Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 407/2026
PDF · 262 KB
No categories available
II. ÚS 407/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 0T/239/2026 z 26. marca 2026 a uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Tos/40/2026 z 8. apríla 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 9 ods. 1, 3 a 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uznesením mestského súdu sp. zn. 0T/239/2026 z 26. marca 2026 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3Tos/40/2026 z 8. apríla 2026. Sťažovateľka navrhuje napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 20 000 eur.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola 22. marca 2026 o 18.00 h zadržaná a následne obvinená a obžalovaná pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona.
3. Dňa 25. marca 2026 sa na mestskom súde konal výsluch sťažovateľky, na ktorom bola sťažovateľka vypočutá sudkyňou pre prípravné konanie mestského súdu, ktorá následne sťažovateľku uznala vinnou trestným rozkazom sp. zn. 0T/239/2026 z 25. marca 2026, proti
ktorému sťažovateľka hneď na výsluchu podala odpor. Vzhľadom na podanie odporu sťažovateľkou sudkyňa pre prípravné konanie mestského súdu oznámila procesným stranám, že bude rozhodovať o prijatí obžaloby, ako aj o návrhu prokurátora na vzatie do väzby sťažovateľky. V reakcii na uvedené obhajca sťažovateľky krátkou cestou založil do spisu návrh sťažovateľky na nahradenie jej väzby písomným sľubom a uloženie primeraných povinností, ako aj záruku dôveryhodných osôb (otca, tety a babky sťažovateľky) na nahradenie väzby sťažovateľky, súhlas vlastníkov nehnuteľnosti s elektronickým monitorovaním nehnuteľnosti na účely nahradenia väzby sťažovateľky jej elektronickým monitorovaním a peňažnú záruku ponúknutú otcom sťažovateľky. Sudkyňa pre prípravné konanie mestského súdu následne oznámila, že vzhľadom na návrhy obhajoby bude potrebné vypočuť dôveryhodné osoby, a preto výsluch sťažovateľky prerušila s tým, že v ňom bude pokračovať 26. marca 2026.
4. Dňa 26. marca 2026 na mestskom súde pokračoval výsluch sťažovateľky, na ktorom sudkyňa pre prípravné konanie mestského súdu vypočula obhajobou navrhované dôveryhodné osoby, následne procesné strany vyzvala na prednesenie konečných návrhov a potom napadnutým uznesením z 26. marca 2026 rozhodla tak, že podľa § 71 ods. 1 písm. c) sťažovateľku vzala do väzby, podľa § 80 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku neprijala záruku dôveryhodných osôb, neprijala písomný sľub sťažovateľky a ani jej väzbu nenahradila dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku neprijala ani ponúknutú peňažnú záruku.
5. Proti tomuto uzneseniu mestského súdu podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej krajský súd napadnutým uznesením z 8. apríla 2026 rozhodol tak, že podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku napadnuté prvostupňové uznesenie mestského súdu zrušil, podľa § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku väzbu sťažovateľky z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nahradil prijatím písomného sľubu sťažovateľky a dohľadom probačného a mediačného úradníka a sťažovateľku ihneď prepustil z väzby na slobodu, podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku sťažovateľke uložil povinnosť oznámiť mestskému súdu každú zmenu miesta pobytu, podľa § 82 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku sťažovateľke uložil povinnosť pravidelne sa dostavovať k probačnému a mediačnému úradníkovi v lehote ním určenej, podľa § 82 ods. 4 Trestného poriadku sťažovateľke nariadil kontrolu technickými prostriedkami, podľa § 82 ods. 1 Trestného poriadku sťažovateľke uložil viaceré primerané zákazy a povinnosti, podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku súd záruky dôveryhodných osôb za ďalšie správanie sťažovateľky neprijal a podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku neprijal ani peňažnú záruku vo výške 5 000 eur ponúknutú otcom sťažovateľky. Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo obhajcovi sťažovateľky doručené 28. mája 2026.
6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu v podstatnom namieta, že krajský súd sa náležite nevysporiadal s jej sťažnostnou námietkou, že pred rozhodnutím o väzbe nebola mestským súdom riadne vypočutá – 25. marca 2026 síce bola vypočutá, avšak podľa jej názoru iba vo vzťahu ku konaniu o obžalobe, následkom čoho bol vydaný trestný rozkaz, proti ktorému podala odpor, avšak po podaní odporu sa pristúpilo k rozhodovaniu o návrhu na vzatie do väzby, k čomu už vypočutá nebola.
7. Sťažovateľka taktiež namieta, že o jej väzbe nebolo konajúcimi súdmi rozhodnuté urýchlene, keďže od zadržania sťažovateľky 22. marca 2026 do doručenia napadnutého uznesenia krajského súdu obhajcovi sťažovateľky 28. mája 2026 uplynulo 67 dní.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
9. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľkou formulované argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v časti z dôvodu jej neprípustnosti [§ 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde] a v časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
II.1. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením mestského súdu:
10. Ústavný súd pripomína, že v zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, že o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne. Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, teda spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013, IV. ÚS 68/2020 a i.).
11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnuté uznesenie mestského súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka proti nemu podala sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol napadnutým uznesením. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka mala vo vzťahu k napadnutému uzneseniu mestského súdu k dispozícii účinný prostriedok nápravy (vo forme sťažnosti), ktorý využila a o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť orgán verejnej moci (krajský súd), ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu.
12. Existencia opravného konania pred krajským súdom nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom prvostupňovom väzobnom uznesení mestského súdu, keďže sťažnosť
v danom prípade predstavovala účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu mestského súdu, ktorý aj využila (porov. m. m. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených práv napadnutým uznesením mestského súdu vyhodnotil ako neprípustnú a ako takú ju odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
II.2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením krajského súdu:
14. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti hovoriť, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom, alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
15. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by príslušný súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou. Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za väzbu a proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.
16. Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Otázka, či je
väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Pri posudzovaní otázky rešpektovania alebo porušenia zákona musí ústavný súd brať do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00, II. ÚS 466/2013).
17. Krajský súd sa v napadnutom uznesení nestotožnil so sťažovateľkinou námietkou, že pred rozhodnutím o väzbe nebola mestským súdom riadne vypočutá. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal, že sťažovateľka bola vypočutá na výsluchu konanom 25. marca 2026, pričom výlučným a jediným dôvodom nariadenia tohto výsluchu bolo rozhodovanie o podanom návrhu na vzatie sťažovateľky do väzby. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že tento výsluch nesmeroval k rozhodovaniu o väzbe, ale smeroval iba „vo vzťahu k podanej obžalobe, následkom čoho bol vydaný trestný rozkaz“, krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že tento výklad je mylný, pretože pred vydaním trestného rozkazu nebolo nevyhnutné realizovať výsluch sťažovateľky, a teda argumentom opaku je možné dospieť k záveru, že ak výsluch realizovaný bol, tak iba na účely rozhodovania o väzbe, pričom takémuto výkladu nebráni ani fakt, že po výsluchu bol sťažovateľke doručený trestný rozkaz. Krajský súd zároveň pripomenul, že jediným dôvodom prerušenia výsluchu sťažovateľky, a teda prečo nebolo rozhodnuté už na výsluchu 25. marca 2026, bola výlučne požiadavka obhajoby na nahradenie väzby zárukou dôveryhodných osôb, ktorých výsluch považovala sudkyňa pre prípravné konanie za dôležitý a tento sa aj následne zrealizoval.
18. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k sťažovateľkinej námietke, že pred rozhodnutím o väzbe nebola mestským súdom riadne vypočutá, nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci krajským súdom s dôsledkom porušenia základného práva na osobnú slobodu sťažovateľky. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal s relevantnou argumentáciou sťažovateľky a riadne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa so sťažovateľkinou argumentáciou nestotožnil. Odpoveď krajského súdu hodnotí ústavný súd ako dostatočnú, bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre náležité odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu.
19. Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že aj zo zápisnice z výsluchu sťažovateľky konaného 26. marca 2026 vyplýva, že nebolo porušené právo sťažovateľky „osobne sa vyjadriť“ k dôvodom a okolnostiam jej vzatia do väzby – z predmetnej zápisnice totiž vyplýva, že po tom, ako sudkyňa procesné strany vyzvala na prednesenie konečných návrhov, obhajca sťažovateľky uviedol: „My v plnom rozsahu považuje návrh OP za nedôvodný. Poukazujem na skutočnosť, že klienta je v blízkom veku mladistvým a skutok priznala a oľutovala. Tu sa jedná o typický trestný čin, keď je väzbu možno nahradiť, a to preto, že budú na ňu dohliadať tie dospelé osoby. Dostane elektronický náramok, čím je absolútne vylúčená obava z toho, že by išla ďalej kradnúť. Bavíme sa o prečine, kde väzba musí byť prostriedkom ultima ratio iba v krajných prípadoch. Z výsluchu dôveryhodných osôb vyplynulo, že klientka viedla takýto spôsob života iba posledný rok, a to preto, že si našla partnera, ktorý ju zvádzal na tieto chodníčky a keďže bola dospelá, tak rodina v tomto čase na ňu nemala dosah, avšak keď ju zveríme do opatery rodiny, situácia sa zmení, prestane bývať so svojim
partnerom, bude mať doma autoritu svojej rodiny, kde bolo povedané, že svojho otca rešpektuje a ani mu neodvráva, a teda jediný problém jej konania bol zjavne nesprávny partner. Keďže sa jedná o prečin súd musí citlivo pristupovať k posúdeniu náhrady väzby, a to s poukazom na to, že zo správy psychiatra vyplynulo, že by mala nastúpiť na protidrogovú liečbu, čo súd vie urobiť cez primerané povinnosti a obmedzenia a nariadiť jej, aby sa išla hlásiť na Hraničnú, čo bude mať na 19 ročnú osobu oveľa väčší vplyv, ako keď ju teraz zavrieme do väzby, kde jej nebude poskytované žiadne liečenie, ani terapia ani proces. Ona je ešte veľmi mladá, má pred sebou veľa rokov a je šanca ju napraviť. Ale to nespraví ani väzba ani výkon trestu, ale zásah rodiny a psychiatra. Preto navrhujeme klientku zo zadržania prepustiť, eventuálne väzbu nahradiť v zmysle predložených záruk.“ Sťažovateľka sa následne v rámci výsluchu konaného 26. marca 2026 k rozhodujúcim skutočnostiam podmieňujúcim jej väzbu vôbec nevyjadrila, ale len uviedla: „Pridržiavam sa toho, čo uviedol môj obhajca.“
20. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sudkyňa pre prípravné konanie mestského súdu umožnila najprv obhajcovi sťažovateľky, aby sa vyjadril k rozhodujúcim skutočnostiam podmieňujúcim väzbu sťažovateľky, a následne aj samotnej sťažovateľke umožnila, aby sa v rámci výsluchu vyjadrila k rozhodujúcim skutočnostiam podmieňujúcim jej väzbu. Zároveň z predmetnej zápisnice v žiadnom smere nevyplýva, že by k jej obsahu mali sťažovateľka alebo jej obhajca akékoľvek výhrady.
21. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu nesignalizuje možnosť porušenia označených práv sťažovateľky, ktorej dôvodnosť by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd teda dospel k záveru, že medzi sťažovateľkou napadnutým uznesením krajského súdu na jednej strane a obsahom označených práv na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.3. K namietanému porušeniu práva na urýchlené rozhodnutie o väzbe:
22. Pokiaľ ide o sťažovateľkinu námietku, že o jej väzbe nebolo konajúcimi súdmi rozhodnuté urýchlene, ústavný súd v úvode konštatuje, že požiadavke, aby súd rozhodol o zákonnosti väzby bezodkladne, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011, I. ÚS 276/2019, I. ÚS 299/2019, II. ÚS 86/2019, II. ÚS 400/2019 a i.).
23. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľky a jej príloh vyplýva, že obžaloba spolu s návrhom prokuratúry na vzatie sťažovateľky do väzby boli mestskému súdu doručené 24. marca 2026, pričom mestský súd o tomto návrhu na vzatie do väzby rozhodol napadnutým uznesením z 26. marca 2026, proti ktorému sťažovateľka v ten istý deň podala sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol napadnutým uznesením z 8. apríla 2026, ktorým o. i. sťažovateľku ihneď prepustil z väzby na slobodu.
24. Vzhľadom na rozhodnutie krajského súdu o okamžitom prepustení sťažovateľky z väzby na slobodu pritom pre posúdenie otázky porušenia práva sťažovateľky na urýchlené rozhodnutie o väzbe nebolo v okolnostiach posudzovaného prípadu rozhodujúce, kedy bolo napadnuté uznesenie krajského súdu doručené obhajcovi sťažovateľky, ale kedy reálne prestala byť osobná sloboda sťažovateľky obmedzovaná väzbou. O úplne inú situáciu by, samozrejme, išlo v prípade, ak by krajský súd nerozhodol o okamžitom prepustení sťažovateľky z väzby na slobodu, ale by sťažovateľku vo väzbe ponechal – v takom prípade by pre posúdenie otázky porušenia práva na urýchlené rozhodnutie o väzbe bolo, prirodzene, podstatné, kedy by bolo rozhodnutie sťažnostného súdu obhajcovi sťažovateľky doručené.
25. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o pozbavení osobnej slobody sťažovateľky od doručenia návrhu na vzatie do väzby sťažovateľky mestskému súdu (24. marca 2026) do jej prepustenia z väzby na slobodu krajským súdom (8. apríla 2026) trvalo na dvoch stupňoch súdov celkovo 14 kalendárnych dní, čo je absolútne v súlade s požiadavkou na neodkladné rozhodnutie o väzbe.
26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
27. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v jej ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2026
Peter Molnár
predseda senátu