto

viacnásobná zmena nemôže byt' na ťarchu účastníka a nemá povahu okolností, ktoré by

vylučovali zodpovednosť súdu.

Nakoľko ani po tomto návrhu obhajkyne realizovaného na výzvu súdu nedošlo

k žiadnej zmene, obhajkyňa podala opäť sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 21. 2. 2018,

na ktorú reagoval predseda Krajského súdu súdu v Trnave JUDr. Anton Jaček listom číslo

Spr. 312/17 zo dňa 2. 3. 2018 s tým, že sťažnosť považuje za neopodstatnenú.

Postup krajského súdu nesvedčí o tom, že by v danej veci svoju činnosť organizoval

tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Po právnej stránke ide o vec,

ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov, a preto doterajší priebeh, napriek

určitým okolnostiam, nemožno pripísať na ťarchu faktickej zložitosti prerokovávanej veci.

Zdravotný stav sťažovateľa nie je jeho správaním, ale faktom, a preto ani jemu nemožno

vyčítať podiel na nečinnosti krajského súdu. Takáto zdĺhavosť súdneho konania v princípe

predlžuje stav právnej neistoty do tej miery, že sa jeho právo na súdnu ochranu stáva

iluzórnym...“

Sťažovateľ sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 25 000 €, čo

odôvodňuje takto:

„Sťažovateľ má za to, že v danom prípade nie je dostatočným zadosťučinením len

vyslovenie, že k porušeniu jeho základného práva došlo a prikázanie krajskému súdu konať,

ale ochrana porušeného základného práva môže byť dovŕšená až priznaním finančného

zadosťučinenia. Požadovaná výška je primeraná s prihliadnutím na všetky okolnosti

prípadu s ohľadom na dĺžku nečinnosti Krajského súdu v Trnave a posudzované kritériá.

Doba konania (20 rokov) je vzhľadom na povahu dotknutých ústavných práv

neprimerane dlhá, čo má negatívny dopad do súkromnej sféry sťažovateľa aj jeho rodiny.

Zdravotný stav sťažovateľa je dlhodobo nepriaznivý, trpí závažným psychiatrickým

ochorením, a preto podstatne citlivejšie ako osoby zdravé, vníma a reaguje na podnety,

ktoré sa ho týkajú. Po dobu 20 rokov je denno denne pod tlakom podanej obžaloby, ktorému

by nechcela čeliť žiadna iná osoba v jeho situácii.

... prebiehajúce trestné stíhanie ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, ktorého

síce do právoplatnosti meritórneho rozhodnutia treba považovať za nevinného, avšak fakt

trestného stíhania je sám osebe záťažou pre každého obvineného.“

Sťažovateľ na základe svojej sťažnostnej argumentácie žiada, aby ústavný súd

po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že

postupom krajského súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo podľa

a právo podľa dohovoru, prikáže krajskému súdu

v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov, prizná sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie v sume 25 000 € a úhradu trov právneho zastupovania v konaní

pred ústavným súdom v sume 325,42 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane pripomína, že postup

a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že posudzované trestné konanie bolo prerušené

uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. júna 2012 z dôvodu neschopnosti

sťažovateľa chápať podstatu a zmysel trestného konania a zúčastňovať sa hlavného

pojednávania ( účinného do 31. decembra 2005)

v dôsledku jeho psychiatrického ochorenia. Krajský súd v záujme pokračovať v konaní

vykonal znalecké dokazovanie na účel zistenia, či objektívna prekážka v postupe súdu

naďalej pretrváva. Vzhľadom na zistenia znalca, že zdravotný stav sťažovateľa je naďalej

nezmenený, možno konštatovať, že namietané trestné konanie je aj v súčasnosti prerušené

v súlade so zákonom.

V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej prerušenie konania predstavuje zákonnú prekážku v konaní, a preto

nečinnosť všeobecného súdu z dôvodu existencie zákonnej prekážky v konaní ústavný súd

neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m. , , ,

atď.), a preto v čase, keď je namietané konanie právoplatne prerušené,

neprichádza do úvahy vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a ani práva podľa

dohovoru.

Nečinnosť krajského súdu, ktorá má oporu v rozhodnutí o prerušení konania

z relevantného dôvodu, nemá charakter pochybenia v postupe súdu v podobe zbytočných

prieťahov, ale ide o procesným predpisom predpokladaný stav konania, preto by ústavný

súd ani po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne nemohol dospieť k záveru

o porušení základného práva sťažovateľa podľa , resp. jeho práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2018