Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 425/2026
PDF · 368.81 KB
No categories available
I. ÚS 425/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej AK Kovácsik s.r.o., Plynárenská 7/A, Bratislava, proti uzneseniu Okresného súdu Nitra sp. zn. 4Tp/38/2026 z 18. júna 2026 a uzneseniu Krajského súdu v Nitre č. k. 4Tpo/29/2026-100 z 24. júna 2026 takto
r o z h o d o l :
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Návrhom na odklad vykonateľnosti a na rozhodnutie o dočasnom opatrení n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 30. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4Tp/38/2026 z 18. júna 2026 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4Tpo/29/2026-100 z 24. júna 2026. Navrhuje napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznať jej náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
2. Zároveň navrhla odložiť vykonateľnosť oboch napadnutých uznesení a rozhodnúť o dočasnom opatrení, ktorým ústavný súd uloží „príslušným orgánom“ zdržať sa ďalšieho výkonu väzby sťažovateľky do rozhodnutia o tejto ústavnej sťažnosti, prípadne im uložiť prijať bezodkladné opatrenia smerujúce k jej prepusteniu na slobodu.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je trestne stíhaná pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1
písm. c) Trestného zákona a v tejto trestnej veci bola uznesením okresného súdu sp. zn. 4Tp/22/2026 z 15. apríla 2026 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4Tpo 16/2026 z 23. apríla 2026 vzatá do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
4. Uznesením sp. zn. 4Tp/38/2026 z 18. júna 2026 okresný súd podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu (nenahradil ju ani dohľadom probačného a mediačného úradníka). Riadny opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu krajský súd uznesením č. k. 4Tpo/29/2026-100 z 24. júna 2026 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
II. Argumentácia sťažovateľky
5. Sťažovateľka v súvislosti s napadnutými rozhodnutiami namieta arbitrárnosť, formalizmus, nedostatok materiálneho prieskumu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, porušenie prezumpcie neviny, porušenie práva na obhajobu, nedostatok presvedčivého odôvodnenia a porušenie práva na osobnú slobodu.
6. Za najzávažnejšie pochybenie sťažovateľka považuje, že krajský súd rezignoval na vlastný materiálny prieskum väzby a len aproboval rozhodnutie okresného súdu, t. j. len schválil a zopakoval jeho úvahy. Neformuluje tak vlastné, konkrétne a individuálne odôvodnenie, ktoré by reagovalo na obsah sťažnosti. Podľa sťažovateľky sa krajský súd uspokojil s abstraktnou tézou, že pre väzbu postačuje verifikácia racionálneho a logického podozrenia, a následne bez vlastného rozboru dôkazov uzatvoril, že prvá materiálna podmienka väzby (dôvodné podozrenie) je daná.
7. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd zároveň prekročil hranicu dôvodného podozrenia a prejudikoval jej vinu. Ním použité formulácie už nie sú jazykom dôvodného podozrenia, ale jazykom predčasne prijatej viny. Porušenie prezumpcie neviny v tejto veci nespočíva len v slovníku, ale v samotnej štruktúre rozhodnutia. Krajský súd nevyhodnotil všetky dôkazy, nevysvetlil rozpory, nevysporiadal sa s obrannou verziou a napriek tomu prijal jednu „vraždovú“ dejovú líniu ako skutkový základ ďalšieho trvania väzby.
8. Krajský súd podľa sťažovateľky nevymedzil, ktoré konkrétne dôkazy podľa neho preukazujú jednotlivé znaky vraždy a prečo pracuje so všeobecnými formuláciami o „dôkazoch zabezpečených orgánmi činnými v trestnom konaní“, o „pitevnej správe, svedeckých výpovediach, stopách DNA a kamerovom zázname“, ale nikde presne nevysvetlil, ktorý konkrétny dôkaz podľa neho nesie mechaniku skutku, ktorý nesie subjektívnu stránku, ktorý vylučuje nutnú obranu a ktorý preukazuje kvalifikáciu podľa § 145 ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Takýto spôsob odôvodnenia je nepreskúmateľný. Porušená bola aj zásada in dubio pro reo.
9. Sťažovateľka je presvedčená, že krajský súd sa nevysporiadal s rozhodujúcimi námietkami obhajoby a ponechal bez odpovede exkulpačný materiál. Na námietky reagoval všeobecnými vetami. Odôvodnenie jeho rozhodnutia je vyhýbavé, vnútorne rozporné a ústavne neudržateľné.
10. Za kľúčový ústavný problém sťažovateľka považuje spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal so súkromným záznamom vyhotoveným svedkom , ktorý nezachytáva samotný skutok, ale až dianie po ňom a z ktorého nevyplýva kategorické priznanie, ale len hypotetický a panický výrok v traumatickom kontexte – dokonca v inom znení ako súdy uvádzali
v rozhodnutiach. Krajský súd na jednej strane uviedol, že zákonnosť takéhoto súkromného záznamu v tomto štádiu neposudzuje, na druhej strane ho ďalej ponechal ako významný stavebný prvok materiálneho podozrenia. Takýto prístup je ústavne neudržateľný.
11. Podľa sťažovateľky krajský súd zároveň predčasne a nezákonne vylúčil inú skutkovú a právnu verziu, najmä nutnú obranu, a to len na základe predbežnej pitevnej správy, ktorá ale nepreukázala mechaniku činu. Nezodpovedanou ostala dejová línia pred bodným poranením a či bodné poranenie unesie iba znak úmyselného konania, alebo mohlo ísť o neúmyselné obranné konanie. Predbežná pitva neuzatvára, kto vykonal aký pohyb, v akej polohe sa osoby nachádzali ani to, či išlo o útok, obranu, zápas o nôž alebo inú dynamiku konfliktu. Krajský súd z predbežnej hypotézy urobil definitívny skutkový a hodnotiaci záver o vylúčení nutnej obrany. Tým prekročil ústavnú hranicu väzobného rozhodovania.
12. Krajský súd neprípustne založil obraz sťažovateľky ako násilnej a nevyspytateľnej osoby a na tomto obraze vystaval preventívnu väzbu. Z kriku, hádok a zo všeobecných svedeckých tvrdení vytvára obraz sklonovej násilnej povahy sťažovateľky. To je pri osobe bez trestnej a priestupkovej minulosti ústavne neudržateľné. Konajúci súd sa nevysporiadal ani s otázkou správania poškodeného, ktoré vykazovalo známky agresivity.
13. Nedostatočne sa krajský súd vysporiadal aj s právom na obhajobu a s otázkou procesnej použiteľnosti prvej výpovede sťažovateľky. Zo skorších podaní vyplývali tvrdenia o psychickom rozvrate, zvracaní, výpadkoch pamäti, možnom podaní lieku a všeobecne o zníženej schopnosti sťažovateľky pochopiť význam úkonu a účinne vnímať právne rady. Krajský súd sa s touto líniou materiálne nevysporiadal. Tým porušil právo na obhajobu v jeho reálnom, nie len formálnom obsahu.
14. Presvedčivým spôsobom krajský súd nevyriešil ani otázku kvalifikačného znaku blízkej osoby (či vôbec išlo o ustálený obdobný rodinný pomer) a prísnejšej právnej kvalifikácie skutku.
15. Ďalšie trvanie väzby za takýchto okolností nemá ústavne udržateľný základ. Ide o absolútne právne neudržateľné rozhodovanie zasahujúce z pozície moci do ústavných práv a života sťažovateľky priam devastačne.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
16. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2, 3 a 4 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 4Tp/38/2026 z 18. júna 2026 a uznesením krajského súdu č. k. 4Tpo/29/2026-100 z 24. júna 2026, ktorými bolo právoplatne rozhodnuté o žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu.
III.1. K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením okresného súdu:
17. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým uznesením okresného súdu je potrebné uviesť, že v zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd poskytuje v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických
osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je totiž rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.
18. Proti väzobnému rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľka disponovala opravným prostriedkom – sťažnosťou, ktorú aj využila. O sťažnosti bol oprávnený a povinný konať a rozhodnúť krajský súd ako súd nadriadený. Existencia opravného konania pred krajským súdom nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom prvostupňovom väzobnom rozhodnutí, keďže sťažnosť v danom prípade predstavovala účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahu k prvostupňovému konaniu.
19. Podľa § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavná sťažnosť neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa (tu sťažovateľky) vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv.
20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia označených práv napadnutým prvostupňovým väzobným rozhodnutím okresného súdu vyhodnotil ako neprípustnú a ako takú ju odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
III.2. K namietanému porušeniu práv uznesením krajského súdu:
21. Zo svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa v tej istej trestnej veci v nedávnej minulosti (10. mája 2026) obrátila na ústavný súd ústavnou sťažnosťou, ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2, 3 a 4 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 4Tp/22/2026 z 15. apríla 2026 a uznesením krajského súdu sp. zn. 4Tpo/16/2026 z 23. apríla 2026, ktorými bola vzatá do väzby a ktorú ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 323/2026-12 z 2. júna 2026 odmietol sčasti pre jej neprípustnosť a sčasti pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Judikatúra ústavného súdu v súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov o osobnej slobode trestne stíhaných osôb je tak sťažovateľke známa a ústavný súd preto len v krátkosti opakuje podstatné rozhodovacie východiská.
22. Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, I. ÚS 177/03, I. ÚS 115/07). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia (III. ÚS 271/07, I. ÚS 58/2017).
23. V čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených ustanoveniach ústavy sú obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (III. ÚS 227/03, III. ÚS 34/07, IV. ÚS 181/07, IV. ÚS 333/08, III. ÚS 54/2017, IV. ÚS 263/2018). Na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04, IV. ÚS 181/07).
24. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti za väzbu a proti nej vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe (III. ÚS 38/01, IV. ÚS 207/07, III. ÚS 115/08).
25. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup či správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré viedli k záveru o existencii zákonného dôvodu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne prispôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03). Právomocou ústavného súdu je preskúmať zlučiteľnosť konkrétneho rozhodnutia väzobného súdu, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody (v tomto prípade ponechaný vo väzbe, pozn.), s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
26. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) ďalej vyplýva, že súd rozhodujúci o pozbavení slobody nemusí dať odpoveď na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (pozri rozsudok vo veci Ilijkov proti Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94). Každé pozbavenie osobnej slobody totiž musí sledovať účel ochrany jednotlivca pred svojvôľou (pozri rozsudok Veľkej komory vo veci S., V. a A. proti Dánsku z 22. 10. 2018, sťažnosti č. 35553/12, č. 36678/12 a č. 36711/12, bod 74).
27. Pri rozhodovaní o väzbe súdy nerozhodujú o vine, resp. nevine obvineného, ale posudzujú „len“, či v danom štádiu trestného konania zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú podozrenie, že konkrétna osoba je páchateľom skutku, ktorý vykazuje znaky trestného činu. Existencia dôvodného podozrenia predpokladá danosť skutočností a informácií, ktorými možno nezávislého a objektívneho pozorovateľa presvedčiť o tom, že dotyčná osoba sa mohla dopustiť trestného činu. Skutočnosti zakladajúce podozrenie však nemusia byť na úrovni dôkazov potrebných
na odôvodnenie odsúdenia alebo na podanie obžaloby (rozsudok ESĽP vo veci Ilgar Mammadov proti Azerbajdžanu z 22. 5. 2014, sťažnosť č. 15172/13, bod 88; I. ÚS 347/2022, II. ÚS 355/2024).
28. Pri riziku pokračovania v trestnej činnosti ako dôvodu väzby musí byť toto riziko hodnoverné a prijaté opatrenia primerané, to všetko s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu (porov. rozsudok ESĽP vo veci Clooth proti Belgicku z 12. 12. 1991, sťažnosť č. 12718/87, bod 40; IV. ÚS 274/2024). Príliš abstraktné riziko pokračovania v trestnej činnosti nemožno považovať za dostatočný základ na väzbu a jej pokračovanie (I. ÚS 409/2021, I. ÚS 189/2022).
29. Ako najzávažnejšie pochybenie sťažovateľka vnímala skutočnosť, že krajský súd rezignoval na vlastný materiálny prieskum väzby a len aproboval rozhodnutie okresného súdu (schválil a zopakoval jeho úvahy). Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd pripomína svoju stabilnú judikatúru (pozri napr. I. ÚS 136/2024, I. ÚS 496/2025, I. ÚS 682/2025, II. ÚS 62/2023, II. ÚS 40/2024 a tam uvedené ďalšie rozhodnutia ústavného súdu), v zmysle ktorej takýto postup, t. j. ak sa nadriadený orgán verejnej moci (tu krajský súd) s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí orgánu verejnej moci nižšieho stupňa (tu okresného súdu) stotožní a v podrobnostiach naň odkáže, je stále ústavnoprávne akceptovateľnou alternatívou odôvodnenia. V tomto smere je možné analogicky poukázať aj na súvisiacu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej pri zamietnutí odvolania (v tomto prípade sťažnosti) sa odvolací (sťažnostný) súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok ESĽP z 15. 2. 2007 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok ESĽP z 27. 9. 2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31 – § 33). Uvedenú podmienku v preskúmavanom prípade rozhodnutie okresného súdu jednoznačne spĺňa, čo vyplynie z ďalšieho odôvodnenia tohto rozhodnutia.
30. V danej veci preto skutočnosť, že nadriadený súd sa v konaní o väzbe stotožnil s právnymi a so skutkovými závermi súdu prvého stupňa, eventuálne ich do svojho rozhodnutia prevzal alebo v ňom na ne odkázal, sama osebe nepredstavuje zásah do základného práva sťažovateľky na osobnú slobodu. Podstatou prieskumnej činnosti sťažnostného súdu nie je prípadná opätovná a autonómna reprodukcia argumentácie súdu prvého stupňa, s ktorou sa v plnom rozsahu stotožňuje, ale preskúmanie zákonnosti a odôvodnenosti napadnutého rozhodnutia a vyjadrenie záveru, že dôvody, na ktorých je založené, považuje za správne a dostatočné. Pokiaľ z rozhodnutia nadriadeného súdu vyplýva, že sa zaoberal uplatnenými relevantnými námietkami, vykonal vlastné preskúmanie veci a dospel k záveru, že dôvody väzby naďalej trvajú, nemožno samotnú skutočnosť prevzatia alebo aprobácie argumentácie súdu prvého stupňa považovať za prejav arbitrárnosti alebo nedostatku riadneho súdneho preskúmania, a teda bez ďalšieho ani za porušenie základného práva sťažovateľky na osobnú slobodu.
31. V uvedených súvislostiach nie nepodstatnou je aj skutočnosť, že sťažovateľka v druhostupňovom konaní v mnohom uplatnila tú istú argumentáciu (spochybňovanie naplnenia subjektívnej stránky trestného činu; poukazovanie na nedostatok priamych dôkazov; iné hodnotenie dôkazov; spochybňovanie právnej kvalifikácie a presadzovanie posúdenia konania ako nutnej obrany; spochybňovanie zákonnosti zabezpečenia prvotných dôkazov vrátane výsluchu sťažovateľky; a pod.), ktorou sa zaoberal už okresný súd a s ktorou sa evidentne aj vysporiadal.
Preto ak sa krajský súd so závermi okresného súdu vo vzťahu k uvedeným námietkam sťažovateľky stotožnil a na tieto odkázal, nenarušil takýmto svojím postupom ústavnú konformitu svojho rozhodnutia.
32. V ďalšom sťažovateľka krajskému súdu vytýka nedostatočné preukázanie (a tomu zodpovedajúce odôvodnenie) naplnenia všetkých materiálnych podmienok väzby. Ak by uvedená výčitka bola opodstatnenou, môže to predstavovať neprípustný zásah do jej základného práva na osobnú slobodu.
33. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým uznesením krajského súdu porušené označené základné právo sťažovateľky, a teda otázky, či označené rozhodnutie je alebo nie je ústavne udržateľné (zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne), je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ale aj uznesenie okresného súdu, s ktorého závermi sa krajský súd stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd analogicky poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia prvostupňových rozhodnutí a rozhodnutí odvolacích (v tomto prípade sťažnostného súdu) súdov nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09, II. ÚS 809/2016).
34. Dôvodné podozrenie, že stíhaného skutku sa mala dopustiť sťažovateľka, podľa názoru krajského súdu vyplývalo priamo z výpovede samotnej sťažovateľky po vznesení obvinenia, ktorá v nej uviedla, že poškodeného mala bodnúť nožom. Ďalší presne identifikovaní svedkovia ( a ) mali priznávanie sa sťažovateľky ku spáchaniu skutku bezprostredne po čine potvrdiť. Stručnosť odôvodnenia sťažnostného súdu, čo sa týka detailnejšieho uvedenia zistených skutkových okolností v tejto otázke, je vyvážená dostatočne výstižným zhrnutím relevantného obsahu zabezpečených dôkazných prostriedkov (okrem spomenutých výpovedí aj výpoveď svedka a predbežnej pitevnej správy) v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia okresným súdom (s. 8 a 9).
35. Všeobecné súdy tak existenciu dôvodného podozrenia, že sa stíhaného skutku mohla dopustiť sťažovateľka, odvodili od faktických zistení plynúcich priamo z konkrétnych, v trestnom konaní zabezpečených dôkazných prostriedkov, ktorých obsah zjavne korešpondoval s prijatými skutkovými závermi oboch súdov.
36. Ako neopodstatnená sa javí výčitka sťažovateľky, že sa krajský súd nevysporiadal s rozhodujúcimi exkulpačnými námietkami ako neustálenosť skutkovej línie, neexistencia priameho svedka skutku, rozpor medzi dôkazmi, nepreukázanie subjektívnej stránky trestného činu vraždy, procesná spornosť prvej výpovede, nejednoznačnosť a spornosť súkromného záznamu a absencia riadneho transkriptu tohto záznamu, nevylúčenie nutnej obrany, procesná spornosť predbežnej pitvy, ako aj nepreukázanie kvalifikačného znaku chránenej osoby. Už okresný súd sťažovateľke ozrejmil, že viaceré jej argumenty (vrátane uvedených) „patria pred hlavné pojednávanie, nie do konania o väzbe, ktoré nenahrádza dokazovanie o vine a treste“. Toto konštatovanie korešponduje s judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, tak ako bolo spomenuté v bode 27 odôvodnenia tohto rozhodnutia. Na sťažovateľkou uplatnenú argumentáciu tak prvostupňový súd primerane vysvetľujúcim spôsobom odpovedal (pozri
odôvodnenie jeho rozhodnutia na s. 10). Ústavný súd k uvedenému opäť pripomína jednotu odôvodnení rozhodnutí súdov oboch stupňov. Záver krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu v tomto zmysle preto nejaví známky ústavnej diskonformity.
37. K spochybnenému obrazovo-zvukového záznamu (súkromnej nahrávky) krajský súd zreteľne uviedol, že jeho zákonnosť v danom štádiu konania nemôže posudzovať (ani neposudzoval), ale čo bolo podstatné pri rozhodovaní o osobnej slobode sťažovateľky, krajský súd sa skutkovo opieral o výpoveď menovaného svedka, a nie o jeho spornú nahrávku (s. 23 napadnutého rozhodnutia).
38. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že krajský súd explicitne nerozviedol všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu vraždy, pre ktorý je proti nej vedené trestné stíhanie, ani táto skutočnosť sama osebe nezakladá nedostatočnosť jeho odôvodnenia. Z celkového obsahu rozhodnutí oboch súdov vrátane opisu skutku a hodnotenia doteraz zabezpečených dôkazov je zrejmé, aké zákonné znaky posudzovaného trestného činu považovali za predbežne naplnené. Rozhodovanie o väzbe pritom (ako už bolo naznačené) neslúži na autoritatívne a konečné posúdenie naplnenia všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty ani na definitívne vyriešenie otázky právnej kvalifikácie skutku (o tom v konečnom dôsledku konajúce súdy sťažovateľku správne upozornili). Z ústavného hľadiska postačuje, že z odôvodnenia rozhodnutí ako celku možno jednoznačne identifikovať akceptovateľnosť právnej kvalifikácie, z ktorej súdy pri svojom rozhodovaní vychádzali, a úvahy, ktoré ich viedli k záveru o existencii dôvodného podozrenia zo spáchania predmetného trestného činu. Uvedenému pritom bolo rozhodnutiami konajúcich súdov učinené zadosť. Neprebratie a nekonkretizovanie všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty do odôvodnenia rozhodnutia o väzbe preto nemožno stotožňovať s jeho nepreskúmateľnosťou alebo arbitrárnosťou.
39. Ten istý záver platí aj o kvalifikačnom znaku blízkej osoby, keď v tzv. skutkovej vete je uvedené, že šlo o druha sťažovateľky, z čoho evidentne väzobné súdy vychádzali.
40. Dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku krajský súd nachádzal predovšetkým v osobnostnom profile sťažovateľky (jej psychická nestálosť a nevyspytateľnosť), ktorá sa vplyvom návykových látok dostáva do konfliktných situácií, v ktorých má reagovať agresívne. Dôvodné podozrenie z takéhoto jej správania (aj krátko po skutku, z ktorého spáchania je podozrivou, kričala na všetkých vrátane policajtov) vyplývala z výpovedí svedkov. Krajský súd vyhodnotil, že agresívne konanie sťažovateľky nemusí byť ojedinelým excesom v jej inak riadne vedenom živote a existuje dôvodné podozrenie, že práve nadužívaním alkoholu a návykových látok sa stáva osobou agresívnou, útočnou a nevyspytateľnou.
41. Okresný súd existenciu väzobného dôvodu odôvodnil aj mechanizmom spáchania stíhaného skutku (útok na vitálne orgány poškodeného svedčil o závažnom zlyhaní jej vnútorných zábran), ako aj tým, že sa ho sťažovateľka mala dopustiť „pod vplyvom alkoholu a marihuany“, ktorých požitie u nej znižuje jej kontrolné a ovládacie mechanizmy a zvyšuje mieru vnútornej agresivity. Na ďalšie námietky sťažovateľky súd prvého stupňa reagoval, že jej predchádzajúci usporiadaný život, resp. jej bezúhonnosť bola len formálna, keďže svedectvá susedov preukazovali, že konflikt sťažovateľky a poškodeného nemal byť ojedinelý (v minulosti dochádzalo k opakovaným a intenzívnym verbálnym konfliktom). To, že tieto incidenty neboli v minulosti riešené v trestnom či priestupkovom konaní, neznižovalo podľa prvostupňového súdu ich materiálnu váhu. Svedectvá
tiež dokresľovali osobnosť sťažovateľky ako osoby so sklonmi k agresívnemu riešeniu konfliktov, čo zakladalo reálnu a konkrétnu obavu, že na slobode by v takomto správaní mohla pokračovať.
42. Tieto okolnosti (charakter trestnej činnosti a osoba sťažovateľky) podľa oboch konajúcich súdov zároveň vylučovali nahradenie väzby sťažovateľky inými inštitútmi upravenými Trestným poriadkom. Pripomenuli, že v danom prípade ide trestnú činnosť mimoriadnej závažnosti a táto skutočnosť podmieňovala nahradenie väzby prítomnosťou výnimočných okolností prípadu, ktoré ale v predmetnej trestnej veci absentovali (podrobnejšie pozri s. 25 rozhodnutia krajského súdu a s. 14 rozhodnutia okresného súdu).
43. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia je podľa ústavného súdu dostatočne zrejmé, aké dôkazné prostriedky boli v trestnom konaní zabezpečené, aké relevantné skutočnosti z nich súdy zistili a akým spôsobom ich zohľadnili pri vytváraní skutkových záverov. Rozsah opisu jednotlivých dôkazov pritom zodpovedá požiadavke primeranosti odôvodnenia väzobného rozhodnutia. Podstata a význam dôkazov dôležitých pre rozhodnutie o osobnej slobode sú v odôvodneniach oboch rozhodnutí dostatočne zachytené.
44. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v spojení s rozhodnutím okresného súdu poskytol dostatočné, zrozumiteľné a preskúmateľné odôvodnenie, z ktorého jednoznačne vyplývajú skutkové aj právne dôvody zamietnutia žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu. Konajúce všeobecné súdy sa zaoberali rozhodujúcimi okolnosťami významnými pre posúdenie ďalšieho trvania väzby, vyhodnotili existenciu väzobných dôvodov, ako aj argumentáciu sťažovateľky smerujúcu k ich spochybneniu. Z odôvodnení ich rozhodnutí je zrejmé, akými úvahami boli vedené pri hodnotení vykonaných skutočností a prečo dospeli k záveru, že dôvody väzby naďalej trvajú a nemožno ich účinne nahradiť miernejšími prostriedkami. Skutočnosť, že sa súdy nestotožnili s argumentáciou sťažovateľky, sama osebe neznamená nedostatok odôvodnenia ani porušenie jej základných práv. Rozhodnutia všeobecných súdov preto spĺňajú ústavné požiadavky kladené na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a nevykazujú znaky svojvôle.
45. K tvrdeniu sťažovateľky o prekročení hranice dôvodného podozrenia a prejudikovaní jej viny krajským súdom ústavný súd znovu pripomína už aj súdmi oboch stupňov zdôraznenú okolnosť, že pri rozhodovaní o väzbe súd neposudzuje vinu obvineného v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci samej, ale skúma výlučne to, či sú splnené zákonné podmienky väzby vrátane existencie dôvodného podozrenia, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, spáchal obvinený. Požiadavka existencie dôvodného podozrenia predstavuje procesný predpoklad obmedzenia osobnej slobody, pričom jej naplnenie neznamená, že vina sťažovateľky bola preukázaná alebo prejudikovaná. Ide o podstatne nižší stupeň pravdepodobnosti, než aký je potrebný na uznanie viny odsudzujúcim rozsudkom, keďže v štádiu rozhodovania o väzbe súd nevykonáva úplné dokazovanie smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu o vine a treste (s tým takisto bola sťažovateľka oboznámená).
46. Konštatovanie existencie dôvodného podozrenia v danej veci, v ktorom sťažovateľka v podstate nachádzala porušenie prezumpcie neviny, preto nemožno stotožňovať s vyslovením záveru o vine sťažovateľky ani s jej implicitným potvrdením. Záver o dôvodnom podozrení evidentne slúžil výlučne na posúdenie splnenia jednej zo zákonných podmienok väzby a nijakým spôsobom nepredurčoval výsledok trestného konania. Z uvedeného dôvodu samotné konštatovanie existencie dôvodného podozrenia nepredstavovalo porušenie prezumpcie sťažovateľkinej neviny.
47. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07, III. ÚS 79/2012).
48. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
49. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru ústavný súd uvádza, že už zo samotného jeho znenia jednoznačne vyplýva, že tento sa ratione materiae vzťahuje na (prvotné) vzatie do väzby, t. j. na uvalenie väzby. Procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby (pokračovania) sú ako ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (m. m. I. ÚS 338/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 318/06, III. ÚS 34/07, I. ÚS 95/2021). Pretože napadnuté uznesenie krajského súdu sa týkalo konania o ďalšom pokračovaní väzby (išlo o žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu), ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
50. Napokon, pokiaľ sťažovateľka namietla aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2, 3 a 4 ústavy, resp. svojich práv podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, ústavný súd znovu poukazuje na skutočnosť, že premetom rozhodovania krajského súdu bolo obmedzenie osobnej slobody sťažovateľky väzbou, na ktorú sa vzťahujú osobitné záruky čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru (I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07, II. ÚS 499/2024, III. ÚS 22/2025), nie všeobecné záruky podľa čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy, resp. záruky v zmysle čl. 6 dohovoru.
51. Aj v tejto časti preto neprichádzalo do úvahy iné, ako ústavnú sťažnosť odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
IV. K návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia a na rozhodnutie o dočasnom opatrení
52. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí a zároveň rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým by uložil „príslušným orgánom“ zdržať sa ďalšieho výkonu väzby sťažovateľky, prípadne, aby im uložiť prijať bezodkladné opatrenia smerujúce k jej prepusteniu z väzby na slobodu.
53. Podľa § 129 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu hrozila
závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom. Podľa § 130 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám, najmä uloží orgánu verejnej moci, ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
54. Vychádzajúc zo znenia navrhovaných inštitútov, ako aj zo znenia § 131 zákona o ústavnom súde, možno konštatovať, že predpokladom vyhovenia takýmto návrhom je záver o potrebe prijať ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie. Keďže v danom prípade došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti v celom jej rozsahu, nebolo možné týmto návrhom sťažovateľky vyhovieť (bod 2 výroku uznesenia).
55. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. júla 2026
Miroslav Duriš predseda senátu