Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 364/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., Ukrajina, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo

veci namietaného porušenia , Listiny

základných práv a slobôd, porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a v Listiny základných práv

a slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť

účastníkov konania zaručeného v a v

Listiny základných práv a slobôd a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 10. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2011

doručená sťažnosť M. B., Ukrajina (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 2

ods. 2 (ďalej len „“), Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v a v listiny, základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a v listiny, základného práva na rovnosť

účastníkov konania zaručeného v a v listiny a porušenie

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 10. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Michalovce č. k. -114 z 2. septembra 2010 uznaný vinným zo spáchania

zločinu prevádzačstva spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 355 ods. 2 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov, ktorého výkon bol podmienečne

odložený s určením skúšobnej doby na 4 roky. Zároveň bol sťažovateľovi uložený trest

vyhostenia z územia Slovenskej republiky po dobu 10 rokov.

V inom trestnom konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. je sťažovateľ na základe obžaloby podanej 14. decembra

2010 Krajskou prokuratúrou v Prešove trestne stíhaný pre zločin prevádzačstva podľa § 355

ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. d) . V tejto trestnej veci bol sťažovateľ

uznesením okresného súdu č. k. -22 z 9. septembra 2010 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 20. októbra 2010 vzatý do väzby z dôvodov

uvedených v a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľ v tomto trestnom konaní 5. apríla 2011 požiadal o prepustenie z väzby na

slobodu. Jeho žiadosť okresný súd uznesením sp. zn. z 2. mája 2011

zamietol. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd

uznesením č. k. -2132 z 10. mája 2011 rozhodol tak, že ju zamietol.

Podľa slov sťažovateľa krajský súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením z 10. mája 2011 „porušil princíp rovnosti zakotvený v čl. 47

ods. 3 a to tým, že porušil princíp rovnosti účastníkov pred súdom. Všetci

spoluobvinení okrem sťažovateľa sú stíhaní na slobode, iba sťažovateľ... je stíhaný väzobne.

Súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal so zásadou BENEFICIO COHAESIONIS –

dobrodenie spočívajúce v súvislosti odvodené od zásady rovnosti účastníkov. Pokiaľ by mal

sťažovateľ rovnaké postavenie ako zvyšní spoluobvinení, tak by bol stíhaný na slobode.“.

Sťažovateľ je zároveň presvedčený, že krajský súd porušil zásadu spravodlivého

procesu tým, že sa „nevysporiadal s námietkou sťažovateľa vo vzťahu k jeho nariadenému

výkonu trestu“. Podľa sťažovateľa „Je neprípustné, aby krajský súd neodôvodnil prednosť

výkonu trestu pred výkonom väzby, pričom opak je pravdou. Preto je napádané rozhodnutie

krajského súdu arbitrárne.

Naviac nie je sťažovateľovi vôbec jasné, na základe akého ustanovenia zákona mu je

bránené vykonávať už uložený trest vyhostenia. Krajský súd vôbec neodôvodnil námietku

sťažovateľa týkajúcu sa porušenia zákona ohľadne nevykonania trestu vyhostenia.

V princípe pokiaľ si niekto vykonáva trest odňatia slobody a začne sa voči nemu nové

trestné stíhanie, podľa ustanovení tiež nie je možné uprednostniť väzobné

stíhanie pred výkonom trestu...

Pokiaľ je ale v trestnom práve zakázaná analógia a trest vyhostenia bol nariadený

v rámci vykonávacieho konania, je neprípustné, aby samotný trest vyhostenia bol dôvodom

väzby, že sa sťažovateľ nebude môcť zúčastňovať úkonov trestného konania. Súdy môžu

konať prostredníctvom inštitútu dožiadania...

... výkon trestu má prednosť pred výkonom väzby. Trest vyhostenia, ktorý bol

sťažovateľovi v rámci vykonávacieho konania nariadený je taktiež formou trestu odňatia

slobody a preto má prednosť pred výkonom väzby.“.

Sťažovateľ taktiež uvádza, že „výsledky doteraz vykonaného vyšetrovania...

nepreukázali, že by... akýmkoľvek spôsobom konania naplnil znaky objektívnej

a subjektívnej stránky trestného činu, za ktorý je trestne stíhaný. Celé doteraz vykonané

vyšetrovanie svedčí len o tom, že... sa náhodou nachádzal na mieste údajného páchania

trestného činu, za ktorý bola podaná obžaloba.

V prípade sťažovateľa nie sú splnené materiálne predpoklady dôvodov väzby... a to

najmä na základe vykonaných dôkazov nie je preukázané, že by sa obvinený nejakým

spôsobom podieľal na páchaní trestného činu, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie. Tiež

dôvodná obava, že obvinený by sa vyhýbal trestnému konaniu vyplýva najmä z toho, že mu

v inom konaní bol už uložený trest vyhostenia... Uložený trest vyhostenia by svojou povahou

v prípade jeho vykonania bránil obvinenému zúčastňovať sa úkonov trestného konania na

území Slovenskej republiky, čo však nemôže byť dôvodom jeho väzby, keďže táto je

neprimerane intenzívnym zásahom do ústavného práva na osobnú slobodu jednotlivca,

pričom orgány činné v trestnom konaní a súd by mohli v prípade výkonu trestu vyhostenia

efektívnejšie využívať inštitút dožiadania...

... súd pri rozhodovaní o väzbe nevzal do úvahy, že sťažovateľ sa chce dobrovoľne

podriadiť výkonu uloženého trestu, čo svedčí o jeho úmysle viesť riadny život a v budúcnosti

nepáchať trestnú činnosť...

Dňa 3. 9. 2010 bol sťažovateľ na účely výkonu trestu vyhostenia zaistený... Týmto

teda začal samotný proces vyhostenia. S poukázaním na ustanovenie... zákona musí byť

odsúdený vyhostený do 6 mesiacov odo dňa zaistenia na účely vyhostenia, teda v tomto

prípade do dňa 4. 3. 2011. Príslušný orgán mal v tomto prípade určiť čas a miesto

vyhostenia do tohto dátumu a vyhostenie vykonať, keďže odklad výkonu je neprípustný. To

sa však nestalo.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné práva M. B... podľa SR, Listiny

základných práv a slobôd, SR, Listiny základných práv

a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa , SR,

čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 Listiny ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. , zo dňa 10. 05. 2011 porušené boli.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 05. 2011, sp. zn. 7 Tos 23/2011-

2132 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet

advokáta: JUDr. J. G., P... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia...“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach

ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.

, , , ).

V zmysle uvedeného je predmetom sťažnosti namietané porušenie

a čl. 2 ods. 2 listiny, porušenie základného práva na slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2

a v listiny, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a v ods. listiny, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného

v a listiny a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 10. mája 2011.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a v listiny, základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní zaručeného v a v listiny a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda

rozhodnutie krajského súdu, ktoré je výsledkom rozhodovania a rozhodnutia o väzbe, t. j.

v tomto prípade nešlo o rozhodovanie vo veci samej, teda o vine a treste, resp. o trestnom

obvinení.

Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47

ods. 3 (resp. v listiny) sťažovateľ odôvodnil tým, že všetci obvinení

v tomto trestnom konaní okrem sťažovateľa sú stíhaní na slobode. Porušenia

„spravodlivého procesu“ (základné právo zaručené v a v

listiny, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa mal krajský súd dopustiť tým, že

sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľa vo vzťahu k nariadenému výkonu trestu

vyhostenia.

Ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného

práva zaručeného v (rovnako tak v listiny), ústavný súd

vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. , ,

), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu

ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na

ktoré je aplikovateľné ustanovenie a 5 (a a 5 listiny), ktoré je

vo vzťahu k (a k listiny) v pomere špeciality a sú v ňom

implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu

vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto

súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania

s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie

súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 (resp.

a 5 listiny) o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie (resp.

ods. 1 listiny).

Rovnaké závery platia aj k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva

zaručeného v a v listiny a to s prihliadnutím na špeciálne

ustanovenia a listiny (obdobne napr. , ).

Obdobne vo vzťahu k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný

súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú

konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch,

ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného

súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto

oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto

smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77

etc.).

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru

sa teda zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide

o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna

úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr.

).

Sťažovateľ namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 , rovnako tak v a listiny a práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na

slobodu, teda takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, rovnako tak a listiny ani dohovoru vecne

nevzťahujú. Pretože neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu o väzbe a namietaným porušením označených článkov a dohovoru, je

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už

na predbežnom prerokovaní podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a v listiny

Porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v

a v čl. 8 ods. 2 listiny sťažovateľ žiadnym osobitným spôsobom neodôvodnil. Tvrdí však, že

„výsledky doteraz vykonaného vyšetrovania... nepreukázali, že by sťažovateľ akýmkoľvek

spôsobom konania naplnil znaky objektívnej a subjektívnej stránky trestného činu, za ktorý

je trestne stíhaný“, a ďalej uvádza, že v jeho prípade „nie sú splnené materiálne

predpoklady dôvodov väzby... a... nie je preukázané, že by sa... podieľal na páchaní

trestného činu, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie“. Sťažovateľ zastáva názor, že

„Uložený trest vyhostenia by svojou povahou v prípade jeho vykonania bránil obvinenému

zúčastňovať sa úkonov trestného konania na území Slovenskej republiky, to však nemôže byť

dôvodom jeho väzby...“. Taktiež „súd pri rozhodovaní o väzbe nevzal do úvahy, že

sťažovateľ sa chce dobrovoľne podriadiť výkonu uloženého trestu, čo svedčí o jeho úmysle

viesť riadny život a v budúcnosti nepáchať trestnú činnosť“.

Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na osobnú slobodu ústavný súd

poukazuje na to, že v zásade nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by

vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré

by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna

alebo zjavne neopodstatnená (, , , ).

Okresný súd uznesením sp. zn. z 2. mája 2011 žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal

sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd napadnutým uznesením č. k. -2132

z 10. mája 2011 rozhodol tak, že ju zamietol.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol:

„Napadnutým uznesením senát Okresného súdu Prešov... zamietol žiadosť

obžalovaného M. B. o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne neprijal písomný sľub M.

B. na nahradenie väzby.

Proti tomuto uzneseniu... priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní zahlásil

sťažnosť obžalovaný M. B., ktorú bližšie neodôvodnil.

Na základe podanej sťažnosti preskúmal krajský súd... správnosť výrokov

napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie týmto

výrokom napadnutého uznesenia predchádzajúce a dospel k záveru, že sťažnosť

obžalovaného nie je dôvodná...

V súlade so závermi prvostupňového súdu aj podľa názoru krajského súdu na

základe doteraz zabezpečených dôkazov, vychádzajúc najmä z výpovedí svedkov

policajtov..., ktorí sa podieľali dňa 27. 4. 2010 na kontrole motorových vozidiel vedených

obvinenými D. B. a J. H., kde vo vozidle vedenom J. H. sa nachádzali aj obvinení M. B. a Y.

D., ktorí mali pri sebe dve vysielačky, ako aj mapu, na ktorej bola vyznačená trasa zo

štátnej hranice medzi SR a Ukrajinou smerom na R., ako aj z výpovedí ďalších svedkov

vyplýva, že v inkriminovanom, čase v tomto mieste boli zadržaní aj dvaja štátni príslušníci

Sýrie, traja príslušníci Indie, štyria obyvatelia Palestíny a dvaja štátni príslušníci

Pakistanu, ako aj z ďalších v spise zhromaždených dôkazov ako sú výpovede

spoluobvinených, či z prepisov telefónnych hovorov, tiež na základe čiastočne vykonaného

dokazovania na hlavnom pojednávaní konanom 2. 5. 2011, možno urobiť záver o tom, že

zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a bola

podaná obžaloba, bol spáchaný, tento má znaky trestného činu a aj v tomto štádiu trestného

stíhania sú tu dôvody na podozrenie, že ho spáchal aj obžalovaný M. B.

Od momentu (26. 1. 2011), keď krajský súd rozhodoval o sťažnosti obž. M. B. proti

uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 12. 1. 2010 sa dôkazná

situácia podstatným spôsobom nezmenila, teda aj v tomto štádiu konania bol splnený tzv.

materiálny predpoklad pre rozhodnutie o väzbe...

Krajský súd sa stotožnil aj so závermi prvostupňového súdu v tom smere, že v danom

prípade existujú také konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že v prípade, ak bude

obžalovaný ponechaný na slobode, sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu alebo trestu, ktorý

mu dôvodne hrozí. Dôvodom je jednak to, že obžalovaný je cudzím štátnym príslušníkom,

ktorý nemá na území Slovenskej republiky trvalé bydlisko, no predovšetkým skutočnosť, že

mu bol v inej trestnej veci pre rovnaký trestný čin uložený trest vyhostenia z územia

Slovenskej republiky na dobu 10 rokov, teda, že bol daný dôvod väzby uvedený v ust. § 71

ods. 1 písm. a) Nesporne aj trest, ktorý obž. M. B. v prípade uznania viny hrozí, túto

obavu ešte zvýrazňuje.

Obava, že obžalovaný v prípade prepustenia na slobodu bude pokračovať v páchaní

trestnej činnosti plynie najmä zo samotnej osoby obžalovaného, ktorý už bol v minulosti

právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 2. 9. 2010 sp. zn. 3 T

121/2010 pre zločin prevádzačstva podľa § 355 ods.2 písm. a) Tr. zákona formou

spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v

trvaní dvoch rokov, výkon ktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní

štyroch rokov. Zároveň bol obžalovanému uložený aj trest vyhostenia z územia Slovenskej

republiky na dobu 10 rokov. Tieto okolnosti aj podľa názoru krajského súdu zakladali

dôvod väzby uvedený v

Z uvedených dôvodov je potom podľa názoru krajského súdu rozhodnutie okresného

súdu, ktorým žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu v zmysle § 79 ods.3

Tr. zák. zamietol, v súlade so zákonom.

Za zákonné a správne považuje krajský súd i rozhodnutie súdu prvého stupňa o

neprijatí písomného sľubu v zmysle , konštatujúc, že tento nie je

v danom štádiu trestného stíhania vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti dostatočný.

Krajský súd ani v konaní, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo, nezistil

pochybenia, preto sťažnosť obžalovaného v zmysle ako

nedôvodnú zamietol. Stotožnil sa tiež s konštatovaním súdu prvého stupňa, že výkon trestu

vyhostenia uložený obžalovanému v inej trestnej veci nebráni výkonu väzby v teraz stíhanej

trestnej veci a to aj s poukazom na možnosti ukladania trestu v prípade uznania viny aj

podľa § 41 ods. 3 resp. § 42 Tr. zák.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd jednoznačne

uviedol, prečo uznesenie súdu prvého stupňa považoval za správne, a teda prečo sťažnosť

sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu zamietol. Vyhodnotil existenciu všetkých zákonom

vyžadovaných podmienok na ponechanie osoby sťažovateľa vo väzbe a tieto považoval za

splnené.

Závery o tom, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, že má

znaky trestného činu a že existuje dôvodné podozrenie, že ho spáchal sťažovateľ, pritom

oprel o v trestnom konaní vykonané dôkazy, ktoré vo svojom rozhodnutí jasne označil.

Zároveň krajský súd uviedol konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že sa

sťažovateľ bude vyhýbať trestnému stíhaniu alebo trestu (štátna príslušnosť sťažovateľa

a jeho skoršie odsúdenie za rovnaký trestný čin), ako aj skutočnosti, z ktorých vyplýva

dôvodná obava, že bude v trestnej činnosti pokračovať (s poukázaním na minulosť

sťažovateľa, keď za rovnaký trestný čin už bol odsúdený).

Druhostupňový súd neopomenul zaoberať sa aj otázkou rozhodnutia okresného súdu

o neprijatí písomného sľubu sťažovateľa, ktorým žiadal nahradiť väzbu a ktoré krajský súd

považoval za správne.

Napokon sa vyjadril aj k námietke sťažovateľa, ktorou namietal, že uloženie trestu

vyhostenia v inom trestnom konaní bráni jeho väzbe v tomto konaní. Krajský súd sa však

s týmto názorom nestotožnil a poukázal na zákonnú úpravu, podľa ktorej možno v prípade

sťažovateľa tomuto uložiť spoločný ( ), resp. súhrnný trest

( ). Týmto sa druhostupňový súd v podstate vysporiadal s touto

sťažovateľovou námietkou, a to poukazom na možnosť zrušenia už uloženého trestu

a uloženia spoločného alebo súhrnného trestu, preto nie je namieste tvrdenie sťažovateľa, že

„... krajský súd neodôvodnil prednosť výkonu trestu pred výkonom väzby, pričom opak je

pravdou. Preto je napádané rozhodnutie krajského súdu arbitrárne... Krajský súd vôbec

neodôvodnil námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia zákona ohľadne nevykonania

trestu vyhostenia.“.

Sťažovateľ svoje tvrdenie o „prednosti“ výkonu uloženého trestu vyhostenia pred

výkonom väzby podporil poukazom na rozhodnutie ústavného súdu (

z 31. mája 2001), z ktorého vyplýva záver, že pokiaľ dôjde k stretu právoplatne uloženého

trestu odňatia slobody v jednej trestnej veci s podmienkami väzby v inej trestnej veci,

jednoznačne má prednosť výkon trestu odňatia slobody. Žiadnym, pre rozhodnutie

ústavného súdu relevantným a presvedčivým spôsobom sťažovateľ neodôvodnil svoje

presvedčenie, že „trest vyhostenia je formou trestu odňatia slobody a preto má prednosť

pred väzbou“. Väzbu je potrebné považovať za procesné opatrenie, ktorého účelom je

zabezpečiť osobu obvineného pre trestné konanie a výkon trestu. Za výkon trestu ju však

nemožno považovať, pretože nemá sankčnú povahu ani výchovné poslanie. Jej spoločným

znakom s trestom odňatia slobody je však pozbavenie osobnej slobody dotknutej osoby. Ak

teda dôjde k stretu výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody svojou povahou

spočívajúcou v konečnom dôsledku v pozbavení osobnej slobody, sú tieto inštitúty

„zlučiteľné“, čo však logicky neplatí o strete výkonu väzby a trestu vyhostenia. Z tohto

hľadiska ústavný súd túto argumentáciu sťažovateľa nemohol akceptovať.

Z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva ani to, čo tvrdí sťažovateľ vo svojej

sťažnosti, t. j. že uložený trest vyhostenia by mu svojou povahou v prípade jeho vykonania

bránil zúčastňovať sa úkonov trestného konania na území Slovenskej republiky, čo však

nemôže byť dôvodom väzby. Toto tvrdenie ústavný súd považuje za názor sťažovateľa,

ktorý však vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu nepovažuje za relevantný.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska

sťažovateľovej námietky javí ako akceptovateľné.

Z tohto hľadiska treba považovať pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa za

zákonné, pretože sa udialo v súlade s konaním ustanoveným v zákone, na základe

rozhodnutia príslušného súdu a z dôvodov uvedených v zákone.

Ústavný súd teda nezistil taký výklad relevantných ustanovení procesného predpisu

upravujúceho postup v trestnom konaní v označenom rozhodnutí krajského súdu a ich

uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s .

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli

krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského

súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa je aj v tejto

časti namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2

a v listiny zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom

prerokovaní podľa .

3. K namietanému porušeniu a listiny

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v , ale tiež aj v listiny

zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Tento ústavný príkaz

zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom

svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb

a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta

).

Vzhľadom na to, že ústavný súd v rámci konania o tejto sťažnosti porušenie

konkrétne označených základných práv zaručených , listinou a práva zaručeného

dohovorom ako prejav porušenia generálneho ústavného príkazu konať iba na základe

, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, nezistil,

sťažovateľom namietaným porušením ustanovenia a listiny sa

už nezaoberal.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

rozhodovanie ústavného súdu o ďalších požiadavkách sťažovateľa (zrušenie napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, vrátenie mu veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov

konania), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva

alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011