Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 466/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., vystupujúceho aj ako D. M., t. č. vo väzbe L.,

zastúpeného advokátom JUDr. P. G., N., vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených v , 2 a 5 , základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v Slovenskej

republiky a práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. z 5. novembra

2012 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 15. novembra 2012 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť M. D., vystupujúceho aj ako D. M., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára

2013 doručená a následne 14. januára 2013 a tiež 3. mája 2013 doplnená sťažnosť M. D.,

vystupujúceho aj ako D. M., t. č. vo väzbe L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených v , 2 a 5

(ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v a práv zaručených v a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. novembra 2012 a uznesením Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. novembra 2012.

Zo sťažnosti, z jej doplnení a príloh vyplýva, že sťažovateľ je v trestnom konaní

vedenom na okresnom súde pod sp. zn. na základe obžaloby prokurátora

Krajskej prokuratúry Nitra (ďalej len „prokurátor“) č. k. -232 z 12. októbra

2011 stíhaný pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa ustanovenia § 186

ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. a) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na ustanovenie

a i) v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví

spolupáchateľstvom podľa ustanovenia a podľa ustanovenia

, pričom do väzby bol vzatý ešte 21. júna 2011 uznesením okresného

súdu sp. zn. z 21. júna 2011.

Okresný súd žiadosť sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby na slobodu zo 16. júla

2012 v zmysle ustanovenia v znení

účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „“) uznesením sp. zn.

z 5. novembra 2012 zamietol a zároveň rozhodol o neprijatí sťažovateľom

ponúknutého prostriedku nahradenia jeho väzby, a to jeho písomného sľubu.

Sťažovateľ však proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 5. novembra

2012 podal riadne a včas riadny opravný prostriedok – sťažnosť, ktorú krajský súd

uznesením sp. zn. z 15. novembra 2012 v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1

písm. c) zamietol ako nedôvodnú.

Sťažovateľ porušenie označených základných práv zaručených a dohovorom

odôvodňuje okrem iného najmä takto:

«... posudzujúc rozhodovanie, najmä súdu prvého stupňa, o mojej žiadosti

o prepustenie z väzby, nebolo takéto rozhodovanie v súlade s požiadavkami osobitného

urýchlenia v rámci rozhodovania o väzbe. Toto nakoniec priznáva aj samotný krajský súd...

Z citovaných záverov krajského súdu však je zrejmé, že tento ospravedlňuje,

resp. konvaliduje tento nedostatok tým, že neurýchlenosť rozhodovania súdu prvého stupňa

v tejto veci nebola svojvoľná, ale bola spôsobená procesnou aktivitou obžalovaných, teda aj

mojou, keď na návrh obžalovaných súd konajúci v merite veci (na hlavných pojednávania)

vykonával dokazovanie v podobe pribratia znalca a práve tento procesný postup mal byť

údajne dôvodom pre nemožnosť konštatovania prieťahov v rámci rozhodovania o väzbe,

keď súd nemal k dispozícii trestný spis, ktorý bol zaslaný znalcovi na vypracovanie

znaleckého posudku. Mám za to, že takýto názor krajského súd nie je správny a je v rozpore

s vyššie ako aj nižšie uvedenou judikatúrou ústavného súdu...

... je pre mňa nepochopiteľné, z akého dôvodu má byť na môj úkor skutočnosť, že

súd... pribral... znalca na podanie znaleckého posudku, aj keď... z podnetu obhajoby...

V žiadnom prípade nie je možné v snahe ospravedlniť zjavné prieťahy v konaní

poukazovať na procesné konanie obžalovaného, ktorým si riadne a relevantne využíva svoje

právo na obhajobu. Každý iný výklad je priamym popretím zmyslu zákona a aj SR...

V rámci zdôvodnenia tejto sťažnosti považujem za potrebné taktiež poukázať aj na

skutočnosť, že prvostupňový, ako aj sťažnostný súd, sa nesprávne vysporiadali aj s mojimi

námietkami ohľadom porušenia zásady špeciality...

Zo znenia právnej normy upravujúcej zásadu špeciality v je teda

zrejmé, že posudzovanie totožnosti na nesústreďuje na skutok, ako udáva krajský súd ale na

trestný čin, pričom ja ako som v konaní pred všeobecnými súdmi preukázal, som nebol

vydaný na účely trestného stíhania pre prečin ublíženia na zdraví, z ktorého som v súbehu

s trestným činom vydieračského únosu v tomto konaní (pred súdom) trestne stíhaný na

základe podanej obžaloby. Mám za to, že výklad, ktorý v danej problematike vo vzťahu

k mojim námietkam zaujal krajsky súd je mimo rámec znenia zákona nakoľko je príliš

extenzívny. Pričom v trestnom práve je extenzívny výklad trestných noriem v neprospech

obvineného neprípustný.

Pokiaľ by sme však aj teoreticky prijali tézu o tom, že v danom prípade sa má

posudzovať totožnosť skutku, tak mám za to, že skutok, tak ako bol naformulovaný

v európskom zatykačom rozkaze (vychádzajúc z návrhu Krajského štátneho zastupiteľstva

v Brne sp. zn.: KZM 112/2011-74 zo dňa 17. 04. 2011) nie je pri ňom možné hovoriť o tom,

že tento je z hľadiska posudzovania právnej kvalifikácie tohto skutku ako prečinu ublíženia

na zdravý totožný so skutkom, ktorý je naformulovaný v skutkovej vete podanej obžaloby...

Prvostupňový ako aj sťažnostný súd sa absolútne nesprávne vysporiadali s mojimi

námietkami, ktoré som už uvádzal na mojom výsluchu pri rozhodovaní o mojej žiadosti

o prepustenie z väzby... ide o to, že začatie plynutia mojej väzby malo byť počítané nie odo

dňa 21. 06. 2011, ako uvádza súd prvého stupňa ... ale odo dňa, kedy mi bola po prvý krát

obmedzená osobná sloboda v rámci vydávacieho konania v Českej republike, teda od

16. 03. 2011, keď som bol vzatý do predbežnej väzby v rámci vydávacieho konania

Uznesením Krajského súdu v Brne sp. zn.: zo dňa 18. 03. 2011...

V kontexte uvedeného... som poukazoval na to, že v mojom prípade nedošlo

k žiadnemu uzneseniu predpokladanému v ods. 2 § 77, ktorým by došlo k rozhodnutiu

o nezapočítaní doby mojej vydávacej väzby v Českej republike. To že k nemu dôjsť

jednoznačne malo plynie aj z toho, že výslovne pripúšťa

možnosť podania sťažnosti proti takémuto uzneseniu, teda proti uzneseniu o nezapočítaní

lehoty, počas ktorej bol obvinený vo väzbe v cudzine.

... to znamená, že základná lehota väzby v prípravnom konaní počítaná podľa § 76

ods. 2 , teda väzba v trvaní 7 mesiacov, mi uplynula dňa 16. 10. 2011 (7 mesiacov po

mojom zadržaní v Českej republike)...

S prihliadnutím na vyššie uvedené je zrejmé, že moje ďalšie zotrvávanie vo väzbe

počnúc dňom 17. 10. 2011 nemá zákonný podklad ...»

Sťažovateľ v rámci doplnenia sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu

14. januára 2013 (v zákonnej 2-mesačnej lehote na podanie sťažnosti podľa ,

pozn.) na podporu svojej dovtedajšej argumentácie o porušení zásady špeciality, potom čo

bol Českou republikou vydaný Slovenskej republike pre účely jeho trestného stíhania,

poukázal aj na ustanovenie o európskom zatýkacom

rozkaze v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o európskom

zatýkacom rozkaze“), v zmysle ktorého je z hľadiska posúdenia dodržania tejto zásady

rozhodujúcim kritériom „trestný čin“, a nie „skutok“, ako to uviedol krajský súd.

Ďalej sťažovateľ aj s poukazom judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a na

ním označené rozhodnutia ústavného súdu v iných podľa jeho názoru obdobných veciach,

najmä však na nález ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. odôvodňoval

nezákonnosť svojej väzby tiež tým, že v jeho trestnej veci ako takej, t. j. vo veci samej,

nebolo konané s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. V tejto súvislosti sťažovateľ

uviedol: „... v mojom prípade súd bez mojej viny nekonal viac ako 5 mesiacov“.

V závere tohto podania sťažovateľ doplnil petit sťažnosti tak, že žiadal, aby ústavný

súd rozhodnutím vyslovil aj porušenie práva byť súdený v primeranej lehote zaručeného

v čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Napokon sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu

3. mája 2013, v ktorom opäť poukazoval na nezákonnosť svojej väzby „... pre nekonanie

súdu s osobitným urýchlením vo veci samej...“, pričom v nadväznosti na túto argumentáciu

ďalším doplnením petitu sťažnosti žiadal aj o vyslovenie porušenia čl. 17 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 .

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a ods. 5

a právo sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa

a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Uznesením Okresného

súdu Nitra sp. zn.: zo dňa 05. 11. 2012 a Uznesením Krajského súdu Nitra

sp. zn. zo dňa 15. 11. 2012, ktorými bolo rozhodované o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu, porušené bolo.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

v konaní na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn.:

porušené bolo.

Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. , vydané dňa

15. 11. 2012, a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať,

aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť osobnej slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu k väzbe

obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na

základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu

alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou

(, ). Z vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi

väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri

rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je

zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva zaručeného v ,

z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre

a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,

a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na

preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do

väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

Základné právo zaručené v vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných

štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody

zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred

svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

Ústavný súd pri konaní podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných práv

zaručených v , 2 a 5 a v a práv zaručených v

ods. 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 5. novembra 2012

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. novembra 2012.

1. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu zo 16. júla 2012 nebolo rozhodnuté v súlade s požiadavkou

neodkladnosti a urýchlenosti. Navyše sťažovateľ nezákonnosť väzby vyvodzuje aj z tej

skutočnosti, že v trestnom konaní vo veci samej označené všeobecné súdy nepostupovali

s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.

, , , ).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru

uznesením okresného súdu z 5. novembra 2012 a uznesením krajského súdu

zo 15. novembra 2012, pretože odôvodnenia týchto uznesení sú podľa neho nedostatočné

a arbitrárne. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci sa v nich podľa sťažovateľa

nesprávne vysporiadali s jeho námietkou spočívajúcom v tom, že o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby zo 16. júla 2012 nerozhodli v súlade s požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenosti, pričom rozhodovanie súdov obidvoch inštancií trvalo spolu takmer štyri

mesiace. V tejto súvislosti sťažovateľ predovšetkým namieta neprimerane dlhé časové

trvanie rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, čo podľa jeho názoru nijako nie

je možné ospravedlniť iba tou okolnosťou, že okresný súd v danej trestnej veci nemal

k dispozícii spis, pretože tento bol zaslaný znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku,

hoci v záujme samotného sťažovateľa a jeho spoluobžalovaných.

Ústavný súd s ohľadom na formuláciu petitu sťažnosti, skutočnosť, že sťažovateľ je

v tomto konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, a v neposlednom rade opierajúc sa o právny názor vyjadrený v uznesení

ústavného súdu č. k. -18 z 19. júna 2013 vo veci spoluobžalovaného

sťažovateľa Štefana Jóbu nepreskúmaval námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia ním

označených práv postupom okresného súdu a krajského súdu v predmetných konaniach,

ktorý mal byť podľa neho poznačený zbytočnými prieťahmi predovšetkým v období

vyhotovovania znaleckého posudku. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani doplnenie

sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 14. januára 2013, v ktorom sťažovateľ

uviedol, že podľa jeho názoru urýchlené konanie v trestných väzobných veciach chráni

, ako aj dohovoru, pričom odkázal na závery nálezu

ústavného súdu sp. zn. . Týmto podaním doplnil aj petit sťažnosti tak, že

zároveň žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil aj porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Keďže sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, v petite sťažnosti doručenej

ústavnému súdu 2. januára 2013, ako ani v jej doplnení doručenom ústavnému súdu

14. januára 2013 (v lehote 2 mesiacov na podanie sťažnosti podľa , pozn.)

nenamietal porušenie označených práv postupom všeobecných súdov, ale iba ich

uzneseniami, ústavný súd o ich prípadnom porušení nemohol rozhodnúť. v

ods. 2, ako aj v totiž rozlišujú, či k porušeniu označených práv

malo dôjsť rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, čomu zodpovedá povinnosť

sťažovateľa presne v sťažnosti identifikovať rozhodnutie, opatrenie či iný zásah, ktorým

malo dôjsť k porušeniu jeho práv [ ].

Sťažovateľ v petite sťažnosti vymedzil predmet ústavno-súdneho prieskumu iba

napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, a preto sa ústavný súd

prípadným porušením jeho označených práv ich postupom v konaní zaoberať nemohol.

Sťažovateľ sa opäť s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. až

v doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 3. mája 2013 po uplynutí 2-mesačnej

lehoty na podanie sťažnosti podľa , vyvodzujúc nezákonnosť svojej väzby aj

z tej okolnosti, že označené všeobecné súdy v trestnom konaní vo veci samej nepostupovali

s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (čo inak v konaní pred nimi podľa zistenia

ústavného súdu ani nenamietal, pozn.), domáhal aj vyslovenia porušenia čl. 17 ods. 1

a . Takéto doplnenie sťažnosti však ústavný súd nemohol akceptovať

z dôvodu, že už uvedený princíp viazanosti petitom sťažnosti je potrebné v súvislosti

s požiadavkou na kvalifikované právne zastúpenie advokátom v konaní pred ústavným

súdom vykladať tak, že sťažovateľ je povinný formulovať petit priamo v sťažnosti

a v zákonnej dvojmesačnej lehote na jej podanie ( ),

a nie kedykoľvek neskôr, ak zistí v sťažnosti vady. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd

prípadným porušením základných práv zaručených v a

vo vzťahu k napadnutým uzneseniam taktiež nezaoberal.

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

sp. zn. z 5. novembra 2012

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v (ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne

konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných

práv zaručených v a 5 a práv zaručených v a 4 dohovoru

uznesením okresného súdu z 5. novembra 2012, pretože sa ochrany svojich práv mohol

domáhať a aj sa domáhal podaním sťažnosti podľa a nasl. .

Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 5. novembra 2012, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety .

3. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. z 15. novembra 2012

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

3.1 Ako to z obsahu sťažnosti zrejme vyplýva, sťažovateľ vyjadruje svoje

presvedčenie, že krajský súd opierajúci sa o argumentáciu okresného súdu sa nesprávne

vysporiadal s jeho námietkou o porušení zásady špeciality potom, čo bol Českou republikou

vydaný Slovenskej republike na účely trestného stíhania.

Podľa zistenia ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom uznesení s danou

námietkou sťažovateľa vysporiadal okrem iného najmä takto:

„... K námietkam sťažovateľa, že postupom orgánmi činnými v trestnom konaní

a súdu prvého stupňa je porušená zásada špeciality, krajský súd udáva, že obžalovaný bol

na územie Slovenskej republiky vydaný na základe rozhodnutia o vykonaní európskeho

zatýkacieho rozkazu vydaného Okresným súdom v Nitre zo 17. 02. 2011, sp. zn.

a to na účely trestného stíhania pre skutok ktorého totožnosť v uznesení

o vznesení obvinenia a následne v obžalobe krajského prokurátora je zachovaná, bol

vydaný pre kvalifikáciu tohto skutku ako obzvlášť závažného zločinu vydieračského únosu

podľa § 186 odsek 1, odsek 2 písmeno b/, odsek 4 písmeno a/ Tr. zákona s poukazom na

§ 138 písmeno a/, písmeno i/ Tr. zákona, čo znamená, že obžalovaný je stíhaný pre ten istý

skutok, pre ktorý bol vydaný, právna kvalifikácia tohto skutku zodpovedá právnej

kvalifikácii skutku, tak ako bol uvedený v európskom zatykačom rozkaze a pokiaľ

prokurátor rozšíril kvalifikáciu konania obžalovaného aj o prečin ublíženia na zdraví

spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156 odsek 1 Tr. zákona, krajský súd podotýka, že ide

o jednočinný súbeh s trestným činom, pre ktorý bol vydaný a preto v danom štádiu konania

nie je dôvod na konštatovanie, že zásada špeciality vyjadrená v ustanovení § 31 odsek 1

o európskom zatykačom rozkaze bola porušená...“

Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia vo vzťahu k námietke sťažovateľa, resp.

jeho vtedajšieho obhajcu, o porušení zásady špeciality uviedol:

„... Pokiaľ išlo o námietku obhajcu obžalovaného, že trestné stíhanie voči

obžalovanému pre trestný čin ublíženia na zdraví v súbehu so zločinom vydieračského

únosu sa vedie v rozpore so zásadou Špeciality podľa , pretože

v spise sa nenachádza žiadny doklad o tom, že by Česká republika, ako dožiadaný štát,

v zmysle Európskeho zatýkacieho rozkazu sa vzdala uplatnenia zásady špeciality a zo spisu

z prípravného konania vyplýva, že po vydaní obžalovaného na územie Slovenskej republiky,

mu bolo rozšírené trestné stíhanie pre trestný čin ublíženia na zdraví s iným trestným

činom, preto sa pre tento skutok nemôže viesť trestné stíhanie, súd dodal, že obžalovaný bol

vydaný na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu, pre totožný skutok, ako skutok, ktorý

bol uvedený v uznesení o vznesení obvinenia a v obžalobe. Samotná, zmena právnej

kvalifikácie neznamenala rozšírenie skutku...“

Podľa vyžiadať obvineného z cudziny môže

ministerstvo spravodlivosti na žiadosť súdu, ktorý vydal zatýkací rozkaz podľa § 490.

Podľa ak sa obvinený zdržiava v cudzine a ak je

potrebné ho vyžiadať, vydá proti nemu predseda senátu príslušného súdu zatýkací rozkaz

(ďalej len „medzinárodný zatýkací rozkaz“). V prípravnom konaní vydá sudca pre prípravné

konanie medzinárodný zatýkací rozkaz na návrh prokurátora.

Podľa ak nejde o vydanie na výkon trestu, sudca je

povinný obvineného do 48 hodín a pri obzvlášť závažných zločinoch do 72 hodín od

odovzdania vypočuť a rozhodnúť o väzbe.

Podľa § 5 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze ak existuje predpoklad, že

by sa obvinený mohol zdržiavať alebo sa zdržiava v inom členskom štáte a je potrebné ho

vyžiadať, vydá vo vzťahu k nemu predseda senátu alebo sudca príslušného súdu európsky

zatýkací rozkaz. V prípravnom konaní vydá európsky zatýkací rozkaz na návrh prokurátora

sudca pre prípravné konanie.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze osoba, ktorá bola vydaná

z iného členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, nesmie byť v štáte

pôvodu stíhaná, odsúdená, nemôže byť obmedzená jej osobná sloboda za trestné činy, ktoré

spáchala pred vydaním, na ktoré sa európsky zatýkací rozkaz nevzťahoval (zásada

špeciality, pozn.).

Z citovaných ustanovení a zákona o európskom zatýkacom

rozkaze vyplýva, že z cudziny možno vyžiadať na základe medzinárodného zatýkacieho

rozkazu a európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného príslušným súdom len osobu, proti

ktorej sa vedie trestné stíhanie (obvinený). Takúto osobu však nemožno stíhať, odsúdiť ani

jej nesmie byť obmedzená osobná sloboda za iné skutky, ktorých sa dopustila pred vydaním

a na ktoré sa vydanie nevzťahovalo, samozrejme, okrem stanovených výnimiek.

Ústavný súd konštatuje, že v namietanom prípade bol sťažovateľ v júli 2011 vydaný

z Českej republiky na Slovensko na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného

sudcom okresného súdu pre prípravné konanie pod sp. zn. zo 17. februára

2011 a jeho doplnenia zo 14. apríla 2011 na účely trestného stíhania pre obzvlášť závažný

zločin vydieračského únosu podľa ustanovenia § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 4

písm. a) s poukazom na ustanovenie a .

Hlavným zmyslom zásady špeciality pri vydávaní obvinených osôb z cudzieho štátu

je ochrana týchto osôb pred neočakávanými zásahmi orgánov verejnej moci.

Neočakávanými nie v tom zmysle, aby osoba, ktorá sa dopustila protiprávneho konania pred

vydaním z cudzieho štátu, bola absolútne chránená pred objasnením či zistením protiprávnej

činnosti a spravodlivým trestom. Preto neočakávané zásahy zo strany orgánov verejnej moci

v tomto zmysle treba vnímať ako také, ktoré by osobu obvinenú z trestnej činnosti a za

daných okolností chránenú jurisdikciou cudzieho štátu svojvoľne a nezákonne zbavili tejto

ochrany a ktoré by zároveň predstavovali akúsi „spreneveru“ súhlasu cudzieho štátu

udeleného na predtým jasne vymedzený účel.

Aj keď je pravdou, že sťažovateľ je na základe obžaloby prokurátora krajskej

prokuratúry stíhaný v jednočinnom súbehu aj pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156

ods. 1 napriek tomu, že Českou republikou bol vydaný iba pre účely

trestného stíhania za už označený obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu, resp. že

záverečná časť skutkovej vety obžaloby popisujúca konanie sťažovateľa a jeho

spoluobžalovaného presahuje rámec skutkovej vety európskeho zatýkacieho rozkazu,

ústavný súd zastáva názor, že v prípade sťažovateľa vo vzťahu k jeho väzobnému stíhaniu

nemohlo dôjsť k porušeniu zásady špeciality. Tak ako totožnosť skutku, pre spáchanie

ktorého bol sťažovateľ vydaný na Slovensko na jeho trestné stíhanie, tak aj jeho právna

kvalifikácia ako obzvlášť závažného zločinu vydieračského únosu zostali aj po jeho vydaní

Českou republikou plne zachované. Sťažovateľom namietaná okolnosť spočívajúca

v rozšírení jeho trestného stíhania na Slovensku aj o prečin ublíženia na zdraví môže mať

prípadne význam iba vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu vo veci samej, resp. pri uznaní

jeho viny a uložení (úhrnného) trestu aj za tento trestný čin (prečin).

Ústavný súd už iba pre úplnosť veci dodáva, že z dôvodu, aby orgánom činným

v trestnom konaní a súdom bolo umožnené plniť hlavný účel trestného konania (objasnenie

trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov), právny poriadok Slovenskej

republiky, ale aj medzinárodné zmluvy počítajú v konkrétnych prípadoch s výnimkami

z uplatnenia zásady špeciality, medzi ktoré je potrebné zaradiť aj dodatočný súhlas štátu,

ktorý takúto osobu Slovenskej republike vydal [ ,

§ 31 ods. 2 písm. g) zákona o európskom zatýkacom rozkaze]. V prípade, ak Slovenská

republika žiada o dodatočný súhlas na trestné stíhanie, postupuje sa v súlade s príslušnými

medzinárodnými zmluvami a primerane podľa ustanovení a zákona

o európskom zatýkacom rozkaze, ktoré upravujú proces pôvodnej extradície, teda konania,

keď bol daný prvotný súhlas cudzieho štátu na konkrétny účel trestného konania.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v namietanom uznesení dostatočným

spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia zásady špeciality.

Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a 5 a práva podľa a 4 dohovoru

uznesením krajského súdu. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto

časti už na predbežnom prerokovaní podľa odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.2 Ako už bolo uvedené, sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta, že krajský súd napriek

tomu, že podľa ustanovenia nebolo rozhodnuté

o nezapočítaní doby trvania jeho väzby v Českej republike, sa nesprávne stotožnil s určením

začiatku plynutia jeho väzby od 21. júna 2011, keď bol vzatý do väzby v Slovenskej

republike uznesením okresného súdu sp. zn. z 21. júna 2011, namiesto

16. marca 2011, keď bola prvýkrát obmedzená jeho osobná sloboda v Českej republike.

Podľa ustanovenia celková lehota väzby

v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pre súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem

mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie za obzvlášť závažný zločin.

Podľa ustanovenia z lehoty uvedenej

v odseku 6 pripadá na prípravné konanie dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie

pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa ustanovenia do plynutia lehôt podľa

§ 76 ods. 6 a 7 sa nezapočítava doba, počas ktorej sa obvinený nemohol zúčastniť na

úkonoch trestného konania v dôsledku toho, že bol vo väzbe v cudzine alebo tam bol

zadržaný.

Podľa ustanovenia uznesenie podľa odseku 1 vydá

predseda senátu v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie.

Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nezapočítaní doby väzby od 16. marca 2011

do 20. júna 2011 vykonanej v cudzine (Českej republike) do celkovej doby trvania jeho

väzby v prípravnom konaní, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd

zaručených v a 5 a práv zaručených v a 4 dohovoru, ústavný

súd konštatuje, že v prípade sťažovateľa bolo prípravné konanie skončené podaním

obžaloby ( ) okresnému súdu 12. októbra 2011. O ďalšom

trvaní už tzv. „súdnej“ väzby rozhodol po predchádzajúcom výsluchu sťažovateľa okresný

súd 27. októbra 2011 uznesením č. k. -1930 v spojení s uznesením krajského

súdu č. k. -1967 z 9. novembra 2011.

Krajský súd sa v napadnutom uznesení s tvrdením sťažovateľa o nesprávnom určení

začiatku plynutia jeho väzby vysporiadal takto:

„... Krajský súd k námietkam sťažovateľa, že lehota trvania väzby je u obžalovaného

nesprávne určená vzhľadom na obmedzenie jeho osobnej slobody už na území Českej

republiky udáva, že konanie o vzatí do väzby obžalovaného prebiehalo na základe

ustanovení , , a následne ,

teda sa riadilo ustanoveniami Slovenskej republiky v nadväznosti na

článok 5 odsek 1 písmeno c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obmedzenie osobnej slobody obžalovaného v konaní o výkone európskeho zatýkacieho

rozkazu na území Českej republiky a s tým súvisiace jeho právo na slobodu a bezpečnosť je

vyjadrené v článku 5 odsek 1 písmeno f) Dohovoru a inštitút predbežnej a vydávacej väzby

v konaní o európskom zatykačom rozkaze má iný charakter ako väzba v rozsahu jej úpravy

v IV. hlave prvej časti prvého až tretieho dielu a nevzťahujú sa naň tieto

ustanovenia. Preto obmedzenie osobnej slobody v rozsahu vykonanom v konaní

o európskom zatykačom rozkaze môže byť vyjadrené jej započítaním väzby a trestu v zmysle

§ 45 odsek 4 Tr. zákona, samozrejme len v prípade odsúdenia obžalovaného. Preto podľa

názoru krajského súdu je lehota trvania väzby u obžalovaného započítaná v súlade

s ustanovením ...“

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu z 15. novembra 2012 vyplýva,

že sa okrem iného vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa o nesprávnom určení lehoty

trvania jeho väzby. Aj keď je pravdou, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí síce

k tejto otázke mohol/mal vyjadriť úplnejšie, avšak napriek tomu odôvodnenie krajského

súdu ani v tejto časti nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. Ústavný súd totiž

v okolnostiach posudzovanej veci nemohol nezobrať na zreteľ znenie § 77 ods. 1 Trestného

poriadku, z dikcie ktorého explicitne vyplýva, že sa do výkonu väzby nezapočítava doba

väzby alebo zadržania v cudzine. V danej väzobnej veci vychádza odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu v tejto časti z právneho názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) prezentovaného v jeho uznesení sp. zn.

zo 6. decembra 2010, podľa ktorého je režim vydávacej a predbežnej väzby

podľa zákona o európskom zatýkacom rozkaze iný, než v zmysle štvrtej hlavy prvej časti

, s ktorým sa ústavný súd stotožňuje (pozri ).

Ústavný súd sa v nadväznosti na to plne stotožňuje aj s právnym názorom

najvyššieho súdu vyjadreným v jeho uznesení sp. zn. z 21. februára 2008,

podľa ktorého „... Ustanovenie síce ukladá predsedovi senátu vydať

také uznesenie, ale nestanovuje kedy sa tak má stať, pričom toto samo osebe môže mať len

deklaratórny charakter. Nič nemôže meniť na fakte, že zo zákona sa táto doba zadržania

v cudzine nezapočítava do lehôt väzby...“. V kontexte citovanej zákonnej úpravy

a rozhodovacej praxe najvyššieho súdu považuje ústavný súd sťažovateľom namietaný

názor krajského súdu za ústavne konformný, vychádzajúci zo zákonného rámca

a rešpektujúci sťažovateľom označené práva.

V závere už len pre úplnosť veci ústavný súd dodáva, že, ako to aj z citovaného

ustanovenia zrejme vyplýva, základná lehota väzby

sťažovateľa stíhaného pre obzvlášť závažný zločin pripadajúca na prípravné konanie je

dvadsaťpäť mesiacov, a nie sedem mesiacov, ako to tvrdí sťažovateľ vo svojej sťažnosti.

Na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu aj v tejto časti ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí

okresného súdu a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013