Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 168 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (173)III. ÚS 424/08
PDF · 212.8 KB
No categories available
III. ÚS 424/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika
a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí 2. septembra 2009
vo veci prijatej sťažnosti J. L., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. T. S., Advokátska
kancelária, T., pre namietané porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 17 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby a jej nahradenie peňažnou zárukou podanej 26. marca 2008 vedenom
pod sp. zn. 2 T 49/2008 takto
rozhodol:
1. Základné právo J. L. zaručené čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd týkajúce sa požiadavky urýchleného rozhodovania postupom Okresného súdu
Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2008 v súvislosti s rozhodovaním o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradení peňažnou zárukou podanej 26. marca 2008
p o r u š e n é b o l i .
2. J. L. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov)
právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. T. S., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Okresný súd Galanta j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia
v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet Kancelárie
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra
2008 doručená sťažnosť J. L., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním ustanoveného
právneho zástupcu doručeným ústavnému súdu 18. februára 2009, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2008 v súvislosti s rozhodovaním
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradení peňažnou zárukou podanej
26. marca 2008.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 424/08-20 z 10. marca 2009 prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva
zaručeného čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2008 v súvislosti s rozhodovaním
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradení peňažnou zárukou podanej 26. marca
2008. Vo zvyšnej časti bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Z obsahu sťažnosti a vyžiadaného spisového materiálu vyplynulo, že sťažovateľ
26. marca 2008 podal okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby na základe nahradenia
väzby ponúknutou peňažnou zárukou. Podľa vyjadrenia sťažovateľa o jeho žiadosti okresný
súd dosiaľ nerozhodol, čím bola porušená požiadavka neodkladnosti rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažovateľ uviedol, že v jeho prípade konanie
o predmetnej žiadosti ku dňu podania ústavnej sťažnosti trvá už vyše päť mesiacov.
V takomto postupe okresného súdu videl sťažovateľ porušenie základného práva
garantovaného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva garantovaného čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Na základe uvedených argumentov v závere sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný
súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1) Okresný súd v Galante v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 673/07 svojím
postupom v súvislosti s rozhodnutím o žiadosti J. L. o prepustenie z väzby na slobodu zo
dňa 25. 3. 2008 porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2) Okresnému súdu v Galante v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
podanú J. L. dňa 25. 3. 2008 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3) J. L. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 300 000.- Sk, ktoré je Okresný súd
v Galante povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4) Okresný súd v Galante je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho
zástupcu – advokáta JUDr. T. S. v sume 245,7 € (115,90 + 6,95 x 2) za 2 úkony právnej
pomoci.“
Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti vysporiadal (bez toho,
aby sťažovateľa vyzýval na opravu podania) so zrejmou nesprávnosťou týkajúcou
sa označenia konania okresného súdu, v ktorom malo dôjsť k namietanému zásahu a ktorú
sťažovateľ uviedol v petite svojej sťažnosti (č. k. 2 Pv 673/07-24). Ústavný súd
prostredníctvom spisového materiálu okresného súdu zistil správnu spisovú značku konania,
v rámci ktorého bola žiadosť o prepustenie z väzby podaná, a túto použil pri označení
konania, v ktorom malo dôjsť k sťažovateľom namietanému zásahu.
Okresný súd v zastúpení jeho podpredsedníčkou vo vyjadrení doručenom ústavnému
súdu 14. apríla 2009 predložil toto stanovisko:
„J. L. bol uznesením sudcu pre prípravné konanie sp. zn. 1 Tp/55/2007 zo dňa 3. 11.
2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo/68/2007 zo dňa 22. 11.
2007 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 odsek 1, písmeno c) Trestného poriadku
so započítaním väzby od 2. 11. 2007 o 08.45 hod. Proti obvinenému bolo uznesením
vyšetrovateľa OR PZ N., Úrad justičnej a kriminálnej polície, oddelenie vyšetrovania Š.
zo dňa 31. 10. 2007 sp. zn. ORP-1090/OVK-SA-2007 začaté trestné stíhanie a vznesené
obvinenie pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 odsek 1, 2, písmeno a, d)
Dňa 13. 3. 2008 bola prokurátorkou Okresnej prokuratúry v G. podaná
na obvineného J. L. obžaloba č. 2 Pv 673/07 zo dňa 10. 3. 2007 pre zločin obmedzovania
osobnej slobody podľa § 183 odsek 1, 2, písmeno a, d) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písmeno a), a § 139 odsek 1, písmeno a) Trestného zákona. Po preskúmaní
obžaloby a spisového materiálu dňa 7. 4. 2008 samosudkyňa uznesením zo dňa 7. 4. 2008
sp. zn. 2 T/49/2008-172 rozhodla, že podľa § 241 odsek 1, písmeno f) Trestného poriadku
podanú obžalobu odmieta a vracia vec prokurátorovi. Zároveň podľa § 242 Trestného
poriadku rozhodla, že obžalovaný J. L. i naďalej sa ponecháva vo väzbe. Uznesenie bolo
obžalovanému doručené dňa 14. 4. 2008, obhajkyni Mgr. Š. a prokurátorovi dňa 16. 4.
2008. Proti uzneseniu tak obžalovaný dňa 15. 4. 2008, ako aj prokurátorka dňa 17. 4. 2008
podali sťažnosť. Spis bol odvolaciemu súdu predložený dňa 22. 4. 2008 na rozhodnutie
o podaných sťažnostiach. Krajský súd v Trnave na neverejnom zasadnutí dňa 30. 4. 2008
uznesením sp. zn. 6 To/30/2008, uznesenie súdu I. stupňa čo do výroku o odmietnutí
obžaloby zrušil a vrátil súdu na nové konanie a rozhodnutie. Sťažnosť obžalovaného o jeho
ponechaní i naďalej vo väzbe podľa § 193 odsek 1, písmeno c) Trestného poriadku
zamietol.
Pravdou je, že tunajšiemu súdu bola doručená žiadosť J. L. o prepustenie z väzby
na slobodu, ktorá obsahuje aj návrh peňažnej záruky, podanej k sp. zn. 1 Tp/55/2007, teda
do prípravného konania. Po zistení trestnou kanceláriou, že na J. L. bola medzičasom
podaná obžaloba, táto jeho žiadosť bola predložená samosudkyni, ktorá upravila
kanceláriu o oznámenie žiadateľovi, že bola na neho podaná obžaloba a uznesením sp. zn. 2
T/49/2008 bolo rozhodnuté o ďalšom trvaní väzby pri predbežnom preskúmaní obžaloby a
preto o jeho žiadosti v konaní 1 Tp/55/2007 nebude rozhodnuté.
Dňa 29. 5. 2008 ustanovená obhajkyňa Mgr. D. Š. žiadala o zrušenie ustanovenia
obhajcu z dôvodu straty dôvery klienta, ktorú skutočnosť je listom zo dňa 28. 4. 2008
oznámil. Dňa 30. 5. 2008 bolo jej ustanovenie zrušené a obžalovanému bol ustanovený nový
obhajca a to Mgr. P. Š.
Hlavné pojednávanie bolo určené na 13. 8. 2008, pričom o ďalšej žiadosti
obžalovaného zo dňa 8. 7. 2008, doručenej súdu 10. 7. 2008 o prepustenie z väzby
na slobodu bolo dňa 31. 7. 2008 rozhodnuté tak, že bola žiadosť zamietnutá. (samosudkyňa
čerpala dovolenku od 4. 7. do 14. 7. 2008). Dňa 23. 6. 2008 bola doručená súd plná moc
od obhajcu JUDr. L. P. Proti uzneseniu bola v zákonnej lehote podaná sťažnosť
obžalovaného cestou svojho obhajcu a zároveň podaná aj žiadosť o odročenie hlavného
pojednávania až do rozhodnutia odvolacieho súdu o podanej sťažnosti. O podanej sťažnosti
obžalovaného bolo rozhodnuté odvolacím súdom dňa 9. 9. 2008 pod sp. zn. 4 Tos/70/2008
tak , že sťažnosť bola podľa § 193 odsek 1, písmeno c) Trestného poriadku zamietnutá. Dňa
24. 9. 2008 bol určený termín hlavného pojednávania na 12. 11. 2008, avšak dňa 30. 10.
2008 obhajca JUDr. L. P. oznámil súdu, že obžalovanému vypovedal plnú moc. Dňa 3. 11.
2008 obžalovanému bol súdom ustanovený obhajca Mgr. D. Š., ktorá sa na hlavné
pojednávanie aj dostavila. Na hlavnom pojednávaní obžalovaný predložil súdu
k nahliadnutiu list od advokáta JUDr. J. Ch., AK P., že prevzal jeho zastupovanie
na základe plnej moci a ktorú po podpísaní mu mal obžalovaný vrátiť. Obžalovaný plnú
moc podpísal v L. dňa 10. 11. 2008.
Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 21. 1. 2009 strany prehlásili na položenú
otázku v zmysle § 255 odsek 3 Trestného poriadku, že chcú uzavrieť dohodu o vine a treste.
Samosudkyňa uznesením zo dňa 21. 1. 2009 podľa § 255 odsek 3 Trestného poriadku vrátila
trestnú vec obžalovaného L. L. prokurátorovi na postup podľa § 232 a § 233 Trestného
poriadku. Podľa § 244 odsek 5 Trestného poriadku pre analogiam obžalovaného i naďalej
ponechal vo väzbe.
Po vrátení trestnej veci prokurátorovi v zmysle vyššie citovaného uznesenia,
dňa 16. 2. 2009 bol prokurátorkou Okresnej prokuratúry v G. č. 2 Pv 673/07-66 zo dňa
12. 2. 2009 návrh na schválenie dohody o vine a treste, uzavretej dňa 12. 2. 2009 medzi
prokurátorkou a obvineným. Predložená dohoda o vine a treste bola na verejnom zasadnutí
konanom dňa 1. 4. 2009 rozsudkom sp. zn. 1 T/39/2009 schválená. Trest bol obvinenému
nariadený dňa 1. 4. 2009 a vydané uznesenie o započítaní väzby od 2. 11. 2007 do 1. 4.
2009 do uloženého trestu odňatia slobody v trvaní dva roky a šesť mesiacov so zaradením
pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
V danom prípade s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nepovažujem podanú
sťažnosť t. č. odsúdeného J. L. za opodstatnenú a ani porušenie jeho základných práv
zaručených v zmysle Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.“
Vo vyjadrení okresný súd zároveň uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
Sťažovateľ ponúknutú možnosť vyjadriť sa k stanovisku okresného súdu nevyužil
a v podaní doručenom ústavnému súdu 21. júla 2009 uviedol, že súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania vo veci samej.
Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej
upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že v ustanovení
čl. 17 ods. 5 ústavy garantujúceho právo na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo
obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby
a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe
dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie
sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného
ustanovenia ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III.
ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu
väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o nahradenie väzby
zárukou (záruka subjektu, písomný sľub, peňažná záruka).
Pokiaľ ide o požiadavku urýchlenosti rozhodovania („bref délai“, „speedily“),
Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že ju netreba posudzovať z čisto aritmetického
hľadiska, ale je potrebné vždy zohľadniť aj podmienky a okolnosti každej konkrétnej
veci (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z roku 1986).
Z obsahu súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že 13. marca 2008 podala
prokurátorka Okresnej prokuratúry G. na sťažovateľa obžalobu pre trestný čin
obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a 2 písm. a) a d) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ 26. marca 2008
podal okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby na základe nahradenia väzby
ponúknutou peňažnou zárukou spísanú 25. marca 2008. Okresný súd uznesením sp. zn.
2 T 49/2008 zo 7. apríla 2008 v zmysle § 241 ods. 1 písm. f) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov podanú obžalobu odmietol a vec vrátil
prokurátorovi, súčasne rozhodol v zmysle § 242 citovaného zákona o ponechaní sťažovateľa
vo väzbe s odôvodnením, že „Obvinený sa nachádza vo väzbe, preto súd rozhodol aj o jeho
ďalšom ponechaní vo väzbe. Konštatuje sa dôvodná obava, že by obvinený po prepustení
z väzby na slobodu mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Keďže i v tomto štádiu
trestného konania existuje dôvod väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.,
tak ako to bolo konštatované i sudcom pre prípravné konanie v uznesení sp. zn.
1 Tp/55/2007 zo dňa 3. 11. 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
5 Tpo/68/2007 zo dňa 22. 11. 2007, súd ho i naďalej ponechal vo väzbe.“. Vo vzťahu
k výroku o ponechaní sťažovateľa vo väzbe nadobudlo toto uznesenie právoplatnosť
30. apríla 2008.
Sťažovateľ 24. apríla 2008 adresoval Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
podanie označené ako „Sťažnosť pre porušenie zákona“, ktorá obsahovala aj jeho žiadosť
o prepustenie z väzby, ktorá bola 15. mája 2008 postúpená na rozhodnutie okresnému súdu.
Okresný súd písomnosťou z 26. mája 2008 vyrozumel sťažovateľa, že o tejto žiadosti
o prepustenie z väzby „nebude rozhodovať, keďže o ďalšom trvaní väzby bolo rozhodnuté
30. 4. 2008“, teda právoplatným uznesením sp. zn. 2 T 49/2008 zo 7. apríla 2008.
Dňa 10. júla 2008 sťažovateľ podal ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej
okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 T 49/2008 z 31. júla 2008, ktorým jeho žiadosť
o prepustenie na slobodu zamietol.
Vychádzajúc z týchto uvedených skutočností ústavný súd zistil, že o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby podanej 26. marca 2008 a adresovanej okresnému súdu
v čase, keď sa vec z prípravného konania, aj keď len na určitý časový úsek (uznesením
o odmietnutí obžaloby sa vec vrátila opätovne do prípravného konania) presunula
do súdneho konania, nebolo vôbec rozhodnuté. Aj keď okresný súd následným uznesením
sp. zn. 2 T 49/2008 zo 7. apríla 2008, ktorým ponechal sťažovateľa vo väzbe, konštatoval
trvanie dôvodov väzby, toto opatrenie súdnej previerky zákonnosti väzby nemohlo nahradiť
súdnu kontrolu zákonnosti pozbavenia osobnej slobody prostredníctvom inštitútu žiadosti
obvineného o prepustenie z väzby, a to navyše aj z toho dôvodu, že sťažovateľ podporil
svoju žiadosť nahradením väzby ponúknutou peňažnou zárukou, čím sa okresný súd
v citovanom uznesení vôbec nezaoberal.
Nad rámec uvedeného v záujme presnosti považuje ústavný súd za potrebné reagovať
aj na argument okresného súdu, ktorý vo svojom stanovisku uviedol, že na žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby z 26. marca 2008 reagoval listom z 26. mája 2008,
v ktorom mu oznámil, že o jeho žiadosti nebude rozhodovať, pretože o ďalšom trvaní väzby
bolo rozhodnuté 30. apríla 2008. Zo zistení ústavného súdu, tak ako to je v odôvodnení
uvedené, je však zjavné, že citovaným listom okresný súd reagoval na žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby, avšak na inú žiadosť o prepustenie z väzby – podanú na Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky 24. apríla 2008.
Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavke neodkladnosti
rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy nezodpovedá
lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže
zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca
a ani nečinnosť trvajúca týždne (pozri napr. III. ÚS 345/06).
V prípade sťažovateľa ide o špecifickú situáciu, keď sa príslušný súd konkrétnou
žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradení peňažnou zárukou (z 26. marca
2008) vôbec nezaoberal, ponechal ju nerozhodnutú a následne preskúmaval zákonnosť
pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa na základe ďalších podaných žiadostí.
Takýto postup okresného súdu znásobuje intenzitu porušenia základného práva
zaručeného čl. 17 ods. 5 ústavy obsahujúceho požiadavku urýchlenosti rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby v tomto konkrétnom prípade a nemožno ho považovať
za ústavne akceptovateľný.
Na základe tohto záveru ústavný súd skonštatoval porušenie základného práva
sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2008 v súvislosti s rozhodovaním
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradení peňažnou zárukou podanej
26. marca 2008.
Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol ústavnému súdu, aby v náleze uložil
okresnému súdu aj povinnosť „v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu“ konať
bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd síce konštatuje porušenie práv sťažovateľa, zároveň však zistil,
že medzitým, ešte pred vydaním tohto nálezu, sťažovateľ nastúpil uložený výkon trestu
odňatia slobody, bolo preto právne irelevantné zaoberať sa uvedeným návrhom sťažovateľa,
preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 300 000 Sk a výšku požadovaného zadosťučinenia odôvodnil takto: „Vo väzbe som
utrpel veľkú psychickú ujmu, pretože mám chorú matku a v dôsledku väzby sa mi rozvrátil
dlhoročný vzťah s priateľkou, keby o mojej žiadosti o prepustenie z väzby bolo konané
ihneď, mohol som byť so svojou rodinou. Na mojej priateľke mi veľmi záležalo, pretože
s bývalou manželkou som rozvedený od roku 2004 a máme spolu dve deti, a to R. L., nar...
a I. L., nar...
Pobyt vo väzbe mi znemožnil, aby som sa zamestnal a aby som mohol prispievať
na svoje maloleté deti.“
Ústavný súd vychádzajúc zo zásad spravodlivosti, so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu, riadiac sa úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného
zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základného práva, považuje
za dostatočné konštatovanie porušenia označeného základného práva sťažovateľa
zaručeného ústavou, ako aj práva zaručeného dohovorom, tak ako to je uvedené vo výroku
tohto nálezu, a preto mu primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov
konania pred ústavným súdom v sume 245,70 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá
bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie
a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 115,90 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x
6,95 € Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd tak priznal úhradu trov
konania v sume 245,70 €.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. septembra 2009