Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 147/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci

sťažnosti J. R., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. K. H., B., pre namietané

porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti s nedodržaním

požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby doručenej Okresnému súdu Bratislava I 20. septembra 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo J. R. na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod

sp. zn. v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného

rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej Okresnému súdu Bratislava

I 20. septembra 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. J. R. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

3. J. R. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 261,82 €

(slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktoré j e p o v i n n ý zaplatiť

Okresný súd Bratislava I na účet jeho právneho zástupcu – advokáta JUDr. K. H., B., do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -13 z 5. apríla 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. R., t. č. vo

väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. K. H., B., pre namietané

porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného

rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu

20. septembra 2010.

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a práva podľa dohovoru, pretože o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby doručenej okresnému súdu 20. septembra 2010 rozhodol tamojší súd až 12. januára

2011, čo podľa jeho názoru nezodpovedá požiadavke neodkladnosti a urýchleného

rozhodovania o zákonnosti jeho väzby.

Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd

v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu 20. septembra 2010 porušil jeho základné

právo podľa a 5 a právo podľa dohovoru, okresnému súdu

prikázal prepustiť ho z väzby na slobodu, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie

v sume 6 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,81 €.

K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril okresný súd prostredníctvom svojej

predsedníčky, a to listom sp. zn. Spr 3288/2011 z 23. mája 2011 doručeným ústavnému

súdu 1. júna 2011. V liste predsedníčka okresného súdu uviedla, že žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu v trestnej veci vedenej pod sp. zn. bola

okresnému súdu doručená 20. septembra 2010, ale aj napriek tomu na hlavnom

pojednávaní, ktoré sa konalo 27. októbra 2010 až 29. októbra 2010, ani sťažovateľ, ani jeho

právny zástupca na ňu nepoukázali a nežiadali okresný súd, aby o nej rozhodol. Podľa

vyjadrenia predsedníčky okresného súdu sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu nepostupoval v zmysle a nepodal okresnému súdu sťažnosť

na nečinnosť v súvislosti s vybavovaním jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Predsedníčka

okresného súdu dala do pozornosti skutočnosť, že predseda senátu sa o predmetnej žiadosti

o prepustenie z väzby dozvedel až pred hlavným pojednávaním, ktoré sa konalo 12. januára

2011, keď bola táto žiadosť zožurnalizovaná v trestnom spise. Predsedníčka okresného súdu

síce priznala, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby nebola vybavená urýchlene, ale

zároveň vyslovila názor, že oneskorené vybavenie tejto žiadosti nebolo spôsobené

nečinnosťou okresného súdu, pretože zákonný sudca priebežne konal, aj keď v danom

prípade je na mieste konštatovať „určité administratívne pochybenie“. Na základe toho

žiadala, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

V označenom liste predsedníčka okresného súdu oznámila, že v danej veci netrvá na

ústnom pojednávaní.

Právny zástupca sťažovateľa v liste doručenom ústavnému súdu 13. júna 2011 taktiež

vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v namietanej veci a k vyjadreniu

okresného súdu k sťažnosti sťažovateľa zaujal aj toto stanovisko:

„... Ak sa súd zaoberal 28. 10. 2010 inou žiadosťou iného obžalovaného, bolo to

potom, čo ukončil hlavné pojednávanie a k výsluchu tohto obž. a následnom rozhodnutí

o väzbe pripustil iba tohoto obžalovaného, jeho obhajcu a prokurátora. Domnievam sa, že

nebolo povinnosťou obžalovaného ani jeho obhajcu urgovať súd, aby rozhodol o podanej

žiadosti (Iura novit curia). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že sťažovateľ tiež nevyužil zákonné

prostriedky na zabránenie vzniku momentálneho stavu. Súd začal reagovať až

po nahliadnutí obhajcu do spisu a jeho upozornení, že o žiadosti obvineného, ktorá bola

založená v spise nebolo rozhodnuté...“

Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci

samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

V citovaných článkoch a dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je

obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne a urýchlene

rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (napr. ,

, ).

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď

sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

týmto požiadavkám (napr. , ). V tejto súvislosti ústavný súd

konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle

a 5 a dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace,

ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania

presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne

(napr. , ).

Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“

(speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi

a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru,

to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie

do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. októbra

1990, § 27; ).

V ustanovení je zakotvená jedna zo základných zásad

trestného konania, podľa ktorej ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom

konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti, pričom väzobné veci sú povinné vybavovať

prednostne a urýchlene.

Podľa policajt, prokurátor, sudca pre prípravné

konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby

trvajú alebo či sa zmenili.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. ... O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa

žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí

tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo

právoplatnosť.

S prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

a doterajšiu judikatúru ústavného súdu možno konštatovať, že ústavne akceptovateľné

v zmysle dohovoru (i a 5 ) je držanie osoby vo väzbe

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá

zákonu, t. j. .

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, ako aj

z vyžiadaných listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu okresného súdu sp. zn.

, ústavný súd zistil, že 20. septembra 2010 bola okresnému súdu doručená

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, ktorú podal prostredníctvom svojho obhajcu.

V dňoch 27. októbra 2010 až 29. októbra 2010 sa na okresnom súde uskutočnilo

hlavné pojednávanie, na ktorom boli okrem iných osôb prítomní sťažovateľ a jeho právny

zástupca. Po odročení hlavného pojednávania na 12. január 2011 až 14. január 2011 okresný

súd rozhodol len o žiadosti o prepustenie z väzby iného obžalovaného. O sťažovateľovej

žiadosti o prepustenie z väzby nebolo rozhodnuté. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní

sp. zn. z 27. októbra 2010 - 29. októbra 2010 nevyplýva, aby sťažovateľ alebo

jeho právny zástupca upozornili okresný súd na to, že je potrebné rozhodnúť aj o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby.

V dňoch 12. januára 2011 až 14. januára 2011 sa na okresnom súde uskutočnilo

ďalšie hlavné pojednávanie vo veci sp. zn. , na ktorom boli prítomní okrem

iných osôb aj sťažovateľ a jeho obhajca.

Na neverejnom zasadnutí okresného súdu 12. januára 2011 sťažovateľ vyhlásil, že

trvá na písomne podanej žiadosti o prepustenie z väzby, o ktorej dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Následne okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu. Po vyhlásení uznesenia sťažovateľ po porade so svojím

obhajcom podal proti uzneseniu sťažnosť. Uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 12. januára 2011 bolo sťažovateľovi doručené 14. januára 2011 a jeho obhajcovi

17. januára 2011.

Dňa 13. januára 2011 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) pre účely rozhodnutia o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa. Zdôvodnenie sťažnosti sťažovateľa bolo krajskému súdu doručené

17. januára 2011 a krajský súd o sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí, na ktorom

boli okrem iných osôb prítomní aj sťažovateľ a jeho obhajca, uznesením sp. zn.

z 25. januára 2011 tak, že ju zamietol a súčasne neprijal písomný sľub

sťažovateľa podľa .

Po rozhodnutí krajského súdu a písomnom vyhotovení rozhodnutia bol spis

2. februára 2011 vrátený okresnému súdu. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi

a jeho právnemu zástupcovi doručené 23. februára 2011.

Ústavný súd konštatuje, že konanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby,

ktorá bola okresnému súdu doručená 20. septembra 2010, trvalo na súde prvého stupňa 4

a pol mesiaca. Z toho 3 mesiace a 23 dní okresnému súdu trvalo, kým rozhodol o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby, a ďalších 21 dní mu trvalo doručenie druhostupňového

rozhodnutia procesným stranám.

Okresný súd argumentoval tým, že v rámci konania vedeného pod sp. zn.

nedošlo v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby doručenej

mu 20. septembra 2010 k žiadnym prieťahom, ale len k oneskorenému vybaveniu

a k administratívnej chybe, pretože žiadosť sťažovateľa nebola zaradená do trestného spisu

a predseda senátu sa o nej dozvedel až pred hlavným pojednávaním, ktoré sa začalo

12. januára 2011. Okrem toho okresný súd argumentoval aj tým, že sťažovateľ sa

v súvislosti s vybavovaním jeho žiadosti o prepustenie z väzby nesťažoval na nečinnosť.

Vo vzťahu k tvrdeniam okresného súdu ústavný súd uvádza, že vzhľadom

na okolnosti prípadu a mimoriadne zdĺhavú dobu konania okresného súdu o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby doručenej mu 20. septembra 2010 nemôže obstáť

argument o tom, že sťažovateľ sa mal na daný postup okresného súdu sťažovať v súlade

s . Doba konania okresného súdu v trvaní 4 a pol mesiaca nemôže

byť v danom prípade ospravedlnená touto ani žiadnou inou okolnosťou. Podľa názoru

ústavného súdu tvrdenie, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nemal predseda

senátu okresného súdu z dôvodu administratívneho pochybenia pomerne dlhú dobu

vedomosť, vyznieva alibisticky a vzhľadom na charakter väzby, ktorá predstavuje

významný zásah do osobnej slobody jednotlivca, ktorý má právo urýchlene sa dozvedieť

verdikt súdu o zákonnosti a dôvodnosti ďalšieho zotrvania vo väzbe, aj absurdne

a neakceptovateľne.

Celková doba konania okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu v trvaní 4 a pol mesiaca (od 20. septembra 2010, keď bola žiadosť doručená

tamojšiemu súdu, do 13. januára 2011, keď bol spis po prvostupňovom rozhodnutí a podaní

sťažnosti predložený krajskému súdu; od 2. februára 2011, keď bol spis vrátený okresnému

súdu, do 23. februára 2011, keď došlo k doručeniu rozhodnutia krajského súdu procesným

stranám) podľa názoru ústavného súdu nezodpovedá požiadavke neodkladnosti

a urýchleného rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k jednoznačnému záveru, že postup

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti s rozhodovaním

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu 20. septembra 2010

bol mimoriadne a neprimerane dlhý, a preto ústavný súd vyslovil, že označeným postupom

okresného súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa a 5

a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

K požiadavke sťažovateľa, aby bol okamžite prepustený z väzby na slobodu, ústavný

súd dodáva, že zdĺhavosť postupu všeobecného súdu rozhodujúceho o zákonnosti väzby

nemôže sama osebe zakladať dôvod na prepustenie dotknutej osoby z väzby. K tejto

problematike sa ústavný súd bližšie vyjadril v závere uznesenia č. k. -13

z 5. apríla 2011, ktorým rozhodol aj o prijatí časti sťažovateľovej sťažnosti na ďalšie

konanie.

III.

Podľa a podľa ustanovenia

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, môže priznať tomu, koho základné práva alebo slobody

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

sťažovateľ odôvodnil dlhodobým väzobným stíhaním, nečinnosťou a nesprávnym

rozhodovaním prokuratúry a všeobecných súdov, ktoré v ňom vyvolávajú nedôveru

v spravodlivý proces, „dostáva úzkostlivé stavy a stále trpí intenzívnou úzkosťou

spôsobovanej mu výkonom väzby a nemožnosťou dožadovať sa opakovane preskúmania

zákonnosti a dôvodnosti obmedzenia jeho osobnej slobody“.

Ústavný súd vychádzajúc zo zásad spravodlivosti, so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu, riadiac sa úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného

zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia konkrétnych práv,

považoval za dostatočné vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa podľa

a medzinárodnej zmluvy, a preto primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

nepriznal (bod 2 výroku nálezu) [obdobne napr. ].

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho

právny zástupca vyčíslil v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 10. marca 2011 v celkovej

sume 261,81 € (2 úkony právnej služby vykonané v roku 2011 po 123,50 €, t. j. prevzatie

a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti, 2 x režijný paušál po 7,41 €). Ústavný súd

pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu trov konania

priznal v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)] za 2

uplatnené úkony právnej služby vykonané v roku 2011 vrátane režijného paušálu v celkovej

sume 261,82 € (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2011