Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 423/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Š. J., K., N., zastúpeného advokátom JUDr. P. G., N.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. z 26. novembra

2012 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 6. decembra 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára

2013 doručená sťažnosť Š. J. t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. novembra 2012 (ďalej aj

„uznesenie z 26. novembra 2012“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 6. decembra 2012 (ďalej aj „uznesenie zo 6. decembra

2012“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu

sp. zn. z 18. decembra 2010 bol sťažovateľ vzatý do väzby (väzba u neho

začala plynúť od 14. decembra 2010). Okresný súd uznesením zo 7. mája 2012 rozhodol

o pribratí znalca z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie pre dospelých

doc. PhDr. M. S., CSc. (ďalej len „znalec“), ktorého úlohou bolo zodpovedať okrem iného

aj otázku, či si poškodený mohol uvádzané skutočnosti a popísaný skutok vymyslieť.

Sťažnosť prokurátora proti uzneseniu okresného súdu zo 7. mája 2012 bola následne

krajským súdom zamietnutá. Na okresnom súde bola proti sťažovateľovi v tejto veci

12. októbra 2011 podaná obžaloba. Okresný súd v predmetnom konaní uznesením

z 26. novembra 2012 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a zároveň

rozhodol o neprijatí ponúkaných prostriedkov nahradenia jeho väzby, a to písomného sľubu,

dohľadu probačného a mediačného úradníka a peňažnej záruky.

3. Proti uzneseniu okresného súdu z 26. novembra 2012 podal sťažovateľ sťažnosť,

ktorú krajský súd uznesením zo 6. decembra 2012 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c)

. Konanie v predmetnej veci je podľa sťažovateľa poznačené

zbytočnými prieťahmi, t. j. neprebieha urýchlene a prednostne. V tejto súvislosti sťažovateľ

poukázal na to, že v období od 1. júna 2012 až do 16. novembra 2012, t. j. v období dlhšom

ako 5 a pol mesiaca, nebolo v predmetnej veci vykonané hlavné pojednávanie. Okresný súd

vo vzťahu k tejto skutočnosti uviedol, že „... takúto dobu nie je možné považovať

za primeranú avšak nevidí v tom nezákonnosť, a to s ohľadom na to, že počas tejto doby

nebol pasívny, keďže obdobie nevykonávania hlavného pojednávania nebolo svojvoľné

a malo podklad v objektívnych dôvodoch, ktoré vznikli tým, že celý originál spisu bol

zaslaný znalcovi do K. na znalecké dokazovanie, ktoré bolo nariadené práve na návrh

obžalovaných“.

4. Zo záverov krajského súdu uvedených v uznesení zo 6. decembra 2012 je podľa

sťažovateľa „... zrejmé, že tento ospravedlňuje, resp. konvaliduje, nedostatky v podobe

neurýchlenosti konania súdu prvého stupňa v tejto väzobnej veci a to tým, že takéto

nekonanie nebolo zo strany prvostupňového súdu svojvoľné, ale bolo spôsobené procesnou

aktivitou obžalovaných, teda aj mojou, keď na návrh obžalovaných súd konajúci v merite

veci (na hlavných pojednávaniach) vykonával dokazovanie v podobe pribratia znalca

a práve tento procesný postup mal byť údajne dôvodom pre nemožnosť konštatovania

prieťahov...“. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že neprimeraná doba zabezpečovania

znaleckého posudku v rámci vykonávania dokazovania v konaní nemôže byť na jeho ťarchu.

S poukazom na odôvodnenie nálezu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn.

týkajúce sa možnosti zbavenia sa zodpovednosti súdu za zbytočné prieťahy v dôsledku

správania účastníka konania sťažovateľ uviedol, že „nie je možné, v snahe ospravedlniť

zjavné prieťahy v konaní, poukazovať na procesné konanie obžalovaného, ktorým si riadne

a relevantne využíva svoje právo na obhajobu“, a preto je „... absolútne neudržateľný názor

krajského súdu, ako aj prvostupňového súdu o tom, že aj keď prvostupňový súd tak dlhý čas

vo veci nekonal, nejde o prieťahy v konaní, a to z dôvodu, že tieto boli zapríčinené

procesným konaním obžalovaných v podobe podania návrhu na doplnenie dokazovania,

ktorému súd vyhovel a nariadil znalecké dokazovanie v podobe vypracovania znaleckého

posudku“.

5. Podľa sťažovateľa s poukazom na závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu

vo veci vedenej pod sp. zn. týkajúce sa práva na urýchlené rozhodovanie

o zákonnosti väzby aj v prípade vzniku potreby zaslať spis vo veci inému orgánu je možné

ustáliť, že „... ústavný súd nepovažuje za súladný s ústavnosťou fakt, keď vo väzobných

veciach sa nekoná s osobitným urýchlením s poukazovaním na skutočnosť, že trestný spis

musel byť zaslaný mimo súdu“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na obsah odpovede

znalca, ktorou reagoval na výzvu okresného súdu, aby sa vyjadril, z akého dôvodu bol

z jeho strany znalecký posudok vypracúvaný taký dlhý čas. Znalec vo svojej písomnej

odpovedi uviedol: „Prvýkrát sa Vami zaslaný spis nedostal do mojich rúk z mne neznámych

dôvodov a bol Vám vrátený. Po telefonickom dohovore o opätovnom zaslaní spisu som bol

nútený z dôvodu jeho objemnosti vyzdvihnúť ho zo skladových priestorov pošty, čo bolo

prvýkrát počas trvania mojej znaleckej činnosti. Inak každý spis dochádza bežne na poštu...

Dňa 3. 9. 2012 som mailom zaslal mnou naformulovanú žiadosť o umožnenie vstupu

do ÚVV... Mgr. A. O. z dôvodu nevyhnutnej účasti mojej asistentky, PhDr. M. G. a použitia

vlastného notebooku pre vyšetrenie HRV reaktivity na znaleckom vyšetrení, pričom na jej

osobu, ako aj na použitie vlastného notebooku sa nevzťahuje uznesenie súdu. Až na moju

ďalšiu mailovú intervenciu a žiadosť o potvrdenie termínu vyšetrenia, zaslanú 17. 9. 2012,

bolo faxom zaslané dané povolenie na ÚVV... Dňa 19. 9. 2012 som zrealizoval znalecké

vyšetrenie v ÚVV... Po jeho spracovaní a spísaní som ho do 30 dní od zrealizovania

vyšetrenia zaslal spolu so spisovým materiálom (ktorý som bol opätovne nútený odniesť

vlastným autom do skladových priestorov pošty) dňa 16. 10. 2012.“

Z tejto odpovede znalca je podľa sťažovateľa zrejmé, že k predĺženiu lehoty

na vypracovanie znaleckého posudku došlo v dôsledku postupu okresného súdu, a preto

nemožno vzniknuté zbytočné prieťahy v predmetnom konaní odôvodniť objektívnymi

okolnosťami alebo okolnosťami na strane sťažovateľa.

6. Sťažovateľ následne poukázal na znenie , dohovoru,

, ako aj judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva týkajúcu sa rozhodovania o zákonnosti väzby a vychádzajúc z jej záverov

konštatoval, že dĺžka jeho väzby „... nie je za žiadnych okolností akceptovateľná vo vzťahu

k samotnej zákonnosti väzby... táto ústavná sťažnosť je plne dôvodná a je nutné zrušenie

napádaného uznesenia krajského súdu s ohľadom na nutnosť môjho prepustenia z väzby

na slobodu“.

7. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že okresný súd v predmetnom konaní

nepreskúmal riadne dôvodnosť jeho väzby, a preto je odôvodnenie uznesenia okresného

súdu z 26. novembra 2012 vo vzťahu k existencii materiálnych podmienok väzby, ako

i vo vzťahu k neexistencii dôvodov na možnosť nahradenia väzby nedostatočné až

arbitrárne. Navyše, podľa sťažovateľa je nelogické, aby i naďalej u neho pretrvávali dôvody

tzv. preventívnej väzby, keďže je stíhaný za jediný skutok, a to voči poškodenému, ktorý je

v súčasnosti vo väzbe ako obvinený v inej trestnej veci za závažnú trestnú činnosť,

a s prihliadnutím na skutočnosť, že okresný súd naposledy o jeho väzbe rozhodoval 4. mája

2012. V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 26. novembra

2012 sťažovateľ argumentoval aj tým, že za relevantné skutočnosti pre rozhodnutie o jeho

prepustení z väzby je potrebné považovať nielen to, že je vo výkone väzby už

od 14. decembra 2010, ale aj fakt, že pred jeho vzatím do väzby mal nadštandardné

majetkové pomery, rodinné zázemie a že bol úspešným podnikateľom. Sťažovateľ poukázal

na skutočnosť, že okresný súd vo vzťahu k jeho námietke, že poškodený sa nachádza

vo väzbe, a preto proti nemu nie je možné pokračovať v trestnej činnosti, odkázal na svoje

predošlé uznesenie zo 4. mája 2012 bez opakovania odôvodnenia. Napriek tomu, že ústavný

súd vo svojej judikatúre pripustil možnosť odôvodniť rozhodnutie o väzbe odkazom

na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe vydané v tej istej veci, avšak takýto postup súdu sa

považuje z hľadiska ústavnosti za krajnú alternatívu odôvodnenia, a aj to len za splnenia

podmienky, že dôvody väzby sťažovateľa v predmetnom konaní boli v dôsledku jeho

aktívneho prístupu k využívaniu jeho práv obhajoby (predovšetkým pri podávaní žiadostí

o prepustenie na slobodu, ako aj sťažností proti rozhodnutiam o nich) preskúmavané

zo strany všeobecných súdov pravidelne v krátkych časových intervaloch (uznesenie

ústavného súdu sp. zn. zo 7. februára 2008). V prípade sťažovateľa však nie je

možné hovoriť o tom, že by dôvody jeho väzby boli na základe jeho žiadostí preskúmavané

v krátkych časových intervaloch, keďže naposledy o jeho väzbe okresný súd rozhodoval

4. mája 2012.

8. Krajský súd sa so skutočnosťou, že v súčasnosti u sťažovateľa absentuje dôvod

väzby podľa , v uznesení zo 6. decembra 2012,

vysporiadal len s jedinou vetou, v ktorej uviedol: „Pokiaľ ide o konkrétne skutočnosti

odôvodňujúce dôvod väzby u obžalovaných podľa aj s týmito

konkrétnymi skutočnosťami sa krajský súd už zaoberal vo svojich ostatných uzneseniach

a rozhodovaní o sťažnostiach aj obžalovaných J. a T. a trvá na svojich úvahách a závere, že

dôvod uvedený v ustanovení je u obžalovaných daný, a to tým,

že obžalovaní sú stíhaní pre trestnú činnosť vysokej miery závažnosti, skutok mal byť

spáchaný so zbraňou a je dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by vzhľadom

na majetkovú motiváciu ich konania mohli pokračovať v trestnej činnosti.“

9. Z uvedeného podľa názoru sťažovateľa vyplýva, že krajský súd svoj záver

o dôvodnosti preventívnej väzby založil predovšetkým na závažnosti trestného činu,

pre ktorý bol sťažovateľ obžalovaný, spôsobe, ktorým malo k nemu dôjsť, a údajnom

majetkovom motíve sťažovateľa na jeho spáchanie. Krajský súd pri rozhodovaní

v predmetnej veci podľa sťažovateľa nezohľadnil, že nie je recidivista, že skutok, pre ktorý

bol obžalovaný, nevykazuje znaky pokračovacej trestnej činnosti, a ani skutočnosť, že

reálne žiaden škodlivý následok u poškodeného nenastal, pretože jeho práceneschopnosť

v trvaní 14 dní je sporná a žiadna majetková škoda mu nevznikla. S prihliadnutím na všetky

uvedené skutočnosti, ako aj na zásadu nevyhnutnosti a primeranosti trvania väzby je

sťažovateľ toho názoru, že v súčasnom štádiu predmetného konania, v ktorom sa vo väzbe

nachádza už viac ako 2 roky, nemožno jeho väzbu považovať za dôvodnú. Krajský súd sa

v uznesení zo 6. decembra 2012 podľa sťažovateľa nedostatočne vysporiadal s jeho

argumentáciou uvedenou v ním podanej sťažnosti a nijakým spôsobom neodôvodnil

dôvodnosť jeho preventívnej väzby, vo vzťahu s touto skutočnosťou sa v podstate obmedzil

len na poukázanie na závažnosť žalovaného skutku, a preto toto uznesenie sťažovateľ

považuje za zjavne arbitrárne. Podľa názoru sťažovateľa ,,... je zrejmé, že súdy poňali toto

rozhodovanie len z formálneho hľadiska bez toho, aby sa vecne a v skutočnosti zaoberali

náležitým prieskumom zákonnosti mojej väzby v súčasnom jej štádiu. V tomto vidím

jednoznačné porušenie spomínaného Dohovoru ako aj SR,

keď s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu je zrejmé, že v súčasnom štádiu je moje

väzobné stíhanie neprimerané a teda nezákonné.“.

10. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že uznesením okresného súdu z 26. novembra 2012 a uznesením

krajského súdu zo 6. decembra 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 5

, ako aj právo podľa dohovoru, zruší uznesenie krajského súdu

zo 6. decembra 2012 a vráti vec tomuto súdu na ďalšie konanie.

II.

11. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

14. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru uznesením okresného

súdu z 26. novembra 2012 a uznesením krajského súdu zo 6. decembra 2012, pretože

odôvodnenia týchto uznesení sú podľa neho nedostatočné až arbitrárne. Súdy zúčastnené

na rozhodovaní v tejto veci sa v nich podľa sťažovateľa nevysporiadali s ním predloženou

argumentáciou v konaní, predovšetkým s námietkou, že v súčasnom štádiu predmetného

konania už neexistujú dôvody jeho preventívnej väzby, lebo poškodený je vo väzbe,

a namiesto podrobnej odpovede na jeho argumentáciu vo svojich uzneseniach len odkázali

na predchádzajúce rozhodnutia týkajúce sa jeho väzby.

15. Ústavný súd s ohľadom na formuláciu petitu sťažnosti, skutočnosť, že sťažovateľ

je v tomto konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde nepreskúmaval námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia ním

označených práv postupom okresného súdu a krajského súdu v predmetných konaniach,

ktorý mal byť podľa neho poznačený zbytočnými prieťahmi predovšetkým v období

vyhotovovania znaleckého posudku. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani doplnenie

sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 3. mája 2013, v ktorom sťažovateľ uviedol,

že podľa jeho názoru urýchlené konanie v trestných väzobných veciach chráni čl. 17 ods. 5

, ako aj dohovoru, pričom odkázal na závery nálezu ústavného súdu

sp. zn. . Týmto podaním doplnil aj petit sťažnosti tak, že zároveň žiadal, aby

ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa bolo porušené v konaní na okresnom súde.

16. Takéto doplnenie sťažnosti však ústavný súd nemohol akceptovať z dôvodu, že

už uvedený princíp viazanosti petitom sťažnosti je potrebné v súvislosti s požiadavkou na

kvalifikované právne zastúpenie advokátom v konaní pred ústavným súdom vykladať tak,

že sťažovateľ je povinný formulovať petit priamo v sťažnosti a v zákonnej dvojmesačnej

lehote na jej podanie ( ), a nie kedykoľvek neskôr, ak

zistí v sťažnosti vady. Ústavnému súdu totiž nemohlo ujsť, že sťažovateľ doplnil petit

sťažnosti zjavne poznajúc závery, ktoré ústavný súd vyslovil v uznesení

sp. zn. , ktorým odmietol sťažnosť spoluobžalovaného Z. T. postavenú

na takmer identických skutkových a právnych dôvodoch.

17. Rovnako, pokiaľ ide o odkaz na nález ústavného súdu sp. zn. , jeho

závery ústavný súd z procesných dôvodov nemohol aplikovať na sťažovateľovu vec, keďže

tento kvalifikovane zastúpený advokátom, v petite sťažnosti doručenej 8. januára 2013

nenamietal porušenie označených práv postupom všeobecných súdov, ale iba ich

uzneseniami. Tak v , ako aj v totiž

rozlišujú, či k porušeniu označených práv malo dôjsť rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom, čomu zodpovedá povinnosť sťažovateľa presne v sťažnosti identifikovať

rozhodnutie, opatrenie či iný zásah, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho práv [§ 50 ods. 1

písm. b) ]. Sťažovateľ v petite sťažnosti vymedzil predmet ústavno-

súdneho prieskumu iba napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, a preto

sa ústavný súd prípadným porušením jeho označených práv ich postupom v konaní zaoberať

nemohol.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

z 26. novembra 2012

18. Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v (ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) je vylúčená právomoc ústavného súdu

meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru uznesením

okresného súdu z 26. novembra 2012, pretože sa ochrany svojich práv mohol domáhať a aj

sa domáhal podaním sťažnosti podľa a nasl. . Ústavný súd

z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu

z 26. novembra 2012, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2

prvej vety .

19. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

zo 6. decembra 2012. Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho práv došlo aj uznesením

krajského súdu zo 6. decembra 2012, ktorým tento súd zamietol jeho sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu z 26. novembra 2012 ako nedôvodnú. Ústavný súd preto

preskúmal uznesenie krajského súdu zo 6. decembra 2012 a uznesením okresného súdu

z 26. novembra 2012 a ďalšími rozhodnutiami o väzbe sťažovateľa sa zaoberal iba

v rozsahu, v ktorom sa s ním, resp. nimi stotožnil krajský súd.

V rámci odôvodnenia svojho uznesenia zo 6. decembra 2012 krajský súd uviedol:

„Krajský súd ako súd nadriadený, na základe riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou

osobou, preskúmal podľa písmeno a/, písmeno b/

správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovatelia podali sťažnosť, ako

aj konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že ani

sťažnosti obžalovaných a ani sťažnosti osôb ponúkajúcich záruku ako osôb, ktoré dali

podnet na napadnuté uznesenie nie sú dôvodné.

Krajský súd po splnení si svojej prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa

pri rozhodovaní o žiadostiach obžalovaných o prepustenie z väzby na slobodu, o ich

návrhoch na nahradenie väzby tak písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného

úradníka, návrhom na nahradenie väzby prijatím peňažnej záruky, resp. prevzatím záruky

za ďalšie správanie obžalovaného postupoval vecne správne a zákonne, keď v súlade

s ustanovením pred rozhodnutím o väzbe obžalovaných riadne

vypočul, o čase a mieste výsluchu boli riadne upovedomení prokurátor a obhajcovia

obžalovaných a týmto procesným stranám bolo umožnené položiť obžalovaným otázky

týkajúce sa rozhodnutia o väzbe. Taktiež riadne vypočul aj ďalšie osoby, ktoré dali

na napadnuté uznesenie návrh.

Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal tak so splnením

materiálnych podmienok väzby, t. j. so skutkovými okolnosťami vzatia do väzby a doteraz

zistenými skutočnosťami, ktoré nasvedčujú tomu, že skutok pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a existujú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchali obžalovaní. S existenciou dôvodného podozrenia sa tak súd prvého stupňa,

ako i krajský súd už zaoberal v ostatných rozhodnutiach týkajúcich sa rozhodovania o väzbe

obžalovaných a dôvodnosť tohto podozrenia nebola dôkazmi vykonanými pred súdom

prvého stupňa oslabená, alebo vo výraznej miere spochybnená. V tejto súvislosti krajský

súd poukazuje najmä na dôkazy týkajúce sa už konkrétneho obmedzovania osobnej slobody

poškodeného, ktoré sa malo udiať dňa 05. 12. 2010 a to konkrétne na mieste popísanom

v obžalobe krajského prokurátora a v tejto súvislosti aj na konštatovanie zranení

u poškodeného. Tieto dôkazy sú dôkazmi, ktoré minimálne odôvodňujú pretrvávanie

dôvodnosti podozrenia, že skutok bol spáchaný a že sa ho mali dopustiť aj obžalovaný Z. T.

a Š. J.

Pokiaľ ide o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce dôvod väzby u obžalovaných podľa

aj s týmito konkrétnymi skutočnosťami sa krajský súd už

zaoberal vo svojich ostatných uzneseniach o rozhodovaní o sťažnostiach aj obžalovaných

a trvá na svojich úvahách a závere, že dôvod uvedený v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c/

je u obžalovaných daný a to tým, že obžalovaní sú stíhaní pre trestnú činnosť

vysokej miery závažnosti, skutok mal byť spáchaný so zbraňou a je dôvodná obava, že

v prípade prepustenia na slobodu by vzhľadom na majetkovú motiváciu ich konania mohli

pokračovať v trestnej činnosti.

Pokiaľ ide o návrhy na nahradenie väzby obžalovaných, v podstate všetkými

inštitútmi, ktorými umožňuje nahradiť účel väzby v zmysle ustanovení

ods. 1 písm. a/, b/, c/ a krajský súd sa stotožňuje s úvahami súdu prvého

stupňa, že ani v prípade obžalovaného J. a ani v prípade obžalovaného T. neexistujú také

okolnosti prípadu, ktoré sa posudzujú z hľadiska pomerov páchateľa a určitých okolností

prípadu, ktoré by odôvodňovali konštatovanie, že ide o výnimočné okolnosti a následne by

mohlo byť postupované podľa -c/, resp. podľa

Pri posudzovaní pomerov páchateľa treba rozumieť okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa,

jeho osobných a rodinných pomerov, ktoré nesúvisia so spáchaním trestného činu a existujú

v čase rozhodnutia. V tejto súvislosti sa pozornosť venuje najmä celému predchádzajúcemu

životu, posudzuje sa vek, recidíva, postoj k spáchanému trestnému činu a následne i

okolnostiam, za ktorých bol trestný čin spáchaný, pričom v tejto súvislosti je potrebné

hodnotiť najmä tie okolnosti, ktorých existencia u páchateľa trestného činu v určitej miere

znižuje mieru závažnosti jeho konania. Ani zdravotný stav obžalovaných, resp. ich

rodinných príslušníkov a v danom prípade ani okolnosti prípadu vzhľadom na vyššie

uvedené (miera závažnosti, skutok spáchaný so zbraňou) nie sú takými okolnosťami, ktoré

by bolo možné vyhodnotiť ako výnimočné a ktoré by odôvodňovali záver, že účel väzby u

obžalovaných možno nahradiť niektorým z nimi navrhovaných inštitútov.

Preto je aj krajský súd toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval vecne správne

a zákonne, keď žiadosti obžalovaných o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, neprijal

písomný sľub obžalovaných a nenahradil ich väzbu dohľadom probačného a mediačného

úradníka a prevzatím záruky dôveryhodnej osoby a neprijal ponuku peňažných záruk

za obžalovaných.

K namietanému postupu súdu prvého stupňa týkajúceho sa jeho nečinnosti v období,

keď sa spis nachádzal u znalca z odboru psychológie za účelom doplnenia dokazovania

posúdením osobnosti osoby poškodeného, krajský súd udáva, že je pravdou, že počas tohto

obdobia súd prvého stupňa nemohol vo veci obžalovaných vykonávať žiadne úkony, avšak

nečinnosť súdu prvého stupňa počas obdobia 4 mesiacov nemožno bez ďalšieho posúdiť ako

prieťahy v konaní, keď navyše táto formálna nečinnosť súdu prvého stupňa nebola

svojvoľná, samoúčelná a ani neodôvodnená. Táto nečinnosť mala podklad v objektívnych

dôvodoch, ktoré vznikli práve iniciatívou obžalovaných o doplnenie dokazovania vykonaním

dôkazu, ktorý mal za následok nečinnosť súdu. Nemožno preto konštatovať, že by postupom

súdu prvého stupňa boli spôsobené prieťahy v konaní a že by o žiadostiach a návrhoch

obžalovaných nebolo rozhodované v primeranej lehote a došlo tým k porušeniu článku 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

20. Pri preskúmaní uznesenia okresného súdu z 26. novembra 2012 posudzoval

krajský súd splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.

Argumentácia sťažnosti bola zameraná predovšetkým na splnenie materiálnych podmienok

väzby, a síce spochybnenie trvania dôvodov tzv. preventívnej väzby, krajský súd v tejto

súvislosti odkazuje na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe sťažovateľa. V súvislosti

s odôvodnením existencie dôvodov tzv. preventívnej väzby uvedené rozhodnutia poukazujú

na závažnosť a charakter spáchanej trestnej činnosti (obzvlášť závažný zločin) a jej motív –

získanie finančných prostriedkov, ako aj na finančné prepojenie medzi spoluobžalovanými

a možnosťou prepustenia poškodeného z väzby na slobodu. Z uvedeného vyplýva, že súdy

zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci predostreli súbor konkrétnych skutočností

odôvodňujúcich dôvody tzv. preventívnej väzby sťažovateľa, ktoré zhodnotili v ich

vzájomných súvislostiach.

21. Je pravdou, že krajský súd vo svojej argumentácii len odkázal na predchádzajúce

rozhodnutia o väzbe sťažovateľa, avšak ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že takýto

spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia je možné z hľadiska jeho preskúmateľnosti

akceptovať ešte stále ako prípustnú, avšak „krajnú alternatívu“, aj s ohľadom na skutočnosť,

že sťažovateľ mal možnosť sa s príslušnými dôvodmi oboznámiť, resp. sťažovateľovi sú

tieto dôvody známe. Vo vzťahu k námietke porušenia práva na urýchlené rozhodovanie

o zákonnosti väzby je potrebné poukázať na skutočnosť, že dĺžka rozhodovania o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie na slobodu doručenej 31. októbra 2012 trvajúca na dvoch

stupňoch súdov rozhodujúcich vo veci len 1 mesiac a šesť dní, t. j. od 31. októbra 2012

do 6. decembra 2012, zjavne nebola ovplyvnená sťažovateľom namietanými zbytočnými

prieťahmi v predmetnom konaní spôsobenými predĺžením znaleckého dokazovania, a preto

nemohla ani zasiahnuť do namietaného porušenia ním označených práv.

22. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu zo 6. decembra 2012 nemožno vyvodiť,

že by sa nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne

a preskúmateľne, čo napokon ústavný súd už konštatoval v uznesení o odmietnutí sťažnosti

spoluobžalovaného Z. T., sp. zn. smerujúcej proti totožnému uzneseniu

krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne

akceptovateľné, pretože právne závery krajského súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej

právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom

svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných

na rozhodovanie o väzobnej otázke.

23. S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013