Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 21/2018
PDF · 509.44 KB
No categories available
III. ÚS 21/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája 2018
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra
Mamojku o sťažnosti ,
zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Ribárom, advokátska kancelária,
Námestie sv. Michala 11, Hlohovec, vo veci namietaného porušenia základného práva
na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 63/2017 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 144/2017 z 19. októbra
2017 takto
rozhodol:
1. Základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s požiadavkou
neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 63/2017
p o r u š e n é b o l i .
2. Základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s porušením zásady
kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
3 Tos 144/2017 z 19. októbra 2017 p o r u š e n é b o l i .
3. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 144/2017 z 19. októbra 2017
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
4. Okresný súd Galanta j e p o v i n n ý vyplatiť finančné
zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
5. Okresný súd Galanta a Krajský súd v Trnave s ú p o v i n n é spoločne
a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 312,34 (slovom
tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Igora Ribára,
advokátska kancelária, Námestie sv. Michala 11, Hlohovec, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 21/2018-14 z 23. januára 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 T 63/2017 v súvislosti s požiadavkou neodkladnosti a urýchlenosti
rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a uznesením Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 144/2017 z 19. októbra 2017 v súvislosti
s porušením zásady kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní. Vo zvyšnej časti sťažnosť
sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je okresným súdom
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 63/2017 väzobne trestne stíhaný pre zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov.
3. Podaním doručeným okresnému súdu 10. augusta 2017 sa sťažovateľ domáhal
prepustenia z väzby na slobodu.
4. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 63/2017 z 27. septembra 2017 v jeho prvom
výroku podľa § 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) žiadosť sťažovateľa zamietol, avšak vo výroku II
podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľa prepustil na slobodu
za súčasného nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka z dôvodu
uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zároveň mu okresný súd uložil
povinnosť „oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú
zmenu miesta pobytu“ (§ 80 ods. 2 Trestného poriadku) a povinnosť „pravidelne sa
dostavovať a podrobovať sa probačnému dohľadu“ [§ 82 ods. 1 písm. f) Trestného
poriadku].
5. Proti uzneseniu okresného súdu z 27. septembra 2017 podala Krajská prokuratúra
v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) sťažnosť, na základe ktorej krajský súd
uznesením sp. zn. 3 Tos 144/2017 z 19. októbra 2017 podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku zrušil napadnuté prvostupňové rozhodnutie a podľa § 73 ods. 3 Trestného
poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a podľa § 80 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka
nenahradil.
6. Podľa názoru sťažovateľa boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a právo zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru, a to «uznesením Krajského
súdu... v konaní vedenom 3 Tos/144/2017 zo dňa 06. 11. 2017 [správne má byť „zo dňa 19.
10. 2017“, pozn.]... v dôsledku nerešpektovania zásady kontradiktórnosti konania a princípu
rovnosti zbraní (spôsobom primeraným pre konanie týkajúce sa preskúmania zákonnosti
pozbavenia osobnej slobody väzbou)», a postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 T 63/2017 „v dôsledku nerozhodnutia o žiadosti o prepustenie z väzby na
slobodu urýchlene a včas“.
7. Porušenie zásady kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní napadnutým
rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ vidí v tom, že o sťažnosti krajskej prokuratúry proti
uzneseniu okresného súdu z 27. septembra 2017 súd druhého stupňa rozhodol bez toho, aby
písomné odôvodnenie tejto sťažnosti bolo sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručené, a teda
bez toho, aby sa s ním mohli oboznámiť a vyjadriť sa k nemu (vyvrátiť alebo spochybniť
v ňom uvedené argumenty).
8. Sťažovateľ ďalej namieta, že od doručenia jeho žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu okresnému súdu 10. augusta 2017 do rozhodnutia okresného súdu o tejto
žiadosti 27. septembra 2017 uplynulo „celkom 48 dní“. Celková doba rozhodovania
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby takmer presiahla dobu 80 dní, čo podľa jeho
názoru nemožno považovať za urýchlené rozhodovanie tak, ako ho má na mysli ustanovenie
čl. 5 ods. 4 dohovoru.
9. Sťažovateľ dodáva, že „Zo skutkového hľadiska považujeme za preukázané, že
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola okresnému súdu doručená 10. 08. 2017.
Akceptuje záver, že senát nedisponoval podaním sťažovateľa z dôvodu administratívneho
pochybenia pracovníkov súdu, to však nezbavuje súd povinnosti konať o predmetnej
žiadosti. Sťažovateľ vykonal svoje elektronické podanie plne v súlade so zákonom 305/2013
Z. z. pričom potvrdenie o doručení predmetného podania predložil aj Okresnému súdu.
O žiadosti sťažovateľa sa začalo konať až po doručení kópie elektronickej žiadosti
písomnou formou, teda súd pôvodné elektronické podanie ani nedohľadával. V záujme
úplnosti dodávame, že senát okresného súdu v Galante sa o doručení žiadosti dozvedel dňa
06. 09. 2017 na pojednávaní.“.
10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd (v rozsahu časti
sťažnosti prijatej na ďalšie konanie) nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva
na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. z. 3 Tos 144/2017
z 19. októbra 2017 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 63/2017.
Zároveň sa sťažovateľ domáhal zrušenia uznesenia krajského súdu sp. zn. Tos 144/2017
z 19. októbra 2017 a svojho prepustenia z väzby na slobodu, „eventuálne“ vrátenia veci
na ďalšie konanie. Taktiež požadoval priznať mu primerané finančné zadosťučinenie
v sume 3000 €, ako aj úhradu trov jeho právneho zastúpenia advokátom v konaní
pred ústavným súdom v sume 312,34 €.
11. Ústavný súd výzvou z 31. januára 2018 požiadal okresný súd a krajský súd, aby
sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti vyjadrili.
12. Okresný súd na výzvu ústavného súdu reagoval oznámením, že trestný spis
vedený pod sp. zn. 1 T 63/2017 sa v tom čase nachádza na krajskom súde a po jeho vrátení
bude výzve ústavného súdu „vyhovené“. Došlo k tomu prípisom sp. zn. Spr 143/2018
z 15. marca 2018, v ktorom podpredsedníčka okresného súdu v podstate uviedla prehľad
vo veci (v relevantnom čase) vykonaných procesných úkonov a vyslovila súhlas
s upustením od ústneho pojednávania v tejto veci.
13. Krajský súd sa k prijatej sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn. Spr 110/2018
z 12. februára 2018, v ktorom okrem iného uviedol:
„Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave podal sťažnosť proti uzneseniu
okresného súdu dňa 9. 10. 2017 teda v čase, kedy sa spis nachádzal na okresnom súde.
Krajský súd predpokladal, že okresný súd postupoval v zmysle ustanovenia § 314 Tr. por.
(per analogiam k sťažnosti proti uzneseniu) a v zmysle § 191 ods. 2 zákona č. 543/2005
o Spravovacom a kancelárskom poriadku a sťažnosť krajského prokurátora doručil
procesným stranám...
V súvislosti s porušením zásady kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní si
tunajší súd uvedomuje, že sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry nebola doručená
procesným stranám je však toho názoru, že túto mal doručovať okresný súd, nakoľko
doručená bola okresnému súdu predtým, ako bol spis predložený odvolaciemu súdu.
Navrhujem preto ústavnému súdu sťažnosť proti krajskému súdu odmietnuť.“
14. Zároveň predseda krajského súdu súhlasil s upustením od ústneho pojednávania
o prijatej sťažnosti.
15. Vyjadrenia krajského súdu a okresného súdu ústavný súd zaslal sťažovateľovi
(jeho právnemu zástupcovi) na zaujatie stanoviska a zároveň ho požiadal o vyjadrenie, či
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti s poučením, že ústavný súd
bude tento súhlas považovať za daný, ak sa v určenej lehote k tejto otázke nevyjadrí.
Sťažovateľ (jeho právny zástupca) na túto výzvu nereagoval, a teda určenej lehote
k vyjadreniam všeobecných súdov stanovisko nezaujal.
16. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a jej príloh, ako aj vyjadreniami k jej
opodstatnenosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
19. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
20. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 63/2017
21. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom
by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak
je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu
alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou
22. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,
že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly
v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“
a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo
musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú
akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezicheri z roku
1989, A–164, § 21, Neumeister z roku 1968, A–8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A–
107, § 55). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi
a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj účelom čl. 5 dohovoru, to
znamená ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie
do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990,
§ 27).
23. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že jednotlivé lehoty z hľadiska
požiadavky neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby
v zmysle § 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru sa posudzujú podľa
všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú
požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). Tejto požiadavke preto
spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, II. ÚS 353/06).
24. Predmetom tejto časti sťažnosti smerujúcej proti postupu okresného súdu je
posúdiť ústavnosť sťažovateľom tvrdeného zásahu do obsahu základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti
pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu pri rozhodovaní
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré sťažovateľ považuje
za neprimerane dlhé.
25. Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, ako aj z tvrdení
účastníkov konania je možné zo skutkového hľadiska ustáliť tieto rozhodujúce skutočnosti:
Sťažovateľ elektronickým podaním doručeným okresnému súdu 10. augusta 2017
požiadal o prepustenie jeho osoby z väzby na slobodu. Urobil tak elektronicky
prostredníctvom ústredného portálu verejnej správy, t. j. prístupového miesta určeného
pre centrálnu elektronickú úradnú komunikáciu s orgánmi verejnej moci. Podľa tvrdenia
okresného súdu uvedeného vo vyjadrení k prijatej sťažnosti sp. zn. Srp 143/2018
z 15. marca 2018 k doručeniu elektronického podania (žiadosti) došlo 11. augusta 2017,
avšak tento nepatrný rozpor nebolo z hľadiska poskytovanej ústavnoprávnej ochrany
základným právam sťažovateľa nevyhnutné odstraňovať.
Na hlavnom pojednávaní 6. septembra 2017 okresný súd sťažovateľovi oznámil,
že predmetnou žiadosťou nedisponuje, preto bol vyzvaný na jej doručenie v listinnej
podobe. Následne bola žiadosť okresnému súdu doručená poštou 13. septembra 2017.
Rozhodnuté o nej bolo na hlavnom pojednávaní 27. septembra 2017. K doručovaniu
rozhodnutia okresný súd pristúpil 28. septembra 2017 a sťažovateľovi bolo doručené
2. októbra 2017, jeho obhajcovi a krajskej prokuratúre 4. októbra 2017.
Písomné odôvodnenie sťažnosti krajskej prokuratúry proti prvostupňovému
rozhodnutiu podanej na hlavnom pojednávaní konanom 27. septembra 2017 bolo
okresnému súdu doručené 9. októbra 2017.
O opravnom prostriedku krajskej prokuratúry krajský súd rozhodol 19. októbra 2017
po tom, ako mu bol trestný spis predložený okresným súdom 12. októbra 2017.
Druhostupňové rozhodnutie, ktoré doručoval krajský súd, sťažovateľ a jeho obhajca
prevzali 6. novembra 2017.
26. Na základe uvedeného možno zo skutkového hľadiska konštatovať,
že od doručenia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu okresnému súdu
10. augusta 2017 do vydania prvostupňového rozhodnutia 27. septembra 2017 uplynulo
celkom 48 dní. K predloženiu trestného spisu na rozhodnutie o sťažnosti krajskej
prokuratúry krajskému súdu došlo až 12. októbra 2017, t. j. o ďalších 15 dní. Celková doba
rozhodovania o osobnej slobode sťažovateľa tak na okresnom súde predstavovala dobu 63
dní, čo už neakceptovateľne zasiahlo do sťažovateľom označeného základného práva
na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho práva na urýchlené
rozhodnutie o zákonnosti trvania väzby zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru.
27. Z uvedeného prehľadu vyplýva, že pomerne dlhú dobu (27 dní) okresný súd
vo veci žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu nekonal kvôli skutočnosti,
že táto v trestnom spise absentovala v listinnej podobe, keďže ju sťažovateľ podal
elektronicky. Túto okolnosť však nemožno hodnotiť ako takú, ktorá by ospravedlnila
neúmerne dlhú nečinnosť okresného súdu o žiadosti sťažovateľa. Sťažovateľom zvolenú
formu podania procesnoprávny predpis, ktorým sa konanie riadilo, t. j. Trestný poriadok
(§ 62 ods. 1) pripúšťa, a teda okresný súd ju bol povinný akceptovať a zabezpečiť, aby
takéto podanie bolo včas a riadne vybavené. V konečnom dôsledku okresný súd vo svojom
vyjadrení k podanej sťažnosti tento záver nijako nepopiera.
28. Ďalšie obdobie, ktoré ústavný súd považuje z časového hľadiska za neúmerné
v rámci dispozície vecou okresným súdom, bolo obdobie od 6. septembra 2017, keď sa
okresný súd dozvedel, že sťažovateľ už 10. augusta 2017 podal žiadosť o jeho prepustenie
z väzby na slobodu, do 27. septembra 2017 (t. j. 21 dní), keď sa konalo hlavné
pojednávanie, na ktorom okresný súd o tejto žiadosti rozhodol. Okresný súd v súvislosti
s týmto obdobím na svoju obranu vo vyjadrení neuviedol žiadnu skutočnosť, a už vôbec nie
takú, ktorú by bolo možné prijať ako objektívnu prekážku nariadenia skoršieho konania
hlavného pojednávania, zvlášť v situácii, keď si musel byť vedomý potreby rýchleho
konania o osobnej slobode sťažovateľa.
29. Postup okresného súdu v namietanom konaní tak nespĺňal požiadavku
neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v intenciách
práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
30. Vzhľadom na uvedené zistenie ústavný súd vyslovil, že okresný súd postupom
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 63/2017 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú
slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj jeho právo na slobodu a bezpečnosť
zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru, a to v súvislosti s požiadavkou neodkladnosti
a urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (bod 1 výroku
tohto nálezu).
K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 144/2017 z 19. októbra 2017
31. Podstatou sťažnosti v tejto časti je tvrdenie sťažovateľa, že nedoručením mu
dôvodov sťažnosti krajskej prokuratúry proti rozhodnutiu okresného súdu o nahradení
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka došlo k porušeniu zásady
kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní.
32. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 Tos 144/2017 z 19. októbra 2017
zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 63/2017 z 27. septembra 2017 a žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Rozhodol tak o pokračovaní jeho
väzby.
33. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr. sp. zn.
II. ÚS 18/2013), v ktorej už uviedol, že súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním
o zákonnosti väzby musí poskytovať určité garancie procesnej povahy vyjadrené v čl. 6
ods. 1 dohovoru. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie
a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky uvedené v odseku 1 nemožno bez ďalšieho
uplatniť aj v prípade v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Z doterajšej judikatúry vyplýva, že určité
základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru,
i keď nemusia byť nutne rovnaké, ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri
rozhodovaní vo veci samej. V každom prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť
argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe. Vždy musí byť zaručená
kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (de Wilde c. Belgicko, Trzaska c. Poľsko
a ďalšie).
34. Osobe vo väzbe teda musí byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam prokurátora
o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo
oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu
o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola
obvinenému, resp. obžalovanému v týchto smeroch poskytnutá rozumná príležitosť
obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšej
pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp rovnosti zbraní). Zabezpečenie
kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu rovnosti zbraní predstavujú
základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej
slobody väzbou (III. ÚS 198/05, II. ÚS 18/2013).
35. Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných
účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Pritom nie je podstatné,
či podľa názoru prokuratúry alebo všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne
významné alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník
konania. Ten rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (I. ÚS 230/03, IV. ÚS 186/09,
II. ÚS 18/2013). Porušenie tohto práva treba považovať za porušenie práva na spravodlivý
súdny proces, ktoré musí byť dodržiavané nielen v konaní vo veci samej, ale aj v rámci
preskúmavania dôvodnosti väzby (II. ÚS 18/2013).
36. Pri skúmaní daného prípadu je potrebné z pohľadu ústavného súdu najprv
konštatovať, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že dôvody sťažnosti krajskej
prokuratúry neboli sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi doručené, a preto sa sťažovateľ
nemohol k týmto dôvodom vyjadriť.
37. Podľa názoru krajského súdu však za danú situáciu zodpovedá okresný súd,
ktorého povinnosťou bolo písomné dôvody sťažnosti krajskej prokuratúry doručiť stranám
trestného konania, keďže tieto boli doručené súdu prvého stupňa pred predložením trestného
spisu druhostupňovému súdu.
38. Z prehľadu o priebehu konania vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn.
1 T 63/2017 z 27. septembra 2017 prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu za súčasného
nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti tomuto rozhodnutiu
krajská prokuratúra podala sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí
senátu 19. októbra 2017. Sťažnosť krajskej prokuratúry bola podaná ihneď po vyhlásení
rozhodnutia súdom prvého stupňa a neskôr písomne odôvodnená a zaslaná okresnému súdu
(doručená 9. októbra 2017).
39. Aj keď obrana krajského súdu o povinnosti okresného súdu doručiť písomné
dôvody riadneho opravného prostriedku krajskej prokuratúry sťažovateľovi a jeho
obhajcovi je racionálna a podložená príslušnou právnou úpravou, ústavný súd ju v súvislosti
s ochranou základných práv sťažovateľa nemohol akceptovať. Ak totiž o pochybení
okresného súdu v tejto otázke vedel, a z predlženého trestného spisu to vedieť mal a mohol,
bol povinný túto chybu napraviť a tým dať základným právam a slobodám sťažovateľa
zadosť. Je zrejmé, že krajský súd vychádzajúc z konkrétnych okolností predmetnej veci mal
relatívne dostatočný časový priestor na to, aby postupoval v konaní rešpektujúc
predovšetkým judikatúru ESĽP. Pri rozhodovaní o sťažnosti krajskej prokuratúry proti
rozhodnutiu o nahradení väzby sťažovateľa krajský súd tak vychádzal (len) z obsahu
(dôvodov) sťažnosti krajskej prokuratúry bez možnosti sťažovateľa oboznámiť sa s jej
obsahom a prípadne k nej zaujať i stanovisko na obhajobu svojich práv. Aj podľa príslušnej
zákonnej úpravy (§ 72 ods. 2 ôsma veta Trestného poriadku) sa návrhy a žiadosti
prokurátora majú bez meškania doručiť obvinenému, čo v súlade s judikatúrou ústavného
súdu možno považovať za súčasť záruk vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 dohovoru (I. ÚS 67/03,
I. ÚS 100/04, I. ÚS 2/05, III. ÚS 34/07).
40. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že pokiaľ
krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 144/2017 z 19. októbra 2017 rozhodol o sťažnosti
krajskej prokuratúry bez toho, aby písomné dôvody tejto sťažnosti doručil sťažovateľovi
a jeho obhajcovi, porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského
súdu (bod 2 výroku nálezu).
III.
41. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením,
ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
42. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu
a prepustil ho z väzby na slobodu, „eventuálne“ vrátil vec na ďalšie konanie. Na základe
konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia porušenia
základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva zaručeného
v čl. 5 ods. 4 dohovoru ústavný súd uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 144/2017
z 19. októbra 2017 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie (bod 3 výroku tohto
nálezu).
43. Pokiaľ išlo o požiadavku sťažovateľa prepustiť ho z väzby na slobodu, ústavný
súd sa vecnou dôvodnosťou ďalšieho trvania väzby sťažovateľa nemohol zaoberať a ani
nezaoberal. Treba tiež konštatovať, že po zrušení uznesenia krajského súdu sp. zn.
3 Tos 144/2017 z 19. októbra 2017 i naďalej existuje neprávoplatné uznesenie okresného
súdu sp. zn. 1 T 63/2017 z 27. septembra 2017 o prepustení sťažovateľa z väzby, ktoré však
nie je vykonateľné bez rozhodnutia krajského súdu, preto nebolo možné vyhovieť sťažnosti
v časti požadujúcej, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu prepustiť sťažovateľa z väzby
na slobodu (bod 6 výroku nálezu).
44. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie (obdobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
45. Sťažovateľ požadoval priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.
46. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu vo vzťahu
k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva
zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s požiadavkou neodkladnosti a urýchlenosti
rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu postupom okresného súdu je
dôvodné priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
47. Vo veci sťažovateľa s prihliadnutím na všetky jej konkrétne okolnosti (najmä
nečinnosť a celkovú dobu trvania rozhodovania okresného súdu) ústavný súd v súlade
so zásadou spravodlivosti považoval za primerané, aby okresný súd zaplatil sťažovateľovi
ako finančné zadosťučinenie za utrpenú nemateriálnu ujmu sumu 1 000 € (bod 4 výroku
nálezu).
48. Vo vzťahu k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.
3 Tos 144/2017 z 19. októbra 2017 podľa presvedčenia ústavného súdu vyslovením
porušenia označených práv, zrušením uznesenia krajského súdu a vrátením veci na ďalšie
konanie sa dostáva sťažovateľovi dostatočné zadosťučinenie za porušenie jeho práv, a preto
v tejto časti neprichádza do úvahy finančná náhrada.
49. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
50. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku jeho právneho zastúpenia advokátom JUDr. Igorom Ribárom a ktorý ich vyčíslil
na sumu 312,34 €.
51. Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z príslušných
ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2017 je
147,33 € a hodnota režijného paušálu je 8,84 €.
52. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie písomného vyhotovenia sťažnosti ústavnému súdu) v sume 312,34 € vrátane
režijného paušálu, ktorú ústavný súd sťažovateľovi priznal (bod 5 výroku tohto nálezu).
53. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia sú okresný súd a krajský súd povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a ods. 1 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
54. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. mája 2018