Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 116 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (121)III. ÚS 126/05
PDF · 293.48 KB
No categories available
III. ÚS 126/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. augusta 2005
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda
Báránya vo veci sťažnosti M. L., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B.,
pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. Tp 902/04 zo 6. augusta 2004 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Tpo 155/04 z 22. septembra 2004, ako aj
konaním týchto súdov, základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Tpo 174/04 zo 14. októbra 2004 a základného práva
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave vo veci
vedenej pod sp. zn. 2 Kv 61/04 takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. Tp 902/04 svojím postupom
v súvislosti s rozhodovaním o žiadostiach M. L. o prepustenie z väzby na slobodu zo 7. júna
2004, 29. júna 2004 a 24. júla 2004 p o r u š i l jej základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Krajská prokuratúra v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kv 61/04 svojím
postupom v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti M. L. o prepustenie z väzby
z 30. septembra 2004 p o r u š i l a jej základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky.
3. M. L. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 9 340 Sk (slovom
deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún), ktoré sú p o v i n n é zaplatiť Okresný súd
Bratislava I vo výške 4 670 Sk a Krajská prokuratúra v Bratislave vo výške 4 670 Sk na účet
jej právneho zástupcu JUDr. J. H., B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti M. L. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením sp. zn. III. ÚS 126/05 z 29. apríla 2005 Ústavný súd Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľka“)
z 13. decembra 2004 (doplnenú na základe výzvy ústavného súdu podaním zo 17. januára
2005) pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 902/04 zo 6. augusta 2004 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Tpo 155/04 z 22. septembra
2004, ako aj konaním týchto súdov, základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Tpo 174/04 zo 14. októbra 2004
a základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru postupom Krajskej
prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.
2 Kv 61/04. Vo zvyšnej časti bola jej sťažnosť odmietnutá.
Predmetom konania vo veci samej je posúdenie, či doba konania okresného súdu
vo veci vedenej pod sp. zn. Tp 902/04 a krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn.
8 Tpo 155/04 o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby zo 7. júna 2004, 29. júna
2004 a 24. júla 2004 zodpovedá požiadavke neodkladnosti rozhodovania o takej žiadosti,
ako aj či skutkové a právne závery obsiahnuté v týchto uzneseniach, ako aj v uznesení
krajského súdu sp. zn. 9 Tpo 174/04 zo 14. októbra 2004 zodpovedajú ústavným zásadám
dôvodnosti väzby. Predmetom konania vo veci samej je aj posúdenie, či doba rozhodovania
krajskej prokuratúry o žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby z 30. septembra 2004
vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kv 61/04 zodpovedá požiadavke neodkladnosti rozhodovania
o takej žiadosti.
Sťažovateľka uviedla, že žiadosťami zo 7. júna 2004, 29. júna 2004 a 24. júla 2004
žiadala o prepustenie z väzby, v ktorej sa na základe rozhodnutia okresného súdu
nachádzala od 31. marca 2004. Prokurátor krajskej prokuratúry jej však upovedomením
zo 4. augusta 2004 oznámil, že jej žiadostiam o prepustenie z väzby nevyhovel z dôvodu
získania poznatku o tom, že mala spáchať ďalší trestný čin obdobnej povahy. Z uvedeného
dôvodu žiadosti so spisom predložil na rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd
uznesením sp. zn. Tp 902/04 zo 6. augusta 2004 sťažovateľkine žiadosti o prepustenie
z väzby zamietol s odôvodnením, že v danom prípade nedošlo k zmene právnej kvalifikácie
skutku, situácia sa nezmenila, a preto nie je dôvod na jej prepustenie z väzby. Tieto tvrdenia
okresný súd doplnil tým, že je tu dôvodné podozrenie, že sťažovateľka sa mala dopustiť
ďalšieho trestného činu obdobného charakteru, čo len potvrdzuje dôvodnosť väzby podľa
ustanovenia § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Proti uzneseniu okresného súdu, ktoré
podľa vyjadrenia sťažovateľky jej bolo doručené 20. augusta 2004, podala 23. augusta 2004
sťažnosť, v ktorej namietala dôvodnosť svojej väzby. O sťažnosti rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 8 Tpo 155/04 z 22. septembra 2004 tak, že sťažnosť zamietol.
V odôvodnení uznesenia sa plne stotožnil s právnymi závermi predchádzajúcich súdnych
rozhodnutí vydaných v tejto veci. Zároveň krajský súd vyslovil názor, že spôsob, ktorým
bola spáchaná trestná činnosť, nasvedčuje tomu, že reálna obava z pokračovania v trestnej
činnosti aj naďalej trvá.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že 17. septembra 2004 podal prokurátor krajskej
prokuratúry návrh na predĺženie lehoty trvania väzby. O návrhu prokurátora rozhodol
okresný súd uznesením sp. zn. Tp 1105/04 z 21. septembra 2004 tak, že väzbu sťažovateľke
nepredĺžil vzhľadom na nečinnosť a zistené nedostatky v postupe vyšetrovateľa. Proti
tomuto rozhodnutiu podal prokurátor krajskej prokuratúry 27. septembra 2004 sťažnosť,
o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 Tpo 174/04 zo 14. októbra 2004. Týmto
uznesením krajský súd zrušil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. Tp 1105/04
z 21. septembra 2004 a lehotu trvania väzby sťažovateľke a ostatným obvineným predĺžil
do 29. decembra 2004. Krajský súd v ňom vyslovil názor, že tvrdenie okresného súdu,
že dôvodom nepredĺženia väzby sťažovateľky je fakt, že vyšetrovateľ nesplnil pokyny
prokurátora, nie je správne. Po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že správne
obsahové zameranie úkonov, ktoré mal vykonať vyšetrovateľ a ktoré vytýkal okresný súd,
bolo možné stanoviť až po uskutočnení predchádzajúcich úkonov a ich analýze.
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd sa nestotožnil so závermi okresného súdu, ktorý
návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby práve z dôvodov potreby vykonania
konkrétnych procesných úkonov nevyhovel a väzbu nepredĺžil. Zároveň krajský súd
uviedol, že postup okresného súdu pri rozhodovaní o nepredĺžení väzby považuje za vágny
a nekonkrétny. Uvedené doplnil tým, že predĺženie lehoty trvania väzby na dobu určitú
zreteľne poukazuje na to, že splnenie vyšetrovacích úkonov zo strany orgánov činných
v trestnom konaní má záväzný charakter. Po preskúmaní sťažnosti prokurátora sa krajský
súd stotožnil s jeho argumentáciou obsiahnutou v sťažnosti, podľa ktorej okolnosti prípadu
poukazujú na splnenie podmienok predĺženia trvania väzby o tri mesiace. Záverom krajský
súd v odôvodnení rozhodnutia okresnému súdu vytkol, že nemá v kompetencii
absolutizovať činnosť vyšetrovateľa do takej miery, že to zaraďuje medzi dôvody
nepredĺženia väzby.
Sťažovateľka uviedla, že 30. septembra 2004 sa uskutočnil jej výsluch v procesnom
postavení obvinenej. V rámci tohto výsluchu do zápisnice podala žiadosť o prepustenie
z väzby, ale podľa jej vyjadrenia do podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo o žiadosti
rozhodnuté.
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej základných práv
a slobôd rozhodnutiami a postupom okresného súdu, krajského súdu a krajskej prokuratúry.
Zároveň žiadala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 55 980 Sk
a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 14 010 Sk. Primerané finančné zadosťučinenie
odvodila od platnej minimálnej mzdy a počtu mesiacov strávených vo väzbe (6 080 Sk x 6
+ 6 500 x 3).
K sťažnosti sťažovateľky sa vyjadrili okresný súd, krajský súd a krajská prokuratúra.
Okresný súd vo svojom stanovisku z 21. júna 2005 uviedol, že vo veci vedenej
pod sp. zn. Tp 902/04 rozhodol v súlade so zákonom a že podľa jeho mienky rozhodnutím
ani postupom súdu nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľky. Zároveň
dodal, že netrvá na ústnom pojednávaní v tejto veci.
Krajský súd sa k sťažnosti vyjadril listom zo 4. marca 2005, v ktorom okrem iného
konštatoval, že pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 155/04 z 22. septembra
2004, vec mu bola z okresného súdu predložená na rozhodnutie 6. septembra 2004. Vo veci
bol určený termín neverejného zasadnutia na 22. september 2004. Rozhodnutie
bolo vyhotovené a odovzdané do kancelárie 23. septembra 2004 a expedované bolo
24. septembra 2004.
Krajský súd ďalej uviedol, že uznesením odvolacieho senátu sp. zn. 9 Tpo 174/04
zo 14. októbra 2004 bolo zrušené uznesenie okresného súdu týkajúce sa nepredĺženia lehoty
trvania väzby u sťažovateľky a ostatných obvinených. V tomto rozhodnutí si odvolací senát
krajského súdu osvojil argumentáciu prokurátora v písomnej sťažnosti a predĺženie lehoty
trvania väzby o tri mesiace považoval za dôvodné vzhľadom na okolnosti prípadu.
Vo svojom vyjadrení krajský súd citoval niektoré výroky z namietaného rozhodnutia
odvolacieho senátu krajského súdu. Podľa vyjadrenia krajského súdu sťažnosť prokurátora
proti uzneseniu okresného súdu napadla na krajský súd 7. októbra 2004 a odvolací senát
o nej rozhodol 14. októbra 2004. Rozhodnutie bolo dané na opis 19. októbra 2004
a vyexpedované bolo 27. októbra 2004.
Listom z 30. mája 2005 krajský súd oznámil ústavnému súdu, že v danej veci netrvá
na ústnom pojednávaní.
K sťažnosti sťažovateľky zaujala svoje stanovisko aj krajská prokuratúra, a to listom
z 9. marca 2005. Podľa jej názoru pri vybavovaní žiadostí sťažovateľky o prepustenie
z väzby nedošlo na strane prokuratúry k zavineným prieťahom. Pokiaľ ide o podanie
žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú sťažovateľka podala pri výsluchu do zápisnice
30. septembra 2004, podľa vyjadrenia krajskej prokuratúry o existencii tejto žiadosti
sa prokurátor dozvedel až 16. novembra 2004 pri oboznámení sa s touto zápisnicou.
Následne 17. decembra 2004 na základe uznesenia prokurátora č. k. 2 Kv 61/04-360 bola
sťažovateľka z väzby prepustená. Podkladom pre rozhodnutie bola žiadosť sťažovateľky
o prepustenie z väzby zo 6. decembra 2004. Podľa vyjadrenia krajskej prokuratúry žiadosť
sťažovateľky z 30. septembra 2004, ktorá bola podaná pred uplynutím lehoty uvedenej
v ustanovení § 72 ods. 2 Trestného poriadku (krajská prokuratúra vo vyjadrení uviedla
ustanovenie § 72 ods. 1 Trestného poriadku, avšak je nepochybné, že mala na mysli
ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré pojednáva o lehote na podanie ďalšej
žiadosti o prepustenie z väzby), bola hodnotená ako neprípustná.
Krajská prokuratúra v liste z 30. mája 2005 oznámila ústavnému súdu, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania.
Právny zástupca sťažovateľky listom z 23. mája 2005 vyjadril súhlas s tým,
aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v danej veci.
Keďže všetci účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania
vo veci samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
1. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky o porušení požiadavky
neodkladnosti rozhodovania o jej žiadostiach o prepustenie z väzby zo 7. júna 2004,
29. júna 2004 a 24. júla 2004 rozhodol, že tieto budú posudzované z hľadiska čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté
aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene
rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne
napr. III. ÚS 7/00).
Trestný poriadok vo svojom ustanovení § 72 ods. 2 priznáva obvinenému právo
kedykoľvek žiadať o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň ustanovuje, že „o takej
žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť“. Z uvedeného vyplýva, že ústavne akceptovateľné
v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru je držanie osoby vo väzbe
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá
zákonu, to znamená Trestnému poriadku.
Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou
urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď
sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú
podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé
a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto
súvislosti ústavný súd konštatuje, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti
o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá
lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže
zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani
nečinnosť trvajúca týždne.
Ústavný súd zistil, že po tom, ako 4. augusta 2004 prokurátor krajskej prokuratúry
nevyhovel žiadostiam sťažovateľky o prepustenie z väzby, predložil ich na rozhodnutie
okresnému súdu, ktorý o nich rozhodol 6. augusta 2004 tak, že ich zamietol. Uznesenie
okresného súdu sp. zn. Tp 902/04 zo 6. augusta 2004 bolo sťažovateľke doručené
20. augusta 2004, pričom prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala proti nemu
23. augusta 2004 sťažnosť. Podľa vyjadrenia krajského súdu okresný súd mu predložil
na rozhodnutie sťažnosť 6. septembra 2004. O sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
rozhodol krajský súd 22. septembra 2004. Podľa vyjadrenia krajského súdu bolo toto
rozhodnutie vyhotovené a odovzdané do kancelárie 23. septembra 2004, pričom podľa
pečiatky kancelária expedovala uznesenia 24. septembra 2004. Písomne vyhotovené
uznesenie krajského súdu bolo za účelom jeho oznámenia procesným stranám a ich
právnym zástupcom 1. októbra 2004 doručené okresnému súdu, ktorý mal zabezpečiť jeho
následné doručenie. Podľa vyjadrenia sťažovateľky jej bolo toto uznesenie krajského súdu
doručené 28. októbra 2004, a to na základe urgencie jeho zaslania z 21. októbra 2004.
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd rozhodol o žiadostiach sťažovateľky
v priebehu 2 dní od doručenia spisu a žiadostí a v priebehu 1 mesiaca (od 6. augusta 2004
do 6. septembra 2004) vyhotovil a doručil uznesenie a predložil sťažnosť sťažovateľky
proti tomuto uzneseniu krajskému súdu. Krajský súd rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu, vyhotovil, expedoval a doručil uznesenie okresnému súdu v priebehu
takmer 3 a pol týždňa. Predmetné uznesenie, ktorého doručenie procesným stranám mal
zabezpečiť okresný súd, bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené až 28. októbra
2004, teda takmer 4 týždne odvtedy, ako došlo z krajského súdu na okresný súd. Ústavný
súd konštatuje, že konanie o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby trvalo
na okresnom súde 8 týždňov s tým, že táto doba zahŕňala nielen doručenie žiadosti
sťažovateľky z krajskej prokuratúry okresnému súdu, rozhodnutie okresného súdu,
predloženie sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu krajskému súdu, ale aj
doručovanie uznesenia krajského súdu okresným súdom.
Keďže konanie okresného súdu o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby
trvalo 8 týždňov, teda takmer 2 mesiace, a krajského súdu len 3 a pol týždňa, ústavný súd
považuje za ústavne neakceptovateľný jedine postup okresného súdu. Z uvedeného možno
vyvodiť záver, že okresný súd porušil právo sťažovateľky podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a čl. 5 ods. 4 dohovoru, čo ústavný súd vyslovil v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy v bode 1
výroku tohto nálezu.
Argumentácia okresného súdu, ktorý sa obmedzil len na konštatovanie o dodržaní
zákona pri rozhodovaní o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby, ho nezbavuje
ústavnej zodpovednosti pri dodržiavaní základných práv a slobôd, a to aj osôb, ktoré
sú v konaní obvinené.
Ústavný súd je toho názoru, že všeobecný súd je v právnom štáte povinný zabezpečiť
a garantovať reálne a praktické naplnenie obsahu základných práv a slobôd. V danom
prípade si však okresný súd túto povinnosť nesplnil, čo viedlo ústavný súd k záveru,
že základné práva sťažovateľky podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru boli
postupom okresného súdu porušené.
2. Ústavný súd v bode 1 výroku toho nálezu konštatoval porušenie základných práv
sťažovateľky podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, a to v súvislosti
s nedodržaním požiadavky neodkladnosti rozhodovania okresného súdu o žiadosti
sťažovateľky o prepustenie z väzby.
Podľa ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek
žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti
nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. O takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť.
Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať
až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenie je nepochybné, že v prípravnom
konaní má aj prokurátor povinnosť rozhodnúť o žiadosti o prepustenie z väzby
čo najrýchlejšie. Bez výhrad to platí aj v prípade sťažovateľkou podanej žiadosti
o prepustenie z väzby, ktorú podala pri svojom výsluchu 30. septembra 2004. O tejto
žiadosti však do dátumu podania sťažnosti ústavnému súdu (15. decembra 2004) nebolo
rozhodnuté.
Z ústavného hľadiska neobstojí argumentácia krajskej prokuratúry, ktorá
sa vo svojom stanovisku z 9. marca 2005 odvolávala na to, že prokurátor nemal vedomosť
o predmetnej žiadosti a dozvedel sa o nej až pri vykonávaní previerky v rámci dozoru
prokurátora 16. novembra 2004. Neobstojí ani tvrdenie prokurátora, že spis za účelom
rozhodnutia o žiadosti sťažovateľky mu bol z Úradu justičnej a kriminálnej polície
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave predložený až 14. decembra 2004.
O prepustení sťažovateľky z väzby rozhodol prokurátor 17. decembra 2004, keď podkladom
pre jeho rozhodnutie bola ďalšia žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby zo 6. decembra
2004. Z vyjadrenia krajskej prokuratúry vyplýva, že žiadosť sťažovateľky z 30. septembra
2004, ktorá bola podaná pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 72 ods. 2 Trestného
poriadku, bola hodnotená ako neprípustná.
Z uvedeného vyplýva, že prokurátor o žiadosti sťažovateľky z 30. septembra 2004
napriek tomu, že o nej mal vedomosť, ani nerozhodol. Podkladom pre jeho rozhodnutie
o prepustení sťažovateľky z väzby bola jej žiadosť zo 6. decembra 2004, čo vyplýva
aj z uznesenia krajskej prokuratúry č. k. 2 Kv 61/04-360 zo 17. decembra 2004.
Konanie krajskej prokuratúry nemožno ospravedlniť ani tým, že prokurátor
sa o predmetnej žiadosti sťažovateľky dozvedel mesiac a pol od jej podania, ani tým,
že vyšetrovateľ predložil spis prokurátorovi na základe urgencie až po uplynutí 2 a pol
mesiaca od podania žiadosti sťažovateľky, a napokon ani tým, že spornú žiadosť hodnotil
prokurátor ako neprípustnú bez toho, aby o nej rozhodol. Ústavný súd je toho názoru,
že dozor prokurátora nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní predstavuje
aktívny aspekt jeho konania zahŕňajúci garanciu základných práv a slobôd všetkým
procesným stranám trestného konania. A preto objektívne odstrániteľné okolnosti ako
oneskorené dozvedenie sa prokurátora o žiadosti sťažovateľky alebo zdĺhavé predloženie
vyšetrovacieho spisu prokurátorovi, či len samotné konštatovanie prokurátora, že žiadosť
je neprípustná, nie sú dostatočným ospravedlňujúcim dôvodom.
Ústavný súd konštatuje, že týmto postupom krajskej prokuratúry došlo k porušeniu
základných práv sťažovateľky podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorých obsahom je aj právo
podať návrh na konanie, v ktorom by súd (a v prípravnom konaní aj prokurátor) neodkladne
alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná.
3. 1. V rámci konania vo veci samej ústavný súd skúmal aj uznesenie okresného súdu
sp. zn. Tp 902/04 zo 6. augusta 2004 a uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 155/04
z 22. septembra 2004 a sp. zn. 9 Tpo 174/04 zo 14. októbra 2004 z hľadiska posúdenia
skutkových a právnych záverov pre dôvodnosť väzby, a tým možného porušenia čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru (a v tomto prípade aj vo vzťahu ku krajskej
prokuratúre vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kv 61/04). V tejto súvislosti dospel ústavný súd
k záveru, že predmetné rozhodnutia spĺňajú parametre zákonných rozhodnutí, nevykazujú
znaky arbitrárnosti, či nepreskúmateľnosti. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.
III. ÚS 135/04 konštatoval „Keď sa súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí
do väzby nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne
a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší právo
sťažovateľa podať návrh na konanie, v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby,
vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.“ Ústavný súd však v prípade namietaných rozhodnutí
nezistil také porušenie zákona, ktoré by založilo predpoklady na vyslovenie porušenia
označených základných práv, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku
nálezu).
3. 2. Ústavný súd nevyhovel ani časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala
porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom
krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Tpo 155/04 v súvislosti s rozhodovaním
o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby.
Krajský súd vo svojom vyjadrení zo 4. marca 2005 uviedol, že „by sme mohli
konštatovať z pohľadu administratívy Krajského súdu v Bratislave prieťah v konaní pokiaľ
medzi opisom II. stupňového uznesenia a jeho expedovaním uplynulo osem kalendárnych
dní“. Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska dodržania požiadavky rýchlosti rozhodovania
o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby konanie na krajskom súde v trvaní takmer
3 a pol týždňa nenaplnilo predpoklady pre vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených
základných práv, pričom bližšie odôvodnenie tohto záveru je mutatis mutandis obsiahnuté
v bode 1 odôvodnenia nálezu.
3. 3. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať
tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa ustanovenia § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 55 980 Sk, čo odôvodnila tým, že podľa jej názoru jej bolo
nezákonným obmedzením osobnej slobody a držaním vo väzbe zabránené pracovať
a poberať za prácu aspoň minimálnu mzdu. Z uvedeného dôvodu si sťažovateľka uplatnila
primerané finančné zadosťučinenie, ktoré vyčíslila sumou rovnajúcou sa výške jej ušlej
mzdy za obdobie strávené vo väzbe.
Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 133/02 tiež vyslovil, že záujmy ochrany
ústavnosti v konaní o sťažnostiach fyzických osôb podľa čl. 127 ústavy spočívajú v tom,
aby ústavný súd náležite preskúmal a posúdil námietky porušenia základných práv a slobôd
a v prípade zistenia porušení poskytol účinnú nápravu.
Pre nápravu porušenia základných práv sťažovateľky ústavný súd rozhodol
o porušení označených základných práv tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Významným faktom zadosťučinenia sťažovateľky, ktorá dva dni po podaní sťažnosti
ústavnému súdu bola na základe rozhodnutia prokurátora prepustená z väzby, je už samotné
vyslovenie porušenia jej základných práv. Ústavný súd konštatuje, že tento nález je pre
sťažovateľku dostatočnou morálnou satisfakciou, a preto je dôvodné nepriznanie jej
primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu). Vyslovenie tohto názoru
ústavného súdu je umocnené aj skutočnosťou, že sťažovateľka žiadala priznať primerané
finančné zadosťučinenie z dôvodu, že nezákonným obmedzením jej osobnej slobody
a následným držaním vo väzbe jej bolo znemožnené poberať za prácu aspoň minimálnu
mzdu, avšak ústavný súd nevyslovil nezákonnosť väzby. Vyslovil len nedodržanie
požiadavky neodkladnosti rozhodovania o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti z 13. decembra 2004, ako aj v jej doplnení
zo 17. januára 2005 žiadala, aby ústavný súd zaviazal porušovateľov jej označených
základných práv (okresný súd, krajský súd a krajskú prokuratúru) zaplatiť spoločne
a nerozdielne trovy jej konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 14 010
Sk (tri úkony právnej pomoci á 4 534 Sk – prevzatie zastupovania v danej veci, ďalšia
porada so sťažovateľkou a podanie ústavnej sťažnosti a režijný paušál 3 x 136 Sk) na účet
jej právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti nálezu.
Podľa ustanovenia § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) účinnej od 1. januára 2005 patrí advokátovi
za úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky
odmena podľa doterajších predpisov.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky preto ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 15 písm. a), § 16 ods. 3 a § 20 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
v spojení s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvou vetou, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania pred ústavným
súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch
a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom
sa koná pred všeobecným súdom (napr. III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2004 v konaní
pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Ústavný
súd v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov
právneho zastúpenia, nie však vo výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľky
za tri úkony právnej pomoci v celkovej výške 14 010 Sk, ale vo výške 9 340 Sk
(za dva preukázateľné úkony právnej pomoci – prevzatie zastupovania v danej veci
a podanie sťažnosti).
Vzhľadom na to, že ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateľky podľa ustanovenia
§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na ustanovenie § 36 ods. 2 tohto zákona
(ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania jeho trovy),
uložil zaplatiť trovy konania sťažovateľky na účet jej právneho zástupcu, a to okresnému
súdu vo výške 4 670 Sk a krajskej prokuratúre vo výške 4 670 Sk (bod 3 výroku nálezu).
Na základe vyššie uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku
tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2005