Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 62 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (67)IV. ÚS 68/2020
PDF · 413.74 KB
No categories available
IV. ÚS 68/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom JUDr. Marcelom
Jurkom, PhD., Dominikánske námestie 11, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojení
s čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 7/2017 z 11. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Marcelom Jurkom, PhD., Dominikánske námestie 11, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 To 7/2017 z 11. septembra 2018.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK-1 T 2/2017-283 z 13. júna 2017
v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 7/2017 z 11. septembra 2018 uznaný
vinným z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon účinného v čase skutku, za spáchanie ktorého mu
bol uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným odkladom na tri
roky a trest zákazu činnosti vykonávať službu v ozbrojených zboroch na sedem rokov.
3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti rozdelil svoju sťažnostnú argumentáciu
do dvoch rovín a namieta aj to, že vo veci konajúce súdy sa s touto jeho argumentáciou
nevysporiadali ústavne konformným spôsobom.
3.1 V prvej rovine svojej argumentácie namieta nezákonnosť postupu orgánov
činných v trestnom konaní, ktoré postupom podľa § 199 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) začali trestné
stíhanie vo veci pre skutok, ktorý sa nestal, ale sa mal stať až v budúcnosti, a teda „Začať
trestné stíhanie pre skutok, ktorý sa ešte nestal a ktorý sa stane až v budúcnosti je
neprípustné. Takýto postup je porušením zásady vyjadrenej v § 2 ods. 1 Trestného poriadku
a v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a teda nebyť stíhaný spôsobom, ktorý zákon neupravuje
a nepozná.“. Podľa sťažovateľa „Uznesenie o začatí trestného stíhania musí vždy
obsahovať opis skutku, ktorý už nastal a nie opis takého skutku, ktorý by mohol eventuálne
nastať až v budúcnosti. Takýto postup, kedy je uznesenie o začatí trestného stíhania vydané
mesiace pred tým, ako má ku skutku dôjsť, je nelogický, ba priam absurdný. Opačný výklad
by znamenal, že by sa viedlo trestné stíhanie (ba možno aj vznieslo obvinenie) pre skutok,
ktorý neexistuje a teda by chýbal predmet trestného konania, ktorým je skutok.“.
Dôsledkom tohto postupu podľa sťažovateľa je to, že „Pre skutok, pre ktorý som stíhaný
v tejto trestnej veci a ku ktorému malo dôjsť koncom augusta 2015 neexistuje uznesenie
o začatí trestného stíhania.“, a pritom „Bez začatia trestného stíhania pre konkrétny skutok
nie je možné vykonať žiaden úkon trestného konania a vykonať trestné stíhanie voči
konkrétnej osobe. Úkony trestného konania, ktoré sú zaťažené takouto vadou konania sú
nezákonné a v ďalšom konaní nepoužiteľné.“.
3.2 V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ namieta orgánmi činnými
v trestnom konaní zvolený postup podľa § 117 Trestného poriadku, ktorý mal byť v rozpore
s § 10 ods. 20 Trestného poriadku, keďže „Agent nie je a nikdy nebol
príslušníkom Policajného zboru. Jedná sa o odsúdeného, ktorý sa vykonával trest odňatia
slobody v . Ako taký sa môže podieľať v pozícii agenta na odhaľovaní
trestných činov korupcie a terorizmu, nie však na odhaľovaní trestného činu zneužitia
právomoci verejného činiteľa. Ja som bol odsúdený za prečin zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Skutok, ktorý mi je
kladený v trestnom konaní za vinu nebol Špecializovaným trestným súdom v Pezinku
vzhliadnutý ako trestný čin korupcie (konkrétne zločin prijímania úplatku podľa § 329
ods. 1, ods. 2 trestného zákona).“. V dôsledku toho „sú obrazovo-zvukový záznam a jeho
prepis nezákonnými dôkazmi, nie je možné ich použiť na preukazovanie prečinu zneužitia
právomoci verejného činiteľa, pretože by musel byť odsúdený v pozícii príslušníka
policajného zboru.“. Navyše „Agent svojim účinkovaním pri monitorovanom
rozhovore ovplyvňuje skutkový dej natoľko, že robí celý monitorovaný rozhovor zmätočným,
nezrozumiteľným a pre trestné konanie nepoužiteľným. Rovnako tak je tento rozhovor
nepoužiteľný ako dôkaz v správnom konaní.“. V závere sťažovateľ poukazuje aj na to,
že „Nič z monitorovaného rozhovoru nenasvedčuje ani nepreukazuje spáchanie žiadneho
trestného činu ani iného disciplinárneho previnenia a už vôbec nepreukazuje porušenie
služobnej prísahy alebo služobných povinnosti zvlášť hrubým spôsobom.“.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 7/2017
porušil základné právo sťažovateľa zaručené čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a právo sťažovateľa zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. septembra 2018,
sp. zn. 2 To 7/2017 sa zrušuje.
3. Prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vec opätovne prejednať
a rozhodnúť.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
Právomoc ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
13. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá
tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej
základné práva a slobody.
14. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
15. Vec napadla ústavnému súdu 12. decembra 2018 a bola pôvodne pridelená
sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej 16. februára 2019 uplynulo funkčné
obdobie sudkyne ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec
prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
a pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu
práce je na konanie vo veci príslušný štvrtý senát ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš
(predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa. Vzhľadom na to senát
ústavného súdu rozhodol v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu
subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,
ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc
ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
17. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je totiž založená na tom, že predstavuje
subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd.
Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci,
a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy
ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je
nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti
splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi
na ochranu jeho práv poskytuje. Právomoc ústavného súdu je teda vybudovaná na zásade
prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno
zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom.
Jedinú výnimku z tohto pravidla predstavuje § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa
ktorého ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť,
ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky nápravy, ktoré mu priznáva zákon
na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré
sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti netvrdil, tým menej preukazoval.
18. Teda ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti
či nedotknuteľnosti“ fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ
nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci, hlavne
všeobecných súdov. Postavenie ústavného súdu tak možno obrazne prirovnať k „záchrannej
brzde“, ktorú je možné použiť až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky
na zabránenie vzniku hroziacej ujmy, teda zabránenie porušeniu ústavných práv. Konanie
o ústavnej sťažnosti však nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo
možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa
pred inými orgánmi verejnej moci.
19. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu.
Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí
„formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou
subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému
súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Inak povedané, prípustnou je ústavná sťažnosť
nielen vtedy, ak sťažovateľ podal opravný prostriedok, ale tiež (a najmä), ak konanie
pred všeobecnými súdmi už skončilo, a preto jeho výsledok môže byť preskúmaný
ústavným súdom, a to výhradne z hľadiska ochrany ústavou zaručených základných práv
a slobôd, ktoré neboli rešpektované ostatnými orgánmi verejnej moci. Pokiaľ právny
predpis ustanovuje, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach
a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci
a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach
rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho
právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii
jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie
prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie
konanie.
20. V danom prípade sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho označených základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne
poskytuje, keďže proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 7/2017 z 11. septembra 2018
môže, vychádzajúc z jeho argumentácie, podať dovolanie. V ústavnej sťažnosti
sťažovateľom tvrdené skutočnosti o jeho trestnom stíhaní pre skutok, pre ktorý nebolo
začaté trestné stíhanie zákonným spôsobom, a o nezákonnosti samotného dôkazu získaného
použitím agenta v rozpore s § 117 Trestného poriadku, z ktorého závery si najvyšší súd
osvojil ako dôkaz svedčiaci proti nemu, smerujú k dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku, a to jednak ku konkrétnemu dôkazu (otázka použitia agenta
a tiež jeho zásah do skutkového deja) a jednak k všetkým vo veci vykonaným dôkazom
(otázka začatia trestného stíhania), resp. v naostatok uvádzanom prípade (aj keď tu
bez procesne-interpretačného podkladu potrebného k dovolacej argumentácii vo vzťahu
k § 9 Trestného poriadku) k neprípustnosti trestného stíhania, čo zodpovedá dôvodu
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. k) Trestného poriadku. Pokiaľ ide o argument, že „nič
z monitorovaného rozhovoru nenasvedčuje ani nepreukazuje spáchanie žiadneho trestného
činu“, ide o námietku smerujúcu proti hodnoteniu dôkazov, resp. konkrétneho dôkazu (nie
proti právnej kvalifikácii súdom zisteného skutku), čo v intenciách dovolacích dôvodov
môže smerovať proti odôvodneniu rozhodnutia (v súhrne rozhodnutí oboch konajúcich
súdov) z hľadiska požiadaviek na také odôvodnenie zodpovedajúce kritériám spravodlivého
procesu, ktorého súčasťou je právo na obhajobu [dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
c) Trestného poriadku]. Samozrejme, naznačené posúdenie vykonal ústavný súd len
z hľadiska zisťovania podmienok konania o ústavnej sťažnosti (jej prípustnosti),
pri konštatácii jednak konkrétneho obsahu podaného návrhu a jednak použiteľného
prostriedku na ochranu základného práva (§ 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade
podania dovolania by bola formulácia dovolacích námietok v plnom rozsahu záležitosťou
obhajoby.
21. V dôsledku už uvedeného ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú
sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. V dôsledku
odmietnutia sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími v nej uplatnenými návrhmi.
22. Nad rámec zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ aj 8. januára 2019
doručil najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu dovolanie a dovolacie konanie je vedené
pod sp. zn. 2 TdoV 1/2019. V tomto smere ústavný súd zaujal právny názor (I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09, III. ÚS 114/2010, IV. ÚS 64/2010), že v prípade podania opravného
prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku
(v danom prípade o dovolaní). Samozrejme, v postupnosti subsidiarity pri riešení
dotknutých otázok je súdom, ktorého právomoc bezprostredne predchádza právomoci
ústavného súdu, najvyšší súd ako dovolací súd.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu