Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 444/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. G., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. L.

R., S., ktorou namieta porušenie svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. februára

2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. R. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2013

doručená sťažnosť Ing. R. G., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. L. R., S., ktorou namieta porušenie svojho práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. februára 2013 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi a ďalším osobám podal

prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na

Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len

„špecializovaný trestný súd“), obžalobu za spáchanie (1) zločinu založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa a (2) z účastníctva

na zločine neodvedenia dane a poistného podľa § 21 ods. 1 písm. a) a § 277 ods. 1 a 4

čiastočne dokonaného a čiastočne v štádiu pokusu podľa

Trestného základ na skutkovom základe uvedenom v obžalobe.

Sťažovateľ je väzobne stíhaný od 30. októbra 2011 na základe väzobných dôvodov

podľa a . Po podaní obžaloby špecializovaný

trestný súd rozhodol uznesením sp. zn. z 13. februára 2013 o tom, že

ponecháva sťažovateľa vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného

poriadku. Sťažovateľ podal proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sťažnosť, ktorá

bola uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2013 zamietnutá.

Sťažovateľ tvrdí, že namietané uznesenie nie je dostatočne odôvodnené, keďže

najvyšší súd v ňom nereagoval na jeho námietky týkajúce sa (podľa jeho tvrdenia)

nezákonne získaných dôkazov — výpovedí svedkov (v skutočnosti obvinených), na ktorých

je založené jeho obvinenie.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Dovoľujeme si s plnou vážnosťou, že najvyšší súd sa so spisom v mojej trestnej veci

vôbec neoboznámil, jeho obsah nepozná, a preto ani nedokázal reagovať na vážne

porušenia zákona zo strany orgánov prípravného konania, ako aj nelegitímny spôsob

obstarávania dôkazov v konaní, na ktoré sme v súvislosti s rozhodnutím súdu prvého stupňa

objektívne poukazovali, pretože predchádzali podaniu obžaloby ako aj samotnému

rozhodnutiu súdu o mojom ponechaní vo väzbe...“

Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie špecializovaného trestného súdu a najvyššieho

súdu sú v zásade rovnaké, keďže sťažnostný súd sa len obmedzil na zopakovanie

argumentov súdu prvého stupňa. Sťažovateľ považuje taktiež za „ústavne neprijateľné, aby

sa prvostupňový i odvolací súd, po podaní obžaloby, svorne odvolávali na skutočnosti, ktoré

môžu postačovať na zdôvodnenie začínajúcej väzby, ale nie po tom, čo táto trvá nepretržite

17 mesiacov...“.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom

vysloví, že:

„1) uznesením Najvyššieho súdu Slov. republiky zo dňa 27. februára 2013,

č. k. , bolo porušené základné právo sťažovateľa na slobodu a osobnú

bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

2) sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2013, ktorým bola

zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 13. februára

2013, ktorým bolo rozhodnuté o jeho (a ďalších dvoch obžalovaných) ponechaní vo väzbe.

Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4

dohovoru. Článok 5 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta sťažovateľ, sa naopak,

ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o uvalení väzby), resp.

o zbavení osobnej slobody po právoplatnom odsúdení za spáchaný trestný čin [čl. 5 ods. 1

písm. a) dohovoru]. Z uvedeného dôvodu je v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

sťažovateľov návrh, ktorým sa domáha vyslovenia porušenia čl. 5 ods. 1 dohovoru

namietaným uznesením najvyššieho súdu, už na prvý pohľad neopodstatnený (obdobne

napr. m. m. , , , , ), t. j.

čl. 5 ods. 1 dohovoru nie je na vec sťažovateľa aplikovateľný.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ), ako

aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva vo veci De Wilde et. al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76)

poukazuje na to, že , ako aj dohovoru obsahujú nielen základné hmotné,

ale aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu, t. j. vrátane práva na spravodlivé súdne

konanie pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné

tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia obsiahnuté

v a dohovoru.

Z uvedeného vyplýva, že princípy práva na spravodlivé súdne konanie pri

rozhodovaní o väzbe sú súčasťou (prípadne dohovoru), ktorý je v tomto

zmysle vo vzťahu špeciality voči ustanoveniam , resp.

dohovoru, ktoré sa vzťahujú len na konanie vo veci samej.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že

medzi obsahom práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľ namieta, a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2013

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto

sťažnosť sťažovateľa podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013