Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)II. ÚS 703/2014
PDF · 620.03 KB
No categories available
II. ÚS 703/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2015
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti ,
zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Drgoncom, DrSc., Peterská 22, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 p o r u š e n é b o l o .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom
tritisíc eur), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 641,87 € (slovom šesťstoštyridsaťjeden eur
a osemdesiatsedem centov) na účet jej advokáta JUDr. Jána Drgonca, DrSc., Peterská 22,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra
2013 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v spojení so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v spojení s čl. 1
ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom
Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 6/2012 z 18. mája 2012
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 To 78/2012 z 2. augusta 2012 právoplatne odsúdená za trestný čin vraždy podľa § 219
ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinný do
30. júna 1998 (ďalej v texte aj „trestný zákon č. 140/1961 Zb.“). Skutok, pre ktorý bola
sťažovateľka trestne stíhaná, sa stal 28. júna 1998. Obvinenie proti sťažovateľke bolo
vznesené 9. augusta 2011, teda po viac ako 13 rokoch.
Sťažovateľka podala 15. mája 2013 dovolanie „z dôvodu, že trestnosť činu, za ktorý
bola odsúdená, zanikla uplynutím premlčacej doby, ktorá bola vo vzťahu k súdom zistenému
skutkovému stavu a právnej kvalifikácii 10 rokov, a preto bolo povinnosťou súdu trestné
stíhanie zastaviť podľa § 320 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a sťažovateľku prepustiť
z väzby. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby dovolací súd podľa § 380 ods. 2 Trestného
poriadku rozhodol o prerušení výkonu jej trestu s tým, že po prerušení výkonu trestu nebude
vzatá do väzby z dôvodov konkretizovaných v dovolaní.“.
Najvyšší súd v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 na verejnom zasadnutí
konanom 3. septembra 2013 po vypočutí účastníkov, ktorí sa pridržiavali svojich písomných
vyjadrení vo veci, vyhlásil uznesenie, ktorým odročil verejné zasadnutie na neurčito.
Obhajca obvinenej predložil najvyššiemu súdu návrh Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na začatie konania o súlade § 437 ods. 4
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon
č. 300/2005 Z. z.“) s ústavou a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), ako aj tlačovú informáciu o pozastavení účinnosti napadnutého
ustanovenia Trestného zákona.
3. V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky je potrebné uviesť, že v čase jej doručenia
už na ústavnom súde prebiehalo konanie vedené pod sp. zn. PL. ÚS 9/2013 o návrhu
generálnej prokuratúry na začatie konania o súlade ustanovenia § 437 ods. 4 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2
ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a s čl. 7 ods. 1 dohovoru. V tomto konaní o súlade ústavný súd
uznesením z 19. júna 2013 rozhodol tak, že vec prijal na ďalšie konanie a zároveň
pozastavil účinnosť ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Uvedené uznesenie
bolo publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 4. júla 2013 pod č. 159/2013 Z. z.
Znenie namietaného ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z., ktorého účinnosť
bola pozastavená, bolo: „Ak došlo k premlčaniu trestného stíhania alebo k premlčaniu
výkonu trestu pred účinnosťou tohto zákona podľa doterajších predpisov, ustanovenia
o premlčaní trestného stíhania a premlčaní výkonu trestu sa podľa tohto zákona nepoužijú.
Premlčacia doba trestného stíhania a premlčacia doba výkonu trestu podľa tohto zákona sa
nepovažuje za prerušenú ani vtedy, ak bol do účinnosti tohto zákona spáchaný miernejší
trestný čin než ten, o ktorého premlčanie ide.“
4. Sťažovateľka v sťažnosti v súvislosti s namietaným porušením základného práva na
osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy uvádza, že „v dovolaní o. i. odkázala na § 9
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého trestné stíhanie nemožno začať a ak už
bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak je trestné stíhanie
premlčané.
Podľa § 67 ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je dvadsať rokov, ak ide
o trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť výnimočný trest
(písm. a/) a desať rokov, ak je horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody najmenej
desať rokov (písm. b/). ...
Podľa § 281 ods. 1 Trestného poriadku súd zastaví trestné stíhanie, ak na hlavnom
pojednávaní zistí, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 9 ods. 1 Trestného poriadku.
Okresný súd Trenčín, ktorý konštatoval, že v prípade žalovaného skutku nejde
o trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona, ale o trestný čin vraždy podľa
§ 219 ods. 1 TZ, bol povinný trestné stíhanie proti sťažovateľke zastaviť podľa § 281 ods. 1
Trestného poriadku v spojení s § 9 ods. 1 Trest. por.
Okresný súd Trenčín v rozpore so zákonom uložil sťažovateľke trest odňatia slobody
za skutok, ktorý bol premlčaný. Krajský súd Trenčín v rozhodnutí o odvolaní potvrdil
skutkové a právne závery okresného súdu o tom, že sťažovateľka spáchala trestný čin vraždy
podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. V okolnostiach
sťažovateľkinho prípadu teda aj krajský súd porušil zákon, keď nezistil, že napadnutým
rozsudkom boli porušené ustanovenia Trestného zákona aj Trestného poriadku.
V okolnostiach sťažovateľkinho prípadu okresný súd aj krajský súd porušili zákon
v neprospech sťažovateľky, keď proti nej viedli neprípustné trestné stíhanie, ktoré zavŕšili
uložením trestu odňatia slobody za ex lége premlčaný skutok.“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že v okolnostiach jej prípadu možno „povinnosť
Najvyššieho súdu SR poskytnúť urýchlene ochranu jej osobnej slobode vyvodiť nielen
v medziach ústavnej ochrany zaručenej čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, ale aplikáciou tejto
ústavnej normy v spojení s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, kde je právo na urýchlené rozhodnutie súdu vyjadrené expressis verbis. V
okolnostiach prípadu netrvá mesiace poskytnutie ochrany osobnej slobode sťažovateľky.
Mesiace trvá nečinnosť súdu. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby sa v dovolacom konaní
správal aktívne, v súlade so svojou povinnosťou urýchlene rozhodnúť o predloženom
návrhu, verejné zasadnutie vo veci bezdôvodne odročil alebo prerušil.
Najvyšší súd SR v dovolacom konaní 5 Tdo 33/2013 prestal konať 3. septembra 2013.
Po uplynutí takmer dvoch mesiacov od toho okamihu je najvyšší súd vo veci naďalej
nečinný. Ani do budúcnosti neurčil termín pokračovania verejného zasadnutia. Postup
uplatňovaný Najvyšším súdom SR nezodpovedá požiadavke urýchleného poskytnutia
ochrany osobnej slobode sťažovateľky tak, ako je výslovne určená v čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a implikovaná v ochrane priznanej podľa
čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, pričom rýchlosť predpísanú pre vedenie dovolacieho konania
nemožno počítať odo dňa úkonu Najvyššieho súdu SR, ktorým verejné zasadnutie dňa
3. septembra 2013 prerušil alebo odročil.
Čas na urýchlené vybavenie sťažovateľkinho návrhu začal plynúť doručením
dovolania. K tomu treba doplniť, že Krajská prokuratúra Trenčín predložila Okresnému
súdu Trenčín vyjadrenie k dovolaniu 3. júna 2013. Najvyšší súd SR vyhotovil upovedomenie
o verejnom zasadnutí 8. augusta 2013, teda po márnom uplynutí viac ako dvoch mesiacov
bez úkonu Najvyššieho súdu SR. Termín verejného zasadnutia určil na 3. september 2013
o takmer ďalší mesiac neskôr. V postupe Najvyššieho súdu SR nič nenaznačuje, že najvyšší
súd si je vedomý svojej povinnosti viesť dovolacie konanie tak, aby poskytol ochranu
sťažovateľkinej osobnej slobode, ani že si je vedomý svojej povinnosti viesť toto konanie
urýchlene. Preto základné právo sťažovateľky bolo a naďalej je porušené.“.
5. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľka uvádza, že jej osobná sloboda bola obmedzená
rozhodnutím okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu, pričom podľa jej
tvrdenia vznikla pochybnosť o dodržaní zákona pri určení obmedzenia osobnej slobody pri
uložení trestu odňatia slobody za skutok, ktorý mal byť podľa nej premlčaný. Sťažovateľka
zároveň vo svojej sťažnosti ponúkla dve alternatívy argumentácie k porušeniu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V prvej alternatíve sťažovateľka vychádzala z predpokladu, že dovolacie konanie na
najvyššom súde bolo prerušené pravdepodobne podľa ustanovenia § 283 ods. 5 Trestného
poriadku, v zmysle ktorého súd konanie preruší, ak dospeje k záveru o nesúlade právneho
predpisu, ktorý bude aplikovať, s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo
s medzinárodnou zmluvou. V takomto prípade však podľa sťažovateľky najvyšší súd
nesplnil ani povinnosť „vysloviť domnienku o rozpore niektorého ustanovenia Trestného
zákona, ktoré uplatnil súd prvého stupňa alebo odvolací súd, prípadne podľa ktorého mieni
postupovať dovolací súd s Ústavou SR, ústavným zákonom alebo s medzinárodnou
zmluvou“ ani „povinnosť predložiť návrh na konanie Ústavnému súdu SR“. V okolnostiach
svojho prípadu sťažovateľka uviedla, že „za podstatnú otázku rozhodnutia o prerušení
dovolacieho konania možno označiť identifikáciu dôvodu, ktorý viedol Najvyšší súd SR
k rozhodnutiu prerušiť dovolacie konanie. Najvyšší súd SR na túto podstatnú otázku nedal
jasnú a zreteľnú odpoveď, ba čo viac, celkom sa vyhol jej odôvodneniu. Tým porušil
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu v rozsahu, v akom toto právo zahŕňa právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Ústne vyhlásené uznesenie Najvyššieho súdu SR o prerušení dovolacieho konania
v sťažovateľkinej veci ponecháva na identifikáciu dohadom, z akého dôvodu toto konanie
prerušil. Pri ústnom vyhlásení uznesenia na hlavnom pojednávaní najvyšší súd za dôvod
prerušenia dovolacieho konania označil rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. 189/2013 Z. z., ktorým Ústavný súd SR pozastavil účinnosť ustanovenia § 437 ods. 4
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon...“. Podľa sťažovateľky bolo „povinnosťou
Najvyššieho súdu SR preskúmať pramene práva, podľa ktorých má rozhodnúť o pochybnosti
ohľadne súladu obmedzenia jej osobnej slobody sústavou SR a potom ich uplatniť podľa
čl. 152 ods. 4 Ústavy SR v súlade so zásadou iura novit curia. Najvyšší súd SR sa z vlastnej
vôle, podľa vlastného uváženia (bez návrhu od účastníkov dovolacieho konania) rozhodol
prerušiť dovolacie konanie. ... Nielen, že v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, z akej
príčiny nepokladá ustanovenie § 437 ods. 4 Trestného poriadku za obsolétne podľa čl. 152
ods. 4 Ústavy SR, ale nič ani nenasvedčuje, že sa touto otázkou vôbec zaoberal. Namiesto
toho konanie o dovolaní prerušil bez toho, aby sťažovateľke poskytol ústavne konformnú
individualizovanú ochranu jej osobnej slobode, ktorej obmedzenie sa stalo predmetom
dôvodnej pochybnosti. Najvyšší súd SR teda v okolnostiach prípadu neposkytol sťažovateľke
materiálnu ochranu jej základných práv, aká je spojená s existenciou materiálneho
právneho štátu.“. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu v spojení s právom
na osobnú slobodu namieta aj v súvislosti s nečinnosťou najvyššieho súdu pri vyhotovení
uznesenia o prerušení dovolacieho konania v zákonom ustanovenej forme.
V druhej alternatíve argumentácie k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy
vychádzala sťažovateľka z predpokladu, že dovolacie konanie bolo odročené na neurčito,
a uviedla: „Ak Najvyšší súd SR posúdil prebiehajúce konanie o súlade právneho poriadku
vo veci PL. ÚS 9/2013 ako dôvod na odročenie verejného zasadnutia, potom ide o prejav
svojvôle najvyššieho súdu, nakoľko konanie o súlade § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z.
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a čl. 7 ods. 1 Dohovoru nemôže byť
dôvodom na odročenie verejného zasadnutia o sťažovateľkinom dovolaní. Výsledok tohto
konania nemá ako ovplyvniť právne posúdenie dôvodov sťažovateľkinho dovolania...
V konaní o súlade právneho poriadku PL. ÚS 9/2013 sa rieši otázka súladu
prechodného ustanovenia Trestného zákona s Ústavou SR a Dohovorom. Vzhľadom na
znenie čl. 50 ods. 6 Ústavy SR je očividné, že trestnosť skutku, za ktorý sťažovateľka bola
odsúdená, sa posudzuje podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov vrátane otázky premlčania. Trestný zákon č. 140/1961 Zb. sa musí aplikovať ako
celok. S podstatou a účelom materiálneho právneho štátu nezlučiteľný je postup, pri ktorom
by sa zo zákona č. 140/1961 Zb. vyňala časť, ktorá by sa vo zvyšku doplnila o aplikáciu
zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov. Tým, že trestnosť skutku
v sťažovateľkinej veci sa posudzovala podľa Trestného zákona účinného k 30. júnu 1998,
nemožno ani v časti aplikovať na posúdenie trestnosti akékoľvek ustanovenia Trestného
zákona účinného od 1. januára 2006. V materiálnom právnom štáte je celkom vylúčené, aby
na posúdenie trestnosti v rozsudku boli použité ustanovenia dvoch Trestných zákonov,
z ktorých každý platil v inej dobe. Akákoľvek aplikácia časti Trestného zákona č. 300/2005
Z. z. na sťažovateľkinu záležitosť by bola neprípustným prejavom retroaktivity.“
6. Namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy sťažovateľka odôvodnila tým, že najvyšší
súd porušuje zásady činnosti orgánu štátu v materiálnom právnom štáte v celom rozsahu jej
základného práva na osobnú slobodu a v celom rozsahu jej základného práva na súdnu
ochranu, ako aj tým, že ju zbavil právnej istoty, čo sa týka dôvodu, kvôli ktorému
nepokračuje v dovolacom konaní vo verejnom zasadnutí. Zároveň sťažovateľka uviedla, že
najvyšší súd svojím postupom, keď nekonal v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, porušil jej
základné právo podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy.
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na ochranu osobnej slobody zaručené čl. 17 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnu ochranu
priznaným čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nesprávnym postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
priznáva sťažovateľke za porušenie jej základného práva na súdnu ochranu a na osobnú
slobodu primerané finančné zadosťučinenie 3.000, euro. Najvyšší súd Slovenskej republiky
je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet
sťažovateľky.
3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323 euro a 50
centov, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi JUDr.
Jánovi Drgoncovi, DrSc., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného
súdu Slovenskej republiky na účet advokáta.“
8. Na žiadosť ústavného súdu z 25. marca 2014 o oznámenie, či došlo v dovolacom
konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 k vydaniu rozhodnutia
o prerušení dovolacieho konania, sa najvyšší súd vyjadril v stanovisku, ktoré bolo
ústavnému súdu doručené 14. apríla 2014. V zmysle tohto stanoviska najvyšší súd v trestnej
veci vedenej pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 uznesenie o prerušení dovolacieho konania
o dovolaní sťažovateľky nevydal a ďalej uviedol: „Senát Najvyššieho súdu SR rozhodol
uznesením na verejnom zasadnutí 3. septembra 2013 o odročení verejného zasadnutia
o dovolaní. Ústne odôvodnil rozhodnutie s tým, že vyčká na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky o návrhu prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej
republiky o tom, či ustanovenie § 437 ods. 4 Tr. zák. (č. 300/2005 Z. z.) je v súlade
s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky
a s článkom 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Okresný súd v Trenčíne i Krajský súd v Trenčíne teda rozhodovali počas platnosti
a účinnosti prechodného ustanovenia § 437 ods. 4 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z., čo bolo
relevantné pre postup oboch súdov.
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nepodával návrh na Ústavný súd
Slovenskej republiky na rozhodnutie o tom, či ustanovenie § 437 ods. 4 Tr. zák. (č.
300/2005 Z. z.) je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky alebo medzinárodnou zmluvou,
preto ani neprerušoval konanie o dovolaní. Také ustanovenie Trestný poriadok v časti
týkajúcej sa dovolania ani neobsahuje. Ustanovenie § 283 ods. 5 Tr. por. sa týka prerušenia
trestného stíhania, ktoré však v danom prípade bolo skončené právoplatnosťou rozsudku
okresného súdu v predmetnej veci vyhlásením uznesenia Krajského súdu v Trenčíne dňa 2.
augusta 2012.“ Svoj postup označil najvyšší súd do istej miery za analogický s ustanovením
§ 283 ods. 5 Trestného poriadku.
9. Po nahliadnutí právneho zástupcu sťažovateľky do súdneho spisu ústavného súdu
vedeného pod sp. zn. Rvp 20831/2013 sa sťažovateľka vyjadrila k stanovisku najvyššieho
súdu podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 28. mája 2014. Vo vzťahu k námietke
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorú v sťažnosti uplatnila alternatívne, sa v tomto podaní
sťažovateľka vyjadrila tak, že pre konanie o sťažnosti je relevantná alternatíva B, t. j.
alternatíva, ktorá predpokladala prerušenie verejného zasadnutia v konaní o dovolaní
sťažovateľky na najvyššom súde. V tomto podaní ďalej sťažovateľka okrem iného uviedla:
«Sťažovateľka namietala porušenie svojej osobnej slobody na základe presvedčenia, že
s materiálnym právnym štátom nezlučiteľné je uloženie trestnej sankcie za premlčaný
trestný čin a že dovolacie konanie, ktoré z tohto dôvodu vyvolala, je najvyšší súd povinný
viesť tak, aby splnil podmienky ústavnej ochrany jej osobnej slobody. Túto okolnosť
sťažovateľka výslovne uviedla vo svojej sťažnosti. Hoci ide o ústavnoprávne podstatnú
okolnosť, Najvyšší súd SR sa k nej vôbec nevyjadril.
Namiesto toho najvyšší súd zvolil taktiku zahmlievania a odpútavania pozornosti. Aj
v tejto rovine sa najvyšší súd dopustil zásadných nepresností, skresľovania podstaty svojej
nečinnosti postihujúcej osobnú slobodu sťažovateľky bez toho, aby aspoň predstieral, že
sťažovateľkinej osobnej slobode poskytuje nejakú ochranu zlučiteľnú s Ústavou SR alebo
aby uviedol dôvody, pre ktoré na sťažovateľkinu osobnú slobodu netreba dbať...
Senát JUDr. Karabína je povinný v okolnostiach prípadu uplatňovať Trestný zákon
aj Trestný poriadok tak, aby sťažovateľke poskytol efektívnu ochranu jej osobnej slobody
zaručenej článkom 17 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Senát najvyššieho súdu tak nekoná. Namiesto
toho si vymyslel postup do istej miery analogický, ktorým nahradil postup ustanovený
zákonom. Následkom „postupu do istej miery analogického“ so zákonom je nečinnosť
najvyššieho súdu,, ktorá vedie k spočívaniu rozhodovania o ochrane sťažovateľkinej osobnej
slobody...
Spôsob, akým Najvyšší súd SR vedie dovolacie konanie o sťažovateľkinom návrhu,
má povahu viacnásobného porušenia ústavnej ochrany osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 1
a ods. 2 Ústavy SR, hoci jediné porušenie tejto ochrany by bolo nezlučiteľné s Ústavou SR.
Sťažovateľka pri podaní svojej sťažnosti namietla, že Najvyšší súd SR je v jej veci
nečinný ku dňu podania sťažnosti, t. j. k 30. októbru 2013. Najvyšší súd SR následne až do
dňa podania tohto sťažovateľkinho vyjadrenia (23. mája 2014) zostal naďalej dokonale
nečinný.»
10. V konaní o súlade ustanovenia § 437 ods. 4 Trestného zákona s ústavou
a dohovorom, ktoré je na ústavnom súde vedené pod sp. zn. PL. ÚS 9/2013, na ktoré sa
v svojom stanovisku odvolával najvyšší súd ako na dôvod prerušenia verejného zasadnutia
v dovolacom konaní sťažovateľky, ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 9/2013
z 10. septembra 2014 rozhodol, že druhá veta ustanovenia § 437 ods. 4 zákona
č. 300/2005 Z. z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy,
a vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel.
11. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 703/2014 39 zo 14. októbra 2014 prijal
sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.
12. Odporca sa k prijatiu sťažnosti prostredníctvom predsedu senátu najvyššieho
súdu JUDr. Milana Karabína vyjadril 15. novembra 2014, v ktorom uviedol: „Najvyšší súd
Slovenskej republiky odročil verejné zasadnutie na neurčito a prítomným stranám v konaní
(prokurátorke a obvinenej) a obhajcovi obvinenej ústne
odôvodnil, že pre rozhodnutie o dovolaní obvinenej je dôležité rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky o tom, či je alebo nie je citované ustanovenie § 437 ods. 4 Tr. zák.
súladné s Ústavou Slovenskej republiky.
... Najvyšší súd Slovenskej republiky o prerušení trestného stíhania podľa § 283
ods. 5 Tr. por., ktorú alternatívu rozoberá sťažovateľka v ústavnej sťažnosti, nerozhodol
a podľa tohto ustanovenia ani rozhodnúť nemohol. Najvyšší súd Slovenskej republiky
nemohol rozhodnúť o prerušení trestného stíhania, ktoré už bolo skončené právoplatnosťou
rozhodnutia vo veci samej, to znamená dňa 2. augusta 2012. Nemožno prerušiť trestné
stíhanie, ktoré už bolo právoplatne skončené.
... Vo veci došlo k odročeniu verejného zasadnutia konaného 3. septembra 2013
s tým, že najvyšší súd vyčká do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní
o návrhu prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci vedenej
na Ústavnom súde SR pod sp. zn. PL. 9/2013. Uznesenie najvyššieho súdu bolo odôvodnené
ústne na verejnom zasadnutí.
Uznesenie o odročení verejného zasadnutia nepatrí medzi také rozhodnutia, ktoré by
bolo treba vyhotovovať. Vzťahuje sa naň ustanovenie § 178 ods. 1 Tr. por. Išlo
o rozhodnutie týkajúce sa priebehu konania a v takom prípade podľa § 178 ods. 1 Tr. por.
uznesenie netreba vyhotovovať a doručovať stranám v konaní.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že Najvyšší súd SR neskoro určil termín
verejného zasadnutia po podaní jej dovolania a to až 8. augusta 2013, po márnom uplynutí
dvoch mesiacov bez úkonu a určil ho až na 3. septembra 3013, teda o ďalší mesiac neskôr,
k tomu treba uviesť, že dovolanie sťažovateľky došlo na Najvyšší súd Slovenskej republiky
17. júna 2013 a určenie termínu verejného zasadnutia na 3. septembra 2013 nebolo
oneskorené, ale muselo sa zohľadňovať, aby sa na ňom poskytla možnosť účasti obvinenej, a
teda zabezpečenie jej preeskortovania z výkonu trestu odňatia slobody a predvedenia na
Najvyšší súd SR. To si nutne vyžiadalo primeraný čas.
Čas, ktorý uplynul od dôjdenia dovolania do termínu verejného zasadnutia, nemožno
považovať za neprimeraný. Preto námietka sťažovateľky nie je opodstatnená.
V ostatnom, pokiaľ je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na
ochranu osobnej slobody podľa článku 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
sťažovateľka vychádza z toho, že trestné stíhanie voči nej bolo premlčané. To je však
predmetom dovolacieho konania rozhodnúť, či pre tento dôvod došlo k porušeniu zákona
napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne a v konaní, ktoré mu predchádzalo.
Preto vyjadrovať sa k sťažnosti sťažovateľky z tohto pohľadu by znamenalo vopred
vyslovovať názor, ako senát rozhodne o dovolaní obvinenej, hoci senát musí dospieť
k definitívnemu rozhodnutiu postupom podľa § 170 ods. 3 Tr. por.
... Ak chcel senát Najvyššieho súdu SR poznať všetky relevantné právne skutočnosti
dotýkajúce sa predmetného prípadu a čakal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, nemožno
mu vyčítať, že porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu.“ V zmysle tohto vyjadrenia
preto najvyšší súd nenariadil termín verejného zasadnutia, keďže čaká na uverejnenie
odôvodnenia nálezu sp. zn. PL. ÚS 9/2013, ktoré považuje za potrebné k svojmu
rozhodnutiu.
13. K vyjadreniu predsedu senátu najvyššieho súdu zaujala stanovisko sťažovateľka
podaním z 19. januára 2015 doručeným ústavnému súdu 23. januára 2015, v ktorom okrem
iného uviedla: „Vyjadrenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 11. 2014 sa zakladá na
účelových výkladoch, ktoré smerujú k vopred zvolenému cieľu k odôvodneniu návrhu,
podľa ktorého práva sťažovateľky namietnuté v ústavnej sťažnosti porušené neboli, nech už
bol skutkový stav a jeho konformnosť s Ústavou SR akákoľvek.
... Vzhľadom na dikciu čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a z neho
vychádzajúceho § 2 ods. 1 Trestného zákona je jasné, že trestnosť skutku, za ktorý bola
sťažovateľka odsúdená, sa posudzuje podľa pôvodného Trestného zákona, vrátane otázky
premlčania. Pôvodný Trestný zákon sa musí aplikovať ako celok, t. j. nie je možné z neho
aplikovať len nejakú časť, a vo zvyšku postupovať podľa nového Trestného zákona. Tým, že
trestnosť skutku v sťažovateľkinej veci bola posudzovaná podľa Trestného zákona platného k
30. júnu 1998, teda presne tak, ako to ustanovuje čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, nemožno ani
sčasti aplikovať na posúdenie trestnosti akékoľvek ustanovenia Trestného zákona platného
od 1. januára 2006. Je vylúčené, aby na posúdenie trestnosti v rozsudku boli použité
ustanovenia dvoch Trestných zákonov, pričom každý platil v inej dobe. Aplikácia akejkoľvek
časti Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. na sťažovateľkinu vec by bola neprípustným
prejavom retroaktivity, ktorá je v trestnom práve prísne zakázaná.
Prvostupňový aj odvolací súd v konaní o sťažovateľkinej veci síce aplikovali správny
zákon, ale aplikovali ho iba čiastočne, nakoľko vôbec nezohľadnili otázku premlčania, na
ktorú boli povinní prihliadať z úradnej povinnosti. Prechodné ustanovenie § 437 ods. 4
Trestného zákona, ktoré bolo predmetom konania o súlade právneho poriadku
PL. US 9/2013, je relevantné iba pre prípady, v ktorých premlčacia doba podľa pôvodného
Trestného zákona ku dňu účinnosti Trestného zákona (1. januára 2006) už uplynula
... V sťažovateľkinom prípade však premlčacia doba skutku, za ktorý bola odsúdená
(§219 ods. 1 pôvodného Trestného zákona) v čase účinnosti nového Trestného zákona ešte
plynula (pričom k jej uplynutiu došlo najneskôr 29. júna 2008), a preto konanie
PL. ÚS 9/2013 nemohlo mať dopad na rozhodnutie v konaní o sťažovateľkinom dovolaní.
Právne posúdenie jej dovolania nijako nezáviselo od priebehu a výsledku konania vo veci
PL. ÚS 9/2013. Je úplne zrejmé, že premlčanie trestného stíhania v sťažovateľkinej veci sa
musí vzhľadom na čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a § 2 Trestného zákona posudzovať výlučne podľa
Trestného zákona účinného k 30. júnu 2006, a rozhodnutie Ústavného súdu vo veci PL. ÚS
9/2013 (nech by bolo akékoľvek) nemohlo na tejto skutočnosti nič zmeniť. Preto toto
konanie nemohlo byť ani prekážkou brániacou Najvyššiemu súdu SR konať vo veci
sťažovateľkinho dovolania. Tiež nemohlo byť legitímnym, zákonom určeným dôvodom na
odročenie verejného zasadnutia v konaní o sťažovateľkinom dovolaní na neurčito.“
Sťažovateľka vo svojom vyjadrení zároveň informovala ústavný súd o tom, že najvyšší súd
pokračoval vo verejnom zasadnutí vo veci sp. zn. 5 Tdo 33/2013 11. decembra 2014, na
ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým zrušil rozhodnutia súdov nižších stupňov z dôvodu, že
sťažovateľku odsúdili za premlčaný trestný čin. V tejto súvislosti sťažovateľka opätovne
poukázala na neefektívny postup najvyššieho súdu, keď po odpadnutí prekážky, pre ktorú
najvyšší súd prerušil verejné zasadnutie na neurčito, nepokračoval vo verejnom zasadnutí
bez zbytočného odkladu, resp. najneskôr v lehote dvoch týždňov, ale verejné zasadnutie
nariadil až po uplynutí ďalšieho mesiaca, teda po uplynutí zákonnej lehoty, t. j.
10. novembra 2014.
V závere vyjadrenia sťažovateľka upravila svoj návrh vo vzťahu k uplatnenej náhrade
trov právneho zastúpenia na sumu 641,87 €.
14. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 15. novembra 2014 súhlasil s rozhodnutím
bez nariadenia pojednávania, podobne sa vyjadrila aj sťažovateľka v podaní z 19. januára
2015, v ktorom uviedla, že súhlasí s upustením od pojednávania.
15. Ústavný súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci, preto so súhlasom účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania vo veci
samej.
II.
16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
19. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania môže
ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
20. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
21. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
22. Podľa § 67 ods. 1 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinný
do 30. júna 1998 trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je desať rokov, ak
je horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody najmenej desať rokov.
23. Podľa § 219 ods. 1 trestného zákona č. 140/1961 Zb. kto iného úmyselne usmrtí,
potresce sa odňatím slobody na desať až pätnásť rokov.
24. Podľa § 87 ods. 1 písm. b zákona č. 300/2005 Z. z. trestnosť činu zaniká
uplynutím premlčacej doby, ktorá je dvadsať rokov, ak ide o zločin, za ktorý tento zákon v
osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby
najmenej desať rokov.
25. Podľa § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. účinného do 3. júla 2013 ak došlo
k premlčaniu trestného stíhania alebo k premlčaniu výkonu trestu pred účinnosťou tohto
zákona podľa doterajších predpisov, ustanovenia o premlčaní trestného stíhania a premlčaní
výkonu trestu sa podľa tohto zákona nepoužijú. Premlčacia doba trestného stíhania
a premlčacia doba výkonu trestu podľa tohto zákona sa nepovažuje za prerušenú ani vtedy,
ak bol do účinnosti tohto zákona spáchaný miernejší trestný čin než ten, o ktorého
premlčanie ide.
26. Podľa § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. účinného od 26. septembra 2014
(po zverejnení nálezu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 9/2013 v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky pod č. 260/2014 Z. z., pozn.) ak došlo k premlčaniu trestného
stíhania alebo k premlčaniu výkonu trestu pred účinnosťou tohto zákona podľa doterajších
predpisov, ustanovenia o premlčaní trestného stíhania a premlčaní výkonu trestu sa podľa
tohto zákona nepoužijú.
27. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
28. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
29. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
30. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
31. Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre
páchateľa priaznivejšie.
32. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietaný postup najvyššieho súdu v konaní
o dovolaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013, najmä jeho nečinnosť, ktorou malo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľky na ochranu osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 1
a 2 ústavy v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj k porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka tvrdí, že bola právoplatne odsúdená za trestný čin, ktorý však už bol
v čase vznesenia obvinenia voči sťažovateľke, t. j. 9. augusta 2011, premlčaný, a teda
trestnosť činu zanikla uplynutím premlčacej doby. K porušeniu jej už uvedených práv
postupom najvyššieho súdu malo dôjsť tým, že po konaní jediného verejného zasadnutia
v konaní o jej dovolaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013, ktoré sa konalo 3. septembra
2013, najvyšší súd verejné zasadnutie odročil na neurčito a od tohto momentu vo veci
dovolania sťažovateľky nekonal a v konaní nepokračoval ani potom, ako bol 26. septembra
2014 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky publikovaný nález ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 9/2013 z 10. septembra 2014, ktorým ústavný súd vyslovil, že druhá veta
ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. nie je v súlade s ústavou. Najvyšší súd
o dovolaní sťažovateľky, ktoré podala 15. mája 2013 a ktoré je na najvyššom súde vedené
pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013, rozhodol až 11. decembra 2014.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní
sp. zn. 5 Tdo 33/2013
33. Zo sťažnosti, z predložených príloh a vyjadrení sťažovateľky a odporcu vyplýva,
že najvyšší súd odročil verejné zasadnutie, ktoré sa v konaní o dovolaní sťažovateľky konalo
3. septembra 2013. Toto odročenie verejného zasadnutia najvyšší súd ústne odôvodnil
skutočnosťou, že na ústavnom súde prebieha konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy
o súlade ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2
ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a s čl. 7 ods. 1 dohovoru, a toto rozhodnutie malo byť podľa
najvyššieho súdu pre jeho rozhodnutie o dovolaní sťažovateľky rozhodujúce. V tomto
postupe, ktorým najvyšší súd v konaní o dovolaní podľa sťažovateľky bezdôvodne odročil
verejné zasadnutie a vo veci od tohto momentu odročenia vôbec nekoná, vidí sťažovateľka
porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 ústavy.
34. Hlavným dôvodom podaného dovolania sťažovateľky je, že trestnosť činu (trestný
čin vraždy podľa § 219 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov účinný do 30. júna 1998), za ktorý bola právoplatne odsúdená rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 2 T 6/2012 z 18. mája 2012 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 2 To 78/2012 z 2. augusta 2012, zanikla uplynutím premlčacej doby 10 rokov.
35. Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, na ktorú upozornil vo svojom vyjadrení aj
najvyšší súd, a to, že v čase, keď o obžalobe proti sťažovateľke rozhodovali všeobecné súdy
(krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľky voči rozsudku okresného súdu, ktorým bola
uznaná vinnou z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 trestného zákona č. 140/1961 Zb.,
2. augusta 2012), bolo prechodné ustanovenie § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. platnou
a účinnou súčasťou nášho právneho poriadku.
Z pohľadu posúdenia postupu najvyššieho súdu o podanom dovolaní sťažovateľky
a jeho súladnosti s ústavou a ochranou sťažovateľkou označených práv a slobôd je dôležité
vyriešiť otázku, či a akým spôsobom mohlo konanie o súlade tohto prechodného
ustanovenia zákona č. 300/2005 Z. z. ovplyvniť rozhodovanie najvyššieho súdu o dovolaní
sťažovateľky a či najvyšší súd tým, že odročil verejné zasadnutie z uvedeného dôvodu na
neurčito a vo veci zostal nečinný, postupoval tak, aby v konaní nedošlo k porušeniu práv
sťažovateľky.
36. V konaní o dovolaní v trestnom procese, ktoré je mimoriadnym opravným
prostriedkom, najvyšší súd preskúmava právoplatné rozhodnutia súdu, ktorým bol porušený
zákon alebo boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, za predpokladu, že
takéto porušenie je v zmysle úpravy ustanovenia § 371 Trestného poriadku dôvodom
dovolania. Cieľom tohto mimoriadneho opravného prostriedku v trestnom konaní je
reparácia právnych chýb právoplatných rozhodnutí alebo im predchádzajúceho konania.
V okolnostiach danej veci všeobecné súdy prvého a druhého stupňa rozhodovali o obžalobe
proti sťažovateľke za istého právneho stavu a tento ich postup a závery mali byť predmetom
preskúmania zo strany najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorého cieľom má byť
náprava procesných a hmotnoprávnych nedostatkov a pochybení.
37. Konanie o súlade prechodného ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z.
bolo iniciované 29. apríla 2013, teda približne rok potom, ako bolo trestné stíhanie proti
sťažovateľke skončené právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. V konaní o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade
namietaného právneho predpisu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými
zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. V zmysle čl. 125 ods. 3 ústavy
ak ústavný súd výrokom svojho rozhodnutia vysloví, že namietaný právny predpis alebo
jeho časť nie je v súlade s uvedenými právnymi predpismi vyššej právnej sily, tieto
predpisy, respektíve ich časti strácajú účinnosť a zároveň podľa čl. 125 ods. 6 ústavy
v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde platí, že všeobecne záväzné bude toto
rozhodnutie ústavného súdu až momentom jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky. V zmysle už uvedeného je potrebné uviesť, že aj v prípade výroku rozhodnutia
ústavného súdu, v ktorom identifikuje nesúlad právneho predpisu, nie je možné hovoriť, že
by malo toto rozhodnutie retroaktívne účinky, a teda by bolo spôsobilé zmeniť platnosť
a účinnosť namietanej právnej normy do minulosti.
Z už uvedeného vyplýva, že rozhodnutie v konaní sp. zn. PL. ÚS 9/2013
o namietanom nesúlade prechodného ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z., či
už by ním ústavný súd vyhovel návrhu a vyslovil jeho nesúlad s ústavou, alebo by návrhu
nevyhovel, nemohlo ovplyvniť právny stav, za akého rozhodoval súd prvého a druhého
stupňa v trestnej veci sťažovateľky, a preto nemôže byť relevantné pri posudzovaní
zákonnosti rozhodnutí týchto súdov a ich postupov, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali
zo strany najvyššieho súdu.
Ústavný súd preto nepovažuje dôvod, pre ktorý najvyšší súd odročil verejné
zasadnutie, za taký, ktorý by odôvodňoval tento postup najvyššieho súdu.
38. So zmieneným postupom najvyššieho súdu úzko súvisí aj sťažovateľkou
namietaná nečinnosť najvyššieho súdu. Ústavný súd je viazaný petitom sťažnosti
sťažovateľky, v ktorom, hoc zastúpená právnym zástupcom, nežiadala, aby ústavný súd
vyslovil aj porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho
súdu, ktorým spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, a preto tieto tvrdenia považuje za súčasť
argumentácie a odôvodnenia sťažnosti.
Ústavný súd už judikoval, že prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá
pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, iba že by
namietané porušenie práva dosahovalo takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne
okolnosti prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) by bolo
možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 242/07).
Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd zaoberal celkovou dĺžkou konania o dovolaní
sťažovateľky na najvyššom súde s dôrazom na predmet dovolacieho konania.
39. Dovolanie sťažovateľky bolo najvyššiemu súdu doručené 17. júna 2013,
8. augusta 2013 najvyšší súd určil termín verejného zasadnutia na 3. september 2013.
Verejné zasadnutie bolo 3. septembra 2013 odročené na neurčito a ústne odôvodnené
prebiehajúcim konaním o súlade právnych predpisov sp. zn. PL. ÚS 9/2013. Od momentu
odročenia verejného zasadnutia (3. septembra 2013) najvyšší súd vo veci vôbec nekonal,
zostal nečinný aj potom, ako bolo vo veci sp. zn. PL. ÚS 9/2013 nálezom z 10. septembra
2014 meritórne rozhodnuté a nález bol 26. septembra 2014 publikovaný v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky. Z vyjadrenia sťažovateľky z 19. januára 2015 vyplýva, že najvyšší súd
10. novembra 2014 nariadil vo veci sp. zn. 5 Tdo 33/2013 verejné zasadnutie, ktoré sa
konalo 11. decembra 2014, v závere ktorého vyhlásil rozsudok, ktorým zrušil rozhodnutia
súdov nižších stupňov z dôvodu, že sťažovateľku odsúdili za premlčaný trestný čin.
K tomuto skutkovému stavu je nutné upozorniť najmä na vážnosť pochybení, ktoré
sťažovateľka v svojom dovolaní namietala v rozhodovaní a postupe súdov prvého a druhého
stupňa pri rozhodovaní o jej trestnej veci (odsúdenie za premlčaný trestný čin). Vážnosť
týchto pochybení v konečnom dôsledku potvrdzuje aj skutočnosť, o ktorej sťažovateľka
informovala ústavný súd vo svojom vyjadrení z 19. januára 2015, a to, že najvyšší súd
rozsudkom z 11. decembra 2014 zrušil právoplatné rozhodnutia súdov nižších stupňov.
40. Postup najvyššieho súdu, ktorý prerušil dovolacie konanie z dôvodu, ktorý nie je
v okolnostiach veci relevantný, respektíve nie je spôsobilý zmeniť právny stav a podmienky,
za akých rozhodovali súdy prvého a druhého stupňa v trestnej veci sťažovateľky a za akých
boli vydané rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, ktoré majú byť predmetom
prieskumnej právomoci najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľky, a postup
najvyššieho súdu, ktorý zostal v dovolacom konaní sťažovateľky úplne nečinný viac ako 1
rok a takmer 4 mesiace, hoci je „v stávke“ osobná sloboda sťažovateľky, je potrebné
považovať za postup, ktorý je v rozpore so základným právom sťažovateľky zaručeným v čl.
46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že
takýmto postupom bola sťažovateľke odňatá možnosť efektívne a účinne chrániť svoje práva,
ktorých ochrany sa domáhala, v dôsledku čoho je možné v okolnostiach veci konštatovať
porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie (t. j. odmietnutie spravodlivosti).
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť
sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní o dovolaní
pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013, je dôvodná a že najvyšší súd porušil jej základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku).
41. Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína ustanovenie čl. 50 ods. 6 ústavy,
podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,
keď bol čin spáchaný a neskorší zákon sa použije, len ak je to pre páchateľa priaznivejšie.
Toto ustanovenie, ktoré obsahuje jednu zo základných zásad trestného práva, bolo súčasťou
právneho poriadku Slovenskej republiky tak v čase, keď došlo k trestnému činu, ako aj
v čase jej trestného stíhania, trestného konania vedeného proti sťažovateľke, a bolo jeho
platnou a účinnou súčasťou aj v čase, keď bolo dovolanie sťažovateľky v konaní na
najvyššom súde. Trestnosť činu zaniká podľa trestného zákona (§ 67 ods. 1 trestného zákona
č. 140/1961 Zb. alebo § 87 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z.) uplynutím premlčacej doby,
ktorej dĺžka a podmienky plynutia upravuje taktiež trestný zákon. V tejto súvislosti
nemožno opomenúť ani ustanovenie § 16 ods. 1 trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného
do 30. júna 1998, podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje podľa zákona účinného v čase,
keď bol čin spáchaný; podľa neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to pre
páchateľa priaznivejšie.
K namietanému porušeniu základného práva na ochranu osobnej slobody podľa čl. 17
ods. 1 a 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 5 Tdo 33/2013
42. V súvislosti s namietaným porušením čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľka
namieta skutočnosť, že v okolnostiach jej veci existuje dôvodné podozrenie, že jej osobná
sloboda bola obmedzená v rozpore s úpravou Trestného zákona, a to, že najvyšší súd porušil
svoju povinnosť preskúmať pochybnosti o dôvodnosti obmedzenia jej osobnej slobody
v rozsahu, v akom bola táto pochybnosť vymedzená v dovolaní sťažovateľky, a bez
zbytočného odkladu zabezpečiť právny účinok svojho prieskumu buď tak, že potvrdí
rozhodnutie súdu druhého stupňa, alebo tak, že toto rozhodnutie zruší. Zároveň bolo podľa
tvrdení sťažovateľky povinnosťou najvyššieho súdu v súlade s čl. 17 ods. 2 ústavy poskytnúť
ochranu osobnej slobode sťažovateľky urýchlene.
43. Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje základné garancie pre rôzne formy pozbavenia
osobnej slobody vrátane trestného konania (napr. výkon trestu odňatia slobody, ochranného
liečenia a ochrannej výchovy). Pri definovaní práv vyplývajúcich z tohto ustanovenia
v súvislosti s väzbou je však potrebné prihliadnuť aj na tie ustanovenia čl. 17 ústavy, ktoré
väzbu výslovne uvádzajú (odseky 3, 4 a 5) (III. ÚS 7/00).
Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané
„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je
jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým
je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03,
III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, II. ÚS 282/2014).
44. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu je ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy
poskytujúce ochranu základnému právu na súdnu a inú právnu ochranu všeobecným
ustanovením, ktoré sa v prípade trestného konania vzťahuje na konanie o trestnom obvinení.
Ustanovenie čl. 17 ods. 2 ústavy, v ktorom sú obsiahnuté hmotné a procesné atribúty
základného práva na osobnú slobodu, je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality
a poskytuje právo na súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou, na
ktorú sa aplikuje v zásade prísnejšia právna ochrana (m. m. II. ÚS 364/2011, I. ÚS 100/04,
III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09).
45. Článok 17 ods. 1 a 2 ústavy poskytuje ochranu osobnej slobode najmä v spojení
s dodržaním zákonnosti pozbavenia osobnej slobody a zákonnosti konania, ktoré
k pozbaveniu osobnej slobody vedie. Sťažovateľka porušenie svojho základného práva
podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy dáva v odôvodnení svojej sťažnosti do súvisu s postupom
najvyššieho súdu, ktorým odročil verejné zasadnutie, a jeho následnou nečinnosťou, t. j.
porušenie svojho práva videla v zbytočných prieťahoch v konaní najvyššieho súdu. V tejto
súvislosti ústavný súd uvádza, že požiadavka konania bez zbytočných prieťahov, prípadne
prejednania veci v primeranej lehote v konaní o merite veci, v okolnostiach tohto prípadu
v konaní o trestnom obvinení sťažovateľky v štádiu dovolania je chránená čl. 48 ods. 2
ústavy, prípadne čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V podobnom pomere, v akom
je pri namietanom porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov čl. 48 ods. 2 ústavy, respektíve čl. 46 ods. 1 ústavy vo vzťahu k čl. 17 ústavy, je aj
vzájomný vzťah ochrany, ktorú poskytuje v konaní pred súdom čl. 6 dohovoru a ochrany
poskytovanej v konaní o pozbavení osobnej slobody v čl. 5 dohovoru.
46. Vzhľadom na to, že postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľky
pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 ústavný súd vyhodnotil ako taký, ktorým bolo porušené základné
právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, vo vzťahu
k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy rozhodol tak, ako
to je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia (bod 4 výroku).
III.
47. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili,
aj primerané finančné zadosťučinenie (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľka sa
v petite svojej sťažnosti domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia za
porušenie jej základných práv postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 5 Tdo 33/2013
vo výške 3 000 €.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je dostatočným
zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať
sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, ktoré
podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy priznal v sume 3
000 € voči najvyššiemu súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 2.
48. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov
konania priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 641,87 € za štyri úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti v roku 2013, vyjadrenie
k vyjadreniu odporcu v roku 2014 a vyjadrenie k prijatiu sťažnosti a vyjadreniu odporcu
v roku 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavuje sumu 130,16 € a režijný
paušál 7,81 €, odmena za jeden právny úkon v roku 2014 predstavuje sumu 134 € a režijný
paušál 8,04 €, odmena za jeden právny úkon v roku 2015 predstavuje sumu 139,83 €
a režijný paušál 8,39 €. Za štyri úkony právnej služby by tak odmena právneho zástupcu
predstavovala sumu 566,20 € a po prirátaní 20 % DPH sumu 679,44 €. Keďže si však
sťažovateľka vo svojom vyjadrení z 19. januára 2015 uplatnila náhradu trov právneho
zastúpenia len v sume 641,87 € s DPH, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov
právneho zastúpenia len v ňou uplatnenej výške (bod 3 výroku).
49. Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho
poriadku).
50. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na
uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne
Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu.
V Košiciach 18. februára 2015