Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 115 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (120)IV. ÚS 181/07
PDF · 554.81 KB
No categories available
IV. ÚS 181/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2008 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava
Orosza vo veci sťažnosti M. K., L., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Z., ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní o predĺžení trvania jeho väzby do 28. mája 2006 vedenom
pod sp. zn. 1 Ntv 41/2005 a jeho uznesením zo 16. novembra 2005 a práva podľa čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky v konaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 3 T 5/05 z 29. septembra 2005 vedenom Najvyšším súdom
Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 To 106/2005, takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím postupom v konaní o predĺžení lehoty
trvania väzby M. K. do 28. mája 2006 vedenom pod sp. zn. 1 Ntv 41/2005 a jeho uznesením
zo 16. novembra 2005 p o r u š i l jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
1 To 106/2005 v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti M. K. proti uzneseniu Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 T 5/05 z 29. septembra 2005 p o r u š i l jeho právo podľa
čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý zaplatiť trovy právneho
zastúpenia M. K. v sume 12 084 Sk (slovom dvanásťtisícosemdesiatštyri slovenských
korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K., Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Sťažnosti M. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
IV. ÚS 181/07-29 z 2. augusta 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. K. (ďalej len
„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení
s čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní o predĺžení trvania jeho väzby do 28. mája 2006 vedenom pod sp. zn.
1 Ntv 41/2005 a jeho uznesením zo 16. novembra 2005 (ďalej aj „namietané uznesenie“)
a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy v konaní o jeho sťažnosti
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 T 5/05
z 29. septembra 2005 vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 To 106/2005. Ústavný súd
sťažnosť vo zvyšnej časti odmietol.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že krajský súd uznesením sp. zn. 3 T 5/05
z 29. septembra 2005 „zamietol postupom podľa § 72 ods. 2 Tr. poriadku žiadosť
navrhovateľa - obvineného M. K. zo dňa 27. 09. 2005 o prepustenie obvineného z väzby
na slobodu.
Proti tomuto uzneseniu podal (...) sťažnosť, o ktorej vecne príslušný Najvyšší súd SR
ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti nedoručil obvinenému žiadne rozhodnutie.
Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 11. 2005 sp. zn. 1 Ntv 41/2005 bola
lehota trvania väzby obvineného M. K. predĺžená do 28. 05. 2006. To znamená, že väzba
bola obvineným, vrátane navrhovateľa M. K., predĺžená na dobu 4 (štyri) roky a 4 mesiace.
V zdôvodnení tohto uznesenia Najvyšší súd SR okrem iného argumentuje, že
sledovaná trestná vec sa nachádza v štádiu, kedy bude treba vykonať rozsiahle dokazovanie
na hlavnom pojednávaní (ktorému musí predchádzať príprava hlavného pojednávania),
pričom prepustením obvinených z väzby by údajne došlo k zmareniu alebo podstatnému
sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania“.
Sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe uznesenia Okresného súdu Liptovský
Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 6/02 z 31. januára 2002 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 Tpo 27/02 z 26. februára 2002 podľa § 68 Trestného
poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodov
uvedených v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a následne boli u neho ďalším
uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 6/02 z 12. apríla 2002 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 Tpo 73/02 zo 7. mája 2002 dôvody väzby rozšírené aj
o § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Väzba sťažovateľa začala 29. januára 2002.
Dňa 11. februára 2005 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len
„krajský prokurátor“) na sťažovateľa obžalobu pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej
činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b), ods. 3 a 5 Trestného zákona a iné účinného
do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“). Na návrh predsedu Krajského súdu
v Žiline na odňatie a prikázanie veci v zmysle § 25 ods. 1 Trestného poriadku najvyšší súd
uznesením sp. zn. 3 Ndt 6/2005 zo 17. marca 2005 odňal trestnú vec sťažovateľa Krajskému
súdu v Žiline a prikázal ju na ďalšie konanie krajskému súdu.
Podľa sťažovateľa obmedzovanie jeho osobnej slobody väzbou v štádiu konania
pred súdom vzhľadom na doterajšie trvanie väzby (viac ako tri roky a jedenásť mesiacov)
prekročilo akúkoľvek mieru nevyhnutnosti.
Sťažovateľ ďalej vyslovuje názor, že trestné konanie ku dňu podania sťažnosti
ústavnému súdu bolo sprevádzané množstvom pochybností o zákonnosti jednotlivých
procesných úkonov, pričom svoje výhrady podrobnejšie konkretizuje. Sťažovateľom
označené procesné vady podľa jeho názoru „výraznou mierou spochybňujú samotnú
zákonnosť a dôvodnosť trestného stíhania a obvinenia M. K., ktoré je aj formálnou
podmienkou pre vzatie fyzickej osoby do väzby a na predĺženie lehoty trvania väzby
u fyzickej osoby a preto by mali byť zohľadnené aj v rámci konania o predĺžení väzby či
konania o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby“.
V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ zmieňuje o tom, že „Pred vydaním
zmieneného uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 16. 11. 2005 bolo dňa 08. 11. 2005
obhajcovi obvineného k vyjadreniu doručené oznámenie predsedu senátu JUDr. J. K. sp. zn.
1 Ntv 41/2005 a podanie z 02. 11. 2005, ktorým iný predseda senátu, JUDr. P. T.
v zastúpení postupom podľa § 71 ods. 2 Tr. poriadku požiadal na Najvyšší súd SR
o predĺženie lehoty väzby (...) obvineného M. K. a spol. a to do 28. 05. 2006.
Návrh zdôvodnil všeobecným konštatovaním, že predmetná trestná vec sa nachádza
v počiatočnom štádiu konania pred súdom a tiež skutočnosťou, že celý spisový materiál bol
predložený Najvyššiemu súdu SR za účelom rozhodnutia o sťažnostiach obvinených“.
Sťažovateľ konkretizuje obsahové a hmotnoprávne výhrady voči posudzovanému
návrhu na predĺženie väzby a v súvislosti s tým tvrdí, že tento návrh bol do značnej miery
nepreskúmateľný i z formálneho hľadiska (neobsahoval napr. označenie súdu, ktorého
predseda senátu žiada rozhodnúť o predĺžení lehoty trvania väzby). Sťažovateľ má preto
pochybnosti o dodržaní postupu v zmysle ustanovenia § 71 ods. 3 Trestného poriadku,
v zmysle ktorého návrh podáva v konaní pred súdom predseda senátu, v nadväznosti na čo
vyslovuje stanovisko, že oprávnenou osobou na podanie návrhu bol v danom prípade
predseda senátu krajského súdu, ktorému bola uvedená trestná vec pridelená na konanie
a rozhodnutie.
Sťažovateľ považuje za potrebné upozorniť aj tú skutočnosť, že „podľa oznámenia
zo 04. 11. 2005 sp. zn. 1 Ntv 41/2005 – výzvy na podanie vyjadrenia k návrhu na predĺženie
lehoty trvania väzby konal o tomto návrhu senát Najvyššieho súdu SR vedený predsedom
JUDr. J. K., avšak samotné uznesenie o predĺžení lehoty trvania väzby je autorizované
predsedom senátu JUDr. P. T., to znamená tým istým sudcom, ktorý predkladal návrh
na predĺženie lehoty trvania väzby, ktoré zistenie vzbudzuje pochybnosti o dodržaní inštitútu
zákonného sudcu“.
Porušenie označených článkov ústavy a dohovoru vidí sťažovateľ „predovšetkým
v nepružnom a prieťahovom konaní o označenej sťažnosti obvineného, v podnetovaní
návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, v neúmernom a nedôvodnom predĺžení lehoty
trvania väzby obvineného M. K. do 28. mája 2006“.
Na základe výzvy ústavného súdu z 2. februára 2007 sa najvyšší súd vyjadril
k sťažnosti podaním sp. zn. KP 8/07 zo 14. februára 2007. Vo svojom vyjadrení odmietol
argumentáciu sťažovateľa, pokiaľ ide o dôvody predĺženia jeho väzby, ako aj vo vzťahu
k námietke nedodržania inštitútu zákonného sudcu.
K predmetnému vyjadreniu najvyššieho súdu zaujal stanovisko právny zástupca
sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 8. marca 2007, v ktorom v celom rozsahu
zotrval na ústavnoprávnych výhradách voči namietaným postupom a rozhodnutiam
najvyššieho súdu.
Z oznámenia krajského súdu z 8. februára 2007 vyplýva, že rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 1 To 106/2005 zo 16. novembra 2005, ktorým najvyšší súd rozhodol
o sťažnosti sťažovateľa „z 13. 10. 2005 podanej proti rozhodnutiu tunajšieho súdu sp. zn.
3 T 5/05 z 29. 09. 2005, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť z 27. 09. 2005 o prepustenie
z väzby na slobodu“, bolo sťažovateľovi doručené 26. januára 2006 a jeho obhajcovi o deň
neskôr. Z uvedeného oznámenia krajského súdu zároveň vyplýva, že sťažovateľ bol
28. februára 2006 na základe jeho rozhodnutia sp. zn. 3 T 5/05 z 15. februára 2006
prepustený z väzby na slobodu.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v rozsahu vymedzenom v uznesení ústavného
súdu č. k. IV. ÚS 181/07-29 z 2. augusta 2007 vyzval ústavný súd 6. augusta 2007 predsedu
najvyššieho súdu na prípadné doplnenie jeho pôvodného vyjadrenia k sťažnosti
zo 14. februára 2007. V doplňujúcom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu
27. augusta 2007 je uvedené:
„Režim ustanovenia § 71 ods. 3 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 predpokladá
dodržanie desaťdňovej zákonnej lehoty na podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania
väzby v zmysle § 71 ods. 4 Tr. por. Z týchto dôvodov bol predmetný návrh na predĺženie
lehoty trvania väzby všetkých ôsmich obvinených v predmetnej trestnej veci podaný
a podpísaný príslušným predsedom senátu spôsobom, ktorý sme rozviedli v našom vyjadrení
zo 14. februára 2007. Rozvrh práce Najvyššieho súdu SR predpokladá uvedený spôsob
zastupovania prvého predsedu senátu druhým predsedom príslušného senátu (pokiaľ senát
má dvoch predsedov senátu) na prvom mieste. Inak predsedu senátu zastupuje predseda
ďalšieho senátu s vyšším poradovým číslom. Ako sme už uviedli, tento postup bol
z uvedených dôvodov lege artis, a preto vo veci konal zákonný sudca (k predmetnému
zastúpeniu predsedu senátu došlo preto, lebo prvý predseda senátu bol na služobnej ceste -
na seminári Krajského súdu v Košiciach).
Pokiaľ sa v ústavnej sťažnosti namietajú aj prieťahy v konaní v rámci rozhodovania
Najvyššieho súdu SR o sťažnosti obvineného M. K. proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 29. septembra 2005, sp. zn. 3 T 5/05 (ktorým bola zamietnutá jeho
žiadosť o prepustenie z väzby), nepovažujeme túto námietku za opodstatnenú. Predmetná
vec došla na Najvyšší súd SR dňa 18. októbra 2005 pod sp. zn. 1 To 106/2005. Vo veci bolo
rozhodnuté uznesením zo 16. novembra 2005, pričom sudca spravodajca v rámci predĺženej
lehoty na vypracovanie rozhodnutia do 31. januára 2006, odovzdal rozhodnutie dňa
27. decembra 2005 a spis bol vypravený z Najvyššieho súdu SR dňa 2. januára 2006.
Z týchto dôvodov vyplýva, že príslušný senát konal v oboch veciach vecne sústredene
a časovo plynulé tak, aby naplnil zákonnú požiadavku rozhodovať o väzobných veciach
prednostne a urýchlene.
So zreteľom na toto konštatovanie navrhujeme sťažnosť obvineného M. K.
zamietnuť.“
Sťažovateľ v replike zo 4. septembra 2007 prostredníctvom svojho právneho
zástupcu k citovanému stanovisku predsedu najvyššieho súdu poukázal na dôvody
a argumentáciu uvedenú v jeho sťažnosti a v doplňujúcich podaniach, na ktorých zotrval.
Zdôraznil, že namietaný postup najvyššieho súdu nepovažuje ani naďalej za plynulý,
naplňujúci požiadavku rozhodovať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene. Zároveň
opakovane upriamil pozornosť na skutočnosť, že „dňa 16. 11. 2005 Najvyšší súd SR
rozhodoval nielen o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa (a ostatných
spoluobvinených) do 28. 05. 2006, ale zamietol aj označenú sťažnosť M. K. Kým však
rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby bolo obhajcovi M. K. doručené už dňa
28. 11. 2005, rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti bolo tomuto obhajcovi doručené až dňa
27. 01. 2006 (samotnému sťažovateľovi dňa 26. 01. 2006), to znamená v čase po podaní
teraz prejednávanej ústavnej sťažnosti. Doterajšie vyjadrenia predsedu Najvyššieho súdu
SR nedávajú odpoveď na otázku, prečo zmienené rozhodnutia zo 16. 11. 2005 neboli
vybavené a vypracované rovnako prednostne a urýchlene, a z akých dôvodov a za akých
okolností bolo potrebné na vypracovanie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti M. K. požiadať
o predĺženie lehoty na jeho vypracovanie (o ktorej okolnosti sa predseda Najvyššieho súdu
SR zmieňuje až v ostatnom stanovisku z 21. 08. 2007).
Naďalej zotrvávame aj na ústavnoprávnych výhradách voči nedodržaniu zásady
inštitútu zákonného sudcu pri nami namietanom postupe Najvyššieho súdu SR
v posudzovanej veci, pričom dôvody týchto výhrad nerozptýlilo ani stanovisko predsedu
najvyššieho súdu z 21. 08. 2007“.
Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci
samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci, a rozhodol na neverejnom zasadnutí.
Z informácie krajského súdu z 8. februára 2007 vyplýva, že sťažovateľ bol
28. februára 2006 na základe uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 T 5/05 z 15. februára 2006
prepustený z väzby na slobodu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
V zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý v súlade s ustanoveniami
ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu
splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej
lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa
dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v spojení s čl. 2 ods. 2
ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní o predĺžení trvania jeho väzby
do 28. mája 2006 vedenom pod sp. zn. 1 Ntv 41/2005 a jeho uznesením zo 16. novembra
2005
Z listinných dôkazov predložených sťažovateľom a z vyžiadaných stanovísk
a súvisiacich spisov krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj a z rozvrhu práce
najvyššieho súdu na rok 2005 evidovaného pod sp. zn. Spr. 295/2004 vyplývajú nasledovné
relevantné skutočnosti:
Sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 6/02
z 31. januára 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 Tpo 27/02
z 26. februára 2002 podľa § 68 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku a následne boli u neho ďalším uznesením okresného súdu
sp. zn. Tp 6/02 z 12. apríla 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.
1 Tpo 73/02 zo 7. mája 2002 dôvody väzby rozšírené aj o § 67 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku. Väzba sťažovateľa začala 29. januára 2002.
Krajský prokurátor doručil 11. februára 2005 Krajskému súdu v Žiline obžalobu
na sťažovateľa a ďalších jedenástich spoluobvinených (štyria z nich neboli stíhaní väzobne),
pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa
§ 252 ods. 1 písm. b), ods. 3 a 5 Trestného zákona. Na návrh predsedu Krajského súdu
v Žiline na odňatie a prikázanie veci v zmysle § 25 ods. 1 Trestného poriadku najvyšší súd
uznesením sp. zn. 3 Ndt 6/2005 zo 17. marca 2005 odňal trestnú vec sťažovateľa Krajskému
súdu v Žiline a prikázal ju na ďalšie konanie krajskému súdu.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntv 7/2005 bola lehota väzby u sťažovateľa
a ďalších väzobne stíhaných spoluobvinených predĺžená podľa § 71 ods. 2 Trestného
poriadku do 28. novembra 2005. Predseda senátu najvyššieho súdu podal 3. novembra 2005
návrh na predĺženie väzby u všetkých obvinených do 28. mája 2006, čo odôvodnil tým,
že väzobné dôvody s poukazom na charakter a rozsah trestnej činnosti, pre ktorú sú trestne
stíhaní, „tak ako boli definované v ostatnom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky aj naďalej trvajú.
Vzhľadom na obťažnosť predmetnej veci a jej závažnosť aj v súčasnej dobe existuje
dôvodná obava, že prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo
podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.
Predmetná vec sa nachádza v počiatočnom štádiu konania pred súdom, pričom dňa
18. októbra 2005 bol celý spisový materiál predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky za účelom rozhodnutia o sťažnostiach obvinených M. K. (...) proti rozhodnutiam
krajského súdu, ktorými boli zamietnuté ich žiadosti o prepustenie z väzby. Obžaloba bolo
Krajskému súdu v Žiline podaná dňa 11. februára 2005 a v lehote už predĺženej väzby t. j.
do 28. novembra 2005 nebolo možné predmetnú trestnú vec právoplatne skončiť“.
Sťažovateľ vo vyjadrení k citovanému návrhu na predĺženie väzby okrem iného
predovšetkým namietol jeho formálnu i vecnú stránku. Poukázal na to, že v predmetnej veci
trvá jeho väzba neúmerne dlho a po skončení vyšetrovania nebol vykonaný žiaden úkon
smerujúci k meritórnemu skončeniu veci. Taktiež uviedol, že výsledky prípravného konania
považuje za neprehľadné a nepreskúmateľné, ako pripomenul aj zmenu právnej úpravy
inštitútu väzby od 1. januára 2006. Z týchto dôvodov sťažovateľ navrhol, aby najvyšší súd
návrhu na predĺženie lehoty väzby nevyhovel.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Ntv 41/2005 zo 16. novembra 2005 predĺžil lehotu
trvania väzby u sťažovateľa a ostatných obžalovaných do 28. mája 2006 konštatujúc,
že vo veci sú splnené všetky zákonné podmienky na jej opätovné predĺženie, a to
so zreteľom na závažnosť trestného činu, ktorý je obžalovaným kladený za vinu, a na záver
o existencii a ďalšom pretrvávaní dôvodov väzby „tak ako boli konkretizované
u jednotlivých obvinených v príslušných rozhodnutiach okresného, krajského súdu
i najvyššieho súdu z 25. novembra 2004 sp. zn. 6 Ntv I 20/2004 a z 23. februára 2005,
sp. zn. 2 Ntv 7/2005.
Trestná vec sa nachádza v štádiu, kedy bude treba vykonať rozsiahle dokazovanie
na hlavnom pojednávaní, (ktorému musí prechádzať príprava hlavného pojednávania),
pričom prepustením obvinených z väzby na slobodu by došlo zmareniu alebo podstatnému
sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania.
(...) Podľa názoru najvyššieho súdu v predmetnej veci sa plynulo koná a doba, ktorá
uplynula od vzatia obvinených do väzby v tejto trestnej veci, je proporcionálna
nebezpečnosti skutkov pre spoločnosť skutkov, pre ktoré sú trestne stíhaní a možným
výsledkom trestného konania“.
Sťažovateľ formuloval viaceré výhrady voči uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
1 Ntv 41/2005 zo 16. novembra 2005 poukazujúc najmä na to, že:
- pokiaľ najvyšší súd konštatuje, že vec sa nachádza v štádiu, keď bude potrebné
vykonať rozsiahle dokazovanie na hlavnom pojednávaní, ktorému musí predchádzať jeho
príprava, túto okolnosť nemožno absolutizovať, pretože takýto postup je potrebný v každej
trestnej veci,
- nemožno sa opätovne odvolávať na okolnosti, na základe ktorých došlo
k prikázaniu veci krajskému súdu,
- súd prvého stupňa dosiaľ nenariadil hlavné pojednávanie a zrejme nezistil ďalšiu
existenciu väzobných dôvodov, pretože sám neinicioval predĺženie lehoty trvania väzby
u sťažovateľa,
- nezávislé skutočnosti a fakty determinujúce rýchlosť a plynulosť trestného konania
by u obvineného nemali opodstatňovať ďalšie trvanie väzby, pretože majú rýdzo
subjektívnu povahu na strane orgánov činných v trestnom konaní,
- pri posudzovaní opodstatnenosti väzobných dôvodov treba mať vždy na zreteli účel
a obsah inštitútu väzby, ktorá nemá sankčný ani výchovný charakter, ale plní iba úlohu
zabezpečovacieho procesného inštitútu, ktorý môže dočasne obmedzovať niektoré
občianske práva a slobody, avšak iba v nevyhnutnej miere a rozsahu,
- procesné vady, ku ktorým podľa sťažovateľa došlo v doterajšom priebehu,
spochybňujú samotnú zákonnosť a dôvodnosť jeho trestného stíhania, čo je formálnou
podmienkou na vzatie osoby do väzby, no aj na predĺženie lehoty jej trvania.
a) Podstata námietok sťažovateľa v tomto bode sťažnosti sa týkala okrem iného
prekročenia nevyhnutnej doby trvania väzby, do ktorej bol vzatý počnúc 29. januárom 2002.
V súvislosti s tým sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že jeho väzba trvala neprimerane
dlhú dobu, pričom „Označená trestná vec a k nej viažuci sa spis sa od októbra 2005
nachádzajú nepretržite na Najvyššom súde SR. Za tejto situácie zdôvodňovanie ďalšej väzby
obvineného potrebou prípravy na hlavné pojednávanie a dokazovanie na ňom (zohľadňujúc
aj doterajšiu dĺžku konania, väzby a konania pred súdom) pokladáme za nenáležité
a neakceptovateľné“.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že „čl. 17 ods. 2 ústavy obsahuje
pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu
a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu
alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených
prípadoch podmienené zárukou“ (rozhodnutie III. ÚS 7/00). Z citovaného právneho názoru
ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ústavy zahŕňa práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru (pozri obdobne nálezy. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
„Náleží predovšetkým vnútroštátnym súdom dbať o to, aby doba väzby neprekročila
primeranú hranicu. Za tým účelom im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť
alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom
na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť v ich
rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby. Trvanie dôvodného
podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti
pokračovania väzby, ale po uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí. Súd potom
musí zistiť, či iné dôvody naďalej ospravedlňujú pozbavenie slobody. Ak sú tieto dôvody
relevantné a dostačujúce, potom treba skúmať, či orgány činné v trestnom konaní postupujú
vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ [rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991].
„Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo
nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby,
ale aj doterajší postup orgánov činných v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu
zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné v trestnom
konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou
starostlivosťou a urýchlením“ (rozhodnutie II. ÚS 55/98).
Z citovaných právnych stanovísk je možné usúdiť, že v zmysle platných právnych
predpisov v prípade dlhšie trvajúcej väzby musia byť splnené štyri základné podmienky.
Prvou z nich je po formálnej stránke existencia uznesenia o vznesení obvinenia. Z hľadiska
materiálnej stránky je nevyhnutné kvalifikované (dôvodné) podozrenie zo spáchania
zo skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Ďalšou podmienkou je existencia niektorého
z väzobných dôvodov podľa ustanovenia § 67 ods. 1 Trestného poriadku. Zároveň však
musí byť splnená podmienka, aby súd a orgány činné v trestnom konaní (prokurátor,
vyšetrovateľ a policajný orgán) postupovali vo veci samej s osobitnou starostlivosťou
a urýchlením (pozri napr. rozhodnutie I. ÚS 100/04).
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že na konanie, ktorého predmetom je
súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný
čl. 5 ods. 4 dohovoru (pozri m. m. III. ÚS 227/03). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu
v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie
o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5
ods. 3 dohovoru (pozri napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04).
Odôvodnenie predĺženia väzby sťažovateľa do 28. mája 2006 uznesením sp. zn.
1 Ntv 41/2005 zo 16. novembra 2005 iba podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
obmedzujúce sa na to, že je mu kladené za vinu spáchanie obzvlášť závažného trestného
činu, pričom dôvodnosť trestného stíhania naďalej trvá, ďalej na tvrdenie o existencii
a ďalšom pretrvávaní dôvodu väzby vyvodzovaného v zásade na základe rovnakých
skutočností ako v predchádzajúcich súdnych rozhodnutiach od jeho vzatia do väzby,
ako aj odvolávanie sa na to, že trestná vec sa nachádza v štádiu, keď bude potrebné vykonať
rozsiahle dokazovanie na hlavnom pojednávaní a z toho vyvodzovaný záver,
„že prepustením obvinených z väzby na slobodu by došlo k zmareniu alebo podstatnému
sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania“, považuje ústavný súd za nedostatočne
skutkovo a právne špecifikované (absencia individualizácie odôvodnenia väzobného
dôvodu) pre ďalšie ponechanie sťažovateľa vo väzbe, a to so zreteľom na dĺžku trvania
väzby v čase rozhodovania o jej predĺžení.
Európsky súd pre ľudské práva už v rozhodnutí Labita v. Italy (rozsudok zo 6. apríla
2000, sťažnosť č. 26772/95, §§ 162 - 164) vyslovil, že dôvody, ktoré postačujú na vzatie
do väzby, sa po dlhšej dobe môžu stať nedostatočnými na jej ďalšie trvanie, a zároveň
kritizoval nedostatočnú špecifikáciu dôvodov väzby voči jednotlivým obvineným.
V rozhodnutí Erdem v. Germany (rozsudok z 5. júla 2001, sťažnosť č. 38321/97, §§ 43 - 45)
bolo predmetom kritiky ESĽP zjavné opakovanie odôvodnenia väzby vo viacerých
následných väzobných návrhoch a rozhodnutiach. Uvedené rozhodnutia ESĽP sa týkali
porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru.
Aj z ďalšej judikatúry ESĽP [v rozsudku z 9. apríla 2003 vo veci Shishkov
v. Bulharsko N. 3822/97, ktorá sa týkala aj čl. 5 ods. 3 dohovoru] vyplýva, že
opodstatnenosť každej doby väzby musí byť príslušnými orgánmi presvedčivo zdôvodnená.
Ústavný súd konštatuje, že nedostatky vytýkané ESĽP sa vzťahujú aj na namietané
uznesenie zastávajúc názor, že jeho odôvodnenie nepredstavovalo hlavne pre už spomínaný
nedostatok individualizácie skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov väzby
dostatočný základ ďalšieho predĺženia väzby sťažovateľa.
Individualizácia odôvodnenia väzby nie je samoúčelnou požiadavkou, lebo osoba
nachádzajúca sa vo väzbe môže svoje právo žiadať o prepustenie z väzby a podávať
opravné prostriedky proti rozhodnutiam o jej ponechaní vo väzbe efektívne využiť, len ak
pozná skutkovú a na ňu nadväzujúcu právnu argumentáciu, na základe ktorej je ona
individuálne držaná vo väzbe (III. ÚS 220/04). Preto i každý právne konformný zásah do
osobnej slobody individuálne realizovaného práva, okrem počiatočného štádia väzby, musí
byť v zásade individuálne odôvodnený.
Ústavný súd považuje ďalej za potrebné znovu pripomenúť, že v čase, keď najvyšší
súd rozhodoval o predĺžení väzby sťažovateľa (16. novembra 2005), tento sa v nej
nachádzal už viac ako 3 roky a deväť mesiacov (od 29. januára 2002), pričom, hoci sa
trestné stíhanie sa nachádzalo v štádiu konania pred súdom (obžaloba bola podaná
11. februára 2005), zo spisového materiálu v tom čase bolo zjavné, že vzhľadom
na obtiažnosť prípadu (rozsiahlosť spisu) nie je nariadenie hlavného pojednávania ani
v horizonte najbližších mesiacov reálne, čo napokon potvrdzuje aj skutočnosť, že sa hlavné
pojednávanie v predmetnej trestnej veci neuskutočnilo ani do vydania tohto nálezu. Ústavný
súd sa zaoberal aj tým, či orgány činné v trestnom konaní postupovali vo vyšetrovaní
s osobitnou starostlivosťou, pričom zo súvisiaceho spisového materiálu zistil, že
v prípravnom konaní postup vyšetrovacích orgánov nemožno hodnotiť ako plynulý
a bezprieťahový. Skutočnosť, že v priebehu vyšetrovania dochádzalo k rozširovaniu
obvinení jednotlivým obvineným a zároveň k zmenám vyšetrujúcich orgánov, mala
za následok spomalenie vyšetrovania, na základe čoho možno prisvedčiť tvrdeniu
sťažovateľa, že pri každej zmene došlo k určitému časovému obdobiu, počas ktorého sa
vyšetrovacie úkony nerealizovali.
Z ustanovenia čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie, dôvody a čas,
na ktorý možno vziať do väzby“ tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobná sloboda“
je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody - väzba“ je výnimkou z neho,
musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času väzby v konkrétnom
prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom a výnimkou. Výnimočnosti tohto
prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom
prípade so zreteľom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie väzby možno totiž
v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné náznaky skutočného verejného
záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad právom obvineného na osobnú
slobodu. Vo formálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby súd túto svoju úvahu vyjadril
ešte aj spôsobom, ktorý pre rozhodnutie o väzbe ustanovuje zákon. Ústava tak jasne dbá
o to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom
poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov
činných v trestnom konaní (nález ústavného súdu II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001, pozri
aj I. ÚS 6/02).
Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti treba považovať takmer 4 roky trvajúce
obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa ako osoby, voči ktorej sa uplatňuje prezumpcia
neviny, za neprimerane dlhé. Navyše z namietaného uznesenia najvyššieho súdu sa vôbec
nedá zistiť, aká konkrétna skutočnosť objektívne odôvodňuje obavu, že sťažovateľ bude
pokračovať v trestnej činnosti, a zároveň toto uznesenie neobsahuje ani dostatočné
a relevantné dôvody, na ktorých by mohol byť založený výrok o predĺžení trvania jeho
väzby.
Predĺžením ďalšieho trvania väzby sťažovateľa najvyšším súdom (napadnutým
uznesením zo 16. novembra 2005) z dôvodov, ktoré v čase jeho rozhodovania už neboli
podľa ústavného súdu ústavne akceptovateľné, preto podľa názoru ústavného súdu došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj
k porušeniu jeho práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, čo ústavný súd vyslovil
v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy vo výrokovej časti toho nálezu.
Ústavný súd síce vyslovil porušenie sťažovateľových práv, ale už nezrušil uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 41/2005, ako to sťažovateľ žiadal v petite svojej sťažnosti,
keďže vzhľadom na to, že sťažovateľ bol medzičasom prepustený z väzby na slobodu,
zrušenie označeného uznesenia neprichádza do úvahy.
b) Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ku ktorému došlo podľa neho tým, že:
„Pred vydaním zmieneného uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 16. 11. 2005 bolo dňa
08. 11. 2005 obhajcovi obvineného k vyjadreniu doručené oznámenie predsedu senátu
JUDr. J. K. sp. zn. 1 Ntv 41/2005 a podanie z 02. 11. 2005, ktorým iný predseda senátu,
JUDr. P. T. v zastúpení postupom podľa § 71 ods. 2 Tr. poriadku požiadal na Najvyšší súd
o predĺženie lehoty väzby (...) obvineného M. K. a spol. a to do 28. 05. 2006.
Návrh zdôvodnil všeobecným konštatovaním, že predmetná trestná vec sa nachádza
v počiatočnom štádiu konania pred súdom a tiež skutočnosťou, že celý spisový materiál bol
predložený Najvyššiemu súdu SR za účelom rozhodnutia o sťažnostiach obvinených...“
V súvislosti s tým sťažovateľ vyjadril pochybnosti o dodržaní postupu v zmysle § 71
ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého návrh na predĺženie lehoty väzby podáva v konaní
pred súdom predseda senátu vyslovujúc názor, že „osobou oprávnenou na podanie návrhu
bol v tomto konkrétnom prípade predseda senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici,
ktorému bola uvedená trestná vec pridelená na konanie a rozhodnutie, a tento návrh
nepodal“.
Sťažovateľ považoval za potrebné akcentovať tiež tú skutočnosť, že „podľa
oznámenia zo 04. 11. 2005 sp. zn. 1 Ntv 41/2005 - výzvy na podanie vyjadrenia k návrhu
na predĺženie lehoty trvania väzby konal o tomto návrhu senát Najvyššieho súdu SR vedený
predsedom JUDr. J. K., avšak samotné uznesenie o predĺžení lehoty trvania väzby je
autorizované predsedom senátu JUDr. P. T., to znamená tým istým sudcom, ktorý
predkladal návrh na predĺženie lehoty trvania väzby, ktoré zistenie vzbudzuje pochybnosti
o dodržaní inštitútu zákonného sudcu“.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 prvej
vety ústavy treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým
ustanovenia ústavy a dohovoru o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva
(napr. citovaný čl. 5 ods. 4 dohovoru). Existencia nestrannosti musí byť určená jednak
podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania
konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním,
či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek
oprávnená pochybnosť.
Za zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých právnych prameňov sudcu,
ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne
pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade
s rozvrhom práce súdu (napr. III. ÚS 16/00).
Z ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) vyplýva, že zákonným sudcom
je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade
so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd
rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce
na konanie a rozhodovanie v senáte.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch a sudcoch sa na účely tohto zákona rozvrhom
práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu
pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Ustanovenie § 50 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch vymedzuje, čo obsahuje rozvrh
práce (okrem iného je to napr. určenie senátov a zloženie senátov s uvedením predsedu
senátu a ďalších sudcov, určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov,
predsedov senátov).
Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch a sudcoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci
určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým
senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania
pridelenia vecí.
Z citovaného vyplýva, že ústavný imperatív inkorporovaný v čl. 48 ods. 1 ústavy
a súvisiacich článkoch dohovoru, resp. ústavný princíp zákonného sudcu vyplývajúci
z judikatúry ústavného súdu, ktorý bol zakotvený aj v citovaných vykonávacích všeobecne
záväzných predpisoch, treba pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu
súdnej moci, totiž na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane
druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané
súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného
a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený - pre rôzne dôvody a rozličné
účely - výber súdov a sudcov „ad hoc“ (napr. I. ÚS 239/04).
Ústavnou požiadavkou na zabezpečenie princípu zákonného sudcu, resp. senátu
je teda pridelenie napadnutej veci podľa vopred daných zásad náhodným výberom v súlade
s rozvrhom práce, ktorý zostavuje predseda súdu po predchádzajúcom prerokovaní
so sudcami a následne predloženom na prerokovanie sudcovskej rade (§ 52 ods. 2 a 3
zákona o súdoch a sudcoch) a ktorý musí obsahovať zákonom ustanovené obsahové
náležitosti.
Sťažovateľ porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu vidí najmä
v tom, že podľa neho nebol v okolnostiach daného prípadu dodržaný postupu v zmysle § 71
ods. 3 Trestného poriadku, ktorý ustanovuje, že návrh na predĺženie lehoty väzby podáva
v konaní pred súdom predseda senátu. V súvislosti s tým sťažovateľ tvrdí, že oprávnený
na podanie návrhu v danej veci bol predseda senátu krajského súdu, ktorému bola uvedená
trestná vec pridelená na konanie a rozhodnutie, avšak tento návrh nepodal.
Z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 41/2005 ústavný súd zistil, že
najvyššiemu súdu bol 3. novembra 2005 doručený návrh na predĺženie lehoty väzby
sťažovateľa z 2. novembra 2005 podaný predsedom senátu JUDr. P. T., ktorý podpísal
v zastúpení JUDr. J. K. Ďalšie zistenia ústavného súdu potvrdzujú tvrdenia sťažovateľa, že
uvedený návrh „okrem mena predsedu senátu neobsahoval označenie súdu, ktorý, resp.
ktorého predseda v danom prípade žiada rozhodnúť o predĺžení lehoty trvania väzby“.
V trestnej veci sťažovateľa a ďalších spoluobvinených prebiehalo v čase
rozhodovania najvyššieho súdu o návrhu na predĺženie ich lehoty väzby konanie
pred súdom (obžaloba bola podaná 11. februára 2005).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že „základným predpokladom
na rozhodovanie o predĺžení lehoty trvania väzby je podanie návrhu oprávnenou osobou.
Predseda senátu procesného súdu, na ktorom bola podaná obžaloba, môže návrh
na predĺženie lehoty trvania väzby podať iba v zákonom predpokladanom prípade,
t. j. podľa § 71 ods. 3 Trestného poriadku a spôsobom predpokladaným v § 71 ods. 4
Trestného poriadku (najneskôr 10 dní pred uplynutím lehoty podľa § 71 ods. 2 Trestného
poriadku). Iná zákonná úprava, ktorá by mu umožňovala podať návrh na predĺženie lehoty
trvania väzby mimo uvedeného režimu, neexistuje“ (m. m. I. ÚS 217/05).
Z uvedeného je zrejmé, že na podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby bol
oprávnený iba predseda senátu, a hoci Trestný poriadok nekonkretizuje, o akého predsedu
senátu by malo ísť z povahy, ale aj z logiky veci, vyplýva, že musí ísť o predsedu senátu
toho súdu prvého stupňa alebo druhého stupňa, ktorému je vec pridelená na vybavenie, teda
na prejedanie a rozhodnutie. Iba predseda senátu, ktorý v relevantnom čase konal
o obžalobe, mohol posúdiť, či ďalšie trvanie väzby je v súlade s účelom trestného konania.
Predseda senátu súdu, ktorý koná o čiastkovej procesnej otázke (ako to bolo v danej veci,
keď najvyšší súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
3 T 5/05 z 29. septembra 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 106/2005, ktorým bola
zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu), nemôže navrhnúť ďalšie
predĺženie väzby, navyše je to neakceptovateľné aj z dôvodu, že najvyšší súd sa za takejto
situácie stal v danom konaní procesnou stranou, keďže sám navrhol konanie, o ktorom
aj s konečnou platnosťou rozhodol. Len takýto záver rešpektuje podľa názoru ústavného
zásadu zakotvenú v čl. 48 ods. 1 ústavy, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi, pričom príslušnosť súdu i sudcu ustanoví zákon.
So zreteľom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd
postupom v konaní o predĺžení trvania väzby sťažovateľa do 28. mája 2006 vedenom
pod sp. zn. 1 Ntv 41/2005 a jeho uznesením zo 16. novembra 2005 porušil aj základné
právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to
vyslovil aj porušenie označeného základného práva sťažovateľa tak, ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohto nálezu.
Pretože ústavný súd uvedené dôvody považoval za dostačujúce na vyslovenie
porušenia základného práva sťažovateľa garantovaného v čl. 48 ods. 1 ústavy, nepokladal
už za potrebné (aj vzhľadom na citované ustanovenie § 3 ods. 3 poslednej vety zákona
o súdoch a sudcoch, ako aj na zistenia vyplývajúce z rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok
2005, ktorý predpokladá vzájomné zastupovanie prvého predsedu príslušného senátu
druhým predsedom) zaoberať sa ďalšou argumentáciu sťažovateľa, o ktorú opieral
namietané porušenie označeného článku ústavy zo strany najvyššieho súdu v súvislosti
s rozhodovaním o predĺžení trvania jeho väzby do 28. mája 2006.
2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní o jeho sťažnosti
proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 T 5/05 z 29. septembra 2005 vedenom
pod sp. zn. 1 To 106/2005
Námietky sťažovateľa vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sú založené na tvrdení
o „ nepružnom o prieťahovom konaní o označenej sťažnosti“.
Ústavný súd z obsahu spisu zistil, že krajský súd podľa § 72 ods. 2 Trestného
poriadku zamietol uznesením sp. zn. 3 T 5/05 z 29. septembra 2005 žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 13. októbra
2005 sťažnosť, o ktorej vecne príslušný najvyšší súd, ktorému vec došla 18. októbra 2005,
do podania jeho sťažnosti ústavnému súdu, t. j. do 25. januára 2005, nedoručil
sťažovateľovi žiadne rozhodnutie.
Z vyžiadaného zberného spisu najvyššieho súdu vyplýva, že o sťažnosti sťažovateľa
proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 T 5/05 z 29. septembra 2005 rozhodol v ten istý
deň, ako rozhodol o predĺžení lehoty trvania jeho väzby, t. j. 16. novembra 2005, a to
uznesením sp. zn. 1 To 106/2005, ktorým sťažnosť sťažovateľa podľa § 148 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol.
Podľa vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 21. augusta 2007 „sudca spravodajca
v rámci predĺženej lehoty na vypracovanie rozhodnutia do 31. januára 2006, odovzdal
rozhodnutie dňa 27. decembra 2005 a spis bolo vypravený z Najvyššieho súdu SR dňa
2. januára 2005. Z týchto dôvodov vyplýva, že príslušný senát konal v oboch veciach vecne
sústredene a časovo plynule tak, aby naplnil zákonnú požiadavku rozhodovať o väzobných
veciach prednostne a urýchlene“.
Zo zberného spisu ani z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu nemožno zistiť
dôvody, pre ktoré bolo potrebné požiadať o predĺženie lehoty na vypracovanie uznesenia
sp. zn. 1 To 106/2005 zo 16. novembra 2005.
Z oznámenia krajského súdu z 8. februára 2007 vyplýva, že rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 1 To 106/2005 zo 16. novembra 2005, ktorým rozhodol o sťažnosti sťažovateľa
„z 13. 10. 2005 podanej proti rozhodnutiu tunajšieho súdu sp. zn. 3 T 5/05 z 29. 09. 2005,
ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť z 27. 09. 2005 o prepustenie z väzby na slobodu“,
došlo krajskému súdu 5. januára 2006 a následne bolo sťažovateľovi doručené 26. januára
2006 a jeho obhajcovi o deň neskôr.
Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti
a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď sa
jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa
všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú
týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd
konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle
čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto
požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom
stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 126/05).
Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“
(speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi
a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade s účelom čl. 5
dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý
uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko,
25. 10. 1990, § 27).
Jedna zo základných zásad trestného konania zakotvená v ustanovení § 2 ods. 6
Trestného poriadku znie: „Ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom
konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne
a urýchlene.“
Ústavný súd konštatuje, že od 18. októbra 2005, keď bol najvyššiemu súdu
postúpený príslušný spis so sťažnosťou sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
3 T 5/05 z 29. septembra 2005, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby
na slobodu, do 2. januára 2006, keď bol spis spolu s rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
sťažovateľa zaslaný krajskému súdu, uplynula doba 2 a pol mesiaca. Táto doba by bola
podľa všetkého neprimeraná aj pre celé dvojinštančné konanie. Toto zistenie je podľa
názoru ústavného súdu postačujúce na prijatie záveru o zdĺhavosti postupu najvyššieho súdu
v rámci konania o zákonnosti väzby o to viac, že v súlade s § 2 ods. 6 Trestného poriadku
bol najvyšší súd povinný vybaviť danú vec (väzobnú) prednostne a urýchlene.
S argumentáciou najvyššieho súdu založenou na tom, že v priebehu sledovaného
obdobia pri rozhodovaní o zákonnosti väzby neboli spôsobené žiadne prieťahy, pretože
vo veci postupoval sústredene a plynulo, sa vzhľadom na uvedené zistenia nemožno
stotožniť.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za potrebné prisvedčiť
sťažovateľovi, že ani konanie o riadnom opravnom prostriedku proti uzneseniu krajského
súdu sp. zn. 3 T 5/05 z 29. septembra 2005 vedené najvyšším súdom pod sp. zn.
1 To 106/2005 nebolo v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru, čo vyslovil v zmysle čl. 127 ods. 2
ústavy v bode 2 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na evidentnú a nespochybniteľnú spojitosť čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru s ústavnými princípmi vyjadrenými v čl. 2
ods. 2 ústavy nepovažoval ústavný súd za potrebné výslovne uviesť vo výrokovej časti tohto
nálezu aj to, že k porušeniu označených práv sťažovateľa došlo v spojení s čl. 2 ods. 2
ústavy, keďže už v samotnom deklarovaní porušenia týchto práv je táto skutočnosť
nepochybne implicitne obsiahnutá.
3. V zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
S prihliadnutím na návrh výroku rozhodnutia (petit) sťažnosti sťažovateľa, ako aj
ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd o primeranom finančnom
zadosťučinení rozhodovať nemohol, pretože sťažovateľ jeho priznanie nepožadoval.
4. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. K.,
ktoré si vyčíslil v podaní doručenom ústavnému súdu 7. septembra 2007 v sume 12 084 Sk.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úhradu priznal
za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a písomné
podanie vo veci samej zo 6. marca 2007) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za dva úkony urobené v roku 2006 po 2 730 Sk
a za dva úkony urobené v roku 2007 po 2 970 Sk, k tomu 2 x režijný paušál 164 Sk
a 2 x režijný paušál 178 Sk, t. j. v celkovej sume 12 084 Sk, t. j. v sume vyčíslenej právnym
zástupcom sťažovateľa.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2008