Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 156/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. U., B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v spojení s uznesením Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/1 Gn 241/08-10

z 13. októbra 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. S. U. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra

2008 doručená sťažnosť JUDr. S. U., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s uznesením Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/1 Gn 241/08-10

z 13. októbra 2008, ktorou sťažovateľ žiadal vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry,

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/I Gn 241/08-10 zo dňa 13.10.2008

porušené bolo.

2. Uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky č. VII/I Gn 241/08-10 zo dňa 13.10.2008 sa zrušuje a zakazuje sa námietku

zaujatosti zo 7.4.2008 posudzovať ako trestné oznámenie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné odškodnenie vo výške Sk 30.124,-

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia a náhrada trov

konania.“

Zo sťažnosti a z pripojeného spisu Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/1 Gn 241/08 vyplynulo, že sťažovateľ ako

advokát doručil Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) podanie označené

ako „Námietka zaujatosti sudcu Mgr. I. B. – Návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu

vhodnosti“ zo 7. apríla 2008. V tomto podaní vzniesol námietku zaujatosti voči menovanej

sudkyni v štyroch prebiehajúcich občianskych súdnych konaniach, v ktorých zastupoval

svojich klientov ako ich účastníkov (obchodné spoločnosti A., s. r. o., A., s. r. o., a M. V.).

Konania boli vedené pred okresným súdom pod sp. zn. , sp. zn. 23 Cb

94/2007, sp. zn. a sp. zn. , pričom v troch z nich ako žalobca

vystupovala obchodná spoločnosť M., s. r. o. V tomto podaní sťažovateľ uviedol vo vzťahu

k sudkyni Mgr. I. B., že vo veci sp. zn. zmenila svoj právny názor

a vyhovela spoločnosti M., s. r. o., napriek prekážke litispendencie a nariadila predbežné

opatrenie voči klientovi sťažovateľa, v dôsledku čoho bol zamietnutý návrh na povolenie

vkladu vlastníckeho práva k bytu; vo veci sp. zn. , ktorej predmetom je

zaplatenie sumy 9 646 721,50 Sk, od septembra 2007 nevyzvala žalobcu M., s. r. o., na

zaplatenie súdneho poplatku; vo veci sp. zn. nariadila pojednávanie napriek

uplatneniu miestnej nepríslušnosti súdu sťažovateľom, ako aj bez toho, aby zachovala

lehotu na prípravu pojednávania, a navyše aj bez toho, aby klientovi sťažovateľa doručila

vôbec návrh na začatie konania s výzvou na vyjadrenie sa k nemu. Sťažovateľ poukázal vo

svojom podaní na to, že sudkyni Mgr. I. B. bolo pridelených na konanie spolu päť vecí

týkajúcich sa klientov sťažovateľa, z ktorých v štyroch bol žalobcom M., s. r. o., pričom

takýto stav pri náhodnom prideľovaní spisov je nepravdepodobný. Okrem toho sťažovateľ

v podaní uviedol, že sudkyňa okresného súdu JUDr. I. W. je priateľkou pani V. K., ktorá je

bývalou zamestnankyňou klientov sťažovateľa v označených veciach a má nadštandartné

vzťahy so spoločnosťou M., s. r. o. Sudkyňa JUDr. I. W. oznámila klientovi sťažovateľa, že

na okresnom súde sa dá veľa vecí vybaviť, ale treba ich podchytiť od začiatku, pričom táto

informácia mala byť protislužbou za lekársku starostlivosť o jej dcéru v čase, keď vzťahy

pani K. a konateľky klienta sťažovateľa pani V. neboli ešte poznačené stratou dôvery.

Sudkyňa JUDr. I. W. sa ďalej angažovala pri mimosúdnom riešení sporu medzi pani K.

a pani V. a sťažovateľovi sa predstavila ako poradkyňa pani K., s ktorou sa opakovane

stretla v priestoroch súdu, ako aj v jej byte. Právny zástupca spoločnosti M., s. r. o., a V. K.

v sporoch je priateľom JUDr. I. W. Pre prípad, že námietke zaujatosti voči sudkyni JUDr. I.

B. nebude vyhovené, žiadal sťažovateľ v tomto podaní, aby boli všetky označené veci

vedené pred okresným súdom prikázané inému súdu z dôvodu vhodnosti.

Sťažovateľ sa obrátil listom zo 7. apríla 2008 na ministra spravodlivosti Slovenskej

republiky, ktorým ho požiadal o dohľad nad tým, aby okresný súd vo veciach vedených pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

postupoval nestranne, a v tomto liste sťažovateľ uviedol obdobné údaje, aké

boli uvedené v jeho podaní označenom ako „Námietka zaujatosti sudcu Mgr. I. B. – Návrh

na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti“, zo 7. apríla 2008, avšak iba pokiaľ ide

o údaje týkajúce sa sudkyne Mgr. I. B. Ako vyplýva z textu tohto listu sťažovateľa

ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky, jeho prílohou bola i kópia podania

sťažovateľa označeného ako „Námietka zaujatosti sudcu Mgr. I. B. – Návrh na prikázanie

veci inému súdu z dôvodu vhodnosti“, zo 7. apríla 2008.

Následne bolo sťažovateľovi doručené oznámenie Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/1 Gn 241/08-3 zo 7. augusta 2008,

v ktorom bolo uvedené, že podanie sťažovateľa zo 7. apríla 2008 doručené okresnému súdu

bolo podľa obsahu posúdené ako trestné oznámenie na JUDr. I. W., sudkyňu okresného

súdu, a bolo odovzdané prokurátorom na vybavenie Prezídiu Policajného zboru, Úradu boja

proti korupcii, Odbor boja proti korupcii B.

Sťažovateľ v liste z 21. augusta 2008 adresovanom Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zdôraznil, že nesúhlasí s posúdením svojho

podania ako trestného oznámenia, pretože išlo o námietku zaujatosti podľa Občianskeho

súdneho poriadku vo vzťahu k Mgr. I. B. Pokiaľ ide o tú časť podania, ktorá sa týkala JUDr.

I. W., sťažovateľ uviedol, že nemá žiadne relevantné dôkazy nasvedčujúce tomu, že by bol

spáchaný trestný čin. Ďalej sťažovateľ uviedol, že vo veci odmieta vystupovať ako

oznamovateľ trestného činu a nikoho nemožno nútiť, aby ako oznamovateľ trestného činu

vystupoval v trestnom konaní.

Sťažovateľovi bolo 17. septembra 2008 doručené uznesenie Prezídia Policajného

zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii B. ČVS: PPZ-228/BPK-B-2008

z 8. septembra 2008, ktorým bola „vec oznámenia JUDr. S. U. o možnom podozrení

z ovplyvňovania pracovníkov okresného súdu sudkyňou JUDr. I. W. v súvislosti s jej

osobnými a profesionálnymi kontaktmi s V. K., odmietnutá v zmysle § 197 ods. 1 písm. d)

, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa

“. Z obsahu odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že

oznámenie sťažovateľa – jeho podanie označené ako „Námietka zaujatosti sudcu Mgr. I. B.

– Návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti“, zo 7. apríla 2008 doručené

okresnému súdu - bolo posudzované s ohľadom na jeho obsah ako možné podozrenie zo

spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1

písm. b) , avšak s ohľadom na podanie sťažovateľa z 21. augusta 2008

bolo zrejmé, že v súvislosti s popisovaným konaním sudkyne JUDr. I. W. ide iba

o všeobecné konštatácie, bez konkrétnejších okolností jej protiprávneho konania, ktoré

nemohli byť doplnené ani výsluchom sťažovateľa, pretože sťažovateľ nebol vypočutý,

keďže sa na výsluch 4. septembra 2008 nedostavil.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť z 18. septembra 2008, ktorou

žiadal napadnuté uznesenie zrušiť. V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že napadnuté uznesenie

nemalo byť vôbec vydané, je nesprávne, a žiadal, aby nebol posudzovaný ako oznamovateľ

(trestného činu podľa ). Argumentoval poukazom na ,

v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V prípade sťažovateľa zákon (§ 196 ods. 1

) ustanovuje, že trestné oznámenie sa podáva prokurátorovi alebo

policajtovi a orgánom činným v trestnom konaní s ohľadom na znenie § 10 ods. 1 Trestného

poriadku nie je súd. Ak možno trestné oznámenie podať iba prokurátorovi alebo policajtovi,

nemožno za trestné oznámenie považovať podanie adresované súdu. Ak niekto z okresného

súdu doručil sťažovateľovo podanie Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky, potom sťažovateľ nemôže byť oznamovateľom trestného činu podľa

. Konanie sudkyne JUDr. I. W. a ani konanie JUDr. I. B. sťažovateľ

nepovažuje za trestný čin, ich postup by mohol byť riešený iba v kárnom konaní, k čomu

sťažovateľ dá osobitný podnet.

O tejto sťažnosti rozhodol Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky uznesením č. VII/1 Gn 241/08-10 z 13. októbra 2008 tak, že sťažnosť

sťažovateľa prokurátor podľa zamietol, pretože

nie je dôvodná. V odôvodnení tohto uznesenia prokurátor uviedol:

„Na základe sťažnosti oznamovateľa som preskúmal napadnuté uznesenie z hľadiska

jeho zákonnosti, opodstatnenosti a vecnej správnosti. Porušenie zákona, ani iný dôvod na

jeho zrušenie alebo zmenu som nezistil.

V súvislosti s akýmkoľvek písomným podaním, ktoré má alebo môže mať súvislosť

s trestným konaním, sa vždy toto písomné podanie posudzuje nie podľa označenia, ale

podľa obsahu. Takéto posudzovanie jednoznačne vyplýva z ustanovenia

Preto aj súd, ktorému bolo podanie adresované, podľa obsahu dospel k záveru, že by mohlo

byť trestným oznámením, pretože z neho vyplývali skutočnosti, ktoré by mohli obsahovať

podozrenie zo spáchania trestného činu. Preto súd aj toto písomné podanie odstúpil orgánu

príslušnému na jeho posúdenie a vybavenie. Autor tohto písomného podania bol preto

braný ako oznamovateľ.

Vyšetrovateľ postupoval v súlade s ustanovením , keď sa snažil

trestné stíhanie doplniť výsluchom oznamovateľa. Vzhľadom na to, že oznamovateľ nebol

ochotný poskytnúť požadovanú súčinnosť, opodstatnenie a v súlade so zákonom

vyšetrovateľ PZ rozhodol o odmietnutí veci podľa “

Uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky č. VII/1 Gn 241/08-10 z 13. októbra 2008 bolo sťažovateľovi doručené

21. októbra 2008.

Sťažovateľ tvrdené porušenie svojho základného práva podľa

v spojení s v sťažnosti doručenej ústavnému súdu odôvodnil tým, že bol

vyšetrovateľom a prokurátorom považovaný za oznamovateľa trestného činu a ako

s oznamovateľom trestného činu s ním orgány činné v trestnom konaní aj konali, hoci

sťažovateľ podaním označeným ako „Námietka zaujatosti sudcu Mgr. I. B. – Návrh na

prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti“, zo 7. apríla 2008 doručeným okresnému

súdu takýto zámer nesledoval a svoje podanie doručil súdu v rámci občianskeho súdneho

konania, a nie orgánom činným v trestnom konaní. Podľa názoru sťažovateľa z čl. 46 ods. 1

v spojení s možno vyvodiť, že „sťažovateľa nemožno nútiť vystupovať

ako oznamovateľa trestného činu tam, kde oznámenie absentuje“. Je tomu tak aj preto, že

podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a

v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s postupom vyšetrovateľa Prezídia

Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii B. a jeho

rozhodnutím ČVS: PPZ-228/BPK-B-2008 z 8. septembra 2008, ako aj s postupom

prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

a jeho rozhodnutím č. VII/1 Gn 241/08-10 z 13. októbra 2008, ktorým sťažnosť sťažovateľa

podľa zamietol ako nedôvodnú, keďže prokurátor

Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky nezistil

porušenie zákona a ani iný dôvod na zrušenie alebo zmenu sťažovateľom napadnutého

uznesenia.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v ().

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre

podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu

opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Ústavný súd opakovane vyslovil právny názor, že vynechanie tohto prostriedku

nápravy v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať

podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala

možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré

tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne

napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu

(m. m. , ).

Podľa právneho názoru ústavného súdu podnet v zmysle § 31 zákona o prokuratúre

a opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytujú sťažovateľovi účinnú

ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (vrátane tých práv, ktoré uplatnil

sťažovateľ, m. m. , , , ,

, , ). Podnet (opakovaný podnet) zakladá povinnosť

prokurátora aj nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia

oznámiť podnecovateľovi.

Citované ustanovenia § 31 a § 36 zákona o prokuratúre sa týkajú všetkých konaní

a postupov v ňom vymenovaných orgánov verejnej moci, ktoré sú pri výkone svojich

právomocí povinné priamo aplikovať ústavu ako prameň práva vrátane úpravy základných

práv a slobôd, ktorá je jej obsahom ( ).

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ nepodal podnet podľa

citovaných ustanovení zákona o prokuratúre na preskúmanie postupu prokurátora Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky nadriadenému

prokurátorovi, ktorým je v zmysle § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre vo vzťahu

k prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

špeciálny prokurátor a vo vzťahu k nemu generálny prokurátor.

Z uvedeného vyplýva, že zákon o prokuratúre poskytoval a stále poskytuje

sťažovateľovi prostriedok nápravy - podnet a tiež opakovaný podnet (podľa § 31 až § 36

zákona o prokuratúre), ktorým sa mohol, resp. môže domáhať preskúmania zákonnosti

napadnutého uznesenia prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky. Tento prostriedok umožňoval sťažovateľovi dosiahnuť účinnú

nápravu vzhľadom na právomoc špeciálneho prokurátora (prípadne následne generálneho

prokurátora), ak by na základe podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že označený postup

prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,

prípadne postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol v rozpore so zákonom.

Keďže sťažovateľ nevyužil podnet ani opakovaný podnet v zmysle § 31 až § 36

zákona o prokuratúre, ale obrátil sa priamo na ústavný súd, jeho sťažnosť bola podaná

predčasne a pri predbežnom prerokovaní musela byť odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53

ods. 1 v spojení s ).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009