Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 703/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

75

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2015

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti ,

zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Drgoncom, DrSc., Peterská 22, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a 2

v spojení so základným právom podľa a v spojení

s a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom

tritisíc eur), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 641,87 € (slovom šesťstoštyridsaťjeden eur

a osemdesiatsedem centov) na účet jej advokáta JUDr. Jána Drgonca, DrSc., Peterská 22,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra

2013 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a 2 (ďalej len

„ústava“) v spojení so základným právom podľa a v spojení s

ods. 1 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom

Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. mája 2012

v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 2. augusta 2012 právoplatne odsúdená za trestný čin vraždy podľa § 219

ods. 1 v znení neskorších predpisov účinný do

30. júna 1998 (ďalej v texte aj „“). Skutok, pre ktorý bola

sťažovateľka trestne stíhaná, sa stal 28. júna 1998. Obvinenie proti sťažovateľke bolo

vznesené 9. augusta 2011, teda po viac ako 13 rokoch.

Sťažovateľka podala 15. mája 2013 dovolanie „z dôvodu, že trestnosť činu, za ktorý

bola odsúdená, zanikla uplynutím premlčacej doby, ktorá bola vo vzťahu k súdom zistenému

skutkovému stavu a právnej kvalifikácii 10 rokov, a preto bolo povinnosťou súdu trestné

stíhanie zastaviť podľa a sťažovateľku prepustiť

z väzby. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby dovolací súd podľa § 380 ods. 2 Trestného

poriadku rozhodol o prerušení výkonu jej trestu s tým, že po prerušení výkonu trestu nebude

vzatá do väzby z dôvodov konkretizovaných v dovolaní.“.

Najvyšší súd v trestnej veci vedenej pod sp. zn. na verejnom zasadnutí

konanom 3. septembra 2013 po vypočutí účastníkov, ktorí sa pridržiavali svojich písomných

vyjadrení vo veci, vyhlásil uznesenie, ktorým odročil verejné zasadnutie na neurčito.

Obhajca obvinenej predložil najvyššiemu súdu návrh Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na začatie konania o súlade § 437 ods. 4

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon

č. “) s a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj tlačovú informáciu o pozastavení účinnosti napadnutého

ustanovenia .

3. V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky je potrebné uviesť, že v čase jej doručenia

už na ústavnom súde prebiehalo konanie vedené pod sp. zn. o návrhu

generálnej prokuratúry na začatie konania o súlade ustanovenia § 437 ods. 4 zákona

č. v znení neskorších predpisov s prvou vetou,

ods. 2 a a s dohovoru. V tomto konaní o súlade ústavný súd

uznesením z 19. júna 2013 rozhodol tak, že vec prijal na ďalšie konanie a zároveň

pozastavil účinnosť ustanovenia Uvedené uznesenie

bolo publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 4. júla 2013 pod č.

Znenie namietaného ustanovenia , ktorého účinnosť

bola pozastavená, bolo: „Ak došlo k premlčaniu trestného stíhania alebo k premlčaniu

výkonu trestu pred účinnosťou tohto zákona podľa doterajších predpisov, ustanovenia

o premlčaní trestného stíhania a premlčaní výkonu trestu sa podľa tohto zákona nepoužijú.

Premlčacia doba trestného stíhania a premlčacia doba výkonu trestu podľa tohto zákona sa

nepovažuje za prerušenú ani vtedy, ak bol do účinnosti tohto zákona spáchaný miernejší

trestný čin než ten, o ktorého premlčanie ide.“

4. Sťažovateľka v sťažnosti v súvislosti s namietaným porušením základného práva na

osobnú slobodu podľa a 2 uvádza, že „v dovolaní o. i. odkázala na

ods. 1 písm. a) , podľa ktorého trestné stíhanie nemožno začať a ak už

bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak je trestné stíhanie

premlčané.

Podľa v znení neskorších

predpisov trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je dvadsať rokov, ak ide

o trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť výnimočný trest

(písm. a/) a desať rokov, ak je horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody najmenej

desať rokov (písm. b/). ...

Podľa súd zastaví trestné stíhanie, ak na hlavnom

pojednávaní zistí, že je tu niektorá z okolností uvedených v .

Okresný súd Trenčín, ktorý konštatoval, že v prípade žalovaného skutku nejde

o trestný čin vraždy podľa , ale o trestný čin vraždy podľa

, bol povinný trestné stíhanie proti sťažovateľke zastaviť podľa

v spojení s Trest. por.

Okresný súd Trenčín v rozpore so zákonom uložil sťažovateľke trest odňatia slobody

za skutok, ktorý bol premlčaný. Krajský súd Trenčín v rozhodnutí o odvolaní potvrdil

skutkové a právne závery okresného súdu o tom, že sťažovateľka spáchala trestný čin vraždy

podľa účinného v čase spáchania skutku. V okolnostiach

sťažovateľkinho prípadu teda aj krajský súd porušil zákon, keď nezistil, že napadnutým

rozsudkom boli porušené ustanovenia aj .

V okolnostiach sťažovateľkinho prípadu okresný súd aj krajský súd porušili zákon

v neprospech sťažovateľky, keď proti nej viedli neprípustné trestné stíhanie, ktoré zavŕšili

uložením trestu odňatia slobody za ex lége premlčaný skutok.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že v okolnostiach jej prípadu možno „povinnosť

Najvyššieho súdu SR poskytnúť urýchlene ochranu jej osobnej slobode vyvodiť nielen

v medziach ústavnej ochrany zaručenej SR, ale aplikáciou tejto

ústavnej normy v spojení s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, kde je právo na urýchlené rozhodnutie súdu vyjadrené expressis verbis. V

okolnostiach prípadu netrvá mesiace poskytnutie ochrany osobnej slobode sťažovateľky.

Mesiace trvá nečinnosť súdu. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby sa v dovolacom konaní

správal aktívne, v súlade so svojou povinnosťou urýchlene rozhodnúť o predloženom

návrhu, verejné zasadnutie vo veci bezdôvodne odročil alebo prerušil.

Najvyšší súd SR v dovolacom konaní prestal konať 3. septembra 2013.

Po uplynutí takmer dvoch mesiacov od toho okamihu je najvyšší súd vo veci naďalej

nečinný. Ani do budúcnosti neurčil termín pokračovania verejného zasadnutia. Postup

uplatňovaný Najvyšším súdom SR nezodpovedá požiadavke urýchleného poskytnutia

ochrany osobnej slobode sťažovateľky tak, ako je výslovne určená v čl. 5 ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a implikovaná v ochrane priznanej podľa

SR, pričom rýchlosť predpísanú pre vedenie dovolacieho konania

nemožno počítať odo dňa úkonu Najvyššieho súdu SR, ktorým verejné zasadnutie dňa

3. septembra 2013 prerušil alebo odročil.

Čas na urýchlené vybavenie sťažovateľkinho návrhu začal plynúť doručením

dovolania. K tomu treba doplniť, že Krajská prokuratúra Trenčín predložila Okresnému

súdu Trenčín vyjadrenie k dovolaniu 3. júna 2013. Najvyšší súd SR vyhotovil upovedomenie

o verejnom zasadnutí 8. augusta 2013, teda po márnom uplynutí viac ako dvoch mesiacov

bez úkonu Najvyššieho súdu SR. Termín verejného zasadnutia určil na 3. september 2013

o takmer ďalší mesiac neskôr. V postupe Najvyššieho súdu SR nič nenaznačuje, že najvyšší

súd si je vedomý svojej povinnosti viesť dovolacie konanie tak, aby poskytol ochranu

sťažovateľkinej osobnej slobode, ani že si je vedomý svojej povinnosti viesť toto konanie

urýchlene. Preto základné právo sťažovateľky bolo a naďalej je porušené.“.

5. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

sťažovateľka uvádza, že jej osobná sloboda bola obmedzená

rozhodnutím okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu, pričom podľa jej

tvrdenia vznikla pochybnosť o dodržaní zákona pri určení obmedzenia osobnej slobody pri

uložení trestu odňatia slobody za skutok, ktorý mal byť podľa nej premlčaný. Sťažovateľka

zároveň vo svojej sťažnosti ponúkla dve alternatívy argumentácie k porušeniu základného

práva podľa .

V prvej alternatíve sťažovateľka vychádzala z predpokladu, že dovolacie konanie na

najvyššom súde bolo prerušené pravdepodobne podľa ustanovenia § 283 ods. 5 Trestného

poriadku, v zmysle ktorého súd konanie preruší, ak dospeje k záveru o nesúlade právneho

predpisu, ktorý bude aplikovať, s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo

s medzinárodnou zmluvou. V takomto prípade však podľa sťažovateľky najvyšší súd

nesplnil ani povinnosť „vysloviť domnienku o rozpore niektorého ustanovenia Trestného

zákona, ktoré uplatnil súd prvého stupňa alebo odvolací súd, prípadne podľa ktorého mieni

postupovať dovolací súd s SR, ústavným zákonom alebo s medzinárodnou

zmluvou“ ani „povinnosť predložiť návrh na konanie Ústavnému súdu SR“. V okolnostiach

svojho prípadu sťažovateľka uviedla, že „za podstatnú otázku rozhodnutia o prerušení

dovolacieho konania možno označiť identifikáciu dôvodu, ktorý viedol Najvyšší súd SR

k rozhodnutiu prerušiť dovolacie konanie. Najvyšší súd SR na túto podstatnú otázku nedal

jasnú a zreteľnú odpoveď, ba čo viac, celkom sa vyhol jej odôvodneniu. Tým porušil

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu v rozsahu, v akom toto právo zahŕňa právo

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Ústne vyhlásené uznesenie Najvyššieho súdu SR o prerušení dovolacieho konania

v sťažovateľkinej veci ponecháva na identifikáciu dohadom, z akého dôvodu toto konanie

prerušil. Pri ústnom vyhlásení uznesenia na hlavnom pojednávaní najvyšší súd za dôvod

prerušenia dovolacieho konania označil rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. , ktorým Ústavný súd SR pozastavil účinnosť ustanovenia

...“. Podľa sťažovateľky bolo „povinnosťou

Najvyššieho súdu SR preskúmať pramene práva, podľa ktorých má rozhodnúť o pochybnosti

ohľadne súladu obmedzenia jej osobnej slobody sústavou SR a potom ich uplatniť podľa

SR v súlade so zásadou iura novit curia. Najvyšší súd SR sa z vlastnej

vôle, podľa vlastného uváženia (bez návrhu od účastníkov dovolacieho konania) rozhodol

prerušiť dovolacie konanie. ... Nielen, že v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, z akej

príčiny nepokladá ustanovenie za obsolétne podľa

ods. 4 SR, ale nič ani nenasvedčuje, že sa touto otázkou vôbec zaoberal. Namiesto

toho konanie o dovolaní prerušil bez toho, aby sťažovateľke poskytol ústavne konformnú

individualizovanú ochranu jej osobnej slobode, ktorej obmedzenie sa stalo predmetom

dôvodnej pochybnosti. Najvyšší súd SR teda v okolnostiach prípadu neposkytol sťažovateľke

materiálnu ochranu jej základných práv, aká je spojená s existenciou materiálneho

právneho štátu.“. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu v spojení s právom

na osobnú slobodu namieta aj v súvislosti s nečinnosťou najvyššieho súdu pri vyhotovení

uznesenia o prerušení dovolacieho konania v zákonom ustanovenej forme.

V druhej alternatíve argumentácie k namietanému porušeniu

vychádzala sťažovateľka z predpokladu, že dovolacie konanie bolo odročené na neurčito,

a uviedla: „Ak Najvyšší súd SR posúdil prebiehajúce konanie o súlade právneho poriadku

vo veci ako dôvod na odročenie verejného zasadnutia, potom ide o prejav

svojvôle najvyššieho súdu, nakoľko konanie o súlade

s , , SR a Dohovoru nemôže byť

dôvodom na odročenie verejného zasadnutia o sťažovateľkinom dovolaní. Výsledok tohto

konania nemá ako ovplyvniť právne posúdenie dôvodov sťažovateľkinho dovolania...

V konaní o súlade právneho poriadku sa rieši otázka súladu

prechodného ustanovenia s SR a Dohovorom. Vzhľadom na

znenie SR je očividné, že trestnosť skutku, za ktorý sťažovateľka bola

odsúdená, sa posudzuje podľa v znení neskorších

predpisov vrátane otázky premlčania. sa musí aplikovať ako

celok. S podstatou a účelom materiálneho právneho štátu nezlučiteľný je postup, pri ktorom

by sa zo vyňala časť, ktorá by sa vo zvyšku doplnila o aplikáciu

v znení neskorších predpisov. Tým, že trestnosť skutku

v sťažovateľkinej veci sa posudzovala podľa účinného k 30. júnu 1998,

nemožno ani v časti aplikovať na posúdenie trestnosti akékoľvek ustanovenia Trestného

zákona účinného od 1. januára 2006. V materiálnom právnom štáte je celkom vylúčené, aby

na posúdenie trestnosti v rozsudku boli použité ustanovenia dvoch ,

z ktorých každý platil v inej dobe. Akákoľvek aplikácia časti . 300/2005

Z. z. na sťažovateľkinu záležitosť by bola neprípustným prejavom retroaktivity.“

6. Namietané porušenie sťažovateľka odôvodnila tým, že najvyšší

súd porušuje zásady činnosti orgánu štátu v materiálnom právnom štáte v celom rozsahu jej

základného práva na osobnú slobodu a v celom rozsahu jej základného práva na súdnu

ochranu, ako aj tým, že ju zbavil právnej istoty, čo sa týka dôvodu, kvôli ktorému

nepokračuje v dovolacom konaní vo verejnom zasadnutí. Zároveň sťažovateľka uviedla, že

najvyšší súd svojím postupom, keď nekonal v súlade s , porušil jej

základné právo podľa v spojení s .

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na ochranu osobnej slobody zaručené čl. 17 ods. 1

a 2 v spojení so základným právom na súdnu ochranu

priznaným , ako aj v spojení s a

ods. 2 nesprávnym postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

priznáva sťažovateľke za porušenie jej základného práva na súdnu ochranu a na osobnú

slobodu primerané finančné zadosťučinenie 3.000, euro. Najvyšší súd Slovenskej republiky

je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet

sťažovateľky.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323 euro a 50

centov, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi JUDr.

Jánovi Drgoncovi, DrSc., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného

súdu Slovenskej republiky na účet advokáta.“

8. Na žiadosť ústavného súdu z 25. marca 2014 o oznámenie, či došlo v dovolacom

konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. k vydaniu rozhodnutia

o prerušení dovolacieho konania, sa najvyšší súd vyjadril v stanovisku, ktoré bolo

ústavnému súdu doručené 14. apríla 2014. V zmysle tohto stanoviska najvyšší súd v trestnej

veci vedenej pod sp. zn. uznesenie o prerušení dovolacieho konania

o dovolaní sťažovateľky nevydal a ďalej uviedol: „Senát Najvyššieho súdu SR rozhodol

uznesením na verejnom zasadnutí 3. septembra 2013 o odročení verejného zasadnutia

o dovolaní. Ústne odôvodnil rozhodnutie s tým, že vyčká na rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky o návrhu prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej

republiky o tom, či ustanovenie Tr. zák. (č. ) je v súlade

s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 50 ods. 6

a s článkom 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Okresný súd v Trenčíne i Krajský súd v Trenčíne teda rozhodovali počas platnosti

a účinnosti prechodného ustanovenia Tr. , čo bolo

relevantné pre postup oboch súdov.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nepodával návrh na Ústavný súd

Slovenskej republiky na rozhodnutie o tom, či ustanovenie § 437 ods. 4 Tr. zák. (č.

) je v rozpore s alebo medzinárodnou zmluvou,

preto ani neprerušoval konanie o dovolaní. Také ustanovenie v časti

týkajúcej sa dovolania ani neobsahuje. Ustanovenie sa týka prerušenia

trestného stíhania, ktoré však v danom prípade bolo skončené právoplatnosťou rozsudku

okresného súdu v predmetnej veci vyhlásením uznesenia Krajského súdu v Trenčíne dňa 2.

augusta 2012.“ Svoj postup označil najvyšší súd do istej miery za analogický s ustanovením

.

9. Po nahliadnutí právneho zástupcu sťažovateľky do súdneho spisu ústavného súdu

vedeného pod sp. zn. sa sťažovateľka vyjadrila k stanovisku najvyššieho

súdu podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 28. mája 2014. Vo vzťahu k námietke

porušenia , ktorú v sťažnosti uplatnila alternatívne, sa v tomto podaní

sťažovateľka vyjadrila tak, že pre konanie o sťažnosti je relevantná alternatíva B, t. j.

alternatíva, ktorá predpokladala prerušenie verejného zasadnutia v konaní o dovolaní

sťažovateľky na najvyššom súde. V tomto podaní ďalej sťažovateľka okrem iného uviedla:

«Sťažovateľka namietala porušenie svojej osobnej slobody na základe presvedčenia, že

s materiálnym právnym štátom nezlučiteľné je uloženie trestnej sankcie za premlčaný

trestný čin a že dovolacie konanie, ktoré z tohto dôvodu vyvolala, je najvyšší súd povinný

viesť tak, aby splnil podmienky ústavnej ochrany jej osobnej slobody. Túto okolnosť

sťažovateľka výslovne uviedla vo svojej sťažnosti. Hoci ide o ústavnoprávne podstatnú

okolnosť, Najvyšší súd SR sa k nej vôbec nevyjadril.

Namiesto toho najvyšší súd zvolil taktiku zahmlievania a odpútavania pozornosti. Aj

v tejto rovine sa najvyšší súd dopustil zásadných nepresností, skresľovania podstaty svojej

nečinnosti postihujúcej osobnú slobodu sťažovateľky bez toho, aby aspoň predstieral, že

sťažovateľkinej osobnej slobode poskytuje nejakú ochranu zlučiteľnú s SR alebo

aby uviedol dôvody, pre ktoré na sťažovateľkinu osobnú slobodu netreba dbať...

Senát JUDr. Karabína je povinný v okolnostiach prípadu uplatňovať

aj tak, aby sťažovateľke poskytol efektívnu ochranu jej osobnej slobody

zaručenej článkom 17 ods. 1 a 2 SR. Senát najvyššieho súdu tak nekoná. Namiesto

toho si vymyslel postup do istej miery analogický, ktorým nahradil postup ustanovený

zákonom. Následkom „postupu do istej miery analogického“ so zákonom je nečinnosť

najvyššieho súdu,, ktorá vedie k spočívaniu rozhodovania o ochrane sťažovateľkinej osobnej

slobody...

Spôsob, akým Najvyšší súd SR vedie dovolacie konanie o sťažovateľkinom návrhu,

má povahu viacnásobného porušenia ústavnej ochrany osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 1

a ods. 2 SR, hoci jediné porušenie tejto ochrany by bolo nezlučiteľné s SR.

Sťažovateľka pri podaní svojej sťažnosti namietla, že Najvyšší súd SR je v jej veci

nečinný ku dňu podania sťažnosti, t. j. k 30. októbru 2013. Najvyšší súd SR následne až do

dňa podania tohto sťažovateľkinho vyjadrenia (23. mája 2014) zostal naďalej dokonale

nečinný.»

10. V konaní o súlade ustanovenia s

a dohovorom, ktoré je na ústavnom súde vedené pod sp. zn. , na ktoré sa

v svojom stanovisku odvolával najvyšší súd ako na dôvod prerušenia verejného zasadnutia

v dovolacom konaní sťažovateľky, ústavný súd nálezom sp. zn.

z 10. septembra 2014 rozhodol, že druhá veta ustanovenia § 437 ods. 4 zákona

č. nie je v súlade s prvou vetou, a ,

a vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel.

11. Ústavný súd uznesením č. k. zo 14. októbra 2014 prijal

sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

12. Odporca sa k prijatiu sťažnosti prostredníctvom predsedu senátu najvyššieho

súdu JUDr. Milana Karabína vyjadril 15. novembra 2014, v ktorom uviedol: „Najvyšší súd

Slovenskej republiky odročil verejné zasadnutie na neurčito a prítomným stranám v konaní

(prokurátorke a obvinenej) a obhajcovi obvinenej ústne

odôvodnil, že pre rozhodnutie o dovolaní obvinenej je dôležité rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky o tom, či je alebo nie je citované ustanovenie § 437 ods. 4 Tr. zák.

súladné s .

... Najvyšší súd Slovenskej republiky o prerušení trestného stíhania podľa § 283

ods. 5 , ktorú alternatívu rozoberá sťažovateľka v ústavnej sťažnosti, nerozhodol

a podľa tohto ustanovenia ani rozhodnúť nemohol. Najvyšší súd Slovenskej republiky

nemohol rozhodnúť o prerušení trestného stíhania, ktoré už bolo skončené právoplatnosťou

rozhodnutia vo veci samej, to znamená dňa 2. augusta 2012. Nemožno prerušiť trestné

stíhanie, ktoré už bolo právoplatne skončené.

... Vo veci došlo k odročeniu verejného zasadnutia konaného 3. septembra 2013

s tým, že najvyšší súd vyčká do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní

o návrhu prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci vedenej

na Ústavnom súde SR pod sp. zn. . Uznesenie najvyššieho súdu bolo odôvodnené

ústne na verejnom zasadnutí.

Uznesenie o odročení verejného zasadnutia nepatrí medzi také rozhodnutia, ktoré by

bolo treba vyhotovovať. Vzťahuje sa naň ustanovenie Išlo

o rozhodnutie týkajúce sa priebehu konania a v takom prípade podľa

uznesenie netreba vyhotovovať a doručovať stranám v konaní.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že Najvyšší súd SR neskoro určil termín

verejného zasadnutia po podaní jej dovolania a to až 8. augusta 2013, po márnom uplynutí

dvoch mesiacov bez úkonu a určil ho až na 3. septembra 3013, teda o ďalší mesiac neskôr,

k tomu treba uviesť, že dovolanie sťažovateľky došlo na Najvyšší súd Slovenskej republiky

17. júna 2013 a určenie termínu verejného zasadnutia na 3. septembra 2013 nebolo

oneskorené, ale muselo sa zohľadňovať, aby sa na ňom poskytla možnosť účasti obvinenej, a

teda zabezpečenie jej preeskortovania z výkonu trestu odňatia slobody a predvedenia na

Najvyšší súd SR. To si nutne vyžiadalo primeraný čas.

Čas, ktorý uplynul od dôjdenia dovolania do termínu verejného zasadnutia, nemožno

považovať za neprimeraný. Preto námietka sťažovateľky nie je opodstatnená.

V ostatnom, pokiaľ je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na

ochranu osobnej slobody podľa článku 17 ods. 1 a 2 ,

sťažovateľka vychádza z toho, že trestné stíhanie voči nej bolo premlčané. To je však

predmetom dovolacieho konania rozhodnúť, či pre tento dôvod došlo k porušeniu zákona

napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne a v konaní, ktoré mu predchádzalo.

Preto vyjadrovať sa k sťažnosti sťažovateľky z tohto pohľadu by znamenalo vopred

vyslovovať názor, ako senát rozhodne o dovolaní obvinenej, hoci senát musí dospieť

k definitívnemu rozhodnutiu postupom podľa

... Ak chcel senát Najvyššieho súdu SR poznať všetky relevantné právne skutočnosti

dotýkajúce sa predmetného prípadu a čakal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, nemožno

mu vyčítať, že porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu.“ V zmysle tohto vyjadrenia

preto najvyšší súd nenariadil termín verejného zasadnutia, keďže čaká na uverejnenie

odôvodnenia nálezu sp. zn. , ktoré považuje za potrebné k svojmu

rozhodnutiu.

13. K vyjadreniu predsedu senátu najvyššieho súdu zaujala stanovisko sťažovateľka

podaním z 19. januára 2015 doručeným ústavnému súdu 23. januára 2015, v ktorom okrem

iného uviedla: „Vyjadrenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 11. 2014 sa zakladá na

účelových výkladoch, ktoré smerujú k vopred zvolenému cieľu k odôvodneniu návrhu,

podľa ktorého práva sťažovateľky namietnuté v ústavnej sťažnosti porušené neboli, nech už

bol skutkový stav a jeho konformnosť s SR akákoľvek.

... Vzhľadom na dikciu a z neho

vychádzajúceho je jasné, že trestnosť skutku, za ktorý bola

sťažovateľka odsúdená, sa posudzuje podľa pôvodného , vrátane otázky

premlčania. Pôvodný sa musí aplikovať ako celok, t. j. nie je možné z neho

aplikovať len nejakú časť, a vo zvyšku postupovať podľa nového . Tým, že

trestnosť skutku v sťažovateľkinej veci bola posudzovaná podľa platného k

30. júnu 1998, teda presne tak, ako to ustanovuje SR, nemožno ani

sčasti aplikovať na posúdenie trestnosti akékoľvek ustanovenia platného

od 1. januára 2006. Je vylúčené, aby na posúdenie trestnosti v rozsudku boli použité

ustanovenia dvoch , pričom každý platil v inej dobe. Aplikácia akejkoľvek

časti 2005 Z. z. na sťažovateľkinu vec by bola neprípustným

prejavom retroaktivity, ktorá je v trestnom práve prísne zakázaná.

Prvostupňový aj odvolací súd v konaní o sťažovateľkinej veci síce aplikovali správny

zákon, ale aplikovali ho iba čiastočne, nakoľko vôbec nezohľadnili otázku premlčania, na

ktorú boli povinní prihliadať z úradnej povinnosti. Prechodné ustanovenie § 437 ods. 4

, ktoré bolo predmetom konania o súlade právneho poriadku

, je relevantné iba pre prípady, v ktorých premlčacia doba podľa pôvodného

ku dňu účinnosti (1. januára 2006) už uplynula

... V sťažovateľkinom prípade však premlčacia doba skutku, za ktorý bola odsúdená

( pôvodného ) v čase účinnosti nového ešte

plynula (pričom k jej uplynutiu došlo najneskôr 29. júna 2008), a preto konanie

nemohlo mať dopad na rozhodnutie v konaní o sťažovateľkinom dovolaní.

Právne posúdenie jej dovolania nijako nezáviselo od priebehu a výsledku konania vo veci

. Je úplne zrejmé, že premlčanie trestného stíhania v sťažovateľkinej veci sa

musí vzhľadom na SR a posudzovať výlučne podľa

účinného k 30. júnu 2006, a rozhodnutie Ústavného súdu vo veci PL. ÚS

9/2013 (nech by bolo akékoľvek) nemohlo na tejto skutočnosti nič zmeniť. Preto toto

konanie nemohlo byť ani prekážkou brániacou Najvyššiemu súdu SR konať vo veci

sťažovateľkinho dovolania. Tiež nemohlo byť legitímnym, zákonom určeným dôvodom na

odročenie verejného zasadnutia v konaní o sťažovateľkinom dovolaní na neurčito.“

Sťažovateľka vo svojom vyjadrení zároveň informovala ústavný súd o tom, že najvyšší súd

pokračoval vo verejnom zasadnutí vo veci sp. zn. 11. decembra 2014, na

ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým zrušil rozhodnutia súdov nižších stupňov z dôvodu, že

sťažovateľku odsúdili za premlčaný trestný čin. V tejto súvislosti sťažovateľka opätovne

poukázala na neefektívny postup najvyššieho súdu, keď po odpadnutí prekážky, pre ktorú

najvyšší súd prerušil verejné zasadnutie na neurčito, nepokračoval vo verejnom zasadnutí

bez zbytočného odkladu, resp. najneskôr v lehote dvoch týždňov, ale verejné zasadnutie

nariadil až po uplynutí ďalšieho mesiaca, teda po uplynutí zákonnej lehoty, t. j.

10. novembra 2014.

V závere vyjadrenia sťažovateľka upravila svoj návrh vo vzťahu k uplatnenej náhrade

trov právneho zastúpenia na sumu 641,87 €.

14. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 15. novembra 2014 súhlasil s rozhodnutím

bez nariadenia pojednávania, podobne sa vyjadrila aj sťažovateľka v podaní z 19. januára

2015, v ktorom uviedla, že súhlasí s upustením od pojednávania.

15. Ústavný súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci, preto so súhlasom účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania vo veci

samej.

II.

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

19. Podľa od ústneho pojednávania môže

ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

20. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

21. Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ústavný súd môže priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

22. Podľa účinný

do 30. júna 1998 trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je desať rokov, ak

je horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody najmenej desať rokov.

23. Podľa kto iného úmyselne usmrtí,

potresce sa odňatím slobody na desať až pätnásť rokov.

24. Podľa trestnosť činu zaniká

uplynutím premlčacej doby, ktorá je dvadsať rokov, ak ide o zločin, za ktorý tento zákon v

osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby

najmenej desať rokov.

25. Podľa účinného do 3. júla 2013 ak došlo

k premlčaniu trestného stíhania alebo k premlčaniu výkonu trestu pred účinnosťou tohto

zákona podľa doterajších predpisov, ustanovenia o premlčaní trestného stíhania a premlčaní

výkonu trestu sa podľa tohto zákona nepoužijú. Premlčacia doba trestného stíhania

a premlčacia doba výkonu trestu podľa tohto zákona sa nepovažuje za prerušenú ani vtedy,

ak bol do účinnosti tohto zákona spáchaný miernejší trestný čin než ten, o ktorého

premlčanie ide.

26. Podľa účinného od 26. septembra 2014

(po zverejnení nálezu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. v Zbierke

, pozn.) ak došlo k premlčaniu trestného

stíhania alebo k premlčaniu výkonu trestu pred účinnosťou tohto zákona podľa doterajších

predpisov, ustanovenia o premlčaní trestného stíhania a premlčaní výkonu trestu sa podľa

tohto zákona nepoužijú.

27. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

28. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

29. Podľa sa osobná sloboda zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

30. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

31. Podľa sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa

zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre

páchateľa priaznivejšie.

32. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietaný postup najvyššieho súdu v konaní

o dovolaní vedenom pod sp. zn. , najmä jeho nečinnosť, ktorou malo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľky na ochranu osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 1

a 2 v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa , ako

aj k porušeniu a .

Sťažovateľka tvrdí, že bola právoplatne odsúdená za trestný čin, ktorý však už bol

v čase vznesenia obvinenia voči sťažovateľke, t. j. 9. augusta 2011, premlčaný, a teda

trestnosť činu zanikla uplynutím premlčacej doby. K porušeniu jej už uvedených práv

postupom najvyššieho súdu malo dôjsť tým, že po konaní jediného verejného zasadnutia

v konaní o jej dovolaní vedenom pod sp. zn. , ktoré sa konalo 3. septembra

2013, najvyšší súd verejné zasadnutie odročil na neurčito a od tohto momentu vo veci

dovolania sťažovateľky nekonal a v konaní nepokračoval ani potom, ako bol 26. septembra

2014 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky publikovaný nález ústavného súdu sp. zn.

z 10. septembra 2014, ktorým ústavný súd vyslovil, že druhá veta

ustanovenia nie je v súlade s . Najvyšší súd

o dovolaní sťažovateľky, ktoré podala 15. mája 2013 a ktoré je na najvyššom súde vedené

pod sp. zn. , rozhodol až 11. decembra 2014.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a postupom najvyššieho súdu v konaní

sp. zn.

33. Zo sťažnosti, z predložených príloh a vyjadrení sťažovateľky a odporcu vyplýva,

že najvyšší súd odročil verejné zasadnutie, ktoré sa v konaní o dovolaní sťažovateľky konalo

3. septembra 2013. Toto odročenie verejného zasadnutia najvyšší súd ústne odôvodnil

skutočnosťou, že na ústavnom súde prebieha konanie podľa

o súlade ustanovenia s prvou vetou,

ods. 2 a a s dohovoru, a toto rozhodnutie malo byť podľa

najvyššieho súdu pre jeho rozhodnutie o dovolaní sťažovateľky rozhodujúce. V tomto

postupe, ktorým najvyšší súd v konaní o dovolaní podľa sťažovateľky bezdôvodne odročil

verejné zasadnutie a vo veci od tohto momentu odročenia vôbec nekoná, vidí sťažovateľka

porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 .

34. Hlavným dôvodom podaného dovolania sťažovateľky je, že trestnosť činu (trestný

čin vraždy podľa v znení neskorších

predpisov účinný do 30. júna 1998), za ktorý bola právoplatne odsúdená rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 18. mája 2012 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 2. augusta 2012, zanikla uplynutím premlčacej doby 10 rokov.

35. Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, na ktorú upozornil vo svojom vyjadrení aj

najvyšší súd, a to, že v čase, keď o obžalobe proti sťažovateľke rozhodovali všeobecné súdy

(krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľky voči rozsudku okresného súdu, ktorým bola

uznaná vinnou z trestného činu vraždy podľa ,

2. augusta 2012), bolo prechodné ustanovenie platnou

a účinnou súčasťou nášho právneho poriadku.

Z pohľadu posúdenia postupu najvyššieho súdu o podanom dovolaní sťažovateľky

a jeho súladnosti s a ochranou sťažovateľkou označených práv a slobôd je dôležité

vyriešiť otázku, či a akým spôsobom mohlo konanie o súlade tohto prechodného

ustanovenia ovplyvniť rozhodovanie najvyššieho súdu o dovolaní

sťažovateľky a či najvyšší súd tým, že odročil verejné zasadnutie z uvedeného dôvodu na

neurčito a vo veci zostal nečinný, postupoval tak, aby v konaní nedošlo k porušeniu práv

sťažovateľky.

36. V konaní o dovolaní v trestnom procese, ktoré je mimoriadnym opravným

prostriedkom, najvyšší súd preskúmava právoplatné rozhodnutia súdu, ktorým bol porušený

zákon alebo boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, za predpokladu, že

takéto porušenie je v zmysle úpravy ustanovenia dôvodom

dovolania. Cieľom tohto mimoriadneho opravného prostriedku v trestnom konaní je

reparácia právnych chýb právoplatných rozhodnutí alebo im predchádzajúceho konania.

V okolnostiach danej veci všeobecné súdy prvého a druhého stupňa rozhodovali o obžalobe

proti sťažovateľke za istého právneho stavu a tento ich postup a závery mali byť predmetom

preskúmania zo strany najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorého cieľom má byť

náprava procesných a hmotnoprávnych nedostatkov a pochybení.

37. Konanie o súlade prechodného ustanovenia

bolo iniciované 29. apríla 2013, teda približne rok potom, ako bolo trestné stíhanie proti

sťažovateľke skončené právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. V konaní o súlade

právnych predpisov podľa ústavný súd rozhoduje o súlade

namietaného právneho predpisu s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými

zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli

ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. V zmysle

ak ústavný súd výrokom svojho rozhodnutia vysloví, že namietaný právny predpis alebo

jeho časť nie je v súlade s uvedenými právnymi predpismi vyššej právnej sily, tieto

predpisy, respektíve ich časti strácajú účinnosť a zároveň podľa

v spojení s platí, že všeobecne záväzné bude toto

rozhodnutie ústavného súdu až momentom jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky. V zmysle už uvedeného je potrebné uviesť, že aj v prípade výroku rozhodnutia

ústavného súdu, v ktorom identifikuje nesúlad právneho predpisu, nie je možné hovoriť, že

by malo toto rozhodnutie retroaktívne účinky, a teda by bolo spôsobilé zmeniť platnosť

a účinnosť namietanej právnej normy do minulosti.

Z už uvedeného vyplýva, že rozhodnutie v konaní sp. zn.

o namietanom nesúlade prechodného ustanovenia , či

už by ním ústavný súd vyhovel návrhu a vyslovil jeho nesúlad s , alebo by návrhu

nevyhovel, nemohlo ovplyvniť právny stav, za akého rozhodoval súd prvého a druhého

stupňa v trestnej veci sťažovateľky, a preto nemôže byť relevantné pri posudzovaní

zákonnosti rozhodnutí týchto súdov a ich postupov, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali

zo strany najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto nepovažuje dôvod, pre ktorý najvyšší súd odročil verejné

zasadnutie, za taký, ktorý by odôvodňoval tento postup najvyššieho súdu.

38. So zmieneným postupom najvyššieho súdu úzko súvisí aj sťažovateľkou

namietaná nečinnosť najvyššieho súdu. Ústavný súd je viazaný petitom sťažnosti

sťažovateľky, v ktorom, hoc zastúpená právnym zástupcom, nežiadala, aby ústavný súd

vyslovil aj porušenie jej základného práva podľa postupom najvyššieho

súdu, ktorým spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, a preto tieto tvrdenia považuje za súčasť

argumentácie a odôvodnenia sťažnosti.

Ústavný súd už judikoval, že prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá

pod ochranu a Listiny základných práv a slobôd, iba že by

namietané porušenie práva dosahovalo takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne

okolnosti prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) by bolo

možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (m. m. ).

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd zaoberal celkovou dĺžkou konania o dovolaní

sťažovateľky na najvyššom súde s dôrazom na predmet dovolacieho konania.

39. Dovolanie sťažovateľky bolo najvyššiemu súdu doručené 17. júna 2013,

8. augusta 2013 najvyšší súd určil termín verejného zasadnutia na 3. september 2013.

Verejné zasadnutie bolo 3. septembra 2013 odročené na neurčito a ústne odôvodnené

prebiehajúcim konaním o súlade právnych predpisov sp. zn. . Od momentu

odročenia verejného zasadnutia (3. septembra 2013) najvyšší súd vo veci vôbec nekonal,

zostal nečinný aj potom, ako bolo vo veci sp. zn. nálezom z 10. septembra

2014 meritórne rozhodnuté a nález bol 26. septembra 2014 publikovaný v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky. Z vyjadrenia sťažovateľky z 19. januára 2015 vyplýva, že najvyšší súd

10. novembra 2014 nariadil vo veci sp. zn. verejné zasadnutie, ktoré sa

konalo 11. decembra 2014, v závere ktorého vyhlásil rozsudok, ktorým zrušil rozhodnutia

súdov nižších stupňov z dôvodu, že sťažovateľku odsúdili za premlčaný trestný čin.

K tomuto skutkovému stavu je nutné upozorniť najmä na vážnosť pochybení, ktoré

sťažovateľka v svojom dovolaní namietala v rozhodovaní a postupe súdov prvého a druhého

stupňa pri rozhodovaní o jej trestnej veci (odsúdenie za premlčaný trestný čin). Vážnosť

týchto pochybení v konečnom dôsledku potvrdzuje aj skutočnosť, o ktorej sťažovateľka

informovala ústavný súd vo svojom vyjadrení z 19. januára 2015, a to, že najvyšší súd

rozsudkom z 11. decembra 2014 zrušil právoplatné rozhodnutia súdov nižších stupňov.

40. Postup najvyššieho súdu, ktorý prerušil dovolacie konanie z dôvodu, ktorý nie je

v okolnostiach veci relevantný, respektíve nie je spôsobilý zmeniť právny stav a podmienky,

za akých rozhodovali súdy prvého a druhého stupňa v trestnej veci sťažovateľky a za akých

boli vydané rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, ktoré majú byť predmetom

prieskumnej právomoci najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľky, a postup

najvyššieho súdu, ktorý zostal v dovolacom konaní sťažovateľky úplne nečinný viac ako 1

rok a takmer 4 mesiace, hoci je „v stávke“ osobná sloboda sťažovateľky, je potrebné

považovať za postup, ktorý je v rozpore so základným právom sťažovateľky zaručeným v čl.

46 ods. 1 v spojení s a . Ústavný súd konštatuje, že

takýmto postupom bola sťažovateľke odňatá možnosť efektívne a účinne chrániť svoje práva,

ktorých ochrany sa domáhala, v dôsledku čoho je možné v okolnostiach veci konštatovať

porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie (t. j. odmietnutie spravodlivosti).

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť

sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a postupom najvyššieho súdu v konaní o dovolaní

pod sp. zn. , je dôvodná a že najvyšší súd porušil jej základné právo podľa

v spojení s a (bod 1 výroku).

41. Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína ustanovenie ,

podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,

keď bol čin spáchaný a neskorší zákon sa použije, len ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Toto ustanovenie, ktoré obsahuje jednu zo základných zásad trestného práva, bolo súčasťou

právneho poriadku Slovenskej republiky tak v čase, keď došlo k trestnému činu, ako aj

v čase jej trestného stíhania, trestného konania vedeného proti sťažovateľke, a bolo jeho

platnou a účinnou súčasťou aj v čase, keď bolo dovolanie sťažovateľky v konaní na

najvyššom súde. Trestnosť činu zaniká podľa (

č. alebo ) uplynutím premlčacej doby,

ktorej dĺžka a podmienky plynutia upravuje taktiež . V tejto súvislosti

nemožno opomenúť ani ustanovenie účinného

do 30. júna 1998, podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje podľa zákona účinného v čase,

keď bol čin spáchaný; podľa neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to pre

páchateľa priaznivejšie.

K namietanému porušeniu základného práva na ochranu osobnej slobody podľa čl. 17

ods. 1 a 2 postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn.

42. V súvislosti s namietaným porušením a 2 sťažovateľka

namieta skutočnosť, že v okolnostiach jej veci existuje dôvodné podozrenie, že jej osobná

sloboda bola obmedzená v rozpore s úpravou , a to, že najvyšší súd porušil

svoju povinnosť preskúmať pochybnosti o dôvodnosti obmedzenia jej osobnej slobody

v rozsahu, v akom bola táto pochybnosť vymedzená v dovolaní sťažovateľky, a bez

zbytočného odkladu zabezpečiť právny účinok svojho prieskumu buď tak, že potvrdí

rozhodnutie súdu druhého stupňa, alebo tak, že toto rozhodnutie zruší. Zároveň bolo podľa

tvrdení sťažovateľky povinnosťou najvyššieho súdu v súlade s poskytnúť

ochranu osobnej slobode sťažovateľky urýchlene.

43. Článok 17 ods. 2 obsahuje základné garancie pre rôzne formy pozbavenia

osobnej slobody vrátane trestného konania (napr. výkon trestu odňatia slobody, ochranného

liečenia a ochrannej výchovy). Pri definovaní práv vyplývajúcich z tohto ustanovenia

v súvislosti s väzbou je však potrebné prihliadnuť aj na tie ustanovenia , ktoré

väzbu výslovne uvádzajú (odseky 3, 4 a 5) ().

Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané

„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je

jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým

je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, ale aj , ,

, , ).

44. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu je ustanovenie

poskytujúce ochranu základnému právu na súdnu a inú právnu ochranu všeobecným

ustanovením, ktoré sa v prípade trestného konania vzťahuje na konanie o trestnom obvinení.

Ustanovenie , v ktorom sú obsiahnuté hmotné a procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu, je vo vzťahu k v pomere špeciality

a poskytuje právo na súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou, na

ktorú sa aplikuje v zásade prísnejšia právna ochrana (m. m. , ,

, ).

45. Článok 17 ods. 1 a 2 poskytuje ochranu osobnej slobode najmä v spojení

s dodržaním zákonnosti pozbavenia osobnej slobody a zákonnosti konania, ktoré

k pozbaveniu osobnej slobody vedie. Sťažovateľka porušenie svojho základného práva

podľa a 2 dáva v odôvodnení svojej sťažnosti do súvisu s postupom

najvyššieho súdu, ktorým odročil verejné zasadnutie, a jeho následnou nečinnosťou, t. j.

porušenie svojho práva videla v zbytočných prieťahoch v konaní najvyššieho súdu. V tejto

súvislosti ústavný súd uvádza, že požiadavka konania bez zbytočných prieťahov, prípadne

prejednania veci v primeranej lehote v konaní o merite veci, v okolnostiach tohto prípadu

v konaní o trestnom obvinení sťažovateľky v štádiu dovolania je chránená čl. 48 ods. 2

, prípadne a dohovoru. V podobnom pomere, v akom

je pri namietanom porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov , respektíve vo vzťahu k , je aj

vzájomný vzťah ochrany, ktorú poskytuje v konaní pred súdom čl. 6 dohovoru a ochrany

poskytovanej v konaní o pozbavení osobnej slobody v čl. 5 dohovoru.

46. Vzhľadom na to, že postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľky

pod sp. zn. ústavný súd vyhodnotil ako taký, ktorým bolo porušené základné

právo sťažovateľky podľa v spojení s a , vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva podľa a 2 rozhodol tak, ako

to je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia (bod 4 výroku).

III.

47. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili,

aj primerané finančné zadosťučinenie ( ). Sťažovateľka sa

v petite svojej sťažnosti domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia za

porušenie jej základných práv postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn.

vo výške 3 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa nie je dostatočným

zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať

sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie podľa , ktoré

podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práva

sťažovateľky podľa v spojení s a priznal v sume 3

000 € voči najvyššiemu súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 2.

48. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov

konania priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 641,87 € za štyri úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti v roku 2013, vyjadrenie

k vyjadreniu odporcu v roku 2014 a vyjadrenie k prijatiu sťažnosti a vyjadreniu odporcu

v roku 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a

náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavuje sumu 130,16 € a režijný

paušál 7,81 €, odmena za jeden právny úkon v roku 2014 predstavuje sumu 134 € a režijný

paušál 8,04 €, odmena za jeden právny úkon v roku 2015 predstavuje sumu 139,83 €

a režijný paušál 8,39 €. Za štyri úkony právnej služby by tak odmena právneho zástupcu

predstavovala sumu 566,20 € a po prirátaní 20 % DPH sumu 679,44 €. Keďže si však

sťažovateľka vo svojom vyjadrení z 19. januára 2015 uplatnila náhradu trov právneho

zastúpenia len v sume 641,87 € s DPH, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov

právneho zastúpenia len v ňou uplatnenej výške (bod 3 výroku).

49. Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky ( v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku).

50. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na

uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne

Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 18. februára 2015