Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 313/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. H., toho času vo výkone väzby, zastúpeného advokátom

Mgr. M. P., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a práv podľa , ods. 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.

z 30. januára 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 19. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2013

doručená sťažnosť I. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 30. januára 2013 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. februára 2013 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„Sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa PPZ ÚBOK T. č. PPZ-87/BOK-Z-2008

zo dňa 25. 6. 2008 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu

spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b) ods. 4 písm. a) Tr. zák.,

ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe v ňom uvedenom.

Uznesením Okresného súdu Nitra, sp. zn. zo dňa 20. 3. 2009 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Nitre bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov

uvedených v , . Rozhodnutiu o väzbe

predchádzalo zadržanie sťažovateľa justičnými orgánmi v Nemecku na základe európskeho

zatýkacieho rozkazu, pričom k zadržaniu došlo dňa 6. 12. 2008 a od tej doby je osobná

sloboda sťažovateľa nepretržite obmedzená.

O väzbe sťažovateľa bolo naposledy rozhodnuté Uznesením Okresného súdu Nitra,

sp. zn. , zo dňa 30. 1. 2013 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Nitre,

sp. zn. -6208, zo dňa 19. 2. 2013, ktorým súd predĺžil celkovú lehotu väzby

sťažovateľa o deväť mesiacov, teda do 20. decembra 2013. ...

Uznesením Okresného súdu Nitra, sp. zn. , zo dňa 30. 1. 2013 v spojení

s Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. -6208, zo dňa 19. 2. 2013,

ktorým bola predĺžená väzba sťažovateľa bolo podľa názoru sťažovateľa porušené právo

sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú mu článkom 17 ods. 1, 2 a ods. 5

Slovenskej republiky... ako i článkom 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. ...

Nezákonnosť a protiústavnosť rozhodnutí Okresného súdu Nitra sp. zn. ,

zo dňa 30. 1. 2013 v spojení s Uznesením Krajského súdu Nitra, sp. zn. -6208

zo dňa 19. 2. 2013 spôsobil až nesprávny postup súdov, nakoľko pri rozhodovaní o väzbe

nedodržali procesný postup v zmysle a , kde zákon

jednoznačne upravuje lehoty v rámci ktorých je prvostupňový a druhostupňový súd povinný

o väzbe rozhodnúť.

Uvedené pochybenie je výsledkom chybne stanoveného dátumu od ktorého reálne

začala plynúť lehota väzby sťažovateľa, čo namietal v ústavnej sťažnosti zo dňa 22. 2.

2013...

Sťažovateľ už legitimitu jeho väzby ako výrazného zásahu do jeho osobnej slobody

namietal sťažnosťou zo dňa 22. 2. 2013 podanou na Ústavný súd SR, kde namietal spôsob

určenia začiatku lehoty väzby súdmi, ktoré o jeho väzbe rozhodovali...

... Súdy rozhodujúce o väzbe však bez existencie rozhodnutia o nezapočítaní jeho

väzby v cudzine rozhodli, že väzba mu bude počítaná až od 20. 3. 2009, tiež vo svojich

rozhodnutiach uviedli, že celková lehota väzby mu uplynie 20. 3. 2013, čiže sťažovateľ

legitímne očakával svoje prepustenie najneskôr 20. 3. 2013, avšak väzba sťažovateľa ďalej

pokračuje. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z uznesenia Okresného súdu v Nitre, spi. zn.

, zo dňa 17. 8. 2012, kde okresný súd zamietol I. H. žiadosť o prepustenie

z väzby a tiež neprijal písomný sľub obžalovaného... K porušeniu zásady proporcionality

OS Nitra v konaní o väzbe dňa 17. 8. 2012 konštatoval, že maximálne

prípustná lehota väzby 48 mesiacov končí dňom 20. 3. 2013 na druhej strane dňa 30. 1.

2013 súd nemal problém predĺžiť lehotu väzby o deväť mesiacov do 20. 12. 2013. V

kontexte vyjadrenia OS Nitra zo dňa 17. 8. 2012 sa jeho následné rozhodnutie predĺžiť

maximálne prípustnú lehotu o deväť mesiacov javí ako nelogické, neprimerané a

porušujúce zásady proporcionality zakotvenú v SR. Toto tvrdenie

sťažovateľa je umocnené samotným účelom inštitútu väzby, ktorá nesmie mať odplatný ani

sankčný charakter. Zároveň jej trvanie nesmie presiahnuť nevyhnutnú mieru. Podľa

sťažovateľa toto dodržané nebolo, čím bola porušená proporcionalita jeho väzby...

Napokon sa sťažovateľ tiež domnieva, že pre aplikáciu nie

sú splnené ani materiálne podmienky, keďže nie je splnená podmienka, že by trestné

stíhanie nemohlo byť skončené pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov, ani

podmienka, že prepustením sťažovateľa hrozí zmarenie alebo podstatne sťažené dosiahnutie

účelu trestného konania. Porušovateľ 1) v odôvodnení rozhodnutia o predĺžení väzby

označil trestnú vec sťažovateľa za obtiažnu, poukazujúc na jej zložitosť, komplikovanosť

a tým aj časovú náročnosť náležitého zistenia skutkového stavu veci, ale tiež počtom

obžalovaných a realizáciou ich procesných práv. Sťažovateľ má za to, že neskončenie veci

ani viac ako 4,5 roka po vznesení obvinenia voči nemu nemožno odôvodňovať zložitosťou

a komplikovanosťou veci a najmä poukazuje na to, že realizáciu procesných práv

obvinených nemožno považovať za dôvod obtiažnosti, v dôsledku ktorého by sťažovateľ

nemohol byť prepustený na slobodu, t. j. bol by poškodzovaný v dôsledku uplatnenia svojich

procesných práv, resp. v dôsledku uplatnenia procesných práv inými spoluobžalovanými.

K tomuto treba ešte doplniť fakt, že súd sťažovateľovi odoprel realizáciu svojho práva na

obžalobu v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní tým, že odmietol vykonať výsluchy

svedkov, ktorých sťažovateľ pokladá za kľúčových, čo do preukázania svojej neviny. Toto

odmietnutie sa v súčasnej dobe sa stalo aj dôvodom, pre ktorý sťažovateľ podstupuje

protestnú hladovku v ÚVTOS nemocnici pre obv. a ods. v T ...

Trvanie väzby počnúc od 7. 12. 2012 považuje sťažovateľ za nezákonné, na čo

poukázal vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 7. 12. 2012, avšak porušovatelia 1)

a 2), ako všeobecné súdy príslušné o tejto veci rozhodnúť, nezákonný stav neodstránili, keď

túto žiadosť o prepustenie z väzby Uznesením Okresného súdu Nitra, sp. zn. ,

zo dňa 14. 12. 2012 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

6000, zo dňa 8. 1. 2013 zamietli. Nelegitimita väzby sťažovateľa naďalej pretrváva a je

predlžovaná ďalším rozhodnutím porušujúcim základné práva sťažovateľa namietané touto

sťažnosťou, keďže k predĺženiu došlo v rozpore so zákonom, základnými zásadami trestného

konania a právom sťažovateľa zaručeným mu SR a Dohovorom...

S rozhodnutím všeobecných súdov o predĺžení celkovej lehoty väzby sťažovateľa sa

nemožno stotožniť, keďže vychádzajú z nesprávnej aplikácie ustanovení

o väzbe, v dôsledku čoho nie je splnená ústavnoprávna podmienka zásahu do práva na

osobnú slobodu zákonným spôsobom.

Ďalšie trvanie väzby je nezákonným a predstavuje hrubé porušenie práva

sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného mu SR, práva na

pozbavenie osobnej slobody len spôsobom, ktorý ustanoví zákon zaručeného mu čl. 17 ods.

2 SR a tiež práva vzatia do väzby iba na čas ustanovený zákonom zaručeného v čl.

17 ods. 5 SR. ...

Sťažovateľ na nezákonnosť jeho ďalšieho trvania väzby nad prípustnú celkovú lehotu

väzby poukazoval pri rozhodovaní súdu o predĺžení väzby, avšak neúspešne, čím bolo

porušené jeho právo na pozbavenie osobnej slobody len zákonným spôsobom zaručené mu

článkom 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru a tiež právo byť súdený v primeranej lehote alebo

prepustený počas konania zaručené mu článkom 5 ods. 3 Dohovoru a právo byť prepustený,

ak je pozbavenie slobody nezákonné, zaručené čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

V prípade sťažovateľa všeobecné súdy zlyhali, keď trvanie väzby po uplynutí

zákonom ustanovenej celkovej lehoty väzby považujú za legitímne a námietky sťažovateľa

proti predĺženiu väzby neakceptovali. Všeobecné súdy by mali byť v porovnaní s ústavným

súdom primárnymi ochrancami ústavnosti. Pri svojom rozhodovaní, t. j. i pri rozhodovaní

o väzbe, resp. prepustení z nej, rozhodujú podľa , avšak pri svojom

postupe musia brať do úvahy tiež to, aby neporušili právo osoby vo výkone väzby priznané

jej ako i Dohovorom. ...

Čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 SR sú porušené Uznesením OS Nitra v konaní

o väzbe v spojení s Uznesením KS Nitra sp. zn. , zo dňa 19. 2.

2013 a z toho dôvodu, že druhostupňový súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami

a novými skutočnosťami, ktoré sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu uviedol

v odôvodnení sťažnosti zo dňa 31. 1. 2013. V sťažnosti možno uviesť skutočnosti a dôkazy,

ktoré neboli známe v prvostupňovom konaní. Sťažovateľ v uvedenom písomnom odôvodnení

spochybnil uplatnenie a zároveň obšírne protiargumentoval proti

dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), c), pre ktoré bol vzatý do väzby. Sťažovateľ

ďalej žiadal, aby popri zrušení uznesenia Okresného súdu Nitra zo dňa 30. 1.

2013 rozhodol aj o jeho prepustení z väzby na slobodu. Čiže sa nedožadoval len

prehodnotenia výroku Okresného súdu Nitra, ale uplatnil aj svoje právo v zmysle § 79

ods. 3 , čo bolo podľa názoru sťažovateľa potrebné vyhodnotiť ako novú skutočnosť

s ktorou sa Krajský súd následne nevysporiadal.

Podľa sťažovateľa KS Nitra so svojom uznesení , zo dňa 19. 2. 2013

nevenoval jeho sťažnosti primeranú pozornosť a na argumenty a nové skutočnosti nedal

adekvátnu odpoveď, naviac súd nerešpektoval ustanovenia , ktoré

vykonávajú zavŕšenie procesu rozhodovania o väzbe a tým zabezpečujú uplatnenie čl. 17

ods. 1, 2 a 5 . Súd zároveň porušil SR.

V predmetnej veci sťažovateľ využil právne prostriedky upravené Trestným

poriadkom, keď na neverejnom zasadnutí Okresného súdu Nitra dňa 30. 1. 2013

ako i sťažnosťou podanou proti rozhodnutiu porušovateľa 1) proti predĺženiu väzby

ústavnosť predĺženia väzby namietal, avšak všeobecné súdy neposkytli ochranu jeho

právam, keď Uznesením Okresného súdu Nitra, sp. zn. , zo dňa 31. 1. 2013

v spojení s Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. -6208, zo dňa 19. 2.

2013 o predĺžení väzby o deväť mesiacov, teda do 20. 12. 2013 rozhodli a jeho väzba

v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Nitra pod sp. zn. pokračuje.

Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 25. 2. 2013, čím je splnená podmienka

podania sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o zásahu do práv

sťažovateľa ustanovená , pričom porušovanie práv

sťažovateľa v dôsledku jeho nezákonnej väzby naďalej trvá. ...

Konštatovanie porušenia práv sťažovateľa a jeho prepustenie z väzby nemožno

považovať za dostatočné zadosťučinenie pre sťažovateľa, preto sťažovateľ požaduje

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 EUR...

Pokiaľ ide o konanie o sťažnosti pred Ústavným súdom SR, sťažovateľ súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania v zmysle .“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 5

a právo na slobodu podľa článku 5 ods. 1 písm. c), ods. 3

a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Okresného

súdu Nitra, sp. zn. , zo dňa 30. 1. 2013 v spojení s Uznesením Krajského súdu

v Nitre, sp. zn. -6208, zo dňa 19. 2. 2013 a konaním Okresného súdu Nitra

vedenom pod sp. zn. porušené boli.

Uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn. , zo dňa 30. 1. 2013 v spojení

s Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. -6208, zo dňa 19. 2. 2013 sa

zrušuje a Okresnému súdu Nitra sa prikazuje, aby I. H. prepustil neodkladne z väzby na

slobodu.

I. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30 000 EUR..., ktoré sú Okresný súd

Nitra a Krajský súd v Nitre povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť I.

H. trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Mgr. M. P., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Okresný súd v uznesení sp. zn. z 30. januára 2013 okrem iného uviedol:

«Obžalovaný I. H. bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.

z 20. 03. 2009 z dôvodov uvedených v písmeno a), písmeno c)

, pričom lehota trvania väzby mu začala plynúť od 20. 03. 2009.

Obžalovanému bolo uznesením vyšetrovateľa PPZ ÚBOK T. č. PPZ-87/BOK-Z-2008 zo dňa

25. 06. 2008 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu

spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 186 odsek 1, odsek 2 písmeno b), odsek 4 písmeno a)

, ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe v ňom uvedenom.

Dňa 16. 02. 2011 bola na súd doručená obžaloba Krajského prokurátora, sp. zn.

Kv 48/2008, zo dňa 16. 02. 2011, na obvineného B. Š. a spol. pre obzvlášť závažný zločin

vydieračského únosu podľa § 186 odsek 1, odsek 2 písmeno b), odsek 4 písmeno a)

s poukazom na písmeno a), d), f), i) , sčasti

v štádiu pokusu podľa ...

Dňa 25.02.2011 súd uznesením sp. zn. rozhodol o ponechaní obvineného

I. H. vo väzbe po podaní obžaloby podľa a zároveň

rozhodol o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, toto rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn.

dňa 03.03.2011. Dňa 04. 04. 2011 bola súdu doručená žiadosť o prepustenie

z väzby obžalovaného I. H. o ktorej Okresný súd Nitra rozhodol uznesením, sp. zn.

dňa 29. 04. 2011, toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť v spojení

s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. dňa 12. 05. 2011. Obžalovaný

dňa 24. 01. 2012 podal opätovne žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej Okresný súd Nitra

rozhodol uznesením, sp. zn. dňa 26. 01. 2012, toto uznesenie nadobudlo

právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. dňa

08. 02. 2012. Dňa 09. 08. 2012 bola súdu doručená žiadosť o prepustenie z väzby

obžalovaného I. H. o ktorej Okresný súd Nitra rozhodol uznesením, sp. zn. dňa

17. 08. 2012, toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského

súdu v Nitre, sp. zn. dňa 03. 10. 2012. Dňa 07. 12. 2012 bola na Okresný sú

Nitra doručená žiadosť obžalovaného I. H. o prepustenie na slobodu, ktorú odôvodnil

prekročením zákonom stanovenej lehoty trvania väzby. O tejto žiadosti Okresný súd Nitra

rozhodoval uznesením sp. zn. , dňa 14. 12. 2012, ktoré nadobudlo

právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre dňa 08. 01. 2013.

Obžalovaný I. H. na neverejnom zasadnutí k predĺženiu väzby, resp. k jej dôvodnosti

uviedol, že namieta porušenie svojho práva na doručovanie návrhu KP na základe, ktorého

sa uskutočňuje dnešné neverejné zasadnutie o väzbe, nakoľko tento návrh nedostal. ...

Podľa , väzba v rámci základnej alebo predĺženej

lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný

čas.

Podľa písmeno c) , celková lehota väzby

v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem

mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa , ak sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný

zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody

na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov

skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní a prepustením obvineného na

slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného

konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní na

nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom konaní spolu s jej

predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť šesťdesiat mesiacov. ...

Aplikujúc vyššie uvedené zákonné ustanovenia dospel súd k záveru, že formálne

podmienky pre rozhodovanie o predĺžení celkovej lehoty trvania väzby sú splnené.

Obžalovaný I. H. je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý je možné uložiť trest

odňatia slobody na 20 rokov až 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Lehota

väzby u obžalovaného začala plynúť 20. 03. 2009, preto je možné na jej predĺženie použiť

ustanovenie , ktoré bolo zavedené zákonom číslo

Obžalovaný I. H. bol vzatý do väzby právoplatným uznesením Okresného súdu Nitra

sp. zn. zo dňa 20. 03. 2009 na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu

vydaného Okresným súdom Nitra z dôvodov uvedených v § 71 odsek 1 písmeno a), písmeno

c) , pričom lehota trvania väzby mu začala plynúť od 20. 03. 2009.

Súdna lehota väzby mu začala plynúť podaním obžaloby dňa 16. 02. 2011. Celková lehota

väzby v trestnom konaní v trvaní 48 mesiacov plynúca od 20. 03. 2009 uplynie

obžalovanému 20. 03. 2013. ...

Podľa názoru súdu vychádzajúc z genézy prejednávanej trestnej veci, vec

obžalovaného I. H. a spol. možno jednoznačne označiť túto vec ako obťažnú. Jej obťažnosť

spočíva nielen v zložitosti, komplikovanosti a tým aj časovej náročnosti náležitého zistenia

skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie ( ), ale

tiež v počte obžalovaných a následnej realizácii ich procesných práv. Obžaloba bola

podaná na deviatich obžalovaných, z ktorých traja boli vo väzbe, jeden vo výkone trestu

odňatia slobody (t. č. vo väzbe v inej trestnej veci) a piati boli stíhaní na slobode. Rozsah

spisového materiálu presiahol k dnešnému dňu viac ako 6.000 strán. Súd pre zabezpečenie

plynulého priebehu trestného konania o podanej obžalobe ustanovil obžalovaným

náhradných obhajcov, následne predbežne prejednal obžalobu dňa 29. apríla 2011...

a nariadil hlavné pojednávanie na každý mesiac kalendárneho roka 2011 v rozsahu troch

dní v mesiaci až do decembra 2011. Niektoré nariadené termíny hlavných pojednávaní boli

postupne zmarené predložením dokladov o práceneschopnosti obžalovaných (B. Š., P. P., T.

M.). V decembri 2011 nariadil súd nové termíny hlavných pojednávaní na každý mesiac až

do mesiaca júl 2012 v rozsahu troch dní na každý mesiac. Ani počas tohto obdobia sa súdu

nepodarilo vykonať a ukončiť vo veci nariadené dokazovanie, pretože obžalovaný B. Š. trval

na osobných výsluchoch všetkých svedkov vypočutých v prípravnom konaní a súd zároveň

realizoval návrhy obžalovaných a obhajcov na doplnenie dokazovania, ktoré títo postupne

a priebežne navrhovali. V mesiaci júl 2012 súd nariadil termíny hlavných pojednávaní do

mesiaca december 2012 v rozsahu dvoch dní na každý mesiac a pokračoval vo vykonávaní

rozsiahleho dokazovania. Opätovne aj v priebehu roku 2012 boli niektoré termíny hlavných

pojednávaní zmarené z dôvodu práceneschopnosti obžalovaných a tiež námietok zaujatosti

a návrhov na odňatie a prikázanie veci, o ktorých opätovne musel rozhodnúť Najvyšší súd

Slovenskej republiky. Súd v súvislosti s predkladaním náhle a neočakávane vzniknutých

práceneschopností vždy požadoval stanovisko ošetrujúceho lekára a požiadal príslušné

inštitúcie o vykonanie dohľadu nad dodržiavaním liečebného režimu, avšak nezistil

skutočnosti oprávňujúce vyvodiť záver o porušení liečebného režimu obžalovanými

a prípadnom marení úkonov v trestnom konaní. V priebehu roku 2012 obžalovaní (D. H., I.

H.) predložili súdu námietky zaujatosti a návrhy na odňatie a prikázanie veci, ktoré boli

predložené na rozhodnutie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. V priebehu hlavného

pojednávania súd vypočul niekoľko desiatok svedkov, oboznámil niekoľko desiatok

znaleckých posudkov a stovky listinných dôkazov. V decembri 2012 súd nariadil termín

hlavného pojednávania na dni od 14. 01. 2013 do 01. 02. 2013, ktorý bol opätovne zmarený

v dôsledku práceneschopnosti obžalovaného (T. M.), po ukončení jeho práceneschopnosti

súd nemohol v prejednávaní veci pokračovať pre hospitalizáciu obžalovaného I. H., ktorý

začal dňa 02. 01. 2013 protestnú hladovku z dôvodu, že súd zamietol jeho návrhy na

vykonanie niektorých dôkazov a jeho zdravotný stav v dôsledku hladovky si vyžiadal jeho

hospitalizáciu v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v T. kde sa toho času stále

nachádza. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na podmienky

ustanovené v nie je možné vo veci konať v neprítomnosti

obžalovaných a zároveň obžalovaný I. H. nedal súdu súhlas na konanie v jeho

neprítomností a o takýto postup súd ani výslovne nepožiadal. Súd pri prejednaní tejto

väzobnej veci konal v súlade s ustanoveniami prednostne a urýchlene,

bez prieťahov a prekážok na strane súdu. ...

Vzhľadom na horeuvedené nie je možné ukončiť trestné stíhanie rozhodnutím vo veci

samej do uplynutia celkovej lehoty väzby do 20. 03. 2013, nemožno však vylúčiť ani konanie

na odvolacom súde v prípade podania opravného prostriedku niektorou z procesných strán.

V takom prípade je potrebné počítať s nemalým časovým priestorom na naštudovanie

spisového materiálu v naznačenom rozsahu.

Súd je súčasne toho názoru, že prepustením obžalovaného I. H. na slobodu by mohlo

dôjsť k podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania. V zmysle zavedenej

judikatúry (napr. 24/1999, zošit č. 2/1999, str. 14) prvoradým „účelom trestného konania“

(ktorého zmarenie alebo podstatné sťaženie hrozí v dôsledku prepustenia obžalovaného

z väzby na slobodu) je v súlade so zákonom odhaliť páchateľa (skutku, ktorý napĺňa znaky)

trestného činu, vyšetriť tento skutok a postaviť páchateľa pred súd, ktorý rozhodne o jeho

vine alebo nevine. V prípade uznania viny - uloženie trestu (alebo ochranného opatrenia

alebo oboje), eventuálne upustenie od potrestania a zaistiť výkon uloženého trestu

(prípadne aj ochranného opatrenia, ak bolo uložené). Uvedenému predpokladu

v prejednávanej veci nasvedčuje tá istá skutočnosť, ktorá odôvodňuje i existenciu dôvodov

väzby uvedených v ustanovení , resp. písmeno c) . To

jest, že naďalej existuje obava, že by obžalovaný I. H. mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa

tak vyhol trestnému stíhaniu alebo hroziacemu vysokému trestu. Táto obava vyplýva zo

skutočnosti že obžalovanému hrozí vysoký trest (20 rokov až 25 rokov odňatia slobody,

resp. trest odňatia slobody na doživotie) a tiež z okolností zadržania obžalovaného mimo

územia Slovenskej republiky na Európsky zatýkací rozkaz s falošnými osobnými dokladmi,

čo je konkrétna skutočnosť, ktorá obavu súdu podporuje. Skutočnosť, ktorú na svoju

obhajobu uvádzal obžalovaný, že v čase zadržania nemeckými orgánmi bol už na ceste na

Slovensko, nesvedčí o tom, že sa trestnému stíhaniu nevyhýbal. ...

Súčasne by prepustenie obžalovaného I. H. z väzby bolo v rozpore s účelom trestného

konania aj preto, lebo i naďalej existuje obava, že by mohol pokračovať v páchaní trestnej

činnosti obdobnej povahy. Táto obava ani doposiaľ vykonaným dokazovaním nebola

zoslabená, nakoľko obžalovaný je súčasne trestne stíhaný aj v konaní, ktoré prebieha na

Okresnom súde Trnava pre obzvlášť závažný zločin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 20

k , písmeno a), písmeno b) a iné závažné trestné

činy na čo súd poukazuje, rešpektujúc zásadu prezumpcie neviny, avšak táto skutočnosť má

výpovednú hodnotu vo vzťahu k jeho predchádzajúcemu spôsobu života.

Hoci takýto dôvod (pokračovanie v páchaní trestnej činnosti) ako „zmarenie účelu

trestného konania“ vyššie uvedený judikát priamo neuvádza, je možné z jeho znenia

vyvodiť, že okrem naznačeného prvoradého účelu trestného konania má trestné konanie aj

ďalšie, hoci bližšie nešpecifikované ciele (napr. ochrana spoločnosti). Podľa názoru súdu je

takýmto cieľom aj zabránenie v páchaní ďalšej trestnej činnosti, potvrdením čoho je

existencia tzv. preventívnej väzby ( ).

Z uvedených dôvodov dospel súd k záveru, že sú splnené zákonné podmienky na

predĺženie lehoty väzby u obžalovaného I. H. Vo vzťahu k dĺžke predĺženia celkovej lehoty

väzby súd poukazuje na ustanovenie , v zmysle ktorého o

predĺžení celkovej lehoty väzby možno rozhodnúť aj opakovane. Z uvedeného možno

dôvodiť, že v poradí prvé predĺženie celkovej doby väzby by zrejme nemalo využívať

maximálne prípustnú dobu väzby, teda 60 mesiacov.

Preto súd predĺžil celkovú lehotu väzby obžalovaného I. H. o deväť mesiacov, teda

do 20. 12. 2013, ktorú dobu považuje za dostatočnú na meritórne rozhodnutie vo veci i na

prípadné odvolacie konanie, pričom na tento účel nariadil vo veci termíny hlavných

pojednávaní až do decembra 2013, a to tak, že tieto sú určené na každý pracovný piatok

v príslušnom kalendárnom mesiaci a pre prípad štátneho sviatku alebo dňa pracovného

pokoja ktorý pripadol na piatok, je termín nariadený na stredu.

K námietke obžalovaného I. H., že mu nebol doručený návrh Krajskej prokuratúry na

predĺženie celkovej lehoty väzby, dáva súd do pozornosti ustanovenie § 76a Trestného

poriadku, z ktorého dikcie takáto podmienka, podať návrh, nevyplýva. O predĺžení lehoty

väzby podľa rozhoduje senát na neverejnom zasadnutí, za účasti

procesných strán...

V súvislosti s použitím , súd poukazuje na prechodné

ustanovenie k : podľa , z ktorého

vyplýva, že ustanovenie sa použije aj na lehotu väzby, ktorá

začala plynúť pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vrátane lehoty väzby

v konaní pred súdom podľa v znení účinnom

do 31. 01. 2009. Nepoužije sa však v prípade, ak by sa mala predĺžiť lehota väzby

v prípravnom konaní.»

Krajský súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil takto:

«Horeuvedeným uznesením Okresný súd Nitra (ďalej len súd I. stupňa) podľa § 76a

predĺžil celkovú lehotu väzby u obžalovaného I. H. (ďalej len „obžalovaný“)

o 9 mesiacov, teda do 20. 12. 2013. ...

Nadriadený súd postupom podľa citovaného zákonného ustanovenia zistil, že súd

I. stupňa pri skúmaní či sú v danej veci splnené všetky formálne a materiálne podmienky na

postup v zmysle , postupoval správne.

V podrobnom odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré zodpovedá § 176 ods. 2 Tr.

por. uviedol správne právne úvahy, ktorými sa riadil a ktoré majú svoj základ v trestnom

spise. Prioritne dospel k správnemu záveru, že u obžalovaného aj v danom štádiu trestného

stíhania sú dané dôvody väzby podľa , , vzhľadom na

trvajúcu existenciu konkrétnych skutočností odôvodňujúcich u obžalovaného obavu z konaní

tam uvedených.

Správne prihliadol na všetky rozhodné skutočnosti majúce svoj pôvod v okolnostiach

prípadu, stavu súčasného ako aj budúceho dokazovania. Rovnako správne prihliadol aj na

dôvody na strane obžalovaného, vrátane jeho správania (hladovka), ktorým takto reagoval

na to, že súd zamietol jeho návrhy na vykonanie dôkazov. V tejto súvislosti nadriadený súd

zdôrazňuje, že na jednej strane je právom procesnej strany vrátane obžalovaného navrhnúť

dôkazy, na druhej strane, tomu zodpovedá právo súdu nezávisle a nestranne rozhodnúť

o tom, či navrhované dôkazy vykoná alebo nie. Do takejto právomoci súdu nie je možné

zasahovať žiadnym spôsobom, a to ani hladovkou, ktorá je v prípade obžalovaného

kontraproduktívna, pretože neprítomnosť obžalovaného na hlavnom pojednávaní z tohto

dôvodu bráni súdu vo vykonávaní dôkazov. Takto dochádza k prieťahom v konaní

spôsobených obžalovaným. Práva obžalovaného v trestnom konaní prioritne stanovuje

vo svojich ustanoveniach (najmä ) a medzi nimi sa

nenachádza „právo na hladovku“. Je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že obžalovaný

nemá len práva, ale aj povinnosti.

Súd I. stupňa po zistení splnenia formálnych podmienok sa správne zaoberal aj

skúmaním materiálnych podmienok, keď správne zistil, že vec je obtiažna a zo závažných

dôvodov, na ktoré poukázal ju nie je možné skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby, t. j.

do 20. 03. 2013. Zároveň správne zistil, že prepustením obžalovaného na slobodu hrozí, že

bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Nadriadený súd ďalej zistil, že súd I. stupňa v danej veci postupuje v súlade

s ustanovením a predĺžená celková lehota väzby zodpovedá aj termínom

hlavných pojednávaní, ktoré vo veci určil. ...»

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiu okresného

súdu sp. zn. z 30. januára 2013, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ; , ,

).

Tým je zároveň vo vzťahu voči okresnému súdu vylúčená právomoc ústavného súdu.

Treba tiež poznamenať, že možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu

sťažovateľ aj využil. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

.

2. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sťažnosť treba považovať

za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , , , ,

).

a) Sťažovateľ namieta „legitimitu jeho väzby ako výrazného zásahu do jeho osobnej

slobody“ a „chybne“ stanovený dátum, od ktorého reálne začala plynúť lehota jeho väzby.

K tomu ústavný súd poznamenáva, že touto námietkou sťažovateľa sa ústavný súd

zaoberal v konaní vedenom pod sp. zn. a rozhodol o nej uznesením

zo 17. apríla 2013.

b) Sťažovateľ namieta aj „nezákonnosť jeho ďalšieho trvania väzby nad prípustnú

celkovú lehotu väzby“ a trvanie väzby od 7. decembra 2012.

Ústavný súd zistil, že o väzbe trvajúcej od 7. decembra 2012 rozhodoval okresný súd

uznesením sp. zn. zo 14. decembra 2012. O sťažnosti sťažovateľa proti tomuto

uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 8. januára 2013.

Uvedené konania však nie sú predmetom sťažnosti doručenej ústavnému súdu

24. apríla 2013.

3. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd v namietanom rozhodnutí porušil jeho základné

práva tým, že tam, „kde zákon ( a ) jednoznačne

upravuje lehoty v rámci ktorých je prvostupňový a druhostupňový súd povinný o väzbe

rozhodnúť“, zákon nedodržal.

Podľa súd alebo sudca pre prípravné konanie

rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom

konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený

nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola

lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom

konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby

v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného

súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť

primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2

bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov

trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo

podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať

až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa

odseku 7.

Podľa celková lehota väzby v prípravnom konaní

spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie najviac

a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa , ktorý bol zavedený

a nadobudol účinnosť 11. marca 2009, ak sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný

zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody

na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov

skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní a prepustením obvineného

na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného

konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní

na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom konaní spolu s jej

predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť šesťdesiat mesiacov.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného

súdu sp. zn. z 20. marca 2009. Uznesením sp. zn. z 25. mája

2011 okresný súd rozhodol o ponechaní obvineného vo väzbe po podaní obžaloby.

O predĺžení väzby sťažovateľa do 20. decembra 2013 rozhodol uznesením sp. zn.

z 30. januára 2013. Sťažovateľ hneď po jeho vyhlásení uznesenie okresného

súdu napadol sťažnosťou.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 30. januára 2013 rozhodol

krajský súd uznesením z 19. februára 2013.

V prípravnom konaní teda väzba trvala 23 mesiacov. Súdna väzba podľa rozhodnutia

okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu nepresiahne lehotu 60 mesiacov.

Konajúci súd postupoval zákonným spôsobom a v žiadnom prípade tak svojím rozhodnutím

nemohol zasiahnuť do základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia krajského súdu, podľa ktorého

okresný súd «uviedol správne právne úvahy, ktorými sa riadil a ktoré majú svoj základ

v trestnom spise. Prioritne dospel k správnemu záveru, že u obžalovaného aj v danom

štádiu trestného stíhania sú dané dôvody väzby podľa , ,

vzhľadom na trvajúcu existenciu konkrétnych skutočností odôvodňujúcich u obžalovaného

obavu z konaní tam uvedených.

Správne prihliadol aj na dôvody na strane obžalovaného, vrátane jeho správania

(hladovka), ktorým takto reagoval na to, že súd zamietol jeho návrhy na vykonanie dôkazov.

V tejto súvislosti nadriadený súd zdôrazňuje, že na jednej strane je právom procesnej strany

vrátane obžalovaného navrhnúť dôkazy, na druhej strane tomu zodpovedá právo súdu

nezávisle a nestranne rozhodnúť o tom, či navrhované dôkazy vykoná alebo nie. Do takejto

právomoci súdu nie je možné zasahovať žiadnym spôsobom, a to ani hladovkou, ktorá je

v prípade obžalovaného kontraproduktívna, pretože neprítomnosť obžalovaného na

hlavnom pojednávaní z tohto dôvodu bráni súdu vo vykonávaní dôkazov. Takto dochádza

k prieťahom v konaní spôsobených obžalovaným. Práva obžalovaného v trestnom konaní

prioritne stanovuje vo svojich ustanoveniach (najmä )

a medzi nimi sa nenachádza „právo na hladovku“. Je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť,

že obžalovaný nemá len práva, ale aj povinnosti.».

K sťažovateľovej námietke, že „legitímne očakával svoje prepustenie najneskôr

20.3.2013, avšak väzba sťažovateľa ďalej pokračuje“, ústavný súd poznamenáva, že

sťažovateľ mohol legitímne očakávať iba to, že jeho žiadosti o prepustenie z väzby

preskúma nezávislý súd zriadený zákonom, ktorý bude rozhodovať v súlade s platnými

hmotnými a procesnými predpismi. Do legitímneho očakávania v žiadnom prípade nepatrí

očakávanie, že z väzby bude prepustený podľa jeho predstáv.

Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu

konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu

zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo

zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi

vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru s dôsledkom

porušenia sťažovateľom označených práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone

väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné.

Ústavný súd je preto toho názoru, že namietanému uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 19. februára 2013, ktorým bola zamietnutá sťažovateľova sťažnosť proti

prvostupňovému rozhodnutiu o predĺžení väzby do 20. decembra 2013, nemožno vytknúť

pochybenia, ktoré by signalizovali príčinnú súvislosť s prípadným porušením sťažovateľom

označených práv, preto ústavný súd sťažnosť podľa

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako

celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013