Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 126/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. augusta 2005

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda

Báránya vo veci sťažnosti M. L., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B.,

pre namietané porušenie jej základného práva podľa a 5 Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 902/04 zo 6. augusta 2004 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 22. septembra 2004, ako aj

konaním týchto súdov, základného práva podľa a 5 Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 14. októbra 2004 a základného práva

podľa a 5 a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave vo veci

vedenej pod sp. zn. takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 902/04 svojím postupom

v súvislosti s rozhodovaním o žiadostiach M. L. o prepustenie z väzby na slobodu zo 7. júna

2004, 29. júna 2004 a 24. júla 2004 p o r u š i l jej základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Krajská prokuratúra v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. svojím

postupom v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti M. L. o prepustenie z väzby

z 30. septembra 2004 p o r u š i l a jej základné právo podľa a 5

Slovenskej republiky.

3. M. L. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 9 340 Sk (slovom

deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún), ktoré sú p o v i n n é zaplatiť Okresný súd

Bratislava I vo výške 4 670 Sk a Krajská prokuratúra v Bratislave vo výške 4 670 Sk na účet

jej právneho zástupcu JUDr. J. H., B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti M. L. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením sp. zn. z 29. apríla 2005 Ústavný súd Slovenskej republiky

(ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľka“)

z 13. decembra 2004 (doplnenú na základe výzvy ústavného súdu podaním zo 17. januára

2005) pre namietané porušenie jej základného práva podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 902/04 zo 6. augusta 2004 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. septembra

2004, ako aj konaním týchto súdov, základného práva podľa a 5 a

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. zo 14. októbra 2004

a základného práva podľa a 5 a dohovoru postupom Krajskej

prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.

. Vo zvyšnej časti bola jej sťažnosť odmietnutá.

Predmetom konania vo veci samej je posúdenie, či doba konania okresného súdu

vo veci vedenej pod sp. zn. 902/04 a krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn.

o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby zo 7. júna 2004, 29. júna

2004 a 24. júla 2004 zodpovedá požiadavke neodkladnosti rozhodovania o takej žiadosti,

ako aj či skutkové a právne závery obsiahnuté v týchto uzneseniach, ako aj v uznesení

krajského súdu sp. zn. zo 14. októbra 2004 zodpovedajú ústavným zásadám

dôvodnosti väzby. Predmetom konania vo veci samej je aj posúdenie, či doba rozhodovania

krajskej prokuratúry o žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby z 30. septembra 2004

vo veci vedenej pod sp. zn. zodpovedá požiadavke neodkladnosti rozhodovania

o takej žiadosti.

Sťažovateľka uviedla, že žiadosťami zo 7. júna 2004, 29. júna 2004 a 24. júla 2004

žiadala o prepustenie z väzby, v ktorej sa na základe rozhodnutia okresného súdu

nachádzala od 31. marca 2004. Prokurátor krajskej prokuratúry jej však upovedomením

zo 4. augusta 2004 oznámil, že jej žiadostiam o prepustenie z väzby nevyhovel z dôvodu

získania poznatku o tom, že mala spáchať ďalší trestný čin obdobnej povahy. Z uvedeného

dôvodu žiadosti so spisom predložil na rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd

uznesením sp. zn. 902/04 zo 6. augusta 2004 sťažovateľkine žiadosti o prepustenie

z väzby zamietol s odôvodnením, že v danom prípade nedošlo k zmene právnej kvalifikácie

skutku, situácia sa nezmenila, a preto nie je dôvod na jej prepustenie z väzby. Tieto tvrdenia

okresný súd doplnil tým, že je tu dôvodné podozrenie, že sťažovateľka sa mala dopustiť

ďalšieho trestného činu obdobného charakteru, čo len potvrdzuje dôvodnosť väzby podľa

ustanovenia . Proti uzneseniu okresného súdu, ktoré

podľa vyjadrenia sťažovateľky jej bolo doručené 20. augusta 2004, podala 23. augusta 2004

sťažnosť, v ktorej namietala dôvodnosť svojej väzby. O sťažnosti rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 22. septembra 2004 tak, že sťažnosť zamietol.

V odôvodnení uznesenia sa plne stotožnil s právnymi závermi predchádzajúcich súdnych

rozhodnutí vydaných v tejto veci. Zároveň krajský súd vyslovil názor, že spôsob, ktorým

bola spáchaná trestná činnosť, nasvedčuje tomu, že reálna obava z pokračovania v trestnej

činnosti aj naďalej trvá.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že 17. septembra 2004 podal prokurátor krajskej

prokuratúry návrh na predĺženie lehoty trvania väzby. O návrhu prokurátora rozhodol

okresný súd uznesením sp. zn. 1105/04 z 21. septembra 2004 tak, že väzbu sťažovateľke

nepredĺžil vzhľadom na nečinnosť a zistené nedostatky v postupe vyšetrovateľa. Proti

tomuto rozhodnutiu podal prokurátor krajskej prokuratúry 27. septembra 2004 sťažnosť,

o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. októbra 2004. Týmto

uznesením krajský súd zrušil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 1105/04

z 21. septembra 2004 a lehotu trvania väzby sťažovateľke a ostatným obvineným predĺžil

do 29. decembra 2004. Krajský súd v ňom vyslovil názor, že tvrdenie okresného súdu,

že dôvodom nepredĺženia väzby sťažovateľky je fakt, že vyšetrovateľ nesplnil pokyny

prokurátora, nie je správne. Po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že správne

obsahové zameranie úkonov, ktoré mal vykonať vyšetrovateľ a ktoré vytýkal okresný súd,

bolo možné stanoviť až po uskutočnení predchádzajúcich úkonov a ich analýze.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd sa nestotožnil so závermi okresného súdu, ktorý

návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby práve z dôvodov potreby vykonania

konkrétnych procesných úkonov nevyhovel a väzbu nepredĺžil. Zároveň krajský súd

uviedol, že postup okresného súdu pri rozhodovaní o nepredĺžení väzby považuje za vágny

a nekonkrétny. Uvedené doplnil tým, že predĺženie lehoty trvania väzby na dobu určitú

zreteľne poukazuje na to, že splnenie vyšetrovacích úkonov zo strany orgánov činných

v trestnom konaní má záväzný charakter. Po preskúmaní sťažnosti prokurátora sa krajský

súd stotožnil s jeho argumentáciou obsiahnutou v sťažnosti, podľa ktorej okolnosti prípadu

poukazujú na splnenie podmienok predĺženia trvania väzby o tri mesiace. Záverom krajský

súd v odôvodnení rozhodnutia okresnému súdu vytkol, že nemá v kompetencii

absolutizovať činnosť vyšetrovateľa do takej miery, že to zaraďuje medzi dôvody

nepredĺženia väzby.

Sťažovateľka uviedla, že 30. septembra 2004 sa uskutočnil jej výsluch v procesnom

postavení obvinenej. V rámci tohto výsluchu do zápisnice podala žiadosť o prepustenie

z väzby, ale podľa jej vyjadrenia do podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo o žiadosti

rozhodnuté.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej základných práv

a slobôd rozhodnutiami a postupom okresného súdu, krajského súdu a krajskej prokuratúry.

Zároveň žiadala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 55 980 Sk

a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 14 010 Sk. Primerané finančné zadosťučinenie

odvodila od platnej minimálnej mzdy a počtu mesiacov strávených vo väzbe (6 080 Sk x 6

+ 6 500 x 3).

K sťažnosti sťažovateľky sa vyjadrili okresný súd, krajský súd a krajská prokuratúra.

Okresný súd vo svojom stanovisku z 21. júna 2005 uviedol, že vo veci vedenej

pod sp. zn. 902/04 rozhodol v súlade so zákonom a že podľa jeho mienky rozhodnutím

ani postupom súdu nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľky. Zároveň

dodal, že netrvá na ústnom pojednávaní v tejto veci.

Krajský súd sa k sťažnosti vyjadril listom zo 4. marca 2005, v ktorom okrem iného

konštatoval, že pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu sp. zn. z 22. septembra

2004, vec mu bola z okresného súdu predložená na rozhodnutie 6. septembra 2004. Vo veci

bol určený termín neverejného zasadnutia na 22. september 2004. Rozhodnutie

bolo vyhotovené a odovzdané do kancelárie 23. septembra 2004 a expedované bolo

24. septembra 2004.

Krajský súd ďalej uviedol, že uznesením odvolacieho senátu sp. zn.

zo 14. októbra 2004 bolo zrušené uznesenie okresného súdu týkajúce sa nepredĺženia lehoty

trvania väzby u sťažovateľky a ostatných obvinených. V tomto rozhodnutí si odvolací senát

krajského súdu osvojil argumentáciu prokurátora v písomnej sťažnosti a predĺženie lehoty

trvania väzby o tri mesiace považoval za dôvodné vzhľadom na okolnosti prípadu.

Vo svojom vyjadrení krajský súd citoval niektoré výroky z namietaného rozhodnutia

odvolacieho senátu krajského súdu. Podľa vyjadrenia krajského súdu sťažnosť prokurátora

proti uzneseniu okresného súdu napadla na krajský súd 7. októbra 2004 a odvolací senát

o nej rozhodol 14. októbra 2004. Rozhodnutie bolo dané na opis 19. októbra 2004

a vyexpedované bolo 27. októbra 2004.

Listom z 30. mája 2005 krajský súd oznámil ústavnému súdu, že v danej veci netrvá

na ústnom pojednávaní.

K sťažnosti sťažovateľky zaujala svoje stanovisko aj krajská prokuratúra, a to listom

z 9. marca 2005. Podľa jej názoru pri vybavovaní žiadostí sťažovateľky o prepustenie

z väzby nedošlo na strane prokuratúry k zavineným prieťahom. Pokiaľ ide o podanie

žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú sťažovateľka podala pri výsluchu do zápisnice

30. septembra 2004, podľa vyjadrenia krajskej prokuratúry o existencii tejto žiadosti

sa prokurátor dozvedel až 16. novembra 2004 pri oboznámení sa s touto zápisnicou.

Následne 17. decembra 2004 na základe uznesenia prokurátora č. k. -360 bola

sťažovateľka z väzby prepustená. Podkladom pre rozhodnutie bola žiadosť sťažovateľky

o prepustenie z väzby zo 6. decembra 2004. Podľa vyjadrenia krajskej prokuratúry žiadosť

sťažovateľky z 30. septembra 2004, ktorá bola podaná pred uplynutím lehoty uvedenej

v ustanovení (krajská prokuratúra vo vyjadrení uviedla

ustanovenie , avšak je nepochybné, že mala na mysli

ustanovenie , ktoré pojednáva o lehote na podanie ďalšej

žiadosti o prepustenie z väzby), bola hodnotená ako neprípustná.

Krajská prokuratúra v liste z 30. mája 2005 oznámila ústavnému súdu, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania.

Právny zástupca sťažovateľky listom z 23. mája 2005 vyjadril súhlas s tým,

aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v danej veci.

Keďže všetci účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania

vo veci samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky o porušení požiadavky

neodkladnosti rozhodovania o jej žiadostiach o prepustenie z väzby zo 7. júna 2004,

29. júna 2004 a 24. júla 2004 rozhodol, že tieto budú posudzované z hľadiska čl. 17 ods. 2

a 5 a dohovoru.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté

aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene

rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne

napr. ).

vo svojom ustanovení priznáva obvinenému právo

kedykoľvek žiadať o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň ustanovuje, že „o takej

žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť“. Z uvedeného vyplýva, že ústavne akceptovateľné

v zmysle a 5 a dohovoru je držanie osoby vo väzbe

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá

zákonu, to znamená .

Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou

urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď

sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú

podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé

a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne napr. , ). V tejto

súvislosti ústavný súd konštatuje, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti

o prepustenie z väzby v zmysle a 5 a dohovoru nezodpovedá

lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže

zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani

nečinnosť trvajúca týždne.

Ústavný súd zistil, že po tom, ako 4. augusta 2004 prokurátor krajskej prokuratúry

nevyhovel žiadostiam sťažovateľky o prepustenie z väzby, predložil ich na rozhodnutie

okresnému súdu, ktorý o nich rozhodol 6. augusta 2004 tak, že ich zamietol. Uznesenie

okresného súdu sp. zn. 902/04 zo 6. augusta 2004 bolo sťažovateľke doručené

20. augusta 2004, pričom prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala proti nemu

23. augusta 2004 sťažnosť. Podľa vyjadrenia krajského súdu okresný súd mu predložil

na rozhodnutie sťažnosť 6. septembra 2004. O sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

rozhodol krajský súd 22. septembra 2004. Podľa vyjadrenia krajského súdu bolo toto

rozhodnutie vyhotovené a odovzdané do kancelárie 23. septembra 2004, pričom podľa

pečiatky kancelária expedovala uznesenia 24. septembra 2004. Písomne vyhotovené

uznesenie krajského súdu bolo za účelom jeho oznámenia procesným stranám a ich

právnym zástupcom 1. októbra 2004 doručené okresnému súdu, ktorý mal zabezpečiť jeho

následné doručenie. Podľa vyjadrenia sťažovateľky jej bolo toto uznesenie krajského súdu

doručené 28. októbra 2004, a to na základe urgencie jeho zaslania z 21. októbra 2004.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd rozhodol o žiadostiach sťažovateľky

v priebehu 2 dní od doručenia spisu a žiadostí a v priebehu 1 mesiaca (od 6. augusta 2004

do 6. septembra 2004) vyhotovil a doručil uznesenie a predložil sťažnosť sťažovateľky

proti tomuto uzneseniu krajskému súdu. Krajský súd rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu, vyhotovil, expedoval a doručil uznesenie okresnému súdu v priebehu

takmer 3 a pol týždňa. Predmetné uznesenie, ktorého doručenie procesným stranám mal

zabezpečiť okresný súd, bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené až 28. októbra

2004, teda takmer 4 týždne odvtedy, ako došlo z krajského súdu na okresný súd. Ústavný

súd konštatuje, že konanie o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby trvalo

na okresnom súde 8 týždňov s tým, že táto doba zahŕňala nielen doručenie žiadosti

sťažovateľky z krajskej prokuratúry okresnému súdu, rozhodnutie okresného súdu,

predloženie sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu krajskému súdu, ale aj

doručovanie uznesenia krajského súdu okresným súdom.

Keďže konanie okresného súdu o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby

trvalo 8 týždňov, teda takmer 2 mesiace, a krajského súdu len 3 a pol týždňa, ústavný súd

považuje za ústavne neakceptovateľný jedine postup okresného súdu. Z uvedeného možno

vyvodiť záver, že okresný súd porušil právo sťažovateľky podľa a 5

a dohovoru, čo ústavný súd vyslovil v zmysle v bode 1

výroku tohto nálezu.

Argumentácia okresného súdu, ktorý sa obmedzil len na konštatovanie o dodržaní

zákona pri rozhodovaní o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby, ho nezbavuje

ústavnej zodpovednosti pri dodržiavaní základných práv a slobôd, a to aj osôb, ktoré

sú v konaní obvinené.

Ústavný súd je toho názoru, že všeobecný súd je v právnom štáte povinný zabezpečiť

a garantovať reálne a praktické naplnenie obsahu základných práv a slobôd. V danom

prípade si však okresný súd túto povinnosť nesplnil, čo viedlo ústavný súd k záveru,

že základné práva sťažovateľky podľa a 5 a dohovoru boli

postupom okresného súdu porušené.

2. Ústavný súd v bode 1 výroku toho nálezu konštatoval porušenie základných práv

sťažovateľky podľa a 5 a dohovoru, a to v súvislosti

s nedodržaním požiadavky neodkladnosti rozhodovania okresného súdu o žiadosti

sťažovateľky o prepustenie z väzby.

Podľa ustanovenia obvinený má právo kedykoľvek

žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti

nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. O takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť.

Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať

až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenie je nepochybné, že v prípravnom

konaní má aj prokurátor povinnosť rozhodnúť o žiadosti o prepustenie z väzby

čo najrýchlejšie. Bez výhrad to platí aj v prípade sťažovateľkou podanej žiadosti

o prepustenie z väzby, ktorú podala pri svojom výsluchu 30. septembra 2004. O tejto

žiadosti však do dátumu podania sťažnosti ústavnému súdu (15. decembra 2004) nebolo

rozhodnuté.

Z ústavného hľadiska neobstojí argumentácia krajskej prokuratúry, ktorá

sa vo svojom stanovisku z 9. marca 2005 odvolávala na to, že prokurátor nemal vedomosť

o predmetnej žiadosti a dozvedel sa o nej až pri vykonávaní previerky v rámci dozoru

prokurátora 16. novembra 2004. Neobstojí ani tvrdenie prokurátora, že spis za účelom

rozhodnutia o žiadosti sťažovateľky mu bol z Úradu justičnej a kriminálnej polície

Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave predložený až 14. decembra 2004.

O prepustení sťažovateľky z väzby rozhodol prokurátor 17. decembra 2004, keď podkladom

pre jeho rozhodnutie bola ďalšia žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby zo 6. decembra

2004. Z vyjadrenia krajskej prokuratúry vyplýva, že žiadosť sťažovateľky z 30. septembra

2004, ktorá bola podaná pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 72 ods. 2 Trestného

poriadku, bola hodnotená ako neprípustná.

Z uvedeného vyplýva, že prokurátor o žiadosti sťažovateľky z 30. septembra 2004

napriek tomu, že o nej mal vedomosť, ani nerozhodol. Podkladom pre jeho rozhodnutie

o prepustení sťažovateľky z väzby bola jej žiadosť zo 6. decembra 2004, čo vyplýva

aj z uznesenia krajskej prokuratúry č. k. -360 zo 17. decembra 2004.

Konanie krajskej prokuratúry nemožno ospravedlniť ani tým, že prokurátor

sa o predmetnej žiadosti sťažovateľky dozvedel mesiac a pol od jej podania, ani tým,

že vyšetrovateľ predložil spis prokurátorovi na základe urgencie až po uplynutí 2 a pol

mesiaca od podania žiadosti sťažovateľky, a napokon ani tým, že spornú žiadosť hodnotil

prokurátor ako neprípustnú bez toho, aby o nej rozhodol. Ústavný súd je toho názoru,

že dozor prokurátora nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní predstavuje

aktívny aspekt jeho konania zahŕňajúci garanciu základných práv a slobôd všetkým

procesným stranám trestného konania. A preto objektívne odstrániteľné okolnosti ako

oneskorené dozvedenie sa prokurátora o žiadosti sťažovateľky alebo zdĺhavé predloženie

vyšetrovacieho spisu prokurátorovi, či len samotné konštatovanie prokurátora, že žiadosť

je neprípustná, nie sú dostatočným ospravedlňujúcim dôvodom.

Ústavný súd konštatuje, že týmto postupom krajskej prokuratúry došlo k porušeniu

základných práv sťažovateľky podľa a 5 , ktorých obsahom je aj právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd (a v prípravnom konaní aj prokurátor) neodkladne

alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná.

3. 1. V rámci konania vo veci samej ústavný súd skúmal aj uznesenie okresného súdu

sp. zn. 902/04 zo 6. augusta 2004 a uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 22. septembra 2004 a sp. zn. zo 14. októbra 2004 z hľadiska posúdenia

skutkových a právnych záverov pre dôvodnosť väzby, a tým možného porušenia čl. 17

ods. 2 a 5 a dohovoru (a v tomto prípade aj vo vzťahu ku krajskej

prokuratúre vo veci vedenej pod sp. zn. ). V tejto súvislosti dospel ústavný súd

k záveru, že predmetné rozhodnutia spĺňajú parametre zákonných rozhodnutí, nevykazujú

znaky arbitrárnosti, či nepreskúmateľnosti. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.

konštatoval „Keď sa súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí

do väzby nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne

a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší právo

sťažovateľa podať návrh na konanie, v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby,

vyplývajúce z a 5 .“ Ústavný súd však v prípade namietaných rozhodnutí

nezistil také porušenie zákona, ktoré by založilo predpoklady na vyslovenie porušenia

označených základných práv, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku

nálezu).

3. 2. Ústavný súd nevyhovel ani časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala

porušenie základných práv podľa a 5 a dohovoru postupom

krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. v súvislosti s rozhodovaním

o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby.

Krajský súd vo svojom vyjadrení zo 4. marca 2005 uviedol, že „by sme mohli

konštatovať z pohľadu administratívy Krajského súdu v Bratislave prieťah v konaní pokiaľ

medzi opisom II. stupňového uznesenia a jeho expedovaním uplynulo osem kalendárnych

dní“. Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska dodržania požiadavky rýchlosti rozhodovania

o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby konanie na krajskom súde v trvaní takmer

3 a pol týždňa nenaplnilo predpoklady pre vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených

základných práv, pričom bližšie odôvodnenie tohto záveru je mutatis mutandis obsiahnuté

v bode 1 odôvodnenia nálezu.

3. 3. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia ústavný súd môže priznať

tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 55 980 Sk, čo odôvodnila tým, že podľa jej názoru jej bolo

nezákonným obmedzením osobnej slobody a držaním vo väzbe zabránené pracovať

a poberať za prácu aspoň minimálnu mzdu. Z uvedeného dôvodu si sťažovateľka uplatnila

primerané finančné zadosťučinenie, ktoré vyčíslila sumou rovnajúcou sa výške jej ušlej

mzdy za obdobie strávené vo väzbe.

Ústavný súd v náleze sp. zn. tiež vyslovil, že záujmy ochrany

ústavnosti v konaní o sťažnostiach fyzických osôb podľa spočívajú v tom,

aby ústavný súd náležite preskúmal a posúdil námietky porušenia základných práv a slobôd

a v prípade zistenia porušení poskytol účinnú nápravu.

Pre nápravu porušenia základných práv sťažovateľky ústavný súd rozhodol

o porušení označených základných práv tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Významným faktom zadosťučinenia sťažovateľky, ktorá dva dni po podaní sťažnosti

ústavnému súdu bola na základe rozhodnutia prokurátora prepustená z väzby, je už samotné

vyslovenie porušenia jej základných práv. Ústavný súd konštatuje, že tento nález je pre

sťažovateľku dostatočnou morálnou satisfakciou, a preto je dôvodné nepriznanie jej

primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu). Vyslovenie tohto názoru

ústavného súdu je umocnené aj skutočnosťou, že sťažovateľka žiadala priznať primerané

finančné zadosťučinenie z dôvodu, že nezákonným obmedzením jej osobnej slobody

a následným držaním vo väzbe jej bolo znemožnené poberať za prácu aspoň minimálnu

mzdu, avšak ústavný súd nevyslovil nezákonnosť väzby. Vyslovil len nedodržanie

požiadavky neodkladnosti rozhodovania o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti z 13. decembra 2004, ako aj v jej doplnení

zo 17. januára 2005 žiadala, aby ústavný súd zaviazal porušovateľov jej označených

základných práv (okresný súd, krajský súd a krajskú prokuratúru) zaplatiť spoločne

a nerozdielne trovy jej konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 14 010

Sk (tri úkony právnej pomoci á 4 534 Sk – prevzatie zastupovania v danej veci, ďalšia

porada so sťažovateľkou a podanie ústavnej sťažnosti a režijný paušál 3 x 136 Sk) na účet

jej právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti nálezu.

Podľa ustanovenia § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len „“) účinnej od 1. januára 2005 patrí advokátovi

za úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky

odmena podľa doterajších predpisov.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky preto ústavný súd vychádzal

z ustanovení , , a vyhlášky č.

v spojení s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvou vetou, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania pred ústavným

súdom o sťažnosti v zmysle je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch

a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom

sa koná pred všeobecným súdom (napr. , ).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2004 v konaní

pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Ústavný

súd v súlade s ustanovením priznal náhradu trov

právneho zastúpenia, nie však vo výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľky

za tri úkony právnej pomoci v celkovej výške 14 010 Sk, ale vo výške 9 340 Sk

(za dva preukázateľné úkony právnej pomoci – prevzatie zastupovania v danej veci

a podanie sťažnosti).

Vzhľadom na to, že ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateľky podľa ustanovenia

a s poukazom na ustanovenie tohto zákona

(ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania jeho trovy),

uložil zaplatiť trovy konania sťažovateľky na účet jej právneho zástupcu, a to okresnému

súdu vo výške 4 670 Sk a krajskej prokuratúre vo výške 4 670 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Na základe vyššie uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku

tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2005