Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)IV. ÚS 354/2020
PDF · 722.89 KB
No categories available
IV. ÚS 354/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom
JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 17 ods. 5, čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Nitre č. k. 4 Tos 14/2020-3505 z 27. februára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 4 Tos 14/2020-3505 z 27. februára 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského
súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu
Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 Tp 14/2019 z 2. februára 2019 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 11/2019 z 21. februára 2019 boli sťažovateľ
a ďalší spoluobvinení a vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71
ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“). Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. 21 Tp 53/2019
z 13. mája 2019 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 34/2019
z 29. mája 2019 bol sťažovateľovi a spoluobvinenému rozšírený dôvod
väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. V prípravnom konaní bola väzba
sťažovateľa a ďalších spoluobvinených uznesením okresného súdu sp. zn. 21 Tp 101/2019
zo 14. augusta 2019 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 53/2019
z 26. augusta 2019 predĺžená do 30. decembra 2019. Prokurátor Krajskej prokuratúry
v Nitre (ďalej len „krajský prokurátor“) podal aj na sťažovateľa 26. novembra 2019
obžalobu pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm.
a), c), d), ods. 2 písm. a), c), ods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
účinnom v čase skutku (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. i) a j)
Trestného zákona a § 129 ods. 2 Trestného zákona. V nadväznosti na podanú obžalobu
okresný súd podľa § 238 ods. 4 Trestného poriadku uznesením sp. zn. 4 Tk 3/2019
z 9. decembra 2019 rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodov podľa § 71
ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku a ďalším uznesením sp. zn. 4 Tk 3/2019
z 13. februára 2020 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 4 Tos 14/2020-3505
z 27. februára 2020 rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.
3. Argumentácia sťažovateľa v podanej ústavnej sťažnosti je postavená na dvoch
argumentoch.
3.1 Prvým argumentom sťažovateľa je jeho právny názor, podľa ktorého nebolo
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal 11. novembra 2019 pri preštudovaní
vyšetrovacieho spisu, rozhodnuté urýchlene, ale s veľkým časovým rozstupom niekoľkých
mesiacov. Podľa jeho názoru „Je úplne irelevantné, že súd už medzičasom rozhodoval
o väzbe po podaní obžaloby v tejto trestnej veci, pretože v predmetnom rozhodnutí o väzbe
nebol žiaden výrok o žiadosti o prepustenie z väzby (ktorú podľa všetkého prokurátor
ani len nezaregistroval a teda je zrejmé, že sa ani neoboznamoval s argumentáciou
obhajoby pri preštudovaní spisu) a pokiaľ túto žiadosť podanú dňa 11.11.2019 (ústne
do záznamu o preštudovaní spisu) súd prejednal, priznal jej plnú relevantnosť a leda sa celý
tento proces (počnúc podania žiadosti až do rozhodnutia o nej) musí spravovať základnými
princípmi uplatňovanými vo väzobných veciach v rámci práva na súdnu ochranu.“.
Nezákonnosť v postupe krajského súdu nachádza v tom, že „... teoreticky konštituoval
skutočnosť, že v mojom konaní existuje prieťah - tak ako uvádza v odôvodnení,
ale aj napriek tejto skutočností zamietol moju sťažnosť. Pýtam sa teda, ako môže existovať
materiálna podmienka trvania väzby v podobe dôvodnosti podozrenia, keď OČTK a súd
konajú v prieťahoch pri rozhodovaní o väzbe ? Paradoxnou situáciou avšak ostáva, že túto
skutočnosť Krajský súd v Nitre v uznesení formálne reflektuje, ale materiálne ignoruje,
keďže zamietol moju sťažnosť.“. Navyše ďalšou kumulatívnou podmienkou svedčiacou
v prospech jeho prepustenia na slobodu je skutočnosť, že sa vo väzbe nachádza „... takmer
13 mesiacov, čo je nutné zo strany prokuratúry, resp. súdu, zohľadňovať pri posudzovaní
dôvodnosti trvania podmienok pre existenciu väzby, ako výnimočného a krajného
trestnoprocesného opatrenia, ktorým sa výrazne zasahuje do mojej osobnej slobody. Mám
zato, že napádané uznesenie nemôže byť zákonné, pričom jedinou podstatnou sťažnostnou
námietkou v tomto prípade je skutočnosť, že prokurátor a následne ani súd nekonali v tejto
veci s osobitným, urýchlením, ktoré je nutné dodržiavať v trestných najmä väzobných,
veciach, a to konkrétne, keď sa jedná o rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby.“.
3.2 Druhým argumentom sťažovateľa je jeho záver o prieťahovom postupe orgánov
činných v trestnom konaní a súdu pri prejednaní jeho trestnej veci, pričom konštatuje,
že „Podstatnými okolnosťami, na ktoré sa pri posudzovaní primeranosti doby trvania väzby
hľadí, je aj postup orgánov činných v trestnom konaní, či s prihliadnutím na priebeh a dĺžku
trvania trestného konania je stále možné konštatovať, že prevyšuje verejný záujem
na obmedzení osobnej slobody jednotlivca pred jeho právom na osobnú slobodu.“. Teda
podľa sťažovateľa „Prieťahy zo strany OČTK (a teda aj Krajského súdu v Nitre,
ktorý ich konštatuje, ale nič na ich reparáciu nerobí), tak predstavujú nežiaduci stav,
ktorý spôsobuje u mňa výraznú neistotu, keďže tak ja, keďže som pri vynaložení všetkého
úsilia nemohol predvídať, že mi nečinnosťou OČTK v trestnej veci, ktorú by malí vybavovať
bez zbytočných prieťahov, bude odobraté moje právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
práva na prejednanie veci v primeranej lehote.“. V závere akcentuje naratív, podľa ktorého
„... primeraná lehota na konanie v trestných veciach, v dôsledku mimoriadne citeľného
zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený,
musí posudzovať prísnejšie. Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi konania dostáva
konečného rozhodnutia vo veci, je tak neoddeliteľnou súčasťou meradiel celkovej
spravodlivosti podľa Ústavy SR a čím je tento časový horizont dlhší, tým viac sa rozostrujú
kontúry spravodlivosti ako v očiach dotknutých účastníkov konania, tak aj vo všeobecnom
vnímaní verejnosti a verejnej mienky. Neprimeraná dĺžka konania sa potom priamo odráža
v dôvere občana v štát, v jeho inštitúcie a v právo, čo je základnou podmienkou
pre fungovanie legitímneho demokratického a právneho štátu. Ignorovanie týchto princípov
má za následok porušenie práva na fair proces v jeho časovej dimenzii.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, a právo na spravodlivé konanie pred súdom podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 4Tos/Í4/2020 zo dňa 27.02.2020, porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4Tos/l4/2020 zo dňa 27.02.2020
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur,
ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť
zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný
súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby
len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že:
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie,
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil,
alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,
predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi
pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti
sa musí bez meškania rozhodnúť.
Podľa § 238 ods. 4 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd
o väzbe prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú tak súčasne
s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1 Trestného poriadku,
najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému
rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou
väzby v prípravnom konaní.
12. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby
možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
12.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený
slobody... má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
13. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,
II. ÚS 151/09) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,
v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva
na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej
slobody väzbou. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol,
že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe
len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh
na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby
a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie
môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia
všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).
Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou
podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto
konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy,
z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich
za väzbu a proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych
skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
14. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná
len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe,
ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo
aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby
pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený
zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu
právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových
a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré viedli k záveru o existencii zákonného
dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom
postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich
listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto
zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
Teda ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nekoná
ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,
ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
15. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,
ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,
resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.
Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17
ods. 5 ústavy, a preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím
do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17
ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04).
16. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného
ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama
spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí
do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným
porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu
konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť
vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru
(III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov
obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane [pozri obdobne napr. rozsudky
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veciach Winterwerp v. Holandsko
z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000,
č. 28358/95, § 51]. Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva
zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby
a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje,
aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne
záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým
Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv,
ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c
ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany
základných práv a slobôd.
17. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
postupne formuloval viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí najmä
právo na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby
(rozsudok ESĽP vo veci Michalko v. Slovenská republika z 21. 12. 2010, sťažnosť
č. 35377/05, bod 156 a tam citovaná judikatúra), ale aj všeobecnejšie právo na „zákonnosť“
konania, právo nebyť zbavený osobnej slobody svojvoľným (arbitrárnym) postupom
(porov. už citovaný rozsudok ESĽP vo veci Michalko v. Slovenská republika
z 21. 12. 2010, body 156 a 158), ako aj preskúmanie hmotných podmienok väzby,
ktoré sú určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných
podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace
za väzbu a proti nej a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody
opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú
(napr. rozsudok ESĽP vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, § 31).
Je teda výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti
spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho
so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody
a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (rozsudok ESĽP vo veci Tóth v. Rakúsko, 1991).
Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie
procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby
v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Brogan and Others v. Anglicko
z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, § 65, rozsudok ESĽP vo veci Jecius v. Litva, § 100).
18. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia
o nej v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:
- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP vo veci Grauzinis v. Litva
z 10. 10. 2000, č. 37975/97),
- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial
measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP vo veci Al-Nashif and others v. Bulharsko
z 20. 6. 2002, č. 50963/99),
- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca
konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky
spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci Garcia Alva v.
Nemecko z 13. 2. 2001, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle
posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli
dostatočné dôvody (rozsudok ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci Bufferne
v. Francúzsko, č. 54367/00),
- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP vo veci
Grauslys v. Litva z 10. 10. 2000, č. 36743/97).
19. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť,
že v každom jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu
je povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci
(II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07, II. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016, taktiež aj rozsudky ESĽP
vo veciach Letellier v. Francúzsko z 26. 6. 1991, Annuaire, č. 207; Navarra v. Francúzsko
z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B a ďalšie).
20. Článok 5 ods. 4 dohovoru zakotvuje pre zatknutú alebo zadržanú osobu právo
iniciovať konanie, v ktorom by spochybňovala zákonnosť pozbavenia slobody, a právo
na to, aby po začatí takého konania súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia
slobody a aby bolo nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže, že je nezákonné (rozsudky ESĽP
vo veciach Rehbock v. Slovinsko z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika
z 21. 12. 2000, § 33 – § 36). Taktiež aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že na konanie,
ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie
všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (II. ÚS 15/05,
III. ÚS 272/03, IV. ÚS 65/05). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type
konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní
väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru
(I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04).
21. Ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru zaručuje právo na primeranú dĺžku väzby
vo vzťahu k trestnému konaniu vo veci samej. Väzba môže trvať len po dobu,
po ktorú je skutočne nevyhnutná pre dosiahnutie účelu trestného konania. K porušeniu
uvedeného ustanovenia môže dôjsť vtedy, keď bude prekročená maximálna povolená dĺžka
väzby stanovená vnútroštátnym právom, alebo vtedy, ak väzba presiahne dobu,
po ktorú je skutočne nevyhnutná pre dosiahnutie účelu trestného konania. Nesmie teda dôjsť
k situácii, keď by osoba, ktorá je až do vynesenia odsudzujúceho rozsudku považovaná
za nevinnú, niesla za okolností daného prípadu väčšiu obeť, než od nej bolo možné rozumne
očakávať (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff proti Nemecku z 27. 6. 1968, č. 2122/64, bod
4). Oproti tomu čl. 5 ods. 4 dohovoru zaručuje rýchlosť prieskumného konania vo veciach
väzobných (ide teda o rýchlosť väzobného rozhodovania, nie rozhodovania vo veci samej).
Účelom tohto ustanovenia je zaručiť, aby väzobne stíhaná osoba v rozumnej dobe získala
odpoveď na otázku, či je jej väzba zákonná, a v opačnom prípade bola prepustená
na slobodu. Rozdiel medzi uvedenými ustanoveniami je možné ilustrovať aj na odlišne
vymedzenej dobe, ktorá je predmetom prieskumu. Zatiaľ čo v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru
je relevantnou doba od podania sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí do väzby (resp. žiadosti
o prepustenie z väzby) až do doručenia rozhodnutia o sťažnosti, v prípade čl. 5
ods. 3 dohovoru je to doba od zadržania až do vynesenia rozsudku (rozsudok ESĽP vo veci
Český v. Česká republika zo 6. 6. 2000, č. 33644/96, bod 71).
22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
III.
Rozhodnutia všeobecných súdov
23. Krajský súd v uznesení č. k. 4 Tos 14/2020-3505 z 27. februára 2020 k dôvodom
kolúznej a preventívnej väzby konštatoval:
„Nadriadený súd v rámci tejto svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania sú u obžalovaného
dané a pretrvávajúce dôvody väzby uvedené v § 71 odsek 1 písmeno, b/, písmeno c/
Trestného poriadku, ktoré spočívajú v dôvodnej obave, že by v prípade prepustenia
na slobodu pokračoval v obzvlášť závažnej drogovej trestnej činnosti, ktorej sa mal dopustiť
ako člen organizovanej skupiny a okrem toho je reálna obava, že bude pôsobiť
na spoluobžalovaného v treťom rade, respektíve aj na obžalovaného v piatom rade,
ktorý je spolu s nimi stíhaný, avšak tento bol ponechaný na slobode.
Prieskumom sťažnosťou napadnutého uznesenia nadriadený súd zistil, že súd prvého
stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia vyčerpávajúcim spôsobom popísal skutkový
stav (prirodzene vyplývajúci z rozsiahleho spisového materiálu), ktorý bol podkladom
pre jeho záver o trvaní dôvodov väzby, pričom hodnotil dôkaznú situáciu na podklade
všetkých dôkazov, ktoré boli v priebehu doterajšieho trestného konania zabezpečené.
Dôvody napadnutého uznesenia sú zrozumiteľné a dostatočne logické, presvedčivé
a vychádzajú zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.
Nadriadený súd pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov
tvoria jednotu a pri existencii kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa
nadriadenému súdu nezostáva v podstate nič iné, len v podrobnostiach poukázať na dôvody,
na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.
Podrobné a zrozumiteľné dôvody uznesenia súdu prvého stupňa si nadriadený súd
v plnom rozsahu a bez výhrad osvojuje.
Nadriadený súd nespochybňuje fakt, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah
do osobnej slobody jedinca. Tento stav si vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti
a zákonnosti. Je ale výsostným právom a povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky
okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu
odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku spravidla rešpektovania
osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Zákonnosť väzby je determinovaná
aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať nosné dôvody na uplatnenie
vhodného zákonného ustanovenia.“
23.1 K sťažovateľom predostretej námietke týkajúcej sa oneskoreného rozhodnutia
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby uviedol:
„V posudzovanom prípade je nesporné, že obžalovaný ešte v procesnom postavení
obvineného prostredníctvom svojho obhajcu dňa 11.11.2019 podával ústne do záznamu
o preštudovaní vyšetrovacieho spisu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, a že o tejto
žiadosti súd prvého stupňa rozhodoval 13.02.2020 (zjavne už nadbytočné s poukazom
na nižšie uvedené).
Súd prvého stupňa nepopierateľne v krátkom časovom slede od podania žiadosti
o prepustenie z väzby (necelý mesiac) skúmal existenciu ďalšieho trvania väzby
u obžalovaného, keď po podaní obžaloby krajským prokurátorom 26.11.2019
na neverejnom zasadnutí 09.12.2019 za prítomnosti obžalovaného ako aj jeho obhajcu,
rozhodol o ďalšom ponechaní vo väzbe obžalovaného postupom podľa § 238
odsek 4 Trestného poriadku, pod ktorý postup je aj v zmysle rozhodnutia NS SR uverejnené
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod číslom 1/2013 potrebné subsumovať
rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby, preto v takomto prípade nebolo potrebné
k výroku o ponechaní vo väzbe rozhodnúť ešte ďalším výrokom o žiadosti obžalovaného
o prepustenie na slobodu.
Napokon z pohľadu kontradiktórnosti konania mohol a aj mal obžalovaný a jeho
obhajca na neverejnom zasadnutí súdu prvého stupňa (ktorého sa zúčastnili),
kde sa rozhodovalo o ponechaní vo väzbe, domáhať prejednania žiadosti o prepustenie
z väzby, pričom z pasivity sťažovateľa možno nepriamo vyvodzovať špekulatívny zámer
o dosiahnutie pozitívneho výsledku v jeho prospech - prepustenie na slobodu
pre tzv. oneskorené prejednanie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.“
24. Pri preskúmavaní uznesenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu
ako sťažnostného súdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho
ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a sťažnostného súdu tvoria pre účely posúdenia veci ústavným súdom jeden celok
(I. ÚS 379/2018, I. ÚS 161/2019), a preto ústavný súd pri preskúmaní zákonnosti
a ústavnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa vychádzal z oboch týchto rozhodnutí,
zohľadniac aj skoršie rozhodnutia o väzbe vydané v období od podania dotknutej žiadosti
o prepustenie z väzby do rozhodnutia o nej (v konečnom dôsledku) napadnutým
rozhodnutím krajského súdu.
25. Okresný súd v uznesení sp. zn. 4 Tk 3/2019 z 9. decembra 2019 vo vzťahu
k dôvodom preventívnej väzby vo vzťahu k sťažovateľovi uviedol:
«Súd po oboznámení sa s trestným spisom, po výsluchu obvinených a po vypočutí
stanoviska prokurátora a obhajcov dospel k záveru, že doteraz zistené skutočnosti
nasvedčujú tomu, že skutok pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, vznesené obvinenie
a už podaná aj obžaloba, vykazuje znaky u jednotlivých obvinených vyššie uvedeného
obzvlášť závažného zločinu a zároveň sú dané dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchali obvinení , , , a na slobode
stíhaný obvinený .
V tejto súvislosti treba uviesť, že obvinených a
usvedčuje spoluobvinený , ktorý podrobne popísal ako mala byť založená
„pestiareň“ marihuany u po tom, ako za ním prišiel obv.
s otázku, či nevie kto by pestoval indoorovú marihuanu. Keď ,
u ktorého už bol zložený materiál, na ktorý finančné prostriedky poskytol
a ktorý spolu s kupovali a priviezli na vozidle, odmietol spoluprácu,
tak sa rozhodol pestiareň založiť pri svojom dome, a materiál mu z pomohol
preniesť . Spolu s obvinenými a išli kúpiť semená
marihuany do obchodu v Šali, a následne aj ďalšie zariadenia a komponenty na pestovanie
marihuany, ako zeminu, črepníky, lampy. Okrem toho od dostal pervitín
a tiež mu tento mal spomínať, že obchoduje aj s metamfetamínom, ako aj to že dílera
má aj v Gbelciach, ktorý predáva pre nich marihuanu.
Z výpovede obvineného vyplýva, že tento usvedčuje obvineného
ktorého poznal ako dílera drog a ktorý mu mal v mesiacoch september alebo október
2018 zohnať kokaín a tento mal od neho brávať každý druhý víkend, pričom z výpovede
bolo zistené, že mal predávať aj pervitín. Okrem toho obvinený
uvádzal, že pervitín kupoval aj od a tento sa jednoznačne pozná s obvineným
. Z výpovede svedka vyplýva, že od obvineného
kúpil marihuanu v hodnote 300 €, obvinenému dal zostal dlžný 200 €.
Za dílera bol obvinený označený svedkami ,
, keď doniesol pervitín za 10 alebo 20 €, pričom
v jednom prípade mu doniesol aj marihuanu za 200 € aby ju ďalej predával a
si od neho kúpil pervitín v októbri 2018 za sumu 500 alebo 600 €.
Okrem toho zo zadokumentovaných odposluchov je zrejmá komunikácia medzi
, a telefonoval aj ďalším ľuďom najmä ,
, , z ktorých odposluchov je zrejmé, že sa dohadujú jednak
ohľadne peňazí ako aj tovaru, pričom je tu dôvodné podozrenie, že pokiaľ komunikujú
o nejakom tovare, ide zrejme o drogy. Taktiež telefonická komunikácia bola zachytená
medzi obvinenými a , pričom z tejto je zrejmé, že
sa zaujímal o rastliny, ktoré pestoval Okrem toho obvinený telefonoval
s ako aj s a dohadovali sa ohľadne „fliaš vína“, pričom „dve fľaše“ mali
byť za 130 €, pričom obvinený k tomuto telefonátu uviedol, že v tomto rozhovore išlo
o 2 gramy kokaínu za 130 €.
S poukazom na hore uvedené skutočnosti podľa názoru súdu u obvineného
naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku,
pretože sa tieto nezmenili a neboli ani žiadnym spôsobom zoslabené a prepustením
obvineného na slobodu hrozí, že by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti,
keďže obvinený mal prístup ku kokanínu, pervitínu ako aj k marihuane, tieto drogy mal
ďalej distribuovať a to prostredníctvom obvinených a , priamo
pre nich ako aj pre ďalšie osoby a to svedkom ,
. Obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažnej drogovej trestnej
činnosti a túto mal páchať napriek tomu, že bol odsúdený v Maďarsku pre drogovú trestnú
činnosť, nepodmienečný trest aj vykonal a v súčasnosti je v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia za prečin ublíženia na zdraví a výtržníctvo, za ktorý mu bol rozsudkom
Okresného súdu Nové Zámky sp.zn. 4T/86/2017 zo dňa 20.6.2017 uložený trest odňatia
slobody v trvaní 12 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 18 mesiacov, ktorá mu končí
20.12.2019, a ani doterajšie tresty a hrozba nariadenia trestu neviedli k jeho náprave.»
25.1 Okresný súd v uznesení sp. zn. 4 Tk 3/2019 z 9. decembra 2019 vo vzťahu
k dôvodom kolúznej väzby vo vzťahu k sťažovateľovi uviedol:
«Konkrétne skutočnosti na trvanie kolúznej väzby u obvinených
a vyplývajú z výpovedí obvinených a ,
z ktorých je zrejmé to, že obvinení a po maďarsky nahovárali
obvineného počas rozhodovania o návrhu na väzbu a tiež cez prestávku,
aby vzal na seba „pestiareň“ marihuany, lebo inak budú posudzovaný ako organizovaná
skupina, a aby sa nikto nedozvedel, že túto financoval a za odmenu
sa o neho postarajú. Okrem toho z výpovede obvineného vyplýva, že počas väzby
bol kontaktovaný , ktorý je obvinený v inej trestnej veci,
a ktorý pre žiadal kontakt na jeho matku a ktorý mu tiež povedal,
že mu bude posielať peniaze do väzby, a skutočne na jeho účet do väznice po tri
mesiace prišla suma 100 €. Ďalšou konkrétnou skutočnosťou je to, že žiadali obvineného
aby tento netvrdil, že mu predávali drogy.
Tieto skutočnosti, naďalej odôvodňujú u obvinených a
tzv. kolúznu väzbu podľa § 71 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku, pretože obaja
obvinení vplývali na obvineného ako aj obvineného , aby vo svojich
výpovediach uviedli také skutočnosti, ktoré by ich vyviňovali zo spáchania trestnej činnosti,
z ktorej sú dôvodne podozriví.»
26. Okresný súd v uznesení sp. zn. 4 Tk 3/2019 z 13. februára 2020 vo vzťahu
k dôvodom preventívnej väzby u sťažovateľa uviedol:
«Materiálne dôvody väzby ani po podaní obžaloby nepominuli, pretože z dôkazov
vykonaných v prípravnom konaní, najmä z výpovedí obžalovaných a
, ako aj svedkov , , ,
, , v súhrne vyplývajú skutočnosti popísanej
v skutkovej vete obžaloby.
V tejto súvislosti súd aj v tomto štádiu konania, rovnako ako v uznesení
zo dňa 09.12.2019, konštatuje nasledovné prevzaté skutočnosti:
Obžalovaných a usvedčuje spoluobžalovaný
, ktorý v prípravnom konaní a aj na hlavnom pojednávaní, podrobne popísal
ako mala byť založená „pestiareň“ marihuany u po tom,
ako za ním prišiel s otázku, či nevie kto by pestoval indoorovú marihuanu.
Keď , u ktorého už bol zložený materiál, na ktorý finančné prostriedky
poskytol a ktorý spolu s kupovali a priviezli na vozidle,
odmietol spoluprácu, tak sa rozhodol pestiareň založiť pri svojom dome, a materiál
mu z pomohol preniesť . Spolu s išli kúpiť
semená marihuany do obchodu v Šali, a následne aj ďalšie zariadenia a komponenty
na pestovanie marihuany, ako zeminu, črepníky, lampy. Okrem toho od dostal
pervitín a tiež mu tento mal spomínať, že obchoduje aj s metamfetamínom,
ako aj to že dílera má aj v Gbelciach, ktorý predáva pre nich marihuanu.
Z výpovede obžalovaného vyplýva, že tento usvedčuje obžalovaného
ktorého poznal ako dílera drog a ktorý mu mal v mesiacoch september alebo október
2018 zohnať kokaín a tento mal od neho brávať každý druhý víkend, pričom z výpovede
bolo zistené, že mal predávať aj pervitín. Okrem toho obžalovaný
uvádzal, že pervitín kupoval aj od a tento sa jednoznačne pozná
s obžalovaným . Z výpovede svedka vyplýva,
že od obžalovaného kúpil marihuanu v hodnote 300 €, obvinenému dal zostal dlžný
200 €.
Za dílera bol obžalovaný označený svedkami ,
, keď doniesol pervitín za 10 alebo 20 €,
pričom v jednom prípade mu doniesol aj marihuanu za 200 € aby ju ďalej predával
a si od neho kúpil pervitín v októbri 2018 za sumu 500 alebo 600 €.
Okrem toho zo zadokumentovaných odposluchov je zrejmá komunikácia medzi
, a telefonoval aj ďalším ľuďom najmä ,
, , z ktorých odposluchov je zrejmé, že sa dohadujú jednak
ohľadne peňazí ako aj tovaru, pričom je tu dôvodné podozrenie, že pokiaľ komunikujú
o nejakom tovare, ide zrejme o drogy. Taktiež telefonická komunikácia bola zachytená
medzi obžalovanými a , pričom z tejto je zrejmé,
že Vojtek sa zaujímal o rastliny, ktoré pestoval Okrem toho obžalovaný
telefonoval s ako aj s a dohadovali sa ohľadne „fliaš vína“, pričom
„dve fľaše“ mali byť za 130 €, pričom obžalovaný k tomuto telefonátu uviedol,
že v tomto rozhovore išlo o 2 gramy kokaínu za 130 €.
Pokiaľ ide o väzobné dôvody preventívnej väzby ( § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného
poriadku), vzhľadom na predpokladaný (zatiaľ nie pred súdom dokázaný) rozsah a podobu
trestnej činnosti je zrejmé, že obžalovaný je spôsobilý (za vyššie uvedeného skutkového
predpokladu) zadovažovať si s vysokou efektivitou príjem organizovanou trestnou činnosťou
takého druhu, pre akú je spolu s ďalšími obžalovanými stíhaný. Z hľadiska dôvodov väzby
podľa § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku nemusí byť v tomto smere dokázaná
istota, ale len dôvodná obava. Táto bola v priebehu konania po vznesení obvinenia
podporená v tom zmysle, že podozrenie zo spáchania činov sa nerozptýlilo, prokurátor
naopak po vykaní dokazovania podal obžalobu.
S poukazom na hore uvedené skutočnosti podľa názoru prepustením obžalovaného
na slobodu hrozí, že by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti,
keďže obžalovaný mal prístup ku kokanínu, pervitínu ako aj k marihuane, tieto drogy
mal ďalej distribuovať a to prostredníctvom obžalovaných a ,
priamo pre nich ako aj pre ďalšie osoby a to svedkom ,
. Obžalovaný je dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažnej
drogovej trestnej činnosti a túto mal páchať napriek tomu, že bol odsúdený v Maďarsku
pre drogovú trestnú činnosť, nepodmienečný trest aj vykonal a v súčasnosti je v skúšobnej
dobe podmienečného odsúdenia za prečin ublíženia na zdraví a výtržníctvo,
za ktorý mu bol rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 4T/86/2017 zo dňa
20.6.2017 uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní
18 mesiacov, ktorá mu skončila dňa 20.12.2019, a ani doterajšie tresty a hrozba nariadenia
trestu neviedli k jeho náprave.»
26.1 Okresný súd v uznesení sp. zn. 4 Tk 3/2019 z 13. februára 2020 vo vzťahu
k dôvodom kolúznej väzby sťažovateľa dôvodil:
«Konkrétne skutočnosti na trvanie tzv. kolúznej väzby u obžalovaného
vyplývajú z výpovedí obžalovaných a , z ktorých
je zrejmé to, že obžalovaní a po maďarsky nahovárali
obžalovaného počas rozhodovania o návrhu na väzbu a tiež cez prestávku,
aby vzal na seba „pestiareň“ marihuany, lebo inak budú posudzovaný ako organizovaná
skupina, a aby sa nikto nedozvedel, že túto financoval a za odmenu
sa o neho postarajú. Okrem toho z výpovede obžalovaného vyplýva, že počas väzby
bol kontaktovaný , ktorý je obvinený v inej trestnej veci,
a ktorý pre žiadal kontakt na jeho matku a ktorý mu tiež povedal,
že mu bude posielať peniaze do väzby, a skutočne na jeho účet do väznice
po tri mesiace prišla suma 100 €. Ďalšou konkrétnou skutočnosťou je to, že žiadali
obžalovaného aby tento netvrdil, že mu predávali drogy.
Tieto skutočnosti, naďalej odôvodňujú u obžalovaného väzbu
podľa § 71 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku, pretože obžalovaný spolu
obžalovaným vplýval na obžalovaného , ako aj obžalovaného
aby vo svojich výpovediach uviedli také skutočnosti, ktoré by ich vyviňovali
zo spáchania trestnej činnosti, z ktorej sú dôvodne podozriví.»
26.2 Okresný súd v uznesení sp. zn. 4 Tk 3/2019 z 13. februára 2020 vo vzťahu
k sťažovateľom predostretej námietke týkajúcej sa oneskoreného rozhodnutia
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby uviedol:
«Uznesením Okresného súdu Nitra sp.zn. 4Tk/3/2019 zo dňa 9.12.2019 bolo
rozhodnuté podľa § 238 ods. 4 Trestného poriadku o ponechaní obv.
vo väzbe z dôvodov § 71 odsek 1 písmeno b/, písmeno c/ Trestného poriadku, a väzba
u obvineného nebola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Uznesením Krajského súdu v Nitre sp.zn. 4Tos/99/2019 zo dňa 19.12.2019 bola
sťažnosť obvineného ako nedôvodná zamietnutá.
V rámci rozhodovania podľa § 238 odsek 4 Trestného poriadku u obvineného
okresný aj krajský súd preskúmal formálne aj materiálne dôvody väzby.
Okresný a krajský súd vo svojich rozhodnutiach sa zaoberali námietkami obhajcu.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí na tieto námietky okrem iného reagoval cit. „pokiaľ
obhajoba spochybňuje kvalifikáciu, respektíve prekvalifikovaniu skutku bude úlohou súdu
prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov vyhodnotiť, či je právna kvalifikácia
uvedená v obžalobe odôvodnená a správna, zodpovedajúca vykonanému dokazovaniu“.
Z obsahu rozhodnutí je nepochybné, že v konaní I. a II. stupňového súdu bolo
zaoberané s námietkami obhajoby, ktoré sú zhodné s námietkami prednesenými
pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu, taktiež sa súdy zaoberali dôvodmi väzby
a konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcu väzbu, a preto aj keď v uznesení zo dňa
09.12.2019 Okresný súd Nitra samostatným výrokom nerozhodol o zamietnutí žiadosti
o prepustenie z väzby, väzba u tohto obvineného má legitímny základ.
Napriek tejto skutočnosti súd u obžalovaného , v aktuálnom konaní,
opätovne preskúmal dôvody väzby v zmysle § 71 odsek 1 písmeno b/, c/ Trestného poriadku
a dospel k záveru, že tieto sa od rozhodnutia Krajského súdu v Nitre zo dňa 19.12.2019,
ktorému predchádzalo rozhodnutie Okresného súdu Nitra dňa 9.12.2019 nezmenili
a ani ničím neboli oslabené.
Väzba...»
IV.
IV.A Posúdenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavným súdom
z hľadiska namietaného porušenia čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru
27. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný
súd vo všeobecnej rovine konštatuje, že z jeho odôvodnenia v spojení aj s dôvodmi
vyplývajúcimi z uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 Tk 3/2019 z 13. februára 2020
(a v širšom kontexte aj vyplývajúcimi z uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 Tk 3/2019
z 9. decembra 2019, teda s časovým predstihom dvoch mesiacov, v oboch prípadoch
v štádiu súdneho konania, keď súd skúma dôvody väzby ex offo a permanentne,
ako to vyplýva z § 79 ods. 2 prvej vety Trestného poriadku), a to vo vzťahu k dôvodu
preventívnej, ako aj kolúznej väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny
alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim
krajským súdom s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv. Ústavný súd
teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci náležite aplikoval, pričom
jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych skutkových a právnych okolností predmetnej veci,
ktoré boli sťažovateľovi okresným súdom podrobne objasnené a s ktorými sa krajský súd
aj stotožnil. Sťažovateľ aj napriek dvom právoplatným odsúdeniam, a to rozsudkom
Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 4 T 86/2017 z 20. júna 2017 pre násilnú trestnú
činnosť a rozsudkom Župného súdu Komárom-Esztergom sp. zn. 5.B.599/2006/186
z 28. mája 2010 v spojení s rozsudkom Súdnej tabule Gyȍr sp. zn. Bf.115/2010/35
zo 17. apríla 2012 pre drogovú trestnú činnosť, mal pokračovať v páchaní drogovej trestnej
činnosti a navyše ako člen organizovanej skupiny. Sťažovateľ je z trestnej činnosti kladenej
mu za vinu podozrivý na základe výpovedí produkovaných spoluobžalovanými
a . Obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti je teda
opodstatnená týmito skutkovými dôvodmi. Dôvod kolúznej väzby sťažovateľa má svoje
skutkové vyjadrenie v zadokumentovanom konaní sťažovateľa po jeho vzatí do väzby
spočívajúcom v pokuse ovplyvniť výpoveď spoluobžalovaného osobným
kontaktom a finančnou hotovosťou vo výške 300 € poslanou v troch splátkach
a spoluobžalovaného osobným kontaktom. Odôvodnením preventívnej a kolúznej
väzby sťažovateľa týmito konkrétnymi skutočnosťami tak vo veci konajúci krajský súd
(v spojení aj s dôvodmi vyplývajúcimi z uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 Tk 3/2019
z 13. februára 2020, ako aj z uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 Tk 3/2019
z 9. decembra 2019) dostatočne preskúmal okolnosti svedčiace za potrebu ponechania
sťažovateľa vo väzbe (rozsudok ESĽP vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria
A, č. 34, § 31) a v dôsledku tohto postupu tak bola väzba sťažovateľa účinne podrobená
súdnej kontrole zákonnosti jej ďalšieho trvania (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci
Grauzinis v. Litva, č. 37 975/97). Navyše odôvodnenie existencie väzobného dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku všeobecným rizikom vyplývajúcim
z organizovanej povahy trestnej činnosti, pre ktorú je obvinený, môže byť akceptované
ako základ na zadržanie v počiatočných fázach konania (rozsudok ESĽP vo veci Górski
proti Poľsku z 4. 10. 2005, sťažnosť č. 28904/02, bod 58) a za určitých okolností
aj na následné predĺženie väzby (rozsudok ESĽP vo veci Celejewski proti Poľsku
zo 4. 5. 2006, sťažnosť č. 17584/04, bod 37).
27.1 V tejto súvislosti ústavný súd doplnkovo poukazuje na okolnosť, že skutočnosti,
ktoré vyvolali podozrenie, nemusia byť toho istého stupňa ako tie, ktoré sú potrebné
na odôvodnenie odsúdenia, čo je súčasťou úpravy Trestného poriadku a bežnej
rozhodovacej praxe (pri aplikácii dohovoru pozri aj Murray proti Spojenému kráľovstvu,
rozsudok Veľkej komory, 28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, porov. tiež Khodorkovskiy proti
Rusku, rozsudok, 31. 5. 2011, č. 5829/04, § 189), „... skutočnosti, na ktorých sa podozrenie
zakladá, však nemôžu byť rovnakej úrovne ako skutočnosti potrebné na odôvodnenie
odsúdenia alebo pre podanie obžaloby, čo je predmetom až ďalšej fázy trestného konania
(Krejčíř proti Českej republike, rozsudok, 26. 3. 2009, č. 39298/04 a 8723/05, bod 75)“
(KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.).
28. S poukazom na uvedené skutočnosti možno konštatovať a dospieť k záverom,
že krajský súd sťažovateľovi dôvody jeho preventívnej a kolúznej väzby z hľadiska
materiálnej interpretácie zákonných podmienok aj náležite vysvetlil. Týmto postupom
tak krajský súd poskytol na dôvody väzby primeranú súdnu odpoveď.
29. Inými slovami, vychádzajúc zo štandardov vnútroštátnej úpravy,
ako aj z judikatúry ESĽP a ústavného súdu, príslušné orgány rozhodujúce o väzbe síce
nie sú povinné sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadať jednotlivo s každým argumentom
uplatneným obvineným alebo jeho obhajcom, mali by však reagovať adekvátnym spôsobom
na všetky, ktoré sú spôsobilé spochybniť oprávnenosť ďalšieho trvania väzby
(pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Ignatenco v. Moldavsko z 8. 2. 2011, § 78, rozsudok
ESĽP vo veci Michalko v. Slovenská republika z 21. 12. 2010, § 153). Teda krajský súd
(resp. oba konajúce súdy) sa v konaní o väzbe sťažovateľa adekvátne vysporiadal
so všetkými podstatnými skutočnosťami a argumentmi, ktoré boli spôsobilé spochybniť
existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť jeho ďalšieho pozbavenia slobody
(porov. rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Nikolova v. Bulharsko z 25. 3. 1999, bod
61; rozsudok ESĽP vo veci Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan z 22. 5. 2014, bod 114).
29.1 Vzhľadom na uvedené okolnosti ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú
ústavnú sťažnosť v tejto jej časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
IV.B Posúdenie námietky sťažovateľa o porušení základného práva podľa čl. 17
ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru zdĺhavým postupom krajského súdu
pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu
z 11. novembra 2019
30. Zo Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
č. 1/2013 z č. 10 bodu II vyplýva:
„Ak súd rozhoduje o väzbe po podaní obžaloby v zmysle § 238 ods. 3 Tr. Por.,
teda postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 Tr. por., je takýmto rozhodnutím aj rozhodnutie
o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby. V takom prípade súd už nebude rozhodovať
o ponechaní obvineného vo väzbe (§ 72 ods. 1 písm. e/Tr. Por.) alternatívne
o jeho prepustení z väzby bez predchádzajúcej žiadosti obvineného (§ 72 ods. 1 písm. b/ Tr.
por..).“
30.1 Z uvedeného je zrejmé (a rovnako to vyplýva aj z napadnutého rozhodnutia
krajského súdu, ako aj z rozhodnutia okresného súdu), že o väzbe po podaní obžaloby
vrátane sťažovateľom podanej žiadosti o prepustenie z väzby z 11. novembra 2019 mal
okresný súd rozhodnúť len raz, čo aj urobil svojím uznesením sp. zn. 4 Tk 3/2019
z 9. decembra 2019, keď rozhodoval o dôvodnosti zotrvania sťažovateľa vo väzbe
po podaní obžaloby krajským prokurátorom (obžaloba podaná 26. novembra 2019).
Týmto rozhodnutím tak posudzoval dôvodnosť ďalšieho trvania väzobného stíhania
sťažovateľa, a to v súvislosti so vstupom trestnej veci do jej ďalšieho štádia, a to do štádia
konania pred súdom, pričom táto povinnosť vyplývala pre okresný súd ex lege z § 238
ods. 4 Trestného poriadku, na čo nadväzuje aj rozhodnutie krajského súdu
z 19. decembra 2019, ktorým bola sťažnosť obvineného (sťažovateľa) proti dotknutému
rozhodnutiu zamietnutá. V popísanej situácii tak napriek súčasnému formálnemu
nerozhodnutiu aj o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 11. novembra 2019
(o ktorej následne okresný súd rozhodol 19. februára 2020) pri nedostatku podstatne
odlišných argumentov, než ktoré boli zohľadnené pri predchádzajúcom rozhodovaní,
nenastalo relevantné časové vákuum z hľadiska preskúmania podmienok pre ďalšie trvanie
väzobného stíhania. To z hľadiska namietaného porušenia práv sťažovateľa materiálne platí,
aj keď pri konkurencii oboch titulov malo byť pred podaním obžaloby uprednostnené
rozhodovanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby (tu jej zamietnutie),
ktorým by sa rozhodlo aj o väzbe podľa § 238 ods. 4 Trestného poriadku (tu o ponechaní
vo väzbe) – pozri bod 30. V dôsledku toho nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom
označených práv podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru „prieťahovým postupom
súdov“ vrátane ústavnou sťažnosťou (aj podľa jej petitu) napadnutého rozhodnutia
krajského súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.
30.2 Vzhľadom na uvedené okolnosti ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú
ústavnú sťažnosť v tejto jej časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
IV.C Posúdenie námietky sťažovateľa o porušení základného práva podľa čl. 17
ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru zdĺhavým postupom krajského súdu
pri prejednaní trestnej veci
31. Sťažovateľ namieta prieťahový postup okresného súdu pri prejednaní
jeho trestnej veci (bližšie pozri bod 3.2).
31.1 Ústavná sťažnosť musí podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde okrem
už uvedených všeobecných náležitostí obsahovať aj a) označenie toho,
kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, b) označenie právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým boli porušené jeho základné práva
a slobody, d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
31.2 Ústavný súd je podľa § 45 zákona o ústavnom súde viazaný rozsahom
a dôvodmi návrhu na začatie konania. Taktiež podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
návrh rozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým
spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci
(II. ÚS 37/02, III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04).
31.3 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti (okrem všeobecne poňatej
argumentácie v bode 3.2) nekonkretizoval postup okresného súdu, ktorý by mal byť
v rozpore s ním označenými právami a ním predostretou argumentáciu, vrátane označenia
okresného súdu ako porušovateľa označených práv. Teda nevymedzil v postupe samotného
okresného súdu obdobia nečinnosti, ktoré sa mali podpísať na ním deklarovanom
prieťahovom postupe okresného súdu pri prejednaní jeho trestnej veci s dôsledkom
porušenia jeho práv podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru.
31.4 Pokiaľ sťažovateľ uplatnil predmetnú argumentáciu vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu vrátane samotného postupu tohto súdu, v tejto časti je ním
podaná ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená, keďže krajský súd toho času nekoná
vo veci samej. Krajský súd svojím napadnutým rozhodnutím rozhodoval o zákonnosti väzby
po podaní obžaloby v sťažnostnom konaní, a to o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniam
okresného súdu z 9. decembra 2019 a 13. februára 2020.
31.5 Vzhľadom na uvedené okolnosti ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú
ústavnú sťažnosť v tejto jej časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
32. Ako obiter dictum ústavný súd dodáva, že z napadnutého rozhodnutia krajského
súdu vyplýva časový rámec postupu okresného súdu, z ktorého je zrejmé,
že 11. novembra 2019 sa uskutočnilo preštudovanie vyšetrovacieho spisu
a 26. novembra 2019 krajský prokurátor podal na sťažovateľa obžalobu. Okresný súd
svojím uznesením sp. zn. 4 Tk 3/2019 z 9. decembra 2019 na neverejnom zasadnutí
preskúmal dôvodnosť zotrvania sťažovateľa vo väzbe a 13. februára 2020 sa vo veci konalo
hlavné pojednávanie, na ktorom okresný súd svojím uznesením sp. zn. 4 Tk 3/2019
z 13. februára 2020 rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.
Uvedený prehľad úkonov neindikuje, že do momentu podania ústavnej sťažnosti sa vo veci
sťažovateľa koná so zbytočnými prieťahmi.
IV.D K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy
33. Sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti namietol porušenie čl. 46 ústavy
bez bližšej špecifikácie jeho ďalších ustanovení, ktorých obsahom je viacero samostatných
práv.
33.1 Ústavný súd je podľa § 45 zákona o ústavnom súde viazaný rozsahom
a dôvodmi návrhu na začatie konania. Taktiež podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
návrh rozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým
spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci
(II. ÚS 37/02, III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04). Sťažovateľom podaná ústavná sťažnosť v tejto
časti, rigorózne ponímané, nespĺňa zákonom predpísané náležitosti podľa § 123
ods. 1 písm. c) v spojení s § 45 zákona o ústavnom súde.
34. Ústavný súd však materiálne (obsahovo) vychádzal z toho, že sťažovateľ mienil
namietať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 46 ods. 2 ústavy sa týka správneho súdnictva).
Ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju judikatúru už opakovane konštatoval
(I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, II. ÚS 23/05, II. ÚS 65/05, II. ÚS 60/08,
II. ÚS 151/09, IV. ÚS 397/2010), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné
právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje
sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy,
ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne
obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane
práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna
ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím
na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode,
a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
34.1 Vzhľadom na uvedené okolnosti ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú
ústavnú sťažnosť v tejto jej časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
IV.E K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
35. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných
súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami
o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.
Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje
vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý
proces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ
ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia
právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť
(III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05, I. ÚS 256/07). Procesné pravidlá (vrátane
včasnosti) týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby pri podaní návrhu
na prepustenie sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd v tomto
smere rešpektuje prax ESĽP , podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru,
a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody
došlo v súlade so zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne
na vnútroštátne právne predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne
aj procesné právne normy a požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne
(čl. 5 ods. 1 dohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle
požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo
v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5
ods. 3 dohovoru), a konečne chráni právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu
zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté
urýchlene [(čl. 5 ods. 4 dohovoru) rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. 6. 1971,
AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc., ako aj novšia judikatúra Khudoyorov v. Rusko,
rozsudok ESĽP č. 6847/02 z 8. 11. 2005, body 124 – 125, 172 – 174 a 193; Öcalan v.
Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103;
Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115].
35.1 Vzhľadom na už uvedené ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú
sťažnosť v tejto jej časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
36. V dôsledku odmietnutia ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júla 2020
Miroslav Duriš predseda senátu