Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 225/2013
PDF · 344.32 KB
No categories available
I. ÚS 225/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť I. H., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. M.
P., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.
1 Tos/135/2012 z 8. januára 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.
2 T/16/2011 zo 14. decembra 2012 a jeho postupom, ktorý mu predchádzal v konaní o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby zo 4. decembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca
2013 doručená sťažnosť I. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos/135/2012 z 8. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 2 T/16/2011 zo 14. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
okresného súdu“) a jeho postupom, ktorý mu predchádzal v konaní o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby zo 4. decembra 2012.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením sp. zn. ČVS:
PPZ-87/BOK-Z-2008 z 25. júna 2008 vznesené obvinenie pre pokus obzvlášť závažného
zločinu vydieračského únosu formou spolupáchateľstva podľa § 14 ods. 1, § 20 k § 186
ods. l, ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe v ňom uvedenom.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tp/54/2009 z 20. marca 2009 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 7 Tpo/11/2009 z 24. marca 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby
z dôvodov uvedených v § 71 ods. l písm. a) a písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Uvedeným súdnym
rozhodnutiam o väzbe sťažovateľa predchádzalo jeho zadržanie justičnými orgánmi
v Spolkovej republike Nemecko, a to 6. decembra 2008 na podklade vydaného európskeho
zatýkacieho rozkazu. V priebehu trvania väzby sťažovateľ žiadosťou zo 4. decembra 2012
požiadal okresný súd o prepustenie z väzby, v ktorej jeho nosnou argumentáciou bola
skutočnosť uplynutia maximálnej celkovej lehoty väzby podľa § 76 ods. 6 písm. c)
Trestného poriadku (do celkovej dĺžky sa malo podľa jeho názoru započítať aj obmedzenie
osobnej slobody na území Spolkovej republike Nemecko, pozn.). Táto žiadosť bola
napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu (bod 1) zamietnutá.
V ostatnom podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť.
3. Argumentácia sťažovateľa je koncentrovaná do dvoch rovín.
3.1 V prvej rovine namieta nezákonnosť svojho ďalšieho zotrvania vo väzbe
z dôvodu uplynutia jej zákonom predpokladanej dĺžky v prípravnom konaní podľa § 76
ods. 6 písm. c) Trestného poriadku, k čomu argumentuje, že „... legitimita väzby ako
výrazného zásahu do ... osobnej slobody zanikla minimálne od 6. 12. 2012, kedy uplynulo
48 mesiacov od... zadržania uskutočneného pri realizácii európskeho zatýkacieho rozkazu,
t. j. odo dňa, kedy... v súvislosti s trestným stíhaním, ktoré sa... vedie, bola obmedzená
osobná sloboda. ... všeobecné súdy príslušné o tejto veci rozhodnúť, nezákonný stav
neodstránili, keď... žiadosť o prepustenie z väzby Uznesením Okresného súdu Nitra, sp. zn.
2 T/16/2011, zo dňa 14. 12. 2012 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1
Tos/35/2012-6000, zo dňa 8. 1. 2013 zamietli.“. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom
všeobecných súdov, podľa ktorého sa „... začiatok väzby... počíta nie od okamihu, kedy
došlo k obmedzeniu... osobnej slobody pri zadržaní v Nemecku, ale od okamihu...
odovzdania na územie Slovenskej republiky, t. j. od 20. 3. 2009...“. Inými slovami, podľa
sťažovateľa sa „So závermi všeobecných súdov o zákonnosti počítania lehoty väzby...
nemožno stotožniť, keďže vychádzajú z nesprávnej aplikácie Trestného poriadku o väzbe,
v dôsledku čoho nie je splnená ústavnoprávna podmienka zásahu do práva na osobnú
slobodu zákonným spôsobom. Trestný poriadok vo vzťahu k začiatku plynutia väzby
nerozlišuje, či k zadržaniu alebo zatknutiu došlo na území Slovenskej republiky, alebo bolo
toto realizované v spolupráci s justičnými orgánmi cudzieho štátu na základe európskeho
zatýkacieho rozkazu.“. Teda podľa názoru sťažovateľa „... nie je vo vzťahu k určeniu
začiatku plynutia väzby rozhodujúce, kedy bol... dodaný na územie Slovenskej republiky, ale
rozhodujúci je čas, kedy bol zadržaný na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného
v súvislosti s obvinením v trestnej veci, v ktorej bolo následne rozhodnuté o jeho väzbe,
k čomu došlo 6. 12. 2008“.
3.2 V druhej rovine poukazujúc na ustanovenie § 77 ods. 1 a 2 Trestného poriadku
„Výkladom tohto ustanovenia dospejeme k záveru, že nezapočítanie väzby alebo zadržania
v cudzine nenastáva ex lege, ale je potrebné o takomto postupe rozhodnúť, a to uznesením,
na návrh prokurátora, pričom proti takémuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť.
V porovnaní s § 45 ods. 4 Trestného zákona, kde zákonodarca ex lege ukladá započítanie
väzby v cudzine do výkonu uloženého trestu, vo vzťahu k výkonu väzby umožňuje predsedovi
senátu a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudcovi pre prípravné konanie
rozhodnúť, že doba väzby v cudzine sa do celkovej lehoty väzby nezapočítava, pričom proti
takémuto rozhodnutiu zákon pripúšťa sťažnosť“, sťažovateľ vo svojej trestnej veci
argumentuje, že „... vykonal časť väzby v období od 6. 12. 2008 do 19. 3. 2009 v cudzine,
avšak ani sudcom v prípravnom konaní, ani predsedom senátu po podaní obžaloby nebolo
rozhodnuté, žeby sa toto obdobie do celkovej lehoty väzby nezapočítavalo. V období 48
mesiacov, na ktoré je maximálna celková lehota väzby pri obzvlášť závažnom zločine,... nie
len že nebolo o nezapočítaní väzby v cudzine rozhodnuté, ale ani nebol zo strany
prokurátora podaný návrh na nezapočítame tohto obdobia do celkovej lehoty, preto je
zrejmé, že uplynutím 48 mesiacov od zadržania... vypršala celková lehota väzby...“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 5
Ústavy... a právo na slobodu podľa článku 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods.4 Dohovoru...
Uznesením Okresného súdu Nitra, sp. zn. 2 T/16/2011, zo dňa 14. 12. 2012 v spojení
s Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1 Tos/135/2012-6000, zo dňa 8. 1. 2013
a konaním Okresného sudu Nitra vedenom pod sp. zn. 2 T/16/2011 porušené boli.
Uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn. 2 T/16/2001, zo dňa 14. 12. 2012 v spojení
s Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1 Tos/135/2012-6000, zo dňa 8. 1. 2013 sa
zrušuje a Okresnému súdu Nitra sa prikazuje, aby I. H. prepustil neodkladne z väzby na
slobodu.
I. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20 000 EUR...,
Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť I.
H. trovy konania...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom
na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný
záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné
zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5
ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade
s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu
alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo
byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo
podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia
slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
9. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody
jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru
výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy
takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej
slobody jednotlivca.
10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,
ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného
zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa
čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie
okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na
základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS
271/07).
11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na
preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.
konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci
ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do
väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne
uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného
a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho
prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
13. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj
z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5
ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5
ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne
právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných
štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody
zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred
svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).
14. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,
najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko
alebo ak mu hrozí vysoký trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
15. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe
osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj
uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná
a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,
ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený
súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa
vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní
prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce
sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak
obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav
obvineného neumožňuje jeho výsluch.
16. Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní
spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť
a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
Podľa § 77 ods. 1 Trestného poriadku dom plynutia lehôt podľa § 76 ods. 6 a 7 sa
nezapočítava doba, počas ktorej sa obvinený nemohol zúčastniť na úkonoch trestného
konania v dôsledku toho, že
a) bol vo väzbe v cudzine alebo tam bol zadržaný,
b) úmyselne si poškodil alebo nechal poškodiť zdravie, alebo
c) úmyselne vyvolal inú prekážku, ktorá mu v takej účasti bránila alebo bránila
riadnemu vykonaniu úkonu trestného konania.
Podľa § 77 ods. 2 Trestného poriadku uznesenie podľa odseku 1 vydá predseda
senátu a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Proti
tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť.
17. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...
18. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd zaručených
v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 dohovoru malo
dôjsť uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos/135/2012 z 8. januára 2013 v spojení
s uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T/16/2011 zo 14. decembra 2012 a jeho postupom,
ktorý mu predchádzal v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 4. decembra 2012.
II.A
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím
okresného súdu
19. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
20. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa,
ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu
bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný
prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím krajského
súdu
21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
22. Krajský súd v uznesení sp. zn. 1 Tost/135/2012 z 8. januára 2013 vo vzťahu
k sťažovateľovi v podstatnom uviedol:
„Súd I. stupňa v podrobnom odôvodnení napadnutého uznesenia, na správny obsah
ktorého nadriadený súd len odkazuje, správne poukázal na rozhodnutia o vzatí obvinených
do väzby, stav trestného stíhania, obsahy žiadostí oboch obžalovaných, ako aj ich
vyjadrenia k nim pred súdom, stanovisko prokurátora, príslušné zákonné ustanovenia.
Ďalej v ňom uviedol aj podrobné právne úvahy, ktorými sa riadil pri zisťovaní, či aj v
súčasnom štádiu trestného stíhania u oboch obvinených existujú konkrétne skutočnosti
odôvodňujúce u oboch obžalovaných dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr.
por., alebo či sa tieto dôvody nezmenili.
Čo sa týka sťažnostných námietok obžalovaného H. tieto nadriadený súd nepovažuje
za dôvodné, pretože predmetom daného prieskumného konania je napadnuté uznesenie a
nie právoplatné rozhodnutie o vzatí do väzby, ktoré je právne záväzné a to aj vo vzťahu k
lehote od kedy sa počíta väzba. Názor obžalovaného H. o počítaní lehoty väzby, o ktorej
rozhodol súd Slovenskej republiky od doby kedy bol zadržaný na území Spolkovej republiky
Nemecko, preto nie je správny a nemá oporu v zákone. Je tomu tak preto, lebo vzhľadom na
princíp teritoriality možno prostriedky práva toho ktorého štátu použiť voči osobe vtedy, ak
táto osoba sa na jeho území nachádza, resp. je na jeho územie dodaná. Preto aj prostriedky
trestného práva Slovenskej republiky súvisiace s väzbou mohli byť realizované u
obžalovaného H. až jeho odovzdaním orgánom Slovenskej republiky na jej územie.“
23. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn.
1 Tost/135/2012 z 8. januára 2013 s uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T/16/2011
zo 14. decembra 2012 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť
z napadnutého rozhodnutia okresného súdu:
„K žiadosti obžalovaného I. H. o prepustenie z väzby príkazom pre uplynutie
maximálnej lehoty väzby, s námietkou, že lehota trvania väzby je u neho nesprávne určená
sudcom pre prípravné konanie, vzhľadom na to, že k obmedzeniu jeho osobnej slobody
došlo na území Nemeckej republiky dňa 06. 12. 2008, o čom predložil súdu listinný dôkaz,
súd dáva do pozornosti, že konanie o vzatí do väzby obžalovaného I. H. prebiehalo podľa
ustanovení § 71 odsek 1 Trestného poriadku, § 72 odsek 1, odsek 2 Trestného poriadku a
následne § 76 odsek 10 Trestného poriadku, teda sa riadilo ustanoveniami Trestného
poriadku Slovenskej republiky v nadväznosti na článok 5 odsek 1 písmeno c) Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obmedzenie osobnej slobody obžalovaného v
konaní o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu na území Nemeckej republiky a s tým
súvisiace jeho právo na slobodu a bezpečnosť je vyjadrené v článku 5 odsek 1 písmeno f)
Dohovoru a inštitút predbežnej a vydávacej väzby v konaní o európskom zatýkacom rozkaze
má iný charakter ako väzba v rozsahu jej úpravy v štvrtej hlavy prvého až tretieho dielu
Trestného poriadku a nevzťahujú sa naň tieto ustanovenia. Preto obmedzenie osobnej
slobody v rozsahu vykonanom v konaní o európskom zatýkacom rozkaze môže byť vyjadrené
jej započítaním väzby a trestu v zmysle § 45 odsek 4 Trestného zákona, samozrejme len v
prípade odsúdenia obžalovaného. Vzhľadom na uvedené, je lehota trvania väzby, ako ju
určil sudca pre prípravné konanie, pri rozhodovaní o vzatí do väzby na základe realizácie
európskeho zatýkacieho rozkazu u obžalovaného započítaná v súlade s ustanovením § 76
odsek 10 Trestného poriadku, keďže obžalovaný bol odovzdaný na územie SR dňa 20. 03.
2009 o 15.30 hod. Rozhodnutie OS Galanta a jeho výrok o nezapočítaní doby strávenej vo
väzbe v cudzine a doby prevozu na územie SR, do celkovej lehoty väzby, nebude súd v tomto
kontexte posudzovať, pretože sa jedná o právoplatné rozhodnutie iného súdu v inej trestnej
veci.
Na základe žiadosti obžalovaného I. H. v súlade s ustanovením § 79 odsek 2
Trestného poriadku aj u neho súd skúmal, či dôvody väzby konštatované pri jeho vzatí do
väzby a preskúmavané v ďalších rozhodnutiach naďalej zotrvávajú aj v tomto štádiu
konania, prípadne či nedošlo k ich zmene alebo zoslabeniu. S ohľadom už na súdom hore
konštatované vykonané dokazovanie ani u obžalovaného I. H. dôvody útekovej
a preventívnej väzby vyplývajúce z konkrétnych skutočností (prebiehajúce trestné stíhania
v iných trestných veciach, zadržanie na základe EZR v Nemecku s falošnými dokladmi
totožnosti, hrozba vysokého trestu) sa nezmiernili ani nevylúčili obavu súdu z možného
pokračovania v trestnej činnosti a tiež obavu z možného úteku, aby sa vyhol trestnému
stíhaniu.
Z uvedeného vyplynulo, že dôvody väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno a), písmeno c)
Trestného poriadku u obžalovaných naďalej existujú a ani v zmysle doposiaľ vykonaného
dokazovania na hlavnom pojednávaní sa nezmenili, čo viedlo súd k presvedčeniu, že
prepustením obžalovaného D. H. a obžalovaného I. H. z väzby na slobodu by hrozilo, že títo
by v páchaní trestnej činnosti mohli ďalej pokračovať a taktiež existuje dôvodná obava, že
obžalovaní by sa v prípade prepustenia vyhýbali trestnému konaniu pobytom v cudzine.
Vzhľadom na už vyššie konštatované zistenia a s poukazom na to, že dôvody väzby,
pre ktoré boli obžalovaní vzatí do väzby naďalej trvajú aj v tomto štádiu konania a ich
prepustením na slobodu by hrozilo zmarenie účelu trestného konania, súd rozhodol tak, že...
žiadosť obžalovaného I. H. o prepustenie z väzby zamietol.“
24. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto
právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych
názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním
vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04).
25. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako
aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp.
obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.
Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5
ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím do väzby, resp.
držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17 ods. 1 a ods. 2 ústavy
(I. ÚS 220/04).
26. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako zo
zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť
zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,
ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením
základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho
o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen
s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. III. ÚS 79/02,
27. Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného
v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia
jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný
postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných
právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného
poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou
právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy
majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv
a slobôd.
28. V ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je
obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo
urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba
nezákonná. Zároveň je v nich obsiahnuté právo obvineného nebyť vo väzbe dlhšie ako
po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania, pokiaľ by
mala byť táto doba prekročená. V označených ustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté
obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. nález
III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05). Rešpektovanie základných práv podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy u osoby pozbavenej osobnej slobody väzbou preto nevyhnutne zahŕňa
zabezpečenie základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru
v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.
29. Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru sa
vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby. Naproti tomu procesné pravidlá vrátane
okolností a materiálnych podmienok týkajúcich sa dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú
ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Keďže v danom prípade ústavný súd
neskúmal uznesenie o vzatí sťažovateľa do väzby, ktorými boli uznesenie krajského súdu
sp. zn. 7 Tpo/11/2009 z 24. marca 2009 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn.
33 Tp/54/2009 z 20. marca 2009, ale uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Tos/135/2012
z 8. januára 2013 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T/16/2011
zo 14. decembra 2012, ktoré sa týkali dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa
rozhodujúc o nej z dôvodu podania žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, sa ústavný
súd namietaným porušením čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru nezaoberal z dôvodu ich
vecnej nepríslušnosti. V dôsledku vecnej nepríslušnosti čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3
dohovoru na konanie o žiadosti o prepustenie z väzby počas trvania väzby ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti týkajúcej sa namietania uvedených článkov podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
30. Článok 5 ods. 4 dohovoru zakotvuje pre zatknutú alebo zadržanú osobu právo
iniciovať konanie, v ktorom by spochybňovala zákonnosť pozbavenia slobody, a právo na
to, aby po začatí takého konania súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia slobody
a aby bolo nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže, že je nezákonné. Z hľadiska čl. 5 ods. 4
dohovoru má teda osoba vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných
podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania
hmotných podmienok znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe
a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj
prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (rozsudok Schiesser c. Švajčiarsko,
1979). Inými slovami, je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať
všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu
odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania
osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. rakúsko, 1991). Predmetom
posúdenia ústavného súdu bolo posúdenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu
vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
31. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu
(a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, na ktoré sa
odvoláva aj krajský súd, pozn.) konštatuje, že z ich odôvodnenia vo vzťahu k zákonom
predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by
signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy
vo veci konajúcimi súdmi vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa
dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv a jeho ďalším
nezákonným zotrvaním vo výkone väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre
posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú
logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel
krajský súd pri posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho
trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení
Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
32. Tak krajský súd, ako aj okresný súd (v príslušnej časti odôvodnenia svojho
napadnutého rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva aj krajský súd, pozn.) dostatočne podrobne
skúmali pretrvávajúce okolnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska
relevantných zákonných ustanovení Trestného poriadku, ale aj z hľadiska rešpektovania
základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou a dohovorom; uvedenú
potrebu ponechania sťažovateľa vo väzbe zdôvodnili poukazom na konkrétne skutočnosti
vyplývajúce z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok útekovej a preventívnej väzby
ako napr. „S ohľadom... na súdom... vykonané dokazovanie ani u obžalovaného I. H.
dôvody útekovej a preventívnej väzby vyplývajúce z konkrétnych skutočností (prebiehajúce
trestné stíhania v iných trestných veciach, zadržanie na základe EZR v Nemecku s falošnými
dokladmi totožnosti, hrozba vysokého trestu) sa nezmiernili ani nevylúčili obavu súdu z
možného pokračovania v trestnej činnosti a tiež obavu z možného úteku, aby sa vyhol
trestnému stíhaniu“, (citujúc z uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 T/16/2011 zo 14.
decembra 2012, pozn.) alebo „... nadriadený súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ani
dĺžka väzby v danej veci, s prihliadnutím na jej charakter, nie je rozpore s jej účelom ani so
zásadou primeranosti a väzba bude trvať dovtedy, dokedy budú existovať konkrétne
skutočnosti (zistené pri vzatí do väzby) odôvodňujúce väzbu z dôvodov podľa § 71 ods. 1
písm. a/, písm. c/ Tr. Por. u oboch obvinených“, (citujúc z uznesenia krajského súdu sp. zn.
1 T/135/2012 z 8. januára 2013, pozn.).
33. K námietkam sťažovateľa k postupu okresného súdu v spojení s postupom
krajského súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 4. decembra 2012
týkajúcim sa nezarátania dĺžky trvania väzby v čase od 6. decembra 2008 do 19. marca
2009, teda doby, počas ktorej bol zadržaný justičnými orgánmi v Spolkovej republike
Nemecko, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí síce k tejto
otázke mohol/mal vyjadriť úplnejšie, avšak ústavný súd posudzoval toto odôvodnenie
krajského súdu v nadväznosti aj na odôvodnenie okresného súdu, na ktoré krajský súd
poukázal. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci nemohol nezobrať na zreteľ
znenie § 77 ods. 1 Trestného poriadku, z dikcie ktorého explicitne vyplýva, že sa do výkonu
väzby nezapočítava doba väzby alebo zadržania v cudzine. Ústavný súd sa v tomto ohľade
stotožňuje s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) prezentovaným v jeho uznesení sp. zn. 2 Tost 34/2010 zo 6. decembra 2010, podľa
ktorého je režim vydávacej a predbežnej väzby podľa zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom
zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov iný než v zmysle štvrtej hlavy prvej časti
Trestného poriadku – „Inštitút vydávacej väzby v konaní o európskom zatýkacom rozkaze
(§ 16 zákona o Európskom zatýkacom rozkaze) má iný charakter než väzba v rozsahu
úpravy v štvrtej hlave prvej časti Trestného poriadku.“. V kontexte citovanej zákonnej
úpravy a rozhodovacej praxe najvyššieho súdu považuje ústavný súd aj tento sťažovateľom
namietaný postup krajského súdu v spojitosti s postupom a príslušnou časťou odôvodnenia
prvostupňového súdu za ústavne konformný, vychádzajúci zo zákonného rámca
a rešpektujúci sťažovateľom označené práva.
34. Na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti
ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu
ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, prepustenie
sťažovateľa z väzby), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. apríla 2013