Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a4a/378971.2118c5.pdf
PDF · 144.73 KB
No categories available
3Tošs/6/2008
N a j v y š š í s ú d 3 Tošs 6/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Mi-
lana Karabína a sudcov JUDr. Jozefa Kanderu a JUDr. Petra Paludu na neverejnom
zasadnutí konanom 21. februára 2008 v Bratislave prerokoval sťažnosť obvineného
B.A. v jeho trestnej veci a spoločníkov vedenej pre trestný čin založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a iné trestné činy, vedenej
na Špeciálnom súde v Pezinku, pracovisku v Banskej Bystrici pod sp. zn.
BB-3 T 3/2008 podanej proti uzneseniu tohto súdu z 12. februára 2008, sp. zn.
BB-3 T 3/2008 a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť obvineného B. A. sa z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Vo vyššie označenej trestnej veci bola na obvineného B.A. a ďalších
obvinených podaná obžaloba pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a iné trestné činy.
Obvinený B. A. sa mal uvedeného trestného činu podľa § 296 Tr. zák. dopustiť
konaním popísaným v bode 1/ obžaloby v dobe najneskôr od roku 2000 spolu
s viacerými osobami, založením zločineckej skupiny v úmysle získať finančné pro-
striedky viacerými formami: koordinovanej trestnej činnosti páchanej predovšetkým
v regióne T., M., V. K., S. a Č. N T. i ostatnom území Slovenska, najmä vydieraním,
hrubým nátlakom, úžerou, poškodzovaním cudzích vecí úmyselným podpaľačstvom,
nedovoleným ozbrojovaním, ako aj útokmi proti životu a zdraviu iných osôb, pričom
táto skupina mala byť vertikálne aj horizontálne štruktúrovaná s vedúcim obvineným
B. A. a s rozdelením úloh na vykonanie jednotlivých protiprávnych činov a v rámci
tohto zoskupenia sa mali dopustiť činov uvedených v skutkovej vete obžaloby pod
bodmi 2/ až 17/.
Obvinený B. A. sa mal konaním uvedeným pod bodom 2/ obžaloby dopustiť
s ďalšími obvinenými trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 ods. 2, písm. b/
Tr. zák. č. 140/1961 Zb., a to dňa 19. mája 2004 v podstate tak, že v záložni vo V. K.
mali napadnúť, spútať a zabaliť do posteľnej plachty poškodeného A. N., v kufri
osobného motorového vozidla ho mali previezť do objektu bývalého poľnohospodár-
skeho družstva v obci S. v okrese M. kde ho v maštali medzi žľabmi mali usmrtiť tak,
že jeden z obvinených na ťažnom lane, ktoré mal vybrať z vozidla poškodeného, mal
urobiť slučku a prevliecť ju okolo krku poškodeného a škrtiť ho tak, že mal rukami
uťahovať slučku na lane a nohou sa zapierať o jeho rameno a súčasne obvinený
B. A. mal poškodenému striedavo zapchávať nosné dierky, až ho mali nakoniec
zadu-siť, čo malo trvať 10 minúť a následne mali všetci štyria obvinení ktorých sa
tento bod obžaloby dotýka, vyniesť telo poškodeného A. N. von z budovy maštale
a mali ho hodiť do vopred vykopanej jamy, ktorú mali na príkaz obvineného B. A.
vykopať iní obvinení s ďalšou osobou, ktorej mal obvinený B. A. po zahrabaní
poškodeného A. N prikázať spáliť lano, posteľnú plachtu, šatstvo a doklady
poškodeného A. N. a dať mu za to 8 000 Sk, ktoré mal nájsť v peňaženke
poškodeného.
Konaním uvedením v bode 4/ obžaloby sa mal obvinený B. A. dopustiť
trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.
v znení účinnom v čase, keď sa mal skutok sťať a to dňa 22. septembra 2000 keď
mal spolu s ďalšími dvomi obvinenými na ceste medzi T. a S. N. M. po vzájomnej
dohode a vylákaní poškodeného R. H., jedným z obvinených, na toto miesto ako
spolu-jazdcom poškodeného vo vozidle Mercedes vytvoriť s vozidlom VW Golf, ktoré
mal viesť obvinený B. A., náhlu prekážku a potom pod zámienkou policajnej akcie
donútiť R. H. vystúpiť z vozidla, ľahnúť si na zem, kde ho mal obvinený B. A.
s ďalším obvineným viackrát bodnúť do horných končatín, do oboch stehien
a predkolenia a spôsobiť mu zranenia viacerých bodných rán s poškodením nervov
pravej hornej končatiny vyžadujúce si liečbu a práceneschopnosť 6 - 10 mesiacov.
Konaním uvedeným v bode 5/ obžaloby sa mal obvinený B. A s ďalšími dvomi
obvinenými dopustiť trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zák. č.
140/1961 Zb., účinného v čase keď sa mal skutok sťať tak, že v mesiaci februári
2004 mal navrhnúť L. T., aby pre jeho skupinu dovážal nelegálne z Ukrajiny cigarety,
čo L. T. odmietol a následne dňa 6. júna 2004 mal prísť za L. T. k rodinnému domu
v K. K. ďalší obvinený a povedať mu, že má zaplatiť pre B. A. 100 000 Sk, ako
pokutu za to, že nelegálne dovážal zo zahraničia cigarety na Slovensko a ak nie, že
si to s ním vybavia inak a mal ho udrieť rukou do spánkovej časti hlavy a potom 9.
júna 2004 mal tento na pokyn B. A. poslať ďalšieho obvineného za L. T. do obce
K. K. s tým, aby od neho prevzal sumu 100 000 Sk, čo tento aj urobil, avšak po
prevzatí obálky bol zadržaný príslušníkmi polície.
V bode 6/ obžaloby sa kladie obvinenému B. A. za vinu, že sa mal dopustiť
trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase činu a to tak,
že mal 17. decembra 2004 v obci P. v okrese S. s doposiaľ nestotožnenou osobou
od M. K. bez právneho dôvodu, pod hrozbou násilia žiadať 50 000 Sk tak, že
v prípade nezaplatenia uvedenej sumy po útoku si bude môcť svoje auto predať
a kúpiť si invalidný vozík.
V siedmom bode obžaloby mal obvinený konaním spočívajúcim v tom,
že spolu s ďalšími dvomi obvinenými mali od jesene 2004 od poškodeného C. L.
vyžadovať za prevádzkovanie pneuservisu a baru v meste V.K. mesačne sumu
10 000 Sk bez právneho dôvodu a v dňoch 1. januára 2005 a 1. februára 2005 mal
poškodený aj odovzdať 10 000 Sk jednému z obvinenýchnuára 2005 mal obvinený B.
A. v priestoroch pneuservisu vo V. K. žiadať od C. L. 500 000 Sk, ako pokutu do 10.
marca 2005 a 1. februára 2005 mal ďalší z obvinených žiadať od poškodeného C. L.
pod hrozbou násilia 300 000 Sk v čiastkach po 100 000 Sk a na to asi o týždeň mal
obvinený B. A. v bare povedať C. L., či si myslí, že bude chodiť po V. K. len tak,
a potom použil voči nemu vulgárne výrazy znamenajúce hrozbu.
Pod bodom 8/ obžaloby sa kladie obvinenému B. A. za vinu, že v mesiaci
decembri 2004 v Č. N. T. pred nákupným strediskom spolu s ďalšou nestotožnenou
osobou sa mal stretnúť s A. L. a povedať mu, že sa o toto územie starajúa v prípade,
že by mu niekto dlhoval peniaze, tak sa má na neho obrátiť a on to vybaví
a následne mal obvinený B. A. povedať aby od mesiaca január 2005 mesačne platil
po 5 000 Sk a po L. odpovedi, že obchody nejdú mal znížiť výšku sumy na 3 000 Sk.
Týmto konaním sa mal obvinený B. A. dopustiť trestného činu hrubého nátlaku podľa
§ 235a ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase, keď sa mal skutok
stať.
V bode 12/ obžaloby mal obvinený B. A. svojim konaním spočívajúcim v tom,
že mal dať pokyn na základe ktorého ďalší dvaja obvinení mali 27. decembra 2004
v T. v nočných hodinách rozbiť sklenenú výplň výkladnej skrine internetovej kaviarne
P. – Z. C. a hodiť dovnútra horiacu pochodeň z dreveného kolíka omotaného
textíliou a napustenou horľavinou a takto spôsobiť požiar a spôsobiť majiteľovi M. Š.
škodu v sume 882 095 Sk a spôsobiť škodu aj ďalším spoločnostiam, ktoré mali
prevádzky v tejto budove a celú budovu mali vydať do nebezpečenstva škody
veľkého rozsahu v ktorej sa nachádzali strojné zariadenia a polovýrobky v hodnote
cca 5 000 000 Sk a pri rozšírení požiaru mali vydať do nebezpečenstva smrti alebo
ťažkej ujmy na zdraví návštevníkov a personál pivárne S. nachádzajúcej sa v tej istej
budove, pričom požiaru bolo zabránené len včasným zásahom príslušníkov
hasičského zboru, spáchať tak trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257
ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase keď sa mal
skutok stať a trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 179 ods. 1 Tr. zák. č.
140/1961 Zb. v znení účinnom v čase, keď sa mal skutok stať.
V bode 13/ obžaloby sa obvinenému B. A. kladie za vinu zločin podplácania
podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. a/ písm. b/ Tr. zák. Tohto sa mal dopustiť tak, že
v mesiaci máji 2005 mal dať pokyn členovi svojej skupiny na presne nezistenom
mieste v Budapešti v Maďarskej republike, aby sa skontaktoval s príslušníkom
Policajného zboru Slovenskej republiky M. P. a navrhol mu spoluprácu založenú na
poskytovaní informácii z prostredia policajného zboru o akciách zameraných proti
trestnej činnosti B. A. a členov jeho skupiny za odmenu 10 000 Sk mesačne, k čomu
aj malo dôjsť a za uvedené informácie, mali byť M. P.na rôznych miestach v meste
M. od augusta 2005 až do 28. júna 2006 vyplácané peniaze v celkovej výške
110 000 Sk.
Aj pokiaľ ide o ďalšie skutky, pre ktoré sú v ostatných bodoch žalovaní ďalší
obvinení, mali sa tieto stať buď so súhlasom alebo po schválení obvineným B. A.
Časovo posledný z nich, ktorý sa mal stať 9. januára 2006,a to podpálenie objektu
erotického salónu G. C. v M., čo mali spáchať iní traja obvinení, sa mal stať po
schválení obvineným B. A.
Obžaloba bola podaná 8. februára 2008. Obvinený B. A. sa v čase podania
obžaloby nachádzal vo väzbe a to z dôvodov § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por.
pričom lehota trvania väzby bola v prípravnom konaní predĺžená do 24. febru-
ára 2008.
Špeciálny súd v Pezinku, pracovisko v Banskej Bystrici, určil 8. februára 2008
termín verejného zasadnutia na 12. februára 2008, za účelom rozhodnutia o ďalšom
trvaní väzby obvineného B. A. a ďalších dvoch obvinených po podaní obžaloby.
Vzhľadom na procesné prekážky z dôvodu, že lehota na prípravu na verejné
zasadnutie v trvaní piatich pracovných dní nebola zachovaná a obvinení nesúhlasili
so skrátením tejto lehoty, bol termín nariadeného verejného zasadnutia zrušený
a Špeciálny súd uznesením, ktorým zrušil verejné zasadnutie zároveň nariadil
výsluch troch obvinených, nachádzajúcich sa vo väzbe mimo verejného zasadnutia.
Výsluch uskutočnil senát tohto súdu hneď v ten istý deň 12. febru-
ára 2008, následne po zrušení verejného zasadnutia. Pri výsluchu okrem obvinených
boli prítomní ako prokurátor Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky, tak aj dvaja obhajcovia obvineného B. A. a ďalších dvoch
obvinených.
V rámci výsluchu obvinený B. A. predložil súdu svoj písomný slub, že
v prípade prepustenia na slobodu povedie riadny život, nedopustí sa trestnej činnosti,
splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré mu súd uloží a žiadal o prepustenie
z väzby.
Po ukončení výsluchu obvinených Špeciálny súd v Pezinku, pracovisko
v Banskej Bystrici rozhodol uznesením z uvedeného dňa 12. februára 2008, sp. zn.
BB-3 T 3/08 tak, že :
I. Podľa § 79 ods. 2 Tr. por. dôvody väzby u obvinených aj naďalej trvajú
a konkrétne u B. A. podľa § 79 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por.
II. Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. žiadosť obvineného B. A. a ďalšieho obvineného
o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por.
písomný sľub obvineného B. A.neprijal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia Špeciálny súd uviedol, že po podaní
obžaloby 8. februára 2008 pre rozsiahlosť spisového materiálu a krátkosť času
do doby, po ktorú bolo sudcom pre prípravné konanie rozhodnuté o predĺžení väzby
(u obvineného B. A. do 24. februára 2008) nemohol určiť aj termín predbežného
prejednania obžaloby, preto rozhodoval len o ďalšom trvaní väzby obvinených.
Špeciálny súd sa opieral o Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. III. ÚS 271/06 z 8. marca 2007, ktorý sa opiera o judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva a konštatuje, že ak má byť väzba zákonná, musí sa vždy opierať
o rozhodnutie súdu. Keď ide o väzobnú vec po podaní obžaloby v štádiu konania
vo veci samej, musí ísť o uznesenie súdu konajúceho vo veci samej. Iná prax súdov,
teda pokiaľ by súd po podaní obžaloby nerozhodol o ďalšom trvaní väzby, nie je
v súlade s ustanovením článku 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a článku 5
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Špeciálny súd konštatoval, že trestné stíhanie je vedené proti obvineným
dôvodne, lebo podozrenie zo spáchania skutkov uvedených v obžalobnom návrhu
pod bodmi 1/ až 17/ stále dôvodne trvá. Vo vzťahu k obvinenému B. A. uviedol, že aj
naďalej sú dané dôvody jeho väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por.
Obava z možného úteku obvineného je podľa Špeciálneho súdu preukázaná tým, že
sa nezdržiaval na adrese trvalého bydliska, nepreberal predvolania na procesné
úkony a všetky pokusy o predvedenie boli neúspešné. Spolu s ďalším obvineným po
zistení, že je voči ním vedené trestné stíhanie sa podľa výpovedí svedkov skrývali
v bytoch svedkov a nevychádzali z nich. U obvineného B. A. dodal, že za účelom
jeho trestného stíhania bol vydaný z cudziny, kde sa skrýval.
K osobe obvineného B. A. uviedol, že tento obvinený už bol ako obžalovaný,
zatiaľ neprávoplatne, Krajským súdom v Banskej Bystrici uznaný za vinného
z trestného činu vraždy, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 24
rokov a doteraz bol trikrát súdne trestaný pre násilnú trestnú činnosť a výtržníctvo aj
nepodmienečným trestom odňatia slobody, ktorý vykonal.
K dôvodom tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Špeciál-
ny súd uviedol, že na základe podanej obžaloby je obvinený B. A. dôvodne
podozrivý, že sa opakovane a po dlhšiu dobu dopúšťal protispoločenskej činnosti
v minulosti sa opakovane dostal do rozporu so zákonom, za čo bol súdom aj
potrestaný a posledný útok mal byť spáchaný zločineckou skupinou v januári 2006,
iba niekoľko mesiacov po prepustení z predchádzajúceho výkonu väzby.
Špeciálny súd konštatoval, že prepustením obvinených (teda aj obvineného
B. A.) hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného
konania, lebo hrozí, že sa bude úkonom trestného konania vyhýbať, a že bude
pokračovať v trestnej činnosti.
Z toho dôvodu aj zamietol žiadosť obvineného B. A. a ďalšieho obvineného
o prepustenie z väzby, ktoré podali do zápisnice o ich výsluchu a v zmysle § 79
ods. 3 Tr. por. boli oprávnení takú žiadosť podať (uplynula lehota 30 dní
od rozhodnutia o ich predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby).
Písomný sľub obvineného B. A. Špeciálny súd neprijal s odôvonením, že
vzhľadom na doterajší spôsob jeho života, na charakter trestnej činnosti a vyššie
spomenuté skutočnosti i neprávoplatné uznanie viny pre trestný čin vraždy,
nepovažoval písomný sľub za adekvátny a spôsobilý nahradiť väzbu tohto obvine-
ného.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť obvinený B. A. a to v zákonom
stanovenej lehote, ktorú odôvodnil jednak sám svojim písomným podaním, tak aj
prostredníctvom svojho obhajcu (jedného z nich).
V sťažnosti obvinený B. A. namietal, že o väzbe bolo rozhodnuté napriek
tomu, že mu nebola doručená obžaloba, že senát Špeciálneho súdu rozhodol
o väzbe podľa § 79 ods. 2 Tr. por., ktorý sa podľa neho vzťahuje na prípravné
konanie a nie konanie po podaní obžaloby. Namietal, že síce senát rozhodol
o väzbe, ale neurčil lehotu do ktorej má väzba trvať a ak obvinený nepožiada
o prepustenie z väzby mohla by väzba trvať ešte 24 mesiacov, ale bez toho, aby bolo
o nej rozhodnuté.
Ďalej obvinený namietal to isté, čo uviedol pri výsluchu, že lehota trvania
väzby u neho má skončiť nie 24. februára 2008, ale 14. februára 2008, pretože
vyšetrovateľ spojil na spoločné konanie inú trestnú vec v ktorej bol vo väzbe 6 me-
siacov, ale aj vo vydávacej väzbe v Maďarsku po dobu 10 dní, avšak tých 10 dní
do dvojročnej lehoty väzby pre prípravné konanie nebolo započítaných, k čomu senát
Špeciálneho súdu žiadne stanovisko nezaujal.
Podľa názoru obvineného nemohlo dôjsť k rozhodnutiu o väzbe, pretože
nedošlo k predbežnému prejednaniu obžaloby a obžaloba mu nebola doručená a tým
bola porušená zásada rovností strán, ako súčasť práva na spravodlivý proces podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
Ďalej obvinený B. A. namietal, že Špeciálny súd nesprávne odôvodňoval
väzbu v tejto trestnej veci inou trestnou vecou, v ktorej síce bol uznaný za vinného zo
skutku kvalifikovaného ako trestný čin vraždy, ktorý sa mal stať 29. decembra 2004,
ale tento skutok nespáchal a ide o neprávoplatné rozhodnutie.
Obvinený argumentoval v sťažnosti aj tým, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nestačí len dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu
na zdôvodnenie väzby, ale musí k tomu pristúpiť aj ďalší významný a dostatočný
dôvod ustanovený vnútroštátnym zákonom. Podľa názoru obvineného v spisovom
materiáli sa nenachádzajú žiadne ďalšie významné a dostatočné dôvody na to, aby
bol naďalej držaný vo väzbe.
Pokiaľ súd v odôvodnení uviedol, že sa obvinený nezdržiaval na adrese
svojho bydliska, k tomu obvinený B. A. uviedol, že to bolo z obavy pred útokom
policajtov, ktorí keď nevedeli zadržať jeho, tak útočili na jeho rodinu, a to bolo
dôvodom prečo sa nezdržiaval na adrese trvalého bydliska, lebo svojou prítomno-
sťou by ohrozil životy svojich rodičov, družky a syna pre „premotivovanosť“ niekto-
rých z vystresovaných policajtov, ktorý by im mohli ublížiť, a tak mu neostávalo nič
iné iba sa ísť prihlásiť sám, ale to už nestihol, lebo ho policajti zadržali a územie
Slovenskej republiky neopustil.
Námietky obvineného voči napadnutému uzneseniu spočívali aj v tom,
že pokiaľ bol vydaný z cudziny po zadržaní v Budapešti dňa 3. októbra 2005 a súh-
lasil so skráteným vydávacím konaním, avšak potom pre nečinnosť vyšetrovateľa mu
súdy nepredĺžili lehotu trvania väzby nad 6 mesiacov a skonštatovali, že dôvody
väzby pominuli, preto je nedôvodné, aby sa táto skutočnosť pripisovala, ako dôvod
ďalšieho trvania väzby.
K odôvodneniu väzby aj tým, že bol v minulosti súdom potrestaný obvinený
B. A. namietal, že síce bol, ale naposledy pred jedenástimi rokmi v roku 1997.
Pokiaľ senát Špeciálneho súdu odôvodňoval obavu z pokračovania v trestnej
činnosti obvineným B. A. aj tým, že posledný skutok mal byť zločineckou skupinou
spáchaný v januári 2006, len niekoľko mesiacov po jeho predchádzajúcom
prepustení z výkonu väzby, obvinený namietal, že on z takého činu nie je obvinený,
že v januári 2006 bol vo väzbe a tí obvinení, ktorí sa mali tohto skutku dopustiť, sú
už na slobode.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje obvinený B.A. za nedosta-
točné a povrchné a to aj vo vzťahu k výroku o neprijatí sľubu, ktorého neprijatie súd
podľa obvineného v podstate odôvodňuje zrejme nesprávne neprávoplatným
odsúdením za vraždu.
Domáhal sa, aj osobného vyjadrenia sa i v odvolacom konaní k dôvodom ďa-
lšieho trvania väzby.
Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté uznesenie
a prepustil ho na slobodu alebo ako alternatívu prijal jeho písomný sľub predložený
12. februára 2008.
Obhajca obvineného B. A. vo vzťahu k tomuto obvinenému uviedol, že trvá na
dôvodoch žiadosti o prepustenie z väzby, ktoré sú podoprené dôvodmi uvedenými pri
jeho výsluchu a podporené aplikačnou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva,
na rozhodnutie ktorého poukázal pri výsluchu 12. februára 2008.
Ako podstatnú okolnosť neexistencie dôvodov väzby uviedol, že deň pred
výsluchom na Špeciálnom súde, ktorý sa konal 12. februára 2008, obdržal vyro-
zumenie od prokurátora, že trestná vec vraždy poškodeného M. Š. bola vylúčená na
samostatné konanie, teda skutkové dôvody väzby sú založené len na trestnom čine
založenia a zosnovania zločineckej skupiny, ktorej opodstatnenosť vôbec nebola
preukázaná.
Poukázal na to, že pokiaľ prvostupňový súd mal po podaní obžaloby málo
času na to, aby mohol od podania obžaloby do doby predĺženej lehoty trvania väzby
ešte súdom pre prípravné konanie, obžalobu predbežne prejednať, potom nerovnosť
procesných strán spočíva v tom, že obvinenému bolo poskytnutých na preštudovanie
toho istého spisového materiálu (cca 4 000 strán) 5 pracovných dní.
Argumentoval tiež tým, že z 15 obvinených, ktorí mali byť členmi zločineckej
skupiny je v tomto štádiu konania stíhaných 12 obvinených na slobode, u ktorých
dôvody väzby pominuli.
Je toho názoru, že úteková väzba nie je v napadnutom rozhodnutí náležite
odôvodnená, že je konštatovaná len hrozbou vysokým trestom, pričom Trestný
poriadok nepozná inštitút obligatórnej väzby založenej na domnelom úteku, a bez
existencie konkrétnych skutočností týkajúcich sa osoby resp. okolností prípadu to nie
je možné ani pri najzávažnejších trestných činoch.
K dôvodom tzv. preventívnej väzby poznamenal, že nestačí len prípadná mož-
nosť a špekulácia takého prípadného konania na odôvodnenie obavy z pokračova-
nia v páchaní trestnej činnosti, ale že v tom smere by musel za tým účelom vyvíjať
aktívne kroky.
Navrhol, aby bolo napadnuté uznesenie Špeciálneho súdu zrušené, a by bol
obvinený prepustený na slobodu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal sťažnosť obvineného B.A.
a v nadväznosti na všetky jeho námietky správnosť všetkých výrokov napadnutého
uznesenia i konania, ktoré sa týkalo obvineného B. A. a predchádzalo výrokom
napadnutého uznesenia.
Najvyšší súd nezistil nič čo by odôvodňovalo konštatovať, že postup Špeciál-
neho súdu pri rozhodovaní o väzbe obvineného B. A. bol nezákonný. Sťažnostné
dôvody obsiahnuté v podrobnej sťažnosti obvineného i jeho obhajcu nie sú také,
ktoré by materiálne spochybňovali dôvodnosť väzby obvineného B. A., a to z dvoch
dôvodov predpokladaných v § 71 ods. 1 písm. a/, aj písm. c/ Tr. por.
Obvinený síce poukazoval na množstvo judikátov Európskeho súdu pre
ľudské práva dotýkajúcich sa práva na spravodlivý súdny proces a v súvislosti s tým
aj podmienok obmedzenia osobnej slobody avšak buď sa netýkali priamo konkrétnej
situácie obvineného B. A. alebo naopak v rozpore s tvrdením obvineného podmienky
obmedzovania osobnej slobody obvineného aj v zmysle naznačených rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva boli splnené.
Týka sa to predovšetkým námietky obvineného dokladanej v sťažnosti uvá-
dzaným rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva podľa ktorého dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu nemôže byť samo osebe dôvodom
na väzbu, ale v neskorších štádiách konania musí k tomuto základnému predpokladu
pristúpiť ďalší významný a dostatočný dôvod väzby ustanovený vnútroštátnym záko-
nodarstvom.
K tomu treba poznamenať, že v žiadnom štádiu doterajšieho trestného kona-
nia vedeného proti obvinenému B. A. ako väzobný dôvod nebolo konštatované len
samotné podozrenie zo spáchania trestného činu, resp. trestných činov, pre ktoré sú
viedlo voči nemu trestné stíhanie.
Argumentácia obvineného v tomto smere je odťažitá, vzťahujúca sa na inú
legislatívnu situáciu, podľa ktorej na dôvodné vzatie do väzby by postačovalo
obvinenie z určitého trestného činu s hrozbou vysokého trestu.
Podľa súčasnej právnej úpravy dôvodom väzby musia byť ako podmienka
zistené konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že obvinený bude konať spôso-
bom predpokladaným v ustanoveniach § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/ alebo písm. c/
U obvineného B. A. od začiatku jeho väzby boli konštatované konkrétne
skutočnosti, pristupujúce k samotnému dôvodnému podozreniu zo spáchania
závažných trestných činov, medzi nimi i jedného z najzávažnejších, trestného činu
vraždy, ktoré odôvodňovali ako vzatie obvineného B. A., tak i v priebehu ďalšieho
konania a aj v súčasnom štádiu po podaní obžaloby, jeho ponechanie vo väzbe
z dôvodov § 71 ods. 1 písm. a/ aj písm. c/ Tr. por.
Prvá podmienka dôvodov väzby uvedená v § 71 ods. 1 Tr.. por. v jeho úvodnej
vete je naplnená. Vážnosť podozrenia, že sa skutky, pre ktoré bolo začaté trestné
stíhanie stali, že majú znaky trestných činov, že ich mal spáchať obvinený B. A. je
podaním obžaloby ešte umocnená. Neboli vykonané od posledného rozhodnutia
o väzbe také dôkazy, ktoré by dôvodnosť podozrenia úplne rozptyľovali.
Konkrétnymi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú obavu, že v prípade prepuste-
nia na slobodu by obvinený B. A. mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol
trestnému stíhaniu alebo hroziacemu trestu sa prvostupňový súd dostatočne
zaoberal. Nešlo pritom len o odôvodnenie spočívajúce v hrozbe vysokým trestom.
Podobne pokiaľ ide o skutočnosti odôvodňujúce obavu, že obvinený by pokračoval
v trestnej činnosti, túto odôvodnil Špeciálny súd konkrétnym konaním obvineného.
Možno pritom v súlade so zákonom brať do úvahy akého charakteru mala byť
trestná činnosť, ktorej sa mal dopúšťať obvinený, v akých časových súvislostiach
mala byť páchaná, o akú osobu ide, či sa v minulosti obvinený dopúšťal trestnej
činnosti a možno brať do úvahy i to, či napriek vedenému trestnému stíhaniu
začatému už pre iné skutky mal sa následne dopustiť ďalších.
Námietky obvineného o nedostatku konkrétnych skutočností pristupujúcich
k podmienke dôvodného podozrenia zo spáchania trestných činov sú neopodstatne-
né.
Opodstatnene v tejto súvislosti bral súd do úvahy skutočnosti preukázané
dôkazmi zadokumentovanými v spisovom materiáli, že obvinený sa vyhýbal trestné-
mu stíhaniu nedostavovaním sa na úkony trestného konania. Nebolo možné ho
predvolať ani predviesť. Argumentácia, že tak robil z obavy o svoju rodinu je
neopodstatnená. Ak by obvinený učinil zadosť povinnostiam, ktoré pre neho vyplývali
zo zákona, konkrétne z Trestného poriadku oznamovať orgánom činným v trestnom
konaní adresu svojho bydliska a dostavovať sa na úkony trestného konania, nemohli
by byť voči nemu robené opatrenia smerujúce k jeho zadržaniu. Tie nesmerovali voči
jeho rodine, ale k jeho zadržaniu v súlade s Trestným poriadkom. To, že dôsledky
spojené s úkonmi smerujúcimi k zadržaniu obvineného mohli ťaživo dopadať aj na
iné osoby ešte neznamená, že by vylučovali dôvodnosť obavy, že ujde alebo sa bude
skrývať, ako aj to naozaj bolo pred zadržaním, čo bolo dokumentované zápisnicami
o výpovediach svedkov, kde sa ukrýval.
Obhajoba obvineného A. napokon si bola vedomá aj konkrétnych skutočnosti
odôvodňujúcich obavu, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, čo dokumentovala
vyjadrením na č.l. 341 zväzku II. vyšetrovacieho spisu konštatovaním „že pokiaľ ide
o útekovú väzbu objektívne treba povedať že je tu daná...“ Obhajoba však žiadala
zohľadniť okolnosti pre ktoré sa obvinený bol nútený skrývať, čo obvinený v terajšej
písomnej sťažnosti opäť rozoberá. Ponecháva stranou fakt, že vyhýbaním sa svojej
povinnosti vyplývajúcej zo zákona vo vzťahu k orgánom štátu povolaným na zistenie
či sa stal trestný čin a kto ho spáchal, keď Trestný poriadok ukladá každému
povinnosti v závislosti od jeho postavenia v trestnom konaní a osobitne ako subjektu
trestného konania. Na druhej strane je právo každého subjektu trestného konania,
aby trestný proces prebiehal v súlade s Trestným poriadkom. Zároveň je však dané
aj právo orgánov činných v trestnom konaní zaistiť účasť obvineného v trestnom
konaní a urobiť v tomto smere všetky potrebné opatrenia.
Ak úkony smerujúce k zaisteniu obvineného si vyžadovali aj donucovacie
prostriedky a tieto boli vykonané v súlade s predpismi o činnosti policajného zboru,
nemožno s poukazom na použitie takýchto prostriedkov anulovať prvotnú skutoč-
nosť, že sa obvinený vyhýbal trestnému stíhaniu. Žiaden relevantný dôkaz nachádza-
júci sa v spisovom materiáli nesvedčí o tom, že by použité prostriedky smerujúce
k zadržaniu podozrivej osoby obvineného boli vykonané v rozpore so zákonom.
Treba pritom mať na pamäti aj skutočnosť, že obvinený bol stíhaný aj pre najzá-
važnejšiu trestnú činnosť smerujúcu proti životu a tiež na to, že mal využívať všetky
možnosti kontaktov na základe ktorých by sa snažil dozvedieť o úkonoch príslušných
orgánov polície smerujúcich k odhaleniu jeho trestnej činnosti, čo dokumentujú dôka-
zy vzťahujúce sa na skutok v bode 13/ obžaloby.
Nie je opodstatnená ani námietka obvineného, že by súd zisťujúci dôvodnosť
obavy, či obvinený ujde nemohol prihliadať na skutočnosť, že v inej veci sa viedlo
a vedie trestné stíhanie voči obvinenému, ktorému za jeden z najzávažnejších trest-
ných činov bol uložený dlhodobý trest odňatia slobody i keď ešte toto trestné stíhanie
neskončilo a rozsudok súdu prvého stupňa nie je právoplatný.
Hrozba vysokým trestom je i v konkrétnom trestnom stíhaní pre trestné činy
pre ktoré sa práve vedie sama v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ poslednej vety Tr. por.
medzi príkladmo vymenovanými okolnosťami tak závažnou okolnosťou, o ktorú
možno oprieť dôvodnosť obavy z úteku, že ju zákon priamo z neurčitého množstva
iných, vymenováva medzi ďalšími konkrétnymi skutočnosťami, z ktorých môže vyplý-
vať dôvodná obava z úteku. Ak je možné na to prihliadať v konkrétnej veci, v ktorej
sa má zobrať do väzby alebo sa nachádza obvinený vo väzbe a nemá to nič
spoločného s prezumpciou neviny, lebo táto meritórna otázka sa nerieši, ale je
to dôležitá skutočnosť z pohľadu zaisťovacieho úkonu, potom o to viac možno brať
do úvahy skutočnosť, že okrem danej väzobnej veci, obvinenému hrozí ešte iný
vysoký trest za podobný závažný trestný čin. Jeho hrozba je ešte reálnejšia vzhľa-
dom na skutočnosť, že v tejto inej trestnej veci trestné stíhanie dospelo už do štádia
odvolacieho konania.
Ako už bolo naznačené, v danom prípade nielen toto podozrenie zo spácha-
nia trestného činu za ktorý hrozí obvinenému vysoký trest bolo tou konkrétnou
skutočnosťou odôvodňujúcou obavu z jeho úteku alebo skrývania sa, ale aj kon-
krétne zistenia, že sa skrýval a dodať treba aj skutočnosť, že sa vyhýbal trestnému
stíhaniu pobytom v cudzine a z cudziny bol vydaný na trestné stíhanie na Slovensko.
Skutok v bode 2/ obžaloby mal spáchať obvinený B. A. s ďalšími obvinenými
19. mája 2004. Neskôr sa zdržiaval v cudzine odkiaľ bol vydaný 13. októbra 2005
a vzatý do väzby. Konkrétne skutočnosti, ktoré majú odôvodňovať obavu, že
obvinený ujde nemožno chápať tak, že by mali nastať až po vznesení obvinenia.
I konanie obvineného potom čo sa mal stať skutok až do vznesenia obvinenia
je relevantné z hľadiska posudzovania dôvodov väzby. Obvinený neopodstatnene
naznačuje vo svojej sťažnosti ako keby tými ďalšími dôležitými a významnými sku-
točnosťami okrem vážneho podozrenia zo spáchania trestného činu po podaní
obžaloby mali pristúpiť ešte nejaké ďalšie skutočnosti predtým neposudzované,
ale to nezodpovedá zneniu a zmyslu ustanovenia § 71 ods. 1 Tr. por.
Ak sa také konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z úteku alebo
skrývania sa alebo z pokračovania v trestnej činnosti nezmenili, neznamená to, že by
už na ne nemohol súd prihliadať po podaní obžaloby.
Námietky obvineného B. A. vo vzťahu k tomu, že nesprávne prvostupňový súd
prihliadal pri posudzovaní dôvodnosti obavy z pokračovania v trestnej činnosti
obvineným aj na jeho predchádzajúce odsúdenia sú tiež neopodstatnené. Pri
skúmaní dôvodov väzby z hľadiska dôvodnosti obavy, že by obvinený pokračoval
v trestnej činnosti je relevantné aj posudzovanie osoby obvineného a teda aj
zisťovanie, či jeho eventuálna trestná činnosť spred obdobia, keď mal začať páchať
teraz posudzované trestné činy, pre ktoré je obvinený, nenaznačuje alebo
neumocňuje obavu, že bude páchať trestanú činnosť aj ďalej, pokiaľ by bol pre-
pustený na slobodu. V danej súvislosti treba dodať, že časový odstup od posledného
odsúdenia a potrestania obvineného B. A. po súčasnosť je síce taký ako uvádza
v sťažnosti, no nemenej významná je skutočnosť, aký čas uplynul od ukončenia
výkonu trestu uloženého Okresným súdom v Michalovciach vo veci sp. zn. 1 T 4/97
dňa 3. marca 1997 za rôznu trestnú činnosť (sedem úmyselných trestných činov
násilného charakteru, proti životu a zdraviu, proti majetku, občianskemu
spolunažívaniu a ďalších), a to trestu odňatia slobody vo výmere 14 mesiacov
nepodmienečne so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny, ktorý vykonal
17. septembra 1997 a potom po nariadení výkonu podmienečne odloženého výkonu
trestu odňatia slobody aj ďalší jeho výkon do 17. decembra 1997, do doby keď mal
začať páchať teraz stíhané trestné činy. Skutok pod bodom 4/ obžaloby sa mal stať
22. septembra 2000, teda od skončenia výkonu trestu odňatia slobody do doby keď
sa mal obvinený B. A. dopustiť skutku pod bodom 4/ obžaloby uplynula doba zhruba
troch rokov. K založeniu zločineckej skupiny, skupinou deviatich osôb, medzi nimi
obvineným B. A., malo dôjsť od roku 2000 presný čas však nie je uvedený, preto je
adekvátne časové porovnanie so skutkom v bode 4/ obžaloby. Obvinený B. A. však
už v inej trestnej veci, vyššie spomínanej, je stíhaný zo skutku, ktorý sa mal stať
27. júna 2000 a je posudzovaný ako trestný čin vraždy, teda doba od posledného
výkonu trestu odňatia slobody po dobu kedy mal začať páchať ďalšiu trestnú činnosť
sa ešte skracuje. To sú skutočnosti, ktoré bolo možné brať do úvahy pri
posudzovaní, či vzhľadom na osobou obvineného, charakter trestnej činnosti pre
ktorú je stíhaný a opakovanosť skutkov pre ktoré je trestne stíhaný a to aj pre
najzávažnejšie trestné činy, aj keď oddelené v samostatných trestných veciach, je
možné dôvodne sa obávať, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako súd prvého stupňa takúto
obavu na základe zistených skutočností má.
Obvinený B. A. bol vo väzbe od 13. októbra 2005 a bol prepustený z väzby 13.
apríla 2006 (príkaz prokurátorky Okresnej prokuratúry v Michalovciach na č. l. 401)
na základe uznesenia Okresného súdu v Michalovciach, sp. zn. 4 Tp 2/2006
z 15. marca 2006, v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 7 Tpo
18/2006 z 20. marca 2006. Preto je opodstatnená námietka tohto obvineného, že sa
nemohol odpustiť čiastkového skutku v bode 11/ obžaloby, ktorý sa mal stať 9.
januára 2006, krátko po prepustení z väzby, resp. len niekoľko mesiacov po
prepustení z predchádzajúceho výkonu väzby. Či ho mal spáchať vo väzbe to je iná
vec, ktorá sa teraz nerieši. Keďže tento odsek na strane 6 odôvodnenia napadnutého
uznesenia je štylizovaný vo vzťahu aj k inému obvinenému, nie je vylúčené, že táto
časť odôvodnenia by sa mohla dotýkať iného obvineného, vzhľadom na uznesenia
na č. l. 347 až 353 a príkaz na č. l. 354 vyšetrovacieho spisu, ale nie vo vzťahu ku
skutku pod bodom 11/ obžaloby.
Výtka tejto nejasnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia sa však pod-
statným spôsobom nedotýka dôvodnosti väzby obvineného B. A. aj podľa § 71 ods. 1
písm. c/ Tr. por., lebo vzhľadom na ostatné uvedené skutočnosti pomenované vyššie
i v napadnutom uznesení dôvod tejto tzv. preventívnej väzby existuje.
V danej spojitosti zrejme z opomenutia prvostupňového súdu, však nebolo
konštatované, že po prepustení z väzby v inej trestnej veci, ktorú vo svojom
rozhodnutí špeciálny súd spomína a ktorá v súčasnosti je v štádiu odvolacieho ko-
nania, obvinený B. A. sa mal skutku podľa terajšej obžaloby v bode 2/, ku ktorému
malo dôjsť 19. mája 2004, dopustiť krátko, len niekoľko mesiacov, po prepustení
z väzby, ku ktorému prepusteniu došlo 27. januára 2004.
S otázkou, či väzba obvineného B. A. je v súlade s tým ako bol vydaný
Európsky zatýkací rozkaz sa už na rovnaké predchádzajúce námietky obvineného
v predchádzajúcom štádiu konania vyrovnal Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Čo sa týka skutku pod bodom 2/, ktorý mal byť spáchaný predtým, než bol
obvinený B. A. vydaný z cudziny, a ktorý je z hľadiska právnej kvalifikácie podstatný
pre riešenie otázok lehôt trvania väzby, pre tento skutok a i ďalší pod bodom 13/
obžaloby bol na základe dodatočného európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného
Špeciálnym súdom v Pezinku, sp. zn. BB – Pšv 15/06 z 8. januára 2007, vydaný
Súdom hlavného mesta v Budapešti dodatočný súhlas na trestné stíhanie pre ďalšie
trestné činy, a to rozhodnutím č. B 1128/2006/4.szám zo 7. februára 2007 (č. l. 635
až 640 vyšetrovacieho spisu).
Zásada špeciality uvedená v § 496 ods. 1 Tr. por., podľa ktorej proti vydanej
osobe nebude vedené trestné stíhanie pre iné trestné činy spáchané pred jej vyda-
ním než pre tie, pre ktoré bola vydaná, sa podľa ods. 2 toho istého paragrafu písm. c/
Tr. por. nepoužije, ak dožiadaný štát udelí dodatočný súhlas na trestne stíhanie pre
ďalšie trestné činy.
Terajšie námietky obvineného B. A. spočívajúce v tom, že jeden skutok
týkajúci sa usmrtenia poškodeného Š. bol vylúčený z tohto trestného stíhania na
samostatné konanie, nemôžu mať dopad na dôvodnosť väzby obvineného.
V priebehu trestného stíhania došlo k rozšíreniu obvinenia aj pre ďalší skutok, ktorý
je posudzovaný ako trestný čin vraždy a dodatočne bol daný súhlas maďarskej
strany tak, ako je to vyššie uvedené na trestné stíhanie i pre tento skutok, ktorý mal
byť spáchaný ešte pred pôvodným rozhodnutím o vydaní obvineného na trestné
stíhanie. Ide o skutok pod bodom 2/ obžaloby. Vychádzajúc z trestnej sadzby
za tento trestný čin je potom možná celková dĺžka väzby v zmysle § 76 ods. 6
Tr. por. v trvaní 48 mesiacov. Z tejto polovica mohla pripadať na prípravné konanie.
Po započítaní polovičnej väzby, v ktorej bol od 13. októbra 2005 do 13. apríla 2006
mohla byť v prípravnom konaní väzba obvineného B. A. predlžovaná do 24. febru-
ára 2008, čo sa aj stalo. Potom, keď bol daný dodatočný súhlas na jeho trestné
stíhanie (tak ako je to uvedené vyššie), mohlo sa voči nemu konať aj za tento skutok
v bode 2/ obžaloby. Bol už vo väzbe od 24. augusta 2006 ale za iné skutky, pre ktoré
bol vydaný. Súdom hlavného mesta v Budapešti na základe Európskeho zatýkacieho
rozkazu vydaného Špeciálnym súdom v Pezinku z 21. apríla 2006, sp. zn. BB Pšv
15/06 bol rozhodnutím z 21. apríla 2006, sp. zn. 9 B 366/2006/4.szám, daný
dodatočný súhlas na trestné stíhanie aj za ďalšie skutky a to za skutok, ktorý
sa mal stať 25. novembra 2000 posudzovaný ako trestný čin vraždy, dotýkajúce
sa usmrtenia poškodeného M. Š. a pre skutok posudzovaný ako trestný čin úžery
(č. l. 4322 až 4331 vyšetrovacieho spisu).
Pokiaľ boli prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky dňa 7. februára 2008 pred podaním obžaloby pre tieto skutky
a trestné činy tieto vylúčené na samostatné konanie, neznamená to, že obvinený
B. A. nebol vo väzbe aj za ďalšie skutky.
Námietka obvineného týkajúca sa nezapočítania 10 dní do väzby za obdobie,
keď bola jeho osobná sloboda obmedzená v cudzine, pokým bol vydaný na Sloven-
sko, nie je opodstatnená, a to z materiálneho hľadiska, pretože dĺžka trvania väzby
v prípravnom konaní sa neurčovala nad rámec 24 mesiacov počítajúc do tejto lehoty
aj už vykonanú väzbu od 13. októbra 2005 do 13. apríla 2006.
Prvostupňový súd v odôvodnení síce len poukázal na ustanovenie § 77 ods. 1
písm. a/ Tr. por. a z tohto pohľadu iba čiastočne zodpovedá skutočnosti námietka
obvineného, pokiaľ tvrdil, že súd nezaujal stanovisko k naznačenej otázke. Pouká-
zaním na ustanovenie príslušného zákonného ustanovenia, podľa ktorého sa do ply-
nutia lehôt väzby nezapočítava doba, počas ktorej sa obvinený nemohol zúčastniť
na úkonoch trestného konania v dôsledku toho, že bol vo väzbe v cudzine alebo tam
bol zadržaný, zaujal súd k tejto otázke stanovisko i keď je pravdou, že pre jasnosť,
ktorú si vyžaduje každé odôvodnenie rozhodnutia mohol bližšie slovne vysvetliť
dopad tohto ustanovenia na danú konkrétnu situáciu obvineného B. A. Vecne však
v napadnutom rozhodnutí súdu nedošlo k pochybeniu. Ustanovenie § 77 ods. 2
Tr. por. síce ukladá predsedovi senátu vydať také uznesenie, ale nestanovuje kedy
sa tak má stať, pričom toto samo osebe môže mať len deklaratórny charakter. Nič
nemôže meniť na fakte, že zo zákona sa táto doba zadržania v cudzine nezapočítava
do lehôt väzby.
Napokon treba poznamenať, že podaním obžaloby 8. februára 2008 súdu
plynie v zmysle § 76 ods. 5 Tr. por. lehota väzby podľa odseku 7, od momentu
podania obžaloby.
Po podaní obžaloby sa súd zameral na čo najskoršie rozhodnutie o tom, či je
dôvodné ponechanie obvinených vo väzbe. Nemožno mu z tohto pohľadu vyčítať,
že neurčil termín verejného zasadnutia (eventuálne neverejného) na predbežné pre-
jednanie obžaloby, ku ktorému ho zaväzuje ustanovenie § 243 ods. 1 Tr. por. a že pri
tomto mal v zmysle § 244 ods. 5 Tr. por. rozhodnúť o väzbe. K tomu bude musieť
dôjsť a potom opäť sa bude súd musieť zaoberať otázkou ďalšieho trvania väzby bez
ohľadu na to, či obvinený podá žiadosť o prepustenie alebo nie a navyše v každom
období trestného stíhania platí pre neho ustanovenie § 79 ods. 2 Tr. por. skúmať
dôvodnosť trvania väzby.
Pred rozhodnutím o väzbe má právo obvinený byť vypočutý pred súdom, a to
sa prvostupňový súd snažil dodržať tým, že na rozhodnutie o väzbe určil verejné
zasadnutie. Bol by postupoval ešte precíznejšie, ak by bol určil termín verejného
zasadnutia, tak aby mohla byť lehota piatich pracovných dní na jeho prípravu zacho-
vaná a zároveň doručiť obvineným obžalobu. V tomto smere však treba poznamenať,
že obvinení boli oboznámení s výsledkami vyšetrovania v záverečnom štádiu prí-
pravného konania, takže boli oboznámení, čo sa im kladie za vinu a v akom rozsahu
bude podaný návrh na podanie obžaloby, pretože ich návrhom na doplnenie doka-
zovania vzneseným pri oboznamovaní s výsledkami vyšetrovania nebolo vyhovené
(týka sa to predovšetkým obvineného B. A.) opatrením z 24. januára 2008 a pro-
kurátor oznámil obvineným i obhajcom, že podáva na obvinených obžalobu
a v ktorých skutkoch sa mení právna kvalifikácia.
Pre svoj postup sa prvostupňový súd oprel o ustanovenie § 79 ods. 2 Tr. por.
Toto ustanovenie ukladá i súdu ako už bolo naznačené v každom štádiu konania
skúmať, či dôvody väzby trvajú. Ak tak chcel urobiť Špeciálny súd ešte skôr než
obžalobu predbežne prejedná, nemožno mu to vyčítať. Formu akú mal zvoliť pred
predbežným prejednaním obžaloby mu zákon výslovne neukladá. Ak potom zrušil
verejné zasadnutie a pokračoval výsluchom obvinených, učinil tak zadosť zákonu
i Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nie je zákonom
predpísané, že výsluch sa má uskutočniť len na verejnom zasadnutí. Ak pri výsluchu
obvinených boli prítomní obhajcovia i prokurátor, je to v súlade so zákonom.
Námietka obvineného B. A. naznačujúca ako keby v každom prípade mala
mať prednosť záruka, či sľub obvineného pred samotnou väzbou, nie je opodstat-
nená. Písomným sľubom obvineného podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. možno
nahradiť väzbu len ak súd považuje vzhľadom na osobu obvineného a na povahu
prejednávacieho prípadu písomný sľub za dostatočný. Ani jedna z materiálnych
podmienok prijatia sľubu nie je splnená, a to ako vzhľadom na osobu obvineného tak
aj na povahu prejednávaného prípadu. Prvostupňový súd poukázal na spôsob života
obvineného i na charakter trestnej činnosti, teda povahu prípadu, ktoré nedovoľujú
záver o tom, že by písomný sľub obvineného mohol byť považovaný za dostatočný.
Nezodpovedá skutočnosti námietka obvineného, že by v tomto smere súd vychádzal
iba z neprávoplatného odsúdenia za vraždu i keď to má závažnú relevanciu pri
skúmaní dôvodov pre útekovú i preventívnu väzbu a zároveň oslabuje možnosť
záveru o tom, že by písomný sľub obvineného bol postačujúci. Súd bral do úvahy
celkový charakter trestnej činnosti jej závažnosť i predchádzajúci spôsob života
obvineného.
K všetkým významným okolnostiam dotýkajúcim sa otázok väzby mal obvi-
nený možnosť vyjadriť sa pred prvostupňovým súdom a aj tak urobil, preto v sťaž-
nostnom konaní pred druhostupňovým súdom jeho osobná účasť nie je podmienkou
pre rozhodnutie.
Ešte treba poznamenať, že pokiaľ prvostupňový súd jedným výrokom
rozhodol podľa § 79 ods. 2 Tr. por. o tom, že dôvody väzby obvineného B. A. trvajú
a ďalším výrokom podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol žiadosť tohto obvineného
o prepustenie z väzby je to súladne so znením príslušných ustanovení Trestného
poriadku. V prvom prípade použil ustanovenie ukladajúce mu povinnosť v každom
štádiu konania skúmať, či dôvody väzby trvajú a v druhom prípade reagoval na
žiadosť obvineného, prednesenú pri výsluchu, o prepustenie z väzby.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil dôvodnosť sťažnosti obvineného
B. A., pre ktoré by mal napadnuté uznesenie v tejto časti zrušiť a prepustiť obvine-
ného z väzby, a preto ju ako nedôvodnú zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 21. februára 2008
JUDr. Milan K a r a b í n, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: