Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 28 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (33)I. ÚS 299/2019
PDF · 224.59 KB
No categories available
I. ÚS 299/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra
Mamojku (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,
, t. č. v Ústave na výkon väzby ,
zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Ribárom, Námestie sv. Michala 11, Hlohovec,
v časti namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 63/2017 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tos 27/2019 v súvislosti s dĺžkou rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu a takto
rozhodol:
1. Základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 63/2017 a postupom
Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 27/2019 p o r u š e n é
b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom
päťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Galanta p o v i n n ý zaplatiť v sume 300 € (slovom
tristo eur) a Krajský súd v Trnave v sume 200 € (slovom dvesto eur) do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Galanta a Krajský súd v Trnave s ú p o v i n n é uhradiť
trovy konania v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť
centov) spoločne a nerozdielne na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Igora Ribára,
Námestie sv. Michala 11, Hlohovec, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 299/2019-16 z 2. júla 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len ,,zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), z 25. marca 2019 v časti
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 63/2017 (ďalej len „napadnuté konanie
okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Tos 27/2019 (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“)
v súvislosti s dĺžkou rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Vo zvyšnej
časti ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu jej oneskorenosti a zjavnej neopodstatnenosti.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ
je obžalovaný zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ bol vzatý
do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 46/2016 zo 14. augusta 2016 z dôvodov
podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
3. Sťažovateľ podal 20. decembra 2018 okresnému súdu žiadosť o nahradenie väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku a následne mu 25. decembra 2018 podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu
podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku a alternatívne jej nahradenie dohľadom probačného
a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Okresný súd
uznesením sp. zn. 1 T 63/2017 z 30. januára 2019 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)
rozhodol, že sťažovateľa prepúšťa z väzby na slobodu, pričom jeho väzbu nahrádza
dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti označenému uzneseniu podal sťažnosť
prokurátor.
4. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 27/2019 zo 14. marca 2019 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“) rozhodol, že uznesenie okresného súdu zrušuje v celom
rozsahu, žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného
poriadku zamieta a rovnako zamieta aj jeho žiadosť o nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
5. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že okresný súd a krajský súd
rozhodovali o jeho žiadosti z 20. decembra 2018, resp. o jeho žiadosti z 25. decembra 2018
neprimerane dlho, a to celkovo 91 dní.
II.
Vyjadrenia okresného súdu a krajského súdu a replika sťažovateľa
6. K opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sa vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu
prípisom sp. zn. Spr 390/2019 z 8. augusta 2019, ku ktorému je pripojený prehľad úkonov
okresného súdu v napadnutom konaní. Podpredsedníčka okresného súdu poukázala na to,
že sťažovateľ podľa pečiatky Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon
väzby odovzdal svoju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu do pošty
27. decembra 2018, pričom tá bola okresnému súdu doručená 31. decembra 2018, a teda nie
25. decembra 2018, ako to tvrdí sťažovateľ. Je pravdou, že žiadosť obhajcu o nahradenie
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka bola prijatá 20. decembra 2018
(štvrtok) a spracovaná podateľňou okresného súdu 27. decembra 2018, pričom však
je potrebné zohľadniť to, že od 23. decembra 2018 do 26. decembra 2018 vrátane boli dni
pracovného voľna, pokoja a štátne vianočné sviatky. Záverečná správa k predbežnému
šetreniu bola probačnou a mediačnou úradníčkou podaná 14. januára 2019. Je pravdou,
že senát okresného súdu rozhodoval o sťažovateľových žiadostiach na hlavnom pojednávaní
31. januára 2019, ktorého termín bol určený už 31. októbra 2018.
6.1 Podpredsedníčka okresného súdu nepovažuje postup okresného súdu
v napadnutom konaní za ústavne neakceptovateľný, teda za taký, ktorý by mal za následok
porušenie sťažovateľom označených práv. Zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho
pojednávania.
7. K opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril predseda
krajského súdu prípisom sp. zn. Spr 380/19 z 5. augusta 2019, v ktorom zrekapituloval
priebeh konania pred krajským súdom a uviedol, že zákonná sudkyňa bola v období
od 4. februára do 14. februára 2019 a následne od 25. februára 2019 do 8. marca 2019
práceneschopná. Neverejné zasadnutie vo veci sťažovateľa bolo určené na 14. marec 2019
po návrate sudkyne z práceneschopnosti. Podľa predsedu krajského súdu patrí právna vec
sťažovateľka do štandardnej rozhodovacej agendy, avšak v tomto prípade je potrebné
komplexne vyhodnotiť rozsah spisového materiálu (spis má dosiaľ 1061 strán). Predseda
krajského súdu poukázal na to, že dĺžku konania pred krajským súdom ovplyvnila
predovšetkým práceneschopnosť zákonnej sudkyne.
7.1 Predseda krajského súdu považuje sťažovateľovu ústavnú sťažnosť
za nedôvodnú. Zároveň vyjadril súhlas s tým, aby ústavný súd v danej veci upustil od
ústneho pojednávania.
7.2 K prípisu krajského súdu bolo pripojené aj vyjadrenie zákonnej sudkyne,
ktorá poukázala na svoju práceneschopnosť a doplnila, že po neverejnom zasadnutí
14. marca 2019 bolo uznesenie krajského súdu vypracované 18. marca 2019 a expedované
19. marca 2019.
8. Sťažovateľ vo svojej replike k prípisom okresného súdu a krajského súdu uviedol,
že námietky okresného súdu a krajského súdu týkajúce sa vnútornej organizácie súdu
je nutné označiť za skutočnosti netvoriace objektívnu prekážku brániacu konaniu vo veci.
Vnútornú organizáciu súdov totiž sťažovateľ nemá možnosť ovplyvniť, a teda nemá ani
možnosť predpokladať existenciu vzniknutých prekážok. Celková doba rozhodovania o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bola 91 dní, pričom sťažovateľ osobitne
poukazuje na to, že v jeho prípade ide o opakované porušenie jeho práv v konaní o väzbe.
Sťažovateľ zároveň súhlasil s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v jeho
veci.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde
upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
13. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu
14. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
15. Z ustanovení čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorými sa zaručuje
osobná sloboda, možno vyvodiť aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná (III. ÚS 7/00, II. ÚS 642/2017).
16. Ústavný súd už vo svojej judikatúre k rozhodovaniu všeobecných súdov o väzbe
obvineného/obžalovaného uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek
neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla
lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (III. ÚS 7/00,
I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že požiadavke, aby súd
bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy
a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto
požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom
stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 126/05,
III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011).
17. Článok 5 ods. 4 dohovoru predstavuje habeas corpus ustanovenie dohovoru.
Toto ustanovenie poskytuje zadržanej osobe právo aktívne sa domáhať súdneho
preskúmania pozbavenia slobody [pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) z 28. 10. 2003 vo veci Rakevich proti Rusku, sťažnosť č. 58973/00, bod 43].
18. Podľa judikatúry ESĽP má mať väzba striktne obmedzené trvanie, a preto má byť
zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý
anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade
„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.
Otázka rýchlosti rozhodovania sa musí posudzovať s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu (pozri rozsudok z 28. 11. 2000 vo veci Rehbock proti Slovinsku,
sťažnosť č. 29462/95, bod 84).
19. Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(už citovaný Rehbock proti Slovinsku, bod 84; tiež I. ÚS 18/03). Vzhľadom na to,
že „v stávke“ je osobná sloboda jednotlivca, zmluvný štát musí zabezpečiť, aby sa v konaní
postupovalo tak rýchlo, ako to je možné (pozri rozsudok Veľkého senátu vo veci Khlaifia
a ďalší proti Taliansku z 15. 12. 2016, sťažnosť č. 16483/12, bod 131).
20. ESĽP už v súvislosti s rýchlosťou rozhodovania o väzbe judikoval, že nadmerná
pracovná zaťaženosť sudcov a ani dovolenkové obdobie nemôžu ospravedlniť obdobia
nečinnosti súdu (pozri rozsudok vo veci E. proti Nórsku z 29. 8. 1990, bod 66, rozsudok
vo veci Bezicheri proti Taliansku z 25. 10. 1989, sťažnosť č. 11400/85, bod 25;
tiež II. ÚS 642/2017).
21. Akékoľvek výnimky z požiadavky „rýchleho“ preskúmania vyplývajúce
z čl. 5 ods. 4 dohovoru si vyžadujú striktný výklad (pozri rozsudok vo veci Lavrentiadis
proti Grécku z 22. 9. 2015, sťažnosť č. 29896/13, bod 45).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
A.
Priebeh napadnutého konania okresného súdu a napadnutého konania krajského súdu
22. Ústavný súd preskúmal obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu a dospel
k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
- 20. decembra 2018 podal sťažovateľ prostredníctvom Ústredného portálu verejnej
správy žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka,
- 27. decembra 2018 bolo podanie sťažovateľa predložené zákonnému sudcovi, ktorý
28. decembra 2018 udelil písomný pokyn probačnej a mediačnej úradníčke na realizáciu
inštitútu predbežného šetrenia v súvislosti s kontrolou výkonu rozhodnutia technickými
prostriedkami,
- 27. decembra 2018 podal sťažovateľ v ústave na výkon väzby žiadosť o prepustenie
z väzby na slobodu. Táto žiadosť bola okresnému súdu doručená 31. decembra 2018,
- 14. januára 2019 bola okresnému súdu predložená záverečná správa k predbežnému
šetreniu probačným a mediačným úradníkom,
- 30. januára 2019 rozhodol okresný súd na hlavnom pojednávaní uznesením tak,
že sťažovateľa prepúšťa z väzby na slobodu, pričom jeho väzbu nahrádza dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Prokurátor zahlásil proti uzneseniu okresného súdu
sťažnosť,
- 7. februára 2019 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie okresného súdu,
- 12. februára 2019 prokurátor odôvodnil svoju sťažnosť proti uzneseniu,
- 15. februára 2019 bola sťažnosť prokurátora expedovaná sťažovateľovi a jeho
obhajcovi,
- 18. februára 2019 bol súdny spis predložený krajskému súdu,
- 21. februára 2019 bola sťažnosť prokurátora doručená sťažovateľovi. Ten sa k nej
vyjadril 26. februára 2019,
- 14. marca 2019 krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 27/2019 zrušil napadnuté
uznesenie v celom rozsahu a zamietol žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby
na slobodu, ako aj žiadosť o nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného
úradníka,
- 18. marca 2019 bolo vypracované uznesenie krajského súdu a nasledujúc deň bolo
expedované.
- 21. marca 2019 bolo uznesenie krajského súdu doručené sťažovateľovi.
23. Z uvedeného vyplýva, že konanie na okresnom súde trvalo od 20. decembra 2018
do 18. februára 2019, teda celkovo 60 dní. Konanie na krajskom súde následne trvalo
do 21. marca 2019, keď bolo uznesenie krajského súdu doručené sťažovateľovi, teda
celkovo 31 dní.
24. Ústavný súd zároveň konštatuje, že nálezom č. k. III. ÚS 21/2018-41
z 2. mája 2018 už rozhodol okrem iného o porušení sťažovateľových základných práv
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní, a to v súvislosti s rýchlosťou rozhodovania o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu z 10. augusta 2017.
B .
Vyhodnotenie postupu okresného súdu a krajského súdu
25. Ústavný súd konštatuje, že lehota rozhodovania o žiadostiach sťažovateľa
predstavovala na okresnom súde i na krajskom súde samostatne viac ako mesiac a celkovo
viac ako tri mesiace. Navyše, doba 60 dní, ktoré potreboval okresný súd na rozhodnutie
a následne predloženie spisu krajskému súdu, signalizuje už na prvý pohľad neprimeranú
dĺžku konania o väzbe.
26. Podpredsedníčka okresného súdu poukázala v súvislosti s dĺžkou napadnutého
konania na okresnom súde na dni pracovného pokoja od 23. decembra 2018
do 26. decembra 2018. Zároveň neuviedla, že by sa na predĺžení napadnutého konania
podieľal sťažovateľ.
27. Predseda krajského súdu poukázal v súvislosti s dĺžkou napadnutého konania na
krajskom súde na práceneschopnosť zákonnej sudkyne a rozsah spisového materiálu.
Zároveň nepoukázal na žiadnu skutočnosť, ktorú by pri vyhodnocovaní postupu krajského
súdu bolo možné pripísať na ťarchu sťažovateľa.
28. Ústavný súd dáva v nadväznosti na argumentáciu okresného súdu a krajského
súdu do pozornosti záväzky vyplývajúce pre Slovenskú republiku z dohovoru. ESĽP
konštantne judikuje, že zmluvné štáty si majú právny poriadok organizovať tak, aby súdy
mohli naplniť rôzne požiadavky, ktoré z dohovoru vyplývajú. Je zodpovednosťou štátu
a úlohou súdov zabezpečiť organizáciu práce tak, aby sa väzobné konanie viedlo
čo najrýchlejšie (pozri rozsudok Veľkej komory vo veci Khlaifia a ďalší proti Taliansku
z 15. 12. 2016, sťažnosť č. 16483/12, bod 131). Preto je ich úlohou prijať potrebné
administratívne opatrenia na zabezpečenie rýchleho vybavenia naliehavých vecí, obzvlášť
v prípadoch týkajúcich sa osobnej slobody jednotlivca, a to aj počas dovolenkového
obdobia či napriek nadmernej pracovnej zaťaženosti sudcov (pozri už citované rozsudky
E. proti Nórsku a Bezicheri proti Taliansku, tiež II. ÚS 642/2017, kde ústavný súd
neakceptoval „mimoriadnu rodinnú udalosť“ ako relevantnú okolnosť, ktorá by mohla
ospravedlniť celkové predĺženie väzobného konania).
29. Ústavný súd vo vzťahu k postupu okresného súdu v napadnutom konaní
poukazuje na to, že úlohou okresného súdu po predložení záverečnej správy k predbežnému
šetreniu probačného a mediačného úradníka (14. januára 2019) bolo vzhľadom na dátum
podania žiadosti sťažovateľa (20. decembra 2019) bezodkladne o nej rozhodnúť,
nie vyčkávať viac ako dva týždne na hlavné pojednávanie (30. januára 2019).
30. Podobne, úlohou krajského súdu bolo zabezpečiť organizáciu práce tak,
aby (opakovaná) práceneschopnosť zákonnej sudkyne zbytočne nepredlžovala napadnuté
konanie. Ústavný súd akceptuje, že objektívnu okolnosť na strane sudcu
(práceneschopnosť) nemožno vopred vylúčiť, avšak ak nastane, jej dôsledky nemôže znášať
obvinený či obžalovaný (sťažovateľ). Riešenie takejto situácie spočíva v organizácii práce
súdu a konkrétneho sudcu.
31. Ústavný súd poukazuje na to, že súdny spis bol krajskému súdu predložený
týždeň pred začiatkom práceneschopnosti zákonnej sudkyne (druhej v poradí). Keďže
na krajskom súde pravdepodobne neexistovali administratívne opatrenia na zabezpečenie
plynulosti väzobného konania v čase jej neprítomnosti, bolo po jej návrate potrebné
o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu rozhodnúť bezodkladne a rovnako
bezodkladne prijaté rozhodnutie vypracovať a expedovať.
32. Pokiaľ krajský súd poukazuje na rozsah spisového materiálu, ústavný súd
konštatuje, že túto okolnosť možno pri posudzovaní rýchlosti konania zvážiť, avšak
v prípade sťažovateľa nemôže ospravedlniť celkovú dĺžku konania pred krajským súdom.
Napokon, aj predseda krajského súdu uviedol, že dĺžku konania pred krajským súdom
ovplyvnila predovšetkým práceneschopnosť zákonnej sudkyne.
33. Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd
neidentifikovali predĺženie konania, ktoré by bolo možné pripísať na ťarchu sťažovateľa.
34. Uvedomujúc si záväzky Slovenskej republiky plynúce z dohovoru, ústavný súd
konštatuje, že okresný súd a ani krajský súd svojím postupom v napadnutých konaniach
nevyhoveli prísnym požiadavkám na urýchlenosť väzobného konania vyplývajúcim z čl. 5
ods. 4 dohovoru, ako aj z čl. 17 ústavy.
35. Ústavný súd preto rozhodol, že okresný súd v napadnutom konaní a krajský súd
v napadnutom konaní porušili sťažovateľove základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
V.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
36. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie (obdobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
37. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,
ak o to požiadal.
38. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý
požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
39. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva alebo
slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie zaplatiť do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ak ten, komu bolo
uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v tejto lehote priznané finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia
sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok
omeškania až do jeho zaplatenia.
40. Sťažovateľ požadoval priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €,
čo odôvodňuje dôležitosťou práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru,
ich opakovaným porušením v danom trestnom konaní a intenzitou tohto porušenia.
41. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu vo vzťahu
k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva
zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s požiadavkou neodkladnosti a urýchlenosti
rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu postupom okresného súdu
v napadnutom konaní a postupom krajského súdu v napadnutom konaní je dôvodné priznať
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie. Pri určení finančného zadosťučinenia
ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
42. Vo veci sťažovateľa s prihliadnutím na všetky jej konkrétne okolnosti (nečinnosť
okresného súdu i krajského súdu) ústavný súd v súlade so zásadou spravodlivosti považoval
za primerané, aby okresný súd zaplatil sťažovateľovi ako finančné zadosťučinenie
za utrpenú nemateriálnu ujmu sumu 300 € a krajský súd sumu 200 eur (bod 2 výroku tohto
nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia
nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
VI.
Trovy konania
43. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny
zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy právneho zastúpenia sumou 519,39 € za tri úkony
právnej služby.
44. Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z príslušných
ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov.
45. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2019 (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie písomného vyhotovenia sťažnosti ústavnému súdu) v sume 346,26 € vrátane
režijného paušálu, ktorú ústavný súd sťažovateľovi priznal (bod 3 výroku tohto nálezu).
46. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia sú okresný súd a krajský súd povinné
spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov).
47. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2019