Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 313/2013
PDF · 284.71 KB
No categories available
II. ÚS 313/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť I. H., toho času vo výkone väzby, zastúpeného advokátom
Mgr. M. P., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.
2 T/16/2011 z 30. januára 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.
1 Tos/16/2013 z 19. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2013
doručená sťažnosť I. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 2 T/16/2011 z 30. januára 2013 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos/16/ 2013 z 19. februára 2013 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:
„Sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa PPZ ÚBOK T. č. PPZ-87/BOK-Z-2008
zo dňa 25. 6. 2008 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b) ods. 4 písm. a) Tr. zák.,
ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe v ňom uvedenom.
Uznesením Okresného súdu Nitra, sp. zn. 33Tp/54/2009 zo dňa 20. 3. 2009 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Nitre 7 Tpo/11/2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov
uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Trestného poriadku. Rozhodnutiu o väzbe
predchádzalo zadržanie sťažovateľa justičnými orgánmi v Nemecku na základe európskeho
zatýkacieho rozkazu, pričom k zadržaniu došlo dňa 6. 12. 2008 a od tej doby je osobná
sloboda sťažovateľa nepretržite obmedzená.
O väzbe sťažovateľa bolo naposledy rozhodnuté Uznesením Okresného súdu Nitra,
sp. zn. 2 T/16/2011, zo dňa 30. 1. 2013 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Nitre,
sp. zn. 1 Tos/16/2013-6208, zo dňa 19. 2. 2013, ktorým súd predĺžil celkovú lehotu väzby
sťažovateľa o deväť mesiacov, teda do 20. decembra 2013. ...
Uznesením Okresného súdu Nitra, sp. zn. 2 T/16/2011, zo dňa 30. 1. 2013 v spojení
s Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1 Tos/16/2013-6208, zo dňa 19. 2. 2013,
ktorým bola predĺžená väzba sťažovateľa bolo podľa názoru sťažovateľa porušené právo
sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú mu článkom 17 ods. 1, 2 a ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky... ako i článkom 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. ...
Nezákonnosť a protiústavnosť rozhodnutí Okresného súdu Nitra sp. zn. 2 T 16/2011,
zo dňa 30. 1. 2013 v spojení s Uznesením Krajského súdu Nitra, sp. zn. 1 ToS/16/2013-6208
zo dňa 19. 2. 2013 spôsobil až nesprávny postup súdov, nakoľko pri rozhodovaní o väzbe
nedodržali procesný postup v zmysle § 76 ods. 3 Tr. por. a § 192 ods. 4 Tr. por., kde zákon
jednoznačne upravuje lehoty v rámci ktorých je prvostupňový a druhostupňový súd povinný
o väzbe rozhodnúť.
Uvedené pochybenie je výsledkom chybne stanoveného dátumu od ktorého reálne
začala plynúť lehota väzby sťažovateľa, čo namietal v ústavnej sťažnosti zo dňa 22. 2.
2013...
Sťažovateľ už legitimitu jeho väzby ako výrazného zásahu do jeho osobnej slobody
namietal sťažnosťou zo dňa 22. 2. 2013 podanou na Ústavný súd SR, kde namietal spôsob
určenia začiatku lehoty väzby súdmi, ktoré o jeho väzbe rozhodovali...
... Súdy rozhodujúce o väzbe však bez existencie rozhodnutia o nezapočítaní jeho
väzby v cudzine rozhodli, že väzba mu bude počítaná až od 20. 3. 2009, tiež vo svojich
rozhodnutiach uviedli, že celková lehota väzby mu uplynie 20. 3. 2013, čiže sťažovateľ
legitímne očakával svoje prepustenie najneskôr 20. 3. 2013, avšak väzba sťažovateľa ďalej
pokračuje. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z uznesenia Okresného súdu v Nitre, spi. zn.
2 T 16/2011, zo dňa 17. 8. 2012, kde okresný súd zamietol I. H. žiadosť o prepustenie
z väzby a tiež neprijal písomný sľub obžalovaného... K porušeniu zásady proporcionality
OS Nitra v konaní o väzbe 2 T 16/2011 dňa 17. 8. 2012 konštatoval, že maximálne
prípustná lehota väzby 48 mesiacov končí dňom 20. 3. 2013 na druhej strane dňa 30. 1.
2013 súd nemal problém predĺžiť lehotu väzby o deväť mesiacov do 20. 12. 2013. V
kontexte vyjadrenia OS Nitra zo dňa 17. 8. 2012 sa jeho následné rozhodnutie predĺžiť
maximálne prípustnú lehotu o deväť mesiacov javí ako nelogické, neprimerané a
porušujúce zásady proporcionality zakotvenú v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. Toto tvrdenie
sťažovateľa je umocnené samotným účelom inštitútu väzby, ktorá nesmie mať odplatný ani
sankčný charakter. Zároveň jej trvanie nesmie presiahnuť nevyhnutnú mieru. Podľa
sťažovateľa toto dodržané nebolo, čím bola porušená proporcionalita jeho väzby...
Napokon sa sťažovateľ tiež domnieva, že pre aplikáciu § 76a Trestného poriadku nie
sú splnené ani materiálne podmienky, keďže nie je splnená podmienka, že by trestné
stíhanie nemohlo byť skončené pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov, ani
podmienka, že prepustením sťažovateľa hrozí zmarenie alebo podstatne sťažené dosiahnutie
účelu trestného konania. Porušovateľ 1) v odôvodnení rozhodnutia o predĺžení väzby
označil trestnú vec sťažovateľa za obtiažnu, poukazujúc na jej zložitosť, komplikovanosť
a tým aj časovú náročnosť náležitého zistenia skutkového stavu veci, ale tiež počtom
obžalovaných a realizáciou ich procesných práv. Sťažovateľ má za to, že neskončenie veci
ani viac ako 4,5 roka po vznesení obvinenia voči nemu nemožno odôvodňovať zložitosťou
a komplikovanosťou veci a najmä poukazuje na to, že realizáciu procesných práv
obvinených nemožno považovať za dôvod obtiažnosti, v dôsledku ktorého by sťažovateľ
nemohol byť prepustený na slobodu, t. j. bol by poškodzovaný v dôsledku uplatnenia svojich
procesných práv, resp. v dôsledku uplatnenia procesných práv inými spoluobžalovanými.
K tomuto treba ešte doplniť fakt, že súd sťažovateľovi odoprel realizáciu svojho práva na
obžalobu v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní tým, že odmietol vykonať výsluchy
svedkov, ktorých sťažovateľ pokladá za kľúčových, čo do preukázania svojej neviny. Toto
odmietnutie sa v súčasnej dobe sa stalo aj dôvodom, pre ktorý sťažovateľ podstupuje
protestnú hladovku v ÚVTOS nemocnici pre obv. a ods. v T ...
Trvanie väzby počnúc od 7. 12. 2012 považuje sťažovateľ za nezákonné, na čo
poukázal vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 7. 12. 2012, avšak porušovatelia 1)
a 2), ako všeobecné súdy príslušné o tejto veci rozhodnúť, nezákonný stav neodstránili, keď
túto žiadosť o prepustenie z väzby Uznesením Okresného súdu Nitra, sp. zn. 2 T/16/2011,
zo dňa 14. 12. 2012 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tos/135/2012-
6000, zo dňa 8. 1. 2013 zamietli. Nelegitimita väzby sťažovateľa naďalej pretrváva a je
predlžovaná ďalším rozhodnutím porušujúcim základné práva sťažovateľa namietané touto
sťažnosťou, keďže k predĺženiu došlo v rozpore so zákonom, základnými zásadami trestného
konania a právom sťažovateľa zaručeným mu Ústavou SR a Dohovorom...
S rozhodnutím všeobecných súdov o predĺžení celkovej lehoty väzby sťažovateľa sa
nemožno stotožniť, keďže vychádzajú z nesprávnej aplikácie ustanovení Trestného poriadku
o väzbe, v dôsledku čoho nie je splnená ústavnoprávna podmienka zásahu do práva na
osobnú slobodu zákonným spôsobom.
Ďalšie trvanie väzby je nezákonným a predstavuje hrubé porušenie práva
sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného mu čl. 17 ods. 1 Ústavy SR, práva na
pozbavenie osobnej slobody len spôsobom, ktorý ustanoví zákon zaručeného mu čl. 17 ods.
2 Ústavy SR a tiež práva vzatia do väzby iba na čas ustanovený zákonom zaručeného v čl.
17 ods. 5 Ústavy SR. ...
Sťažovateľ na nezákonnosť jeho ďalšieho trvania väzby nad prípustnú celkovú lehotu
väzby poukazoval pri rozhodovaní súdu o predĺžení väzby, avšak neúspešne, čím bolo
porušené jeho právo na pozbavenie osobnej slobody len zákonným spôsobom zaručené mu
článkom 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru a tiež právo byť súdený v primeranej lehote alebo
prepustený počas konania zaručené mu článkom 5 ods. 3 Dohovoru a právo byť prepustený,
ak je pozbavenie slobody nezákonné, zaručené čl. 5 ods. 4 Dohovoru...
V prípade sťažovateľa všeobecné súdy zlyhali, keď trvanie väzby po uplynutí
zákonom ustanovenej celkovej lehoty väzby považujú za legitímne a námietky sťažovateľa
proti predĺženiu väzby neakceptovali. Všeobecné súdy by mali byť v porovnaní s ústavným
súdom primárnymi ochrancami ústavnosti. Pri svojom rozhodovaní, t. j. i pri rozhodovaní
o väzbe, resp. prepustení z nej, rozhodujú podľa Trestného poriadku, avšak pri svojom
postupe musia brať do úvahy tiež to, aby neporušili právo osoby vo výkone väzby priznané
jej Ústavou Slovenskej republiky ako i Dohovorom. ...
Čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR sú porušené Uznesením OS Nitra v konaní
o väzbe 2 T 16/2011 v spojení s Uznesením KS Nitra sp. zn. 1 Tos/16/2013, zo dňa 19. 2.
2013 a z toho dôvodu, že druhostupňový súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami
a novými skutočnosťami, ktoré sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu uviedol
v odôvodnení sťažnosti zo dňa 31. 1. 2013. V sťažnosti možno uviesť skutočnosti a dôkazy,
ktoré neboli známe v prvostupňovom konaní. Sťažovateľ v uvedenom písomnom odôvodnení
spochybnil uplatnenie § 76 písm. a) Tr. por. a zároveň obšírne protiargumentoval proti
dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), c), pre ktoré bol vzatý do väzby. Sťažovateľ
ďalej žiadal, aby popri zrušení uznesenia Okresného súdu Nitra 2 T 16/2011 zo dňa 30. 1.
2013 rozhodol aj o jeho prepustení z väzby na slobodu. Čiže sa nedožadoval len
prehodnotenia výroku Okresného súdu Nitra, ale uplatnil aj svoje právo v zmysle § 79
ods. 3 Tr. por., čo bolo podľa názoru sťažovateľa potrebné vyhodnotiť ako novú skutočnosť
s ktorou sa Krajský súd následne nevysporiadal.
Podľa sťažovateľa KS Nitra so svojom uznesení 1 ToS/16/2013, zo dňa 19. 2. 2013
nevenoval jeho sťažnosti primeranú pozornosť a na argumenty a nové skutočnosti nedal
adekvátnu odpoveď, naviac súd nerešpektoval ustanovenia Trestného poriadku, ktoré
vykonávajú zavŕšenie procesu rozhodovania o väzbe a tým zabezpečujú uplatnenie čl. 17
ods. 1, 2 a 5 Ústavy. Súd zároveň porušil čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
V predmetnej veci sťažovateľ využil právne prostriedky upravené Trestným
poriadkom, keď na neverejnom zasadnutí Okresného súdu Nitra dňa 30. 1. 2013
ako i sťažnosťou podanou proti rozhodnutiu porušovateľa 1) proti predĺženiu väzby
ústavnosť predĺženia väzby namietal, avšak všeobecné súdy neposkytli ochranu jeho
právam, keď Uznesením Okresného súdu Nitra, sp. zn. 2 T/16/2011, zo dňa 31. 1. 2013
v spojení s Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1 Tos/16/2013-6208, zo dňa 19. 2.
2013 o predĺžení väzby o deväť mesiacov, teda do 20. 12. 2013 rozhodli a jeho väzba
v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 2 T/16/2011 pokračuje.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 25. 2. 2013, čím je splnená podmienka
podania sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o zásahu do práv
sťažovateľa ustanovená § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pričom porušovanie práv
sťažovateľa v dôsledku jeho nezákonnej väzby naďalej trvá. ...
Konštatovanie porušenia práv sťažovateľa a jeho prepustenie z väzby nemožno
považovať za dostatočné zadosťučinenie pre sťažovateľa, preto sťažovateľ požaduje
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 EUR...
Pokiaľ ide o konanie o sťažnosti pred Ústavným súdom SR, sťažovateľ súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu podľa článku 5 ods. 1 písm. c), ods. 3
a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Okresného
súdu Nitra, sp. zn. 2 T/16/2011, zo dňa 30. 1. 2013 v spojení s Uznesením Krajského súdu
v Nitre, sp. zn. 1 Tos/16/2013-6208, zo dňa 19. 2. 2013 a konaním Okresného súdu Nitra
vedenom pod sp. zn. 2 T/16/2011 porušené boli.
Uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn. 2 T/16/2001, zo dňa 30. 1. 2013 v spojení
s Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1 Tos/16/2013-6208, zo dňa 19. 2. 2013 sa
zrušuje a Okresnému súdu Nitra sa prikazuje, aby I. H. prepustil neodkladne z väzby na
slobodu.
I. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30 000 EUR..., ktoré sú Okresný súd
Nitra a Krajský súd v Nitre povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť I.
H. trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Mgr. M. P., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Okresný súd v uznesení sp. zn. 2 T 16/2011 z 30. januára 2013 okrem iného uviedol:
«Obžalovaný I. H. bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.
33 Tp/54/2009 z 20. 03. 2009 z dôvodov uvedených v § 71 odsek 1 písmeno a), písmeno c)
Trestného poriadku, pričom lehota trvania väzby mu začala plynúť od 20. 03. 2009.
Obžalovanému bolo uznesením vyšetrovateľa PPZ ÚBOK T. č. PPZ-87/BOK-Z-2008 zo dňa
25. 06. 2008 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 186 odsek 1, odsek 2 písmeno b), odsek 4 písmeno a)
Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe v ňom uvedenom.
Dňa 16. 02. 2011 bola na súd doručená obžaloba Krajského prokurátora, sp. zn.
Kv 48/2008, zo dňa 16. 02. 2011, na obvineného B. Š. a spol. pre obzvlášť závažný zločin
vydieračského únosu podľa § 186 odsek 1, odsek 2 písmeno b), odsek 4 písmeno a)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno a), d), f), i) Trestného zákona, sčasti
v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona...
Dňa 25.02.2011 súd uznesením sp. zn. 2 T/16/2011 rozhodol o ponechaní obvineného
I. H. vo väzbe po podaní obžaloby podľa § 238 odsek 3 Trestného poriadku a zároveň
rozhodol o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn.
1 Tos/8/2011 dňa 03.03.2011. Dňa 04. 04. 2011 bola súdu doručená žiadosť o prepustenie
z väzby obžalovaného I. H. o ktorej Okresný súd Nitra rozhodol uznesením, sp. zn.
2 T/16/2011 dňa 29. 04. 2011, toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť v spojení
s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1 Tos/17/2011 dňa 12. 05. 2011. Obžalovaný
dňa 24. 01. 2012 podal opätovne žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej Okresný súd Nitra
rozhodol uznesením, sp. zn. 2 T/16/2011 dňa 26. 01. 2012, toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1 Tos/14/2012 dňa
08. 02. 2012. Dňa 09. 08. 2012 bola súdu doručená žiadosť o prepustenie z väzby
obžalovaného I. H. o ktorej Okresný súd Nitra rozhodol uznesením, sp. zn. 2 T/16/2011 dňa
17. 08. 2012, toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského
súdu v Nitre, sp. zn. 1 Tos/101/2012 dňa 03. 10. 2012. Dňa 07. 12. 2012 bola na Okresný sú
Nitra doručená žiadosť obžalovaného I. H. o prepustenie na slobodu, ktorú odôvodnil
prekročením zákonom stanovenej lehoty trvania väzby. O tejto žiadosti Okresný súd Nitra
rozhodoval uznesením sp. zn. 2 T/16/2011, dňa 14. 12. 2012, ktoré nadobudlo
právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre dňa 08. 01. 2013.
Obžalovaný I. H. na neverejnom zasadnutí k predĺženiu väzby, resp. k jej dôvodnosti
uviedol, že namieta porušenie svojho práva na doručovanie návrhu KP na základe, ktorého
sa uskutočňuje dnešné neverejné zasadnutie o väzbe, nakoľko tento návrh nedostal. ...
Podľa § 76 odsek 1 Trestného poriadku, väzba v rámci základnej alebo predĺženej
lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný
čas.
Podľa § 76 odsek 6 písmeno c) Trestného poriadku, celková lehota väzby
v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem
mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
Podľa § 76a Trestného poriadku, ak sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný
zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody
na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov
skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní a prepustením obvineného na
slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného
konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní na
nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom konaní spolu s jej
predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť šesťdesiat mesiacov. ...
Aplikujúc vyššie uvedené zákonné ustanovenia dospel súd k záveru, že formálne
podmienky pre rozhodovanie o predĺžení celkovej lehoty trvania väzby sú splnené.
Obžalovaný I. H. je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý je možné uložiť trest
odňatia slobody na 20 rokov až 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Lehota
väzby u obžalovaného začala plynúť 20. 03. 2009, preto je možné na jej predĺženie použiť
ustanovenie § 76a Trestného poriadku, ktoré bolo zavedené zákonom číslo 97/2009 Z. z.
Obžalovaný I. H. bol vzatý do väzby právoplatným uznesením Okresného súdu Nitra
sp. zn. 33 Tp/54/2009 zo dňa 20. 03. 2009 na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu
vydaného Okresným súdom Nitra z dôvodov uvedených v § 71 odsek 1 písmeno a), písmeno
c) Trestného poriadku, pričom lehota trvania väzby mu začala plynúť od 20. 03. 2009.
Súdna lehota väzby mu začala plynúť podaním obžaloby dňa 16. 02. 2011. Celková lehota
väzby v trestnom konaní v trvaní 48 mesiacov plynúca od 20. 03. 2009 uplynie
obžalovanému 20. 03. 2013. ...
Podľa názoru súdu vychádzajúc z genézy prejednávanej trestnej veci, vec
obžalovaného I. H. a spol. možno jednoznačne označiť túto vec ako obťažnú. Jej obťažnosť
spočíva nielen v zložitosti, komplikovanosti a tým aj časovej náročnosti náležitého zistenia
skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (§ 2 ods. 10 Tr. poriadku), ale
tiež v počte obžalovaných a následnej realizácii ich procesných práv. Obžaloba bola
podaná na deviatich obžalovaných, z ktorých traja boli vo väzbe, jeden vo výkone trestu
odňatia slobody (t. č. vo väzbe v inej trestnej veci) a piati boli stíhaní na slobode. Rozsah
spisového materiálu presiahol k dnešnému dňu viac ako 6.000 strán. Súd pre zabezpečenie
plynulého priebehu trestného konania o podanej obžalobe ustanovil obžalovaným
náhradných obhajcov, následne predbežne prejednal obžalobu dňa 29. apríla 2011...
a nariadil hlavné pojednávanie na každý mesiac kalendárneho roka 2011 v rozsahu troch
dní v mesiaci až do decembra 2011. Niektoré nariadené termíny hlavných pojednávaní boli
postupne zmarené predložením dokladov o práceneschopnosti obžalovaných (B. Š., P. P., T.
M.). V decembri 2011 nariadil súd nové termíny hlavných pojednávaní na každý mesiac až
do mesiaca júl 2012 v rozsahu troch dní na každý mesiac. Ani počas tohto obdobia sa súdu
nepodarilo vykonať a ukončiť vo veci nariadené dokazovanie, pretože obžalovaný B. Š. trval
na osobných výsluchoch všetkých svedkov vypočutých v prípravnom konaní a súd zároveň
realizoval návrhy obžalovaných a obhajcov na doplnenie dokazovania, ktoré títo postupne
a priebežne navrhovali. V mesiaci júl 2012 súd nariadil termíny hlavných pojednávaní do
mesiaca december 2012 v rozsahu dvoch dní na každý mesiac a pokračoval vo vykonávaní
rozsiahleho dokazovania. Opätovne aj v priebehu roku 2012 boli niektoré termíny hlavných
pojednávaní zmarené z dôvodu práceneschopnosti obžalovaných a tiež námietok zaujatosti
a návrhov na odňatie a prikázanie veci, o ktorých opätovne musel rozhodnúť Najvyšší súd
Slovenskej republiky. Súd v súvislosti s predkladaním náhle a neočakávane vzniknutých
práceneschopností vždy požadoval stanovisko ošetrujúceho lekára a požiadal príslušné
inštitúcie o vykonanie dohľadu nad dodržiavaním liečebného režimu, avšak nezistil
skutočnosti oprávňujúce vyvodiť záver o porušení liečebného režimu obžalovanými
a prípadnom marení úkonov v trestnom konaní. V priebehu roku 2012 obžalovaní (D. H., I.
H.) predložili súdu námietky zaujatosti a návrhy na odňatie a prikázanie veci, ktoré boli
predložené na rozhodnutie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. V priebehu hlavného
pojednávania súd vypočul niekoľko desiatok svedkov, oboznámil niekoľko desiatok
znaleckých posudkov a stovky listinných dôkazov. V decembri 2012 súd nariadil termín
hlavného pojednávania na dni od 14. 01. 2013 do 01. 02. 2013, ktorý bol opätovne zmarený
v dôsledku práceneschopnosti obžalovaného (T. M.), po ukončení jeho práceneschopnosti
súd nemohol v prejednávaní veci pokračovať pre hospitalizáciu obžalovaného I. H., ktorý
začal dňa 02. 01. 2013 protestnú hladovku z dôvodu, že súd zamietol jeho návrhy na
vykonanie niektorých dôkazov a jeho zdravotný stav v dôsledku hladovky si vyžiadal jeho
hospitalizáciu v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v T. kde sa toho času stále
nachádza. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na podmienky
ustanovené v § 252 odsek 3 Trestného poriadku nie je možné vo veci konať v neprítomnosti
obžalovaných a zároveň obžalovaný I. H. nedal súdu súhlas na konanie v jeho
neprítomností a o takýto postup súd ani výslovne nepožiadal. Súd pri prejednaní tejto
väzobnej veci konal v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku prednostne a urýchlene,
bez prieťahov a prekážok na strane súdu. ...
Vzhľadom na horeuvedené nie je možné ukončiť trestné stíhanie rozhodnutím vo veci
samej do uplynutia celkovej lehoty väzby do 20. 03. 2013, nemožno však vylúčiť ani konanie
na odvolacom súde v prípade podania opravného prostriedku niektorou z procesných strán.
V takom prípade je potrebné počítať s nemalým časovým priestorom na naštudovanie
spisového materiálu v naznačenom rozsahu.
Súd je súčasne toho názoru, že prepustením obžalovaného I. H. na slobodu by mohlo
dôjsť k podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania. V zmysle zavedenej
judikatúry (napr. 24/1999, zošit č. 2/1999, str. 14) prvoradým „účelom trestného konania“
(ktorého zmarenie alebo podstatné sťaženie hrozí v dôsledku prepustenia obžalovaného
z väzby na slobodu) je v súlade so zákonom odhaliť páchateľa (skutku, ktorý napĺňa znaky)
trestného činu, vyšetriť tento skutok a postaviť páchateľa pred súd, ktorý rozhodne o jeho
vine alebo nevine. V prípade uznania viny - uloženie trestu (alebo ochranného opatrenia
alebo oboje), eventuálne upustenie od potrestania a zaistiť výkon uloženého trestu
(prípadne aj ochranného opatrenia, ak bolo uložené). Uvedenému predpokladu
v prejednávanej veci nasvedčuje tá istá skutočnosť, ktorá odôvodňuje i existenciu dôvodov
väzby uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), resp. písmeno c) Trestného poriadku. To
jest, že naďalej existuje obava, že by obžalovaný I. H. mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa
tak vyhol trestnému stíhaniu alebo hroziacemu vysokému trestu. Táto obava vyplýva zo
skutočnosti že obžalovanému hrozí vysoký trest (20 rokov až 25 rokov odňatia slobody,
resp. trest odňatia slobody na doživotie) a tiež z okolností zadržania obžalovaného mimo
územia Slovenskej republiky na Európsky zatýkací rozkaz s falošnými osobnými dokladmi,
čo je konkrétna skutočnosť, ktorá obavu súdu podporuje. Skutočnosť, ktorú na svoju
obhajobu uvádzal obžalovaný, že v čase zadržania nemeckými orgánmi bol už na ceste na
Slovensko, nesvedčí o tom, že sa trestnému stíhaniu nevyhýbal. ...
Súčasne by prepustenie obžalovaného I. H. z väzby bolo v rozpore s účelom trestného
konania aj preto, lebo i naďalej existuje obava, že by mohol pokračovať v páchaní trestnej
činnosti obdobnej povahy. Táto obava ani doposiaľ vykonaným dokazovaním nebola
zoslabená, nakoľko obžalovaný je súčasne trestne stíhaný aj v konaní, ktoré prebieha na
Okresnom súde Trnava pre obzvlášť závažný zločin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 20
k § 145 odsek 1, odsek 2 písmeno a), písmeno b) Trestného zákona a iné závažné trestné
činy na čo súd poukazuje, rešpektujúc zásadu prezumpcie neviny, avšak táto skutočnosť má
výpovednú hodnotu vo vzťahu k jeho predchádzajúcemu spôsobu života.
Hoci takýto dôvod (pokračovanie v páchaní trestnej činnosti) ako „zmarenie účelu
trestného konania“ vyššie uvedený judikát priamo neuvádza, je možné z jeho znenia
vyvodiť, že okrem naznačeného prvoradého účelu trestného konania má trestné konanie aj
ďalšie, hoci bližšie nešpecifikované ciele (napr. ochrana spoločnosti). Podľa názoru súdu je
takýmto cieľom aj zabránenie v páchaní ďalšej trestnej činnosti, potvrdením čoho je
existencia tzv. preventívnej väzby (§ 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku).
Z uvedených dôvodov dospel súd k záveru, že sú splnené zákonné podmienky na
predĺženie lehoty väzby u obžalovaného I. H. Vo vzťahu k dĺžke predĺženia celkovej lehoty
väzby súd poukazuje na ustanovenie § 76a Trestného poriadku, v zmysle ktorého o
predĺžení celkovej lehoty väzby možno rozhodnúť aj opakovane. Z uvedeného možno
dôvodiť, že v poradí prvé predĺženie celkovej doby väzby by zrejme nemalo využívať
maximálne prípustnú dobu väzby, teda 60 mesiacov.
Preto súd predĺžil celkovú lehotu väzby obžalovaného I. H. o deväť mesiacov, teda
do 20. 12. 2013, ktorú dobu považuje za dostatočnú na meritórne rozhodnutie vo veci i na
prípadné odvolacie konanie, pričom na tento účel nariadil vo veci termíny hlavných
pojednávaní až do decembra 2013, a to tak, že tieto sú určené na každý pracovný piatok
v príslušnom kalendárnom mesiaci a pre prípad štátneho sviatku alebo dňa pracovného
pokoja ktorý pripadol na piatok, je termín nariadený na stredu.
K námietke obžalovaného I. H., že mu nebol doručený návrh Krajskej prokuratúry na
predĺženie celkovej lehoty väzby, dáva súd do pozornosti ustanovenie § 76a Trestného
poriadku, z ktorého dikcie takáto podmienka, podať návrh, nevyplýva. O predĺžení lehoty
väzby podľa § 76a Trestného poriadku rozhoduje senát na neverejnom zasadnutí, za účasti
procesných strán...
V súvislosti s použitím § 76a Trestného poriadku, súd poukazuje na prechodné
ustanovenie k § 76a Trestného poriadku: podľa § 567e Trestného poriadku, z ktorého
vyplýva, že ustanovenie § 76a Trestného poriadku sa použije aj na lehotu väzby, ktorá
začala plynúť pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vrátane lehoty väzby
v konaní pred súdom podľa § 78 odsek 1 Trestného poriadku v znení účinnom
do 31. 01. 2009. Nepoužije sa však v prípade, ak by sa mala predĺžiť lehota väzby
v prípravnom konaní.»
Krajský súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil takto:
«Horeuvedeným uznesením Okresný súd Nitra (ďalej len súd I. stupňa) podľa § 76a
Tr. por. predĺžil celkovú lehotu väzby u obžalovaného I. H. (ďalej len „obžalovaný“)
o 9 mesiacov, teda do 20. 12. 2013. ...
Nadriadený súd postupom podľa citovaného zákonného ustanovenia zistil, že súd
I. stupňa pri skúmaní či sú v danej veci splnené všetky formálne a materiálne podmienky na
postup v zmysle § 76a Tr. por., postupoval správne.
V podrobnom odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré zodpovedá § 176 ods. 2 Tr.
por. uviedol správne právne úvahy, ktorými sa riadil a ktoré majú svoj základ v trestnom
spise. Prioritne dospel k správnemu záveru, že u obžalovaného aj v danom štádiu trestného
stíhania sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a, písm. c/ Tr. por., vzhľadom na
trvajúcu existenciu konkrétnych skutočností odôvodňujúcich u obžalovaného obavu z konaní
tam uvedených.
Správne prihliadol na všetky rozhodné skutočnosti majúce svoj pôvod v okolnostiach
prípadu, stavu súčasného ako aj budúceho dokazovania. Rovnako správne prihliadol aj na
dôvody na strane obžalovaného, vrátane jeho správania (hladovka), ktorým takto reagoval
na to, že súd zamietol jeho návrhy na vykonanie dôkazov. V tejto súvislosti nadriadený súd
zdôrazňuje, že na jednej strane je právom procesnej strany vrátane obžalovaného navrhnúť
dôkazy, na druhej strane, tomu zodpovedá právo súdu nezávisle a nestranne rozhodnúť
o tom, či navrhované dôkazy vykoná alebo nie. Do takejto právomoci súdu nie je možné
zasahovať žiadnym spôsobom, a to ani hladovkou, ktorá je v prípade obžalovaného
kontraproduktívna, pretože neprítomnosť obžalovaného na hlavnom pojednávaní z tohto
dôvodu bráni súdu vo vykonávaní dôkazov. Takto dochádza k prieťahom v konaní
spôsobených obžalovaným. Práva obžalovaného v trestnom konaní prioritne stanovuje
Trestný poriadok vo svojich ustanoveniach (najmä § 34 Tr. por.) a medzi nimi sa
nenachádza „právo na hladovku“. Je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že obžalovaný
nemá len práva, ale aj povinnosti.
Súd I. stupňa po zistení splnenia formálnych podmienok sa správne zaoberal aj
skúmaním materiálnych podmienok, keď správne zistil, že vec je obtiažna a zo závažných
dôvodov, na ktoré poukázal ju nie je možné skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby, t. j.
do 20. 03. 2013. Zároveň správne zistil, že prepustením obžalovaného na slobodu hrozí, že
bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.
Nadriadený súd ďalej zistil, že súd I. stupňa v danej veci postupuje v súlade
s ustanovením § 2 ods. 6 Tr. por. a predĺžená celková lehota väzby zodpovedá aj termínom
hlavných pojednávaní, ktoré vo veci určil. ...»
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiu okresného
súdu sp. zn. 2 T 16/2011 z 30. januára 2013, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy; I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04,
Tým je zároveň vo vzťahu voči okresnému súdu vylúčená právomoc ústavného súdu.
Treba tiež poznamenať, že možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu
sťažovateľ aj využil. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
2. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sťažnosť treba považovať
za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 124/03,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04, I. ÚS 12/05,
a) Sťažovateľ namieta „legitimitu jeho väzby ako výrazného zásahu do jeho osobnej
slobody“ a „chybne“ stanovený dátum, od ktorého reálne začala plynúť lehota jeho väzby.
K tomu ústavný súd poznamenáva, že touto námietkou sťažovateľa sa ústavný súd
zaoberal v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 225/2013 a rozhodol o nej uznesením
zo 17. apríla 2013.
b) Sťažovateľ namieta aj „nezákonnosť jeho ďalšieho trvania väzby nad prípustnú
celkovú lehotu väzby“ a trvanie väzby od 7. decembra 2012.
Ústavný súd zistil, že o väzbe trvajúcej od 7. decembra 2012 rozhodoval okresný súd
uznesením sp. zn. 2 T 16/2011 zo 14. decembra 2012. O sťažnosti sťažovateľa proti tomuto
uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 135/2012 z 8. januára 2013.
Uvedené konania však nie sú predmetom sťažnosti doručenej ústavnému súdu
24. apríla 2013.
3. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd v namietanom rozhodnutí porušil jeho základné
práva tým, že tam, „kde zákon (§ 76 ods. 3 Tr. por. a § 192 ods. 4 Tr. por.) jednoznačne
upravuje lehoty v rámci ktorých je prvostupňový a druhostupňový súd povinný o väzbe
rozhodnúť“, zákon nedodržal.
Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku súd alebo sudca pre prípravné konanie
rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom
konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený
nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola
lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom
konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby
v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného
súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť
primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2
bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov
trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo
podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať
až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa
odseku 7.
Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní
spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť
a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
Z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie najviac
a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
Podľa § 76a Trestného poriadku, ktorý bol zavedený zákonom č. 97/2009 Z. z.
a nadobudol účinnosť 11. marca 2009, ak sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný
zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody
na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov
skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní a prepustením obvineného
na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného
konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní
na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom konaní spolu s jej
predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť šesťdesiat mesiacov.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného
súdu sp. zn. 33 Tp/54/2009 z 20. marca 2009. Uznesením sp. zn. 2 T 16/2011 z 25. mája
2011 okresný súd rozhodol o ponechaní obvineného vo väzbe po podaní obžaloby.
O predĺžení väzby sťažovateľa do 20. decembra 2013 rozhodol uznesením sp. zn.
2 T 16/2011 z 30. januára 2013. Sťažovateľ hneď po jeho vyhlásení uznesenie okresného
súdu napadol sťažnosťou.
O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 30. januára 2013 rozhodol
krajský súd uznesením z 19. februára 2013.
V prípravnom konaní teda väzba trvala 23 mesiacov. Súdna väzba podľa rozhodnutia
okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu nepresiahne lehotu 60 mesiacov.
Konajúci súd postupoval zákonným spôsobom a v žiadnom prípade tak svojím rozhodnutím
nemohol zasiahnuť do základných práv sťažovateľa.
Ústavný súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia krajského súdu, podľa ktorého
okresný súd «uviedol správne právne úvahy, ktorými sa riadil a ktoré majú svoj základ
v trestnom spise. Prioritne dospel k správnemu záveru, že u obžalovaného aj v danom
štádiu trestného stíhania sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a, písm. c/ Tr. por.,
vzhľadom na trvajúcu existenciu konkrétnych skutočností odôvodňujúcich u obžalovaného
obavu z konaní tam uvedených.
Správne prihliadol aj na dôvody na strane obžalovaného, vrátane jeho správania
(hladovka), ktorým takto reagoval na to, že súd zamietol jeho návrhy na vykonanie dôkazov.
V tejto súvislosti nadriadený súd zdôrazňuje, že na jednej strane je právom procesnej strany
vrátane obžalovaného navrhnúť dôkazy, na druhej strane tomu zodpovedá právo súdu
nezávisle a nestranne rozhodnúť o tom, či navrhované dôkazy vykoná alebo nie. Do takejto
právomoci súdu nie je možné zasahovať žiadnym spôsobom, a to ani hladovkou, ktorá je
v prípade obžalovaného kontraproduktívna, pretože neprítomnosť obžalovaného na
hlavnom pojednávaní z tohto dôvodu bráni súdu vo vykonávaní dôkazov. Takto dochádza
k prieťahom v konaní spôsobených obžalovaným. Práva obžalovaného v trestnom konaní
prioritne stanovuje Trestný poriadok vo svojich ustanoveniach (najmä § 34 Tr. por.)
a medzi nimi sa nenachádza „právo na hladovku“. Je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť,
že obžalovaný nemá len práva, ale aj povinnosti.».
K sťažovateľovej námietke, že „legitímne očakával svoje prepustenie najneskôr
20.3.2013, avšak väzba sťažovateľa ďalej pokračuje“, ústavný súd poznamenáva, že
sťažovateľ mohol legitímne očakávať iba to, že jeho žiadosti o prepustenie z väzby
preskúma nezávislý súd zriadený zákonom, ktorý bude rozhodovať v súlade s platnými
hmotnými a procesnými predpismi. Do legitímneho očakávania v žiadnom prípade nepatrí
očakávanie, že z väzby bude prepustený podľa jeho predstáv.
Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu
konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu
zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo
zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi
vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru s dôsledkom
porušenia sťažovateľom označených práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone
väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a právne akceptovateľné.
Ústavný súd je preto toho názoru, že namietanému uzneseniu krajského súdu sp. zn.
1 Tos 16/2013 z 19. februára 2013, ktorým bola zamietnutá sťažovateľova sťažnosť proti
prvostupňovému rozhodnutiu o predĺžení väzby do 20. decembra 2013, nemožno vytknúť
pochybenia, ktoré by signalizovali príčinnú súvislosť s prípadným porušením sťažovateľom
označených práv, preto ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako
celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2013