Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 41 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (46)IV. ÚS 444/2013
PDF · 245.58 KB
No categories available
IV. ÚS 444/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. G., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. L.
R., S., ktorou namieta porušenie svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 6/2013 z 27. februára
2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. R. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2013
doručená sťažnosť Ing. R. G., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou JUDr. L. R., S., ktorou namieta porušenie svojho práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Tost 6/2013 z 27. februára 2013 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi a ďalším osobám podal
prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na
Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len
„špecializovaný trestný súd“), obžalobu za spáchanie (1) zločinu založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a (2) z účastníctva
na zločine neodvedenia dane a poistného podľa § 21 ods. 1 písm. a) a § 277 ods. 1 a 4
Trestného zákona čiastočne dokonaného a čiastočne v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
Trestného základ na skutkovom základe uvedenom v obžalobe.
Sťažovateľ je väzobne stíhaný od 30. októbra 2011 na základe väzobných dôvodov
podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Po podaní obžaloby špecializovaný
trestný súd rozhodol uznesením sp. zn. BB-3 T 4/2013 z 13. februára 2013 o tom, že
ponecháva sťažovateľa vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného
poriadku. Sťažovateľ podal proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sťažnosť, ktorá
bola uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 6/2013 z 27. februára 2013 zamietnutá.
Sťažovateľ tvrdí, že namietané uznesenie nie je dostatočne odôvodnené, keďže
najvyšší súd v ňom nereagoval na jeho námietky týkajúce sa (podľa jeho tvrdenia)
nezákonne získaných dôkazov — výpovedí svedkov (v skutočnosti obvinených), na ktorých
je založené jeho obvinenie.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Dovoľujeme si s plnou vážnosťou, že najvyšší súd sa so spisom v mojej trestnej veci
vôbec neoboznámil, jeho obsah nepozná, a preto ani nedokázal reagovať na vážne
porušenia zákona zo strany orgánov prípravného konania, ako aj nelegitímny spôsob
obstarávania dôkazov v konaní, na ktoré sme v súvislosti s rozhodnutím súdu prvého stupňa
objektívne poukazovali, pretože predchádzali podaniu obžaloby ako aj samotnému
rozhodnutiu súdu o mojom ponechaní vo väzbe...“
Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie špecializovaného trestného súdu a najvyššieho
súdu sú v zásade rovnaké, keďže sťažnostný súd sa len obmedzil na zopakovanie
argumentov súdu prvého stupňa. Sťažovateľ považuje taktiež za „ústavne neprijateľné, aby
sa prvostupňový i odvolací súd, po podaní obžaloby, svorne odvolávali na skutočnosti, ktoré
môžu postačovať na zdôvodnenie začínajúcej väzby, ale nie po tom, čo táto trvá nepretržite
17 mesiacov...“.
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom
vysloví, že:
„1) uznesením Najvyššieho súdu Slov. republiky zo dňa 27. februára 2013,
č. k. 1 Tost 6/2012, bolo porušené základné právo sťažovateľa na slobodu a osobnú
bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
2) sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 6/2013 z 27. februára 2013, ktorým bola
zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 13. februára
2013, ktorým bolo rozhodnuté o jeho (a ďalších dvoch obžalovaných) ponechaní vo väzbe.
Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru. Článok 5 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta sťažovateľ, sa naopak,
ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o uvalení väzby), resp.
o zbavení osobnej slobody po právoplatnom odsúdení za spáchaný trestný čin [čl. 5 ods. 1
písm. a) dohovoru]. Z uvedeného dôvodu je v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci
sťažovateľov návrh, ktorým sa domáha vyslovenia porušenia čl. 5 ods. 1 dohovoru
namietaným uznesením najvyššieho súdu, už na prvý pohľad neopodstatnený (obdobne
napr. m. m. I. ÚS 338/06, I. ÚS 352/06, IV. ÚS 152/09, II. ÚS 318/06, III. ÚS 34/07), t. j.
čl. 5 ods. 1 dohovoru nie je na vec sťažovateľa aplikovateľný.
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. III. ÚS 135/04), ako
aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci De Wilde et. al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76)
poukazuje na to, že čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru obsahujú nielen základné hmotné,
ale aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu, t. j. vrátane práva na spravodlivé súdne
konanie pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné
tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia obsiahnuté
v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z uvedeného vyplýva, že princípy práva na spravodlivé súdne konanie pri
rozhodovaní o väzbe sú súčasťou čl. 17 ústavy (prípadne čl. 5 dohovoru), ktorý je v tomto
zmysle vo vzťahu špeciality voči ustanoveniam čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktoré sa vzťahujú len na konanie vo veci samej.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že
medzi obsahom práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľ namieta, a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 6/2013 z 27. februára 2013
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto
sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2013