Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 225/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. H., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. M.

P., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práv podľa , ods. 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 8. januára 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.

zo 14. decembra 2012 a jeho postupom, ktorý mu predchádzal v konaní o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby zo 4. decembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca

2013 doručená sťažnosť I. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 8. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 14. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

okresného súdu“) a jeho postupom, ktorý mu predchádzal v konaní o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby zo 4. decembra 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením sp. zn. ČVS:

PPZ-87/BOK-Z-2008 z 25. júna 2008 vznesené obvinenie pre pokus obzvlášť závažného

zločinu vydieračského únosu formou spolupáchateľstva podľa § 14 ods. 1, § 20 k § 186

ods. l, ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. a) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na skutkovom základe v ňom uvedenom.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 20. marca 2009 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 24. marca 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby

z dôvodov uvedených v ods. l písm. a) a písm. c) Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Uvedeným súdnym

rozhodnutiam o väzbe sťažovateľa predchádzalo jeho zadržanie justičnými orgánmi

v Spolkovej republike Nemecko, a to 6. decembra 2008 na podklade vydaného európskeho

zatýkacieho rozkazu. V priebehu trvania väzby sťažovateľ žiadosťou zo 4. decembra 2012

požiadal okresný súd o prepustenie z väzby, v ktorej jeho nosnou argumentáciou bola

skutočnosť uplynutia maximálnej celkovej lehoty väzby podľa § 76 ods. 6 písm. c)

(do celkovej dĺžky sa malo podľa jeho názoru započítať aj obmedzenie

osobnej slobody na území Spolkovej republike Nemecko, pozn.). Táto žiadosť bola

napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu (bod 1) zamietnutá.

V ostatnom podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť.

3. Argumentácia sťažovateľa je koncentrovaná do dvoch rovín.

3.1 V prvej rovine namieta nezákonnosť svojho ďalšieho zotrvania vo väzbe

z dôvodu uplynutia jej zákonom predpokladanej dĺžky v prípravnom konaní podľa § 76

ods. 6 písm. c) , k čomu argumentuje, že „... legitimita väzby ako

výrazného zásahu do ... osobnej slobody zanikla minimálne od 6. 12. 2012, kedy uplynulo

48 mesiacov od... zadržania uskutočneného pri realizácii európskeho zatýkacieho rozkazu,

t. j. odo dňa, kedy... v súvislosti s trestným stíhaním, ktoré sa... vedie, bola obmedzená

osobná sloboda. ... všeobecné súdy príslušné o tejto veci rozhodnúť, nezákonný stav

neodstránili, keď... žiadosť o prepustenie z väzby Uznesením Okresného súdu Nitra, sp. zn.

, zo dňa 14. 12. 2012 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1

-6000, zo dňa 8. 1. 2013 zamietli.“. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom

všeobecných súdov, podľa ktorého sa „... začiatok väzby... počíta nie od okamihu, kedy

došlo k obmedzeniu... osobnej slobody pri zadržaní v Nemecku, ale od okamihu...

odovzdania na územie Slovenskej republiky, t. j. od 20. 3. 2009...“. Inými slovami, podľa

sťažovateľa sa „So závermi všeobecných súdov o zákonnosti počítania lehoty väzby...

nemožno stotožniť, keďže vychádzajú z nesprávnej aplikácie o väzbe,

v dôsledku čoho nie je splnená ústavnoprávna podmienka zásahu do práva na osobnú

slobodu zákonným spôsobom. vo vzťahu k začiatku plynutia väzby

nerozlišuje, či k zadržaniu alebo zatknutiu došlo na území Slovenskej republiky, alebo bolo

toto realizované v spolupráci s justičnými orgánmi cudzieho štátu na základe európskeho

zatýkacieho rozkazu.“. Teda podľa názoru sťažovateľa „... nie je vo vzťahu k určeniu

začiatku plynutia väzby rozhodujúce, kedy bol... dodaný na územie Slovenskej republiky, ale

rozhodujúci je čas, kedy bol zadržaný na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného

v súvislosti s obvinením v trestnej veci, v ktorej bolo následne rozhodnuté o jeho väzbe,

k čomu došlo 6. 12. 2008“.

3.2 V druhej rovine poukazujúc na ustanovenie a

„Výkladom tohto ustanovenia dospejeme k záveru, že nezapočítanie väzby alebo zadržania

v cudzine nenastáva ex lege, ale je potrebné o takomto postupe rozhodnúť, a to uznesením,

na návrh prokurátora, pričom proti takémuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť.

V porovnaní s , kde zákonodarca ex lege ukladá započítanie

väzby v cudzine do výkonu uloženého trestu, vo vzťahu k výkonu väzby umožňuje predsedovi

senátu a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudcovi pre prípravné konanie

rozhodnúť, že doba väzby v cudzine sa do celkovej lehoty väzby nezapočítava, pričom proti

takémuto rozhodnutiu zákon pripúšťa sťažnosť“, sťažovateľ vo svojej trestnej veci

argumentuje, že „... vykonal časť väzby v období od 6. 12. 2008 do 19. 3. 2009 v cudzine,

avšak ani sudcom v prípravnom konaní, ani predsedom senátu po podaní obžaloby nebolo

rozhodnuté, žeby sa toto obdobie do celkovej lehoty väzby nezapočítavalo. V období 48

mesiacov, na ktoré je maximálna celková lehota väzby pri obzvlášť závažnom zločine,... nie

len že nebolo o nezapočítaní väzby v cudzine rozhodnuté, ale ani nebol zo strany

prokurátora podaný návrh na nezapočítame tohto obdobia do celkovej lehoty, preto je

zrejmé, že uplynutím 48 mesiacov od zadržania... vypršala celková lehota väzby...“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 5

... a právo na slobodu podľa článku 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods.4 Dohovoru...

Uznesením Okresného súdu Nitra, sp. zn. , zo dňa 14. 12. 2012 v spojení

s Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. -6000, zo dňa 8. 1. 2013

a konaním Okresného sudu Nitra vedenom pod sp. zn. porušené boli.

Uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn. , zo dňa 14. 12. 2012 v spojení

s Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. -6000, zo dňa 8. 1. 2013 sa

zrušuje a Okresnému súdu Nitra sa prikazuje, aby I. H. prepustil neodkladne z väzby na

slobodu.

I. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20 000 EUR...,

Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť I.

H. trovy konania...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

podľa a nasl. vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom

na jeho odmietnutie. Podľa návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Článok 17 ods. 1 zaručuje osobnú slobodu. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5

ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade

s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu

alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo

byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

9. Dohovor v a v sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody

jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru

výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo

takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej

slobody jednotlivca.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na

základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS

271/07).

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na

preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do

väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

13. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných

štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody

zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred

svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

14. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko

alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

15. Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe

osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak

obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch.

16. Podľa celková lehota väzby v prípravnom konaní

spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa dom plynutia lehôt podľa a sa

nezapočítava doba, počas ktorej sa obvinený nemohol zúčastniť na úkonoch trestného

konania v dôsledku toho, že

a) bol vo väzbe v cudzine alebo tam bol zadržaný,

b) úmyselne si poškodil alebo nechal poškodiť zdravie, alebo

c) úmyselne vyvolal inú prekážku, ktorá mu v takej účasti bránila alebo bránila

riadnemu vykonaniu úkonu trestného konania.

Podľa uznesenie podľa odseku 1 vydá predseda

senátu a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Proti

tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť.

17. Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

18. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd zaručených

v , 2 a 5 a práv zaručených v , 3 a 4 dohovoru malo

dôjsť uznesením krajského súdu sp. zn. z 8. januára 2013 v spojení

s uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. decembra 2012 a jeho postupom,

ktorý mu predchádzal v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 4. decembra 2012.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím

okresného súdu

19. V zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

20. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu

bolo možné podať sťažnosť podľa a nasl. ako riadny opravný

prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

II.B

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím krajského

súdu

21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

22. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 8. januára 2013 vo vzťahu

k sťažovateľovi v podstatnom uviedol:

„Súd I. stupňa v podrobnom odôvodnení napadnutého uznesenia, na správny obsah

ktorého nadriadený súd len odkazuje, správne poukázal na rozhodnutia o vzatí obvinených

do väzby, stav trestného stíhania, obsahy žiadostí oboch obžalovaných, ako aj ich

vyjadrenia k nim pred súdom, stanovisko prokurátora, príslušné zákonné ustanovenia.

Ďalej v ňom uviedol aj podrobné právne úvahy, ktorými sa riadil pri zisťovaní, či aj v

súčasnom štádiu trestného stíhania u oboch obvinených existujú konkrétne skutočnosti

odôvodňujúce u oboch obžalovaných dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr.

por., alebo či sa tieto dôvody nezmenili.

Čo sa týka sťažnostných námietok obžalovaného H. tieto nadriadený súd nepovažuje

za dôvodné, pretože predmetom daného prieskumného konania je napadnuté uznesenie a

nie právoplatné rozhodnutie o vzatí do väzby, ktoré je právne záväzné a to aj vo vzťahu k

lehote od kedy sa počíta väzba. Názor obžalovaného H. o počítaní lehoty väzby, o ktorej

rozhodol súd Slovenskej republiky od doby kedy bol zadržaný na území Spolkovej republiky

Nemecko, preto nie je správny a nemá oporu v zákone. Je tomu tak preto, lebo vzhľadom na

princíp teritoriality možno prostriedky práva toho ktorého štátu použiť voči osobe vtedy, ak

táto osoba sa na jeho území nachádza, resp. je na jeho územie dodaná. Preto aj prostriedky

trestného práva Slovenskej republiky súvisiace s väzbou mohli byť realizované u

obžalovaného H. až jeho odovzdaním orgánom Slovenskej republiky na jej územie.“

23. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn.

1 z 8. januára 2013 s uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 14. decembra 2012 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť

z napadnutého rozhodnutia okresného súdu:

„K žiadosti obžalovaného I. H. o prepustenie z väzby príkazom pre uplynutie

maximálnej lehoty väzby, s námietkou, že lehota trvania väzby je u neho nesprávne určená

sudcom pre prípravné konanie, vzhľadom na to, že k obmedzeniu jeho osobnej slobody

došlo na území Nemeckej republiky dňa 06. 12. 2008, o čom predložil súdu listinný dôkaz,

súd dáva do pozornosti, že konanie o vzatí do väzby obžalovaného I. H. prebiehalo podľa

ustanovení , , a

následne , teda sa riadilo ustanoveniami Trestného

poriadku Slovenskej republiky v nadväznosti na článok 5 odsek 1 písmeno c) Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obmedzenie osobnej slobody obžalovaného v

konaní o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu na území Nemeckej republiky a s tým

súvisiace jeho právo na slobodu a bezpečnosť je vyjadrené v článku 5 odsek 1 písmeno f)

Dohovoru a inštitút predbežnej a vydávacej väzby v konaní o európskom zatýkacom rozkaze

má iný charakter ako väzba v rozsahu jej úpravy v štvrtej hlavy prvého až tretieho dielu

a nevzťahujú sa naň tieto ustanovenia. Preto obmedzenie osobnej

slobody v rozsahu vykonanom v konaní o európskom zatýkacom rozkaze môže byť vyjadrené

jej započítaním väzby a trestu v zmysle , samozrejme len v

prípade odsúdenia obžalovaného. Vzhľadom na uvedené, je lehota trvania väzby, ako ju

určil sudca pre prípravné konanie, pri rozhodovaní o vzatí do väzby na základe realizácie

európskeho zatýkacieho rozkazu u obžalovaného započítaná v súlade s ustanovením § 76

odsek 10 , keďže obžalovaný bol odovzdaný na územie SR dňa 20. 03.

2009 o 15.30 hod. Rozhodnutie OS Galanta a jeho výrok o nezapočítaní doby strávenej vo

väzbe v cudzine a doby prevozu na územie SR, do celkovej lehoty väzby, nebude súd v tomto

kontexte posudzovať, pretože sa jedná o právoplatné rozhodnutie iného súdu v inej trestnej

veci.

Na základe žiadosti obžalovaného I. H. v súlade s ustanovením § 79 odsek 2

aj u neho súd skúmal, či dôvody väzby konštatované pri jeho vzatí do

väzby a preskúmavané v ďalších rozhodnutiach naďalej zotrvávajú aj v tomto štádiu

konania, prípadne či nedošlo k ich zmene alebo zoslabeniu. S ohľadom už na súdom hore

konštatované vykonané dokazovanie ani u obžalovaného I. H. dôvody útekovej

a preventívnej väzby vyplývajúce z konkrétnych skutočností (prebiehajúce trestné stíhania

v iných trestných veciach, zadržanie na základe EZR v Nemecku s falošnými dokladmi

totožnosti, hrozba vysokého trestu) sa nezmiernili ani nevylúčili obavu súdu z možného

pokračovania v trestnej činnosti a tiež obavu z možného úteku, aby sa vyhol trestnému

stíhaniu.

Z uvedeného vyplynulo, že dôvody väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno a), písmeno c)

u obžalovaných naďalej existujú a ani v zmysle doposiaľ vykonaného

dokazovania na hlavnom pojednávaní sa nezmenili, čo viedlo súd k presvedčeniu, že

prepustením obžalovaného D. H. a obžalovaného I. H. z väzby na slobodu by hrozilo, že títo

by v páchaní trestnej činnosti mohli ďalej pokračovať a taktiež existuje dôvodná obava, že

obžalovaní by sa v prípade prepustenia vyhýbali trestnému konaniu pobytom v cudzine.

Vzhľadom na už vyššie konštatované zistenia a s poukazom na to, že dôvody väzby,

pre ktoré boli obžalovaní vzatí do väzby naďalej trvajú aj v tomto štádiu konania a ich

prepustením na slobodu by hrozilo zmarenie účelu trestného konania, súd rozhodol tak, že...

žiadosť obžalovaného I. H. o prepustenie z väzby zamietol.“

24. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto

právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych

názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním

vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

25. Z a 2 možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako

aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp.

obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.

Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5

. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím do väzby, resp.

držaním vo väzbe je okrem vždy dotknutý aj a ods. 2

().

26. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako zo

zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť

zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,

ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením

základného práva na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu konajúceho

o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen

s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. ,

).

27. Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného

v postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia

jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný

postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných

právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného

poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou

právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle a c ods. 1

majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv

a slobôd.

28. V ustanoveniach a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je

obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo

urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba

nezákonná. Zároveň je v nich obsiahnuté právo obvineného nebyť vo väzbe dlhšie ako

po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania, pokiaľ by

mala byť táto doba prekročená. V označených ustanoveniach sú teda obsiahnuté

obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. nález

, , ). Rešpektovanie základných práv podľa čl. 17

ods. 2 a 5 u osoby pozbavenej osobnej slobody väzbou preto nevyhnutne zahŕňa

zabezpečenie základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru

v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.

29. Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru sa

vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby. Naproti tomu procesné pravidlá vrátane

okolností a materiálnych podmienok týkajúcich sa dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú

ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Keďže v danom prípade ústavný súd

neskúmal uznesenie o vzatí sťažovateľa do väzby, ktorými boli uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 24. marca 2009 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn.

z 20. marca 2009, ale uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 8. januára 2013 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 14. decembra 2012, ktoré sa týkali dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa

rozhodujúc o nej z dôvodu podania žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, sa ústavný

súd namietaným porušením čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru nezaoberal z dôvodu ich

vecnej nepríslušnosti. V dôsledku vecnej nepríslušnosti čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3

dohovoru na konanie o žiadosti o prepustenie z väzby počas trvania väzby ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti týkajúcej sa namietania uvedených článkov podľa § 25

ods. 2 odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

30. Článok 5 ods. 4 dohovoru zakotvuje pre zatknutú alebo zadržanú osobu právo

iniciovať konanie, v ktorom by spochybňovala zákonnosť pozbavenia slobody, a právo na

to, aby po začatí takého konania súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia slobody

a aby bolo nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže, že je nezákonné. Z hľadiska čl. 5 ods. 4

dohovoru má teda osoba vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných

podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania

hmotných podmienok znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe

a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj

prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (rozsudok Schiesser c. Švajčiarsko,

1979). Inými slovami, je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať

všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu

odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania

osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. rakúsko, 1991). Predmetom

posúdenia ústavného súdu bolo posúdenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu

vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a podľa dohovoru.

31. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu

(a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, na ktoré sa

odvoláva aj krajský súd, pozn.) konštatuje, že z ich odôvodnenia vo vzťahu k zákonom

predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by

signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy

vo veci konajúcimi súdmi vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa

dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv a jeho ďalším

nezákonným zotrvaním vo výkone väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre

posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel

krajský súd pri posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho

trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení

, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

32. Tak krajský súd, ako aj okresný súd (v príslušnej časti odôvodnenia svojho

napadnutého rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva aj krajský súd, pozn.) dostatočne podrobne

skúmali pretrvávajúce okolnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska

relevantných zákonných ustanovení , ale aj z hľadiska rešpektovania

základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných a dohovorom; uvedenú

potrebu ponechania sťažovateľa vo väzbe zdôvodnili poukazom na konkrétne skutočnosti

vyplývajúce z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok útekovej a preventívnej väzby

ako napr. „S ohľadom... na súdom... vykonané dokazovanie ani u obžalovaného I. H.

dôvody útekovej a preventívnej väzby vyplývajúce z konkrétnych skutočností (prebiehajúce

trestné stíhania v iných trestných veciach, zadržanie na základe EZR v Nemecku s falošnými

dokladmi totožnosti, hrozba vysokého trestu) sa nezmiernili ani nevylúčili obavu súdu z

možného pokračovania v trestnej činnosti a tiež obavu z možného úteku, aby sa vyhol

trestnému stíhaniu“, (citujúc z uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 14.

decembra 2012, pozn.) alebo „... nadriadený súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ani

dĺžka väzby v danej veci, s prihliadnutím na jej charakter, nie je rozpore s jej účelom ani so

zásadou primeranosti a väzba bude trvať dovtedy, dokedy budú existovať konkrétne

skutočnosti (zistené pri vzatí do väzby) odôvodňujúce väzbu z dôvodov podľa § 71 ods. 1

písm. a/, písm. c/ u oboch obvinených“, (citujúc z uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 8. januára 2013, pozn.).

33. K námietkam sťažovateľa k postupu okresného súdu v spojení s postupom

krajského súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 4. decembra 2012

týkajúcim sa nezarátania dĺžky trvania väzby v čase od 6. decembra 2008 do 19. marca

2009, teda doby, počas ktorej bol zadržaný justičnými orgánmi v Spolkovej republike

Nemecko, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí síce k tejto

otázke mohol/mal vyjadriť úplnejšie, avšak ústavný súd posudzoval toto odôvodnenie

krajského súdu v nadväznosti aj na odôvodnenie okresného súdu, na ktoré krajský súd

poukázal. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci nemohol nezobrať na zreteľ

znenie , z dikcie ktorého explicitne vyplýva, že sa do výkonu

väzby nezapočítava doba väzby alebo zadržania v cudzine. Ústavný súd sa v tomto ohľade

stotožňuje s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) prezentovaným v jeho uznesení sp. zn. zo 6. decembra 2010, podľa

ktorého je režim vydávacej a predbežnej väzby podľa o európskom

zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov iný než v zmysle štvrtej hlavy prvej časti

– „Inštitút vydávacej väzby v konaní o európskom zatýkacom rozkaze

(§ 16 zákona o Európskom zatýkacom rozkaze) má iný charakter než väzba v rozsahu

úpravy v štvrtej hlave prvej časti .“. V kontexte citovanej zákonnej

úpravy a rozhodovacej praxe najvyššieho súdu považuje ústavný súd aj tento sťažovateľom

namietaný postup krajského súdu v spojitosti s postupom a príslušnou časťou odôvodnenia

prvostupňového súdu za ústavne konformný, vychádzajúci zo zákonného rámca

a rešpektujúci sťažovateľom označené práva.

34. Na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti

ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu

ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, prepustenie

sťažovateľa z väzby), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013