Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 311/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. V., S., a N. G., G., zastúpených advokátom JUDr. J. F.,

G., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 v spojení s a Slovenskej

republiky a práv zaručených v čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. marca 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. V. a N. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013

doručená sťažnosť I. V., S., a N. G., G. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali

porušenie základných práv zaručených v a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a a práv zaručených

v čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 7. marca 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru,

Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície, expozitúry Stred, B.

(ďalej len „vyšetrovateľ“), uznesením ČVS: PPZ-577/NKA-FP-ST-2012 z 24. februára

2013 podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) vzniesol obvinenie okrem iných aj sťažovateľom

pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

v jednočinnom súbehu so zločinom skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4

.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok,

pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), sp. zn. 16/2013

z 27. februára 2013 boli sťažovatelia podľa vzatí do väzby

z dôvodu uvedeného v . O osobnej slobode ďalších

štyroch obvinených špecializovaný súd rozhodol tak, že ich ponechal na slobode a uložil

im dohľad probačného a mediačného úradníka ako nahradenie väzby.

Proti tomuto rozhodnutiu špecializovaného súdu podali sťažnosti tak sťažovatelia,

ako aj prokurátorka Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“). Sťažnosť sťažovateľov smerovala proti

ich vzatiu do väzby a sťažnosť prokurátorky špeciálnej prokuratúry proti ponechaniu

ďalších obvinených na slobode.

O sťažnostiach rozhodol najvyšší súd na verejnom zasadnutí 7. marca 2013

uznesením sp. zn. tak, že podľa

sťažnosti sťažovateľov zamietol (bod I výroku napadnutého uznesenia) a podľa § 194 ods. 1

písm. a) uznesenie špecializovaného súdu v ďalších výrokoch zrušil

a návrhu špeciálnej prokuratúry na vzatie ďalších obvinených do väzby nevyhovel

(bod II výroku napadnutého uznesenia).

Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd svojím postupom a rozhodnutím porušil ich

základné práva zaručené v a v spojení s a

ods. 2 , ako aj práva zaručené v a a ods. 3 písm. d) dohovoru.

Sťažovatelia svoje presvedčenie o zásahu do ich práv odôvodnili takto:

„Proti rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie, ktorého závery, spočívajúce

v obave z možného pokračovania v trestnej činnosti, ktorá podľa rozhodnutia o našom

obvinení, mala spadať do obdobia rokov 2008 – 2011, nie sú obhájiteľné a nemôžu

predstavovať zákonný podklad pre zásah do nášho základného práva na slobodu a osobnú

bezpečnosť, sme podali, hneď po vyhlásení... sťažnosť, ktorú sme tiež následne písomne

zdôvodnili.

Vo svojej písomnej sťažnosti sme spochybnili dôvodnosť nášho obvinenia, ktoré

je zo strany policajného vyšetrovateľa, vykonštruované, nejasné a len veľmi ťažko

preskúmateľné, ale predovšetkým sme namietali neprimeraný záver súdu, že v danej veci,

existujú podložené zákonné dôvody na naše vzatie do väzby, pričom bez nášho väzobného

stíhania, nemožno dosiahnuť naplnenie základného účelu trestného konania. Aj preto,

že prvostupňový súd, sa riadne nezaoberal návrhom prokurátora na naše vzatie do väzby,

absentuje v jeho rozhodnutí jasné zdôvodnenie toho z čoho u nás vyplýva zákonná obava

z pokračovania v protiprávnom jednaní, ktoré podľa samotného rozhodnutia súdu,

pochádza z minulosti a od r. 2011 nemá svoje pokračovanie a prečo práve u nás dvoch,

ktorí sme boli vzatí súdom do väzby, nemožno čeliť väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. c) , takým istým spôsobom, ako v prípade ostatných našich

spoluobvinených, od ktorých väzby súd upustil a túto nahradil inými zákonnými inštitútmi.

Najvyšší súd ako sťažnostný súd sťažovateľov obvineného I. V. a N. G. zamietol bez

toho, že by vôbec reagoval na uvedené konkrétne sťažnostné body...

Rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku, o našom vzatí do väzby... predpokladom na odôvodnený zásah do nášho

základného práva na slobodu a osobnú bezpečnosť zjavne nezodpovedalo, a preto vznikli

dôvody na to, aby sa ním, v konaní o našich sťažnostiach, zaoberal tiež Najvyšší súd

Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nepostupoval pri rozhodovaní o našich

sťažnostiach spôsobom, ktorý by vychádzal z a zodpovedal zákonu, a preto aj jeho

rozhodnutie zo dňa 7. 3. 2013 č. k. , ktorým tieto zamietol, nemá ústavnú

povahu a je právne neudržateľné.

Vo veci Toth c. Rakúsko súd konštatoval, že čl. 5 ods. 4 Dohovoru nepredpisuje

viacstupňové súdne konanie pri kontrole zákonnosti väzby, ale ak štát zavedie takéto

konanie, musí obvinenému zabezpečiť v zásade rovnaké záruky pred odvolacím súdom,

ako pred súdom prvého stupňa.

Najvyšší súd, v súlade s týmto, pri prejednaní našich sťažností... v odvolacom konaní

nepostupoval...

Podľa judikatúry púhe domnienky a obavy pre uvalenie väzby nestačia

ak u ostatných obvinených nebolo nevyhnutným opatrením, nemohla byť ani u sťažovateľov,

ktorí nepokračovali v žiadnej trestnej činnosti. ( )...

Po doručení rozhodnutia najvyššieho súdu sme zistili, že o našich sťažnostiach proti

rozhodnutiu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky dňa 7. 3. 2013 na verejnom zasadnutí a to aj napriek tomu, že na jej prejednanie,

touto formou neboli splnené základné zákonom stanovené podmienky.

Z ustanovenia vyplýva povinnosť súdu rozhodovať

o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe na neverejnom zasadnutí...

Verejné zasadnutie v každej trestnej veci možno vykonať len za splnenia podmienok

vyplývajúcich z ust. , mimo iného, aj za účasti osôb, ktorých účasť

je na tomto konaní nevyhnutná pričom o verejnom zasadnutí je potrebné upovedomiť

prokurátora ako aj osobu, ktorá svojím návrhom dala na neverejné zasadnutie podnet,

a osobu, ktorá môže byť rozhodovaním súdu priamo dotknutá. Deň, čas a miesto verejného

zasadnutia určí predseda senátu tak ,aby oprávneným osobám zostala od doručenia

predvolania na verejné zasadnutie lehota aspoň päť pracovných dní na prípravu. To neplatí

pri sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby, pričom skrátiť túto lehotu

možno len so súhlasom toho , v záujme koho je lehota ustanovená...

Zákon vo svojom ust. § 293 ods. 6) výslovne zakazuje vykonanie verejného

zasadnutia v neprítomnosti obvineného, ak je obvinený vo väzbe... alebo ide o trestný čin,

na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje päť

rokov.

Odvolací súd konal v predmetnej trestnej veci v rozpore s týmito ustanoveniami

zákona, pretože sťažnosti, podané v náš prospech, prejednal na verejnom zasadnutí...

v našej neprítomnosti.

Odvolacie konanie na Najvyššom súde nemalo kontradiktórny charakter

a bol porušený princíp rovnosti zbraní, ním vydané rozhodnutie bolo arbitrárne teda

v rozpore s článkom 46 ods. 1 a č1. 6 ods. 1 písm. d)

Slovenskej republiky, lebo absolútne nereagovalo na sťažnostné námietky sťažovateľov.“

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že

„1) Základné právo sťažovateľov na spravodlivý proces podľa čl. 6 odsek 1, 3

písm. d) Dohovoru a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 čl. 47 ods. 3, v spojení s čl. 1

ods. 1 a Dohovoru o ľudských právach, procesným

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. 3. 2013

č. k. porušené bolo.

2) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. 3. 2013

č. k. , zrušuje.

3) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľom náhradu trov

konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 375,25 Eur, a to k rukám

právneho zástupcu JUDr. J. F. do dvoch mesiacov.“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa

je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v danom prípade navyše zastúpení

kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje

zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda

môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, preto

v danej veci rozhodoval o porušení tých práv [ a v spojení

s a , a a ods. 3 písm. d) dohovoru]

iba v súvislosti s tým postupom a rozhodnutím (postup najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesenie zo 7. marca 2013), ktorých vyslovenia porušenia

sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia

o porušení iných práv a v súvislosti s inými rozhodnutiami alebo postupmi, ktoré

sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu

potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (napr. , ,

).

Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a základného práva na rovnosť účastníkov

konania zaručeného v , obidve v spojení s a

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v a ods. 3 písm. d)

dohovoru a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. marca

2013.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva... vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov

proti sebe...

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 v spojení s a a práv zaručených v

a ods. 3 písm. d) dohovoru

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že konanie najvyššieho súdu vedené

pod sp. zn. , ako aj jeho uznesenie zo 7. marca 2013 bolo konaním

a rozhodovaním o osobnej slobode – o väzbe sťažovateľov. Nešlo teda o konanie

a rozhodovanie vo veci samej – o vine a treste.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané

porušenie základného práva zaručeného v , ústavný súd vo svojej

judikatúre opakovane konštatoval (napr. , , ),

že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu,

a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré

je aplikovateľné ustanovenie a 5 , ktoré je vo vzťahu k

v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch

pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17

ods. 2 a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

Rovnaký záver platí aj k sťažovateľmi namietanému porušeniu základného práva

zaučeného v s prihliadnutím na špeciálne ustanovenia

(napr. a v ňom uvedená judikatúra).

Obdobne vo vzťahu k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

[ale v tomto prípade aj čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru] ústavný súd poznamenáva,

že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom

obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný

článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť

k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) dohovoru aj z dôvodu, že túto

oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto

smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77

atď.).

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru

sa teda zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ

ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia

právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť

(napr. ).

Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde), v tomto prípade konštatuje, že sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym

zástupcom, namietali porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

(v spojení s a ) a práv zaručených v a ods. 3

písm. d) dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu, na ktoré sa nimi označené články

a dohovoru vecne nevzťahujú. Keďže neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým

postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu o väzbe (osobnej slobode) a namietaným

porušením označených článkov a dohovoru, sťažnosť sťažovateľov je v tejto časti

zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom prerokovaní

podľa .

2. K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru

Pokiaľ ide o otázku možného porušenia práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného

v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 7. marca 2013, ústavný súd si osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa záruky čl. 5 ods. 4 dohovoru vzťahujú

aj na konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o vzatí obvineného (sťažovateľov)

do väzby (napr. rozsudok Krejčíř proti Českej republike z 26. marca 2009, č. 39298/04

a č. 8723/05).

Napriek tomu, že sťažovatelia v sťažnosti presne nešpecifikovali,

resp. nekonkretizovali, v čom konkrétne mal spočívať zásah do ich práva zaručeného v čl. 5

ods. 4 dohovoru, pretože svoje námietky proti konaniu druhostupňového súdu a jeho

rozhodnutiu zhrnuli do vety: „... konanie na Najvyššom súde nemalo kontradiktórny

charakter a bol porušený princíp rovnosti zbraní, ním vydané rozhodnutie bolo arbitrárne

teda v rozpore s článkom 46 ods. 1 a

(správne má byť dohovoru, pozn.), lebo absolútne

nereagovalo na sťažnostné námietky sťažovateľov.“, ústavný súd preskúmal postup

najvyššieho súdu, ako aj jeho rozhodnutie z hľadiska ich námietok uvedených všeobecne

v ich sťažnosti, vzťahujúc ich na aj na prípadné porušenie práva zaručeného v čl. 5 ods. 4

dohovoru.

2.1 Ústavný súd v súvislosti s námietkou arbitrárnosti uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. zo 7. marca 2013 poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Uvedené

sa vzťahuje na všetky typy konaní pred všeobecnými súdmi vrátane konania o väzbe. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, m. m. , , ,

). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. zo 7. marca 2013

na verejnom zasadnutí sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu špecializovaného súdu

zamietol a zároveň niektoré ďalšie výroky uznesenia špecializovaného súdu zrušil a návrhu

špeciálnej prokuratúry na vzatie iných obvinených do väzby nevyhovel. Z odôvodnenia

rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky o všetkých podaných sťažnostiach rozhodol

na verejnom zasadnutí podľa veta prvá , ktorého termín

bol oznámený obvineným M. V., J. B., A. H. a R. A., ktorých sa z dôvodu nevzatia do väzby

týkalo prejednanie veci na verejnom zasadnutí na základe sťažnosti prokurátora. Súčasne

však rozhodol aj o sťažnostiach obvinených I. V. a N. G., o ktorých by sa inak rozhodovalo

na neverejnom zasadnutí...

Pretože väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý

je prípustný podľa článku 17 a článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len dohovor) je nevyhnutné, aby pri jej realizácii boli splnené

všetky zákonné (materiálne aj formálne) podmienky. Formálnou podmienkou je procesný

postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu a procesných úkonov iných oprávnených

osôb. Materiálnymi podmienkami sa rozumejú hmotnoprávne predpoklady väzby

a jej základné podmienky sú a) skutkové okolnosti vzatia do väzby, a to či doteraz zistené

skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný,

má znaky trestného činu, či existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený

a b) existencia niektorého z dôvodov väzby, ak z konania obvineného alebo z ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava pre útekovú väzbu, kolúznu väzbu alebo

preventívnu väzbu (§ 71 ods. 1). Materiálne podmienky väzby musia byť splnené súčasne.

Skúmanie dôvodnosti oznámenia obvinenia je nevyhnutnou podmienkou pre väzbu.

Pri tomto postupe sa skúma, či skutok, pre ktorý bolo oznámené obvinenie fyzickej osobe,

bol spáchaný, či ho možno posúdiť ako trestný čin a či zistené skutočnosti nasvedčujú

dôvodnosti podozrenia, že skutok spáchala obvinená osoba.

Pri rozhodovaní o väzbe je potrebné dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti,

t. j. aby vždy boli využité opatrenia, ktoré najlepšie budú viesť k dosiahnutiu účelu trestného

konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči

ktorej sa uplatňujú v medziach daných povahou príslušného obmedzenia. Väzba

ako zabezpečovací inštitút nemá sankčnú povahu, ani výchovné poslanie, nesmie

byť prostriedkom na získanie priznania ani na uľahčenie trestného stíhania.

Formálne podmienky pri podaní návrhu prokurátora na vzatie obvinených do väzby

ako aj procesný postup sudcu pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe obvinených

boli súladné so zákonom.

Pri skúmaní dôvodnosti podozrenia, že skutok bol spáchaný, má znaky trestného činu

a že existujú dôvody na podozrenie, že ho spáchali obvinení I. V. a N. G. ako materiálnej

podmienky väzby aj najvyšší súd dospel k záveru, že táto bez rozumných pochybností daná

je, pretože vyplýva nielen z výpovedi svedkov J. L., J. Š., P. Š., M. R., ale aj z výpovedí

obvinených M. V., J. B., A. H., R. A. a J. K. Pretože títo obvinení mali trestnú činnosť

páchať už od roku 2008 a získavať ňou finančné prostriedky na svoju obživu, pričom mali

byť iniciátormi trestnej činnosti, ktorá mala byť páchaná, je odôvodnená obava z ich

konania uvedeného v , že na slobode budú s rôznymi zmenami

subjektov v páchaní trestnej činnosti pokračovať.

Z hľadiska tejto otázky (dôvodnosti podozrenia v súčasnom štádiu trestného stíhania)

je však situácia iná vo vzťahu k ostatným obvineným, na ktorých prokurátor tiež podal

sudcovi pre prípravné konanie návrh na vzatie do väzby. Ani jeden z doposiaľ vypočutých

svedkov obvinených M. V., J. B., A. H. a R. A. zo spáchania trestných činov uvedených

v uznesení o vznesení obvinenia neusvedčuje a neusvedčuje ich ani nikto z obvinených.

M. V. mal síce v mene spoločnosti E., s. d., vyhotovovať rôzne faktúry, ale podľa vlastnej

výpovede tak mal konať na výslovný pokyn obvineného I. V., ktorý mu mal vždy povedať,

čo má byť obsahom týchto faktúr a o ich pravdivosti vzhľadom na konanie obvineného

a jeho aktivity nemal dôvod pochybovať. Z obsahu listinných dôkazov, ktoré tvoria najmä

účtovné doklady (dodacie listy, faktúry, výdavkové a príjmové pokladničné doklady, podané

daňové priznania a uvedené odpočty DPH) vyplýva druh, množstvo, cena vrátane DPH

a čas dodaného tovaru ako aj to, kto bol dodávateľom a kto odberateľom dodaného tovaru.

Možno z nich usúdiť, že títo obvinení deklarovaný tovar prevzali a zaplatili kúpnu cenu

vrátane DPH, nie však ich skutočnú a správnu vedomosť o dodávateľských firmách, ktoré

svoju daňovú povinnosť neplnili. V tomto smere nezodpovedá stavu veci tvrdenie,

že obvinení A. H., J. B. a R. A. mali vypovedať, že im je známe, že obvinený I. V. a M. V.

konali v mene spoločností, za ktoré konať oprávnení neboli, pretože takéto tvrdenie sa v ich

výpovediach z prípravného konania nenachádza. Rovnako tak nezodpovedá stavu veci,

že týchto obvinených zo spáchania skutkov nepriamo usvedčuje aj rozdielnosť v ich

výpovediach, pretože každý z nich opísal mechanizmus obchodovania so spoločnosťami

uvedenými v uznesení o vznesení obvinenia, pričom tento bol v podstate zhodný a rutinný

a sám osebe nedokazuje spáchanie stíhanej trestnej činnosti.

Za toho stavu a dôkaznej situácie vyplývajúcej z obsahu pripojeného procesného

spisu sú pochybnosti o dôvodnosti podozrenia, že obvinení M. V., J. B., A. H. a R. A.

spáchali skutky, pre ktoré bolo proti nim vznesené obvinenie, preto nie je namieste úvaha

o obave z pokračovania v trestnej činnosti tak, ako to predpokladá ustanovenie § 71 ods. 1

písm. c) o tzv. preventívnej väzbe.

S prihliadnutím však na to, že najvyšší súd ako orgán, ktorý je aj v tejto oblasti,

garantom ľudských práv a slobôd, nie je orgánom, ktorý vykonáva vyšetrovacie úkony

ani nevykonáva dozor nad priebehom prípravného konania, zistenie o pochybnostiach

o dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestného činu má v danej veci vplyv

len na rozhodovanie o vzatí či nevzatí do väzby.

Z týchto skutočností preto najvyšší súd vyvodil záver, že u obvinených M. V., J. B.,

A. H. a Mgr. R. A. nie je v súčasnom štádiu trestného stíhania splnená materiálna

podmienka väzby spočívajúca v dôvodnosti podozrenia, že spáchali trestné činy, pre ktoré

bolo voči nim vznesené obvinenie. Z tohto dôvodu u nich nemôže byť splnený ani žiaden

dôvod väzby, existencia ktorého následne vyvoláva možnosť jej nahradenia rôznymi

zákonnými inštitútmi. V súvislosti s tým najvyšší súd poukazuje na znenie skutkovej vety

vzneseného obvinenia, že obvinení mali trestnú činnosť páchať v čase od roku 2008 do roku

2011. Už táto samotná skutočnosť spolu s majetkovými pomermi obvinených vyvoláva vážne

pochybnosti, o úmysle obvinených pokračovať v konaní uvedenom v § 71 ods. 1 písm. c)

najmä za situácie, keď je voči nim vedené trestné stíhanie za závažné zločiny

a z vykonaného dokazovania je zrejmé, že nemali byť ani iniciátormi stíhanej trestnej

činnosti.

V otázke dôvodnosti podozrenia voči obvineným aj samotný sudca pre prípravné

konanie v napadnutom uznesení len všeobecne poukázal na dôkazné prostriedky

nazhromaždené v spise (na ktoré, najvyšší, súd konkrétne poukázal v predchádzajúcej časti

tohto uznesenia) tak, ako to vo svojom návrhu uvádza prokurátor a tabuľky dokumentujúce

presuny tovarov, ktorých správnosť obvinení nenamietli. Vo vzťahu k trestnoprávnej

zodpovednosti týchto obvinených však už konštatoval, že len v prípade preukázania

vedomosti týchto obvinených o pozadí celej situácie a prípadnej deľbe zisku spočívajúcom

v neodvedení DPH je možné trestnoprávnu zodpovednosť vyvodiť aj voči nim. Orgány činné

v trestnom konaní budú musieť preukázaniu tejto skutočnosti venovať naozaj zvýšenú

pozornosť. Zároveň konštatoval, že zaangažovanosť týchto obvinených na celej veci bude

potrebné skúmať, pričom samotný fakt, že nakupovali od subjektov, u ktorých je dané

podozrenie, že si neplnili daňovú povinnosť, najmä vzhľadom k tomu, že zatiaľ nič

nenasvedčuje tomu, že by nakupovali bez zaplatenia DPH trestnoprávnu zodpovednosť

nezakladá.

Najvyšší súd Slovenskej republiky za toho stavu veci na podklade sťažnosti

prokurátorky, ktorá bola podaná v neprospech obvinených M. V., J. B., A. H. a R. A.

rozhodol v ich prospech tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia pod bodom II.,

keďže takýto postup mu umožňujú ustanovenia .

Riadiac sa týmito úvahami Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

že sťažnosti obvinených I. V., N. G. a prokurátorky nie sú dôvodné, a preto rozhodol

spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Ústavný súd opätovne poznamenáva, že rozhodnutie najvyššieho súdu

je rozhodnutím o osobnej slobode, t. j. o väzbe sťažovateľov. V súvislosti s tým je podstatné

to, aby konajúci všeobecný súd v odôvodení takéhoto svojho rozhodnutia dal odpovede

na otázky, ktoré sú pri rozhodovaní o osobnej slobode relevantné. Týmito otázkami

sú otázky: či doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený (sťažovatelia), a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych

skutočností vyplýva dôvodná obava, že sa bude správať spôsobom uvedeným v § 71 ods. 1

písm. a), b) alebo c) [v tomto prípade písm. c)].

Z citovanej časti odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa otázkam

dôvodnosti vzatia sťažovateľov do väzby dostatočným spôsobom zaoberal. Skúmal

predpoklady vzatia do väzby a tieto považoval za naplnené. Neopomenul uviesť

ani konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplývala dôvodná obava, že by sa sťažovatelia pri ich

ponechaní na slobode mohli správať spôsobom predpokladaným v ustanovení § 71 ods. 1

písm. c) . Svoje závery pritom oprel o v trestnom konaní vykonané

dokazovanie (výsluchy svedkov a obvinených). Za konkrétne skutkové okolnosti

odôvodňujúce obavu, že by sťažovatelia mohli pokračovať v trestnej činnosti [§ 71 ods. 1

písm. c) ], považoval najvyšší súd dlhodobejšie páchanie trestnej

činnosti na účely získavania finančných prostriedkov, z ktorej sú sťažovatelia dôvodne

podozriví ako jej iniciátori.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné ().

Ústavný súd tvrdí, že najvyšší súd svojím rozhodnutím poskytol sťažovateľom

jednoznačný obraz o skutkových okolnostiach, ktoré podľa jeho názoru opodstatňujú dôvod

väzby podľa . Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho

súdu obsahuje dostatok relevantných dôvodov na jeho výrok o zamietnutí opravného

prostriedku sťažovateľov proti uzneseniu špecializovaného súdu, ktorým boli vzatí

do väzby. Z uvedeného dôvodu ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 7. marca 2013 za ústavne udržateľné, pričom sa nedomnieva,

že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva

sťažovateľov na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Uvedené bolo dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2.2 Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že najvyšší súd o ich sťažnostiach v rozpore

so zákonom rozhodol na verejnom zasadnutí, ústavný súd poznamenáva, že takýto postup

nemožno hodnotiť ako taký, ktorý by bol spôsobilý zasiahnuť do práva sťažovateľov

na slobodu a bezpečnosť.

Najvyšší súd priamo v odôvodnení rozhodnutia uviedol dôvody, pre ktoré konal

na verejnom zasadnutí. Proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. 16/2003

z 27. februára 2013 podala okrem sťažovateľov sťažnosť aj prokurátorka špeciálnej

prokuratúry proti výrokom o ponechaní ďalších obvinených na slobode a podľa § 192 ods. 3

o sťažnosti podľa proti uzneseniu

o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí.

Sťažovatelia vidia porušenie svojho práva v nedodržaní kontradiktórnosti a rovnosti

zbraní v rámci druhostupňového konania. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovatelia,

zastúpení obhajcom, mali v konaní pred najvyšším súdom možnosť predniesť svoje

námietky proti ich vzatiu do väzby, a to prostredníctvom sťažnosti podanej proti

prvostupňovému rozhodnutiu špecializovaného súdu z 27. februára 2013. Prokurátorka

špeciálnej prokuratúry podala sťažnosť iba proti výrokom označeného uznesenia

špecializovaného súdu, ktoré sa sťažovateľov priamo nedotýkali (išlo o obvinených, ktorých

špecializovaný súd ponechal na slobode), a navyše svoju sťažnosť, ako uvádza najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, „bližšie neodôvodnila“. Je teda evidentné,

že z faktického a materiálneho hľadiska prokurátorka svojou sťažnosťou a ani prítomnosťou

na verejnom zasadnutí nevystupovala proti argumentom sťažovateľov, ale proti ponechaniu

ostatných obvinených na slobode. Z tohto hľadiska ústavný súd nezistil možnosť porušenia

práva sťažovateľov na kontradiktórne druhostupňové konanie ani práva na rovnosť zbraní

v tomto konaní, a teda ani možnosť porušenia ich práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru, a samotný fakt, že sa o sťažnostiach sťažovateľov

nerozhodovalo na neverejnom zasadnutí, sám osebe bez ďalšieho nemôže nič zmeniť

na tomto závere.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších

požiadavkách sťažovateľov je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody (k čomu v tomto prípade nedošlo), bolo bez právneho významu sa týmito

požiadavkami sťažovateľov zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013