Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_ZA-31S-182-2021.pdf
PDF · 114.1 KB
Case nature
Area
Subarea
ZA-31S/182/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Andreja Maukša (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Kataríny Kochan Morovej a A. B. C. D., vo veci žalobkýň 1) E. B., nar. XX. XX. XXXX, F. G. XX, XX XXX E., H. a 2) I. B., nar. XX. XX. XXXX, J. X, XXX XX K., obidve zastúpené Fridrich Lawyers, s.r.o., Mickiewizcova 10, 811 07 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, F. XXXX/XXX, XXX XX L., za účasti ďalších účastníkov 1) Slovenský pozemkový fond, Búdkova 36, 817 15 Bratislava, 2) obec H. M., H. M. X, XXX XX C. N. H., IČO: 00 316 989 a 3) SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, Martinská 49, 821 05 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 022 047, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP6-2021/027603-003 zo dňa 17. 08. 2021, takto
rozhodol:
I. Návrh žalobkýň 1) a 2) na prerušenie konania z a m i e t a .
II. Žalobu z a m i e t a .
III. Žalobkyniam 1) a 2) náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
IV. Ďalším účastníkom 1) až 3) náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie a napadnuté rozhodnutie
1. Dňa 18. 09. 1991 si O. B. (právna predchodkyňa žalobkýň) uplatnila nárok na vydanie nehnuteľností v katastrálnom území H. M. podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „Zákon o pôde“) na Pozemkovom úrade v Martine, ktorého pôsobnosť v priebehu administratívneho konania prešla na Okresný úrad Martin, pozemkový a lesný odbor (ďalej len „prvostupňový správny orgán“). Predmetné nehnuteľnosti boli odňaté pôvodnému vlastníkovi P. Q., ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby podľa § 6 ods. 1 písm. b) Zákona o pôde. Prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že O. B. je oprávnenou osobou na vydanie požadovaných nehnuteľností podľa § 4 ods. 2 písm. e) Zákona o pôde. O. B. dňa XX. XX. XXXX zomrela a v zmysle osvedčenia o dedičstve č. 46D/276/2013, Dnot 43/2013 zo dňa 22. 08. 2014 do jej práv vstúpili žalobkyne 1) a 2) a B. J. C., G. B., každá v podiele 1/3. V priebehu konania bolo O. B. resp. jej dedičkám rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu č. OPPLH-C-2002/00483-BL zo dňa 19. 04. 2002, č. OPPLH-C-2003/00724-BL zo dňa 13. 11. 2003, č. OÚ-MT-PLO-2015-00983-BLA-P zo dňa 16. 09. 2015, č. OÚ-MT-PLO-2017-000022-BLA zo dňa 07. 03. 2017, č. OÚ-MT-PLO-2017-000022-2- BLA zo dňa 14. 11. 2017 a č. OÚ-MT-PLO1-2020-000129-259 zo dňa 24. 06. 2020 priznané vlastníctvo k pozemkom vo výmere spolu 250 ha. O zvyšku uplatneného nároku presahujúceho 250 ha rozhodol prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. OÚ-MT-PLO1-2020/00129-268 zo dňa 17. 09. 2020 tak,
že k týmto pozemkom nepriznal vlastnícke právo ani právo na náhradu. Toto rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím žalovaného č. OÚ-ZA-OOP6-2020/045849-003 zo dňa 20. 11. 2020, pretože nebolo možné preskúmať skutočne vydanú výmeru pozemkov a vo výroku nebolo uvedené, po ktorom vlastníkovi a podľa akého paragrafu je O. B. oprávnenou osobou.
2. Rozhodnutím č. OU-MT-PLO1-2021-000570-289 zo dňa 04. 05. 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že (I.) dedičky po oprávnenej osobe O. B. podľa § 4 ods. 2 písm. e) Zákona o pôde – žalobkyňa 1), žalobkyňa 2) a B. J. C. nespĺňajú podmienky § 6 ods. 3 Zákona o pôde a (II.) nepriznal im vlastnícke právo ani právo na náhradu k nehnuteľnostiam vymenovaným vo výroku. V odôvodnení uviedol, že s poukazom na predošlé rozhodnutia vydané v administratívnom konaní bol uplatnený reštitučný nárok už uspokojený v maximálnej zákonnej výmere 250 hektárov všetkej pôdy podľa § 6 ods. 3 Zákona o pôde, a preto dedičkám po oprávnenej osobe nepriznal vlastnícke právo ani právo na náhradu k ďalším pozemkom presahujúcim uvedenú výmeru. Nesúhlasil s argumentáciou dedičiek, že obmedzenie výmery pôdy, ktorá sa môže vydať, je v rozpore s právom na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Dodatkového protokolu k Dohovoru Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikovaný pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor“) zakotvené v novele č. 93/1992 Zb. účinnej od 28. 02. 1992 do 25. 08. 1993, kedy vznikol nárok na priznanie vlastníckeho práva bez obmedzenia plochy, pričom opätovné zavedenie hranice 250 hektárov všetkej pôdy už počas začatého reštitučného konania je v rozpore s ústavnoprávnou zásadou ochrany nadobudnutých práv.
3. Na odvolanie žalobkýň 1) a 2) žalovaný rozhodnutím č. OU-ZA-OOP6-2021/027603-003 zo dňa 17. 08. 2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podané odvolania zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V odôvodnení uviedol, že prvostupňový správny orgán rešpektoval právny názor žalovaného a podrobne sa zaoberal doteraz vydanou výmerou pôdy a uviedol jej rekapituláciu podľa jednotlivých rozhodnutí aj porovnaním so zápisom v katastri nehnuteľností. Celková výmera vydaných pozemkov aj s priznanou náhradou predstavuje 250 hektárov, teda maximálnu výmeru. Prvostupňový správny orgán správne konštatoval, že boli splnené podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. b) Zákona o pôde, avšak vlastníctvo k zvyšným nehnuteľnostiam dedičkám po oprávnenej osobe nepriznal, nakoľko by to bolo v rozpore s § 6 ods. 3 Zákona o pôde. Prvostupňový správny orgán konal v súčinnosti s účastníkmi, vyzval ich, aby sami označili nehnuteľnosti do výmery 250 ha, ktoré žiadajú vydať, čo sa aj stalo. Podľa žalovaného bolo odvolanie nedôvodné, keďže bolo postupované podľa platného a účinného ustanovenia Zákona o pôde, ktorý musia správne orgány rešpektovať. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je podľa žalovaného rozsiahle, podrobné a výsledkom rozsiahleho a náročného dokazovania, obsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie aj úvahy prvostupňového správneho orgánu a použité právne predpisy, na základe ktorých bolo rozhodnuté.
Správna žaloba a vyjadrenia účastníkov
4. Žalobkyne 1) a 2) sa včas podanou spoločnou správnou žalobou na Krajský súd v Žiline ako správny súd domáhali zrušenia napadnutého a prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Správnu žalobu odôvodnili tým, že žiadali priznať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v celkovom rozsahu 14.3587 ha, čo síce presahuje maximálnu výmeru podľa § 6 ods. 3 Zákona o pôde, ale v čase od 28. 02. 1992 do 25. 08. 1993 toto obmedzenie neplatilo na základe novely č. 93/1992 Zb. a žalobkyniam vznikol nárok na ochranu nadobudnutého práva na reštitúciu majetku. Hoci novela č. 186/1993 Z. z. s účinnosťou od 26. 08. 1993 opätovne zaviedla obmedzenie rozsahu výmery v § 6 ods. 3 Zákona o pôde, ako aj ustanovenie § 33 ods. 2, podľa ktorého, ak sa o nároku do účinnosti tohto zákona právoplatne nerozhodlo, nehnuteľnosť možno vydať v rozsahu podľa tohto zákona; právnej predchodkyni žalobkýň ako oprávnenej osobe, ktorá si nárok uplatnila dňa 18. 09. 1991, vznikol k 28. 02. 1992 nárok na vydanie nehnuteľností vo väčšom rozsahu než 150 ha poľnohospodárskej pôdy a 250 ha všetkej pôdy. Ide o vznik nového majetkového práva chráneného čl. 1 Dodatkového protokolu. Poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 zo dňa 24. 04. 2021, ktorý rozhodol, že čl. I. bod 8 zákona č. 186/1993 Z. z., ktorým bol opätovne zavedený odsek 3 do paragrafu 6 Zákona o pôde, obmedzujúci rozsah vydávanej pôdy, je v súlade s čl. 1, čl. 13 ods. 3, 4 a čl. 20 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“). Ústavný súd SR nerozhodoval o súlade tohto ustanovenia s čl. 1 Dodatkového protokolu. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) skúma pri ochrane práva na pokojné užívanie majetku, či pri zásahu do tohto práva bola dodržaná zákonnosť, a to aj z pohľadu dostatočnej prístupnosti, presnosti a predvídateľnosti zákonnej úpravy. Ku dňu 26. 08.
1993 došlo k náhlej zmene zákona, ktorá nebola predvídateľná pre osoby, ktoré si už podali žiadosť a nadobudli nárok na vydanie nehnuteľnosti bez obmedzenia výmery. Žalobkyne poukázali na prípad Rosíval a ostatní proti Slovenskej republike, kde ESĽP dňa 13. 02. 2007 rozhodol o prijateľnosti sťažnosti č. 17684/02 voči vnútroštátnym rozhodnutiam pozemkového úradu, krajského súdu a Ústavného súdu SR, ktorými bolo rozhodnuté, že podľa § 6 ods. 3 Zákona o pôde nemôže byť obnovené vlastníctvo k pôde nad výmeru 250 ha, pričom konštatoval prípustnosť sťažnosti na porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 1 Dodatkového protokolu a čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu. Predmetný spor bol vyčiarknutý zo zoznamu prípadov z dôvodu priateľského urovnania, pričom Vláda Slovenskej republiky sa zaviazala vyplatiť sťažovateľom 35.000 eur. V tejto súvislosti žalobkyne navrhli správnemu súdu, aby prerušil konanie a podal návrh Ústavnému súdu SR na vyslovenie nesúladu čl. I bod 8 Zákona č. 186/1993 Z. z. s vyššie uvedenými článkami Dohovoru.
5. Žalovaný navrhol správnu žalobu zamietnuť. Vo vyjadrení argumentoval zhodne ako v napadnutom rozhodnutí najmä s poukazom na zákonné obmedzenie výmery vydávanej pôdy podľa § 6 ods. 3 Zákona o pôde. Uplatnený reštitučný nárok žalobkýň bol uspokojený v maximálnej zákonnej výmere, a preto im nemohlo byť priznané vlastnícke právo, ani právo na náhradu k pozemkom, ktoré túto výmeru presahujú. Žalovaný sa stotožnil s návrhom žalobkýň na prerušenie konania a podanie návrhu Ústavnému súdu SR o súlade právnych predpisov.
6. Ďalší účastník 1) navrhol správnu žalobu zamietnuť. Uviedol, že právna predchodkyňa žalobkýň si reštitučný nárok uplatnila v čase platnosti pôvodného Zákona o pôde s účinnosťou od 24. 06. 1991, kedy bolo v platnosti ustanovenie § 6 ods. 3, ktoré obmedzovalo množstvo vydávanej pôdy (najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy, alebo 250 ha všetkej pôdy), ak bola odňatá podľa § 6 ods. 1 písm. b) Zákona o pôde, čo je aj prípad žalobkýň.
7. Ďalší účastník 3) uviedol, že podľa § 48 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách, vykonáva správu niektorých pozemkov, ktoré žiadajú žalobkyne vydať, pričom podľa § 6 ods. 1 písm. c) Zákona č. 503/2003 Z. z. vlastníctvo nemožno navrátiť k pozemkom, ktoré sú vodnou plochou, alebo tvoria koryto vodného toku a sú využívané na účel, na ktoré boli vyvlastnené. Priamo z čl. 4 Ústavy vyplýva, že ide o vlastníctvo Slovenskej republiky.
8.1. Žalobkyne v replike uviedli, že rozhodnutie Ústavného súdu SR PL. ÚS 3/00 predchádzalo rozhodnutiu ESĽP vo veci Rosíval a ostatní, z čoho je zrejmé, že súčasný pohľad Ústavného súdu bude zásadne ovplyvnený týmto rozhodnutím. ESĽP uznal, že reštitučný nárok prevyšujúci 250 hektárov pôdy je majetkom, na ktorý sa vzťahuje ochrana čl. 1 Dodatkového protokolu, pričom Ústavný súd SR sa vo svojom náleze nezaoberal reštitučným nárokom z tohto hľadiska, ale iba vlastníckym právom, ktoré vzniká až vydaním rozhodnutia o priznaní vlastníctva. Správny súd je v súlade s § 131 SSP viazaný rozhodnutím ESĽP, ktoré sa týka základných ľudských práv a slobôd. Reštitučný nárok vznikol ex lege dňa 28. 02. 1992, teda tesne pred vstupom Dohovoru (vrátene Dodatkového protokolu) do platnosti pre Slovenskú republiku dňa 18. 03. 1992. Podľa judikatúry bývalej Európskej komisie pre ľudské práva a ESĽP týkajúcej sa reštitučných nárokov, nie je dôležitý okamih vzniku reštitučného nároku, jeho uplatnenia, ani uplynutia lehoty na jeho uplatnenie, ale je potrebné vziať od úvahy aj prebiehajúce súdne konanie o tomto nároku ako bolo ustálené v rozhodnutí Brežný voči Slovenskej republike č. 23131/93 zo dňa 04. 03. 1996. 8.2. K vyjadreniu ďalšieho účastníka 1) žalobkyne uviedli, že rozhodujúca nie je len právna úprava platná v okamihu uplatnenia nároku, ale aj následná právna úprava účinná k 28. 02. 1992, na základe ktorej sa reštitučný nárok ex lege zväčšil o časť prevyšujúcu 250 ha. Ide síce o pravú retroaktivitu, avšak v prospech nositeľa práva. Následná zmena od 26. 08. 1993 bola v neprospech osoby, ktorej vznikol reštitučný nárok, čo je v rozpore so zákazom pravej retroaktivity. V tejto súvislosti poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 06. 1999. Žalobkyne tiež uviedli, že v súlade s článkom 154c ods. 1 Ústavy môže správny súd prednostne uplatniť namietané ustanovenia Dohovoru aj bez predloženia veci Ústavnému súdu s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu (I. ÚS 67/03, I. ÚS 100/04, IV. ÚS 235/04, I. ÚS 87/04, I. ÚS 239/04, III. ÚS 147/06 a I. ÚS 352/06). Podľa žalobkýň nie je možný retroaktívny zásah do ich reštitučného nároku považovaného za „majetok“ v podobe zániku jeho časti ani diskriminácia žalobkýň, pretože by to bolo v rozpore s Dohovorom. 8.3. K vyjadreniu ďalšieho účastníka 3) žalobkyne uviedli, že otázku, či požadované pozemky tvoria koryto vodného toku, rozhodne až žalovaný v následnom konaní po preukázaní týchto skutočností, pričom v tomto prípade je možné rozhodnúť o práve na náhradu za tieto pozemky.
8.4. Žalobkyne v replike tiež namietli, že výrok prvostupňového rozhodnutia trpí zjavnými nedostatkami, keď označuje niektoré neexistujúce parcely, prípadne ich nesprávnu výmeru, alebo pozemok, ktorý už bol vydaný žalobkyniam, hoci sú si vedomé, že už nemôžu dopĺňať žalobné body.
Posúdenie veci správnym súdom
9. S účinnosťou od 01. 06. 2023 prešla pôsobnosť Krajského súdu v Žiline ako správneho súdu na Správny súd v Banskej Bystrici podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z., ktorý predmetnú vec vedie pod sp. zn. ZA-31S/182/2021. Správny súd podľa § 107 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. 11. 2023. Preskúmaním správnej žaloby dospel správny súd k záveru, že je nedôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
10. V administratívnom konaní bolo postupované podľa Zákona o pôde, ktorý upravoval tzv. reštitučný nárok. Podľa § 6 ods. 1 a 2 Zákona o pôde sa oprávneným osobám vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na povinné osoby na základe vymedzených právnych skutočností, okrem iných podľa ods. 1 písm. b) odňatie bez náhrady postupom podľa zákonov č. 142/1947 Zb. alebo č. 46/1948 Zb., čo bol aj dôvod v preskúmavanej veci. Pokiaľ ide o rozsah vydávania nehnuteľností, Zákon o pôde mal viaceré časové znenia. Od účinnosti zákona dňa 24. 06. 1991 do 27. 02. 1992 platil zákon v pôvodnom znení, ktorý v § 6 ods. 3 uvádzal, že pôdu, ktorá prešla na štát alebo inú právnickú osobu podľa § 6 ods. 1 písm. b) možno vydať vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy. Zákon o pôde bol novelizovaný zákonom č. 93/1992 Zb. s účinnosťou od 28. 02. 1992 do 25. 08. 1993, ktorý vypustil § 6 ods. 3 a v tejto časovej verzii žiadne množstevné obmedzenie vydávanej pôdy stanovené nebolo. Zákon o pôde bol ďalej s účinnosťou od 26. 08. 1993 novelizovaný zákonom č. 186/1993 Z. z., ktorý čl. I. bodom 8 opätovne do § 6 zaviedol ods. 3, ktorý stanovil obmedzenie, v zmysle ktorého pôdu, ktorá prešla na štát alebo inú právnickú osobu podľa § 6 ods. 1 a 2 a podľa osobitného predpisu, možno vydať každej oprávnenej osobe vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy. Toto znenie ostalo bez zmeny platné dodnes. Zákon č. 186/1993 Z. z. zaviedol aj prechodné ustanovenie v § 33 ods. 2 Zákona o pôde, podľa ktorého, ak si oprávnená osoba uplatnila nárok na vydanie nehnuteľností podľa doterajších predpisov vo väčšej výmere, ako je uvedené v § 6 ods. 3 a o nároku sa do účinnosti tohto zákona právoplatne nerozhodlo, nehnuteľnosť možno vydať v rozsahu podľa tohto zákona.
11. Správna žaloba obsahuje v podstate jediný žalobný bod, že súčasná úprava § 6 ods. 3 zavedená novelou 186/1993 Z. z. je v rozpore s niektorými článkami Dohovoru. V tejto súvislosti žalobkyne žiadajú, aby správny súd konanie prerušil a podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. Nie je sporné a vyplýva to aj z obsahu preskúmavaných rozhodnutí, že prvostupňový správny orgán a žalovaný postupovali v súlade so znením zákona, keď podľa § 6 ods. 3 Zákona o pôde odmietli vydať žalobkyniam pôdu presahujúcu 250 ha. Preto sa správny súd zameral na skúmanie súladu uvedeného sporného ustanovenia s Dohovorom.
12. Ústavný súd SR už posudzoval súlad sporného ustanovenia článku I bodu 8 zákona č. 186/1993 Z. z. (ktorým sa do Zákona o pôde s účinnosťou od 26. 08. 1993 opätovne zaviedlo množstevné obmedzenie vydávanej pôdy podľa § 6 ods. 3) s Ústavou, pričom uznesením sp. zn. PL. ÚS 3/00-55 zo dňa 24. 04. 2001 návrhu generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu uvedeného ustanovenia s čl. 1, čl. 13. ods. 3, 4 a čl. 20. ods. 1, 2 Ústavy nevyhovel. Ústavný súd vyslovil, že vyššie uvedené zákonné ustanovenie neporušuje čl. 1 Ústavy (ohľadom námietok, týkajúcich sa princípov retroaktivity, právnej istoty, ochrany nadobudnutých práv a ochrany dôvery obsiahnutých v princípe právneho štátu), pretože zákonodarca pri modifikovaní právneho postavenia skupín oprávnených osôb neprekročil rámec legitímnej úvahy danej účelom zákona. Tiež dospel k záveru, že sporné ustanovenie neporušuje právo vlastniť majetok upravené v čl. 20 ods. 1, 2 Ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu, pretože uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľností nemá právne účinky nadobudnutia vlastníctva, to sa nadobúda až rozhodnutím štátneho orgánu. Ústavný súd SR nezistil ani nesúlad s článkami 13 ods. 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky, pretože v prípade oprávnených osôb, ktoré si nárok uplatnili a nebolo o ňom rozhodnuté do 23. 08. 1993 nemožno hovoriť o obmedzení základných práv a slobôd, nakoľko sa ešte nestali vlastníkmi v zmysle znovunadobudnutia nárokovaných nehnuteľnosti, a preto zákon zasiahol do neuzavretých právnych vzťahov, nie do základných práv a slobôd s úmyslom obmedziť ich.
13. Žalobkyne v súvislosti s porušením Dohovoru odkazujú na prípad Rosíval a ostatní proti Slovenskej republike. ESĽP rozhodnutím č. 17684/02 dňa 13. 02. 2007 vyhlásil sťažnosť za prijateľnú. Podľa odôvodnenia sťažovatelia, resp. ich právni predchodcovia dňa 08. 12. 1992 požiadali príslušný úrad o vydanie nehnuteľností podľa Zákona o pôde v rozlohe približne 1.500 ha. Príslušný okresný úrad dňa 22. 02. 1999 v poradí druhým rozhodnutím (pôvodné rozhodnutie bolo zrušené krajským súdom ako správnym súdom pre procesné nedostatky) rozhodol, že žiadateľ spĺňa podmienku na reštitúciu podľa Zákona o pôde a navrátil mu vlastníctvo k 250 ha pôdy. Príslušný krajský súd zamietol správnu žalobu proti tomuto rozhodnutiu. Následne okresný úrad dňa 20. 09. 1999 rozhodol, že vzhľadom na to, že sťažovatelia už vyčerpali limit daný § 6 ods. 3 Zákona o pôde, nemôže im byť navrátená žiadna ďalšia pôda, pričom krajský súd správnu žalobu podanú proti tomuto rozhodnutiu zamietol a Ústavný súd SR zamietol aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto veci z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. ESĽP rozhodol o prípustnosti sťažnosti z nasledovných dôvodov: Je potrebné vo veci samej preskúmať súlad s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to právo na spravodlivé súdne konanie, pretože žiadatelia žiadali pôdu, ktorá prekročila zákonný limit 250 ha, ktorý bol ustanovený až potom, čo žiadatelia žiadali o reštitúciu pôdy, kedy žiadny limit v zákone nebol. Podľa ESĽP je tiež potrebné preskúmať porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu, a to právo vlastniť majetok, pretože považujú pod ochranou tohto článku právo žiadateľov požadovať reštitúciu, pretože ich právo bolo konkrétne a malo podklad v zákone. ESĽP tiež uviedol, že je potrebné vo veci samej preskúmať aj prípadné porušenie čl. 14 Dohovoru, pretože sťažovatelia mohli byť diskriminovaný v práve vlastniť majetok oproti iným žiadateľom o reštitúciu, ktorí mali podobný nárok, o ktorom sa rozhodlo pred účinnosťou novely obmedzujúcej rozsah vydania pôdy.
14. V súlade s článkom 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky rozhoduje ústavný súd okrem iného aj o súlade zákonov s medzinárodnými zmluvami, a preto je možné Ústavnému súdu SR predložiť aj návrh na vyslovenie nesúladu sporného zákonného ustanovenia s Dohovorom. Správny súd však poukazuje na to, že články Dohovoru, ktorých možné porušenie skonštatoval ESĽP vo veci Rosíval a ostatní, sú obsahovo totožné s ustanoveniami Ústavy, súlad ktorých posudzoval Ústavný súd SR v rámci konania o súlade predpisov pod sp. zn. PL. ÚS 3/00. Možné porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že zákonný limit výmery vydávanej pôdy bol prijatý až po podaní žiadosti o vydanie pôdy spočíva posudzovaní možnej retroaktivity novely Zákona o pôde, čo posudzoval Ústavný súd v rámci čl. 1 Ústavy zakotvujúceho materiálny právny štát. Právo vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu zodpovedá čl. 20 ods. 1 a 2 Ústavy, pričom Ústavný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v tejto časti zaoberal aj možným porušením čl. 1 Dodatkového protokolu. Zákaz diskriminácie zakotvený v čl. 14 Dohovoru zodpovedá čl. 13 ods. 3 Ústavy. Ústavný súd SR sa obsahovo zaoberal so všetkými namietaný právami, pričom dospel k záveru že sporné ustanovenie zákona ich neporušuje. Jeho záver je pre správny súd v súlade s § 131 SSP záväzný. Preto nebol dôvod na prerušenie konania a podanie návrhu na Ústavný súd SR na konanie o súlade právnych predpisov a správny súd návrh žalobkýň na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP zamietol týmto rozsudkom ako rozhodnutím vo veci samej v súlade s § 162 ods. 3 CSP.
15. Ustanovenia Dohovoru majú podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy prednosť pred zákonom, pretože ide o medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc vykladať Dohovor patrí ESĽP, ktorý môže presiahnuť aj rámec Ústavy, resp. prax Ústavného súdu SR pri jej výklade a v takom prípade má Dohovor prednosť pred zákonom súlade s čl. 154c ods. 1 Ústavy, ak zabezpečuje väčší rozsah práv a slobôd. Aplikačná prednosť Dohovoru pred zákonom platí automaticky aj bez toho, aby Ústavný súd SR vyslovil rozpor zákona s Dohovorom. Preto je aj všeobecný súd povinný skúmať tieto okolnosti a správny súd vyhodnotil preskúmavanú vec vo svetle rozhodnutia ESĽP vo veci Rosíval a ostatní.
16. Správny súd v prvom rade uvádza, že prijatie sťažnosti ESĽP neznamená jej dôvodnosť, len konštatovanie, že sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená a že je potrebné sa vo veci samej zaoberať možným porušením Dohovoru. Samotnú dôvodnosť sťažnosti, teda porušenie Dohovoru vo veci Rosíval a ostatní ESĽP ani nevyslovil, keďže predmetný spor bol vyčiarknutý zo zoznamu prípadov z dôvodu priateľského urovnania rozhodnutím ESĽP zo dňa 23. 09. 2008.
17. Rozhodnutie o prijatí sťažnosti môže slúžiť ako pomôcka pri výklade Dohovoru, správny súd však poukazuje na to, že preskúmavaná vec vykazuje značné skutkové odlišnosti. Sťažovatelia vo veci Rosíval a ostatní (resp. ich právni predchodcovia) podali žiadosť o navrátenie vlastníctva k pôde dňa 08. 12. 1992, kedy platil Zákon o pôde v znení novely číslo 93/1992 Zb., podľa ktorého neexistovalo žiadne
množstevné obmedzenie vydania pôdy. Naproti tomu právna predchodkyňa žalobkýň podala svoju žiadosť dňa 18. 09. 1991, kedy § 6 ods. 3 Zákona o pôde obmedzoval množstvo vydanej pôdy na 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy v prípade, ak pôda prešla na štát alebo inú právnickú osobu podľa § 6 ods. 1 písm. b) Zákona o pôde (čo bol ak prípad právnej predchodkyne žalobkýň). Ide o obsahovo totožnú právnu úpravu ako po novele zákonom č. 186/1993 Z. z., ktorý s účinnosťou od 26. 08. 1993 opätovne zaviedol množstevné obmedzenie vydávaný pôdy. Zákon teda upravoval reštitučný nárok právnej predchodkyne žalobkýň v čase podania žiadosti v rovnako obmedzenom rozsahu, ako bolo o ňom aj v konečnom dôsledku rozhodnuté (do výmery 250 ha). Preto na rozdiel od sťažovateľov vo veci Rosíval a ostatní nemohla mať právna predchodkyňa žalobkýň legitímne očakávanie, že jej bude navrátená pôda nad 250 ha, keďže takýto nárok jej zákon v čase podania jej žiadosti nepriznával. Ide o úplne iný skutkový stav ako vo veci Rosíval a ostatní, ktorým v čase podania žiadosti mohla byť v súlade so zákonom vydaná všetka žiadaná pôda bez množstevných obmedzení a až následná novelizácia zákona s účinnosťou od 26. 08. 1993 obmedzila ich nárok v množstve vydanej pôdy. Prechodné ustanovenie § 33 ods. 2 Zákona o pôde môže v prípade sťažovateľov pôsobiť diskriminačne oproti iným žiadateľom, ktorí mali nárok na vydanie pôdy bez množstevného obmedzenia a stihlo sa o ňom rozhodnúť do 26. 08. 1993. Na rozdiel od toho, pokiaľ by sa o nároku žalobkyne rozhodlo do 27. 02. 1992, bola by jej pôda vydaná v obmedzenom rozsahu najviac do 250 ha a následná zmena zákona vypúšťajúca množstevné obmedzenie s účinnosťou od 28. 02. 1992 by sa jej vôbec nedotkla.
18. Záverom správny súd uvádza, že účelom reštitučného zákonodarstva po roku 1989 vrátane Zákona o pôde nebolo navrátiť vlastníctvo pôdy do pôvodného stavu, ale podľa preambuly Zákona o pôde výslovne zmierniť následky niektorých majetkových krívd v období rokov 1948 až 1989. V súlade s týmto účelom je práve množstevné obmedzenie vydávanej pôdy, limitovanie povinných osôb na štát a právnické osoby ako aj iné výnimky z vydávania pôdy (§ 11). Nevydanie celého pôvodného majetku, ktorý bol odobratý právnemu predchodcovi žiadateľov, je v súlade s týmito cieľmi.
19. Pokiaľ žalobkyne v replike namietali, že výrok prvostupňového rozhodnutia trpí zjavnými nedostatkami v označení parciel, ide o neskoro uplatnený žalobný bod. Podľa § 183 SSP môže žalobca rozšíriť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby, ktorá je podľa § 181 ods. 1 SSP dva mesiace od oznámenia napadnutého rozhodnutia. Žalobkyniam (ich právnemu zástupcovi) bolo podľa administratívneho spisu napadnuté rozhodnutie doručené dňa 31. 08. 2021 a repliku podali na súd až dňa 12. 09. 2022, teda po zákonnej lehote na podanie správnej žaloby. Preto sa s týmito námietkami správny súd vecne nezaoberal.
20. Keďže žalobkyne neboli v konaní úspešné, pretože správny súd ich žalobu zamietol v celom rozsahu, nepriznal im podľa § 167 ods. 1 a contrario SSP ani náhradu trov konania.
21. Súd nepriznal náhradu trov konania ani ďalším účastníkom 1) až 3), pretože v zmysle § 169 SSP majú (voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný) právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa mu môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania. Súd v priebehu konania neuložil ďalším účastníkom žiadnu povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by im vznikli nejaké trovy a taktiež súd nevzhliadol žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, ani takéto dôvody neboli ďalšími účastníkmi tvrdené.
22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia na Správny súd v Banskej Bystrici. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.