Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 354/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom

JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , a práv podľa a 4 a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Nitre č. k. -3505 z 27. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -3505 z 27. februára 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského

súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu

Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 2. februára 2019 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 21. februára 2019 boli sťažovateľ

a ďalší spoluobvinení a vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71

ods. 1 písm. c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn.

z 13. mája 2019 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 29. mája 2019 bol sťažovateľovi a spoluobvinenému rozšírený dôvod

väzby aj podľa . V prípravnom konaní bola väzba

sťažovateľa a ďalších spoluobvinených uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 14. augusta 2019 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 26. augusta 2019 predĺžená do 30. decembra 2019. Prokurátor Krajskej prokuratúry

v Nitre (ďalej len „krajský prokurátor“) podal aj na sťažovateľa 26. novembra 2019

obžalobu pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm.

a), c), d), ods. 2 písm. a), c), ods. 3 písm. c) v znení

účinnom v čase skutku (ďalej len „“) s poukazom na a

a . V nadväznosti na podanú obžalobu

okresný súd podľa uznesením sp. zn.

z 9. decembra 2019 rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodov podľa § 71

ods. 1 písm. b) a c) a ďalším uznesením sp. zn.

z 13. februára 2020 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -3505

z 27. februára 2020 rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

3. Argumentácia sťažovateľa v podanej ústavnej sťažnosti je postavená na dvoch

argumentoch.

3.1 Prvým argumentom sťažovateľa je jeho právny názor, podľa ktorého nebolo

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal 11. novembra 2019 pri preštudovaní

vyšetrovacieho spisu, rozhodnuté urýchlene, ale s veľkým časovým rozstupom niekoľkých

mesiacov. Podľa jeho názoru „Je úplne irelevantné, že súd už medzičasom rozhodoval

o väzbe po podaní obžaloby v tejto trestnej veci, pretože v predmetnom rozhodnutí o väzbe

nebol žiaden výrok o žiadosti o prepustenie z väzby (ktorú podľa všetkého prokurátor

ani len nezaregistroval a teda je zrejmé, že sa ani neoboznamoval s argumentáciou

obhajoby pri preštudovaní spisu) a pokiaľ túto žiadosť podanú dňa 11.11.2019 (ústne

do záznamu o preštudovaní spisu) súd prejednal, priznal jej plnú relevantnosť a leda sa celý

tento proces (počnúc podania žiadosti až do rozhodnutia o nej) musí spravovať základnými

princípmi uplatňovanými vo väzobných veciach v rámci práva na súdnu ochranu.“.

Nezákonnosť v postupe krajského súdu nachádza v tom, že „... teoreticky konštituoval

skutočnosť, že v mojom konaní existuje prieťah - tak ako uvádza v odôvodnení,

ale aj napriek tejto skutočností zamietol moju sťažnosť. Pýtam sa teda, ako môže existovať

materiálna podmienka trvania väzby v podobe dôvodnosti podozrenia, keď OČTK a súd

konajú v prieťahoch pri rozhodovaní o väzbe ? Paradoxnou situáciou avšak ostáva, že túto

skutočnosť Krajský súd v Nitre v uznesení formálne reflektuje, ale materiálne ignoruje,

keďže zamietol moju sťažnosť.“. Navyše ďalšou kumulatívnou podmienkou svedčiacou

v prospech jeho prepustenia na slobodu je skutočnosť, že sa vo väzbe nachádza „... takmer

13 mesiacov, čo je nutné zo strany prokuratúry, resp. súdu, zohľadňovať pri posudzovaní

dôvodnosti trvania podmienok pre existenciu väzby, ako výnimočného a krajného

trestnoprocesného opatrenia, ktorým sa výrazne zasahuje do mojej osobnej slobody. Mám

zato, že napádané uznesenie nemôže byť zákonné, pričom jedinou podstatnou sťažnostnou

námietkou v tomto prípade je skutočnosť, že prokurátor a následne ani súd nekonali v tejto

veci s osobitným, urýchlením, ktoré je nutné dodržiavať v trestných najmä väzobných,

veciach, a to konkrétne, keď sa jedná o rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby.“.

3.2 Druhým argumentom sťažovateľa je jeho záver o prieťahovom postupe orgánov

činných v trestnom konaní a súdu pri prejednaní jeho trestnej veci, pričom konštatuje,

že „Podstatnými okolnosťami, na ktoré sa pri posudzovaní primeranosti doby trvania väzby

hľadí, je aj postup orgánov činných v trestnom konaní, či s prihliadnutím na priebeh a dĺžku

trvania trestného konania je stále možné konštatovať, že prevyšuje verejný záujem

na obmedzení osobnej slobody jednotlivca pred jeho právom na osobnú slobodu.“. Teda

podľa sťažovateľa „Prieťahy zo strany OČTK (a teda aj Krajského súdu v Nitre,

ktorý ich konštatuje, ale nič na ich reparáciu nerobí), tak predstavujú nežiaduci stav,

ktorý spôsobuje u mňa výraznú neistotu, keďže tak ja, keďže som pri vynaložení všetkého

úsilia nemohol predvídať, že mi nečinnosťou OČTK v trestnej veci, ktorú by malí vybavovať

bez zbytočných prieťahov, bude odobraté moje právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

práva na prejednanie veci v primeranej lehote.“. V závere akcentuje naratív, podľa ktorého

„... primeraná lehota na konanie v trestných veciach, v dôsledku mimoriadne citeľného

zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený,

musí posudzovať prísnejšie. Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi konania dostáva

konečného rozhodnutia vo veci, je tak neoddeliteľnou súčasťou meradiel celkovej

spravodlivosti podľa SR a čím je tento časový horizont dlhší, tým viac sa rozostrujú

kontúry spravodlivosti ako v očiach dotknutých účastníkov konania, tak aj vo všeobecnom

vnímaní verejnosti a verejnej mienky. Neprimeraná dĺžka konania sa potom priamo odráža

v dôvere občana v štát, v jeho inštitúcie a v právo, čo je základnou podmienkou

pre fungovanie legitímneho demokratického a právneho štátu. Ignorovanie týchto princípov

má za následok porušenie práva na fair proces v jeho časovej dimenzii.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46

a a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, a právo na spravodlivé konanie pred súdom podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu

v Nitre sp. zn. zo dňa 27.02.2020, porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 27.02.2020

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur,

ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

9. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný

súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že:

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie,

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil,

alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi

pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti

sa musí bez meškania rozhodnúť.

Podľa ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd

o väzbe prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú tak súčasne

s rozhodnutím podľa , , alebo ,

najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému

rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou

väzby v prípravnom konaní.

12. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa do väzby

možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

12.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený

slobody... má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

13. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný , 2 a 5 ,

v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva

na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej

slobody väzbou. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol,

že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe

len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh

na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie

môže byť podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia

všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (, ).

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa ,

z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich

za väzbu a proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych

skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

14. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná

len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe,

ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo

aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby

pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený

zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu

právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových

a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré viedli k záveru o existencii zákonného

dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom

postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich

listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto

zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

Teda ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) nekoná

ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,

ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách ().

15. Z a 2 možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,

ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,

resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.

Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17

ods. 5 , a preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím

do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem vždy dotknutý aj

ods. 1 a 2 ().

16. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného

ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama

spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí

do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným

porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu

konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť

vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru

(, ), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov

obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane [pozri obdobne napr. rozsudky

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veciach Winterwerp v. Holandsko

z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000,

č. 28358/95, § 51]. Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva

zaručeného v postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby

a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje,

aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne

záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým

), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv,

ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c

ods. 1 majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany

základných práv a slobôd.

17. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru

postupne formuloval viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí najmä

právo na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby

(rozsudok ESĽP vo veci Michalko v. Slovenská republika z 21. 12. 2010, sťažnosť

č. 35377/05, bod 156 a tam citovaná judikatúra), ale aj všeobecnejšie právo na „zákonnosť“

konania, právo nebyť zbavený osobnej slobody svojvoľným (arbitrárnym) postupom

(porov. už citovaný rozsudok ESĽP vo veci Michalko v. Slovenská republika

z 21. 12. 2010, body 156 a 158), ako aj preskúmanie hmotných podmienok väzby,

ktoré sú určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných

podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace

za väzbu a proti nej a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody

opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú

(napr. rozsudok ESĽP vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, § 31).

Je teda výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti

spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho

so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody

a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (rozsudok ESĽP vo veci Tóth v. Rakúsko, 1991).

Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie

procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby

v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Brogan and Others v. Anglicko

z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, § 65, rozsudok ESĽP vo veci Jecius v. Litva, § 100).

18. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia

o nej v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:

- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP vo veci Grauzinis v. Litva

z 10. 10. 2000, č. 37975/97),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial

measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP vo veci Al-Nashif and others v. Bulharsko

z 20. 6. 2002, č. 50963/99),

- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca

konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky

spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci Garcia Alva v.

Nemecko z 13. 2. 2001, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle

posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné dôvody (rozsudok ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci Bufferne

v. Francúzsko, č. 54367/00),

- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP vo veci

Grauslys v. Litva z 10. 10. 2000, č. 36743/97).

19. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť,

že v každom jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu

je povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci

(, , , , taktiež aj rozsudky ESĽP

vo veciach Letellier v. Francúzsko z 26. 6. 1991, Annuaire, č. 207; Navarra v. Francúzsko

z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B a ďalšie).

20. Článok 5 ods. 4 dohovoru zakotvuje pre zatknutú alebo zadržanú osobu právo

iniciovať konanie, v ktorom by spochybňovala zákonnosť pozbavenia slobody, a právo

na to, aby po začatí takého konania súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia

slobody a aby bolo nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže, že je nezákonné (rozsudky ESĽP

vo veciach Rehbock v. Slovinsko z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika

z 21. 12. 2000, § 33 – § 36). Taktiež aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že na konanie,

ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie

všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (,

, ). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type

konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní

väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru

(, ).

21. Ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru zaručuje právo na primeranú dĺžku väzby

vo vzťahu k trestnému konaniu vo veci samej. Väzba môže trvať len po dobu,

po ktorú je skutočne nevyhnutná pre dosiahnutie účelu trestného konania. K porušeniu

uvedeného ustanovenia môže dôjsť vtedy, keď bude prekročená maximálna povolená dĺžka

väzby stanovená vnútroštátnym právom, alebo vtedy, ak väzba presiahne dobu,

po ktorú je skutočne nevyhnutná pre dosiahnutie účelu trestného konania. Nesmie teda dôjsť

k situácii, keď by osoba, ktorá je až do vynesenia odsudzujúceho rozsudku považovaná

za nevinnú, niesla za okolností daného prípadu väčšiu obeť, než od nej bolo možné rozumne

očakávať (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff proti Nemecku z 27. 6. 1968, č. 2122/64, bod

4). Oproti tomu čl. 5 ods. 4 dohovoru zaručuje rýchlosť prieskumného konania vo veciach

väzobných (ide teda o rýchlosť väzobného rozhodovania, nie rozhodovania vo veci samej).

Účelom tohto ustanovenia je zaručiť, aby väzobne stíhaná osoba v rozumnej dobe získala

odpoveď na otázku, či je jej väzba zákonná, a v opačnom prípade bola prepustená

na slobodu. Rozdiel medzi uvedenými ustanoveniami je možné ilustrovať aj na odlišne

vymedzenej dobe, ktorá je predmetom prieskumu. Zatiaľ čo v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru

je relevantnou doba od podania sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí do väzby (resp. žiadosti

o prepustenie z väzby) až do doručenia rozhodnutia o sťažnosti, v prípade čl. 5

ods. 3 dohovoru je to doba od zadržania až do vynesenia rozsudku (rozsudok ESĽP vo veci

Český v. Česká republika zo 6. 6. 2000, č. 33644/96, bod 71).

22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, , , , ).

III.

Rozhodnutia všeobecných súdov

23. Krajský súd v uznesení č. k. -3505 z 27. februára 2020 k dôvodom

kolúznej a preventívnej väzby konštatoval:

„Nadriadený súd v rámci tejto svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd

prvého stupňa správne zistil, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania sú u obžalovaného

dané a pretrvávajúce dôvody väzby uvedené v § 71 odsek 1 písmeno, b/, písmeno c/

, ktoré spočívajú v dôvodnej obave, že by v prípade prepustenia

na slobodu pokračoval v obzvlášť závažnej drogovej trestnej činnosti, ktorej sa mal dopustiť

ako člen organizovanej skupiny a okrem toho je reálna obava, že bude pôsobiť

na spoluobžalovaného v treťom rade, respektíve aj na obžalovaného v piatom rade,

ktorý je spolu s nimi stíhaný, avšak tento bol ponechaný na slobode.

Prieskumom sťažnosťou napadnutého uznesenia nadriadený súd zistil, že súd prvého

stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia vyčerpávajúcim spôsobom popísal skutkový

stav (prirodzene vyplývajúci z rozsiahleho spisového materiálu), ktorý bol podkladom

pre jeho záver o trvaní dôvodov väzby, pričom hodnotil dôkaznú situáciu na podklade

všetkých dôkazov, ktoré boli v priebehu doterajšieho trestného konania zabezpečené.

Dôvody napadnutého uznesenia sú zrozumiteľné a dostatočne logické, presvedčivé

a vychádzajú zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.

Nadriadený súd pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov

tvoria jednotu a pri existencii kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa

nadriadenému súdu nezostáva v podstate nič iné, len v podrobnostiach poukázať na dôvody,

na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.

Podrobné a zrozumiteľné dôvody uznesenia súdu prvého stupňa si nadriadený súd

v plnom rozsahu a bez výhrad osvojuje.

Nadriadený súd nespochybňuje fakt, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah

do osobnej slobody jedinca. Tento stav si vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti

a zákonnosti. Je ale výsostným právom a povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky

okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu

odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku spravidla rešpektovania

osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Zákonnosť väzby je determinovaná

aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať nosné dôvody na uplatnenie

vhodného zákonného ustanovenia.“

23.1 K sťažovateľom predostretej námietke týkajúcej sa oneskoreného rozhodnutia

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby uviedol:

„V posudzovanom prípade je nesporné, že obžalovaný ešte v procesnom postavení

obvineného prostredníctvom svojho obhajcu dňa 11.11.2019 podával ústne do záznamu

o preštudovaní vyšetrovacieho spisu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, a že o tejto

žiadosti súd prvého stupňa rozhodoval 13.02.2020 (zjavne už nadbytočné s poukazom

na nižšie uvedené).

Súd prvého stupňa nepopierateľne v krátkom časovom slede od podania žiadosti

o prepustenie z väzby (necelý mesiac) skúmal existenciu ďalšieho trvania väzby

u obžalovaného, keď po podaní obžaloby krajským prokurátorom 26.11.2019

na neverejnom zasadnutí 09.12.2019 za prítomnosti obžalovaného ako aj jeho obhajcu,

rozhodol o ďalšom ponechaní vo väzbe obžalovaného postupom podľa § 238

odsek 4 , pod ktorý postup je aj v zmysle rozhodnutia NS SR uverejnené

v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod číslom 1/2013 potrebné subsumovať

rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby, preto v takomto prípade nebolo potrebné

k výroku o ponechaní vo väzbe rozhodnúť ešte ďalším výrokom o žiadosti obžalovaného

o prepustenie na slobodu.

Napokon z pohľadu kontradiktórnosti konania mohol a aj mal obžalovaný a jeho

obhajca na neverejnom zasadnutí súdu prvého stupňa (ktorého sa zúčastnili),

kde sa rozhodovalo o ponechaní vo väzbe, domáhať prejednania žiadosti o prepustenie

z väzby, pričom z pasivity sťažovateľa možno nepriamo vyvodzovať špekulatívny zámer

o dosiahnutie pozitívneho výsledku v jeho prospech - prepustenie na slobodu

pre tzv. oneskorené prejednanie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.“

24. Pri preskúmavaní uznesenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu

ako sťažnostného súdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho

ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a sťažnostného súdu tvoria pre účely posúdenia veci ústavným súdom jeden celok

(, ), a preto ústavný súd pri preskúmaní zákonnosti

a ústavnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa vychádzal z oboch týchto rozhodnutí,

zohľadniac aj skoršie rozhodnutia o väzbe vydané v období od podania dotknutej žiadosti

o prepustenie z väzby do rozhodnutia o nej (v konečnom dôsledku) napadnutým

rozhodnutím krajského súdu.

25. Okresný súd v uznesení sp. zn. z 9. decembra 2019 vo vzťahu

k dôvodom preventívnej väzby vo vzťahu k sťažovateľovi uviedol:

«Súd po oboznámení sa s trestným spisom, po výsluchu obvinených a po vypočutí

stanoviska prokurátora a obhajcov dospel k záveru, že doteraz zistené skutočnosti

nasvedčujú tomu, že skutok pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, vznesené obvinenie

a už podaná aj obžaloba, vykazuje znaky u jednotlivých obvinených vyššie uvedeného

obzvlášť závažného zločinu a zároveň sú dané dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchali obvinení , , , a na slobode

stíhaný obvinený .

V tejto súvislosti treba uviesť, že obvinených a

usvedčuje spoluobvinený , ktorý podrobne popísal ako mala byť založená

„pestiareň“ marihuany u po tom, ako za ním prišiel obv.

s otázku, či nevie kto by pestoval indoorovú marihuanu. Keď ,

u ktorého už bol zložený materiál, na ktorý finančné prostriedky poskytol

a ktorý spolu s kupovali a priviezli na vozidle, odmietol spoluprácu,

tak sa rozhodol pestiareň založiť pri svojom dome, a materiál mu z pomohol

preniesť . Spolu s obvinenými a išli kúpiť semená

marihuany do obchodu v Šali, a následne aj ďalšie zariadenia a komponenty na pestovanie

marihuany, ako zeminu, črepníky, lampy. Okrem toho od dostal pervitín

a tiež mu tento mal spomínať, že obchoduje aj s metamfetamínom, ako aj to že dílera

má aj v Gbelciach, ktorý predáva pre nich marihuanu.

Z výpovede obvineného vyplýva, že tento usvedčuje obvineného

ktorého poznal ako dílera drog a ktorý mu mal v mesiacoch september alebo október

2018 zohnať kokaín a tento mal od neho brávať každý druhý víkend, pričom z výpovede

bolo zistené, že mal predávať aj pervitín. Okrem toho obvinený

uvádzal, že pervitín kupoval aj od a tento sa jednoznačne pozná s obvineným

. Z výpovede svedka vyplýva, že od obvineného

kúpil marihuanu v hodnote 300 €, obvinenému dal zostal dlžný 200 €.

Za dílera bol obvinený označený svedkami ,

, keď doniesol pervitín za 10 alebo 20 €, pričom

v jednom prípade mu doniesol aj marihuanu za 200 € aby ju ďalej predával a

si od neho kúpil pervitín v októbri 2018 za sumu 500 alebo 600 €.

Okrem toho zo zadokumentovaných odposluchov je zrejmá komunikácia medzi

, a telefonoval aj ďalším ľuďom najmä ,

, , z ktorých odposluchov je zrejmé, že sa dohadujú jednak

ohľadne peňazí ako aj tovaru, pričom je tu dôvodné podozrenie, že pokiaľ komunikujú

o nejakom tovare, ide zrejme o drogy. Taktiež telefonická komunikácia bola zachytená

medzi obvinenými a , pričom z tejto je zrejmé, že

sa zaujímal o rastliny, ktoré pestoval Okrem toho obvinený telefonoval

s ako aj s a dohadovali sa ohľadne „fliaš vína“, pričom „dve fľaše“ mali

byť za 130 €, pričom obvinený k tomuto telefonátu uviedol, že v tomto rozhovore išlo

o 2 gramy kokaínu za 130 €.

S poukazom na hore uvedené skutočnosti podľa názoru súdu u obvineného

naďalej trvajú dôvody väzby podľa písmeno c/ ,

pretože sa tieto nezmenili a neboli ani žiadnym spôsobom zoslabené a prepustením

obvineného na slobodu hrozí, že by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti,

keďže obvinený mal prístup ku kokanínu, pervitínu ako aj k marihuane, tieto drogy mal

ďalej distribuovať a to prostredníctvom obvinených a , priamo

pre nich ako aj pre ďalšie osoby a to svedkom ,

. Obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažnej drogovej trestnej

činnosti a túto mal páchať napriek tomu, že bol odsúdený v Maďarsku pre drogovú trestnú

činnosť, nepodmienečný trest aj vykonal a v súčasnosti je v skúšobnej dobe podmienečného

odsúdenia za prečin ublíženia na zdraví a výtržníctvo, za ktorý mu bol rozsudkom

Okresného súdu Nové Zámky sp.zn. zo dňa 20.6.2017 uložený trest odňatia

slobody v trvaní 12 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 18 mesiacov, ktorá mu končí

20.12.2019, a ani doterajšie tresty a hrozba nariadenia trestu neviedli k jeho náprave.»

25.1 Okresný súd v uznesení sp. zn. z 9. decembra 2019 vo vzťahu

k dôvodom kolúznej väzby vo vzťahu k sťažovateľovi uviedol:

«Konkrétne skutočnosti na trvanie kolúznej väzby u obvinených

a vyplývajú z výpovedí obvinených a ,

z ktorých je zrejmé to, že obvinení a po maďarsky nahovárali

obvineného počas rozhodovania o návrhu na väzbu a tiež cez prestávku,

aby vzal na seba „pestiareň“ marihuany, lebo inak budú posudzovaný ako organizovaná

skupina, a aby sa nikto nedozvedel, že túto financoval a za odmenu

sa o neho postarajú. Okrem toho z výpovede obvineného vyplýva, že počas väzby

bol kontaktovaný , ktorý je obvinený v inej trestnej veci,

a ktorý pre žiadal kontakt na jeho matku a ktorý mu tiež povedal,

že mu bude posielať peniaze do väzby, a skutočne na jeho účet do väznice po tri

mesiace prišla suma 100 €. Ďalšou konkrétnou skutočnosťou je to, že žiadali obvineného

aby tento netvrdil, že mu predávali drogy.

Tieto skutočnosti, naďalej odôvodňujú u obvinených a

tzv. kolúznu väzbu podľa písmeno b/ , pretože obaja

obvinení vplývali na obvineného ako aj obvineného , aby vo svojich

výpovediach uviedli také skutočnosti, ktoré by ich vyviňovali zo spáchania trestnej činnosti,

z ktorej sú dôvodne podozriví.»

26. Okresný súd v uznesení sp. zn. z 13. februára 2020 vo vzťahu

k dôvodom preventívnej väzby u sťažovateľa uviedol:

«Materiálne dôvody väzby ani po podaní obžaloby nepominuli, pretože z dôkazov

vykonaných v prípravnom konaní, najmä z výpovedí obžalovaných a

, ako aj svedkov , , ,

, , v súhrne vyplývajú skutočnosti popísanej

v skutkovej vete obžaloby.

V tejto súvislosti súd aj v tomto štádiu konania, rovnako ako v uznesení

zo dňa 09.12.2019, konštatuje nasledovné prevzaté skutočnosti:

Obžalovaných a usvedčuje spoluobžalovaný

, ktorý v prípravnom konaní a aj na hlavnom pojednávaní, podrobne popísal

ako mala byť založená „pestiareň“ marihuany u po tom,

ako za ním prišiel s otázku, či nevie kto by pestoval indoorovú marihuanu.

Keď , u ktorého už bol zložený materiál, na ktorý finančné prostriedky

poskytol a ktorý spolu s kupovali a priviezli na vozidle,

odmietol spoluprácu, tak sa rozhodol pestiareň založiť pri svojom dome, a materiál

mu z pomohol preniesť . Spolu s išli kúpiť

semená marihuany do obchodu v Šali, a následne aj ďalšie zariadenia a komponenty

na pestovanie marihuany, ako zeminu, črepníky, lampy. Okrem toho od dostal

pervitín a tiež mu tento mal spomínať, že obchoduje aj s metamfetamínom,

ako aj to že dílera má aj v Gbelciach, ktorý predáva pre nich marihuanu.

Z výpovede obžalovaného vyplýva, že tento usvedčuje obžalovaného

ktorého poznal ako dílera drog a ktorý mu mal v mesiacoch september alebo október

2018 zohnať kokaín a tento mal od neho brávať každý druhý víkend, pričom z výpovede

bolo zistené, že mal predávať aj pervitín. Okrem toho obžalovaný

uvádzal, že pervitín kupoval aj od a tento sa jednoznačne pozná

s obžalovaným . Z výpovede svedka vyplýva,

že od obžalovaného kúpil marihuanu v hodnote 300 €, obvinenému dal zostal dlžný

200 €.

Za dílera bol obžalovaný označený svedkami ,

, keď doniesol pervitín za 10 alebo 20 €,

pričom v jednom prípade mu doniesol aj marihuanu za 200 € aby ju ďalej predával

a si od neho kúpil pervitín v októbri 2018 za sumu 500 alebo 600 €.

Okrem toho zo zadokumentovaných odposluchov je zrejmá komunikácia medzi

, a telefonoval aj ďalším ľuďom najmä ,

, , z ktorých odposluchov je zrejmé, že sa dohadujú jednak

ohľadne peňazí ako aj tovaru, pričom je tu dôvodné podozrenie, že pokiaľ komunikujú

o nejakom tovare, ide zrejme o drogy. Taktiež telefonická komunikácia bola zachytená

medzi obžalovanými a , pričom z tejto je zrejmé,

že Vojtek sa zaujímal o rastliny, ktoré pestoval Okrem toho obžalovaný

telefonoval s ako aj s a dohadovali sa ohľadne „fliaš vína“, pričom

„dve fľaše“ mali byť za 130 €, pričom obžalovaný k tomuto telefonátu uviedol,

že v tomto rozhovore išlo o 2 gramy kokaínu za 130 €.

Pokiaľ ide o väzobné dôvody preventívnej väzby ( § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného

poriadku), vzhľadom na predpokladaný (zatiaľ nie pred súdom dokázaný) rozsah a podobu

trestnej činnosti je zrejmé, že obžalovaný je spôsobilý (za vyššie uvedeného skutkového

predpokladu) zadovažovať si s vysokou efektivitou príjem organizovanou trestnou činnosťou

takého druhu, pre akú je spolu s ďalšími obžalovanými stíhaný. Z hľadiska dôvodov väzby

podľa písmeno c/ nemusí byť v tomto smere dokázaná

istota, ale len dôvodná obava. Táto bola v priebehu konania po vznesení obvinenia

podporená v tom zmysle, že podozrenie zo spáchania činov sa nerozptýlilo, prokurátor

naopak po vykaní dokazovania podal obžalobu.

S poukazom na hore uvedené skutočnosti podľa názoru prepustením obžalovaného

na slobodu hrozí, že by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti,

keďže obžalovaný mal prístup ku kokanínu, pervitínu ako aj k marihuane, tieto drogy

mal ďalej distribuovať a to prostredníctvom obžalovaných a ,

priamo pre nich ako aj pre ďalšie osoby a to svedkom ,

. Obžalovaný je dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažnej

drogovej trestnej činnosti a túto mal páchať napriek tomu, že bol odsúdený v Maďarsku

pre drogovú trestnú činnosť, nepodmienečný trest aj vykonal a v súčasnosti je v skúšobnej

dobe podmienečného odsúdenia za prečin ublíženia na zdraví a výtržníctvo,

za ktorý mu bol rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. zo dňa

20.6.2017 uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní

18 mesiacov, ktorá mu skončila dňa 20.12.2019, a ani doterajšie tresty a hrozba nariadenia

trestu neviedli k jeho náprave.»

26.1 Okresný súd v uznesení sp. zn. z 13. februára 2020 vo vzťahu

k dôvodom kolúznej väzby sťažovateľa dôvodil:

«Konkrétne skutočnosti na trvanie tzv. kolúznej väzby u obžalovaného

vyplývajú z výpovedí obžalovaných a , z ktorých

je zrejmé to, že obžalovaní a po maďarsky nahovárali

obžalovaného počas rozhodovania o návrhu na väzbu a tiež cez prestávku,

aby vzal na seba „pestiareň“ marihuany, lebo inak budú posudzovaný ako organizovaná

skupina, a aby sa nikto nedozvedel, že túto financoval a za odmenu

sa o neho postarajú. Okrem toho z výpovede obžalovaného vyplýva, že počas väzby

bol kontaktovaný , ktorý je obvinený v inej trestnej veci,

a ktorý pre žiadal kontakt na jeho matku a ktorý mu tiež povedal,

že mu bude posielať peniaze do väzby, a skutočne na jeho účet do väznice

po tri mesiace prišla suma 100 €. Ďalšou konkrétnou skutočnosťou je to, že žiadali

obžalovaného aby tento netvrdil, že mu predávali drogy.

Tieto skutočnosti, naďalej odôvodňujú u obžalovaného väzbu

podľa písmeno b/ , pretože obžalovaný spolu

obžalovaným vplýval na obžalovaného , ako aj obžalovaného

aby vo svojich výpovediach uviedli také skutočnosti, ktoré by ich vyviňovali

zo spáchania trestnej činnosti, z ktorej sú dôvodne podozriví.»

26.2 Okresný súd v uznesení sp. zn. z 13. februára 2020 vo vzťahu

k sťažovateľom predostretej námietke týkajúcej sa oneskoreného rozhodnutia

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby uviedol:

«Uznesením Okresného súdu Nitra sp.zn. zo dňa 9.12.2019 bolo

rozhodnuté podľa o ponechaní obv.

vo väzbe z dôvodov písmeno b/, písmeno c/ , a väzba

u obvineného nebola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Uznesením Krajského súdu v Nitre sp.zn. zo dňa 19.12.2019 bola

sťažnosť obvineného ako nedôvodná zamietnutá.

V rámci rozhodovania podľa u obvineného

okresný aj krajský súd preskúmal formálne aj materiálne dôvody väzby.

Okresný a krajský súd vo svojich rozhodnutiach sa zaoberali námietkami obhajcu.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí na tieto námietky okrem iného reagoval cit. „pokiaľ

obhajoba spochybňuje kvalifikáciu, respektíve prekvalifikovaniu skutku bude úlohou súdu

prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov vyhodnotiť, či je právna kvalifikácia

uvedená v obžalobe odôvodnená a správna, zodpovedajúca vykonanému dokazovaniu“.

Z obsahu rozhodnutí je nepochybné, že v konaní I. a II. stupňového súdu bolo

zaoberané s námietkami obhajoby, ktoré sú zhodné s námietkami prednesenými

pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu, taktiež sa súdy zaoberali dôvodmi väzby

a konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcu väzbu, a preto aj keď v uznesení zo dňa

09.12.2019 Okresný súd Nitra samostatným výrokom nerozhodol o zamietnutí žiadosti

o prepustenie z väzby, väzba u tohto obvineného má legitímny základ.

Napriek tejto skutočnosti súd u obžalovaného , v aktuálnom konaní,

opätovne preskúmal dôvody väzby v zmysle písmeno b/,

a dospel k záveru, že tieto sa od rozhodnutia Krajského súdu v Nitre zo dňa 19.12.2019,

ktorému predchádzalo rozhodnutie Okresného súdu Nitra dňa 9.12.2019 nezmenili

a ani ničím neboli oslabené.

Väzba...»

IV.

IV.A Posúdenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavným súdom

z hľadiska namietaného porušenia a dohovoru

27. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný

súd vo všeobecnej rovine konštatuje, že z jeho odôvodnenia v spojení aj s dôvodmi

vyplývajúcimi z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 13. februára 2020

(a v širšom kontexte aj vyplývajúcimi z uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 9. decembra 2019, teda s časovým predstihom dvoch mesiacov, v oboch prípadoch

v štádiu súdneho konania, keď súd skúma dôvody väzby ex offo a permanentne,

ako to vyplýva z prvej vety ), a to vo vzťahu k dôvodu

preventívnej, ako aj kolúznej väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny

alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim

krajským súdom s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv. Ústavný súd

teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci náležite aplikoval, pričom

jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych skutkových a právnych okolností predmetnej veci,

ktoré boli sťažovateľovi okresným súdom podrobne objasnené a s ktorými sa krajský súd

aj stotožnil. Sťažovateľ aj napriek dvom právoplatným odsúdeniam, a to rozsudkom

Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. z 20. júna 2017 pre násilnú trestnú

činnosť a rozsudkom Župného súdu Komárom-Esztergom sp. zn.

z 28. mája 2010 v spojení s rozsudkom Súdnej tabule Gyȍr sp. zn.

zo 17. apríla 2012 pre drogovú trestnú činnosť, mal pokračovať v páchaní drogovej trestnej

činnosti a navyše ako člen organizovanej skupiny. Sťažovateľ je z trestnej činnosti kladenej

mu za vinu podozrivý na základe výpovedí produkovaných spoluobžalovanými

a . Obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti je teda

opodstatnená týmito skutkovými dôvodmi. Dôvod kolúznej väzby sťažovateľa má svoje

skutkové vyjadrenie v zadokumentovanom konaní sťažovateľa po jeho vzatí do väzby

spočívajúcom v pokuse ovplyvniť výpoveď spoluobžalovaného osobným

kontaktom a finančnou hotovosťou vo výške 300 € poslanou v troch splátkach

a spoluobžalovaného osobným kontaktom. Odôvodnením preventívnej a kolúznej

väzby sťažovateľa týmito konkrétnymi skutočnosťami tak vo veci konajúci krajský súd

(v spojení aj s dôvodmi vyplývajúcimi z uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 13. februára 2020, ako aj z uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 9. decembra 2019) dostatočne preskúmal okolnosti svedčiace za potrebu ponechania

sťažovateľa vo väzbe (rozsudok ESĽP vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria

A, č. 34, § 31) a v dôsledku tohto postupu tak bola väzba sťažovateľa účinne podrobená

súdnej kontrole zákonnosti jej ďalšieho trvania (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci

Grauzinis v. Litva, č. ). Navyše odôvodnenie existencie väzobného dôvodu

podľa všeobecným rizikom vyplývajúcim

z organizovanej povahy trestnej činnosti, pre ktorú je obvinený, môže byť akceptované

ako základ na zadržanie v počiatočných fázach konania (rozsudok ESĽP vo veci Górski

proti Poľsku z 4. 10. 2005, sťažnosť č. 28904/02, bod 58) a za určitých okolností

aj na následné predĺženie väzby (rozsudok ESĽP vo veci Celejewski proti Poľsku

zo 4. 5. 2006, sťažnosť č. 17584/04, bod 37).

27.1 V tejto súvislosti ústavný súd doplnkovo poukazuje na okolnosť, že skutočnosti,

ktoré vyvolali podozrenie, nemusia byť toho istého stupňa ako tie, ktoré sú potrebné

na odôvodnenie odsúdenia, čo je súčasťou úpravy a bežnej

rozhodovacej praxe (pri aplikácii dohovoru pozri aj Murray proti Spojenému kráľovstvu,

rozsudok Veľkej komory, 28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, porov. tiež Khodorkovskiy proti

Rusku, rozsudok, 31. 5. 2011, č. 5829/04, § 189), „... skutočnosti, na ktorých sa podozrenie

zakladá, však nemôžu byť rovnakej úrovne ako skutočnosti potrebné na odôvodnenie

odsúdenia alebo pre podanie obžaloby, čo je predmetom až ďalšej fázy trestného konania

(Krejčíř proti Českej republike, rozsudok, 26. 3. 2009, č. 39298/04 a 8723/05, bod 75)“

(KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských

právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.).

28. S poukazom na uvedené skutočnosti možno konštatovať a dospieť k záverom,

že krajský súd sťažovateľovi dôvody jeho preventívnej a kolúznej väzby z hľadiska

materiálnej interpretácie zákonných podmienok aj náležite vysvetlil. Týmto postupom

tak krajský súd poskytol na dôvody väzby primeranú súdnu odpoveď.

29. Inými slovami, vychádzajúc zo štandardov vnútroštátnej úpravy,

ako aj z judikatúry ESĽP a ústavného súdu, príslušné orgány rozhodujúce o väzbe síce

nie sú povinné sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadať jednotlivo s každým argumentom

uplatneným obvineným alebo jeho obhajcom, mali by však reagovať adekvátnym spôsobom

na všetky, ktoré sú spôsobilé spochybniť oprávnenosť ďalšieho trvania väzby

(pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Ignatenco v. Moldavsko z 8. 2. 2011, § 78, rozsudok

ESĽP vo veci Michalko v. Slovenská republika z 21. 12. 2010, § 153). Teda krajský súd

(resp. oba konajúce súdy) sa v konaní o väzbe sťažovateľa adekvátne vysporiadal

so všetkými podstatnými skutočnosťami a argumentmi, ktoré boli spôsobilé spochybniť

existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť jeho ďalšieho pozbavenia slobody

(porov. rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Nikolova v. Bulharsko z 25. 3. 1999, bod

61; rozsudok ESĽP vo veci Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan z 22. 5. 2014, bod 114).

29.1 Vzhľadom na uvedené okolnosti ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú

ústavnú sťažnosť v tejto jej časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

IV.B Posúdenie námietky sťažovateľa o porušení základného práva podľa čl. 17

ods. 5 a práva podľa dohovoru zdĺhavým postupom krajského súdu

pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

z 11. novembra 2019

30. Zo Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

č. 1/2013 z č. 10 bodu II vyplýva:

„Ak súd rozhoduje o väzbe po podaní obžaloby v zmysle ,

teda postupom podľa alebo 4 , je takýmto rozhodnutím aj rozhodnutie

o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby. V takom prípade súd už nebude rozhodovať

o ponechaní obvineného vo väzbe () alternatívne

o jeho prepustení z väzby bez predchádzajúcej žiadosti obvineného (§ 72 ods. 1 písm. b/ Tr.

por..).“

30.1 Z uvedeného je zrejmé (a rovnako to vyplýva aj z napadnutého rozhodnutia

krajského súdu, ako aj z rozhodnutia okresného súdu), že o väzbe po podaní obžaloby

vrátane sťažovateľom podanej žiadosti o prepustenie z väzby z 11. novembra 2019 mal

okresný súd rozhodnúť len raz, čo aj urobil svojím uznesením sp. zn.

z 9. decembra 2019, keď rozhodoval o dôvodnosti zotrvania sťažovateľa vo väzbe

po podaní obžaloby krajským prokurátorom (obžaloba podaná 26. novembra 2019).

Týmto rozhodnutím tak posudzoval dôvodnosť ďalšieho trvania väzobného stíhania

sťažovateľa, a to v súvislosti so vstupom trestnej veci do jej ďalšieho štádia, a to do štádia

konania pred súdom, pričom táto povinnosť vyplývala pre okresný súd ex lege z § 238

ods. 4 , na čo nadväzuje aj rozhodnutie krajského súdu

z 19. decembra 2019, ktorým bola sťažnosť obvineného (sťažovateľa) proti dotknutému

rozhodnutiu zamietnutá. V popísanej situácii tak napriek súčasnému formálnemu

nerozhodnutiu aj o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 11. novembra 2019

(o ktorej následne okresný súd rozhodol 19. februára 2020) pri nedostatku podstatne

odlišných argumentov, než ktoré boli zohľadnené pri predchádzajúcom rozhodovaní,

nenastalo relevantné časové vákuum z hľadiska preskúmania podmienok pre ďalšie trvanie

väzobného stíhania. To z hľadiska namietaného porušenia práv sťažovateľa materiálne platí,

aj keď pri konkurencii oboch titulov malo byť pred podaním obžaloby uprednostnené

rozhodovanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby (tu jej zamietnutie),

ktorým by sa rozhodlo aj o väzbe podľa (tu o ponechaní

vo väzbe) – pozri bod 30. V dôsledku toho nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom

označených práv podľa a dohovoru „prieťahovým postupom

súdov“ vrátane ústavnou sťažnosťou (aj podľa jej petitu) napadnutého rozhodnutia

krajského súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

30.2 Vzhľadom na uvedené okolnosti ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú

ústavnú sťažnosť v tejto jej časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

IV.C Posúdenie námietky sťažovateľa o porušení základného práva podľa čl. 17

ods. 5 a práva podľa dohovoru zdĺhavým postupom krajského súdu

pri prejednaní trestnej veci

31. Sťažovateľ namieta prieťahový postup okresného súdu pri prejednaní

jeho trestnej veci (bližšie pozri bod 3.2).

31.1 Ústavná sťažnosť musí podľa okrem

už uvedených všeobecných náležitostí obsahovať aj a) označenie toho,

kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, b) označenie právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým boli porušené jeho základné práva

a slobody, d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

31.2 Ústavný súd je podľa viazaný rozsahom

a dôvodmi návrhu na začatie konania. Taktiež podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

návrh rozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým

spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci

(, , ).

31.3 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti (okrem všeobecne poňatej

argumentácie v bode 3.2) nekonkretizoval postup okresného súdu, ktorý by mal byť

v rozpore s ním označenými právami a ním predostretou argumentáciu, vrátane označenia

okresného súdu ako porušovateľa označených práv. Teda nevymedzil v postupe samotného

okresného súdu obdobia nečinnosti, ktoré sa mali podpísať na ním deklarovanom

prieťahovom postupe okresného súdu pri prejednaní jeho trestnej veci s dôsledkom

porušenia jeho práv podľa a dohovoru.

31.4 Pokiaľ sťažovateľ uplatnil predmetnú argumentáciu vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu vrátane samotného postupu tohto súdu, v tejto časti je ním

podaná ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená, keďže krajský súd toho času nekoná

vo veci samej. Krajský súd svojím napadnutým rozhodnutím rozhodoval o zákonnosti väzby

po podaní obžaloby v sťažnostnom konaní, a to o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniam

okresného súdu z 9. decembra 2019 a 13. februára 2020.

31.5 Vzhľadom na uvedené okolnosti ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú

ústavnú sťažnosť v tejto jej časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

32. Ako obiter dictum ústavný súd dodáva, že z napadnutého rozhodnutia krajského

súdu vyplýva časový rámec postupu okresného súdu, z ktorého je zrejmé,

že 11. novembra 2019 sa uskutočnilo preštudovanie vyšetrovacieho spisu

a 26. novembra 2019 krajský prokurátor podal na sťažovateľa obžalobu. Okresný súd

svojím uznesením sp. zn. z 9. decembra 2019 na neverejnom zasadnutí

preskúmal dôvodnosť zotrvania sťažovateľa vo väzbe a 13. februára 2020 sa vo veci konalo

hlavné pojednávanie, na ktorom okresný súd svojím uznesením sp. zn.

z 13. februára 2020 rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Uvedený prehľad úkonov neindikuje, že do momentu podania ústavnej sťažnosti sa vo veci

sťažovateľa koná so zbytočnými prieťahmi.

IV.D K namietanému porušeniu základného práva podľa

33. Sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti namietol porušenie

bez bližšej špecifikácie jeho ďalších ustanovení, ktorých obsahom je viacero samostatných

práv.

33.1 Ústavný súd je podľa viazaný rozsahom

a dôvodmi návrhu na začatie konania. Taktiež podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

návrh rozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým

spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci

(, , ). Sťažovateľom podaná ústavná sťažnosť v tejto

časti, rigorózne ponímané, nespĺňa zákonom predpísané náležitosti podľa § 123

ods. 1 písm. c) v spojení s .

34. Ústavný súd však materiálne (obsahovo) vychádzal z toho, že sťažovateľ mienil

namietať porušenie ( sa týka správneho súdnictva).

Ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju judikatúru už opakovane konštatoval

(, , , , , ,

, ), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné

právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje

sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie a 5 ,

ktoré je vo vzťahu k v pomere špeciality a sú v ňom implicitne

obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane

práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna

ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode,

a nie všeobecné ustanovenie .

34.1 Vzhľadom na uvedené okolnosti ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú

ústavnú sťažnosť v tejto jej časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

IV.E K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

35. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných

súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami

o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.

Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje

vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý

proces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ

ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia

právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť

(, , , ). Procesné pravidlá (vrátane

včasnosti) týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby pri podaní návrhu

na prepustenie sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd v tomto

smere rešpektuje prax ESĽP , podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru,

a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody

došlo v súlade so zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne

na vnútroštátne právne predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne

aj procesné právne normy a požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne

(čl. 5 ods. 1 dohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle

požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo

v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5

ods. 3 dohovoru), a konečne chráni právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu

zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté

urýchlene [(čl. 5 ods. 4 dohovoru) rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. 6. 1971,

AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc., ako aj novšia judikatúra Khudoyorov v. Rusko,

rozsudok ESĽP č. 6847/02 z 8. 11. 2005, body 124 – 125, 172 – 174 a 193; Öcalan v.

Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103;

Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115].

35.1 Vzhľadom na už uvedené ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú

sťažnosť v tejto jej časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

36. V dôsledku odmietnutia ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu