Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 66 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (71)III. ÚS 147/2011
PDF · 228 KB
No categories available
III. ÚS 147/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci
sťažnosti J. R., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. K. H., B., pre namietané
porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 106/2009 v súvislosti s nedodržaním
požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby doručenej Okresnému súdu Bratislava I 20. septembra 2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo J. R. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 T 106/2009 v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného
rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej Okresnému súdu Bratislava
I 20. septembra 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. J. R. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
3. J. R. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 261,82 €
(slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktoré j e p o v i n n ý zaplatiť
Okresný súd Bratislava I na účet jeho právneho zástupcu – advokáta JUDr. K. H., B., do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 147/2011-13 z 5. apríla 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. R., t. č. vo
väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. K. H., B., pre namietané
porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 T 106/2009 v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného
rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu
20. septembra 2010.
Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 T 106/2009 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, pretože o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby doručenej okresnému súdu 20. septembra 2010 rozhodol tamojší súd až 12. januára
2011, čo podľa jeho názoru nezodpovedá požiadavke neodkladnosti a urýchleného
rozhodovania o zákonnosti jeho väzby.
Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 106/09 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu 20. septembra 2010 porušil jeho základné
právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, okresnému súdu
prikázal prepustiť ho z väzby na slobodu, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie
v sume 6 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,81 €.
K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril okresný súd prostredníctvom svojej
predsedníčky, a to listom sp. zn. Spr 3288/2011 z 23. mája 2011 doručeným ústavnému
súdu 1. júna 2011. V liste predsedníčka okresného súdu uviedla, že žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 4 T 106/2009 bola
okresnému súdu doručená 20. septembra 2010, ale aj napriek tomu na hlavnom
pojednávaní, ktoré sa konalo 27. októbra 2010 až 29. októbra 2010, ani sťažovateľ, ani jeho
právny zástupca na ňu nepoukázali a nežiadali okresný súd, aby o nej rozhodol. Podľa
vyjadrenia predsedníčky okresného súdu sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu nepostupoval v zmysle § 55 Trestného poriadku a nepodal okresnému súdu sťažnosť
na nečinnosť v súvislosti s vybavovaním jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Predsedníčka
okresného súdu dala do pozornosti skutočnosť, že predseda senátu sa o predmetnej žiadosti
o prepustenie z väzby dozvedel až pred hlavným pojednávaním, ktoré sa konalo 12. januára
2011, keď bola táto žiadosť zožurnalizovaná v trestnom spise. Predsedníčka okresného súdu
síce priznala, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby nebola vybavená urýchlene, ale
zároveň vyslovila názor, že oneskorené vybavenie tejto žiadosti nebolo spôsobené
nečinnosťou okresného súdu, pretože zákonný sudca priebežne konal, aj keď v danom
prípade je na mieste konštatovať „určité administratívne pochybenie“. Na základe toho
žiadala, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.
V označenom liste predsedníčka okresného súdu oznámila, že v danej veci netrvá na
ústnom pojednávaní.
Právny zástupca sťažovateľa v liste doručenom ústavnému súdu 13. júna 2011 taktiež
vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v namietanej veci a k vyjadreniu
okresného súdu k sťažnosti sťažovateľa zaujal aj toto stanovisko:
„... Ak sa súd zaoberal 28. 10. 2010 inou žiadosťou iného obžalovaného, bolo to
potom, čo ukončil hlavné pojednávanie a k výsluchu tohto obž. a následnom rozhodnutí
o väzbe pripustil iba tohoto obžalovaného, jeho obhajcu a prokurátora. Domnievam sa, že
nebolo povinnosťou obžalovaného ani jeho obhajcu urgovať súd, aby rozhodol o podanej
žiadosti (Iura novit curia). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že sťažovateľ tiež nevyužil zákonné
prostriedky na zabránenie vzniku momentálneho stavu. Súd začal reagovať až
po nahliadnutí obhajcu do spisu a jeho upozornení, že o žiadosti obvineného, ktorá bola
založená v spise nebolo rozhodnuté...“
Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci
samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
V citovaných článkoch ústavy a dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je
obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne a urýchlene
rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (napr. III. ÚS 7/00,
III. ÚS 126/05, III. ÚS 291/06).
Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti
a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď
sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa
všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú
týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd
konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace,
ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania
presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne
(napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07).
Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“
(speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi
a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru,
to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie
do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. októbra
1990, § 27; III. ÚS 131/08).
V ustanovení § 2 ods. 6 Trestného poriadku je zakotvená jedna zo základných zásad
trestného konania, podľa ktorej ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom
konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti, pričom väzobné veci sú povinné vybavovať
prednostne a urýchlene.
Podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku policajt, prokurátor, sudca pre prípravné
konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby
trvajú alebo či sa zmenili.
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. ... O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa
žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí
tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo
právoplatnosť.
S prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
a doterajšiu judikatúru ústavného súdu možno konštatovať, že ústavne akceptovateľné
v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (i čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy) je držanie osoby vo väzbe
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá
zákonu, t. j. Trestnému poriadku.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, ako aj
z vyžiadaných listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu okresného súdu sp. zn.
4 T 106/2009, ústavný súd zistil, že 20. septembra 2010 bola okresnému súdu doručená
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, ktorú podal prostredníctvom svojho obhajcu.
V dňoch 27. októbra 2010 až 29. októbra 2010 sa na okresnom súde uskutočnilo
hlavné pojednávanie, na ktorom boli okrem iných osôb prítomní sťažovateľ a jeho právny
zástupca. Po odročení hlavného pojednávania na 12. január 2011 až 14. január 2011 okresný
súd rozhodol len o žiadosti o prepustenie z väzby iného obžalovaného. O sťažovateľovej
žiadosti o prepustenie z väzby nebolo rozhodnuté. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní
sp. zn. 4 T 106/09 z 27. októbra 2010 - 29. októbra 2010 nevyplýva, aby sťažovateľ alebo
jeho právny zástupca upozornili okresný súd na to, že je potrebné rozhodnúť aj o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby.
V dňoch 12. januára 2011 až 14. januára 2011 sa na okresnom súde uskutočnilo
ďalšie hlavné pojednávanie vo veci sp. zn. 4 T 106/2009, na ktorom boli prítomní okrem
iných osôb aj sťažovateľ a jeho obhajca.
Na neverejnom zasadnutí okresného súdu 12. januára 2011 sťažovateľ vyhlásil, že
trvá na písomne podanej žiadosti o prepustenie z väzby, o ktorej dosiaľ nebolo rozhodnuté.
Následne okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu. Po vyhlásení uznesenia sťažovateľ po porade so svojím
obhajcom podal proti uzneseniu sťažnosť. Uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 T 106/2009
z 12. januára 2011 bolo sťažovateľovi doručené 14. januára 2011 a jeho obhajcovi
17. januára 2011.
Dňa 13. januára 2011 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) pre účely rozhodnutia o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu súdu
prvého stupňa. Zdôvodnenie sťažnosti sťažovateľa bolo krajskému súdu doručené
17. januára 2011 a krajský súd o sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí, na ktorom
boli okrem iných osôb prítomní aj sťažovateľ a jeho obhajca, uznesením sp. zn.
3 Tos 4/2011 z 25. januára 2011 tak, že ju zamietol a súčasne neprijal písomný sľub
sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Po rozhodnutí krajského súdu a písomnom vyhotovení rozhodnutia bol spis
2. februára 2011 vrátený okresnému súdu. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi
a jeho právnemu zástupcovi doručené 23. februára 2011.
Ústavný súd konštatuje, že konanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby,
ktorá bola okresnému súdu doručená 20. septembra 2010, trvalo na súde prvého stupňa 4
a pol mesiaca. Z toho 3 mesiace a 23 dní okresnému súdu trvalo, kým rozhodol o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby, a ďalších 21 dní mu trvalo doručenie druhostupňového
rozhodnutia procesným stranám.
Okresný súd argumentoval tým, že v rámci konania vedeného pod sp. zn.
4 T 106/2009 nedošlo v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby doručenej
mu 20. septembra 2010 k žiadnym prieťahom, ale len k oneskorenému vybaveniu
a k administratívnej chybe, pretože žiadosť sťažovateľa nebola zaradená do trestného spisu
a predseda senátu sa o nej dozvedel až pred hlavným pojednávaním, ktoré sa začalo
12. januára 2011. Okrem toho okresný súd argumentoval aj tým, že sťažovateľ sa
v súvislosti s vybavovaním jeho žiadosti o prepustenie z väzby nesťažoval na nečinnosť.
Vo vzťahu k tvrdeniam okresného súdu ústavný súd uvádza, že vzhľadom
na okolnosti prípadu a mimoriadne zdĺhavú dobu konania okresného súdu o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby doručenej mu 20. septembra 2010 nemôže obstáť
argument o tom, že sťažovateľ sa mal na daný postup okresného súdu sťažovať v súlade
s § 55 Trestného poriadku. Doba konania okresného súdu v trvaní 4 a pol mesiaca nemôže
byť v danom prípade ospravedlnená touto ani žiadnou inou okolnosťou. Podľa názoru
ústavného súdu tvrdenie, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nemal predseda
senátu okresného súdu z dôvodu administratívneho pochybenia pomerne dlhú dobu
vedomosť, vyznieva alibisticky a vzhľadom na charakter väzby, ktorá predstavuje
významný zásah do osobnej slobody jednotlivca, ktorý má právo urýchlene sa dozvedieť
verdikt súdu o zákonnosti a dôvodnosti ďalšieho zotrvania vo väzbe, aj absurdne
a neakceptovateľne.
Celková doba konania okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu v trvaní 4 a pol mesiaca (od 20. septembra 2010, keď bola žiadosť doručená
tamojšiemu súdu, do 13. januára 2011, keď bol spis po prvostupňovom rozhodnutí a podaní
sťažnosti predložený krajskému súdu; od 2. februára 2011, keď bol spis vrátený okresnému
súdu, do 23. februára 2011, keď došlo k doručeniu rozhodnutia krajského súdu procesným
stranám) podľa názoru ústavného súdu nezodpovedá požiadavke neodkladnosti
a urýchleného rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k jednoznačnému záveru, že postup
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 106/2009 v súvislosti s rozhodovaním
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu 20. septembra 2010
bol mimoriadne a neprimerane dlhý, a preto ústavný súd vyslovil, že označeným postupom
okresného súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
K požiadavke sťažovateľa, aby bol okamžite prepustený z väzby na slobodu, ústavný
súd dodáva, že zdĺhavosť postupu všeobecného súdu rozhodujúceho o zákonnosti väzby
nemôže sama osebe zakladať dôvod na prepustenie dotknutej osoby z väzby. K tejto
problematike sa ústavný súd bližšie vyjadril v závere uznesenia č. k. III. ÚS 147/2011-13
z 5. apríla 2011, ktorým rozhodol aj o prijatí časti sťažovateľovej sťažnosti na ďalšie
konanie.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, môže priznať tomu, koho základné práva alebo slobody
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
sťažovateľ odôvodnil dlhodobým väzobným stíhaním, nečinnosťou a nesprávnym
rozhodovaním prokuratúry a všeobecných súdov, ktoré v ňom vyvolávajú nedôveru
v spravodlivý proces, „dostáva úzkostlivé stavy a stále trpí intenzívnou úzkosťou
spôsobovanej mu výkonom väzby a nemožnosťou dožadovať sa opakovane preskúmania
zákonnosti a dôvodnosti obmedzenia jeho osobnej slobody“.
Ústavný súd vychádzajúc zo zásad spravodlivosti, so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu, riadiac sa úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného
zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia konkrétnych práv,
považoval za dostatočné vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa podľa ústavy
a medzinárodnej zmluvy, a preto primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
nepriznal (bod 2 výroku nálezu) [obdobne napr. III. ÚS 424/08].
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho
právny zástupca vyčíslil v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 10. marca 2011 v celkovej
sume 261,81 € (2 úkony právnej služby vykonané v roku 2011 po 123,50 €, t. j. prevzatie
a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti, 2 x režijný paušál po 7,41 €). Ústavný súd
pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu trov konania
priznal v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)] za 2
uplatnené úkony právnej služby vykonané v roku 2011 vrátane režijného paušálu v celkovej
sume 261,82 € (bod 3 výroku nálezu).
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2011