Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 181/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2008 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava

Orosza vo veci sťažnosti M. K., L., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Z., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní o predĺžení trvania jeho väzby do 28. mája 2006 vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. novembra 2005 a práva podľa čl. 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2

v konaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 29. septembra 2005 vedenom Najvyšším súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím postupom v konaní o predĺžení lehoty

trvania väzby M. K. do 28. mája 2006 vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 16. novembra 2005 p o r u š i l jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1

a práva podľa a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti M. K. proti uzneseniu Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 29. septembra 2005 p o r u š i l jeho právo podľa

čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý zaplatiť trovy právneho

zastúpenia M. K. v sume 12 084 Sk (slovom dvanásťtisícosemdesiatštyri slovenských

korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K., Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Sťažnosti M. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-29 z 2. augusta 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. K. (ďalej len

„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2

a (ďalej len „“) a práv podľa a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení

s postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní o predĺžení trvania jeho väzby do 28. mája 2006 vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. novembra 2005 (ďalej aj „namietané uznesenie“)

a práva podľa dohovoru v spojení s v konaní o jeho sťažnosti

proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. septembra 2005 vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. . Ústavný súd

sťažnosť vo zvyšnej časti odmietol.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že krajský súd uznesením sp. zn.

z 29. septembra 2005 „zamietol postupom podľa žiadosť

navrhovateľa - obvineného M. K. zo dňa 27. 09. 2005 o prepustenie obvineného z väzby

na slobodu.

Proti tomuto uzneseniu podal (...) sťažnosť, o ktorej vecne príslušný Najvyšší súd SR

ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti nedoručil obvinenému žiadne rozhodnutie.

Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 11. 2005 sp. zn. bola

lehota trvania väzby obvineného M. K. predĺžená do 28. 05. 2006. To znamená, že väzba

bola obvineným, vrátane navrhovateľa M. K., predĺžená na dobu 4 (štyri) roky a 4 mesiace.

V zdôvodnení tohto uznesenia Najvyšší súd SR okrem iného argumentuje, že

sledovaná trestná vec sa nachádza v štádiu, kedy bude treba vykonať rozsiahle dokazovanie

na hlavnom pojednávaní (ktorému musí predchádzať príprava hlavného pojednávania),

pričom prepustením obvinených z väzby by údajne došlo k zmareniu alebo podstatnému

sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania“.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe uznesenia Okresného súdu Liptovský

Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6/02 z 31. januára 2002 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 26. februára 2002 podľa § 68 Trestného

poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“) z dôvodov

uvedených v a následne boli u neho ďalším

uznesením okresného súdu sp. zn. 6/02 z 12. apríla 2002 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 7. mája 2002 dôvody väzby rozšírené aj

o . Väzba sťažovateľa začala 29. januára 2002.

Dňa 11. februára 2005 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len

„krajský prokurátor“) na sťažovateľa obžalobu pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej

činnosti podľa , a a iné účinného

do 31. decembra 2005 (ďalej len „“). Na návrh predsedu Krajského súdu

v Žiline na odňatie a prikázanie veci v zmysle najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 17. marca 2005 odňal trestnú vec sťažovateľa Krajskému

súdu v Žiline a prikázal ju na ďalšie konanie krajskému súdu.

Podľa sťažovateľa obmedzovanie jeho osobnej slobody väzbou v štádiu konania

pred súdom vzhľadom na doterajšie trvanie väzby (viac ako tri roky a jedenásť mesiacov)

prekročilo akúkoľvek mieru nevyhnutnosti.

Sťažovateľ ďalej vyslovuje názor, že trestné konanie ku dňu podania sťažnosti

ústavnému súdu bolo sprevádzané množstvom pochybností o zákonnosti jednotlivých

procesných úkonov, pričom svoje výhrady podrobnejšie konkretizuje. Sťažovateľom

označené procesné vady podľa jeho názoru „výraznou mierou spochybňujú samotnú

zákonnosť a dôvodnosť trestného stíhania a obvinenia M. K., ktoré je aj formálnou

podmienkou pre vzatie fyzickej osoby do väzby a na predĺženie lehoty trvania väzby

u fyzickej osoby a preto by mali byť zohľadnené aj v rámci konania o predĺžení väzby či

konania o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby“.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ zmieňuje o tom, že „Pred vydaním

zmieneného uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 16. 11. 2005 bolo dňa 08. 11. 2005

obhajcovi obvineného k vyjadreniu doručené oznámenie predsedu senátu JUDr. J. K. sp. zn.

a podanie z 02. 11. 2005, ktorým iný predseda senátu, JUDr. P. T.

v zastúpení postupom podľa požiadal na Najvyšší súd SR

o predĺženie lehoty väzby (...) obvineného M. K. a spol. a to do 28. 05. 2006.

Návrh zdôvodnil všeobecným konštatovaním, že predmetná trestná vec sa nachádza

v počiatočnom štádiu konania pred súdom a tiež skutočnosťou, že celý spisový materiál bol

predložený Najvyššiemu súdu SR za účelom rozhodnutia o sťažnostiach obvinených“.

Sťažovateľ konkretizuje obsahové a hmotnoprávne výhrady voči posudzovanému

návrhu na predĺženie väzby a v súvislosti s tým tvrdí, že tento návrh bol do značnej miery

nepreskúmateľný i z formálneho hľadiska (neobsahoval napr. označenie súdu, ktorého

predseda senátu žiada rozhodnúť o predĺžení lehoty trvania väzby). Sťažovateľ má preto

pochybnosti o dodržaní postupu v zmysle ustanovenia ,

v zmysle ktorého návrh podáva v konaní pred súdom predseda senátu, v nadväznosti na čo

vyslovuje stanovisko, že oprávnenou osobou na podanie návrhu bol v danom prípade

predseda senátu krajského súdu, ktorému bola uvedená trestná vec pridelená na konanie

a rozhodnutie.

Sťažovateľ považuje za potrebné upozorniť aj tú skutočnosť, že „podľa oznámenia

zo 04. 11. 2005 sp. zn. – výzvy na podanie vyjadrenia k návrhu na predĺženie

lehoty trvania väzby konal o tomto návrhu senát Najvyššieho súdu SR vedený predsedom

JUDr. J. K., avšak samotné uznesenie o predĺžení lehoty trvania väzby je autorizované

predsedom senátu JUDr. P. T., to znamená tým istým sudcom, ktorý predkladal návrh

na predĺženie lehoty trvania väzby, ktoré zistenie vzbudzuje pochybnosti o dodržaní inštitútu

zákonného sudcu“.

Porušenie označených článkov a dohovoru vidí sťažovateľ „predovšetkým

v nepružnom a prieťahovom konaní o označenej sťažnosti obvineného, v podnetovaní

návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, v neúmernom a nedôvodnom predĺžení lehoty

trvania väzby obvineného M. K. do 28. mája 2006“.

Na základe výzvy ústavného súdu z 2. februára 2007 sa najvyšší súd vyjadril

k sťažnosti podaním sp. zn. KP 8/07 zo 14. februára 2007. Vo svojom vyjadrení odmietol

argumentáciu sťažovateľa, pokiaľ ide o dôvody predĺženia jeho väzby, ako aj vo vzťahu

k námietke nedodržania inštitútu zákonného sudcu.

K predmetnému vyjadreniu najvyššieho súdu zaujal stanovisko právny zástupca

sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 8. marca 2007, v ktorom v celom rozsahu

zotrval na ústavnoprávnych výhradách voči namietaným postupom a rozhodnutiam

najvyššieho súdu.

Z oznámenia krajského súdu z 8. februára 2007 vyplýva, že rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. zo 16. novembra 2005, ktorým najvyšší súd rozhodol

o sťažnosti sťažovateľa „z 13. 10. 2005 podanej proti rozhodnutiu tunajšieho súdu sp. zn.

z 29. 09. 2005, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť z 27. 09. 2005 o prepustenie

z väzby na slobodu“, bolo sťažovateľovi doručené 26. januára 2006 a jeho obhajcovi o deň

neskôr. Z uvedeného oznámenia krajského súdu zároveň vyplýva, že sťažovateľ bol

28. februára 2006 na základe jeho rozhodnutia sp. zn. z 15. februára 2006

prepustený z väzby na slobodu.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v rozsahu vymedzenom v uznesení ústavného

súdu č. k. -29 z 2. augusta 2007 vyzval ústavný súd 6. augusta 2007 predsedu

najvyššieho súdu na prípadné doplnenie jeho pôvodného vyjadrenia k sťažnosti

zo 14. februára 2007. V doplňujúcom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu

27. augusta 2007 je uvedené:

„Režim ustanovenia účinného do 1. januára 2006 predpokladá

dodržanie desaťdňovej zákonnej lehoty na podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania

väzby v zmysle Z týchto dôvodov bol predmetný návrh na predĺženie

lehoty trvania väzby všetkých ôsmich obvinených v predmetnej trestnej veci podaný

a podpísaný príslušným predsedom senátu spôsobom, ktorý sme rozviedli v našom vyjadrení

zo 14. februára 2007. Rozvrh práce Najvyššieho súdu SR predpokladá uvedený spôsob

zastupovania prvého predsedu senátu druhým predsedom príslušného senátu (pokiaľ senát

má dvoch predsedov senátu) na prvom mieste. Inak predsedu senátu zastupuje predseda

ďalšieho senátu s vyšším poradovým číslom. Ako sme už uviedli, tento postup bol

z uvedených dôvodov lege artis, a preto vo veci konal zákonný sudca (k predmetnému

zastúpeniu predsedu senátu došlo preto, lebo prvý predseda senátu bol na služobnej ceste -

na seminári Krajského súdu v Košiciach).

Pokiaľ sa v ústavnej sťažnosti namietajú aj prieťahy v konaní v rámci rozhodovania

Najvyššieho súdu SR o sťažnosti obvineného M. K. proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 29. septembra 2005, sp. zn. (ktorým bola zamietnutá jeho

žiadosť o prepustenie z väzby), nepovažujeme túto námietku za opodstatnenú. Predmetná

vec došla na Najvyšší súd SR dňa 18. októbra 2005 pod sp. zn. . Vo veci bolo

rozhodnuté uznesením zo 16. novembra 2005, pričom sudca spravodajca v rámci predĺženej

lehoty na vypracovanie rozhodnutia do 31. januára 2006, odovzdal rozhodnutie dňa

27. decembra 2005 a spis bol vypravený z Najvyššieho súdu SR dňa 2. januára 2006.

Z týchto dôvodov vyplýva, že príslušný senát konal v oboch veciach vecne sústredene

a časovo plynulé tak, aby naplnil zákonnú požiadavku rozhodovať o väzobných veciach

prednostne a urýchlene.

So zreteľom na toto konštatovanie navrhujeme sťažnosť obvineného M. K.

zamietnuť.“

Sťažovateľ v replike zo 4. septembra 2007 prostredníctvom svojho právneho

zástupcu k citovanému stanovisku predsedu najvyššieho súdu poukázal na dôvody

a argumentáciu uvedenú v jeho sťažnosti a v doplňujúcich podaniach, na ktorých zotrval.

Zdôraznil, že namietaný postup najvyššieho súdu nepovažuje ani naďalej za plynulý,

naplňujúci požiadavku rozhodovať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene. Zároveň

opakovane upriamil pozornosť na skutočnosť, že „dňa 16. 11. 2005 Najvyšší súd SR

rozhodoval nielen o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa (a ostatných

spoluobvinených) do 28. 05. 2006, ale zamietol aj označenú sťažnosť M. K. Kým však

rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby bolo obhajcovi M. K. doručené už dňa

28. 11. 2005, rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti bolo tomuto obhajcovi doručené až dňa

27. 01. 2006 (samotnému sťažovateľovi dňa 26. 01. 2006), to znamená v čase po podaní

teraz prejednávanej ústavnej sťažnosti. Doterajšie vyjadrenia predsedu Najvyššieho súdu

SR nedávajú odpoveď na otázku, prečo zmienené rozhodnutia zo 16. 11. 2005 neboli

vybavené a vypracované rovnako prednostne a urýchlene, a z akých dôvodov a za akých

okolností bolo potrebné na vypracovanie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti M. K. požiadať

o predĺženie lehoty na jeho vypracovanie (o ktorej okolnosti sa predseda Najvyššieho súdu

SR zmieňuje až v ostatnom stanovisku z 21. 08. 2007).

Naďalej zotrvávame aj na ústavnoprávnych výhradách voči nedodržaniu zásady

inštitútu zákonného sudcu pri nami namietanom postupe Najvyššieho súdu SR

v posudzovanej veci, pričom dôvody týchto výhrad nerozptýlilo ani stanovisko predsedu

najvyššieho súdu z 21. 08. 2007“.

Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci

samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci, a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Z informácie krajského súdu z 8. februára 2007 vyplýva, že sťažovateľ bol

28. februára 2006 na základe uznesenia krajského súdu sp. zn. z 15. februára 2006

prepustený z väzby na slobodu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

V zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý v súlade s ustanoveniami

ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu

splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej

lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa

dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2

a a práv podľa a 4 dohovoru v spojení s

postupom najvyššieho súdu v konaní o predĺžení trvania jeho väzby

do 28. mája 2006 vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. novembra

2005

Z listinných dôkazov predložených sťažovateľom a z vyžiadaných stanovísk

a súvisiacich spisov krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj a z rozvrhu práce

najvyššieho súdu na rok 2005 evidovaného pod sp. zn. Spr. 295/2004 vyplývajú nasledovné

relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 6/02

z 31. januára 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 26. februára 2002 podľa z dôvodov uvedených v

písm. c) a následne boli u neho ďalším uznesením okresného súdu

sp. zn. 6/02 z 12. apríla 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo 7. mája 2002 dôvody väzby rozšírené aj o § 67 ods. 1 písm. b)

. Väzba sťažovateľa začala 29. januára 2002.

Krajský prokurátor doručil 11. februára 2005 Krajskému súdu v Žiline obžalobu

na sťažovateľa a ďalších jedenástich spoluobvinených (štyria z nich neboli stíhaní väzobne),

pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa

, a . Na návrh predsedu Krajského súdu

v Žiline na odňatie a prikázanie veci v zmysle najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 17. marca 2005 odňal trestnú vec sťažovateľa Krajskému

súdu v Žiline a prikázal ju na ďalšie konanie krajskému súdu.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. bola lehota väzby u sťažovateľa

a ďalších väzobne stíhaných spoluobvinených predĺžená podľa § 71 ods. 2 Trestného

poriadku do 28. novembra 2005. Predseda senátu najvyššieho súdu podal 3. novembra 2005

návrh na predĺženie väzby u všetkých obvinených do 28. mája 2006, čo odôvodnil tým,

že väzobné dôvody s poukazom na charakter a rozsah trestnej činnosti, pre ktorú sú trestne

stíhaní, „tak ako boli definované v ostatnom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky aj naďalej trvajú.

Vzhľadom na obťažnosť predmetnej veci a jej závažnosť aj v súčasnej dobe existuje

dôvodná obava, že prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo

podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Predmetná vec sa nachádza v počiatočnom štádiu konania pred súdom, pričom dňa

18. októbra 2005 bol celý spisový materiál predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky za účelom rozhodnutia o sťažnostiach obvinených M. K. (...) proti rozhodnutiam

krajského súdu, ktorými boli zamietnuté ich žiadosti o prepustenie z väzby. Obžaloba bolo

Krajskému súdu v Žiline podaná dňa 11. februára 2005 a v lehote už predĺženej väzby t. j.

do 28. novembra 2005 nebolo možné predmetnú trestnú vec právoplatne skončiť“.

Sťažovateľ vo vyjadrení k citovanému návrhu na predĺženie väzby okrem iného

predovšetkým namietol jeho formálnu i vecnú stránku. Poukázal na to, že v predmetnej veci

trvá jeho väzba neúmerne dlho a po skončení vyšetrovania nebol vykonaný žiaden úkon

smerujúci k meritórnemu skončeniu veci. Taktiež uviedol, že výsledky prípravného konania

považuje za neprehľadné a nepreskúmateľné, ako pripomenul aj zmenu právnej úpravy

inštitútu väzby od 1. januára 2006. Z týchto dôvodov sťažovateľ navrhol, aby najvyšší súd

návrhu na predĺženie lehoty väzby nevyhovel.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 16. novembra 2005 predĺžil lehotu

trvania väzby u sťažovateľa a ostatných obžalovaných do 28. mája 2006 konštatujúc,

že vo veci sú splnené všetky zákonné podmienky na jej opätovné predĺženie, a to

so zreteľom na závažnosť trestného činu, ktorý je obžalovaným kladený za vinu, a na záver

o existencii a ďalšom pretrvávaní dôvodov väzby „tak ako boli konkretizované

u jednotlivých obvinených v príslušných rozhodnutiach okresného, krajského súdu

i najvyššieho súdu z 25. novembra 2004 sp. zn. a z 23. februára 2005,

sp. zn. .

Trestná vec sa nachádza v štádiu, kedy bude treba vykonať rozsiahle dokazovanie

na hlavnom pojednávaní, (ktorému musí prechádzať príprava hlavného pojednávania),

pričom prepustením obvinených z väzby na slobodu by došlo zmareniu alebo podstatnému

sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania.

(...) Podľa názoru najvyššieho súdu v predmetnej veci sa plynulo koná a doba, ktorá

uplynula od vzatia obvinených do väzby v tejto trestnej veci, je proporcionálna

nebezpečnosti skutkov pre spoločnosť skutkov, pre ktoré sú trestne stíhaní a možným

výsledkom trestného konania“.

Sťažovateľ formuloval viaceré výhrady voči uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. novembra 2005 poukazujúc najmä na to, že:

- pokiaľ najvyšší súd konštatuje, že vec sa nachádza v štádiu, keď bude potrebné

vykonať rozsiahle dokazovanie na hlavnom pojednávaní, ktorému musí predchádzať jeho

príprava, túto okolnosť nemožno absolutizovať, pretože takýto postup je potrebný v každej

trestnej veci,

- nemožno sa opätovne odvolávať na okolnosti, na základe ktorých došlo

k prikázaniu veci krajskému súdu,

- súd prvého stupňa dosiaľ nenariadil hlavné pojednávanie a zrejme nezistil ďalšiu

existenciu väzobných dôvodov, pretože sám neinicioval predĺženie lehoty trvania väzby

u sťažovateľa,

- nezávislé skutočnosti a fakty determinujúce rýchlosť a plynulosť trestného konania

by u obvineného nemali opodstatňovať ďalšie trvanie väzby, pretože majú rýdzo

subjektívnu povahu na strane orgánov činných v trestnom konaní,

- pri posudzovaní opodstatnenosti väzobných dôvodov treba mať vždy na zreteli účel

a obsah inštitútu väzby, ktorá nemá sankčný ani výchovný charakter, ale plní iba úlohu

zabezpečovacieho procesného inštitútu, ktorý môže dočasne obmedzovať niektoré

občianske práva a slobody, avšak iba v nevyhnutnej miere a rozsahu,

- procesné vady, ku ktorým podľa sťažovateľa došlo v doterajšom priebehu,

spochybňujú samotnú zákonnosť a dôvodnosť jeho trestného stíhania, čo je formálnou

podmienkou na vzatie osoby do väzby, no aj na predĺženie lehoty jej trvania.

a) Podstata námietok sťažovateľa v tomto bode sťažnosti sa týkala okrem iného

prekročenia nevyhnutnej doby trvania väzby, do ktorej bol vzatý počnúc 29. januárom 2002.

V súvislosti s tým sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že jeho väzba trvala neprimerane

dlhú dobu, pričom „Označená trestná vec a k nej viažuci sa spis sa od októbra 2005

nachádzajú nepretržite na Najvyššom súde SR. Za tejto situácie zdôvodňovanie ďalšej väzby

obvineného potrebou prípravy na hlavné pojednávanie a dokazovanie na ňom (zohľadňujúc

aj doterajšiu dĺžku konania, väzby a konania pred súdom) pokladáme za nenáležité

a neakceptovateľné“.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že „ obsahuje

pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu

a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu

alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených

prípadoch podmienené zárukou“ (rozhodnutie ). Z citovaného právneho názoru

ústavného súdu vyplýva, že zahŕňa práva vyplývajúce z a 4

dohovoru (pozri obdobne nálezy. , ).

„Náleží predovšetkým vnútroštátnym súdom dbať o to, aby doba väzby neprekročila

primeranú hranicu. Za tým účelom im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť

alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom

na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť v ich

rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby. Trvanie dôvodného

podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti

pokračovania väzby, ale po uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí. Súd potom

musí zistiť, či iné dôvody naďalej ospravedlňujú pozbavenie slobody. Ak sú tieto dôvody

relevantné a dostačujúce, potom treba skúmať, či orgány činné v trestnom konaní postupujú

vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ [rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991].

„Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo

nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby,

ale aj doterajší postup orgánov činných v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu

zaručené v môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné v trestnom

konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením“ (rozhodnutie ).

Z citovaných právnych stanovísk je možné usúdiť, že v zmysle platných právnych

predpisov v prípade dlhšie trvajúcej väzby musia byť splnené štyri základné podmienky.

Prvou z nich je po formálnej stránke existencia uznesenia o vznesení obvinenia. Z hľadiska

materiálnej stránky je nevyhnutné kvalifikované (dôvodné) podozrenie zo spáchania

zo skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Ďalšou podmienkou je existencia niektorého

z väzobných dôvodov podľa ustanovenia . Zároveň však

musí byť splnená podmienka, aby súd a orgány činné v trestnom konaní (prokurátor,

vyšetrovateľ a policajný orgán) postupovali vo veci samej s osobitnou starostlivosťou

a urýchlením (pozri napr. rozhodnutie ).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že na konanie, ktorého predmetom je

súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný

čl. 5 ods. 4 dohovoru (pozri m. m. ). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu

v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie

o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5

ods. 3 dohovoru (pozri napr. , ).

Odôvodnenie predĺženia väzby sťažovateľa do 28. mája 2006 uznesením sp. zn.

zo 16. novembra 2005 iba podľa

obmedzujúce sa na to, že je mu kladené za vinu spáchanie obzvlášť závažného trestného

činu, pričom dôvodnosť trestného stíhania naďalej trvá, ďalej na tvrdenie o existencii

a ďalšom pretrvávaní dôvodu väzby vyvodzovaného v zásade na základe rovnakých

skutočností ako v predchádzajúcich súdnych rozhodnutiach od jeho vzatia do väzby,

ako aj odvolávanie sa na to, že trestná vec sa nachádza v štádiu, keď bude potrebné vykonať

rozsiahle dokazovanie na hlavnom pojednávaní a z toho vyvodzovaný záver,

„že prepustením obvinených z väzby na slobodu by došlo k zmareniu alebo podstatnému

sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania“, považuje ústavný súd za nedostatočne

skutkovo a právne špecifikované (absencia individualizácie odôvodnenia väzobného

dôvodu) pre ďalšie ponechanie sťažovateľa vo väzbe, a to so zreteľom na dĺžku trvania

väzby v čase rozhodovania o jej predĺžení.

Európsky súd pre ľudské práva už v rozhodnutí Labita v. Italy (rozsudok zo 6. apríla

2000, sťažnosť č. 26772/95, §§ 162 - 164) vyslovil, že dôvody, ktoré postačujú na vzatie

do väzby, sa po dlhšej dobe môžu stať nedostatočnými na jej ďalšie trvanie, a zároveň

kritizoval nedostatočnú špecifikáciu dôvodov väzby voči jednotlivým obvineným.

V rozhodnutí Erdem v. Germany (rozsudok z 5. júla 2001, sťažnosť č. 38321/97, §§ 43 - 45)

bolo predmetom kritiky ESĽP zjavné opakovanie odôvodnenia väzby vo viacerých

následných väzobných návrhoch a rozhodnutiach. Uvedené rozhodnutia ESĽP sa týkali

porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Aj z ďalšej judikatúry ESĽP [v rozsudku z 9. apríla 2003 vo veci Shishkov

v. Bulharsko N. 3822/97, ktorá sa týkala aj čl. 5 ods. 3 dohovoru] vyplýva, že

opodstatnenosť každej doby väzby musí byť príslušnými orgánmi presvedčivo zdôvodnená.

Ústavný súd konštatuje, že nedostatky vytýkané ESĽP sa vzťahujú aj na namietané

uznesenie zastávajúc názor, že jeho odôvodnenie nepredstavovalo hlavne pre už spomínaný

nedostatok individualizácie skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov väzby

dostatočný základ ďalšieho predĺženia väzby sťažovateľa.

Individualizácia odôvodnenia väzby nie je samoúčelnou požiadavkou, lebo osoba

nachádzajúca sa vo väzbe môže svoje právo žiadať o prepustenie z väzby a podávať

opravné prostriedky proti rozhodnutiam o jej ponechaní vo väzbe efektívne využiť, len ak

pozná skutkovú a na ňu nadväzujúcu právnu argumentáciu, na základe ktorej je ona

individuálne držaná vo väzbe (). Preto i každý právne konformný zásah do

osobnej slobody individuálne realizovaného práva, okrem počiatočného štádia väzby, musí

byť v zásade individuálne odôvodnený.

Ústavný súd považuje ďalej za potrebné znovu pripomenúť, že v čase, keď najvyšší

súd rozhodoval o predĺžení väzby sťažovateľa (16. novembra 2005), tento sa v nej

nachádzal už viac ako 3 roky a deväť mesiacov (od 29. januára 2002), pričom, hoci sa

trestné stíhanie sa nachádzalo v štádiu konania pred súdom (obžaloba bola podaná

11. februára 2005), zo spisového materiálu v tom čase bolo zjavné, že vzhľadom

na obtiažnosť prípadu (rozsiahlosť spisu) nie je nariadenie hlavného pojednávania ani

v horizonte najbližších mesiacov reálne, čo napokon potvrdzuje aj skutočnosť, že sa hlavné

pojednávanie v predmetnej trestnej veci neuskutočnilo ani do vydania tohto nálezu. Ústavný

súd sa zaoberal aj tým, či orgány činné v trestnom konaní postupovali vo vyšetrovaní

s osobitnou starostlivosťou, pričom zo súvisiaceho spisového materiálu zistil, že

v prípravnom konaní postup vyšetrovacích orgánov nemožno hodnotiť ako plynulý

a bezprieťahový. Skutočnosť, že v priebehu vyšetrovania dochádzalo k rozširovaniu

obvinení jednotlivým obvineným a zároveň k zmenám vyšetrujúcich orgánov, mala

za následok spomalenie vyšetrovania, na základe čoho možno prisvedčiť tvrdeniu

sťažovateľa, že pri každej zmene došlo k určitému časovému obdobiu, počas ktorého sa

vyšetrovacie úkony nerealizovali.

Z ustanovenia je evidentné, že „rozhodnutie, dôvody a čas,

na ktorý možno vziať do väzby“ tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobná sloboda“

je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody - väzba“ je výnimkou z neho,

musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času väzby v konkrétnom

prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom a výnimkou. Výnimočnosti tohto

prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom

prípade so zreteľom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie väzby možno totiž

v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné náznaky skutočného verejného

záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad právom obvineného na osobnú

slobodu. Vo formálnom zmysle slova vyžaduje, aby súd túto svoju úvahu vyjadril

ešte aj spôsobom, ktorý pre rozhodnutie o väzbe ustanovuje zákon. tak jasne dbá

o to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom

poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov

činných v trestnom konaní (nález ústavného súdu z 18. októbra 2001, pozri

aj ).

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti treba považovať takmer 4 roky trvajúce

obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa ako osoby, voči ktorej sa uplatňuje prezumpcia

neviny, za neprimerane dlhé. Navyše z namietaného uznesenia najvyššieho súdu sa vôbec

nedá zistiť, aká konkrétna skutočnosť objektívne odôvodňuje obavu, že sťažovateľ bude

pokračovať v trestnej činnosti, a zároveň toto uznesenie neobsahuje ani dostatočné

a relevantné dôvody, na ktorých by mohol byť založený výrok o predĺžení trvania jeho

väzby.

Predĺžením ďalšieho trvania väzby sťažovateľa najvyšším súdom (napadnutým

uznesením zo 16. novembra 2005) z dôvodov, ktoré v čase jeho rozhodovania už neboli

podľa ústavného súdu ústavne akceptovateľné, preto podľa názoru ústavného súdu došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v , ako aj

k porušeniu jeho práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, čo ústavný súd vyslovil

v zmysle vo výrokovej časti toho nálezu.

Ústavný súd síce vyslovil porušenie sťažovateľových práv, ale už nezrušil uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. , ako to sťažovateľ žiadal v petite svojej sťažnosti,

keďže vzhľadom na to, že sťažovateľ bol medzičasom prepustený z väzby na slobodu,

zrušenie označeného uznesenia neprichádza do úvahy.

b) Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa , ku ktorému došlo podľa neho tým, že:

„Pred vydaním zmieneného uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 16. 11. 2005 bolo dňa

08. 11. 2005 obhajcovi obvineného k vyjadreniu doručené oznámenie predsedu senátu

JUDr. J. K. sp. zn. a podanie z 02. 11. 2005, ktorým iný predseda senátu,

JUDr. P. T. v zastúpení postupom podľa požiadal na Najvyšší súd

o predĺženie lehoty väzby (...) obvineného M. K. a spol. a to do 28. 05. 2006.

Návrh zdôvodnil všeobecným konštatovaním, že predmetná trestná vec sa nachádza

v počiatočnom štádiu konania pred súdom a tiež skutočnosťou, že celý spisový materiál bol

predložený Najvyššiemu súdu SR za účelom rozhodnutia o sťažnostiach obvinených...“

V súvislosti s tým sťažovateľ vyjadril pochybnosti o dodržaní postupu v zmysle § 71

ods. 3 , podľa ktorého návrh na predĺženie lehoty väzby podáva v konaní

pred súdom predseda senátu vyslovujúc názor, že „osobou oprávnenou na podanie návrhu

bol v tomto konkrétnom prípade predseda senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici,

ktorému bola uvedená trestná vec pridelená na konanie a rozhodnutie, a tento návrh

nepodal“.

Sťažovateľ považoval za potrebné akcentovať tiež tú skutočnosť, že „podľa

oznámenia zo 04. 11. 2005 sp. zn. - výzvy na podanie vyjadrenia k návrhu

na predĺženie lehoty trvania väzby konal o tomto návrhu senát Najvyššieho súdu SR vedený

predsedom JUDr. J. K., avšak samotné uznesenie o predĺžení lehoty trvania väzby je

autorizované predsedom senátu JUDr. P. T., to znamená tým istým sudcom, ktorý

predkladal návrh na predĺženie lehoty trvania väzby, ktoré zistenie vzbudzuje pochybnosti

o dodržaní inštitútu zákonného sudcu“.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 prvej

vety treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým

ustanovenia a dohovoru o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva

(napr. citovaný čl. 5 ods. 4 dohovoru). Existencia nestrannosti musí byť určená jednak

podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania

konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním,

či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek

oprávnená pochybnosť.

Za zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých právnych prameňov sudcu,

ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne

pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade

s rozvrhom práce súdu (napr. ).

Z ustanovenia o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) vyplýva, že zákonným sudcom

je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade

so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd

rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce

na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch a sudcoch sa na účely tohto zákona rozvrhom

práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu

pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Ustanovenie § 50 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch vymedzuje, čo obsahuje rozvrh

práce (okrem iného je to napr. určenie senátov a zloženie senátov s uvedením predsedu

senátu a ďalších sudcov, určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov,

predsedov senátov).

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch a sudcoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci

určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým

senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania

pridelenia vecí.

Z citovaného vyplýva, že ústavný imperatív inkorporovaný v

a súvisiacich článkoch dohovoru, resp. ústavný princíp zákonného sudcu vyplývajúci

z judikatúry ústavného súdu, ktorý bol zakotvený aj v citovaných vykonávacích všeobecne

záväzných predpisoch, treba pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu

súdnej moci, totiž na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane

druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané

súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného

a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený - pre rôzne dôvody a rozličné

účely - výber súdov a sudcov „ad hoc“ (napr. ).

Ústavnou požiadavkou na zabezpečenie princípu zákonného sudcu, resp. senátu

je teda pridelenie napadnutej veci podľa vopred daných zásad náhodným výberom v súlade

s rozvrhom práce, ktorý zostavuje predseda súdu po predchádzajúcom prerokovaní

so sudcami a následne predloženom na prerokovanie sudcovskej rade (§ 52 ods. 2 a 3

zákona o súdoch a sudcoch) a ktorý musí obsahovať zákonom ustanovené obsahové

náležitosti.

Sťažovateľ porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu vidí najmä

v tom, že podľa neho nebol v okolnostiach daného prípadu dodržaný postupu v zmysle § 71

ods. 3 , ktorý ustanovuje, že návrh na predĺženie lehoty väzby podáva

v konaní pred súdom predseda senátu. V súvislosti s tým sťažovateľ tvrdí, že oprávnený

na podanie návrhu v danej veci bol predseda senátu krajského súdu, ktorému bola uvedená

trestná vec pridelená na konanie a rozhodnutie, avšak tento návrh nepodal.

Z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že

najvyššiemu súdu bol 3. novembra 2005 doručený návrh na predĺženie lehoty väzby

sťažovateľa z 2. novembra 2005 podaný predsedom senátu JUDr. P. T., ktorý podpísal

v zastúpení JUDr. J. K. Ďalšie zistenia ústavného súdu potvrdzujú tvrdenia sťažovateľa, že

uvedený návrh „okrem mena predsedu senátu neobsahoval označenie súdu, ktorý, resp.

ktorého predseda v danom prípade žiada rozhodnúť o predĺžení lehoty trvania väzby“.

V trestnej veci sťažovateľa a ďalších spoluobvinených prebiehalo v čase

rozhodovania najvyššieho súdu o návrhu na predĺženie ich lehoty väzby konanie

pred súdom (obžaloba bola podaná 11. februára 2005).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že „základným predpokladom

na rozhodovanie o predĺžení lehoty trvania väzby je podanie návrhu oprávnenou osobou.

Predseda senátu procesného súdu, na ktorom bola podaná obžaloba, môže návrh

na predĺženie lehoty trvania väzby podať iba v zákonom predpokladanom prípade,

t. j. podľa a spôsobom predpokladaným v

(najneskôr 10 dní pred uplynutím lehoty podľa Trestného

poriadku). Iná zákonná úprava, ktorá by mu umožňovala podať návrh na predĺženie lehoty

trvania väzby mimo uvedeného režimu, neexistuje“ (m. m. ).

Z uvedeného je zrejmé, že na podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby bol

oprávnený iba predseda senátu, a hoci nekonkretizuje, o akého predsedu

senátu by malo ísť z povahy, ale aj z logiky veci, vyplýva, že musí ísť o predsedu senátu

toho súdu prvého stupňa alebo druhého stupňa, ktorému je vec pridelená na vybavenie, teda

na prejedanie a rozhodnutie. Iba predseda senátu, ktorý v relevantnom čase konal

o obžalobe, mohol posúdiť, či ďalšie trvanie väzby je v súlade s účelom trestného konania.

Predseda senátu súdu, ktorý koná o čiastkovej procesnej otázke (ako to bolo v danej veci,

keď najvyšší súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 29. septembra 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorým bola

zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu), nemôže navrhnúť ďalšie

predĺženie väzby, navyše je to neakceptovateľné aj z dôvodu, že najvyšší súd sa za takejto

situácie stal v danom konaní procesnou stranou, keďže sám navrhol konanie, o ktorom

aj s konečnou platnosťou rozhodol. Len takýto záver rešpektuje podľa názoru ústavného

zásadu zakotvenú v , že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi, pričom príslušnosť súdu i sudcu ustanoví zákon.

So zreteľom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd

postupom v konaní o predĺžení trvania väzby sťažovateľa do 28. mája 2006 vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. novembra 2005 porušil aj základné

právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa . Vzhľadom na to

vyslovil aj porušenie označeného základného práva sťažovateľa tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto nálezu.

Pretože ústavný súd uvedené dôvody považoval za dostačujúce na vyslovenie

porušenia základného práva sťažovateľa garantovaného v , nepokladal

už za potrebné (aj vzhľadom na citované ustanovenie § 3 ods. 3 poslednej vety zákona

o súdoch a sudcoch, ako aj na zistenia vyplývajúce z rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok

2005, ktorý predpokladá vzájomné zastupovanie prvého predsedu príslušného senátu

druhým predsedom) zaoberať sa ďalšou argumentáciu sťažovateľa, o ktorú opieral

namietané porušenie označeného článku zo strany najvyššieho súdu v súvislosti

s rozhodovaním o predĺžení trvania jeho väzby do 28. mája 2006.

2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

v spojení s postupom najvyššieho súdu v konaní o jeho sťažnosti

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 29. septembra 2005 vedenom

pod sp. zn.

Námietky sťažovateľa vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sú založené na tvrdení

o „ nepružnom o prieťahovom konaní o označenej sťažnosti“.

Ústavný súd z obsahu spisu zistil, že krajský súd podľa § 72 ods. 2 Trestného

poriadku zamietol uznesením sp. zn. z 29. septembra 2005 žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 13. októbra

2005 sťažnosť, o ktorej vecne príslušný najvyšší súd, ktorému vec došla 18. októbra 2005,

do podania jeho sťažnosti ústavnému súdu, t. j. do 25. januára 2005, nedoručil

sťažovateľovi žiadne rozhodnutie.

Z vyžiadaného zberného spisu najvyššieho súdu vyplýva, že o sťažnosti sťažovateľa

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 29. septembra 2005 rozhodol v ten istý

deň, ako rozhodol o predĺžení lehoty trvania jeho väzby, t. j. 16. novembra 2005, a to

uznesením sp. zn. , ktorým sťažnosť sťažovateľa podľa § 148 ods. 1 písm. c)

zamietol.

Podľa vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 21. augusta 2007 „sudca spravodajca

v rámci predĺženej lehoty na vypracovanie rozhodnutia do 31. januára 2006, odovzdal

rozhodnutie dňa 27. decembra 2005 a spis bolo vypravený z Najvyššieho súdu SR dňa

2. januára 2005. Z týchto dôvodov vyplýva, že príslušný senát konal v oboch veciach vecne

sústredene a časovo plynule tak, aby naplnil zákonnú požiadavku rozhodovať o väzobných

veciach prednostne a urýchlene“.

Zo zberného spisu ani z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu nemožno zistiť

dôvody, pre ktoré bolo potrebné požiadať o predĺženie lehoty na vypracovanie uznesenia

sp. zn. zo 16. novembra 2005.

Z oznámenia krajského súdu z 8. februára 2007 vyplýva, že rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. zo 16. novembra 2005, ktorým rozhodol o sťažnosti sťažovateľa

„z 13. 10. 2005 podanej proti rozhodnutiu tunajšieho súdu sp. zn. z 29. 09. 2005,

ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť z 27. 09. 2005 o prepustenie z väzby na slobodu“,

došlo krajskému súdu 5. januára 2006 a následne bolo sťažovateľovi doručené 26. januára

2006 a jeho obhajcovi o deň neskôr.

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď sa

jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

týmto požiadavkám (napr. , ). V tejto súvislosti ústavný súd

konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle

čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto

požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom

stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. ).

Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“

(speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi

a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade s účelom čl. 5

dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý

uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko,

25. 10. 1990, § 27).

Jedna zo základných zásad trestného konania zakotvená v ustanovení § 2 ods. 6

znie: „Ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom

konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne

a urýchlene.“

Ústavný súd konštatuje, že od 18. októbra 2005, keď bol najvyššiemu súdu

postúpený príslušný spis so sťažnosťou sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 29. septembra 2005, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu, do 2. januára 2006, keď bol spis spolu s rozhodnutím o zamietnutí žiadosti

sťažovateľa zaslaný krajskému súdu, uplynula doba 2 a pol mesiaca. Táto doba by bola

podľa všetkého neprimeraná aj pre celé dvojinštančné konanie. Toto zistenie je podľa

názoru ústavného súdu postačujúce na prijatie záveru o zdĺhavosti postupu najvyššieho súdu

v rámci konania o zákonnosti väzby o to viac, že v súlade s

bol najvyšší súd povinný vybaviť danú vec (väzobnú) prednostne a urýchlene.

S argumentáciou najvyššieho súdu založenou na tom, že v priebehu sledovaného

obdobia pri rozhodovaní o zákonnosti väzby neboli spôsobené žiadne prieťahy, pretože

vo veci postupoval sústredene a plynulo, sa vzhľadom na uvedené zistenia nemožno

stotožniť.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za potrebné prisvedčiť

sťažovateľovi, že ani konanie o riadnom opravnom prostriedku proti uzneseniu krajského

súdu sp. zn. z 29. septembra 2005 vedené najvyšším súdom pod sp. zn.

nebolo v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru, čo vyslovil v zmysle čl. 127 ods. 2

v bode 2 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na evidentnú a nespochybniteľnú spojitosť čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1

a práva podľa a 4 dohovoru s ústavnými princípmi vyjadrenými v

ods. 2 nepovažoval ústavný súd za potrebné výslovne uviesť vo výrokovej časti tohto

nálezu aj to, že k porušeniu označených práv sťažovateľa došlo v spojení s čl. 2 ods. 2

, keďže už v samotnom deklarovaní porušenia týchto práv je táto skutočnosť

nepochybne implicitne obsiahnutá.

3. V zmysle ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Podľa ústavný súd môže priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

S prihliadnutím na návrh výroku rozhodnutia (petit) sťažnosti sťažovateľa, ako aj

ustanovenie , ústavný súd o primeranom finančnom

zadosťučinení rozhodovať nemohol, pretože sťažovateľ jeho priznanie nepožadoval.

4. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. K.,

ktoré si vyčíslil v podaní doručenom ústavnému súdu 7. septembra 2007 v sume 12 084 Sk.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úhradu priznal

za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a písomné

podanie vo veci samej zo 6. marca 2007) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za dva úkony urobené v roku 2006 po 2 730 Sk

a za dva úkony urobené v roku 2007 po 2 970 Sk, k tomu 2 x režijný paušál 164 Sk

a 2 x režijný paušál 178 Sk, t. j. v celkovej sume 12 084 Sk, t. j. v sume vyčíslenej právnym

zástupcom sťažovateľa.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008