Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 67/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-103

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2004 v senáte

zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka

prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. M., bytom P., t. č. Ústav na výkon väzby, L, zastúpeného

advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., v časti, ktorou v súvislosti

s porušením princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní namietal porušenie čl. 5 ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. zo 16. januára 2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Trenčíne postupom, ktorým neprijal opatrenia za účelom umožnenia

nazrieť obhajcovi obvineného Ing. J. M. aspoň do časti vyšetrovacieho spisu predloženého

v súvislosti s jeho sťažnosťou proti uzneseniu o jeho vzatí do väzby, o ktorej konal

a rozhodoval v konaní vedenom pod sp. zn. , p o r u š i l jeho základné právo

na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. zo 16. januára 2003,

ktorým zamietol sťažnosť Ing. J. M. proti uzneseniu Okresného súdu v Trenčíne sp. zn.

zo 14. decembra 2002 o jeho vzatí do väzby, n e p o r u š i l jeho základné

právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

3. Ing. J. M. n e p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie.

4. Ing. J. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 20 060 Sk

(slovom dvadsaťtisícšesťdesiat slovenských korún), ktorú je Krajský súd v Trenčíne

povinný vyplatiť advokátovi Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.1 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 26. marca 2003 č. k. -33 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. M., bytom P., t. č. Ústav na výkon

väzby, L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska

kancelária, B., v časti, ktorou v súvislosti s porušením princípu kontradiktórnosti a rovnosti

zbraní namietal porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 16. januára 2003 (ďalej len „napadnutý postup“, resp.

„napadnuté uznesenie“).

1.2 Sťažovateľ v sťažnosti o. i. uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Odboru

vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Policajného zboru Banská Bystrica,

oddelenia vyšetrovania, z 9. decembra 2002 sp. zn. ČVS: VKE-14/OVOZTČ-BB-2002

(ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa“) bolo podľa (ďalej aj

„TP“) začaté trestné stíhanie a zároveň mu bolo podľa vznesené obvinenie

pre trestný čin sprenevery podľa , a

v znení účinnom do 30. septembra 2002 (ďalej len „TZ“) na skutkovom základe

a z dôvodov uvedených v tomto uznesení. Toto uznesenie vyšetrovateľa „mi bolo doručené

osobne dňa 12. 12. 2002. Zároveň mi vyšetrovateľom bola určená lehota na zvolenie

obhajcu a prípravu obhajoby. Nakoľko som si obhajcu nezvolil, bol mi ako obhajca

ustanovený JUDr. M. A.“. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením sudcu Okresného súdu

v Trenčíne (ďalej len „okresný súd“) zo 14. decembra 2002 sp. zn. bol

sťažovateľ vzatý do väzby (so začiatkom jej plynutia od 12. decembra 2002) z dôvodov

uvedených v a (ďalej aj „väzobné dôvody“). Krajský súd

napadnutým uznesením sťažnosť, ktorú sťažovateľ následne podal proti tomuto uzneseniu

okresného súdu, zamietol podľa .

1.3 Sťažovateľ ďalej uviedol, že „(...)V súvislosti s mojím zadržaním, obvinením

a podaním návrhu na moje vzatie do väzby mi môj brat Ing. Arch. D. M. dňa 13. 12. 2002

vo večerných hodinách ako obhajcov zvolil advokátov Mgr. R. T., PhD. a JUDr. J. H. (...)

Dňa 14. 12. 2002 pred začatím verejného zasadnutia mi sudkyňou Okresného súdu Trenčín

bola poskytnutá možnosť porady s mojím zvoleným obhajcom v trvaní cca 10 minút. (...) Za

čas 10 minút moji zvolení obhajcovia nemali ani možnosť riadne sa oboznámiť

a preštudovať Uznesenie vyšetrovateľa. (...) Proti Uzneseniu OS som bezprostredne po jeho

vyhlásení podal sťažnosť, ktorú som prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnil

podaním zo dňa 19. 12. 2002 a po doručení písomného vyhotovenia Uznesenia OS ešte

podaním zo dňa 30. 12. 2002.

Písomnou žiadosťou zo dňa 16. 12. 2002 požiadal môj obhajca vyšetrovateľa o nahliadnutie

do vyšetrovacieho spisu, čo mu bolo dňa 8. 1. 2003 vyšetrovateľom odopreté. Záznam

o odopretí nazretia do spisu bol môjmu obhajcovi doručený najprv v elektronickej podobe

dňa 9. 1. 2003 a následne poštou dňa 15. 1. 2003.

Na verejnom zasadnutí konanom o návrhu na moje vzatie do väzby dňa 13. 12. 2002

požiadal môj obhajca o nahliadnutie do spisu, resp. tej jeho časti, ktorý bol predložený súdu

prokurátorom KP Trenčín spolu s mojím návrhom na vzatie do väzby. Nahliadnutie

do predmetného spisu bolo sudkyňou OS Trenčín odopreté z dôvodu, že v prípravnom

konaní možno takejto žiadosti vyhovieť len po súhlasnom stanovisku prokurátora alebo

vyšetrovateľa.

Podaním zo dňa 18. 12. 2002 adresovaným OS Trenčín požiadal môj obhajca opätovne

o nahliadnutie do predmetného spisu, ktorý bol OS Trenčín predložený prokurátorom KP

Trenčín v súvislosti s návrhom na moje vzatie do väzby, a ktorý bol podkladom pre

rozhodnutie o vzatí do väzby (ďalej len „predmetný spis“), pričom v tomto padaní bolo

poukázané na skutočnosť, že odopretie nahliadnutia do predmetného spisu porušuje moje

práva na zákonné a spravodlivé konanie, moje právo na obhajobu a princíp rovnosti strán.

Dňa 20. 12. 2002 bolo faxom môjmu obhajcovi doručené oznámenie OS Trenčín, že jeho

žiadosti o nahliadnutie do spisu došlú súdu faxom dňa 19. 12. 2002 je možné vyhovieť len

po predložení stanoviska prokurátora alebo vyšetrovateľa.

Podaním zo dňa 22. 12. 2002 adresovaným OS Trenčín môj obhajca opätovne požiadal

o nahliadnutie do predmetného spisu, pričom zároveň uviedol aj dôvody, pre ktoré sa

nestotožňuje so záverom OS Trenčín, podľa ktorého je jeho žiadosti o nahliadnutie

do predmetného spisu možné vyhovieť len po predložení stanoviska prokurátora alebo

vyšetrovateľa.

Podaním zo dňa 8. 1. 2003 adresovaným Krajskému súdu v Trenčíne môj obhajca opätovne

požiadal o nahliadnutie do predmetného spisu, ktorý sa na KS Trenčín toho času nachádzal

v súvislosti s rozhodovaním o mojej sťažnosti proti Uzneseniu OS, pričom ohľadne dôvodov

žiadosti bolo odkázané na predchádzajúce písomné žiadosti o nahliadnutie do spisu zo dňa

18. 12. 2002 a 20. 12. 2002, rovnako ako aj na písomné odôvodnenie sťažnosti proti

Uzneseniu OS zo dňa 19. 12. 2002. Toho istého dňa, teda 8. 1. 2003, bolo môjmu obhajcovi

telefonicky oznámené, že predsedom senátu KS Trenčín žiadosti môjho obhajcu

o nahliadnutie do predmetného spisu nebolo vyhovené (...).

V priebehu verejného zasadnutia pred sudcom Okresného súdu v Trenčíne neboli v návrhu

prokurátora Krajskej prokuratúry v Trenčíne na moje vzatie do väzby prezentované žiadne

konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali dôvody väzby uvedené v § 67 ods. 1 písm. b),

c) TrP, takže som nemal reálnu možnosť „odôvodnenie“ väzby vyvracať. Návrh bol

odôvodnený len všeobecnými, bližšie nekonkretizovanými domnienkami, reprodukciou

zákonných ustanovení väzobných dôvodov a vo vzťahu ku všetkým spoluobvineným

spoločne. Rovnako konkrétne skutočnosti odôvodňujúce moje vzatie do väzby neboli

obsiahnuté ani v Uznesení OS. Napriek tomu, že môj obhajca opakovane žiadal

o nahliadnutie do spisu, toto mu zo strany Okresného súdu v Trenčíne ani zo strany

Krajského súdu v Trenčíne umožnené nebolo.

Vzhľadom na tieto skutočnosti som ako obvinený nemal vedomosť, na základe akých

konkrétnych skutočností sú vo vzťahu k mojej osobe podľa názoru prokurátora dané dôvody

väzby, dôsledkom čoho som sa pri mojom výsluchu nemohol k týmto konkrétnym

skutočnostiam vyjadriť, prípadne pri výsluchu pred sudcom Okresného súdu v Trenčíne

uviesť skutočnosti, ktoré by vyvracali skutočnosti uvedené v návrhu prokurátora na moje

vzatie do väzby, ak by tam boli uvedené. I keď mi v priebehu výsluchu bolo umožnené

vyjadriť sa k dôvodom väzby, moje vyjadrenie mohlo byť len všeobecné, nakoľko

s konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi niektorý z dôvodov väzby som oboznámený

nebol a nebolo mi umožnené, rovnako ako mojim obhajcom, nahliadnuť do spisu

predloženého prokurátorom spolu s návrhom na moje vzatie do väzby, ktorý pravdepodobne

obsahoval doposiaľ orgánmi činnými v prípravnom konaní zabezpečené dôkazy, na základe

ktorých sa prokurátor väzobných dôvodov dovolával. Konanie sa tak stalo čisto formálne.

(...)

Vzhľadom na uvedené som teda nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré mali

odôvodňovať väzobné dôvody, rovnako ako k dôkazom o nich, čím bolo porušené moje

právo na obhajobu a spravodlivé súdne konanie, nakoľko konanie nebolo skutočne

kontradiktórne a nebola zaručená rovnosť zbraní. Rovnako som nemal možnosť zoznámiť sa

s dôkazmi a vyjadriť sa k nim a v týchto dôkazoch obsiahnutým skutočnostiam, ktoré

predložil prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín Okresnému súdu v Trenčíne a následne

Krajskému súdu v Trenčíne v súvislosti s rozhodovaním o mojom vzatí do väzby. Túto

možnosť som nemal napriek tomu, že tieto dôkazy a skutočnosti boli prokurátorovi známe

a tak Okresný súd v Trenčíne ako aj Krajský súd v Trenčíne ich brali do úvahy pri svojom

rozhodovaní o väzbe. Takýmto postupom oboch súdov bol porušený princíp

kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. Rovnako bol porušený princíp rovnosti strán v trestnom

konaní, moje právo na obhajobu a tým aj právo na spravodlivé súdne konanie,

čo nepochybne mohlo mať a malo vplyv na správnosť Uznesenia OS a Uznesenia KS“.

1.4 Sťažovateľ sa v tejto súvislosti odvolal aj na judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“): «Podľa judikatúry Súdu „existuje príliš úzky vzťah medzi

posúdením nutnosti väzby a neskorším posúdením viny, aby bolo možné odoprieť

nahliadnuť do spisu v prvom prípade, zatiaľ čo to zákon vyžaduje v druhom prípade. Zatiaľ

čo prokurátor mal právo oboznámiť sa s celým spisom, obvinenému nebola v konaní

poskytnutá možnosť, aby mohol primeraným spôsobom vyvracať dôvody uplatňované

na odôvodnenie väzby. Konanie teda nebolo skutočne kontradiktórne a nebola zaručená

rovnosť zbraní.“ (vec Lamy proti Belgicku z roku 1989). Obvinenému musí byť tiež

poskytnutý čas a možnosti k príprave návrhu a možnosť vyjadriť sa ku všetkým

rozhodujúcim tvrdeniam prokurátora (vec Farmakopoulos proti Belgicku z roku 1992,

Niedbala proti Poľsku z roku 2000).

Súd pripúšťa, že účinnosť vyšetrovania môže niekedy vyžadovať odopretie obhajobe

zoznámiť sa s časťou získaných dôkazov, aby sa obvinenému zabránilo zničiť alebo

ovplyvniť dôkazy alebo znemožniť riadny výkon spravodlivosti. Sledovanie tohto

legitímneho cieľa však nemôže odôvodniť, aby boli zatajené informácie alebo dôkazy, ktoré

sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby. Konanie musí byť kontradiktórne a vždy musí

byť zabezpečená rovnosť zbraní medzi stranami, prokurátorom a zatknutou osobou.

Rovnosť zbraní však nie je zabezpečená, ak je obhajcovi odopretý prístup k tým častiam

vyšetrovacieho spisu, ktoré sú podstatné pre to, aby bolo možné účinne napadnúť zákonnosť

väzby klienta (veci Garcia Alva proti Nemecku z roku 2001, Lietzow proti Nemecku z roku

2001 a Schöps proti Nemecku z roku 2001).»

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

krajský súd, zastúpený jeho predsedom J. K., vyjadreniami zo 14. apríla 2003 a 28. júla

2003 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom zo 14. mája 2003 a 10. októbra 2003.

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv.

II.

Na základe písomných vyjadrení účastníkov konania a ich príloh ústavný súd zistil

nasledovné relevantné skutočnosti:

1.1 Z uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 14. decembra 2002 vyplýva,

že o návrhu prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“)

na vzatie do väzby sťažovateľa (ako aj ďalších siedmich spoluobvinených) obvineného

z trestného činu sprenevery podľa označených ustanovení , ktorý mal spáchať ako

člen organizovanej skupiny v úmysle prisvojiť si finančné prostriedky Devín banky, a. s.,

Bratislava, v konkurze, na skutkovom základe uvedenom v uznesení, rozhodla sudkyňa,

ktorá „po preskúmaní návrhu prokurátorky, vyšetrovacieho spisu č. ČVS: VKE-

14/OVOZTČ-BB-2002 a vypočutí obvinených (...) dospela k záveru, že návrh na vzatie

obvinených do väzby je dôvodný (...). Aj podľa názoru sudkyne z doposiaľ zadovážených

dôkazov vyplýva dôvodnosť podozrenia, že všetci obvinení sa dopustili konania, pre ktoré

sú trestne stíhaní. Hoci obvinení (pozn. menovite uvedení vrátane sťažovateľa) popierajú

svoju účasť na spáchaní skutku (...), obvinení (pozn. menovite uvedení) podrobne popísali

svoje konanie i konanie obvinených, s ktorými pri vykonaní skutku prišli do styku

a zabezpečené listinné dôkazy jednoznačne potvrdzujú existenciu fiktívnej zmluvy (...),

poukázanie sumy (...) i ďalšie dispozície týmito finančnými prostriedkami. Vzhľadom na to,

že vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci je v počiatočnom štádiu a do úvahy prichádza

vykonanie množstva ďalších dôkazov, i vzhľadom na samotný charakter a okolnosti skutku,

je u všetkých obvineným daná dôvodnosť obavy z možného pôsobenia na seba i na svedkov

(...). Ako vyplýva zo spisového materiálu, zaistené listinné dôkazy nasvedčujú tomu, že

vo vzťahu k Devín banke došlo i k ďalšej trestnej činnosti a je dôvodné podozrenie na

ekonomické a personálne prepojenie obvinených so spoločnosťami a osobami

podieľajúcimi sa na tejto trestnej činnosti (...)“.

1.2 Uznesenie začína podrobným popisom skutkového základu, na základe ktorého

sú obvinení vrátane sťažovateľa trestne stíhaní pre označený trestný čin, ako súčasť

odôvodnenia návrhu krajskej prokurátorky na vzatie obvinených do väzby. V uznesení

okresný súd ďalej uviedol, že „Podľa názoru prokurátorky doposiaľ zabezpečené dôkazy

odôvodňujú postup vyšetrovateľa. Vyšetrovanie v predmetnej veci je v počiatočnom štádiu.

Skutku, pre ktorý sú obvinení stíhaní, sa dopustili ako členovia organizovanej skupiny na

základe presne vymedzenej deľby úloh medzi jednotlivými páchateľmi, čo potvrdzujú

výpovede svedkov, listinné dôkazy, odborné vyjadrenie i výpovede tých z obvinených, ktorí

sa k trestnej činnosti priznali a usvedčujú ďalších obvinených. V rámci vykonaných

domových prehliadok a prehliadok nebytových priestorov boli zabezpečené dôkazy,

z ktorých vyplýva podozrenie zo spáchania ďalšej trestnej činnosti. (...) V rámci ďalšieho

konania bude potrebné povypočúvať ďalšie množstvo svedkov, ktorí sa budú vedieť

vyjadriť k trestnej činnosti, je potrebné vypočuť, resp. zistiť osoby, ktorým boli

odovzdávané finančné prostriedky a taktiež bude potrebné na základe zaistených dokladov

v rámci domových prehliadok a prehliadok nebytových priestorov pozaisťovať ďalšie

listinné dôkazy. Táto skutočnosť je takou konkrétnou skutočnosťou, ktorá odôvodňuje

obavu, že obvinení v prípade ponechania na slobode budú pôsobiť na týchto svedkov

a prípadne likvidovať listinné dôkazy pre zmarenie vyšetrovania, čím sú u nich dané dôvody

väzby (...)“.

2.1 Z napadnutého uznesenia krajského súdu (zo 16. januára 2003) vyplýva, že

krajský súd sťažnosti obvinených vrátane sťažovateľa podľa

zamietol. V odôvodnení jeho uznesenia nie je uvedený žiadny konkrétny dôkaz (dôkazy),

o ktorý sa opierali návrh krajského prokurátora na vzatie obvineného sťažovateľa do väzby

a napadnuté uznesenie sudkyne okresného súdu o jeho vzatí do väzby. Krajský súd len

všeobecne konštatoval, že „(...) na podklade vzneseného obvinenia a produkovaných

dôkazov nebolo rozptýlené podozrenie obvinených z predmetnej činnosti (...)“, resp. sa

odvolal na uznesenie okresného súdu: „Sudkyňa v napadnutom uznesení v jeho dôvodoch

uviedla, na základe akých skutočností a dôkazov oprela konkrétnu existenciu dôvodov

väzby u obvinených, ktoré dôvody si rovnako krajský súd osvojil a na tieto zároveň

poukazuje (...).“

2.2 K obsahu sťažnosti sťažovateľa krajský súd uviedol, že „vo svojej rozsiahlej

písomnej sťažnosti napadol najskôr porušenie jeho práv na obhajobu, okolnosť, že (...) bol

porušený princíp rovnosti strán (...)“. Na tieto námietky sťažovateľa nie je v uznesení

uvedená osobitná odpoveď krajského súdu, keď na ňu možno vztiahnuť len jeho

konštatovanie, že „Krajský súd nezistil porušenie zákona vytýkané sťažnosťami, ktoré by

mohli viesť k zrušeniu napadnutého uznesenia“.

3. Z listu sudkyne okresného súdu z 20. decembra 2002 sp. zn.

označeného ako „Žiadosť o nahliadnutie do spisu – oznámenie“, zaslaného obhajcovi

sťažovateľa (ktorým sa reaguje na jeho žiadosť o nahliadnutie do spisu z 19. decembra

2002) vyplýva, že „v tomto štádiu konania možno Vašej žiadosti vyhovieť len po predložení

stanoviska prokurátora alebo vyšetrovateľa, pretože v zmysle § 65 ods. 2 Trestného

poriadku v prípravnom konaní môže prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán právo

nahliadnuť do spisu zo závažných dôvodov odoprieť. V prípade odopretia nazrieť do spisu

je sudca takýmto stanoviskom viazaný a nie je oprávnený preskúmavať dôvodnosť

odopretia“.

4.1 Obhajca sťažovateľa listom z 22. decembra 2002 opätovne podal žiadosť

o nahliadnutie do spisu, ktorú adresoval sudkyni konajúcej vo veci sp. zn. aj

ako reakciu na jej list „oznámenie“ z 20. decembra 2002. V tomto liste obhajca sťažovateľa

o. i. uviedol, že „ešte dňa 16. 12. 2002 som požiadal vyšetrovateľa odboru vyšetrovania

obzvlášť závažnej trestnej činnosti v Banskej Bystrici o umožnenie nahliadnutia do spisu

vedenom pod číslom VKE-14/UV-OVOZTČ-BB-2002 v trestnej veci obvineného Ing. J. M.

a doposiaľ som od vyšetrovateľa neobdržal žiadnu odpoveď. Pokiaľ ide v odpovedi zo dňa

20. 12. 2002 uvádzanú nevyhnutnosť súhlasného stanoviska vyšetrovateľa, resp.

prokurátora k umožneniu nahliadnutia do predmetného spisu vzhľadom na štádium

trestného konania ako aj v odpovedi uvádzanú viazanosť sudcu prípadným záporným

stanoviskom vyšetrovateľa, resp. prokurátora, s takýmito závermi sa nestotožňujem (...)“.

4.2 Obhajca sťažovateľa ďalej poukázal na čl. 5 ods. 4 Dohovoru a príslušnú

judikatúru k nemu vrátane rozhodnutia ESĽP vo veci Lietzow c. Nemecko z 13. februára

2001, § 44, prostredníctvom ktorých obhajoval názor, že „bez ohľadu na štádium trestného

konania, v konaní o vzatí obvineného do väzby musia byť zachované základné požiadavky

na spravodlivé súdne konanie, ku ktorým prináleží aj právo na kontradiktórne konanie, ktoré

je nemysliteľné bez poznania argumentov a dôkazov o nich predložených prokurátorom

v súvislosti s rozhodovaním o väzbe obvineného súdom. (...) V zmysle

Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred

zákonmi. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že ani vyšetrovateľovi a ani

prokurátorovi neprináleží oprávnenie udeliť či neudeliť súhlas s nahliadnutím do spisu

predloženého súdu v súvislosti s rozhodovaním o väzbe obvineného a dovoľujem si Vás

opätovne požiadať o oznámenie termínu a miesta, kedy a kde je za účelom riadneho

odôvodnenia sťažnosti podanej obvineným Ing. J. M. dňa 14. 12. 2002 možné nahliadnuť

do spisu, ktorý Vám bol ako sudkyni (...) predložený v súvislosti s rozhodovaním o návrhu

prokurátora (...) na vzatie obvineného Ing. J. M. do väzby, a ktorý bol podkladom pre Vaše

rozhodnutie zo dňa 14. 12. 2002 o jeho vzatí do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1

písm. b), c) . O termíne a mieste nahliadnutia do spisu ma možno

vyrozumieť faxom na číslo (...), prípadne telefonicky na číslo (...)“. Podľa obhajcu

sťažovateľa od okresného súdu nedostal žiadnu odpoveď na túto jeho žiadosť o nahliadnutie

do spisu.

5. Zo žiadosti sťažovateľa o nahliadnutie do spisu z 8. januára 2003 vyplýva, že

sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu požiadal krajský súd (s výslovným oslovením

jeho senátu) o umožnenie nahliadnutia jeho obhajcovi podľa do spisu, ktorý

bol krajskému súdu predložený krajskou prokuratúrou v súvislosti s rozhodovaním

o sťažnosti obvineného proti uzneseniu okresného súdu zo 14. decembra 2002 sp. zn.

. V tejto žiadosti uviedol, že „Pokiaľ ide o dôvody žiadosti o nahliadnutie

do predmetného spisu, tieto boli rozvedené v žiadostiach o nahliadnutie do spisu zo dňa

18. 12. 2002 a zo dňa 22. 12. 2002 adresovaných Okresnému súdu v Trenčíne ako aj

v podaní zo dňa 19. 12. 2002 – odôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného

do väzby (...)“. Aj v tejto žiadosti obhajca sťažovateľa uviedol možnosť oznámiť mu termín

a miesto nahliadnutia faxom, prípadne telefonicky na označené čísla.

6. Zo záznamu z 8. januára 2003 vyhotoveného vyšetrovateľom Policajného zboru

o odopretí nazretia do vyšetrovacieho spisu sp. zn. ČVS: VKE-14/OVOZTČ-BB-2002

vyplýva, že podľa obhajcovi obvineného sťažovateľa Mgr. R. T., PhD.,

„bolo odopreté dňa 8. 1. 2003 nazrieť do vyšetrovacieho spisu ČVS: VKE-14/OVOZTČ-

BB-2002 v trestnej veci obvinených Mgr. P. G. a spol., lebo neboli vykonané potrebné

vyšetrovacie úkony, obvinených a svedkov je nevyhnutné vzájomne konfrontovať

a nazretím do vyšetrovacieho spisu by sa mohla znížiť hodnota takýchto dôkazov, čím by

mohlo dôjsť k zmareniu alebo ohrozeniu výsledkov prípravného konania“. Tento záznam

bol odoslaný faxom obhajcom sťažovateľa 9. januára 2003 a následne im bol doručený

poštou 15. januára 2003.

7. Z listu krajského súdu z 22. januára 2003 sp. zn. , ktorý podpísala

vedúca trestnej kancelárie, vyplýva, že v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn.

bolo 8. januára 2003 telefonicky oznámené obhajcovi sťažovateľa, že „jeho

žiadosti o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu ČVS: VKE-14/OVOZTČ-BB-2002

predseda senátu nevyhovel“.

K relevantnej zákonnej úprave

8. V danej veci zákonnú úpravu tvorí , ktorého relevantné

ustanovenia v čase, keď došlo k namietaným skutočnostiam, boli v nasledovnom znení:

Obvinený, poškodený a zúčastnená osoba, ich obhajcovia a splnomocnenci majú

právo nazerať do spisov s výnimkou zápisnice o hlasovaní a časti spisu obsahujúceho údaje

o totožnosti svedka (§ 101 ods. 3 a 4) a krycie údaje o totožnosti agenta, robiť si z nich

výpisky a poznámky a obstarávať si na svoje trovy kópie spisov a ich častí (§ 65 ods. 1 prvá

veta ).

V prípravnom konaní môže prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán právo

nahliadnuť do spisu a s ním spojené ostatné práva uvedené v odseku 1 zo závažných

dôvodov odoprieť. Závažnosť dôvodov, z ktorých vyšetrovateľ alebo policajný orgán toto

právo odoprel, na žiadosť osoby, ktorej sa odopretie týka, je prokurátor povinný urýchlene

preskúmať. Tieto práva nemožno odoprieť obvinenému a obhajcovi po tom, čo boli

upozornení na možnosť preštudovať spisy ( ).

Dozor nad zachovaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania podľa § 157 až

159 a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor ( ).

Vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie (§ 163).

Rozhodnutie o väzbe sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje

súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca ( ).

K návrhu na vzatie do väzby alebo na jej predĺženie treba vždy pripojiť dosiaľ

získaný celý spisový materiál ( ).

III.

1.1 V rozsahu, v ktorom bola predmetná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (t. j.

v časti, ktorou v súvislosti s porušením princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní

sťažovateľ namietal porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru postupom a napadnutým uznesením),

sťažovateľ žiadal (podaním zo 14. mája v spojení s podaním z 10. októbra 2003), aby

ústavný súd rozhodol takto:

„I. Krajský súd v Trenčíne svojím postupom a uznesením zo dňa 16. 1. 2003 sp. zn.

porušil práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

II. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 1. 2003 sp. zn.

v časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušuje a Krajskému súdu v Trenčíne prikazuje, aby znova

konal a rozhodol.

III. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk

(...), ktoré mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy konania advokátovi Mgr. R. T.,

PhD., B., vo výške 20.054, 90 Sk (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Vyjadrenia účastníkov konania

2.1 Predseda krajského súdu (vo vyjadrení zo 14. apríla 2003) uviedol, že príslušný

senát krajského súdu začal vec študovať hneď po jej nápade 30. decembra 2003; išlo

o rozsiahlu vec. Obhajca sťažovateľa sa kontaktoval iba s vedúcou trestnej kancelárie, a nie

s predsedom senátu, ktorú žiadal, aby mu predseda senátu povolil nahliadnutie do spisu,

a to s poukazom i na jeho písomné podanie z 8. januára 2003. Predseda senátu vyrozumel

vedúcu trestnej kancelárie v tom zmysle, že žiadosti obhajcu o nahliadnutie do spisu

nevyhovie a tejto by bolo možné vyhovieť len po predložení súhlasného stanoviska

prokurátora alebo vyšetrovateľa. Predseda odvolacieho senátu svoje rozhodnutie o odopretí

nahliadnuť obhajcovi sťažovateľa do spisu oprel o z dôvodu, že

vyšetrovateľom bolo zo závažných dôvodov odopreté nahliadnuť obhajcovi sťažovateľa

do spisu. Predseda senátu mal z obsahu spisového materiálu i z informácií orgánov činných

v prípravnom konaní informácie, že „u osôb obvinených v tejto kauze je rozpracovaná

ďalšia trestná činnosť“, ktorej sa mali dopustiť. V danom prípade hrozilo, že ak by napriek

odmietavému stanovisku vyšetrovateľa povolil obhajcovi sťažovateľa nahliadnuť do spisu,

mohlo by dôjsť k zmareniu objasňovania ďalšej trestnej činnosti, pretože v spise sa z veľkej

väčšiny nachádzali najmä písomné doklady, ktoré orgány prípravného konania ešte

„vyťažovali“. Rovnako ani súdu nemohlo byť a nebolo v tom čase známe rozpracovanie

ďalšej trestnej činnosti orgánmi prípravného konania, a preto ani nebolo v silách súdu, aby

zo spisového materiálu bol zodpovedne schopný oddeliť časti, ktoré sa týkali konania

o rozhodovaní o sťažnosti o väzbe, tak, aby neohrozil ďalší únik informácií zo spisu.

Predseda krajského súdu z týchto dôvodov považoval postup predsedu senátu za

správny a sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú, pretože krajský súd postupoval iba

v súlade so zákonom.

2.2 Predseda krajského súdu v replike (z 28. júla 2003) na vyjadrenie zástupcu

sťažovateľa zotrval na svojom pôvodnom vyjadrení a ďalej uviedol, že predmetný

vyšetrovací spis bol krajskému súdu predložený za účelom rozhodovania o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu sudcu okresného súdu o jeho vzatí do väzby v štádiu

prípravného konania. Išlo teda o sťažnostné konanie v štádiu prípravného konania, v rámci

ktorého krajský súd preskúmaval správnosť rozhodnutia sudcu okresného súdu o jeho vzatí

do väzby i správnosť postupu, ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal, a to zo zákonných

hľadísk, ktoré je oprávnený a povinný posudzovať, teda predovšetkým či o vzatí

obvineného do väzby rozhodol zákonný sudca, či boli dodržané zákonné lehoty, v ktorých

je potrebné podať návrh na vzatie obvineného do väzby a rozhodnúť o ňom, či proti

obvinenému bolo vznesené obvinenie, či bol sudcom vypočutý, či dôkazy v tomto štádiu

prípravného konania boli vykonané zákonným spôsobom a či odôvodňujú dôvodnosť

podozrenia, že obvinený trestný čin, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie, spáchal, a či sú

dané konkrétne skutočnosti odôvodňujúce existenciu niektorého z dôvodov väzby podľa

a .

Ďalej predseda krajského súdu uviedol, že krajský súd po preskúmaní veci zistil, že

rozhodnutie sudcu o vzatí do väzby je zákonné a vecne správne, preto sťažnosť sťažovateľa

ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na povahu väzobnej veci konal s čo najväčším

urýchlením.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd v zmysle zákona na neverejnom

zasadnutí, na ktorom je vylúčená účasť procesných strán, teda prokurátora i obvineného

a jeho obhajcu, a preto nebol ani dôvod, aby sa obhajca obvineného na neverejné zasadnutie

pripravoval a aby za tým účelom pred rozhodnutím nahliadal do spisu a tento študoval.

Nešlo totiž o konanie pred súdom po podaní obžaloby, v rámci ktorého by sa na hlavnom

pojednávaní alebo na verejnom zasadnutí vykonávali zákonom predpísaným spôsobom

dôkazy, rozhodovalo o vine či nevine obvineného a v rámci ktorého nemožno obvinenému

a jeho obhajcovi v zmysle odoprieť nazretie do spisov.

V štádiu prípravného konania je obhajca v súlade s oprávnený už za

prípravného konania nazerať do spisov a zúčastniť sa vyšetrovacích úkonov. Okrem toho

má právo vyžiadať si kópiu alebo prepis zápisnice o každom úkone trestného konania.

Obhajca má dokonca širšie oprávnenia ako obvinený, a to v tom smere, že sa môže

zúčastniť pri úkonoch, pri ktorých toto oprávnenie obvinenému neprislúcha. To znamená, že

obhajca obvineného mohol byť prítomný pri všetkých úkonoch vykonávaných

vyšetrovateľom, a tak sa oboznámiť s ich obsahom.

Predseda krajského súdu ďalej uviedol, že v prípravnom konaní môže podľa § 65

ods. 2 prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán právo nahliadnuť do spisu a s ním

spojené ostatné práva uvedené v odseku 1 zo závažných dôvodov odoprieť. Pokiaľ takéto

právo nahliadnuť do spisu odoprel vyšetrovateľ alebo policajný orgán, je na žiadosť osoby,

ktorej sa odopretie týka, povinný urýchlene preskúmať závažnosť dôvodov odopretia

prokurátor. Oprávnenie odoprieť zo závažných dôvodov právo nahliadnuť do spisu

v prípravnom konaní prislúcha teda orgánom prípravného konania, pretože tieto orgány na

rozdiel od súdu sú v tomto štádiu trestného konania výlučne oprávnené vzniesť obvinenie,

viesť vyšetrovanie a v rámci neho vykonávať zákonom predpísaným spôsobom dôkazy za

účelom objasnenia veci a zistenia skutkového stavu veci, posudzovať a rozhodovať

o návrhoch obvineného na doplnenie dokazovania, rozhodnúť o prerušení, zastavení

trestného stíhania a pokiaľ ide o prokurátora, vykonávať dozor nad zákonnosťou tohto

štádia trestného konania a rozhodovať o podaní obžaloby. Oprávnenie odoprieť

zo závažných dôvodov právo nahliadnuť do spisu je pritom opatrením dočasného charakteru

a môže trvať najneskôr len do upozornenia obvineného a jeho obhajcu na možnosť

preštudovať spisy a od tohto úkonu im už uvedené práva nemožno odoprieť (§ 65 ods. 2

).

V posudzovanej veci vyšetrovateľ využil oprávnenie zo závažných dôvodov odoprieť

právo nahliadnuť do spisu obhajcovi sťažovateľa opatrením z 8. januára 2003. Pokiaľ

obhajca s takýmto postupom vyšetrovateľa nesúhlasil, mal požiadať o preskúmanie

závažnosti dôvodov odopretia prokurátora, a nie súd, čo však neurobil. Krajský súd pri

rozhodovaní o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu sudcu okresného súdu o jeho vzatí do

väzby nezistil v uvedenom smere chybný postup orgánov prípravného konania ani sudcu

okresného súdu, ako ani dôvody, ktoré by mohli viesť k oprávneniu súdu zmeniť

v prípravnom konaní citované opatrenie vyšetrovateľa a ktoré by odôvodňovali záver, že mu

nebola poskytnutá možnosť primeraným spôsobom vyvracať dôvody uplatňované na

odôvodnenie jeho vzatia do väzby.

Napokon predseda krajského súdu zdôraznil, že keďže ide o sťažnostné konanie

v štádiu prípravného konania, ktorého cieľom je, aby súd v čo najkratšom čase rozhodol

o sťažnosti, nie je dôvodné, aby obhajca mal poskytnutý čas na nazeranie do spisu a jeho

študovanie. Pri počtom strán obsiahlych spisoch by nazeranie a študovanie spisu negatívne

ovplyvňovalo vybavenie veci z hľadiska rýchlosti.

Z týchto dôvodov bol postup krajského súdu podľa jeho predsedu v súlade

so zákonom, nedošlo k jeho porušeniu ani k porušeniu práva sťažovateľa. Navrhol preto

zamietnuť návrh sťažovateľa na finančné zadosťučinenie i náhradu trov právneho

zastúpenia. Predseda krajského súdu taktiež nepovažoval za dôvodné zrušenie napadnutého

uznesenia, pretože krajský súd o sťažnosti rozhodoval na neverejnom zasadnutí a aj

prípadné nahliadnutie obhajcu do vyšetrovacieho spisu nemohlo žiadnym spôsobom

ovplyvniť samotné rozhodnutie súdu.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii (zo 14. mája 2003

a 10. októbra 2003) na tieto vyjadrenia krajského súdu o. i. uviedol, že podaním z 8. januára

2003 obhajca sťažovateľa požiadal krajský súd o nahliadnutie do spisu, ktorý mu bol

predložený spolu s návrhom na vzatie sťažovateľa do väzby. V žiadosti (vopred odoslanej aj

faxom), ktorá nebola adresovaná vedúcej trestnej kancelárie, bolo odkázané na dôvody

uvedené v žiadostiach z 18. a 22. decembra 2002 o nahliadnutie do spisu adresovaných

okresnému súdu, ako aj v odôvodnení jeho sťažnosti (z 19. decembra 2002) proti uzneseniu

o jeho vzatí do väzby. Dňom podania jeho sťažnosti 14. decembra 2002 sa vec dostala

do štádia opravného konania, v rámci ktorého bolo povinnosťou krajského súdu zaoberať sa

aj žiadosťami jeho obhajcu z 18. (na ktorú okresný súd reagoval) a 22. decembra 2002

(na ktorú okresný súd už nereagoval), rovnako ako aj obsahom jeho podaní

z 19. a 30. decembra 2002 (jeho sťažnosťou) v časti, ktorou opakovane namietal

neumožnenie nahliadnutia do spisu a žiadal, okrem iného, aby bolo jeho obhajcom

umožnené nahliadnuť do spisu. Povinnosť umožniť jeho obhajcovi nahliadnutie do spisu

mal už okresný súd, na ktorom sa od podania jeho sťažnosti do predloženia veci krajskému

súdu na rozhodnutie (t. j. od 14. decembra do 30. decembra 2002) spis nachádzal.

Vzhľadom na štádium, v ktorom sa predmetná vec od 14. decembra 2002

nachádzala (rozhodovanie o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby), ako aj

povinnosť krajského súdu postupovať urýchlene v závere žiadosti obhajca sťažovateľa

uviedol faxové a telefónne čísla, na ktorých je možné vyrozumieť ho o termíne a mieste

nahliadnutia do spisu.

Po podaní predmetnej žiadosti bolo na telefonický dopyt obhajcu sťažovateľa

vedúcou trestnej kancelárie krajského súdu oznámené, že predmetný spis sa v spisovej

kancelárii nenachádza a momentálne je študovaný senátom. S poukazom na predmetnú

žiadosť bolo vedúcou trestnej kancelárie obhajcovi sťažovateľa taktiež oznámené, že

o žiadosti o nahliadnutie do spisu môže rozhodnúť len predseda senátu, ktorému bola vec

pridelená. Ešte v ten istý deň bolo obhajcovi sťažovateľa telefonicky na jeho dopyt vedúcou

trestnej kancelárie oznámené, že predseda senátu žiadosti o nahliadnutie do spisu

nevyhovel. Podľa sťažovateľa z toho vyplýva, že námietka krajského súdu, že jeho obhajca

sa kontaktoval iba s vedúcou trestnej kancelárie, a nie so samotným predsedom senátu,

neobstojí. Aj zo samotného vyjadrenia krajského súdu vyplýva, že obhajcovi sťažovateľa

bolo prostredníctvom vedúcej trestnej kancelárie oznámené opatrenie predsedu senátu, že

predmetnej žiadosti nevyhovie.

Ďalej zástupca sťažovateľa uviedol, že v zmysle zásady iura novit curia platnej

i v slovenskom trestnom konaní bol krajský súd povinný skúmať predmetnú žiadosť. I keď

sa vec nachádzala v štádiu prípravného konania, pri rozhodovaní v konaní o zákonnosti

pozbavenia osobnej slobody je prokurátor len stranou tohto „sporu“ a „pánom sporu“ je

orgán, ktorý o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody rozhoduje, t. j. v danom prípade

krajský súd. Krajský súd bol zároveň povinný garantovať spravodlivý proces a zaručiť jeho

kontradiktórnosť a rovnosť zbraní medzi prokurátorom a sťažovateľom. Logickým

dôsledkom skutočnosti, že obhajca sťažovateľa žiadal krajský súd o nahliadnutie do spisu,

ktorý mu bol predložený krajskou prokuratúrou v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti

obvineného proti uzneseniu okresného súdu zo 14. decembra 2002, je, že o takejto žiadosti

mal a mohol rozhodnúť jedine krajský súd. Podľa názoru sťažovateľa bolo povinnosťou

krajského súdu vyžiadať si súhlasné stanovisko vyšetrovateľa alebo prokurátora, a nie

povinnosťou sťažovateľa takéto súhlasné stanovisko krajskému súdu predložiť, ako to tvrdí

predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení. Tento záver podľa sťažovateľa vyplýva

zo skutočnosti, že všetky otázky súvisiace s konaním o preskúmanie zákonnosti pozbavenia

osobnej slobody prináležalo riešiť krajskému súdu, a to vrátane povinnosti vykonať všetky

opatrenia, ktoré sú potrebné na vybavenie tejto veci a jej rozhodnutie. Zároveň mal podľa

sťažovateľa krajský súd povinnosť zaručiť kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní medzi

prokurátorom a sťažovateľom. Opačný výklad by viedol k situácii, že jednej zo strán by

nebola dovolená zodpovedajúca možnosť prezentovať jej vec za podmienok, ktoré ju

nestavajú do podstatnej nevýhody vis-á-vis jej oponenta, čo by viedlo k porušeniu princípu

rovnosti zbraní.

Podľa názoru zástupcu sťažovateľa opatrenie vyšetrovateľa z 8. januára 2003, ktorým

bolo odopreté obhajcovi sťažovateľa nazrieť do vyšetrovacieho spisu, nebolo a ani nemohlo

byť pre krajský súd záväzné, keďže Dohovor má prednosť pred ustanovením

vzhľadom na dikciu c ods. 1 . Vzhľadom na uvedené sťažovateľ nebol

povinný, ako uviedol predseda krajského súdu, v prebiehajúcom sťažnostnom konaní

o väzbe žiadať prokurátora, ktorý bol v tomto konaní jeho oponentom, o preskúmanie

závažnosti dôvodov odopretia jeho práva prostredníctvom obhajcu nazerať do spisu. Bolo

preto povinnosťou krajského súdu preskúmať existenciu dôvodov na odopretie nahliadnutia

do spisu, keďže povinnosť zaručiť kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní medzi

prokurátorom a sťažovateľom „stíhala“ krajský súd. Podľa sťažovateľa práve v súvislosti

s neumožnením nazretia do spisu krajským súdom bol podstatne znevýhodnený oproti

prokurátorovi.

Z vyjadrenia zástupcu sťažovateľa napokon vyplýva, že nahliadnutím

do vyšetrovacieho spisu, ktoré bolo obhajcovi sťažovateľa vyšetrovateľom umožnené

28. februára 2003, nebola zistená vo vzťahu k sťažovateľovi existencia žiadnych písomných

dokladov odôvodňujúcich podozrenie z nejakej ďalšej trestnej činnosti sťažovateľa.

Sťažovateľ sa v tejto súvislosti odvolal aj na trestnoprávnu judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), podľa ktorej „Pri procesnom posudzovaní

dôvodov väzby môžu orgány činné v trestnom konaní prihliadať len na tie okolnosti

a zistenia, ktoré majú základ v procesne vykonanom dokazovaní a sú významné pre záver

o existencii niektorého z dôvodov väzby, v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) až c) a § 67 ods. 2

TrP“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. uverejnené v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 95/99). Vzhľadom na

zásadu zákonnosti trestného konania ( ) sťažovateľ nepredpokladá, že by sa

v čase rozhodovania o jeho väzbe krajským súdom v spise predloženom krajskému súdu

prokurátorom nachádzali iné písomné doklady.

Ale ak by sa v predmetnom spise aj nachádzali nejaké písomné doklady, ktorých

sprístupnenie by mohlo viesť k zmareniu objasňovania ďalšej trestnej činnosti, bolo podľa

názoru sťažovateľa povinnosťou krajského súdu sprístupniť jeho obhajcovi tú časť spisu

(dôkazy), ktorá bola podstatná na to, aby bolo možné účinne napadnúť zákonnosť väzby

sťažovateľa. V dôsledku vytýkaného postupu krajského súdu jeho obhajca nemal efektívnu

možnosť spochybniť tvrdenia a stanovisko prokurátora k väzbe sťažovateľa založené na

znalosti týchto dokumentov.

Sťažovateľ argumentáciu predsedu krajského súdu, že jeho obhajca mohol byť

prítomný pri všetkých úkonoch vykonávaných vyšetrovateľom, a tak sa oboznámiť s ich

obsahom, považoval za zavádzajúcu a nepravdivú najmä vzhľadom na to, že obvinenie mu

bolo oznámené 12. decembra 2002 a pred týmto dňom nemal žiadnu možnosť byť

prostredníctvom svojho obhajcu prítomný pri vyšetrovacích úkonoch vykonávaných v jeho

veci a oboznámiť sa tak s ich obsahom. Taktiež nesúhlasil ani s tou jeho obranou, že sa

o veci rozhodovalo na neverejnom pojednávaní, pretože podľa sťažovateľa po umožnení

nahliadnutia do spisu jeho obhajcovi a oboznámení sa s tými jeho časťami, ktoré boli

podstatné pre to, aby mohol účinne napadnúť zákonnosť jeho väzby, by mal nepochybne

reálnu možnosť vyvracať dôvody jeho väzby vrátane tých, ktorými bolo jeho vzatie

do väzby odôvodňované, a vo vzťahu k nim uvádzať všetky skutočnosti a dôvody svedčiace

proti jeho vzatiu do väzby. Toto svoje právo by mohol realizovať bez ohľadu na to, či

krajský súd nariadil verejné alebo neverejné zasadnutie na prejednanie jeho sťažnosti.

V prípade neverejného zasadnutia by mohol realizovať toto svoje právo na obhajobu

v písomnej forme, a to doplnením dôvodov sťažnosti, čomu by nepochybne zodpovedala

povinnosť krajského súdu zaoberať sa týmto doplnením dôvodov sťažnosti, pokiaľ by bolo

takéto doplnenie krajskému súdu predložené ešte pred konaním neverejného zasadnutia

(sťažovateľ sa v tejto súvislosti odvolal na správu Komisie pre ľudské práva č. 28409/95

z 20. mája 1998 vo veci Savič proti Slovensku). Sťažovateľ k tomu dodal, že tento postup

bol krajskému súdu aj avizovaný, keď v sťažnosti výslovne uviedol, že o ďalšie dôvody

bude doplnená po umožnení nahliadnuť mu do spisu prostredníctvom jeho obhajcu.

Napokon sťažovateľ uviedol, že nahliadnutím do spisu 28. februára 2003

prostredníctvom svojho obhajcu zistil, že kľúčovými pre vzatie sťažovateľa do väzby boli

výpovede svedka P. B., predovšetkým jeho výpovede zo 4. a 25. novembra 2002, ktoré boli

známe tak krajskej prokurátorke, ako aj sudkyni okresného súdu, ktorá rozhodovala o vzatí

sťažovateľa do väzby. Sťažovateľ nemal v rámci preskúmavania zákonnosti pozbavenia

jeho slobody krajským súdom možnosť spochybňovať zistenia posledne uvedených

subjektov založené na tvrdeniach tohto svedka, najmä zákonnosť získania týchto dôkazov,

pravdivosť tvrdení svedka, ich vierohodnosť a presvedčivosť.

Sťažovateľ aj s odvolaním sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(mutatis mutandis Lietzow proti Nemecku z 13. februára 2001, § 47) uzavrel, že v dôsledku

tohto postupu krajského súdu nemal žiadnu efektívnu možnosť prostredníctvom svojho

obhajcu sa oboznámiť s informáciami, ktoré boli podstatné a rozhodujúce pre posúdenie

legitímnosti jeho väzby. Krajský súd bol nielen oprávnený, ale aj povinný zabezpečiť

kontradiktórne konanie a zaručiť rovnosť zbraní medzi mím a prokurátorom, v dôsledku

čoho mu mal umožniť nazrieť prostredníctvom jeho obhajcu do predmetného spisu, resp.

tých jeho častí, ktoré boli podstatné pre to, aby mohol účinne napadnúť zákonnosť jeho

väzby. Realizácia jeho práva nazerať do spisu prostredníctvom obhajcu by podstatným

spôsobom nepredĺžila sťažnostné konanie, a to i vzhľadom na možnosť obstarávať si na

vlastné trovy kópie spisov a ich častí a tieto následne študovať mimo budovy súdu a aj

mimo stránkových hodín. Ak by aj napriek tomu v príčinnej súvislosti s realizáciou jeho

práva nazerať do spisu prostredníctvom obhajcu nejaké prieťahy vznikli, tieto by nebolo

možné pričítať krajskému súdu a krajský súd by za takto vzniknuté prieťahy nezodpovedal.

Podľa sťažovateľa bolo teda povinnosťou krajského súdu postupovať tak, aby

konanie vyhovelo požiadavkám vyžadovaným čl. 5 ods. 4 Dohovoru, a umožniť jeho

obhajcovi nahliadnutie do spisu, resp. tých častí, ktoré obsahovali dôkazy a skutočnosti

známe prokurátorovi krajskej prokuratúry, ako aj sudcovi okresného súdu a ktoré boli vzaté

do úvahy pri rozhodovaní o jeho väzbe a zároveň boli pre jeho obhajobu podstatné pre

posúdenie zákonnosti väzby.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

4. Predmet sťažnosti bolo potrebné posúdiť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, podľa

ktorého každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

5. Ústavný súd je viazaný predmetom konania, ktorý bol vymedzený sťažnosťou

a jeho uznesením o jej prijatí na ďalšie konanie (pozri napr. nález z 30. apríla 2003 sp. zn.

).

5.1 Ústavný súd pripomína, že v uznesení o prijatí predmetnej sťažnosti na ďalšie

konanie odmietol ako zjavne neopodstatnené námietky sťažovateľa týkajúce sa neexistencie

konkrétnych skutočností odôvodňujúcich vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených

v a a nesplnenia zákonných predpokladov pre vznesenie

obvinenia voči nemu, resp. v tomto zmysle nedostatočného odôvodnenia napadnutých

uznesení okresného súdu a krajského súdu (pozri bod 1 časti II uznesenia z 26. marca 2003).

Toto odmietnutie odôvodnil nasledovne:

«(...)ústavný súd konštatuje, že oba dotknuté súdy boli príslušné na prijatie

napadnutých rozhodnutí týkajúcich sa väzby sťažovateľa, že vzatie sťažovateľa do väzby na základe uznesenia okresného súdu bolo od samého začiatku (od 6.00 h dňa 12. decembra 2002) v súlade s príslušnými ustanoveniami , resp. výklad tých jeho ustanovení, ktoré boli citované v napadnutých uzneseniach, a ich uplatnenie vo väzobnej veci sťažovateľa neboli spôsobilé vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami a Dohovoru.

Z cit. ustanovenia čl. 5 ods. 1 Dohovoru vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí

byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“. V tomto bode Dohovor v zásade odkazuje na vnútroštátne právo a ukladá povinnosť vyhovieť jeho hmotnoprávnym a procesným ustanoveniam. Okrem toho požaduje, aby každé

opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, bolo zlučiteľné s účelom čl. 5, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (napr. K.-F. c. Nemecko, 1997).

(...) Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že pokiaľ ide o „dôvodné

podozrenie (raisons plausibles de soupçonner/reasonable suspicion)“, ktoré uvádza čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru a ktoré je podmienkou sine qua non regulárnosti držania vo väzbe, toto ustanovenie nepredpokladá, že polícia zhromaždila dostatočné dôkazy pre vznesenie obvinenia buď v okamihu zatknutia, alebo behom zadržania (napr. Erdagöz c. Turecko, 1997, Brogan a ďalší c. Spojené kráľovstvo, 1988). K tomu, aby podozrenie bolo dôvodné, musia existovať skutočnosti alebo informácie spôsobilé presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (pozri cit. Erdagöz, ďalej Campbell a Hartley c. Spojené kráľovstvo, 1990).

V danej veci po začatí trestného stíhania uznesením vyšetrovateľa z 9. decembra

2002 bolo napadnutým uznesením okresného súdu (zo 14. decembra 2002) vzatých do väzby v rovnaký deň osem osôb vrátane sťažovateľa obvinených z trestného činu sprenevery podľa označených ustanovení , ktorý mali spáchať ako členovia organizovanej skupiny v úmysle prisvojiť si finančné prostriedky Devín banky, a. s., Bratislava v konkurze na skutkovom základe uvedenom v týchto uzneseniach. Obvinenie proti sťažovateľovi bolo založené na skutočnosti, že on a ďalší obvinení vypísali a podpísali príkazy na prevody označených súm. Aj za predpokladu, že tvrdenia proti sťažovateľovi sa opierali výlučne o výpovede jednej osoby (P. B.), tak ako to uviedol sťažovateľ, a bez ohľadu na to, či tieto tvrdenia pochádzajú od osoby v postavení spoluobvineného alebo svedka, nemožno podľa názoru ústavného súdu z toho vyvodzovať, že takýto zdroj nemohol na začiatku vyšetrovania prijateľne odôvodniť väzbu sťažovateľa.

(...)Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami,

ktoré sťažovateľ uvádzal v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery týchto súdov o existencii a relevantnosti uvedených zákonných dôvodov väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Vzhľadom na uvedené okolnosti ústavný súd nezistil ani nedostatočné dôvody napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, a preto posúdil aj tieto námietky sťažovateľa v celom rozsahu ako zjavne neodôvodnené.»

5.2 Ústavný súd sa preto nemohol v ďalšom konaní (t. j. po prijatí predmetnej

sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie) zaoberať tými námietkami sťažovateľa, ktorými

priamo alebo nepriamo spochybňoval samotnú existenciu dôvodov jeho väzby podľa § 67

ods. 1 písm. b) a c) (mutatis mutandis ).

5.3 Naproti tomu prijatie sťažnosti v časti, ktorou v súvislosti s porušením princípu

kontradiktórnosti a rovnosti zbraní sťažovateľ namietal porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru

napadnutým postupom a napadnutým uznesením (t. j. uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 16. januára 2003) a ktorá tvorí predmet tohto konania pred ústavným

súdom, ústavný súd odôvodnil tak, že

«sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal, že „nebolo mi umožnené, rovnako ako

mojim obhajcom, nahliadnuť do spisu predloženého prokurátorom spolu s návrhom na moje vzatie do väzby“, resp. že „som nemal možnosť zoznámiť sa s dôkazmi a vyjadriť sa k nim a v týchto dôkazoch obsiahnutým skutočnostiam, ktoré predložil prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín Okresnému súdu v Trenčíne a následne Krajskému súdu v Trenčíne v súvislosti s rozhodovaním o mojom vzatí do väzby“, teda že túto „možnosť som nemal napriek tomu, že tieto dôkazy a skutočnosti boli prokurátorovi známe a tak Okresný súd v Trenčíne ako aj Krajský súd v Trenčíne ich brali do úvahy pri svojom rozhodovaní o väzbe“, nemožno aj s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 5 ods. 4 Dohovoru (napr. vec Garcia Alva, rozsudok z 13. februára 2001, § 42; vec Schöps, rozsudok z 13. februára 2001, § 50) na prvý pohľad bez akejkoľvek pochybnosti považovať za zjavne neopodstatnenú a úsilie o preukázanie jej opodstatnenosti za zrejme bezúspešné».

5.4 Zároveň ústavný súd konštatoval, že „v prípade týchto námietok môže byť

predmetom jeho posúdenia výlučne postup a uznesenie krajského súdu, pretože vo vzťahu k namietanému postupu a uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý napokon aj využil. Skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k porušeniu týchto princípov, sú teda výsledkom postupu a napadnutého uznesenia krajského súdu“.

K tomu ústavný súd dodáva, že toto konštatovanie však nebráni tomu, aby ústavný

súd pri úvahe o dodržaní práva sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5

ods. 4 Dohovoru krajským súdom neprihliadol na konanie pred všeobecnými súdmi ako na

celok, a teda aby v rámci toho nebral do úvahy aj námietky sťažovateľa týkajúce sa postupu

a rozhodnutia okresného súdu (mutatis mutandis ).

6. Ústavný súd sa už v celom rade rozhodnutí vyjadril k zárukám osobnej slobody

jednotlivca podľa a Dohovoru, ako aj k úlohe ústavného súdu pri kontrole

dodržiavania týchto záruk.

6.1 Niektoré všeobecné zásady ústavný súd uviedol v uznesení o prijatí predmetnej

sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie takto:

„Z vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. ).“

K tomu ústavný súd dodáva, že v zmysle musí byť výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov v súlade s a súčasne v zmysle c ods. 1 majú príslušné

medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší

rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že

Dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie

práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných

práv a slobôd zakotvených v druhej hlave , a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány

v konkrétnom prípade nemôžu prekročiť (napr. ). Okrem toho ústavný súd

vo svojej judikatúre už zdôraznil, že do rámca ústavných záruk práva na osobnú slobodu

treba zahrnúť aj záruky poskytované čl. 5 Dohovoru, tak ako ich vykladá a uplatňuje

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (napr. , ).

6.2 K týmto zárukám práva na osobnú slobodu ústavný súd napr. uviedol, že

príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je integrálnou

súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody, avšak ústavné záruky osobnej

slobody jednotlivca sa v prípade väzby len odkazom na zákonnú úpravu nevyčerpávajú.

Vzhľadom na to, že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie

slobody – väzba“ je výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených

dôvodov a času väzby v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi

princípom a výnimkou. Vzatie do väzby a jej trvanie možno totiž v konkrétnom prípade

ospravedlniť, len ak existujú jasné náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek

prezumpcii neviny prevažujú nad právom obvineného na osobnú slobodu (mutatis mutandis

nález ústavného súdu sp. zn. z 18. februára 2004 a v ňom citovaná

predchádzajúca judikatúra).

Ustanovenie o tom, že do väzby možno vziať iba „na základe

rozhodnutia súdu“, nadväzuje na prvý odsek tohto článku, podľa ktorého „osobná sloboda

sa zaručuje“. Ústavodarca tým jasne vyjadril, aký veľký význam pripisuje jednak samotnej

osobnej slobode jednotlivca a jednak úlohe súdov a sudcov pri napĺňaní ústavných záruk

osobnej slobody. Podľa zo všetkých orgánov činných v trestnom konaní sú to práve

súdy, ktoré nesú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude

proti nej trestné konanie vedené vo väzbe alebo na slobode. Na prevzatie tejto

zodpovednosti ustanovuje formu „rozhodnutia“, a tým dbá o to, aby väzba ako

opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim

obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných

v trestnom konaní (). Inými slovami, každé opatrenie, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom a Dohovoru, ktorým je

ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis , ,

).

Ústavný súd teda v prípade týchto článkov a Dohovoru môže a musí uplatniť

určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli

všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať zlučiteľnosť

opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako

všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia,

ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v ().

7. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že konanie podľa

čl. 5 ods. 4 Dohovoru musí byť kontradiktórne a vždy musí zaručovať rovnosť zbraní medzi

stranami, prokurátorom a zadržovanou osobou. Rovnosť zbraní však nie je zabezpečená,

keď je obhajcovi odopretý prístup k tým dokumentom vo vyšetrovacom spise, ktoré sú

podstatné pre to, aby bolo možné účinne napadnúť zákonnosť väzby klienta. Vzhľadom na

dramatický dopad, aký má pozbavenie slobody na základné práva dotknutej osoby, konanie

podľa čl. 5 ods. 4 musí v zásade spĺňať základné požiadavky spravodlivého konania

v zmysle čl. 6; najmä je potrebné dbať o to, aby osoba vo väzbe bola informovaná

o podaniach založených do spisu a mala skutočnú možnosť sa k nim vyjadriť.

Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva účinnosť vyšetrovania môže niekedy

vyžadovať utajenie časti získaných informácií, aby sa obvinenému zabránilo zničiť alebo

ovplyvniť dôkazy, alebo znemožniť riadny výkon spravodlivosti. Avšak sledovanie tohto

legitímneho cieľa nemôže odôvodniť podstatné obmedzenia práv obhajoby. Informácie,

ktoré sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby, musia byť primeraným spôsobom

sprístupnené obhajcovi obvineného držaného vo väzbe (vec Garcia Alva v. Nemecko,

rozsudok z 13. februára 2001, § 42; vec Lietzow v. Nemecko, rozsudok z 13. februára 2001,

§ 44; vec Schöps v. Nemecko, rozsudok z 13. februára 2001, § 51).

8. Ústavný súd vychádzal z relevantnej zákonnej úpravy (pozri bod 8 časti II nálezu)

a bol si pritom vedomý, že rovnosť medzi účastníkmi, resp. stranami v trestnom konaní

treba posudzovať v kontexte jeho procesných funkcií, ktoré môžu byť odlišné v prípravnom

konaní (t. j. od začatia trestného stíhania do podania obžaloby) od konania pred súdom

(po podaní obžaloby). Tak tomu je za súčasnej zákonnej úpravy aj v otázke prístupu

obvineného a jeho obhajcu k vyšetrovaciemu spisu, ktorá v prípravnom konaní spadá

do dozorovej činnosti prokurátora (pozri cit. a ), ktorý je zároveň

zodpovedný za prípravu veci aj za rozhodnutie, či bude alebo nebude podaná obžaloba.

V prípravnom konaní návrh na vzatie obvineného do väzby podáva prokurátor

a rozhoduje o ňom sudca (pozri cit. ), ktorý tak plní funkciu (vykonáva

činnosť) nestranného arbitra v „spore“ medzi prokurátorom a obvineným v otázke, či sa má

trestné stíhanie obvineného viesť na slobode alebo vo väzbe. Ide o realizáciu ústavného

princípu súdnej kontroly väzby v prípravnom konaní (pozri bod 6.2 tejto časti nálezu).

Zákon ustanovuje, ktoré skutočnosti všeobecný súd (jeho sudca) pri rozhodovaní tohto

sporu posudzuje.

Pri poskytovaní individuálnej ochrany základných práv a slobôd nie je úlohou

ústavného súdu vyjadriť sa in abstracto k tomu, aký má byť správny výklad príslušnej

zákonnej úpravy, alebo k tomu, aký postup a prostriedky má všeobecný súd zvoliť na

dosiahnutie rovnosti zbraní medzi prokurátorom a obvineným pri rozhodovaní o väzbe

v prípravnom konaní, ale posúdiť, či jeho napadnutý postup alebo opatrenie (rozhodnutie)

vrátane spôsobu, akým interpretoval a aplikoval zákon, boli v konkrétnych okolnostiach

veci zlučiteľné s alebo s príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Konkrétne bolo povinnosťou ústavného súdu preskúmať v rozsahu

uvedenom pod bodom 5 tejto časti nálezu zlučiteľnosť napadnutého postupu a uznesenia

krajského súdu s čl. 5 ods. 4 Dohovoru - jeho požiadavku na rovnosť zbraní medzi

prokurátorom a obvineným sťažovateľom (pozri bod 7 tejto časti nálezu).

9. Namietaný postup všeobecného súdu možno zhrnúť nasledovne:

Krajská prokuratúra sa pri odôvodnení návrhu na vzatie sťažovateľa (ďalších

spoluobvinených) do väzby odvolala predovšetkým „na výpovede svedkov, listinné dôkazy,

odborné vyjadrenie i výpovede tých z obvinených, ktorí sa k trestnej činnosti priznali

a usvedčujú ďalších obvinených“ (pozri bod 1.2 časti II nálezu). Obdobne odôvodnila

vyhovenie tomuto návrhu vo svojom uznesení aj sudkyňa okresného súdu (pozri bod 1.1

časti II nálezu). Sťažovateľ opakovane požiadal sudkyňu okresného súdu o umožnenie jeho

obhajcovi nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, ktorý bol okresnému súdu za tým účelom

predložený. Sudkyňa okresného súdu jeho prvú žiadosť odmietla s odôvodnením, že

v tomto štádiu konania s poukazom na možno takejto žiadosti vyhovieť len

po predložení stanoviska prokurátora alebo vyšetrovateľa, ktorým je v prípade odopretia

nazrieť do spisu sudca „viazaný a nie je oprávnený preskúmavať dôvodnosť odopretia“

(pozri bod 3 časti II nálezu). Aj na tento výklad a uplatnenie okresným

súdom možno zrejme vztiahnuť konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého „nezistil

porušenie zákona vytýkané sťažnosťami, ktoré by mohli viesť k zrušeniu napadnutého

uznesenia“ (pozri bod 2.2 časti II nálezu). Sťažovateľ totiž v sťažnostiach i v samostatne

podaných žiadostiach o možnosť nahliadnutia do spisu jeho obhajcom „vytýkal“ tento

výklad zákona a jeho uplatnenie okresným súdom v sťažovateľovom prípade ako výklad

a uplatnenie zákona, ktoré nie sú v súlade s a Dohovorom, konkrétne s jeho

čl. 5 ods. 4 (pozri body 4.1 a 4.2 časti II nálezu). Krajský súd, ktorého sťažovateľ tiež

požiadal o umožnenie nahliadnutia jeho obhajcovi podľa do spisu, ktorý mu

bol predložený krajskou prokuratúrou v súvislosti s rozhodovaním o jeho sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu zo 14. decembra 2002 (pozri bod 5. časti II nálezu), oznámil

sťažovateľovi prostredníctvom vedúcej trestnej kancelárie najprv telefonicky 8. januára

2003 a neskôr jej listom z 22. januára 2003, že „jeho žiadosti o nahliadnutie

do vyšetrovacieho spisu ČVS: VKE-14/OVOZTČ-BB-2002 predseda senátu nevyhovel“

(pozri bod 7 časti II nálezu). O nahliadnutie do spisu sťažovateľ požiadal aj vyšetrovateľa,

ktorý to odoprel 8. januára 2003 s odôvodnením, že „neboli vykonané potrebné vyšetrovacie

úkony, obvinených a svedkov je nevyhnutné vzájomne konfrontovať a nazretím

do vyšetrovacieho spisu by sa mohla znížiť hodnota takýchto dôkazov, čím by mohlo dôjsť

k zmareniu alebo ohrozeniu výsledkov prípravného konania“ (pozri bod 6 časti II nálezu).

Podľa sťažovateľa vyšetrovateľ umožnil jeho obhajcovi nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu

28. februára 2003 (pozri bod 3 tejto časti nálezu), t. j. cca o jeden a pol mesiaca po tom, ako

sa konalo a rozhodovalo o jeho sťažnosti proti uzneseniu sudcu okresného súdu, ktorým bol

na návrh prokurátora vzatý do väzby.

10. Ústavný súd konštatuje, že ani sudca okresného súdu, ani krajský súd nevyhoveli

žiadostiam sťažovateľa o umožnenie jeho obhajcovi nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu,

ktorý im bol predložený v súvislosti s rozhodovaním o jeho väzbe, obsahom ktorého

odôvodnila svoj návrh na jeho vzatie do väzby krajská prokuratúra. Ústavný súd uznáva, že

účinnosť vyšetrovania, ktoré bolo v počiatočnom štádiu a týkalo sa viacerých obvinených,

mohla v danej veci vyžadovať utajenie časti získaných informácií pred sťažovateľom a jeho

obhajcom v záujme zabezpečenia riadneho výkonu spravodlivosti, avšak nie je presvedčený

o tom, že si tento účel v okolnostiach danej veci vyžadoval odopretie prístupu k celému

spisu. Skutočnosť, že ani nie do dvoch mesiacov bol tento prístup obhajcovi sťažovateľa

následne umožnený, tento jeho názor len potvrdzuje. V okolnostiach veci ide totiž o príliš

krátku lehotu na to, aby sa mohli podstatne zmeniť dôvody pre výkon práva sťažovateľa

nazerať podľa prostredníctvom svojho obhajcu aspoň do časti

vyšetrovacieho spisu, resp. aby bolo možné dôvody pre odopretie tohto jeho práva

považovať vo vzťahu k celému obsahu vyšetrovacieho spisu za závažné podľa § 65 ods. 2

.

Krajský súd teda tým postupom, že neprijal opatrenia za účelom umožnenia nazrieť

obhajcovi sťažovateľa aspoň do časti predloženého vyšetrovacieho spisu týkajúcej sa jeho

sťažnosti proti uzneseniu o jeho vzatí do väzby, o ktorej konal a rozhodoval v konaní

vedenom pod sp. zn. , napriek jeho včas podanej žiadosti o takéto nazretie,

nevyhovel požiadavke na rovnosť zbraní medzi prokurátorom a obvineným sťažovateľom

v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru, a preto došlo k jeho porušeniu.

Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod

bodom 1.

11. V okolnostiach tejto veci však tento záver ústavného súdu o porušení tohto

článku Dohovoru uvedeným postupom krajského súdu ešte neumožňuje obdobné

konštatovanie aj vo vzťahu k jeho napadnutému uzneseniu. Ústavný súd totiž nezistil žiadnu

takú ústavne relevantnú súvislosť medzi zisteným porušením a napadnutým uznesením

krajského súdu, ktorá by odôvodňovala v okolnostiach danej veci (pozri aj dôvody

odmietnutia sťažnosti uvedené v bode 5.1 tejto časti rozhodnutia) možnosť iného - pre

sťažovateľa priaznivejšieho - výsledku konania o návrhu na jeho vzatie do väzby.

Z týchto dôvodov rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod

bodom 2.

12. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili,

aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej

v peniazoch ( , ).

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške

50 000 Sk.

Ústavný súd však dospel k záveru, že vzhľadom na zvláštne okolnosti tejto veci jeho

závery o porušení práva sťažovateľa zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru predstavujú samy

osebe primerané spravodlivé zadosťučinenie pre sťažovateľa.

Z týchto dôvodov rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto

rozhodnutia.

13. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) úhradu

trov konania vo výške 20 060 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia advokátom

Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia pod bodom 4.

Náhrada sa priznala za štyri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia,

podanie sťažnosti 11. marca 2003, vyjadrenie zo 14. marca a 10. októbra 2003) v hodnote

po 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej služby bola nominálna

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002

vo výške 12 811 Sk) a k tomu štyrikrát náhrada režijného paušálu po 128 Sk (§ 13 ods. 8,

§ 19 ods. 3 a § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb –

ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd k výslednej sume 17 592 pripočítal daň z pridanej

hodnoty vo výške 14 %, t. j. 2 462,90 Sk (§ 22 ods. 3 vyhlášky). Takto priznaná suma

celkom predstavuje sumu 20 054, 90 Sk a po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) sumu 20 060 Sk.

9. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2004