Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 416/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava-Staré Mesto, proti postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 29. apríla 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 11. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa , 2 a 5, a (ďalej len „“) a podľa , 2 a 5, a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa , ods. 3 a 4 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa , 3 a 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. apríla 2026. Požaduje priznať mu finančné zadosťučinenie 25 000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej protidrogovej jednotky, protidrogového oddelenia Západ, Bratislava pod ČVS: PPZ-24/PDJ-ZA-2024 zo 17. októbra 2025 trestne stíhaný pre podozrenie zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa .

3. Do väzby bol v tejto trestnej veci vzatý uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „Špecializovaný trestný súd“) sp. zn. z 24. októbra 2025 z dôvodov podľa a so začiatkom jej plynutia 21. októbra 2025.

4. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 11. novembra 2025 sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu o jeho vzatí do väzby podľa zamietol a zároveň navrhované inštitúty náhrady väzby neprijal.

5. Na základe ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd nálezom č. k. -49 z 26. februára 2026 vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a podľa , 2 a 5 listiny, ako aj práv na slobodu a bezpečnosť podľa a ods. 3 dohovoru a podľa , 3 a 4 paktu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. novembra 2025, ktoré zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

6. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. apríla 2026 o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu z 24. októbra 2025 opätovne rozhodol tak, že ho podľa zamietol a väzbu požadovanými inštitútmi nenahradil.

II. Argumentácia sťažovateľa

7. Sťažovateľ, poukazujúc na mnohé adekvátne rozhodnutia ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva v ústavnej sťažnosti, namieta ústavnú nekonformnosť dĺžky trvania konania o jeho väzbe, keďže od začiatku plynutia väzby 21. októbra 2025 do doručenia právoplatného rozhodnutia sťažnostného súdu jeho obhajcovi 9. júna 2026 uplynulo 231 dní.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

8. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa , 2 a 5, a a podľa , 2 a 5, a listiny, práv podľa , ods. 3 a 4 a dohovoru a práv podľa , 3 a 4 paktu napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu, ktorých predmetom bolo rozhodovanie a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu z 24. októbra 2025, ktorým bol vzatý do väzby.

9. Ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s okolnosťou, že odôvodnenie ústavnej sťažnosti sa zameriava výlučne na namietané nedodržanie požiadavky urýchleného rozhodovania o osobnej slobode sťažovateľa najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. , avšak v petite ústavnej sťažnosti sťažovateľ (zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) navrhol vysloviť porušenie svojich práv aj uznesením najvyššieho súdu z 29. apríla 2026. Ústavná sťažnosť pritom nevznáša žiadne výhrady proti napadnutému rozhodnutiu. Sťažovateľ neidentifikuje žiaden skutkový ani právny nedostatok napadnutého rozhodnutia, neuvádza, ktoré jeho závery považuje za protiústavné, ani nevysvetľuje, akým spôsobom malo

samotné rozhodnutie zasiahnuť do jeho základných práv. Zaradenie rozhodnutia najvyššieho súdu v petite ústavnej sťažnosti medzi napadnuté akty sa preto javí iba ako formálne označenie nekorešpondujúce obsahu ústavnej sťažnosti. V tomto bode, v ktorom sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, je teda ústavná sťažnosť absolútne neodôvodnená, preto sa ňou ústavný súd nemohol nezaoberať, keďže odôvodnenie ústavnej sťažnosti je podstatnou (osobitnou) náležitosťou ústavnej sťažnosti a od jeho kvality sa odvíja možnosť prieskumu ústavného súdu. Ide o neodstrániteľný nedostatok ústavnej sťažnosti, ktorého absencia musí ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa viesť k rozhodnutiu o jej odmietnutí v tejto časti podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) bez potreby vyzývať ho na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti (pozri napr. , a v nich uvedenú judikatúru).

10. Pre posúdenie ústavnej sťažnosti ústavným súdom tak jedinou a kľúčovou ostáva námietka sťažovateľa o nerešpektovaní požiadavky rozhodnúť o jeho osobnej slobode urýchlene, preto ústavnoprávny prieskum je možné orientovať iba na postup (nie rozhodnutie) najvyššieho súdu.

III.1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a , a 38 ods. 2 listiny a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu:

11. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa a a obdobne podľa a 38 ods. 2 listiny v súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu o osobnej slobode sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv v trestnom konaní, sa uplatňuje vzťah špeciálneho a všeobecného, pokiaľ ide o vzťah medzi jednotlivými čiastkovými právami tvoriacimi súčasť základného práva na súdnu ochranu garantovaného v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ) a ustanoveniami , ktorý garantuje osobnú slobodu. Z uvedeného vyplýva, že a (príp. a listiny), ktorých porušenie sťažovateľ namieta, sú v trestných veciach v zásade aplikovateľné len na rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia vzneseného proti konkrétnej osobe, t. j. na konanie a rozhodovanie vo veci samej, kým na rozhodovanie vo väzobných veciach je aplikovaná špeciálna úprava obsiahnutá v ( listiny). Je to tak z dôvodu, že označený článok (listiny) zahŕňa všetky základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikujú špeciálne ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z ( listiny), a nie všeobecné ustanovenia a ( a 38 listiny) a naň nadväzujúce ďalšie články siedmeho oddielu druhej hlavy (vrátane práva podľa vo vzťahu k rýchlosti rozhodovania o väzbe) garantujúce právo na súdnu ochranu (m. m. , , , , , , ).

12. Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom ústavný súd pripomína, že označené ustanovenie je z vecného hľadiska (ratione materiae) v trestných veciach opäť aplikovateľné v zásade len na rozhodovanie vo veci samej

(rozhodovanie o vine a treste, t. j. trestnom obvinení) a nevzťahuje sa v plnom rozsahu na rozhodovanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, z hľadiska väčšiny procesných záruk poskytnutých osobe nachádzajúcej sa vo väzbe prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na osobnú slobodu a bezpečnosť (m. m. napr. , , , ).

13. Sťažovateľ teda namieta porušenie základných práv podľa a , a listina a dohovoru napadnutým postupom najvyššieho súdu v súvislosti s rozhodovaním o jeho väzbe, na ktoré sa ním označené články , listiny a dohovoru vecne nevzťahujú. V nadväznosti na uvedené ústavný súd odmietol túto časť ústavnej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú podľa .

III.2. K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5 a , 2 a 5 listiny, práv podľa , ods. 3 a 4 dohovoru a práv podľa , 3 a 4 paktu postupom najvyššieho súdu:

14. O väzbe obvineného musí súd rozhodnúť urýchlene. Lehota takéhoto rozhodovania začína podaním návrhu alebo žiadosti a vo všeobecnosti končí vydaním konečného rozhodnutia súdu, prípadne doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijaká pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo urýchlene, sa posudzuje podľa okolností prípadu. Spravidla však požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle a 5 a dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. , , ). Pokiaľ ide o otázku urýchlenosti konania, túto je potrebné posudzovať s ohľadom na všetky okolnosti daného prípadu (rozsudok Veľkej komory vo veci Ilnseher proti Nemecku zo 4. 12. 2018, sťažnosti č. 10211/12 a č. 27505/14, bod 252). Požiadavka urýchlenosti je menej prísna, ak ide o konanie pred odvolacím (sťažnostným) súdom (rozsudok vo veci Abdulkhakov proti Rusku z 2. 10. 2012, sťažnosť č. 14743/11, bod 198). Avšak vzhľadom na skutočnosť, že „v stávke“ je osobná sloboda jednotlivca, štát musí zabezpečiť, aby bolo konanie vedené čo najrýchlejšie (rozsudok Veľkej komory vo veci Khlaifia a ďalší proti Taliansku z 15. 12. 2016, sťažnosť č. 16483/12, bod 131).

15. Ako z ústavnej sťažnosti vyplýva, uvedené východiská sú sťažovateľovi známe, keďže citácie rozhodnutí ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva tvoria podstatnú časť jeho argumentácie.

16. Ak teda otázku urýchlenosti konania je potrebné posudzovať s ohľadom na všetky okolnosti daného prípadu, ústavný súd skúmal, či je alebo nie je v tomto prípade daná existencia takých relevantných skutočností, ktoré je potrebné pri hodnotení eventuálne neprípustného zásahu do namietaných práv sťažovateľa zohľadniť.

17. Zo svojej rozhodovacej činnosti, konkrétne zo spisu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorého predmetom bola predošlá ústavná sťažnosť sťažovateľa týkajúca sa rozhodovania o jeho osobnej slobode všeobecnými súdmi, ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 23. januára 2026 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. februára 2026 prepustený z väzby na slobodu.

18. Práve okolnosť prepustenia sťažovateľa z väzby na slobodu napriek jeho presvedčeniu o opaku (naznačil to v rámci uplatnenej argumentácie) má v predmetnej veci pre rozhodnutie o ústavnej sťažnosti značný význam. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na svoju judikatúru (pozri napr. na nedávne rozhodnutie č. k. -19 z 24. februára 2026 a v ňom uvedené rozhodnutia), z ktorej jasne vyplývajú možnosti profitovania z garancií dohovoru (a adekvátne z a 5 , a 5 listiny a , 3 a 4 paktu) vo vzťahu k požiadavke urýchlenosti rozhodovania o väzbe v prípade prepustenia obvineného na slobodu v čase pred samotným skončením konania o väzbe vydaním právoplatného rozhodnutia. V zmysle spomínanej judikatúry záruka urýchlenosti vyplývajúca z dohovoru prepustením obvineného (tu sťažovateľa) na slobodu stráca preňho ďalšiu relevanciu. Tento názor jednoznačne vyplýva aj rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Kormoš proti Slovensku z 8. 11. 2011, sťažnosť č. 46092/06, bod 93. Ďalší postup súdu (hoci aj vecne súvisiaci s predchádzajúcim rozhodovaním o pozbavení osobnej slobody) v situácii, keď je obvinený na slobode (t. j. reálne nevykonáva väzbu), preto nemožno podriadiť takým prísnym požiadavkám z hľadiska rýchlosti konania, ktorým sú väzobné súdy podrobené, keď rozhodujú v situácii, keď obvinený je reálne vo väzbe. Na tieto okolnosti sa preto neaplikuje názor vyplývajúci z prípadového práva (napr. rozsudok Singh proti Českej republike z 25. 1. 2005, bod 74), podľa ktorého posudzované obdobie na účely dohovoru sa končí dňom oznámenia rozhodnutia obvinenému alebo jeho zástupcovi (pri absencii verejného vyhlásenia). Avšak záruka efektivity prieskumu napriek prepusteniu osoby na slobodu trvá naďalej. Obvinený totiž môže mať legitímny záujem na rozhodnutí o zákonnosti jeho pozbavenia slobody aj po prepustení (rozsudok Kováčik proti Slovensku z 29. 11. 2011, ods. 77; Osmanović proti Chorvátsku zo 6. 11. 2012, ods. 49).

19. Vzťahujúc uvedené závery na aktuálnu vec, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom namietané porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o jeho osobnej slobode je spôsobilé ústavnoprávneho prieskumu iba v časovom rozsahu od rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu z 24. októbra 2025 o vzatí sťažovateľa do väzby po jeho faktické prepustenie z jej výkonu 11. februára 2026, avšak iba za podmienky včasného podania ústavnej sťažnosti (opäť pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Kormoš proti Slovensku z 8. 11. 2011, sťažnosť č. 46092/06, bod 95 a 96).

20. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

21. Momentom faktického prepustenia z väzby na slobodu 11. februára 2026 skončilo sťažovateľovo pozbavenie slobody odvodené od prvotného vzatia do väzby Špecializovaným trestným súdom, a za situácie, že nie je možné ďalší čas až do doručenia písomného vyhotovenia napadnutého uznesenia sťažovateľovi (jeho obhajcovi) 9. júna 2026 zohľadňovať na účely dodržania požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení osobnej slobody, bolo namieste, aby ústavnú sťažnosť podal v lehote dvoch mesiacov od 11. februára 2026. Sťažovateľ tak ale urobil až 11. júna 2026, t. j. až po uplynutí zákonnej lehoty.

22. Z tohto dôvodu ústavný súd nemohol inak, iba ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa ako podanú oneskorene.

23. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2026

Miroslav Duriš predseda senátu