Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 54/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubošom Petrovským, advokátska

kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

v , 2 a 5 v spojení s a 2

Slovenskej republiky, základných práv zaručených v čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných

práv a slobôd a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s porušením základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1

a , ako aj namietaného porušenia práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. novembra

2015 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

z 22. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára

2016 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv

zaručených v , 2 a 5 (ďalej len „“) v spojení

s a 2 , základných práv zaručených v , 2 a 5 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením

základných práv zaručených v a , ako aj porušenie práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. novembra 2015

a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. z 22. decembra 2015.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť

závažný zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), 4 písm. b) a ods. 5 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s poukazom na .

3. V tejto trestnej veci bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn.

z 31. marca 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 23. apríla 2013 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a)

a c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Príkazom Krajskej prokuratúry v Prešove zo 17. júna 2013 bol

sťažovateľ z väzby prepustený z dôvodu nariadenia výkonu trestu odňatia slobody v trvaní

troch rokov, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie sp. zn.

z 23. októbra 2012. Opätovne bol sťažovateľ vzatý do väzby uznesením

okresného súdu sp. zn. z 18. júna 2015 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 28. júla 2015 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c)

.

4. Žiadosťou podanou 30. októbra 2015 (doručenou okresnému súdu 3. novembra

2015) sa sťažovateľ domáhal svojho prepustenia z väzby na slobodu, avšak okresný súd túto

žiadosť uznesením sp. zn. z 19. novembra 2015 zamietol a neprijal ani návrh

na nahradenie väzby sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka.

5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľ podal 16. decembra 2015 sťažnosť,

ktorú krajský súd uznesením sp. zn. z 22. decembra 2015 zamietol.

6. Napadnuté uznesenia, ktorými bolo rozhodnuté o žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu, považuje sťažovateľ za „arbitrárne a preto nepreskúmateľné, z dôvodu, že súdy

sa nevysporiadali s rozhodujúcimi skutočnosťami a argumentmi uvedenými v... žiadosti

resp. sťažnosti a odchýlili sa od znenia príslušných ustanovení, tak že bol zásadne popretý

ich účel a význam“.

7. Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy „okrem čiastočného vysporiadania sa

s dôvodnosťou podozrenia zo spáchania skutku... ignorovali všetky ostatné argumenty

a dôvody... žiadosti. Súdy oboch stupňov... len opakujú tie isté skutočnosti, ktoré boli

uvádzané už pri... vzatí do väzby...“, a pokračuje, že pri „dlhodobom trvaní útekovej

väzby... nie je možné, aby súdy len rekapitulovali závery predchádzajúcich rozhodnutí bez

toho, aby v reálnom čase zvážili námietky a argumenty obvineného a skúmali, či dôvody

zakladajúce väzbu v počiatočnej fáze nestratili na význame a presvedčivosti a bolo potrebné

ospravedlniť trvanie väzby ďalšími závažnými konkrétnymi dôvodmi...“.

8. Podľa názoru sťažovateľa „významnou skutočnosťou, ktorú súdy pri rozhodovaní

o väzbe ignorovali a vôbec sa s ňou nevysporiadali, pre ktorú sú obe napádané rozhodnutia

arbitrárne je plynutie času“. Ako uvádza, „Pri posudzovaní a preskúmavaní existencie

väzobných dôvodov je povinnosťou súdov vziať do úvahy dĺžku trvania väzby. Väzba je

najzávažnejším zásahom do základných práv a slobôd a má trvať len nevyhnutný čas.

Dôvody väzby sa plynutím času zoslabujú.“.

9. Sťažovateľ je presvedčený, že dôvody, ktoré postačovali na jeho vzatie do väzby,

nepostačujú pre jej ďalšie trvanie. Od vzatia do väzby „uplynulo už 34 mesiacov

a k pôvodne uvádzaným dôvodom väzby nepribudli žiadne ďalšie dôvody.“, pritom „dôvody

útekovej väzby nemôžu byť v prípade dlhotrvajúcej väzby... založené výlučne na skutočnosti,

že... hrozí vysoký trest“. Rovnako „Odôvodňovanie útekovej väzby skutočnosťou,

že podstatná časť finančných prostriedkov, ktoré boli odcudzené zaistená nebola a je

predpoklad, že môžu byť použité na útek či skrývanie sa, je len abstraktnou úvahou,

špekuláciou súdov.

Táto skutočnosť vytvára len abstraktné, možné nebezpečenstvo, nie však konkrétnu

skutkovo podloženú hrozbu, ktorá má byť väzbou odstránená.“.

10. Argumentáciu súdov, podľa ktorej „časť finančných prostriedkov, ktoré boli

odcudzené, zaistená nebola“, preto môžu byť použité na útek, je podľa názoru sťažovateľa

„porušením základného práva na prezumpciu neviny podľa SR, pretože

záver o možnosti ich použitia... nevyhnutne vychádza z premisy“, že sťažovateľ „skutok

uvedený v obžalobe spáchal“.

11. Vo vzťahu k dôvodom tzv. útekovej väzby [§ 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku] považuje sťažovateľ tvrdenia všeobecných súdov len za ničím nepodloženú

fikciu.

12. Pokiaľ ide o dôvody tzv. preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku], ich odôvodnenie „kriminálnou minulosťou a okolnosťami skutku je všeobecné,

nekonkrétne a preto arbitrárne. Okolnosti stíhaného skutku zakladajú právnu kvalifikáciu

skutku a teda materiálne podmienky väzby, nie však formálne podmienky“. Podľa

sťažovateľa „Odôvodňovanie preventívnej väzby... registrom trestov je len abstraktnou

úvahou, špekuláciou a domnienkou súdu“, a pritom „V súčasnosti neexistuje relevantný

dôvod zakladajúci obavu z... pokračovania v trestnej činnosti.“.

13. Sťažovateľ tvrdí, že obžaloba proti jeho osobe „je založená len na domnienkach

a dohadoch, na žiadnych dôkazoch. Dôvodnosť podozrenia voči“ jeho „osobe nebola

doteraz vykonaným dokazovaním preukázaná, nie to aby bola zosilnená ako to vyžaduje

judikatúra. Z odôvodnenia napádaných uznesení v časti, kde súd rozoberá dôvodnosť

podozrenia nie je vôbec zrejmé v čom malo podľa súdu spočívať... konanie zakladajúce

trestnú zodpovednosť a akým... konaním… mal naplniť objektívnu stránku trestného činu

uvedeného v obžalobe. Za daného stavu nemôže existovať dôvodné podozrenie zo spáchania

skutku uvedeného v obžalobe.“.

14. Napokon sťažovateľ namieta rýchlosť konania všeobecných súdov pri

rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, keď toto „trvalo

od 30. 10. 2015 do 22. 12. 2015, takmer dva mesiace a súdy preto vo veci nekonali

urýchlene ako to vyžaduje SR a aj z tohto dôvodu je väzba v súčasnosti nezákonná“.

15. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5

v spojení s , ods. 2 , obsiahnuté v ods. 3,

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 8 ods. 1, ods. 2,

ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, v spojení s ,

Slovenskej republiky boli postupom, zásahmi a rozhodnutiami Okresného súdu Prešov,

sp. zn. zo dňa 19. 11. 2015, Krajského súdu v Prešove, sp. zn.

zo dňa 22. 12. 2015 porušené.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

bolo postupom, zásahmi a rozhodnutiami Okresného súdu Prešov, sp. zn.

zo dňa 19. 11. 2015, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 22. 12. 2015

porušené.

3. Okresnému súdu Prešov v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.

zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa zaručených

a Listinou základných práv a slobôd a práva zaručeného

Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Uznesenie Okresného súdu Prešov, sp. zn. zo dňa 19. 11. 2015

a uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 22. 12. 2015 zrušuje

a vec vracia Okresnému súdu v Prešove.

5. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 5.000 €, ktoré

sú mu povinní vyplatiť Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove spoločne a nerozdielne

do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

6. Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet právneho

zástupcu JUDr. Ľuboša Petrovského, advokáta, Advokátska kancelária Štúrova 20, Košice

do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

16. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

19. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

20. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

21. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

22. Prihliadajúc na petit sťažnosti, t. j. na sťažovateľom požadovaný návrh

rozhodnutia, ktorým je ústavný súd v zmysle ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o ústavnom

súde viazaný, je potrebné za predmet sťažnosti považovať namietané porušenie základného

práva na osobnú slobodu zaručeného v , 2 a 5 v spojení s a 2

, porušenie práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v , 3 a 4 dohovoru

a základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny v spojení

s porušením základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a základného

práva na prezumpciu neviny zaručeného v , ako aj porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. novembra 2015

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 22. decembra 2015, ku ktorému malo dôjsť tým, že vo veci konajúce súdy nedostatočne

odôvodnili napadnuté uznesenia vo vzťahu k dôvodom väzby, resp. že napriek

sťažovateľovmu presvedčeniu o neexistencii dôvodov jeho väzby bol naďalej vo väzbe

ponechaný. Napadnuté rozhodnutia preto sťažovateľ považuje za arbitrárne

a nepreskúmateľné. Navyše, o žiadosti sťažovateľa malo byť rozhodnuté v rozpore

s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o jeho osobnej slobode.

23. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát…

24. Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

25. Podľa a obdobne podľa listiny osobná sloboda

sa zaručuje.

26. Podľa a obdobne podľa listiny nikoho nemožno

stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

27. Podľa a obdobne podľa listiny do väzby možno

vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

28. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

29. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

30. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:...

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;..

31. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

32. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

33. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

K namietanému porušeniu základných práv zaručených a listinou

a práv zaručených dohovorom okrem práva na urýchlené rozhodnutie o osobnej

slobode postupom okresného súdu a jeho rozhodnutím sp. zn.

z 19. novembra 2015

34. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

35. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (pozri. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(, ).

36. Napadnuté je uznesenie okresného súdu

. k. -992 z 19. novembra 2015, ako aj postup tohto súdu predchádzajúci

jeho vydaniu. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti tomuto

rozhodnutiu opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský

súd, ktorý v prípade zistenia zásahu prvostupňového súdu do základných práv alebo slobôd

sťažovateľa (či už svojím rozhodnutím alebo postupom) bol zároveň povinný týmto právam

alebo slobodám poskytnúť ochranu.

37. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

38. Pre rozhodovanie a rozhodnutie ústavného súdu o tejto časti sťažnosti je

podstatné to, že predmetom napadnutých postupov všeobecných súdov a ich rozhodnutí je

rozhodovanie o osobnej slobode sťažovateľa.

39. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa ,

ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. ,

), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu

ochranu, a to vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na

ktoré je aplikovateľné ustanovenie a 5 , ktoré je vo vzťahu k

v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch

pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17

ods. 2 a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

40. Obdobne vo vzťahu k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe,

nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo

záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru

ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj

z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.

Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5

dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65,

§ 67, § 71 – § 77 etc.).

41. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok

dohovoru sa teda zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ

ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia

právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť

(napr. ).

42. Sťažovateľ svojou sťažnosťou namietal porušenie základného práva zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru rozhodnutím krajského

súdu o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá, teda takým rozhodnutím

všeobecného súdu, na ktoré sa ani dohovoru vecne

nevzťahujú. Pretože neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu o väzbe a namietaným porušením označených článkov a dohovoru, je

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto

dôvodu odmietol podľa .

K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v , 2 a 5 , resp. v , 2 a 5 listiny a práva na slobodu

a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a rozhodnutím

krajského súdu sp. zn. z 22. decembra 2015

43. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa na osobnú

slobodu, ústavný súd poznamenáva, že z (rovnako aj z

listiny) vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone

a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas

ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými

okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody)

na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah

základného práva podľa (a takisto aj podľa listiny), z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie

na základe abstraktnej úvahy.

44. Podľa judikatúry ústavného súdu je v a 5 (podobne aj v

ods. 2 a 5 listiny) týkajúcom sa práva na osobnú slobodu obsiahnuté právo podať návrh

na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré

vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (obdobne , ,

).

45. Na konanie, predmetom ktorého je súdne preskúmanie zákonnosti

väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru

(m. m. ). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania

(vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby)

skúma však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru

(napr. , ).

46. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ).

47. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

48. Krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

(v rámci druhostupňového konania) relevantných na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu, a tým o jeho ďalšom zotrvaní vo väzbe, vychádzal

zo skutkového a právneho stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania orgánmi

činnými v trestnom konaní a súdom prvého stupňa. V odôvodnení napadnutého uznesenia

druhostupňový súd uviedol, že „po preskúmaní napadnutého uznesenia ako aj spisového

materiálu a dôkazov vykonaných v tomto štádiu trestného stíhania dospel k záveru,

že rozhodnutie okresného súdu je urobené v súlade so zákonom.

... krajský súd sa stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu a jeho dôvodmi, na ktoré

v plnom rozsahu poukazuje, pričom ďalej uvádza, že z doposiaľ vykonaných dôkazov je

dôvodné podozrenie, že na spáchaní uvedeného skutku sa podieľal aj obžalovaný

. Je taktiež preukázané, že veľká časť finančných prostriedkov doposiaľ nebola

zaistená, teda finančné prostriedky pochádzajúce zo spáchania trestnej činnosti, vzhľadom

na okolnosť hrozbou vysokého trestu, ktorý je možné uložiť za predmetný skutok, je daná

dôvodná obava, že v prípade prepustenia z väzby na slobodu, obžalovaný ujde alebo

sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.

... správne poukázal okresný súd na doterajšiu minulosť obžalovaného, na jeho

výpoveď o tom, že motorové vozidlo opravil za účelom páchania inej trestnej činnosti a je

teda možné predpokladať, že v prípade prepustenia obžalovaného z väzby na slobodu, tento

bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti za účelom zabezpečenia si finančných

prostriedkov. Preto okresný súd správne rozhodol, keď žiadosť obžalovaného

o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Stotožňuje sa krajský súd s názorom okresného súdu, že nie je možné prijať písomný

sľub ani nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad

obžalovaným, a to s prihliadnutím na osobu obžalovaného, na spôsob spáchania žalovanej

trestnej činnosti, na doterajšiu minulosť obžalovaného ako aj na skutočnosť, že obžalovaný

sám uviedol, že mal motorové vozidlo opravené na páchanie ďalšej trestnej činnosti.“.

49. Druhostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na závery

okresného súdu uvedené v rozhodnutí z 19. novembra 2015, ku ktorým prvostupňový súd

dospel na základe vyhodnotenia v trestnom konaní vykonaných dôkazov, najmä výpovedí

svedkov a obvinených:

„Súd pri rozhodovaní dospel k záveru, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a)

naďalej trvajú a to aj s poukazom na dôvody väzby uvedené mimo iné i v uznesení

Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 18. 6. 2015 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. zo dňa 28. 7. 2015. V súčasnom štádiu

trestného konania je obvinený naďalej dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažného

zločinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b), ods. 5 písm. a) Tr. zák.

s poukazom na § 138 ods. 1 písm. c) Tr. zák., na tom skutkovom základe, ako je uvedené

v obžalobe Okresného prokurátora Prešov, pričom vec je vedená na tom súde pod sp. zn.

.

Konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnú obavu útekovej väzby, podľa názoru

okresného súdu, vyplývajú najmä z hrozby vysokým trestom vo výmere od 10-15 rokov

V spojení so skutočnosťou, že podstatná časť finančných prostriedkov v celkovej výške

1.936.600,- eur, ktoré boli odcudzené, doposiaľ zaistená nebola a je prirodzený a logický

predpoklad, že tieto peniaze môžu byť mimo iné použité i na náklady spojené s cieľom, aby

sa páchatelia vyhli trestnej zodpovednosti a to i prípadným útekom či skrývaním, pričom

uvedené úvahy je potrebné pripustiť, najmä vzhľadom na spôsob spáchania trestného činu,

ktorý bol starostlivo organizovaný a plánovaný a vzhľadom k uvedenému je možné skôr

prisvedčiť tomu, že sa nepochybne rátalo aj s možnosťou úniku v prípade odhalenia.

V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že tieto úvahy sú logické s prihliadnutím

na reálnosť danej situácie a v kontexte ďalšej okolnosti a to hrozby vysokým trestom

vyvolávajú prirodzený a logický záver, že je prítomné nebezpečenstvo, že obvinený by

mohol v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu, ujsť alebo sa skrývať.

Zároveň okresný súd uviedol, že dĺžka trestného stíhania s prihliadnutím na rozsah

spáchania trestnej činnosti ako aj na následok, je zodpovedajúca súčasnému štádiu

trestného stíhania.

Z odpisu RT okresný súd zistil, že obžalovaný bol v minulosti

opakovane prejednávaný pred súdom. Naposledy bol právoplatne odsúdený rozsudkom

Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. zo dňa 23. 10. 2012, právoplatným

28. 5. 2013, pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky,

jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b), d), ods. 5 písm. b)

Tr. , pričom mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní 3 rokov, pričom fakt, že išlo o prejednanie konania s odstupom času neznižuje záver

o tom, že obvinený sa ho dopustil.

Z uvedeného vyplýva, že u obžalovaného ide o osobu výrazne naklonenú k páchaniu

závažnej úmyselnej trestnej činnosti a to nielen majetkovej, pričom intenzita dôvodov väzby

podľa je ďalej posilňovaná najmä samotnými okolnosťami

skutku, z ktorého je obžalovaný v tomto štádiu trestného konania naďalej dôvodne

podozrivý, a ktoré samy o sebe naznačujú nevyhnutnú plánovitosť a koordinovať pri jeho

páchaní. Je zrejmé, že obžalovaného od spáchania skutku, z ktorého je dôvodne

podozrivý, neodradilo ani prejednávanie vyššie uvedenej trestnej veci pred súdom, kde mu

hrozil taktiež vysoký trest. Okresný súd dodal, že pri zhodnocovaní dôvodov preventívnej

väzby nemožno nebrať do úvahy samotný spôsob spáchania zločinu, z ktorého je obvinený

dôvodne podozrivý, kedy tento sa mal v rozsahu, ktorý je mu kladený za vinu, podieľať

na vypočítavom a cielenom spôsobe prekročenia základných hraníc ľudského spolužitia,

inému siahnuť na majetok v takom rozsahu a prisvojiť si veci, ktoré mu nepatria.

Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že pokiaľ by bol obžalovaný prepustený z väzby na slobodu,

i naďalej bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti za účelom zabezpečenia si finančných

prostriedkov.

Napokon náchylnosť k páchaniu trestnej činnosti priznal i samotný obžalovaný

pred sudkyňou pre prípravné konanie, kedy priznal, že zariadenie na prehadzovanie EVČ

na namontoval on z dôvodu páchania inej trestnej činnosti.

Okresný súd sa zaoberal aj písomným sľubom obžalovaného ako

náhradu za väzbu podľa , pričom za konštatácie, že dôvody

väzby naďalej trvajú a tieto neboli od vzatia do väzby s prihliadnutím na okolnosti prípadu

ničím oslabené, nepovažoval okresný súd ponúknutý písomný sľub obžalovaného v tomto

štádiu trestného konania za dostatočnú záruku na to, aby sa týmto prostriedkom dal

dosiahnuť účel väzby u obžalovaného, navyše v danom prípade neboli zistené žiadne

výnimočné okolnosti, ktoré by takéto rozhodnutie o prijatí písomného sľubu odôvodňovali

tak, ako to predpokladá ustanovenie

Rovnako súd skúmal, či účel väzby nemožno dosiahnuť i nariadením dohľadu

probačného a mediačného úradníka nad správaním sa obžalovaného, ale berúc do úvahy

vyššie rozvedené úvahy o dôvodnosti väzby a najmä vysokej intenzity jej dôvodov mal za to,

že tento účel väzby nateraz nemožno dosiahnuť iným inštitútom jej náhrady, ktorý je

upravený v .

Okresný súd pri rozhodovaní o vzatí obvineného do opätovnej

väzby, po tom, čo bol prepustený z väzby z dôvodu, že nastúpil do výkonu trestu odňatia

slobody, dospel k záveru, že dôvody väzby podľa , naďalej

trvajú a to aj s poukazom na dôvody väzby uvedené mimo iné i v uznesení Okresného súdu

Poprad sp. zn. zo dňa 31. 03. 2013, ako aj v uznesení Krajského súdu

v Prešove pod sp. zn. zo dňa 23. 4. 2013. V súčasnom štádiu trestného

konania je obvinený naďalej dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažného zločinu

krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b), ods. 5 písm. a) Tr. zák. s poukazom na

§ 138 ods. 1 písm. c) Tr. zák.

Okresný súd sa stotožňuje s rozhodnutím vyššie uvedených súdov a to v otázke

pretrvávania dôvodov tzv. útekovej väzby a preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a),

c) ..“

50. Ako z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu

vyplýva, tento sa pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa podstatnými skutkovými

a právnymi otázkami zaoberal a hodnotiac svoje zistenia dospel k záveru, že sťažovateľa

nemožno prepustiť z väzby na slobodu.

51. Druhostupňový súd dostatočne uviedol, z ktorých zistených skutočností zistil,

že skutok, pre ktorý je sťažovateľ stíhaný, bol spáchaný a má znaky obzvlášť závažného

zločinu, a ktoré dôkazy získané z konkrétne označených dôkazných prostriedkov (výpovede

svedkov a obvinených a pod.) svedčia o pretrvávaní dôvodného podozrenia, že skutku,

pre spáchanie ktorého bola podaná obžaloba, sa okrem iných svojím konaním dopustil aj

sťažovateľ. Rovnako krajský súd uviedol, ktoré konkrétne skutočnosti sú tými, z ktorých

vyplýva dôvodná obava, že by sťažovateľ po jeho prepustení na slobodu mohol ujsť alebo

sa skrývať alebo pokračovať v páchaní ďalšej trestnej činnosti.

52. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľove námietky uvedené v sťažnosti

podanej ústavnému súdu nespochybňujú záver krajského súdu o pretrvávaní dôvodov väzby

podľa a . Pozbavenie osobnej slobody z dôvodu

obavy úteku alebo skrývania sa, ako aj z obavy z pokračovania v trestnej činnosti sú

legitímnymi dôvodmi v zmysle podľa slúžiacimi

na zabezpečenie účelu trestného konania vyjadreného v . Krajský

súd odkazom na predošlé rozhodnutia všeobecných súdov o väzbe sťažovateľa uviedol,

ktoré konkrétne skutočnosti podľa jeho názoru odôvodňujú dôvody tzv. útekovej

a preventívnej väzby. Opakovanie týchto okolností v predošlých rozhodnutiach neznižuje

ich relevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých okolností daného prípadu dospel k záveru

o ich pretrvávajúcej existencii. Tento záver krajský súd konštatoval v rozhodnutí, keď

uviedol, že v danom štádiu konania sa nezmenili dôvody väzby, ktoré by mohli znamenať,

že dôvodná obava z úteku, resp. z pokračovania v páchaní trestnej činnosti sťažovateľa,

pominula.

53. Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť,

že by sa nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním

o väzbe (jej ďalšom trvaní) sťažovateľa, a podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie

ústavnoprávne akceptovateľné.

54. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje napadnuté uznesenie

krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. V zmysle svojej judikatúry

ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ), čo však nie je tento prípad.

55. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

56. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia základných práv zaručených v , 2 a 5 , , 2 a 5 listiny

a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (okrem základného práva na urýchlené rozhodnutie o osobnej

slobode) postupom a rozhodnutím krajského súdu odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť

podľa .

K namietanému porušeniu základného práva na prezumpciu neviny zaručeného

v postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 22. decembra 2015

57. Porušenie prezumpcie neviny konajúcimi súdmi sťažovateľ odôvodnil týmto

tvrdením: „Argumentácia súdov vo vzťahu k útekovej väzbe skutočnosťou, že časť

finančných prostriedkov, ktoré boli odcudzené zaistená nebola a môžem ich použiť na útek

je porušením základného práva na prezumpciu neviny..., pretože záver o možnosti ich

použitia mojou osobou nevyhnutne vychádza z premisy, že som skutok uvedený v obžalobe

spáchal.“

58. Ústavný súd z obsahu namietaného rozhodnutia krajského súdu, ale ani z obsahu

uznesenia okresného súdu nezistil, aby konajúce všeobecné súdy v okolnostiach daného

prípadu prejudikovali rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomili zásadu prezumpcie neviny

sťažovateľa, podľa ktorej každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu

(obdobne ).

59. Princíp prezumpcie neviny je porušený najmä akýmkoľvek súdnym rozhodnutím,

ktoré vyjadruje presvedčenie, že určitá osoba je vinná z trestného činu bez toho, aby jej vina

bola preukázaná zákonným spôsobom. Za porušenie princípu prezumpcie neviny treba

považovať, ak súd dáva verejne najavo, že zastáva názor, že osoba je páchateľom

a považuje ho za vopred odsúdeného ().

60. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil,

že prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania a že k jej

porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenej

z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola jej

vina preukázaná v súlade so zákonom (pozri rozsudok Daktaras v. Litva z 10. 10. 2000).

Súčasne ESĽP zdôraznil, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo

vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia

(„a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli považované

za prijateľné alebo bezchybné („unobjectionable“) v rôznych situáciách posudzovaných

ESĽP (pozri napr. rozsudky Lutz v. Nemecko z 25. 8. 1987, Englert v. Nemecko z 25. 8.

1987, Leutscher v. Holandsko z 26. 3. 1996).

61. Ústavný súd je toho názoru, že formulácia odôvodnenia potreby ponechania

sťažovateľa vo väzbe oboma konajúcimi súdmi je založená na dôvodných, resp.

prirodzených a logických predpokladoch určitých (súdmi uvedených) skutočností, t. j.

neprejudikovala vinu sťažovateľa zo spáchania stíhaného skutku. Preto možno považovať

odôvodnenia všeobecných súdov za ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom garancií

poskytovaných .

62. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5

ods. 1 písm. c) dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 22. decembra 2015

63. Sťažovateľ síce v sťažnosti nekonkretizoval, ktoré konkrétne právo z katalógu

práv upravených v čl. 5 ods. 1 dohovoru považoval postupom a rozhodnutiami všeobecných

súdov za porušené, avšak v kontexte danej veci prichádzalo do úvahy posúdiť iba prípadný

zásah do práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

64. Ústavný súd však uvádza, že sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu

č. k. -1045 z 22. decembra 2015 sa týka ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.

Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa naopak ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie

o vzatí do väzby (o uvalení väzby). Sťažovateľova námietka porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c)

dohovoru vo vzťahu ku krajskému súdu v označenom konaní a napadnutým uznesením je

preto neopodstatnená už na prvý pohľad (obdobne napr. , ,

, ).

65. Aj v tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a 5 , resp. v a 5 listiny a práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s urýchleným rozhodnutím o osobnej slobode

66. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej uvádza,

že súčasťou základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ktoré sa týkajú práva na osobnú slobodu, je aj právo podať návrh na konanie,

v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri napr. ).

67. Podľa judikatúry ESĽP väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť

zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý

anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade

„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.

Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych

okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24,

a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55). Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám

pozbaveným slobody zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť

zákonnosť pozbavenia slobody, im zároveň poskytuje aj právo na to, aby po začatí takéhoto

konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené

jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11.

2000, Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. 12. 2000, bod 33 – bod 36,

m. m. ).

68. Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie na slobodu, judikoval, že aj keď sa

jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

týmto požiadavkám (napr. , ). V tejto súvislosti ústavný súd

konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle

a dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale

na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania

presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne

(napr. , , ).

69. Argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu práva

na urýchlené rozhodnutie o osobnej slobode spočíva v tvrdení, že „rozhodovanie o väzbe

trvalo... takmer dva mesiace“. Vychádzajúc z tohto tvrdenia sťažovateľa ústavný súd

s prihliadnutím na dátumy vydania napádaných rozhodnutí dospel k záveru (a contrario),

že ústavne akceptovaná lehota jedného mesiaca na jednom stupni v danom konaní

prekročená nebola.

70. Poukazujúc na uvedené ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu, ako aj

postup krajského súdu spĺňa ústavné limity pre urýchlené rozhodovanie o žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu, preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa

§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu a 2

71. Pretože sťažovateľ porušenie a 2 videl v spojení s porušením

základného práva na osobnú slobodu, ktoré však ústavný súd nezistil, nemohlo dôjsť ani

ku konštatovaniu porušenia týchto ustanovení .

72. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti namietaného porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2017